Kórea

Text hesla

Kórea — historické územie vo východnej Ázii zaberajúce Kórejský polostrov s priľahlými ostrovmi a časť priľahlej pevniny po hranice s Čínou (v dĺžke 1 352 km) a Ruskom (18 km), ktoré sú tvorené riekami Amnokgang (čín. Ja-lu-ťiang) a Tumangang (čín. Tchu-men-ťiang); rozloha 220 075 km2. Na jeho území sa v súčasnosti rozprestierajú dva štáty: Kórejská republika (Južná Kórea) a Kórejská ľudovodemokratická republika (KĽDR, Severná Kórea).

Názov Kórea priniesli do Európy Portugalčania a je odvodený od názvu stredovekého kórejského kráľovstva Korjo, Kórejčania ho však nepoužívajú. Až do konca 2. svetovej vojny nazývali svoju krajinu Čoson (Krajina rannej sviežosti; podľa rovnomennej kórejskej ríše) a tento názov sa od rozdelenia Kórey (1948) naďalej používa na pomenovanie vlastného štátu v severnej časti Kórejského polostrova (KĽDR), v južnej časti Kórejského polostrova (Kórejská republika) sa na pomenovanie vlastného štátu používa názov Hanguk (t. j. Krajina Hanov).

Archeologické nálezy dokladajú, že územie Kórey bolo osídlené už pred 500 000 rokmi obyvateľmi paleolitických kultúr, asi od 8. tisícročia pred n. l. (podľa iných názorov od 6. tisícročia pred n. l.) obyvateľmi neolitickej kultúry Čulmun a asi od roku 1500 pred n. l. obyvateľmi kultúry Mumun (→ kórejská architektúra, → kórejská keramika). Podľa tradície prvý kórejský štát, Starý Čoson (Kočoson, aj Ko Čoson; → Čoson), ktorý sa rozprestieral v severozápadnej časti Kórejského polostrova a na juhu Mandžuska (dnes územie v severovýchode Číne), založil 3. októbra 2333 pred n. l. mýtický kráľ Tangun; rok 2333 sa pokladá za začiatok tradičného kórejského letopočtu a 3. október je v Kórejskej republike štátnym sviatkom (Deň založenia národa). Pod tlakom čínskeho štátu Jen, ktorý koncom 4. stor. pred n. l. obsadil Liaotunský polostrov, začala moc Starého Čosonu upadať. Asi v roku 194 pred n. l. čínsky povstalecký generál Wej Man (kórejsky Üman alebo Ü Man, aj Wiman), ktorý ušiel do Kórey, zvrhol Čuna, posledného panovníka Starého Čosonu, zmocnil sa vlády a založil kráľovstvo nazvané podľa neho Üman Čoson. Jeho vojensky a hospodársky silná ríša expandovala na juh, ale aj na sever a východ, čo viedlo zo strany susednej Číny k vojenskému zásahu, a v roku 108 pred n. l. bola po vpáde čínskych vojsk pod vedením cisára Wu-tiho z dynastie Chan zničená. Napriek čínskemu pôvodu svojho prvého vládcu si však počas svojej existencie zachovala tradície a mocenské štruktúry Starého Čosonu (Kočosonu), preto je celé obdobie kórejských dejín od roku 2333 pred n. l. po rok 108 pred n. l. označované ako Starý Čoson (zahŕňa aj Üman Čoson).

Po páde Üman Čosonu a po čínskej kolonizácii boli v severozápadnej časti Kórejského polostrova a v priľahlých oblastiach južného Mandžuska vytvorené štyri čínske správne oblasti, tzv. chanské okruhy (nazvané podľa čínskej dynastie Chan, kórejsky Hansagun): Le-lang, Čen-fan, Lin-tchun a Süan-tchu. Časť obsadeného územia Chanovia neudržali a zvyšok bol zjednotený do jednej oblasti Le-lang (kórejsky Nangnang) s centrom v Tchosongni (v blízkosti dnešného Pchjongjangu). Od Le-langu sa v roku 240 oddelil nový čínsky okruh Taj-fang (kórejsky Täbang). V roku 313 sa Le-lang stal súčasťou kórejského štátu Kogurjo, v roku 314 bol Taj-fang pripojený k štátu Päkče. Čínska správa sa však pravdepodobne nevyznačovala tvrdým útlakom, čo umožnilo pôvodnému obyvateľstvu na jednej strane prijímať vyspelú čínsku kultúru, na druhej strane zachovať a rozvíjať vlastné tradície.

V južnej časti Kórejského polostrova (južne od rieky Hangang) utvorili tam sídliace kmene Hanov (od nich odvodzuje Kórejská republika svoj názov Hanguk) asi v polovici 1. tisícročia pred n. l. ríšu Čin (Činguk), ktorá sa nakoniec koncom 2. stor. pred n. l. rozdelila na tri politické celky – Mahan, Činhan a Pjonhan (každý z nich predstavoval federáciu malých štátikov), spoločne nazývané Tri Hanské ríše (kórejsky Samhan). Datovanie ich existencie je však sporné, pretože sa nezachovali žiadne písomné pamiatky.

