Vyhľadávanie podľa kategórií: psychológia

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 82 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

abúlia

abúlia [gr.], abulia

1. všeobecne nedostatok vôle;

2. psychol. znížená schopnosť iniciovať konanie, chorobná nerozhodnosť, ľahostajnosť k dôsledkom vlastnej činnosti, pri duševných chorobách až zánik, strata vôle a vôľového zamerania (snahy o niečo). Spravidla syndróm niektorých psychických porúch.

abúzus

abúzus [lat.] —

1. zneužívanie;

2. nadmerné (často návykové) požívanie látok (napríklad alkoholu, nikotínu, kávy, liečiv) škodlivých pre ľudský organizmus.

adaptácia

adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;

1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;

2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;

3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;

4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);

5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);

6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);

7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;

8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).

Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).

Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.

O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.

adjustácia

adjustácia [lat.] — usporiadanie, vystrojenie, vybavenie, úprava;

1. vybavenie prístroja alebo stroja príslušenstvom, pomôckami, obalom a dokumentáciou potrebnými na jeho účelné využívanie a údržbu;

2. úprava výrobku na udržanie jeho úžitkovej hodnoty pre spotrebiteľa (o. i. vhodným obalom a údajmi o výrobku); vybavenie výrobku všetkými potrebnými náležitosťami (napr. pri obleku: sako + vesta + nohavice, visačky, symboly zloženia a ošetrovania, náhradný materiál a gombík, vešiak, obal);

3. psychol. proces vytvárania harmonického vzťahu medzi jedincom a sociálnym prostredím. Aktivita človeka pri zvládaní nových sociálnych situácií (napr. pri nástupe do nového zamestnania);

4. výtv. konečná úprava umeleckého diela pred jeho vystavením (paspartovanie, rámovanie ap.).

Adler, Alfred

Adler [ád-], Alfred, 7. 2. 1870 Viedeň – 28. 5. 1937 Aberdeen, Škótsko — rakúsky lekár, zakladateľ školy individuálnej psychológie, tvorca špecifickej teórie osobnosti a z nej vyplývajúcej psychoterapie. R. 1902 – 11 spolupracoval so S. Freudom vo Viedenskej psychoanalytickej spoločnosti, 1911 založil Spoločnosť pre slobodný psychoanalytický výskum (od 1912 Spoločnosť pre individuálnu psychológiu).

Zaoberal sa komplexom menejcennosti, ktorý vymedzil ako negatívne hodnotenie vlastných telesných a psychických vlastností vznikajúce už v období detstva. Na rozdiel od S. Freuda zdôvodnil, že nie sexualita, ale agresia je primárnym pudom vedúcim k úsiliu o moc a superioritu. Konflikt medzi nárokmi na uznávanie jednotlivca a strachom z neúspechu je zdrojom rôznych stupňov menejcenného cítenia vedúceho k neurózam a depresiám. Podľa Adlera poslaním psychoterapeuta je posilniť sebavedomie pacienta, racionalizovať jeho zlyhania a rozvíjať jeho sociálne záujmy. Zakladateľ početných psychologickopreventívnych poradní. Začiatkom 30. rokov 20. stor. pred nastupujúcim fašizmom emigroval do USA, kde pôsobil ako terapeut a vysokoškolský učiteľ. Jeho učenie (adlerianizmus) ďalej rozvíjali jeho nasledovníci, Medzinárodná asociácia individuálnej psychológie, ako aj desiatky adleriánsky zameraných inštitúcií.

adolescencia

adolescencia [lat.], adolescentia — obdobie vývinu človeka medzi koncom detstva a dosiahnutím dospelosti. Je charakterizované začiatkom a kulmináciou fyziologického, a najmä sexuálneho zrenia i začiatkami schopnosti abstraktného myslenia a formálneho usudzovania. Počas funkčnej a morfologickej premeny dieťaťa na muža alebo na ženu dochádza k hormonálnej prestavbe organizmu vyvolávajúcej rastové zrýchlenie (prejavujúce sa najmä rastom lineárnych charakteristík tela), ako aj vývin druhotných pohlavných znakov typických pre každé pohlavie. Adolescencia nastupuje po dosiahnutí pohlavnej zrelosti (u dievčat vstup do menarché, u chlapcov prvá polúcia). V 20. stor. sa vek pohlavnej zrelosti v západoeurópskej kultúre výrazne znížil, u dievčat je to v súčasnosti 12,9 roka, u chlapcov nastáva asi o 2 roky neskôr. Adolescencia sa končí dosiahnutím dospelosti (približne vo veku 25 rokov), ktorá je charakteristická dokončením telesného vývoja a dosiahnutím psychickej a sociálnej zrelosti (→ dospievanie). Často ju sprevádzajú emočné problémy vyplývajúce z interpretácie nového výzoru, statusu a vnímania nových úloh.

afekt

afekt [lat.] —

1. všeobecné označenie každého druhu emócie alebo citu spájaného s nejakou predstavou alebo s celkom predstáv;

2. populárne označenie neovládateľného prejavu (výbuchu) krátkej, ale silnej emócie (→ afektivita) vyvolanej napríklad frustráciou (dostať sa do afektu).

afektivita

afektivita [lat.] — celkový spôsob bezprostredného emočného reagovania (→ emócie) na rozličné konkrétne udalosti, situácie, osoby ap., ktoré v človeku vyvolávajú výrazný kladný alebo záporný citový vzťah. Prejavuje sa v správaní človeka, ako aj v zmenách rozličných fyziologických funkcií (napr. činnosti srdca, dýchania, krvného tlaku).

afiliácia

afiliácia [lat.] —

1. psychol. vytvorenie, pretrvávanie a obnovovanie kladného citového vzťahu k inej osobe. V ranom detstve je základom emočného vývinu jednotlivca. V psychológii osobnosti jedna z faktorových vlastností. Opak: hostilita;

2. ekon. → afilácia.

agresia

agresia [lat.] — útok, útočné napadnutie; vpád;

1. ekon.hospodárska agresia;

2. práv. najnebezpečnejšia forma protiprávneho použitia ozbrojenej sily proti suverenite, územnej celistvosti a politickej nezávislosti iného štátu; použitie ozbrojenej sily spôsobom nezlučiteľným s Chartou OSN. Kritériá protiprávnosti uplatnenia ozbrojenej sily: prvenstvo, nebezpečnosť, agresívny úmysel. Bezpečnostná rada OSN však môže v súlade s Chartou OSN usúdiť, že určitý agresívny čin, ktorý bol spáchaný, by sa nemal považovať za taký, ak čin alebo jeho následky nemajú dostatočnú závažnosť. Pritom nijaké politické, ekonomické, vojenské, prípadne iné ohľady nemôžu slúžiť na ospravedlnenie agresie. Agresívna vojna je zločinom proti mieru a je dôvodom zodpovednosti agresora podľa medzinárodného práva. Žiadne územné zisky alebo zvláštne výhody vyplývajúce z agresie nie sú právoplatné ani sa za také nebudú považovať. Podľa Charty OSN sa za akt agresie považujú napr. vpád a útok ozbrojených síl štátu, bombardovanie, blokáda prístavov, použitie ozbrojených síl jedného štátu, ktoré sú na území iného štátu v rozpore s podmienkami zmluvy, vysielanie ozbrojených bánd, neregulárneho vojska a žoldnierov. Definíciu agresie prijalo Valné zhromaždenie OSN 1974;

