Atos
Atos, starogr. Athós, Hagion Oros, novogr. Athos, Ajio(n) Oros, Agio(n) Oros — najvýchodnejší výbežok polostrova Chalkidiki, s ktorým je spojený 2 km širokou šijou, v sev. Grécku v Egejskom mori; 340 km2, dĺžka 45 km. V juž. časti vrch Atos so strmými svahmi (2 033 m n. m.) budovaný mramormi. Názov Atos pôvodne označoval len vrch Atos (nazývaný aj Svätá hora, Hora Panny Márie), neskôr celý polostrov.
Od 9. stor. stredisko byzantského a neskôr aj slovanského pravoslávia. Od pol. 9. stor. sa tam usádzali pustovníci a postupne vznikali kláštory pravoslávnej cirkvi (najviac grécke, ale aj ruský, srbský, bulharský, gruzínsky, rumunský). Prvý a dodnes najvýznamnejší kláštor Veľká lavra (starogr. Megisté laura, novogr. Mejisti lavra) založil 963 Athanasios Athonita (t. j. Athoský, starogr. Athónités, novogr. Athonitis, *medzi 925 – 930, †1000) s podporou byzantského cisára Nikefora II. Fóka (kostol zo začiatku 10. stor. viackrát prestavaný a zväčšený, významné fresky z 1300, a najmä zo 14. – 16. stor., najväčšia knižnica na vrchu Atos s množstvom písomných pamiatok), po 980 vznikali ďalšie kláštory, mníšske osady (starogr. hieres skétes, novogr. ieres, resp. jeres skites) a spoločenstvá. V 16. stor. bolo na vrchu Atos asi 40 kláštorov, z ktorých sa dodnes zachovalo 20, vybudované sú zväčša na neprístupných strmých skalných zrázoch. V kláštoroch sa uchovávajú významné stredoveké písomné a umelecké pamiatky, vzácne iluminované rukopisy, ikony, mozaiky a relikviáre. Celý polostrov je autonómnou (nie suverénnou) mníšskou republikou (od 1926 súčasť Grécka) s administratívnym centrom v osade Karyes; z hľadiska cirkevnej jurisdikcie podlieha pod konštantínopoloského ekumenického patriarchu, spravuje ho rada (starogr. Hiera Epistasia, novogr. Iera Epistasia) volená každoročne všetkými 20 kláštormi. Ženy a deti do 18 rokov majú na Atos zakázaný prístup.