Okolo prelomu letopočtov vzniklo na Kórejskom polostrove niekoľko štátnych útvarov: na juhovýchode kráľovstvo Silla (57 pred n. l. – 668 n. l.), na severe kráľovstvo Kogurjo (37 pred n. l. – 668 n. l.) a na juhozápade kráľovstvo Päkče (18 pred n. l. – 660 n. l.); podľa nich je obdobie kórejských dejín do roku 668 nazývané obdobím Troch kráľovstiev (kórejsky Samguk). Okrem Troch kráľovstiev vznikla v juhovýchodnej časti Kórejského polostrova (medzi kráľovstvami Päkče a Silla) konfederácia malých štátov Kaja (preto je toto obdobie niekedy nazývané aj obdobím Štyroch kráľovstiev), jej charakter je však predmetom dlhodobých sporov medzi japonskými a kórejskými historikmi. Kogurjo, najvyspelejšie z Troch kráľovstiev, zasahovalo hlboko do Mandžuska (dnes územie v severovýchode Číne) a predstavovalo nárazníkové pásmo medzi Kórejským polostrovom a najrôznejšími čínskymi štátmi. Zároveň však zohrávalo významnú úlohu pri prijímaní čínskej kultúry v Kórei. Päkče udržiavalo priateľské styky s Čínou i s Japonskom, a umožňovalo tak prenikanie čínskej kultúry do Japonska. Systém usporiadania aristokratickej spoločnosti v kráľovstvách bol založený na dedičnej pokrvnej línii, tzv. systéme kostí (kórejsky kolpchum); príslušnosť k určitej kosti označovala, ako blízko je daná osoba spojená s členmi kráľovskej rodiny, a tým aj jej práva a privilégiá v spoločnosti. Kráľovstvá postupne prijali (popri konfucianizme) buddhizmus (372 Kogurjo, 384 Päkče, zač. 6. stor. Silla). Na začiatku 7. stor. začala mocná Silla ašpirovať na úlohu zjednotiteľa polostrova a napokon koalícia Silly a čínskych vojsk dynastie Tchang porazila Päkče (660) i Kogurjo (668); vytvorili sa z nich dva nástupnícke štáty. Na severe generál z Kogurja Tä-Čo-jong (aj Tädžojong, aj Ko; vládol 698 – 719) založil multietnický štát Parhä (698 – 926), ktorý zahŕňal severnú časť bývalého štátu Kogurjo a východnú časť Mandžuska. Vládnucu vrstvu v ňom tvorili utečenci z Kogurja, ktorí považovali Parhä za následníka Kogurja (preto je štát Parhä zaraďovaný do dejín Kórey), a žil v ňom aj veľký počet polonomádskych tunguzských Malgalov a Číňanov (preto je čínskymi historikmi zaraďovaný do dejín Číny). Zanikol v 10. stor. po nájazdoch Kitanov. Na juhu, resp. na väčšine Kórejského polostrova, vzniklo v roku 668 kráľovstvo Zjednotená Silla (668 – 892, resp. 935; → Silla), preto je obdobie medzi rokmi 668 a 935 niektorými historikmi označované ako obdobie Severného a Južného štátu. Zjednotená Silla s hlavným mestom Kumsong (t. j. Zlaté mesto, dnes Kjongdžu) a so štátnym náboženstvom buddhizmom bola prosperujúcim štátom. Porážkou čínskych okupačných vojsk dynastie Tchang (676), ktorá si na územie Zjednotenej Silly robila nárok, vzniklo prostredie, v ktorom sa slobodne a nezávisle utváral kórejský národ, nastal rozkvet obchodu (s Čínou a Japonskom), kultúry (rozvoj tlače a kaligrafie), umenia a architektúry i vzdelanosti (682 založenie Štátneho konfuciánskeho učilišťa Kukhak, 788 zavedenie štátneho systému skúšok pri výbere vládnych úradníkov, rozvoj matematiky, astronómie a literatúry). Oslabenie ústrednej vlády a zlá sociálna situácia roľníkov viedli od polovice 9. stor. k početným vzburám a k postupnému rozkladu Zjednotenej Silly na malé, tzv. Neskoré Tri kráľovstvá: Neskoré Päkče (892 – 936) založené bývalým vojakom Kjonhwonom, Neskoré Kogurjo (aj Tchäbong, 901 – 918) založené sillským princom Kungjom a Neskorá Silla (892 – 935; zvyšok Silly nachádzajúci sa na juhovýchode). V roku 918 zosadili v Neskorom Kogurju vzbúrení generáli kráľa Kungja, za nového kráľa bol vyhlásený vojvodca Wang Kon (posmrtný titul Tchädžo, Veľký predok) a kráľovstvo bolo premenované na Korjo (918 – 1392).

Kráľovstvo Korjo postupne zjednotilo celé územie Kórey (oblasť zaniknutých Neskorých Troch kráľovstiev a časti Parhä) a názov Korjo (skrátená podoba z Kogurjo) potom prevzali európski misionári na pomenovanie územia Kórey. Korjo prijalo čínsku kultúru a systém štátnej správy (napr. aj systém výberu úradníkov kwago, 958), systemizovalo sa konfuciánske školstvo (992 v Käsongu založená akadémia Kukčagam, od 1308 nazývaná Songgjungwan), bol vydaný zákon o revízii otrokov s cieľom navrátiť slobodu ľuďom, ktorí boli v nestabilnom období tzv. Neskorých Troch kráľovstiev uvrhnutí do otroctva, štátnym náboženstvom zostal buddhizmus, v praxi sa však začal presadzovať konfucianizmus. Po inváziách Kitanov (993 – 1019) a Džürčenov (1104 a 1107) nasledovalo obdobie, počas ktorého sa uskutočnilo niekoľko povstaní roľníkov a otrokov pokúšajúcich sa o celkovú premenu systému založeného na dedičnej pokrvnej línii (kolpchum), neskôr i prevrat vojenských úradníkov, ktorí ovládli krajinu (1170 – 1270). V tomto období boli vyrezané i drevené tlačové matrice kórejskej verzie buddhistického kánonu Tripitaka Koreana (Pchalman tädžanggjong, 1251; → Tripitaka) pokladané za najkompletnejšiu zbierku buddhistických textov (vyše 80-tis. tabuliek), v súčasnosti sú matrice (tabuľky) uložené v kláštornom komplexe Häinsa v špeciálnych budovách vybudovaných pre ne v 15. stor. (1995 boli komplex budov i zbierka tabuliek zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). V roku 1259 vpadli do Kórey Mongoli a ovládali ju až do polovice 14. stor. Počas mongolskej nadvlády bola spravovaná promongolskými úradníkmi, musela participovať na mongolských ťaženiach proti Japonsku (1274 a 1281), odovzdávať daň, na jej území pôsobili mongolskí lamovia a kórejskí králi boli nútení brať si za manželky mongolské princezné.