3. psychol. útok, napadnutie nejakého objektu s cieľom poškodiť ho alebo zničiť. Agresiu obyčajne (ale nie nevyhnutne) navodzuje prekážka na ceste k cieľu. Pri niektorých živočíchoch je súčasťou inštinktívneho vybavenia na dosahovanie biologických cieľov (napr. ochrana teritória). U človeka ju vyvoláva najmä prekážka pri dosahovaní úcty k sebe. Je spojená so snahou ublížiť, preto ju často sprevádza postoj nepriateľstva a afekt zlosti až zúrivosti. Môže však byť aj naučeným účelovým správaním. Prejavuje sa rôznymi spôsobmi: od telesného napadnutia, nadávania, ohovárania, intríg, vyhrážok až po kritiku a iróniu. S. Freud predpokladal, že zdroj energie agresie je v skupine inštinktov slúžiacich deštrukcii a smrti.

agresivita

agresivita [lat.] — útočnosť, výbojnosť, dobyvačnosť;

1. biol. tendencia živočíchov napádať alebo ohrozovať iné jedince toho istého druhu (vnútrodruhová agresivita) alebo cudzieho druhu (medzidruhová agresivita). Biologický význam agresivity spočíva vo výbere najlepších jedincov pri rozmnožovaní, umožňuje rovnomerné rozšírenie a zväčšovanie areálu druhu, pri sociálnych druhoch zabezpečuje najskúsenejšieho jedinca na vedúce miesto;

2. psychol. tendencia (aj vlastnosť) atakovať, útočiť na nejaké veci a osoby (slovne alebo útočným činom), presadzovať bezohľadne (až brutálne) svoje záujmy a ciele;

3. tech. schopnosť určitých látok rozrúšať iné látky, napr. v stavebníctve schopnosť prostredia škodlivo ovplyvňovať vlastnosti stavebných materiálov, spravidla ich chemicky rozrúšať a postupne znehodnocovať. Vyskytuje sa aj agresivita ovzdušia vyvolaná obsahom priemyselných exhalátov, najmä oxidu siričitého SO2, agresivita kvapalín (znečistené odpadové vody, ako aj prirodzené agresívne vody) a agresivita pôdy (vplyv spodnej vody, mikroorganizmy). Betónové a murované konštrukcie sú poškodzované vylúhovaním a rozkladom niektorých ich zložiek pôsobením mäkkých, kyslých a uhličitých vôd; síranové vody spôsobujú napr. vznik kryštálov, ktoré potrhajú betón. Kovové konštrukcie znehodnocuje korózia. Pred agresivitou prostredia sa konštrukcie chránia izoláciami, nátermi, obkladmi, voľbou vhodných materiálov a technológie výroby.

a-ha

a-ha, zážitok a-ha — psychol. slovný výraz pri nájdení spôsobu riešenia problému, ktorý má rovnaké pomenovanie v rôznych jazykoch.

akomodácia

akomodácia [lat.] — prispôsobenie sa, prispôsobovanie sa okolnostiam, iným podmienkam;

1. psychol. v terminológii J. Piageta prispôsobovanie sa poznania subjektu meniacej sa realite, resp. novým skúsenostiam;

2. v sociálnej psychológii (sociológii) prispôsobovanie sa jednotlivcov, skupiny alebo aj národa.

aktivizácia

aktivizácia [lat.] — 1. podnecovanie k (intenzívnejšej) činnosti, rozvinutie činnosti, aktivity; 2. uvádzanie do činnosti, obnovovanie činnosti.

alexitýmia

alexitýmia [gr.], alexithymiapsychol. rozrušenie väzieb medzi emočne-afektívnymi a mentálne-intelektovými procesmi. Nepokladá sa za psychiatrický syndróm, ale je nápadnou črtou osobnosti (emočne chladní ľudia, tzv. suchári).

alkoholizmus

alkoholizmus [arab.], etylizmus — ochorenie spôsobené dlhodobým nadmerným pitím alkoholu, vyúsťujúce do patologickej závislosti od alkoholu (ktorý sa stáva súčasťou látkovej premeny); aj psychické zmeny, ku ktorým dochádza pri alkoholovom opojení, ako súčasť psychickej a sociálnej adaptácie. Vývoj závislosti od alkoholu trvá niekoľko rokov, citlivé sú viac ženy a deti ako muži. Je to najrozšírenejšia toxikománia, býva typicky asociovaná s inými závislosťami (najmä s tabakizmom).

Začiatočné štádium alkoholizmu sa prejavuje schopnosťou zniesť vysoké dávky alkoholu bez príznakov otravy, sklonom k osamotenému pitiu, neprekonateľnou túžbou po alkohole, pitím ráno, stratou sebakontroly a zvyšovaním frekvencie pitia i dávok. V ďalšom štádiu sa zvyšuje odolnosť proti alkoholu, vzniká duševná a telesná závislosť od neho, dochádza k trvalým neuropsychickým zmenám (pokles libida až impotencia, zmena osobnosti, porucha učenia sa a pamäti ap.), je porušená kontrola pitia. Po prerušení pitia sa objavujú abstinenčné príznaky (tras, potenie, nevoľnosť, nechutenstvo, halucinácie, nespavosť ap.), ktoré môžu vyústiť až do deliriózneho stavu delirium tremens (→ delírium). Konečné štádium sa prejavuje netolerovaním alkoholu organizmom a viacdňovým pitím, ktoré sa končí úplným vyčerpaním. Degradácia osobnosti pokračuje až po alkoholovú demenciu a chronické alkoholové psychózy; vyvíja sa poškodenie viacerých orgánov a orgánových systémov (pečene, podžalúdkovej žľazy, žalúdka, srdcovo-cievneho systému, nervového systému, obličiek ap.).

Alkoholizmus je trvalá choroba, sprevádza človeka od prvých príznakov až do konca života. V minulosti sa závislosť od alkoholu považovala za poruchu správania (v súvislosti s charakterom osobnosti), v súčasnosti sa zaraďuje medzi duševné poruchy a poruchy správania (poruchy psychiky a správania zapríčinené požitím alkoholu). Liečba alkoholizmu (dobrovoľná alebo ochranná) musí byť dlhodobá, spočíva v psychoterapii (nácvik riešenia problémov, zvládania emócií a vyhýbania sa spúšťačom, relaxačné techniky ap.) a farmakoterapii. Jej cieľom je zásadná zmena životného štýlu jedinca závislého od alkoholu a jeho nasmerovanie k trvalej abstinencii; vo farmakoterapii sú na poprednom mieste lieky znižujúce túžbu po alkohole. Alkoholizmu je možné predchádzať výchovou k zdravému spôsobu života na úrovni celej spoločnosti. Ako druh sociálnej deviácie, sociálno-patologický jav, má negatívny dosah na jedinca, rodinu i spoločnosť.

