behaviorizmus

Text hesla

behaviorizmus [bihej-; angl.] — teória a metodológia v psychológii, ktorá odmietla vedomie (i metódu sebapozorovania) ako predmet vedeckej psychológie a nahradila ho správaním prístupným pozorovaniu a experimentu. Behaviorizmus vznikol zač. 20. stor. v USA. Stal sa nielen novým vzorom vo vývoji modernej psychológie, ale odzrkadlil a ovplyvnil aj vtedajšiu severoamerickú spoločnosť a kultúru. Jeho filozofické korene možno nájsť v mechanistickom materializme a v neskoršom pozitivizme. Vedeckú kontinuitu behaviorizmu tvoria evoluční biológovia (Ch. R. Darwin; Jacques Loeb, *1859, †1924), severoamerickí zoológovia (E. L. Thorndike) a ruskí neurofyziologickí reflexológovia (V. M. Bechterev).

Za jeho zakladateľa sa všeobecne pokladá J. B. Watson, ktorý vstúpil do vývoja psychológie 1913 štúdiou Psychológia z pohľadu behavioristu. Zdôvodnil v nej, že vedecká psychológia ako súčasť prírodných vied sa musí zbaviť hmlistých pojmov ako vedomie, city, pohnútky ap., pretože objektívne pozorovateľné a dokázateľné je len správanie v istých podmienkach, teda vzťahy S R (S = stimulácia, R = odpoveď, angl. response). Ostro odmietol skúmať oblasť, ktorú predtým prevládajúci mentalizmus označil ako prežívanie. Teória behaviorizmu zrušila deliacu čiaru medzi človekom a živočíchmi, čo na severoamerických univerzitách podnietilo rozsiahly laboratórny výskum najmä s potkanmi. Watsonov behaviorizmus prešiel pre svoj radikalizmus a stupňujúcu sa kritiku značným vývojom. E. CH. Tolman doplnil pôvodnú schému SR o tzv. intervenujúcu premennú O (organizmus), do ktorej treba zaradiť účinnosť dedičnosti, aktuálneho vplyvu pudov, vplyvu predchádzajúcej skúsenosti organizmu na správanie, teda SOR. Hoci stredný článok medzi podnetom a odpoveďou ešte neprinútil behavioristov uznať psychickú realitu ako činiteľa správania, pripravil pôdu pre neobehaviorizmus.

K istému kompromisu s pôvodnou mentalisticko-štrukturálnou psychológiou W. Wundta a W. Jamesa pristúpili George Armitage Miller (*1920, †2012), Karl H. Pribram (*1919, †2015) a Eugene Galanter (*1924, †2016) v práci Plány a štruktúry správania. V 60. a 70. rokoch 20. stor. sa ako vetva behavioristickej koncepcie zrodila v USA kognitívna psychológia. V nej sa popri nových pojmoch schéma, mapa a reprezentácia objavili aj už osvedčené pojmy vnímanie, pamäť, myslenie ap. Súčasne došlo k istej hybridizácii behavioristických pozícií aj v takých oblastiach psychológie, aké predstavujú psychológia osobnosti a sociálna psychológia. Od modifikácie správania sa začala odvíjať aj behaviorálna psychoterapia ovládaná predtým psychoanalytikmi. Na Slovensko prenikol behaviorizmus v liberalistickej podobe prekladom učebnice Experimentálna psychológia (1959) od Roberta S. Woodwortha (*1869, †1962) a Harolda Schlosberga (*1904, †1964).

Teórie behaviorizmu ovplyvnili aj ďalšie vedné odbory. V ekonómii sa behaviorizmus pokúša vysvetliť ľudské rozhodnutia na základe psychologických motívov (ľudia sa nerozhodujú vždy z materiálnych alebo z racionálnych pohnútok). Zaoberá sa dopadmi sociálnych, kognitívnych a emocionálnych faktorov na ekonomické rozhodovania jednotlivcov a inštitúcií. Zatiaľ čo klasická ekonómia hlavného prúdu sa zameriava na dôsledky a okolnosti ľudského konania za predpokladu racionality, behaviorizmus skúma systematické spôsoby ľudského rozhodovania a konania za predpokladu obmedzenej racionality. Podľa teórie ovplyvnenej behaviorizmom sú firmy vlastne koalíciami odlišných záujmov s odlišnými cieľmi. Rôzne ciele ovplyvňujú ich rozhodovanie a spochybňujú predpoklad racionálneho správania, s ktorým sa možno stretnúť v klasickej teórii riadenia alebo pri ekonomických modeloch firmy. V jazykovede ovplyvnil behaviorizmus americkú lingvistickú školu. Prejavoval sa najmä v nedoceňovaní významu, ktorý sa definoval iba na základe vnímateľných podnetov a reakcií. Za následok mal zanedbávanie výskumu jazykového významu a vznik formalizmu. V politických vedách sa behaviorizmus presadil po 2. svet. vojne, najmä v 50. a 60. rokoch 20. stor., ako teoretický prístup k javom so snahou vysvetliť správanie jednotlivca a skupiny, hľadanie vzorov správania a mechanizmu premeny individuálneho správania na skupinové správanie. Hlavnými zástancami tejto metódy boli H. Arendtová, M. Oakeshott a H. Marcuse. Súčasťou behaviorizmu je myšlienka, že správanie je odtrhnuté od svojho sociálneho prostredia a závisí od ideí a vzorov. Hlavnými sociálnymi a politickými hýbateľmi sú teda ideológie, náboženstvá, tradície a silné osobnosti s charizmatickým vplyvom.