Po oslabení moci mongolskej dynastie Jüan vládnucej v Číne obnovil kráľ Kongmin (*1330, †1374; vládol 1351 – 74) nakrátko kráľovskú moc a uskutočnil niekoľko reforiem zameraných proti jüanskej dynastii. Po skončení mongolskej nadvlády v polovici 14. stor. využil korjský generál I Song-gje vnútorné rozpory a zložité zahraničnopolitické vzťahy s mingskou Čínou (nárokovala si na časť územia Kórey) na uskutočnenie prevratu. V roku 1388 zvrhol kráľa U (vládol 1374 – 88) a dosadil nového kráľa, Čchanga, v roku 1389 ho nahradil kráľom Kongjangom, ktorého v roku 1392 zosadil a sám nastúpil na trón, čím založil novú dynastiu, ktorá sa podľa neho nazýva dynastia I (Ri, aj dynastia Čoson). Zároveň premenoval štát Korjo podľa najstaršieho kórejského kráľovstva (Starý) Čoson na štát Čoson (Krajina rannej sviežosti, 1392 – 1910). V roku 1394 bolo hlavné mesto prenesené z Käsongu do Hanjangu (dnes Soul). Za vlády I Song-gja (1392 – 98) boli stabilizované hranice a početnými reformami vytvorené nové základy fungovania štátu, vládnucou triedou prestala byť rodová aristokracia a na jej miesto nastúpila nová, byrokratická vrstva neokonfuciánskych učencov – úradníkov, tzv. literátov (kórejsky sadäbu), ktorá sa začala formovať ešte v štáte Korjo a výrazne sa zaslúžila o vytvorenie štátneho aparátu podľa čínskeho vzoru. Buddhizmus bol potláčaný a za štátnu ideológiu bol prijatý konfucianizmus s jeho dôrazom na výchovu a vzdelávanie a na úctu k predkom i k učencom. Konfucianizmus sa šíril predovšetkým prostredníctvom nižších miestnych verejných škôl (hjanggjo) a vyšších súkromných akadémií (sowon), ktoré vychovávali budúcich štátnych úradníkov (2019 bolo 9 akadémií z 15. – 19. stor. zapísaných do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO pod názvom Sowon, kórejské neokonfuciánske akadémie). Podľa čínskeho vzoru bol vytvorený štátny aparát, o vláde, hospodárstve a kultúre rozhodovali vzdelaní civilní a vojenskí úradníci (→ jangban) predstavujúci elitnú spoločenskú vrstvu (šľachtu). Najväčší kultúrny rozkvet nastal v polovici 15. stor. počas vlády kráľov Sedžonga (vládol 1418 – 50; obdobie jeho vlády je niekedy označované ako zlatý vek kórejskej kultúry) a jeho syna Sedža (vládol 1455 – 68), s rozvojom techniky, medicíny a astronómie bolo vytvorené hláskové kórejské písmo hangul (1443, uzákonené 1446), boli vydané najrôznejšie historické, právne, zákonodarné (Veľký zákonník správy štátu, kórejsky Kjongguk tädžon, vyhlásený 1471) a topograficko-etnografické spisy, ako aj zborníky literatúry a hudby. Najvyšším centrálnym úradom bola Štátna rada (Uidžongbu), ktorá slúžila ako poradný orgán kráľa, základnými správnymi úradmi boli ministerstvá (šesť), na obranu pred zneužitím politickej a správnej moci slúžil orgán Samsa zložený z poradného úradu (Hongmungwan), inšpektorského úradu (Sahonbu) a cenzorského úradu (Saganwon). Na zamedzenie opúšťania pôdy roľníkmi bol vytvorený zákon o menovkách (hopchä), podľa ktorého musel každý roľník nosiť pri sebe doštičku (hopchä), kde bolo zaznamenané jeho meno, dátum narodenia, bydlisko a postavenie. Na najnižšom stupni spoločenského rebríčka stála veľká skupina tzv. nízkych ľudí (čchonmin) skladajúca sa predovšetkým z otrokov (súkromných a štátnych), ktorí si však väčšinou vytvárali samostatné domácnosti, a z tzv. zavrhnutých osôb (päkčong), ktorí sa živili napr. spracúvaním koží, košikárstvom alebo ako potulní umelci, profesionálne spoločníčky (→ kisäng) či šamanky (mudang). V zahraničnej politike sa spočiatku vynakladalo všetko úsilie na udržanie priateľských vzťahov s Čínou (sadä, t. j. služba veľkým), čo malo priaznivý vplyv na rozvoj vzájomného obchodu a na kultúrnu výmenu. Postupným upevnením hranice na riekach Tumangang (čínsky Tchu-men-ťiang) a Amnokgang (čínsky Ja-lu-ťiang) sa vytvorilo územie, na ktorom sa Kórea rozprestiera dodnes.

Na konci 15. a v prvých desaťročiach 16. stor. vyústila kritika vládnej moci kórejskými neokonfuciánskymi literátmi do ich masových popráv, ktoré vošli do dejín ako čistky literátov (1498, 1504, 1519, 1545) a otriasli stabilitou konfuciánskej úradníckej elity. Napriek tomu však zostali v Kórei výrazným politickým činiteľom až do otvorenia sa krajiny (1876). V rokoch 1592 – 93 a 1597 – 98 došlo k dvom, v konečnom dôsledku neúspešným inváziám Japoncov vedených Hidejošim Tojotomim, ktorí krajinu spustošili (→ imdžinská vojna). Zásluhou odporu Kórejčanov (vznikali oddiely domobrany), a najmä vďaka taktike kórejského admirála I Sun-sina a jeho opancierovaným korytnačím lodiam (kobukson), ale aj pomoci zo strany Číny (dynastie Ming) však nezvíťazili a po Tojotomiho smrti sa z Kórey stiahli. Situácia sa zlepšila nástupom kráľa Kwanghäguna (vládol 1608 – 23), ktorého domáca i zahraničná politika napomohli rozvoj krajiny. V rokoch 1627 a 1636 počas bojov s čínskou dynastiou Ming vpadli do Kórey Mandžuovia a v roku 1637 sa Kórea stala vazalským štátom Číny (až do 1895 jej platila tribút), v ktorej sa v roku 1644 dostala k moci dynastia Čching mandžuského pôvodu. Dôsledkom bolo, že sa Kórea začala považovať za jediného nositeľa pravej čínskej kultúry (samu seba označovala ako malá Čína) a až do 19. stor. sa striktne uzavrela (izolovala) pred cudzími kultúrami (zahraničný obchod bol zredukovaný na najmenšiu mieru, styk s cudzincami sa dokonca trestal smrťou). Zmeny v systéme výberu daní platné v celej Kórei od roku 1708 priniesli čiastočnú úľavu roľníkom a v konečnom dôsledku podporili aj remeselníkov. Ďalšie hospodárske, peňažné (od konca 17. stor. sa kovové mince používali v celej Kórei) a daňové reformy počas vlády kráľov Jongdža (vládol 1724 – 76) a Čongdža (*1752, †1800; vládol 1776 – 1800) napomohli rozvoj obchodu a nárast výstavby miest. Potreba ďalších, najmä politických a sociálnych reforiem vyústila v 2. polovici 17. a v 18. stor. do vzniku hnutia za praktické vedy (→ sirhak), myšlienkovej školy, ktorej predstavitelia sa zaoberali históriou, geografiou a ekonómiou s dôrazom na riešenie problémov praktického života (požadovali sociálne a hospodárske reformy, a to najmä v poľnohospodárstve).