Ako reakcia na masovo sa rozvíjajúci alkoholizmus, umožnený priemyselnou veľkovýrobou liehovín a piva i rozširujúcou sa sieťou predaja, vznikali od začiatku 19. stor. sociálnozdravotné hnutia zamerané proti nemiernemu pitiu, prípadne proti akejkoľvek konzumácii alkoholu (najmä v USA, škandinávskych krajinách, Spojenom kráľovstve, Nemecku, Švajčiarsku, ale aj na území dnešného Slovenska a susedných štátov). Jedna vetva abstinentského hnutia, ktorej predchádzala takmer storočná kampaň náboženských a spoločenských združení, organizácií žien a i. hnutí proti konzumácii alkoholu, sa orientovala na úplnú abstinenciu a v USA prispela k zavedeniu prohibície (1919 – 33). Druhá vetva sa viac ako reforme spoločnosti venovala pomoci postihnutým. Abstinentské spolky sa masovo rozšírili v Nórsku, vo Švédsku a Fínsku, kde dosiahli mnohé úspechy (napr. značný pokles spotreby liehovín, zvýšené porozumenie verejnosti pre kontrolu dostupnosti alkoholu). Medzinárodný ohlas si získali združenia Dobrí templári a Modrý kríž, ktoré pôsobia dodnes. Na Slovensku dosiahli v 19. stor. pozoruhodný rozmach tzv. spolky triezvosti (miernosti), ktorých sa ujala národnobuditeľská generácia štúrovcov (Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža a i.). Hnutie organizované s pomocou cirkvi nadobudlo ľudový charakter a miestami malo aj širšie vzdelávacie poslanie. Začiatkom 20. stor. rozvíjala protialkoholickú spolkovú činnosť generácia hlasistov (V. Šrobár, P. Blaho a i.). V súčasnosti popri odbornej zdravotníckej pomoci (psychologická ambulancia, psychiatrická ambulancia, protialkoholická liečebňa) sa vo svete rozšírila aj laická svojpomoc v podobe svojpomocných skupín, klubov a hnutí, z ktorých najznámejšie a najrozšírenejšie je združenie Anonymní alkoholici.

V boji proti alkoholizmu je najvšestrannejším sociálnopreventívne hľadisko, ktoré kladie dôraz na prevenciu, na verejné zdravie. Považuje alkohol za potenciálne rizikovú návykovú látku spôsobujúcu ekonomicky vyčísliteľné náklady, zdravotnú, sociálnu a psychickú ujmu i ťažšie merateľné, ale závažné poškodenia. Táto koncepcia vychádza z overenej skutočnosti, že s celkovou vyššou spotrebou alkoholu v danej spoločnosti narastá objem škôd (Slovensko patrí ku krajinám s pomerne vysokou spotrebou alkoholu, predovšetkým liehovín a v značnej miere i piva, i keď sa od 1990 zaznamenáva mierne klesajúci trend v spotrebe čistého alkoholu). Zavádza sa v nej pojem problémov súvisiacich s alkoholom, ktoré nespôsobujú iba alkoholici (napr. opitý vodič, ktorý zraní dieťa, nemusí byť ešte klinicky alkoholikom), venuje sa pozornosť dostupnosti alkoholu, spôsobu predaja, spotrebe, ako aj spotrebiteľským zvyklostiam. Preventívne programy sa usilujú zvýšiť informovanosť verejnosti o zdravotných, sociálnych a ekonomických dôsledkoch nadmerného užívania alkoholu, venujú sa rizikovým faktorom a rizikovým skupinám (napr. neodporúča sa konzumovať alkohol tehotným ženám). Na Slovensku je takýmto programom aktualizovaný Národný akčný plán pre problémy s alkoholom na roky 2013 – 20. Na predchádzanie alkoholizmu právne predpisy upravujú obmedzujúce opatrenia a osobitné povinnosti fyzických osôb i podnikateľov. Ich porušenie sa postihuje ako priestupok alebo trestný čin. Zníženie rozpoznávacej alebo vôľovej schopnosti pod vplyvom alkoholu je významné z hľadiska ustanovení Trestného zákona o príčetnosti páchateľa, o kvalifikácii skutku a ukladaní trestu, ako aj o ochrannom liečení. Spôsobenie škody v opitosti má vplyv na rozsah zodpovednosti zamestnanca za škodu.

Allport, Gordon Willard

Allport [ólpót], Gordon Willard, 11. 11. 1897 Montezuma, Indiana – 9. 10. 1967 Cambridge, Massachusetts — americký psychológ, tvorca prvotnej humanisticky orientovanej teórie osobnosti. V opozícii k S. Freudovi a v rozpore s behaviorizmom pokladal osobnosť za systém vytváraný motiváciou a črtami. Na rozdiel od nomotetického prístupu presadzoval ideografický prístup k osobnosti, na základe ktorého sa indivíduum opisuje ako jedinečný fenomén. Jeho koncepcia osobnosti ako dynamickej organizácie motivačných systémov, cieľov, prianí a možností ovplyvnila štúdium psychickej regulácie činnosti človeka. Po 2. svet. vojne sa intenzívne venoval praktickým sociálnopsycholgickým problémom (konflikty, médiá, predsudky, šírenie správ a i.). V 60. rokoch 20. storočia prezident Americkej psychologickej asociácie.

alter ego

alter ego [lat.] —

1. druhé ja, moje druhé ja. Výraz vystihuje pravé priateľstvo, označuje dôverného priateľa. Použil ho (v obmene alter idem) napr. Cicero (Laelius o priateľstve, 82. časť);

2. v psychológii jav vznikajúci pri rozštiepení osobnosti.

ambícia

ambícia [lat. > fr.] — úsilie vyniknúť, uplatniť sa; snaživosť, podnikavosť. Ctižiadosť, horlivá snaha o niečo, čo podľa predpokladu jednotlivca zvyšuje jeho dôležitosť, neskromná túžba po sláve, obľube. Používa sa často v pejoratívnom význame, hovorí sa však aj o zdravej, chvályhodnej ambícii.