Text hesla

behaviorizmus [bihej-; angl.] — teória a metodológia v psychológii, ktorá odmietla vedomie (i metódu sebapozorovania) ako predmet vedeckej psychológie a nahradila ho správaním prístupným pozorovaniu a experimentu. Behaviorizmus vznikol zač. 20. stor. v USA. Stal sa nielen novým vzorom vo vývoji modernej psychológie, ale odzrkadlil a ovplyvnil aj vtedajšiu severoamerickú spoločnosť a kultúru. Jeho filozofické korene možno nájsť v mechanistickom materializme a v neskoršom pozitivizme. Vedeckú kontinuitu behaviorizmu tvoria evoluční biológovia (Ch. R. Darwin; Jacques Loeb, *1859, †1924), severoamerickí zoológovia (E. L. Thorndike) a ruskí neurofyziologickí reflexológovia (V. M. Bechterev).

Za jeho zakladateľa sa všeobecne pokladá J. B. Watson, ktorý vstúpil do vývoja psychológie 1913 štúdiou Psychológia z pohľadu behavioristu. Zdôvodnil v nej, že vedecká psychológia ako súčasť prírodných vied sa musí zbaviť hmlistých pojmov ako vedomie, city, pohnútky ap., pretože objektívne pozorovateľné a dokázateľné je len správanie v istých podmienkach, teda vzťahy S R (S = stimulácia, R = odpoveď, angl. response). Ostro odmietol skúmať oblasť, ktorú predtým prevládajúci mentalizmus označil ako prežívanie. Teória behaviorizmu zrušila deliacu čiaru medzi človekom a živočíchmi, čo na severoamerických univerzitách podnietilo rozsiahly laboratórny výskum najmä s potkanmi. Watsonov behaviorizmus prešiel pre svoj radikalizmus a stupňujúcu sa kritiku značným vývojom. E. CH. Tolman doplnil pôvodnú schému SR o tzv. intervenujúcu premennú O (organizmus), do ktorej treba zaradiť účinnosť dedičnosti, aktuálneho vplyvu pudov, vplyvu predchádzajúcej skúsenosti organizmu na správanie, teda SOR. Hoci stredný článok medzi podnetom a odpoveďou ešte neprinútil behavioristov uznať psychickú realitu ako činiteľa správania, pripravil pôdu pre neobehaviorizmus.

K istému kompromisu s pôvodnou mentalisticko-štrukturálnou psychológiou W. Wundta a W. Jamesa pristúpili George Armitage Miller (*1920, †2012), Karl H. Pribram (*1919, †2015) a Eugene Galanter (*1924, †2016) v práci Plány a štruktúry správania. V 60. a 70. rokoch 20. stor. sa ako vetva behavioristickej koncepcie zrodila v USA kognitívna psychológia. V nej sa popri nových pojmoch schéma, mapa a reprezentácia objavili aj už osvedčené pojmy vnímanie, pamäť, myslenie ap. Súčasne došlo k istej hybridizácii behavioristických pozícií aj v takých oblastiach psychológie, aké predstavujú psychológia osobnosti a sociálna psychológia. Od modifikácie správania sa začala odvíjať aj behaviorálna psychoterapia ovládaná predtým psychoanalytikmi. Na Slovensko prenikol behaviorizmus v liberalistickej podobe prekladom učebnice Experimentálna psychológia (1959) od Roberta S. Woodwortha (*1869, †1962) a Harolda Schlosberga (*1904, †1964).

Teórie behaviorizmu ovplyvnili aj ďalšie vedné odbory. V ekonómii sa behaviorizmus pokúša vysvetliť ľudské rozhodnutia na základe psychologických motívov (ľudia sa nerozhodujú vždy z materiálnych alebo z racionálnych pohnútok). Zaoberá sa dopadmi sociálnych, kognitívnych a emocionálnych faktorov na ekonomické rozhodovania jednotlivcov a inštitúcií. Zatiaľ čo klasická ekonómia hlavného prúdu sa zameriava na dôsledky a okolnosti ľudského konania za predpokladu racionality, behaviorizmus skúma systematické spôsoby ľudského rozhodovania a konania za predpokladu obmedzenej racionality. Podľa teórie ovplyvnenej behaviorizmom sú firmy vlastne koalíciami odlišných záujmov s odlišnými cieľmi. Rôzne ciele ovplyvňujú ich rozhodovanie a spochybňujú predpoklad racionálneho správania, s ktorým sa možno stretnúť v klasickej teórii riadenia alebo pri ekonomických modeloch firmy. V jazykovede ovplyvnil behaviorizmus americkú lingvistickú školu. Prejavoval sa najmä v nedoceňovaní významu, ktorý sa definoval iba na základe vnímateľných podnetov a reakcií. Za následok mal zanedbávanie výskumu jazykového významu a vznik formalizmu. V politických vedách sa behaviorizmus presadil po 2. svet. vojne, najmä v 50. a 60. rokoch 20. stor., ako teoretický prístup k javom so snahou vysvetliť správanie jednotlivca a skupiny, hľadanie vzorov správania a mechanizmu premeny individuálneho správania na skupinové správanie. Hlavnými zástancami tejto metódy boli H. Arendtová, M. Oakeshott a H. Marcuse. Súčasťou behaviorizmu je myšlienka, že správanie je odtrhnuté od svojho sociálneho prostredia a závisí od ideí a vzorov. Hlavnými sociálnymi a politickými hýbateľmi sú teda ideológie, náboženstvá, tradície a silné osobnosti s charizmatickým vplyvom.

Zverejnené v auguste 1999. Aktualizované 7. decembra 2017.

citácia

Behaviorizmus [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-20]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/behaviorizmus