Koncom 18. a začiatkom 19. stor. preniklo z Číny do Kórey vďaka európskym jezuitským misionárom kresťanstvo (sohak, t. j. západné učenie), ktoré bolo spočiatku tvrdo potláčané (najväčšie protikresťanské čistky prebehli 1801, 1839 a 1866), z Číny sa do Kórey dostali aj západná veda a technika. V roku 1653 bol vyhlásený nový kalendárny systém. Od 40. rokov 19. stor. podnikali západné krajiny prvé pokusy o prelomenie izolácie Kórey a o nadviazanie najmä obchodných stykov (1832 prenikli k pobrežiu Kórey anglické obchodné lode, 1846 francúzske vojnové lode, 1854 ozbrojené ruské lode, 1866 americká obchodná loď General Sherman). Tieto pokusy však zastavil princ regent Täwongun (vlastným menom I Ha-ung), ktorý sa v roku 1864 dostal k moci namiesto svojho neplnoletého syna, kráľa a neskoršieho cisára Kodžonga. Täwongunova politika izolácie vo vzťahu k zahraničiu a protikresťansky zameraná vnútorná politika však napokon vyústili do vojenských konfliktov s Francúzskom (1866 vpadlo do Kórey, pričom zámienkou bol protikresťanský pogrom) a s USA (1871; ako odveta za zničenú loď General Sherman), z ktorých Kórea vyšla víťazne. Täwongun uskutočnil opatrné reformy, zasadil sa za reštauráciu kráľovej autority na úkor mocných rodín, zároveň však potlačil všetky snahy o rýchlu modernizáciu krajiny. V roku 1873 bol prinútený vzdať sa vlády a na trón nastúpil kráľ Kodžong, skutočnú politickú moc v krajine však mala jeho prorusky orientovaná manželka, kráľovná Min (Mjongsong), a jej rodina (klan). V roku 1876 Kodžong podpísal s Japonskom pre Kóreu nevýhodnú nerovnoprávnu zmluvu, tzv. Kanghwaskú zmluvu (nazvaná podľa kórejského ostrova Kanghwa, kórejsky Kanghwa-do) o otvorení kórejských prístavov Inčchon, Wonsan a Pusan japonským lodiam (→ otvorený prístav) a o voľnom obchode, ktorá umožňovala Japoncom (podľa vzoru nerovnoprávnych zmlúv západných mocností s Japonskom) zakladať na kórejskom území osady s právom exteritoriality (japonskí osadníci tam nepodliehali kórejskému, ale japonskému právu). Po nej nasledovali podobné nerovnoprávne zmluvy s USA (1882), so Spojeným kráľovstvom (1883), s Nemeckom (1883), Talianskom (1884), Ruskom (1884), Francúzskom (1886) a Rakúsko-Uhorskom (1889). Kanghwaskou zmluvou sa síce izolácia Kórey skončila, na druhej strane však pripravila Japonsku cestu na dosiahnutie jeho expanzívnych cieľov v Ázii. Japonci získali v krajine mimoriadne silný ekonomický vplyv.

Spolu so šírením poznatkov o svete začalo v Kórei narastať úsilie o radikálnu modernizáciu krajiny (1884 pokus o štátny prevrat vedený Kim Ok-kjunom), významný vplyv nadobudlo hnutie označované ako kórejské osvietenstvo (kähwa sasang) požadujúce reformy vzdelávacieho systému podľa západného vzoru. Vznikali školy, viaceré boli založené protestantskými misionármi, napr. v roku 1886 chlapčenská škola Pädžä a dievčenská škola Ihwa (aj Ewha; v súčasnosti uznávaná juhokórejská univerzita), ktorá bola prvou vzdelávacou inštitúciou pre ženy. Toto úsilie spočiatku marili silné proticudzinecké nálady a krátkodobý návrat Täwonguna k moci (1886). Zlá sociálna situácia roľníkov viedla v 19. stor. k zakladaniu dobrovoľných svojpomocných spolkov (kje), ale aj k viacerým povstaniam (napr. 1811 – 12) a napokon k najväčšiemu roľníckemu povstaniu v kórejských dejinách (1864 – 94) nazývanému podľa rovnomenného, pôvodne náboženského hnutia (syntéza konfucianizmu, buddhizmu a taoizmu s prvkami kresťanstva a ľudovej šamanskej tradície) tonghak (1905 premenované na čchondogjo). Náboženské hnutie založil v roku 1860 Čchö Če-u (*1824, †1864), po jeho poprave (1864) sa spolitizovalo (odpor proti cudzincom, najmä Japoncom) a v roku 1894 zachvátilo takmer celú krajinu. Vláda požiadala o pomoc Čínu, ktorá poslala do Kórey vojská, svojich vojakov však poslalo i Japonsko a vzniknuté napätie napokon vyústilo do prvej japonsko-čínskej vojny (1894 – 95). V nej bola Čína porazená a podpisom Šimonoseckej zmluvy (1895) priznala Kórei plnú suverenitu (vzdala sa svojich nárokov v Kórei v rámci tribútnych vzťahov). Kórea sa však dostala do japonskej sféry vplyvu. Japonci mali rozhodujúci vplyv na reformy kabo (1894 – 96), v rámci ktorých boli zreformované obrana, miestna správa a súdnictvo, zriadené moderné ministerstvo zahraničných vecí, zavedené nové systémy v školstve a nový sociálny systém (napr. 1894 bola zrušená inštitúcia súkromného otroctva; štátne otroctvo bolo zrušené 1801), bolo zrušené používanie čínskeho kalendára a prijaté kórejské datovanie počítané od roka založenia mýtického štátu (Starý) Čoson (2333 pred n. l.). Po zavraždení prorusky orientovanej Kodžongovej manželky, kráľovnej Min, Japoncami (1895) zosilneli protijaponské nálady a reformy kabo boli (dočasne) spolu s japonskou nadvládou ukončené.

V roku 1897 v snahe zvýšiť zahraničnopolitickú prestíž Kórey (najmä vo vzťahu k japonskému a čínskemu cisárstvu) vyhlásil kráľ Kodžong Kórejské cisárstvo (kórejsky Tähan čeguk, aj Veľkokórejské cisárstvo; 1897 – 1910), ktorého cieľom bolo prostredníctvom reforiem, ako aj rozvoja obchodu a priemyslu vytvoriť silný a nezávislý moderný štát. Napriek tomu sa však cisárstvo nedokázalo ubrániť vplyvu Ruska a Japonska, ktoré oň súperili. Nesúhlas s poskytovaním ekonomických výsad a koncesií cudzincom spojil vlastenecky zmýšľajúcich a čiastočne aj západným liberalizmom ovplyvnených Kórejčanov, ktorí začali zakladať politické organizácie s cieľom zachovať národnú nezávislosť (prvou a najvýznamnejšou bol Klub nezávislosti, kórejsky Tongnip hjophö, založený 1896, zakázaný 1898). V boji proti japonskej agresii zohrala významnú úlohu tlač, napr. dvojjazyčné (anglicko-kórejské) noviny Korea Daily News, Tähan mäil sinbo (Kórejský denník, 1905), po roku 1910 však bola väčšina kórejských novín zakázaná. Po roku 1905 sa začali vo väčšej miere zakladať súkromné školy. Politickú a vzdelávaciu činnosť ovplyvňovalo od začiatku 80. rokov 19. stor. kresťanstvo, najmä protestantizmus, vznikali rôzne kresťanské a mládežnícke organizácie, ktoré prispeli k šíreniu nového sociálneho uvedomenia kampaňami proti alkoholu, fajčeniu a poverovým praktikám. Po víťazstve Japonska v rusko-japonskej vojne 1904 – 05 sa Kórea na základe Portsmouthskej dohody stala japonským protektorátom (1905). Po neúspešnej misii do Haagu (1907) s cieľom informovať západné mocnosti o japonskej agresii bol cisár Kodžong prinútený odstúpiť a na jeho miesto nastúpil jeho syn a posledný kórejský cisár Sundžong (*1874, †1926; vládol 1907 – 10). Kórejské cisárstvo zaniklo po atentáte (1909), ktorý na japonského generálneho guvernéra v Kórei Hirobumiho Itóa spáchal kórejský bojovník za nezávislosť a člen ozbrojeného protijaponského hnutia An Čung-gun (*1879, †1910). Udalosť sa stala zámienkou na zákaz všetkých kórejských politických organizácií, ako aj na zintenzívnenie plánov na anektovanie Kórey a nastolenie japonskej nadvlády. Anexia Kórey Japonskom bola formálne podpísaná 22. augusta 1910 kórejským premiérom I Wang-jongom (*1868, †1926; cisár Sundžong dokument odmietol podpísať a 29. augusta sa vzdal trónu, čím sa skončila vláda dynastie Čoson), nasledujúce obdobie je v dejinách Kórey označované ako obdobie japonskej koloniálnej nadvlády (1910 – 45).