Ananiev, Boris Gerasimovič

Ananiev, Boris Gerasimovič, 14. 8. 1907 Vladikavkaz – 18. 5. 1972 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský psychológ, zakladateľ leningradskej psychologickej školy, z ktorej vyšli viacerí poprední ruskí psychológovia, napr. B. F. Lomov, Alexej Alexandrovič Bodaľov (*1923, †2014), Jekaterina Vasilievna Šorochovová (Šorochova, *1922, †2002). Empiricky a experimentálne skúmal psychológiu pociťovania, individuálne rozdiely a psychológiu dospelých. Prispel k chápaniu psychológie ako vedy o človeku.

animozita

animozita [lat.] — postoj nepriateľstva, odmietania, nenávisť, túžba niekomu škodiť (opak srdečnosť, láskavosť).

antagonizmus

antagonizmus [gr.] — vzájomné protipôsobenie dvoch tendencií, úsilí alebo vplyvov, ktoré majú opačné zameranie a protichodný účinok alebo následky; nezmieriteľný protiklad, absolútny rozpor, forma protirečenia charakterizovaná bojom nezmieriteľných tendencií, síl, spoločenských skupín, ktorá nevyhnutne vedie k radikálnemu riešeniu. Antagonizmus existuje ako všeobecný princíp na všetkých úrovniach foriem pohybu hmoty (v prírode i spoločnosti), kde má svoju špecifickú podobu, a prejavuje sa ako opak spolupôsobiacich synergických vzťahov. Na fyzikálno-chemickej a biologickej úrovni sa antagonizmus prejavuje ako protikladné pôsobenie alebo postavenie, napr. protichodný alebo rušiaci sa účinok rozličných chemických látok (jed – protijed), protichodný vzťah medzi populáciami dvoch druhov organizmov, pri ktorých sa znižuje početnosť populácií vytváraním nepriaznivých podmienok navzájom, súťaženie o potravu, priame zvyšovanie úmrtnosti jedincov, produkcia špecifických antibiotických substancií ap. Kvalitatívne iný je antagonizmus prejavujúci sa na sociálnej úrovni pohybu hmoty medzi spoločenskými skupinami sledujúcimi protikladné sociálne záujmy a z toho prameniace protirečenia, ktoré reflektujú tieto protiklady záujmov.

anticipácia

anticipácia [lat.] — vykonanie niečoho vopred, v predstihu (pohybu, kroku, zložitého úkonu);

1. ekon. anticipácia ekonomických činiteľov — pesimistické alebo optimistické hypotézy, na ktorých sa zakladajú predpovede (napr. výpočty na dosiahnutie istého výsledku); o anticipáciu ide aj pri účtovaní položiek patriacich do príslušného obdobia i vtedy, keď v ňom ešte skutočný príjem alebo výdavok nenastal; anticipácia platby — úhrada pred termínom splatnosti;

2. filoz. myšlienkové predstihovanie, predpokladanie budúcich vnemov, poznatkov, udalostí; predvídanie opierajúce sa skôr o tušenie ako o presné poznanie. Môže ísť o zdanlivo ničím nepodmienené uchopenie budúceho poznatku, ale aj o unáhlené, väčšinou nesprávne zovšeobecnenie na základe malého počtu prípadov (napr. Aristotelova anticipačná indukcia). I. Kant hovorí o tzv. anticipácii vnímania, čím rozumie také poznanie, ktoré možno apriórne označiť ako empirické. Anticipácia je vlastne predbežné poznanie, ktoré sa dodatočne vedecky overuje;

3. jaz. lapsus, prolepsa — prerieknutie, omyl pri písaní, ktorý vzniká ako časová inverzia predbiehaním grafického vyjadrenia pred myšlienkovým spracovaním výrazu;

4. psychol. využitie predošlej skúsenosti (učenia) na vedomú i spontánnu pripravenosť na efektívny čin, ale aj uvedomelé správanie podľa hodnôt a noriem skupiny, do ktorej by jednotlivec raz chcel patriť. V experimentoch na podmienené reflexy slinenie psov už napr. pri zažatí žiarovky, zvýšenie frekvencie tepu pri začutí nezvyčajného šramotu.

antipatia

antipatia [gr.] — výrazný negatívny emočný postoj k určitej osobe, ktorý môže byť podmienený jej súčasným alebo predchádzajúcim správaním, výzorom alebo inými prejavmi. Zdroj a príčiny antipatie si človek nemusí uvedomovať a nemusí ich ani vedieť opísať. Antipatia vo vzťahu k živočíchom, predmetom, činnostiam a podobne sa nazýva averzia. Opak: sympatia.

antisociálne správanie

antisociálne správanie — správanie v rozpore s normami vyplývajúcimi z nejakej organizácie spoločnosti; delikventné, kriminálne správanie.

antropocentrizmus

antropocentrizmus [gr. + lat.] — názor, najčastejšie filozofický, pripisujúci človeku ústredné postavenie vo svete. Považuje človeka za najvyššiu hodnotu a meradlo všetkého. V historickom vývine nadobúdal antropocentrizmus rôzne podoby, pričom v tom istom období jestvovali jeho rozličné varianty. V Európe sa výrazne prejavil už vo filozofii sofistov (Prótagoras) a Sokrata. V stredoveku bol zatlačený do úzadia kresťanským teocentrizmom, ktorého súčasťou však bola špecifická podoba antropocentrizmu zdôrazňujúca výsadné postavenie človeka ako koruny tvorstva a zmyslu Kristovej obete. Idey laického antropocentrizmu boli obnovené v renesancii, rozpracované v humanizme. Hlavnou myšlienkou novovekého antropocentrizmu je chápanie človeka ako tvorcu seba samého, svojho sveta a dejín s kladnými i zápornými stránkami jeho činnosti. Už od začiatkov filozofie sa rozvíjal aj ďalší názor podriaďujúci človeka prírode a jej zákonom, kozmocentrizmus, ktorý pôsobí ako protiváha antropocentrizmu aj v novovekej a súčasnej filozofii v podobe rôznych foriem scientistickej filozofie. V súčasnosti je antropocentrizmus predmetom kritiky z viacerých smerov, napr. ekologického myslenia.

anxiozita

anxiozita [lat.] — úzkosť; nepríjemná emócia, ktorá na rozdiel od strachu nesúvisí s nijakým konkrétnym zdrojom (predmet, udalosť, situácia ap.). Prejavuje sa najmä všeobecnými pocitmi obáv, neistoty, napätia, hroziaceho nebezpečenstva, ktoré nemá konkrétnu podobu. Býva sprevádzaná pocitmi bezmocnosti, osamotenia a depresiou. Sprievodným prejavom anxiozity bývajú poruchy rozličných telesných funkcií a celková nepohoda, ktoré môžu vyvolávať dojem, že ide o telesné ochorenie. Sklon k úzkostným reakciám alebo stavom môže patriť k určitým črtám osobnosti človeka. Patrí medzi časté prejavy psychických porúch a chorôb.

apercepcia

apercepcia [lat.] —

1. filoz. nadväznosť nových vnemov na predchádzajúcu životnú empíriu a na aktuálny duševný stav vo chvíli prijímania nových informácií. Termín apercepcia vo filozofii udomácnil G. W. Leibniz, ktorý apercepciu spájal so sebauvedomením;

2. hud. → vnímanie hudby;