Prvých desať rokov japonskej koloniálnej nadvlády je pre vlnu zákazov a represií v politickom a kultúrnom živote (najväčšia vlna zatýkania prebehla krátko po anexii v tzv. Prípade 105, počas ktorého bolo odsúdených 105 najvýznamnejších kórejských vlastencov) nazývaných aj ako obdobie temna (1910 – 19). Riadením administratívy bol poverený generálny guvernér (prvým bol 1910 – 16 Terauči Masatake, *1852, †1919) podriadený priamo japonskému cisárovi, dôležitejšie posty v administratíve boli obsadzované Japoncami, ktorí masívne prichádzali do Kórey. Začala sa registrácia pôdy, v dôsledku ktorej bola na začiatku 30. rokov 20. stor. takmer polovica obrábanej pôdy v rukách Japoncov. Japonci plienili prírodné zdroje, ničili kórejské kultúrne dedičstvo alebo ho vyvážali do Japonska. Tvrdé prenasledovanie kórejských vlastencov a politických činiteľov spôsobilo ich odchod do exilu, kde zakladali rôzne vlastenecké a politické organizácie a hnutia. Vlna odporu proti Japoncom posilnená formuláciou štrnástich bodov prezidenta Wilsona (1918) obsahujúcich o. i. právo na sebaurčenie každého národa vyústila do Hnutia 1. marca (kórejsky Samiludong; 1919). Začalo sa po akciách kórejských študentov v Tokiu, ktorí vo februári 1919 vydali vyhlásenie požadujúce okamžitú nezávislosť Kórey. K nim sa postupne začali pridávať predstavitelia najrozličnejších náboženských smerov (kresťanstva, buddhizmu a pôvodného kórejského náboženstva čchondogjo), ktorí prijali Deklaráciu nezávislosti skoncipovanú novinárom a publicistom Čchö Nam-sonom (*1890, †1957) a na 1. marca tajne pripravili rozsiahlu celonárodnú akciu, počas ktorej sa v Pagodovom parku v Soule, ako aj na viacerých miestach v krajine v rovnakom čase čítal jej text. Pôvodne pokojná demonštrácia prerástla miestami do ozbrojených zrážok s japonským vojskom a napokon do povstania, ktoré trvalo dvanásť mesiacov (podľa kórejských odhadov bolo asi 7,5 tis. mŕtvych, 15-tis. zranených a asi 45-tis. uväznených, podľa japonských oficiálnych zdrojov bolo 553 mŕtvych, 1 409 zranených a 12 522 uväznených). V roku 1919 bola v Šanghaji ustanovená exilová Dočasná vláda (Tähan minguk imsi čongbu) na čele s I Sung-manom a Kórea bola vyhlásená za republiku. Napriek tomu, že povstanie bolo potlačené a jeho ohlas vo svete bol minimálny, Hnutie 1. marca sa stalo medzníkom v pokračovaní kórejského národnooslobodzovacieho boja a najvýznamnejším prejavom jednoty Kórejčanov počas celého koloniálneho obdobia. Jeho revolučnosť prinútila japonskú koloniálnu správu zmeniť svoju represívnu politiku a vojensko-policajný režim nahradiť liberálnejšou správou, začala uplatňovať tzv. kultúrnu politiku (kórejsky munhwa čongčchi, jap. bunka seidži). Povolila vydávať kórejskú tlač (počas tohto obdobia vzniklo veľké množstvo novín a časopisov) a zakladanie kultúrnych a politických spolkov, čo prispelo k zrýchleniu modernizačných procesov, k zosilneniu prejavov vlastenectva a k vzniku rôznorodých hnutí, napr. Hnutia za národnú univerzitu (1922), ako aj Hnutia za kórejskú produkciu (1923 – 24), ktoré bolo založené na myšlienke sebestačnosti podľa myšlienok sebestačnosti a nenásilia indického mysliteľa a politika Móhandása Karamčanda Gándhího.

Po japonskom vpáde do Mandžuska (1931) a vytvorení bábkového štátu Mandžukuo (predohra druhej japonsko-čínskej vojny, 1937 – 45) sa kórejské hospodárstvo začalo podriaďovať japonskej politike agresívneho pohlcovania okolitých štátov a potrebám vojenského priemyslu (→ druhá svetová vojna). V rámci japonskej politiky vojenskej mobilizácie boli Kórejčania nútení pracovať v továrňach a baniach v Japonsku a Mandžusku, hliadkovať v zajateckých táboroch a stavať vojenské zariadenia (neskôr boli do prác čiastočne zapojení i študenti). V roku 1931 sa nástupom nového japonského generálneho guvernéra Kazušigeho Ugakiho (*1868, †1956) začala aj politika násilnej asimilácie, ktorej cieľom bolo zničiť identitu kórejského národa (tzv. politika jednej kultúry, jap. dóka seisaku). Na školách bol na úkor kórejčiny rozšírený počet hodín venovaných japončine, japonskej histórii a etike, v roku 1938 bolo prijaté nariadenie, podľa ktorého mala byť japončina úradným jazykom. Bol vydaný zákaz publikovať v kórejčine, kórejské organizácie rôzneho druhu boli rozpustené, Kórejčania boli nútení meniť si svoje staré rodové mená na japonské (tí, ktorí to odmietli, prišli o zamestnanie alebo ich deťom nebolo umožnené vzdelávať sa) a povinne navštevovať šintoistické svätyne. Po zatlačení domáceho odporu po roku 1931 do ilegality sa zvýšila jeho aktivita v exile, najmä v Číne, odbojové hnutie však bolo aj po vypuknutí 2. svetovej vojny tak doma, ako aj v cudzine roztrieštené. Väčšina kórejských komunistov (prvá Komunistická strana Kórey bola založená 1921, druhá 1925) spolupracovala s Komunistickou stranou Číny, väčšina nekomunistických odbojových síl utvorila spojenú Kórejskú oslobodeneckú armádu (Hanguk kwangbokkun, 1940), ktorá spolupracovala s čínskym Kuomintangom a neskôr aj s americkými vojenskými poradcami. V závere japonskej nadvlády a 2. svetovej vojny sa situácia v Kórei ešte zhoršila (vojenské mobilizácie, politické represie). Státisíce ľudí bolo poslaných na prácu do severných provincií alebo za hranice Kórey, tisíce ľudí bolo povolaných do japonskej armády (1943 bol vydaný všeobecný povolávací rozkaz), bol zavedený prídelový systém potravín. Prudký nárast priemyselnej výroby spôsobil odchod obyvateľov do miest.

V súlade so závermi viacerých konferencií konaných Spojencami počas 2. svetovej vojny, predovšetkým s Káhirskou deklaráciou (prijatá 27. novembra 1943, zverejnená 1. decembra 1943) prijatou USA, Spojeným kráľovstvom a Čínou na Káhirskej konferencii (22. – 26. 11. 1943), bolo Kórei priznané právo na nezávislosť. S týmto plánom na Teheránskej konferencii (28. november – 1. december 1943) súhlasil aj Sovietsky zväz. Kórea však pre USA i pre Sovietsky zväz predstavovala strategicky dôležitý región a obidve mocnosti si v nasledujúcom období napriek prísľubu nezávislosti Kórejský polostrov rozdelili. Pretože po zvrhnutí atómovej bomby na Hirošimu (6. 8. 1945) a Nagasaki (9. 8. 1945) bolo zrejmé, že Japonsko v dohľadnom čase kapituluje a sovietske vojská sa rýchlo približovali ku Kórejskému polostrovu (americké vojská boli v tom čase viazané ešte v iných častiach Tichomoria), navrhli USA s cieľom zabrániť Sovietskemu zväzu obsadiť celú Kóreu rozdeliť Kórejský polostrov na dve (dočasné) okupačné zóny (demarkačnou líniou sa podľa amerického návrhu mala stať 38. rovnobežka), s čím Sovietsky zväz súhlasil. Japonsko kapitulovalo 15. augusta 1945 a týmto dňom sa oficiálne skončila aj koloniálna nadvláda Japoncov v Kórei (tento deň je tak v KĽDR, ako aj v Kórejskej republike Dňom nezávislosti). V 2. polovici augusta 1945 vstúpili do severnej časti Kórejského polostrova sovietske vojská, Američania sa v Kórei vylodili až 8. septembra 1945. Japonci sa po vyhlásení kapitulácie zamerali predovšetkým na ochranu svojich ľudí a majetku, preto navrhli umiernenému kórejskému politikovi, novinárovi a bojovníkovi za nezávislosť Jo Un-hjongovi (*1886, †1947) vytvoriť dočasný orgán, ktorý by fungoval ako dočasná vláda, koordinoval prechod k nezávislosti, a najmä udržal medzi Japoncami a Kórejčanmi mier. Jo Un-hjong ponuku prijal pod podmienkou, že Japonci ihneď prepustia všetkých politických väzňov, zabezpečia potraviny na najbližšie tri mesiace a nebudú zasahovať do kórejských aktivít. Následne utvoril tzv. Prípravný výbor na vytvorenie kórejského štátu (Čoson konguk čunbi üwonhö) a vyzval Kórejčanov zdržať sa násilností. Zároveň v celej krajine začali vznikať ľudové výbory (inmin üwonhö); do konca septembra ich bolo 145. Prípravný výbor, ktorý sa tak opieral o širokú celonárodnú základňu, zvolal do Soulu celonárodné zhromaždenie, ktoré 6. septembra 1945 vyhlásilo Kórejskú ľudovú republiku (KĽR, Čoson inmin konghwaguk), prijalo 27-bodový program (o. i. obsahoval konfiškáciu pôdy patriacej Japoncom a kolaborantom a jej rozdelenie roľníkom, znárodnenie tovární, bánk a železníc, osemhodinový pracovný čas, zákaz detskej práce, volebné právo žien, slobodu slova, zhromažďovania, náboženského vyznania) a naplánovalo celonárodné voľby.

Vývoj v nasledujúcom období sa však pre rozdielne ideologické postoje uberal v každej z dvoch častí krajiny iným smerom. Kým na severe Kórejského polostrova Sovietsky zväz nevytvoril formálnu okupačnú vládu, ponechal samosprávu (ale pod sovietskym dohľadom; ľudové výbory formálne pokračovali v činnosti) a do úradu budúceho prezidenta jednoznačne podporil komunistického politika Kim Il-songa (Kim Ir-sena; v októbri 1945 bola založená Kórejská strana práce ako pokračovateľka Komunistickej strany Kórey z 20. rokov 20. stor.), v južnej časti USA z obáv pred komunizmom odmietli uznať Kórejskú ľudovú republiku, postavili ju mimo zákona a zaviedli americkú vojenskú správu (Vojenská správa armády Spojených štátov v Kórei, United States Army Military Government in Korea, USAMGIK). Silný vplyv získala pravicová Kórejská demokratická strana, ktorá na post prezidenta navrhla pravicovo orientovaného I Sung-mana. USA a Sovietsky zväz spočiatku naďalej uvažovali o zjednotení krajiny i o vypísaní spoločných volieb a na konferencii ministrov zahraničných vecí v Moskve 16. – 22. decembra 1945 sa dohodli na vytvorení zmiešanej sovietsko-americkej komisie, ktorá mala dozerať na demokratizáciu Kórey a na jej cestu k samostatnosti, činnosť komisie však nebola úspešná. V období začínajúcej sa studenej vojny obidve strany podporovali separátne kórejské poradné a administratívne orgány (sovietska strana v Pchjongjangu, americká v Soule) a nakoniec dali prednosť vzniku dvoch štátov, t. j. rozdeleniu Kórey na dve sféry vplyvu.

V roku 1947 predniesli USA napriek nesúhlasu Sovietskeho zväzu kórejskú otázku na pôde OSN a 14. novembra 1947 dosiahli prijatie rezolúcie požadujúcej vypísanie celokórejských volieb pod patronátom OSN, ako aj odsun všetkých cudzích vojsk. Bola vytvorená Dočasná komisia OSN pre Kóreu (United Nations Temporary Commission on Korea), ktorá mala dohliadať na všeobecné voľby vedúce k vytvoreniu nezávislej kórejskej vlády. Administratívne orgány v severnej časti Kórejského polostrova však autoritu OSN spochybnili a voľby odmietli. Preto sa 10. mája 1948 voľby uskutočnili len južne od 38. rovnobežky. Na základe ich výsledkov bola v južnej časti Kórejského polostrova novoustanoveným Národným zhromaždením prijatá ústava a 15. augusta 1948 vznikla Kórejská republika na čele s pravicovým politikom I Sung-manom, juhokórejská vláda sa vyhlásila za jedinú legitímnu celokórejskú vládu a okamžite bola uznaná USA. V severnej časti Kórejského polostrova sa 25. augusta 1948 uskutočnili vlastné voľby a 9. septembra 1948 tam bola vyhlásená Kórejská ľudovodemokratická republika na čele s komunistickým diktátorom Kim Il-songom, ktorá sa rovnako vyhlásila za jedinú kórejskú vládu. Tým bol fakticky položený základ vývoja dvoch samostatných kórejských štátov.