3. psychol. závislosť vnímania vonkajšieho sveta (každého nového vnemu človeka) od predchádzajúceho života, teda nielen od okamžitého pôsobenia podnetov na zmyslové orgány, ale aj od pôsobenia ďalších bezprostredne (napríklad očakávanie, emócie, situačné činitele) alebo trvalejšie pôsobiacich činiteľov (určité vlastnosti, schopnosti a skúsenosti človeka vrátane jeho momentálneho psychického stavu), ktoré ovplyvňujú spôsob spracúvania zmyslových podnetov do komplexných zmyslových vnemov. Na rozdiel od percepcie (pasívne pociťovanie) je odpoveďou na vonkajší podnet zahŕňajúci zložitejšie štruktúry psychickej reality v človeku. Môže byť aktívna (zámerne regulovaná vôľou) alebo pasívna (samovoľná, vynútená okolnosťami). Pôvodne filozofický pojem apercepcia do psychológie myslenia zaviedol J. F. Herbart.

archetyp

archetyp [gr. > lat.] — prvotný typ, pôvodný model, pratyp, pôvodina; praobraz;

1. filoz. v antickej filozofii pravzor existujúci v duchovnom svete, idea, ktorá je základom určitých napodobnení (Filón Alexandrijský, Plótinos). R. Descartes a J. Locke považovali archetyp za základ predstáv, I. Kant pojmom natura archetypa označoval prvotnú tvorivú prirodzenosť, ktorú poznávame iba rozumom a ktorej protiobraz je napodobnený v zmyslovom svete;

2. hist. predpokladaný najstarší nezachovaný text; pôvodne text, ktorý nemusí byť autorským textom, ale ani náhodne zachovaným prepisom;

3. lit. symbolický model spájajúci určité umelecké dielo s ostatnými umeleckými dielami tým, že sa v nezmenenej podobe ustavične vracia k spoločnému pratypu, a to bez ohľadu na historické ovplyvňovanie. Ako prvotný primárny obraz nestráca svoju emocionálnosť, pretože sa zameriava na vyhranené situácie v ľudskom živote, napr. narodenie, smrť, lásku, nenávisť, vinu, trest ap. Archetypová kritika je jedným zo smerov západnej literárnej vedy, ktoré, vychádzajúc zo psychológie a literárnej školy C. G. Junga a jeho žiakov, sa na základe antropologického a etnografického výskumu usiluje dokázať, že symboly, motívy, modely a štruktúry, ktoré sa objavujú v literatúre, majú prazáklad v rituáloch, mýtoch a rozprávkach. Typickými archetypmi sú napr. oheň ako symbol vášne, pôda ako symbol plodenia a matka ako zdroj života a plodnosti;

4. psychol. v teórii psychoanalytika C. G. Junga komponent kolektívneho podvedomia. U človeka má rovnaký pôvod ako inštinkt, ktorý má predurčujúci smer činnosti, pričom archetyp tvorí jeho psychickú náplň. Existenciu archetypov preukázal C. G. Jung vo svojej lekárskej praxi; jeho psychotickí pacienti vypovedali o univerzálnych náboženských a mytologických zážitkoch, hoci o nich predtým nezískali príslušné informácie vo formálnej výchove. Vyvinul metodiku aktívnej imaginácie, ktorá umožňovala analýzu obsahu snov v bdelom stave. Sny môžu byť pozitívne alebo negatívne, pričom vyjadrujú najmä fenomény ako sexualita, krása, múdrosť, spiritualita, cnosť, deštrukcia a i.;

5. výtv. pratvar, ikonografický pravzor či model, podľa ktorého sa vytvára umelecké dielo alebo originál, ktorý toto dielo reprodukuje. V teórii výtvarného umenia slúži na psychologický alebo symbolický výklad tvorby.

asertivita

asertivita [lat.] — náležité sebavedomie, sebadôvera, smelosť, trúfalosť, schopnosť presadzovať svoje požiadavky adekvátnym a neagresívnym spôsobom. V psychológii sa stal problémom skôr nedostatok ako nadbytok tejto črty, respektíve jej transformácia z agresívnosti. Hoci západoeurópski a severoamerickí psychológovia vytvorili rôzne tréningové programy asertivity, ktorých cieľom je zvýšiť uvedomovanie si osobných práv, učiť sa rozlišovať medzi nearsetivitou, asertivitou a agresivitou, získať spôsobilosť povedať nie v provokatívnych situáciách, v emočných prejavoch (pozitívnych i negatívnych), v začínaní a ukončovaní konverzácie atď., v odbornej praxi prevláda nejednotnosť pri posudzovaní ich zmyslu (niekedy z rodinných príčin či náboženských orientácií, inokedy pre kritériá príslušnosti k istým kultúram).

asociácia

asociácia [lat.] — združovanie, spojenie; združenie; spoločenstvo, organizácia;

1. astron. → hviezdna asociácia;

2. bot. základná jednotka vegetačného systému; rastlinné spoločenstvo charakterizované určitými floristickými a sociologickými (organizačnými) znakmi, prejavujúce prítomnosťou význačných druhov istú samostatnosť. Asociácia je najnižšou klasifikačnou jednotkou syntaxonomického systému, je podriadená vyššiemu syntaxónu, zväzu;

3. geochem. asociácia minerálov — spoločenstvo minerálov predstavujúce celú produkciu minerálov jedného štádia v podobe jednej alebo viacerých paragenetických asociácií (zákonité spoločenstvo minerálov, ktoré vznikli súčasne v priebehu kryštalizácie minerálov jedného štádia alebo jeho častí) a je látkovým odrazom daného štádia ako celku;

4. chem. asociácia molekúl — zhlukovanie molekúl do väčších celkov (asociátov) pôsobením slabých medzimolekulových síl. Asociácia nastáva v čistých látkach v plynnom alebo v kvapalnom stave, ako aj v roztokoch (napr. kyselina octová v parách a kyselina benzoová rozpustená v benzéne vytvárajú diméry). Asociácia je typická najmä pre polárne molekuly; mimoriadne pevné asociáty vznikajú, ak sú molekuly schopné tvoriť vodíkové väzby. Pri asociácii sa menia fyzikálne konštanty, napr. hustota plynu pri danej teplote a tlaku. Medzi asociovanými a voľnými molekulami sa ustanovuje rovnováha, ktorá závisí od vonkajších podmienok (teplota, tlak). Asociácia iónov prebieha v roztokoch elektrolytov medzi kladne a záporne nabitými iónmi, pričom vzniká iónový pár. Stupeň iónovej asociácie rastie s klesajúcou relatívnou permitivitou prostredia, klesajúcou teplotou a stúpajúcim nábojom iónov vytvárajúcich asociát. Mieru asociácie molekúl (iónov) vyjadruje asociačný stupeň, čo je pomer počtu asociovaných molekúl (iónov) k celkovému počtu molekúl (iónov);

5. lit. v avantgardnej teórii umenia pojem vyjadrujúci voľnú, ničím nekontrolovanú obraznosť v umeleckej tvorbe, a to v opozícii k logickému mysleniu;

6. politol., sociol. → združenie;

7. psychol. a) spájanie predstáv podľa určitých zákonov, pričom ich spojenie určuje sled ich vynárania v mysli jednotlivca (vybavením jednej predstavy sa vyvolá i druhá). Jeden z prvých pomerne dávno preskúmaných psychických javov. Filozofi už od antiky videli v asociácii zdôvodnenie poznávacích procesov a mravnej aktivity (→ asocianizmus). Aristoteles stanovil štyri zákony, podľa ktorých sa spolu vynárajú a navzájom vyvolávajú tie idey, predstavy, dojmy, ktoré sa predtým dostali do vedomia súčasne alebo na tom istom mieste, alebo sú si podobné, alebo (naopak) sú navzájom protikladné (zákon styčnosti v čase, v priestore, styčnosti podobnosti a kontrastu). Neskôr sa tieto zákony zredukovali na dva (styčnosti a podobnosti), respektíve iba na jeden (len styčnosti, respektíve len podobnosti);

b) hypotetický neurofyziologický proces vytvárania dočasného spoja. Výraz asociácia použil I. P. Pavlov pri vysvetľovaní procesu podmieňovania. Chápal ňou neurofyziologický dej spojenia dvoch ohnísk podráždenia, ku ktorému dochádza v mozgovej kôre pri opakovanom súčasnom, respektíve krátkom následnom pôsobení dvoch podnetov;

c) spojenie reakcie s podnetom, ktorý ju vyvolal (v behaviorizme stimul – odpoveď).

asociačný pokus

asociačný pokus — psychologické vyšetrenie pomáhajúce odhaliť určité skryté afektové komplexy navrhnuté švajčiarskym psychológom C. G. Jungom. Spočíva v predkladaní rozličných slov vyšetrovanému, na ktoré má tento čo najrýchlejšie reagovať prvým slovom, ktoré mu pri podnetovom slove napadne. Oddialenie reakcie alebo jej neprimeranosť sa považuje za prejav afektového komplexu. Pôvodne sa používal na psychiatrické účely, neskôr aj v psychologickom výskume.

asociálnosť

asociálnosť [gr. + lat.], asociálne správanie — psychol. črta medziľudskej odpovede charakteristická dispozíciou jednotlivca nebyť na nikoho viazaný, byť nezávislý. Takýto jednotlivec (podľa psychoanalytičky K. Horneyovej) sa snaží, aby ho nikto neovplyvňoval, neobmedzoval, aby nikomu nebol zaviazaný. Nerád sa prispôsobuje pravidlám správania a tradičným hodnotám, a hoci sa navonok prispôsobí, vo svojom vnútri ich odmieta. Nechce byť vyrušovaný, chce, aby mu ľudia dali pokoj.

asociálny postoj

asociálny postoj — spôsob zmýšľania, správania a celkového zamerania človeka, ktorý neberie ohľad na záujmy, potreby a zameranie iných ľudí a spoločnosti. Postoje a hodnotové zameranie asociálneho človeka sa vymkýnajú z rámca zamerania spoločnosti, v ktorej žije, a sústreďujú sa na uspokojovanie vlastných potrieb. Vo vyostrenej podobe nadobúda asociálny postoj a správanie aktívny protispoločenský, antisociálny charakter a prejavuje sa rozličnými formami kriminality, vandalizmu ap. Príčinami sú zvyčajne nepriaznivé vplyvy výchovy a sociálneho prostredia, nadmerný egocentrizmus, egoizmus a niektoré psychické poruchy a choroby.

atavizmus

atavizmus [gr.] — súbor znakov predkov, návrat k ich fenotypu. Je dôkazom vývojovej súvislosti medzi človekom a živočíchmi. Najčastejšie sa objavuje po kombinačnom krížení pri znakoch podmienených interakciami génov. Atavistické znaky sa označujú ako regresívne, pretože u potomkov nie sú funkčné a v predchádzajúcich generáciách sa nevyskytli (→ reverzia). Potomstvo niektorých kombinácií rodičovských jedincov môže mať extrémne fenotypy podstatne presahujúce rodičovské hodnoty znaku. Atavistické abnormity sa vyskytujú u človeka a pri živočíchoch (napr. prsné bradavky u mužov), ale i pri rastlinách, keď sa na nich objaví tvar pokladaný za vývojovo starší, napr. druhý kruh tyčiniek v kvete kosatca (Iris). Zo širšieho psychologického hľadiska sa ako atavizmus označuje objavovanie primitívnych spôsobov správania vo vývine človeka. Prenesene prežitok.

aura

aura [gr. > lat.] —

1. lek. špecifické zážitky subjektu pred epileptickým, niekedy aj hysterickým záchvatom alebo pred migrénou. Aura sa spravidla začína intenzívnou nevoľnosťou, neskôr sa objavujú rôzne ilúzie, halucinácie, extrémne pocity strachu. Keďže v stave aury sú pamäť aj vedomie narušené, postihnutý nedokáže tieto zážitky dobre opísať. Charakter aury závisí od oblasti mozgu, v ktorej vznikajú výboje chorobnej epileptickej aktivity. Môže sa prejaviť čuchovými alebo sluchovými pseudohalucináciami, útrobnými pocitmi tlaku, tepla ap. v nadbrušku, ktoré sa šíria nahor (epigastrická aura). Pred záchvatom migrény sú častejšie poruchy zraku, iskrenie (fosfény) alebo zahmlenie pred očami, výpadky časti zorného poľa (skotómy) alebo obrny pohybov oka;

2. v okultizme ovzdušie, opar, vánok; v mystickom zmysle ťažko postrehnuteľná fosforescencia obklopujúca každý jav, vyžarovanie (fluidum) registrovateľné senzibilnými osobami ako žiara alebo farebné spektrum obklopujúce postavu.

behaviorizmus

behaviorizmus [bihej-; angl.] — teória a metodológia v psychológii, ktorá odmietla vedomie (i metódu sebapozorovania) ako predmet vedeckej psychológie a nahradila ho správaním prístupným pozorovaniu a experimentu. Behaviorizmus vznikol zač. 20. stor. v USA. Stal sa nielen novým vzorom vo vývoji modernej psychológie, ale odzrkadlil a ovplyvnil aj vtedajšiu severoamerickú spoločnosť a kultúru. Jeho filozofické korene možno nájsť v mechanistickom materializme a v neskoršom pozitivizme. Vedeckú kontinuitu behaviorizmu tvoria evoluční biológovia (Ch. R. Darwin; Jacques Loeb, *1859, †1924), severoamerickí zoológovia (E. L. Thorndike) a ruskí neurofyziologickí reflexológovia (V. M. Bechterev).

Za jeho zakladateľa sa všeobecne pokladá J. B. Watson, ktorý vstúpil do vývoja psychológie 1913 štúdiou Psychológia z pohľadu behavioristu. Zdôvodnil v nej, že vedecká psychológia ako súčasť prírodných vied sa musí zbaviť hmlistých pojmov ako vedomie, city, pohnútky ap., pretože objektívne pozorovateľné a dokázateľné je len správanie v istých podmienkach, teda vzťahy S R (S = stimulácia, R = odpoveď, angl. response). Ostro odmietol skúmať oblasť, ktorú predtým prevládajúci mentalizmus označil ako prežívanie. Teória behaviorizmu zrušila deliacu čiaru medzi človekom a živočíchmi, čo na severoamerických univerzitách podnietilo rozsiahly laboratórny výskum najmä s potkanmi. Watsonov behaviorizmus prešiel pre svoj radikalizmus a stupňujúcu sa kritiku značným vývojom. E. CH. Tolman doplnil pôvodnú schému SR o tzv. intervenujúcu premennú O (organizmus), do ktorej treba zaradiť účinnosť dedičnosti, aktuálneho vplyvu pudov, vplyvu predchádzajúcej skúsenosti organizmu na správanie, teda SOR. Hoci stredný článok medzi podnetom a odpoveďou ešte neprinútil behavioristov uznať psychickú realitu ako činiteľa správania, pripravil pôdu pre neobehaviorizmus.