Po odchode vojsk Sovietskeho zväzu (koniec 1948) a USA (jún 1949) z Kórejského polostrova prekročili 25. júna 1950 severokórejské vojská 38. rovnobežku a medzi obidvoma kórejskými štátmi vypukla kórejská vojna (1950 – 53; zároveň aj zástupná vojna medzi ich spojencami – USA a Sovietskym zväzom). Rokovania o prímerí sa začali v roku 1951 v Käsongu, Dohoda o prímerí bola podpísaná 27. júla 1953 v obci Pchanmundžom (na hranici medzi obidvoma štátmi) predstaviteľmi OSN na jednej a KĽDR a Čínskej ľudovej republiky na druhej strane, mierová zmluva medzi obidvoma štátmi však nebola podpísaná dodnes. Dohoda predpokladala zriadenie kórejskej demilitarizovanej zóny (v súčasnosti hraničná zóna medzi KĽDR a Kórejskou republikou). Všetky ďalšie pokusy o znovuzjednotenie Kórejského polostrova neboli úspešné, obidva kórejské štáty sa vyvíjali oddelene, Kórejská republika sa po rozdelení stala antikomunistickou vojenskou diktatúrou, KĽDR komunistickou diktatúrou. Konflikty medzi nimi pretrvávali (tzv. kórejský konflikt 1954 neúspešne riešila Ženevská konferencia o Kórei a Indončíne) a kontakty sa prerušili. K ich čiastočnému obnoveniu došlo až v septembri 1971, keď sa začali predbežné rokovania medzi predstaviteľmi severokórejského a juhokórejského Červeného kríža, a v júli 1972, keď bolo prijaté Spoločné vyhlásenie Severu a Juhu zo 4. júla o podmienkach zjednotenia krajiny. Kontakty medzi predstaviteľmi obidvoch krajín však nepokračovali, naopak, došlo k viacerým lokálnym ozbrojeným konfliktom (napr. v auguste 1976 severokórejskí vojaci zabili v demilitarizovanej zóne dvoch neozbrojených juhokórejských vojakov; v januári 1968 severokórejské komando zaútočilo na Modrý dom (Čchongwadä), rezidenciu juhokórejského prezidenta Pak Čong-hiho v Soule; v novembri 1987 spáchali dvaja severokórejskí agenti bombový atentát na juhokórejské lietadlo).

Rozhovory medzi predstaviteľmi obidvoch krajín boli obnovené až v septembri 1990. V septembri 1991 boli KĽDR i Kórejská republika prijaté za riadnych členov OSN, čím bola uznaná existencia dvoch štátov na Kórejskom polostrove. Po obnovení rozhovorov podpísali obidva štáty 13. decembra 1991 v Soule Dohodu o uzmierení, neútočení, vzájomnej výmene a spolupráci medzi Severom a Juhom (tzv. Základná dohoda), podľa ktorej sa o. i. zaviazali navzájom rešpektovať svoje politické a spoločenské systémy, usilovať sa o podpísanie mierovej zmluvy a zrieknuť sa použitia ozbrojenej sily. Osobitný význam z hľadiska potenciálneho zjednotenia Kórey mali vnútrokórejské stretnutia na najvyššej úrovni, ktoré sa konali v rokoch 2000, 2007 a v apríli, máji a septembri 2018. Osobitnú zásluhu na konaní prvého stretnutia 13. – 15. júna 2000 v Pchjongjangu mal juhokórejský prezident Kim Tä-džung usilujúci sa o zmiernenie konfrontačného vzťahu medzi obidvoma krajinami (tzv. slnečná politika), začo dostal v roku 2000 Nobelovu cenu mieru. Výsledkom stretnutia severokórejského vodcu Kim Čong-ila a Kim Tä-džunga bolo Spoločné vyhlásenie Severu a Juhu z 15. júna o spolupráci obsahujúce o. i. dohodu, na základe ktorej sa prvýkrát od roku 1985 mohli stretnúť príbuzní z KĽDR a z Kórejskej republiky (stretnutie sa uskutočnilo v auguste 2000), ako aj o zriadení špeciálneho administratívno-priemyselného regiónu v blízkosti severokórejského mesta Käsong (KĽDR poskytla pozemky a pracovnú silu, Kórejská republika vybudovala infraštruktúru a budovy a dodala výrobné zariadenia). Projekt predpokladal zapojenie 2-tis. firiem z Kórejskej republiky a zamestnanie 350-tis. zamestnancov z KĽDR, reálne sa však zapojilo len 124 prevažne obuvníckych a textilných firiem a zamestnalo sa 53-tis. pracovníkov; projekt bol v roku 2016 pozastavený v dôsledku testov nových zbraní KĽDR. Na ďalšom vrcholnom stretnutí v októbri 2007 bolo prijaté spoločné vyhlásenie severokórejského vodcu Kim Čong-ila a juhokórejského prezidenta Ro Mu-hjona, ktoré deklarovalo ochotu naďalej diskutovať o vzájomných vzťahoch a prostredníctvom medzinárodných rokovaní dosiahnuť uzavretie mierovej zmluvy. Ďalšie stretnutie hláv štátov Kim Čong-ila a Mun Če-ina sa uskutočnilo v apríli a v máji 2018 v demilitarizovanej zóne (počas neho obidvaja predstavitelia nakrátko spoločne prekročili hranice na jednej i na druhej strane) a v septembri 2018 v Pchjongjangu. Napriek týmto snahám rozdelenie Kórey na dva štáty pretrváva a formálne sú stále vo vojnovom stave.