K istému kompromisu s pôvodnou mentalisticko-štrukturálnou psychológiou W. Wundta a W. Jamesa pristúpili George Armitage Miller (*1920, †2012), Karl H. Pribram (*1919, †2015) a Eugene Galanter (*1924, †2016) v práci Plány a štruktúry správania. V 60. a 70. rokoch 20. stor. sa ako vetva behavioristickej koncepcie zrodila v USA kognitívna psychológia. V nej sa popri nových pojmoch schéma, mapa a reprezentácia objavili aj už osvedčené pojmy vnímanie, pamäť, myslenie ap. Súčasne došlo k istej hybridizácii behavioristických pozícií aj v takých oblastiach psychológie, aké predstavujú psychológia osobnosti a sociálna psychológia. Od modifikácie správania sa začala odvíjať aj behaviorálna psychoterapia ovládaná predtým psychoanalytikmi. Na Slovensko prenikol behaviorizmus v liberalistickej podobe prekladom učebnice Experimentálna psychológia (1959) od Roberta S. Woodwortha (*1869, †1962) a Harolda Schlosberga (*1904, †1964).

Teórie behaviorizmu ovplyvnili aj ďalšie vedné odbory. V ekonómii sa behaviorizmus pokúša vysvetliť ľudské rozhodnutia na základe psychologických motívov (ľudia sa nerozhodujú vždy z materiálnych alebo z racionálnych pohnútok). Zaoberá sa dopadmi sociálnych, kognitívnych a emocionálnych faktorov na ekonomické rozhodovania jednotlivcov a inštitúcií. Zatiaľ čo klasická ekonómia hlavného prúdu sa zameriava na dôsledky a okolnosti ľudského konania za predpokladu racionality, behaviorizmus skúma systematické spôsoby ľudského rozhodovania a konania za predpokladu obmedzenej racionality. Podľa teórie ovplyvnenej behaviorizmom sú firmy vlastne koalíciami odlišných záujmov s odlišnými cieľmi. Rôzne ciele ovplyvňujú ich rozhodovanie a spochybňujú predpoklad racionálneho správania, s ktorým sa možno stretnúť v klasickej teórii riadenia alebo pri ekonomických modeloch firmy. V jazykovede ovplyvnil behaviorizmus americkú lingvistickú školu. Prejavoval sa najmä v nedoceňovaní významu, ktorý sa definoval iba na základe vnímateľných podnetov a reakcií. Za následok mal zanedbávanie výskumu jazykového významu a vznik formalizmu. V politických vedách sa behaviorizmus presadil po 2. svet. vojne, najmä v 50. a 60. rokoch 20. stor., ako teoretický prístup k javom so snahou vysvetliť správanie jednotlivca a skupiny, hľadanie vzorov správania a mechanizmu premeny individuálneho správania na skupinové správanie. Hlavnými zástancami tejto metódy boli H. Arendtová, M. Oakeshott a H. Marcuse. Súčasťou behaviorizmu je myšlienka, že správanie je odtrhnuté od svojho sociálneho prostredia a závisí od ideí a vzorov. Hlavnými sociálnymi a politickými hýbateľmi sú teda ideológie, náboženstvá, tradície a silné osobnosti s charizmatickým vplyvom.

cynizmus

cynizmus [gr.] — bezcitné, bezohľadné správanie; pohŕdanie mravnými hodnotami, ako sú čestnosť, spravodlivosť, nezištnosť; zosmiešňovanie a znevažovanie ľudského utrpenia a lásky, ako aj zmýšľania a správania ľudí vyznávajúcich mravné hodnoty. Cynizmus môže prameniť z nedostatočného rozvoja sociálnych vzťahov a vyšších citov, z presvedčenia, že všetci ľudia sú sebeckí, pokryteckí a nečestní, alebo z hlbokého sklamania s následnou zatrpknutosťou a nenávisťou k ľuďom.

debilita

debilita [lat.], debilitas — zastaraný pojem, ktorým sa označovala najľahšia forma duševnej zaostalosti.

déjà vu

déjà vu [deža vü; fr.] — už videné; zdanie, klamný pocit (ilúzia), pri ktorej človek akoby to, čo v skutočnosti vidí alebo prežíva po prvýkrát, videl alebo prežil (déjà vécu) už v minulosti.

depersonalizácia

depersonalizácia [lat.] — odosobnenie; psychol. psychická porucha subjektívneho prežívania vlastnej identity, ktorá sa prejavuje pocitmi odcudzenia a celkovou stratou zmyslu pre skutočnosť vo vzťahu k vlastným myšlienkam, citom a ďalším psychickým prejavom (autopsychická depersonalizácia), k vlastnému telu, ktoré človeku pripadá zmenené (somatopsychická depersonalizácia), alebo k iným ľuďom a okoliu (alopsychická depersonalizácia).

explorácia

explorácia [lat.] — vyšetrovanie, skúmanie; psychol. rozhovor ako metóda individuálneho klinického vyšetrenia vedený podľa určitej schémy formou otázok zameraných na získavanie informácií na doplnenie anamnézy, ako aj podkladov na posúdenie významu určitých činiteľov a vplyvov na vznik alebo priebeh určitej choroby.

flegmatik

flegmatik [gr.] — človek, ktorý v záťažových životných situáciách nepodlieha silnejším citovým výkyvom a s danými situáciami sa vyrovnáva pokojným a vyváženým spôsobom (→ temperament).

habituácia

habituácia [lat.] — privykanie, postupné znižovanie až vymiznutie reakcie organizmu na rovnaké, často sa opakujúce podnety. Najjednoduchšia a najčastejšia forma učenia, pri ktorej v organizme postupne klesá odpoveď centrálnej nervovej sústavy a zmyslových receptorov na opakované alebo dlhotrvajúce podnety (stávajú sa ustálenou súčasťou životných podmienok, a organizmus preto prestáva na ne osobitne reagovať). Napr. pes si po čase prestane všímať domácich ľudí a zaujíma sa len o cudzích. U ľudí je habituácia jednou z príčin návyku na niektoré psychoaktívne látky (→ droga) a potreby zvyšovania ich dávok, aby sa dosiahol ich rovnaký účinok (→ tolerancia).