Kórejskí vládcovia

Starý Čoson (Ko Čoson)
Tangun (mýtický panovník) 2333 pred n. l. ?
Čun ? – 194 pred n. l.
Üman Čoson
Üman 194 pred n. l. – ?
Ugo ? – 108 pred n. l.
Tri kráľovstvá (Samguk)
Silla
Hjokkose (rod Pak) 57 pred n. l. – 4 n. l.
Namhä (rod Pak) 4 – 24
Juri (rod Pak) 24 – 57
Tcharhä (rod Sok) 57 – 80
Pchasa (rod Pak) 80 – 112
Čima (rod Pak) 112 – 134
Ilsong (rod Pak) 134 – 154
Adalla (rod Pak) 154 – 184
Porhju (rod Sok) 184 – 196
Nähä (rod Sok) 196 – 230
Čobun (rod Sok) 230 – 247
Čchomhä (rod Sok) 247 – 261
Mičchu (rod Kim) 261 – 284
Jurje (rod Sok) 284 – 298
Kirim (rod Sok) 298 – 310
Hurhä (rod Sok) 310 – 356
Nämul (rod Kim) 356 – 402
Silsong (rod Kim) 402 – 417
Nulči (rod Kim) 417 – 458
Čabi (rod Kim) 458 – 479
Sodži (rod Kim) 479 – 500
Čidžung (rod Kim) 500 – 514
Pophung (rod Kim) 514 – 540
Činhung (rod Kim) 540 – 576
Čindži (rod Kim) 576 – 579
Činpchjong (rod Kim) 579 – 632
Sondok (kráľovná; rod Kim 632 – 647
Čindok (kráľovná; rod Kim) 647 – 654
Mujol (Tchädžong; rod Kim) 654 – 661
Munmu (od 668 kráľ Zjednotenej Silly; rod Kim) 661 – 668
Kogurjo
Tongmjong 37 pred n. l. – 19 pred n. l.
Juri 19 pred n. l. – 18 n. l.
Tämusin 18 – 44
Mindžung 44 – 48
Mobon 48 – 53
Tchädžo 53 – 146
Čchadä 146 – 165
Sindä 165 – 179
Kogukčchon 179 – 196
Sansang 196 – 227
Tongčchon 227 – 248
Čungčchon 248 – 270
Sočchon 270 – 292
Pongsang 292 – 300
Mičchon 300 – 331
Kogugwon 331 – 371
Sosurim 371 – 384
Kogugjang 384 – 391
Kwanggätcho 391 – 413
Čangsu 413 – 491
Mundža 491 – 519
Andžang 519 – 531
Anwon 531 – 545
Jangwon 545 – 559
Pchjongwon 559 – 590
Jongjang 590 – 618
Jongnju 618 – 642
Podžang 642 – 668
Päkče
Ondžo 18 pred n. l. – 28 n. l.
Taru 28 – 77
Kiru 77 – 128
Käru 128 – 166
Čchogo 166 – 214
Kusu 214 – 234
Saban 234
Koi 234 – 286
Čchäkkje 286 – 298
Punso 298 – 304
Pirju 304 – 344
Kje 344 – 346
Kun Čchogo 346 – 375
Kun Kusu 375 – 384
Čchimnju 384 – 385
Činsa 385 – 392
Asin 392 – 405
Čondži 405 – 420
Kuisin 420 – 427
Piju 427 – 455
Käro 455 – 475
Mundžu 475 – 477
Samgun 477 – 479
Tongsong 479 – 501
Murong 501 – 523
Song 523 – 554
Üdok 554 – 598
Hje 598 – 599
Pop 599 – 600
Mu 600 – 641
Uidža 641 – 660
Severný štát a Južný štát
Parhä
Tä-Čo-jong, aj Tädžojong, aj Ko 698 – 719
Mu 719 – 736
Mun 736 – 794
Pchje (Wonui) 794
Song 794
Kang 795 – 809
Čong 809 – 812
Hui 812 – 817
Kan 817 – 818
Son 818 – 830
Idžin 830 – 857
Konhwang 857 – 871
Hjonsok (Kjong) 871 – 893
Ühä (Ä) 893 – 906
Inson 906 – 926
Zjednotená Silla
Munmu (do 668 kráľ Silly) 668 – 681
Sinmun 681 – 692
Hjoso 692 – 702
Songdok 702 – 737
Hjosong 737 – 742
Kjongdok 742 – 765
Hjegong 765 – 780
Sondok 780 – 785
Wonsong 785 – 798
Sosong 798 – 800
Ädžang 800 – 809
Hondok 809 – 826
Hungdok 826 – 836
Huingang 836 – 838
Minä 838 – 839
Sinmu 839
Munsong 839 – 857
Honan 857 – 861
Kjongmun 861 – 875
Hongang 875 – 886
Čonggang 886 – 887
Činsong (kráľovná; od 892 panovníčka Neskorej Silly) 887 – 892
Neskoré Tri kráľovstvá
Neskoré Päkče
Kjonhwon 892 – 935
Kjon Sin-gom 935 – 936
Neskorá Silla
Činsong (kráľovná; do 892 panovníčka Zjednotenej Silly) 892 – 897
Hjogong 897 – 912
(Pak) Sindok 912 – 917
Kjongmjong 917 – 924
Kjongä 924 – 927
Kjongsun 927 – 935
Neskoré Kogurjo (aj Tchäbong)
Kungje 901 – 918
Korjo (dynastia Wang)
Wang Kon (Tchädžo) 918 – 943
Hjedžong 943 – 945
Čongdžong 945 – 949
Kwangdžong 949 – 975
Kjongdžong 975 – 981
Songdžong 981 – 997
Mokčong 997 – 1009
Hjondžong 1009 – 1031
Tokčong 1031 – 1034
Čongdžong 1034 – 1046
Mundžong 1046 – 1083
Sundžong 1083
Sondžong 1083 – 1094
Hondžong 1094 – 1095
Sukčong 1095 – 1105
Jedžong 1105 – 1122
Indžong 1122 – 1146
Uidžong 1146 – 1170
Mjongdžong 1170 – 1197
Sindžong 1197 – 1204
Huidžong 1204 – 1211
Kangdžong 1211 – 1213
Kodžong 1213 – 1259
Wondžong 1259 – 1274
Čchungnjol 1274 – 1308
Čchungson 1308 – 1313
Čchungsuk 1313 – 1330 a 1332 – 1339
Čchunghje 1330 – 1332 a 1339 – 1344
Čchungmok 1344 – 1348
Čchungdžong 1348 – 1351
Kongmin 1351 – 1374
U 1374 – 1388
Čchang 1388 – 1389
Kongjang 1389 – 1392
Čoson (dynastia I, aj Ri, aj dynastia Čoson)
I Song–gje (Tchädžo) 1392 – 1398
Čongdžong 1398 – 1400
Tchädžong 1400 – 1418
Sedžong 1418 – 1450
Mundžong 1450 – 1452
Tandžong 1452 – 1455
Sedžo 1455 – 1468
Jedžong 1468 – 1469
Songdžong 1469 – 1494
Jonsangun 1494 – 1506
Čungdžong 1506 – 1544
Indžong 1544 – 1545
Mjongdžong 1545 – 1567
Sondžo 1567 – 1608
Kwanghägun 1608 – 1623
Indžo 1623 – 1649
Hjodžong 1649 – 1659
Hjondžong 1659 – 1674
Sukčong 1674 – 1720
Kjongdžong 1720 – 1724
Jongdžo 1724 – 1776
Čongdžo 1776 – 1800
Sundžo 1800 – 1834
Hondžong 1834 – 1849
Čcholdžong 1849 – 1863
Kodžong (od 1897 cisár) 1863 – 1897
Kórejské cisárstvo
Kodžong (do 1897 kráľ) 1897 – 1907
Sundžong 1907 – 1910

Zverejnené 5. februára 2024.

Kórea [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-05-23 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/korea