Halmiová, Oľga

Halmiová, Oľga, 10. 11. 1932 Prešov — slovenská psychologička. Od 1962 pôsobí v Ústave experimentálnej psychológie SAV v Bratislave; 1988 DrSc. Zaoberá sa problematikou osobnosti, problémami pamäti a sociálneho styku. Autorka diela Pamäťová hľadacia činnosť (1981), spoluautorka práce Kognitívno-osobnostné aspekty sociálneho styku (1992).

haloefekt

haloefekt [angl. + lat.] — tendencia posudzovať osobnosť druhých ľudí podľa celkového dojmu na základe nápadného znaku (celkový výraz, hlasový prejav, obsah komunikácie). Túto chybu v sociálnom vnímaní opísal 1920 americký psychológ E. L. Thorndike.

halucinácia

halucinácia [lat.] — klamný vnem vznikajúci bez príslušného podnetu v dôsledku psychickej poruchy, o ktorom je postihnutý presvedčený, že patrí k objektívne jestvujúcej skutočnosti, a podľa toho sa aj správa. Ide o určitý druh predstáv, ktoré sa premietajú do vonkajšieho sveta, čím vytvárajú zážitok reality, ktorej chorobnosť si postihnutý neuvedomuje. Halucinácie, o ktorých je chorý nevyvrátiteľne presvedčený a koná podľa nich, sa nazývajú pravé halucinácie. Delia sa na zmyslové (zrakové – od jednoduchých škvŕn, tieňov, iskier ap. po vidiny jestvujúcich predmetov, zvierat, ľudí alebo ich súčastí, alebo aj celkom neskutočných, v reálnom svete nejestvujúcich obrazov, výjavov a udalostí; sluchové – jednoduché zvuky, hlasy, hudba, spev, oslovenia, príkazy ap.; čuchové a chuťové – často sa vyskytujú spoločne; dotykové; telové a i.), reflexné (postihnutý všetko, čo inak normálne vníma zrakom, klamne pociťuje a vníma súčasne aj na svojom tele, napr. pri pohľade na nôž halucinuje bolesť ako pri porezaní nožom), motorické (postihnutý má klamný vnem pohybov jednotlivých údov alebo celého tela) a inadekvátne (vnímanie zmyslových pocitov inými telesnými orgánmi ako príslušnými zmyslami, napr. postihnutý hlasy počuje zubami, čuchové preludy vníma nechtami ap.). Pri intrapsychických halucináciách je chorý presvedčený, že mu niekto priamo do psychiky vkladá alebo z nej odoberá myšlienky.

Pri nepravých halucináciách pacient síce prežíva určitý zmyslový prelud, ale neverí v jeho realitu. Na rozdiel od predstáv a snov (patria k normálnym zážitkom zmyslovej povahy bez primeraných zmyslových podnetov a ich odlišnosť od vonkajšej skutočnosti si človek uvedomuje) alebo od ilúzií a pseudohalucinácií (nemusia, ale môžu mať určitý chorobný základ) sú halucinácie prejavom závažnej psychickej poruchy, ktorá okrem vnímania postihuje aj ďalšie psychické funkcie. Halucinácie sa vyskytujú pri viacerých závažných duševných (→ psychózy) a niektorých nervových chorobách, ako aj pri chorobách, pri ktorých je poškodená činnosť mozgu (niektoré mozgové nádory, horúčkovité ochorenia s poruchami vedomia, otravy a i.). Halucinácie sa umelo vyvolávajú pomocou niektorých drog (→ halucinogény), osobitným prípadom sú halucinácie vyvolané v hypnóze.

halucinogény

halucinogény [lat. + gr.] — skupina drog rastlinného alebo syntetického pôvodu, pri ktorých užívaní sa zvyšuje vnímavosť na rozmanité podnety a výrazne sa mení stav vedomia. Požitie halucinogénov sa prejavuje najmä zmenami vnímania (→ halucinácia, → pseudohalucinácia, → ilúzia), myslenia (→ blud) a nálady. Medzi najznámejšie a najčastejšie užívané halucinogény patria LSD (dietylamid kyseliny lysergovej), meskalín, psilocybín a i. Halucinogény sa dostávajú do organizmu viacerými spôsobmi, napr. perorálne, fajčením (zvyčajne s tabakom), injekčne, ale aj formou samolepiek a nalepovacích tetováží. Účinky na psychiku vo veľkej miere závisia od prijatej dávky, prostredia užívania a momentálneho rozpoloženia človeka (od toho, čo od drogy očakáva). Akútna intoxikácia vyvoláva výrazné poruchy vnímania, bohaté halucinácie a ilúzie a neobvyklé emočné stavy (explózie smiechu, iluzórne pocity blaženosti). Môže dôjsť k pocitom mystických zážitkov a k religióznym víziám, k pocitom splynutia s vesmírom, ku kozmickým extázam. Pri halucinogénoch (najmä pri LSD) sa môže aj po jednorazovej aplikácii vyvinúť vyslovene subjektívne veľmi nepríjemný psychotický stav, tzv. bad trip charakteristický dezorientáciou, nepríjemnými pocitmi úzkosti, halucináciami paranoidného charakteru. Objavuje sa aj fenomén flashback (spontánne vypuknutie stavu akútnej intoxikácie bez predchádzajúceho podania drogy; interval medzi poslednou drogovou dávkou a znovuvzplanutím môže trvať niekoľko dní až niekoľko mesiacov). Môže sa nečakane objaviť v životných situáciách, keď je opätovné prežívanie účinku drogy nežiaduce (plnenie pracovných povinností, riadenie motorového vozidla ap.). U chronických konzumentov halucinogénov sa pomerne skoro objavujú a rozvíjajú výrazné osobnostné zmeny (prehlbovanie uzavretosti do seba, rozvoj sklonov k mysticizmu a chorobnej religiozite, ľahká manipulovateľnosť). Dynamika života a záujem o okolité dianie prudko klesajú, objavuje sa apatia. Podobne ako pri každej inej droge, ktorá spôsobuje zmenu nálady, môže vzniknúť psychická závislosť.

Hartley, David

Hartley [hártli], David, 8. 8. 1705 Armley, Yorkshire – 28. 8. 1757 Bath, Somerset — anglický psychológ a lekár. Vďaka svojim anatomickým výskumom mozgu a nervovej sústavy sa stal jedným zo zakladateľov asociačnej psychológie (→ asocianizmus), ktorá sa s neskoršími modifikáciami stala integrálnou súčasťou moderných psychologických teórií. Autor diela Pozorovania človeka, jeho konštrukcie, povinnosti a očakávaní (Observations on Man, His Frame, His Duty, and His Expectations, 1749).

Heretik, Anton

Heretik, Anton, 19. 7. 1950 Bratislava — slovenský psychológ. R. 1973 – 85 pôsobil ako klinický psychológ na Psychiatrickej klinike Lekárkej fakulty UK v Bratislave, od 1985 na Katedre psychológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave; 2001 profesor. R. 2002 – 06 predseda Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti. Zaoberá sa psychoterapiou a forenznou psychológiou. Autor prác Základy forenznej psychológie (1993), Extrémna agresia (1999) a Epidemiológia depresie (2003).