Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Ázia - Kórea

Zobrazené heslá 1 – 17 z celkového počtu 17 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Häinsa

Häinsa, Kláštor zrkadlenia mora — rozsiahly buddhistický kláštorný komplex v južnej Kórei neďaleko mesta Tägu na juhozápadných svahoch vrchu Kaja (1 430 m n. m.), najvýznamnejšie miesto kórejského buddhizmu. Postavený 802 za vlády kráľa Ädžanga, neskôr postupne rozširovaný, v súčasnosti tvorí komplex 30 budov na ploche niekoľko km2. Významnou súčasťou kláštora Häinsa je depozitár Čanggjong pchango postavený 1488, v ktorom je uchovávaný najväčší zachovaný súbor (asi 80-tis. doštičiek) buddhistických textov a najobsiahlejšie náboženské literárne dielo na svete Tripitaka Koreana (→ Tripitaka), ktoré sa považuje za najpresnejšiu zo všetkých zachovaných textov v čínskych znakoch pozbieraných v krajinách Ďalekého východu a vydanú Kórejčanmi v pol. 13. stor. Vďaka presnosti a kráse kaligrafického štýlu i rezby drevených matríc sa tento súbor pokladá za najlepší približne z dvadsiatich verzií Tripitaky pochádzajúcich z východnej Ázie. R. 1995 bol Häinsa zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Hamhung

Hamhung, Hamhŭng — mesto vo východnej časti Kórejskej ľudovodemokratickej republiky na pobrežnej nížine, administratívne stredisko provincie Hamgyŏngnamdo; 703-tis. obyvateľov (2. najväčšie mesto krajiny, 2008). Významné priemyselné stredisko. Priemysel hutnícky, strojársky (výroba banských a poľnohospodárskych strojov), chemický (výroba priemyselných hnojív a plastov), sklársky, stavebných materiálov, textilný (vlnársky a hodvábnický), potravinársky (spracovanie ryže), tabakový, energetický (tepelná elektráreň). Dopravná križovatka, letisko. Počas kórejskej vojny 1950 – 53 silno zbombardované. Múzeum, akadémia vied, univerzita. Juhovýchodne od mesta Hamhung leží prístavné mesto Hungnam.

Irjon

Irjon, pseudonym Höjon, vlastným menom Kim Kjon-mjong, 1206 Čangsan, provincia Kjongsang-namdo, Kórejská republika – 1289 — kórejský buddhistický mních. Z jeho obsiahlej tvorby sa zachovalo len chronologicky napísané dielo Odkazy Troch kráľovstiev (Samguk jusa, asi 80. roky 13. stor., najstaršia úplná zachovaná verzia je z 1512) považované za prvú ucelenú neoficiálnu kórejskú kroniku od založenia kórejského štátu 2333 pred n. l. mýtickým Tangunom. V piatich knihách opisuje najzaujímavejšie udalosti, príbehy kráľov i poddaných, mýty, legendy, zázraky a životopisy najslávnejších mníchov spätých s kórejským buddhizmom. Pre jeho zberateľský prístup však kroniku nemožno zaradiť k hodnoverným historickým prameňom, ale vzhľadom na rozsiahlosť sa stala najvyhľadávanejšou pomôckou pri štúdiu najstarších dejín Kórey. Bola viackrát upravovaná a prepracovaná do mnohých populárnych vydaní.

I Song-gje

I Song-gje, aj Ri Song-gje, posmrtný titul Tchädžo, Veľký predok, 11. 10. 1335 Hamhung, dnes Kórejská ľudovodemokratická republika — 24. 5. 1408 Hanjang, dnes Soul, Kórejská republika — kórejský kráľ (1392 – 98). Pôvodne vplyvný a úspešný vojvodca v kráľovstve Korjo. R. 1388 zvrhol dynastiu Wang (918 – 1392) a založil vlastnú dynastiu I (Ri) a ríšu Čoson. R. 1394 preniesol hlavné mesto ríše z Käsongu do Hanjangu (dnes Soul). R. 1398 sa vzdal trónu a politického vplyvu, ktorý prešiel na jeho rodinu.

Kang Kam-čchan

Kang Kam-čchan, 948 Kumčchon – 1031 Kägjong, dnes Käsong — kórejský politik a generál. Žil v období kráľovstva Korjo (918 – 1392) a preslávil sa víťazstvami vo vojnách s Kitanskou ríšou (993, 1010 – 11, 1018 – 19). Kráľ Hjondžong (*992, †1031, vládol od 1009) sa Kitanom po vypálení hlavného mesta Kägjong (1010) na odporúčanie Kang Kam-čchana nepodrobil a presunul sa na juh krajiny. R. 1018 sa Kang Kam-čchan postavil na čelo kórejskej armády, ktorá úspešne odrazila ďalší kitanský útok. Po porážke pri Hunghädžine na severe krajiny sa Kitani stiahli, ich zvyšky Kórejčania zničili 1019 v bitke pri Kudžu (aj Kwidžu; súčasť mesta Kusong na severozápade Kórejskej ľudovej demokratickej republiky). Kang Kam-čchan bol odvtedy uctievaný ako hrdina a 1030 sa stal prvým ministrom. Je považovaný za jedného z najväčších kórejských generálov.

Käsong

Käsong, Kaisŏng, v minulosti Songdo — mesto v juž. časti Kórejskej ľudovodemokratickej republiky v provincii Hwanghä-pukto na rieke Tädong na pobrežnej nížine pri hranici s Kórejskou republikou v blízkosti demilitarizovanej zóny; 362-tis. obyvateľov (3. najväčšie mesto KĽDR, 2012). Priemysel strojársky, textilný, obuvnícky, potravinársky (spracovanie koreňa ženšena, výroba alkoholických a nealkoholických nápojov, konzervovanie ovocia); remeslá (výrobky z porcelánu, šperkárstvo, hrnčiarstvo). Stredisko úrodnej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ryže, kukurice, sóje, ovocia, zeleniny, ženšena; chov dobytka). Turistické stredisko (jedno z najnavštevovanejších zahraničnými turistami). Dopravná križovatka na cestnom a železničnom ťahu Pchjongjang – Soul. V blízkosti sa nachádza špeciálna administratívno-priemyselná oblasť Käsongský priemyselný región vybudovaný v spolupráci s Kórejskou republikou. KĽDR poskytla pozemky a pracovnú silu, Kórejská republika vybudovala infraštruktúru, budovy a výrobné zariadenia; projekt predpokladal zapojenie 2-tis. firiem z Kórejskej republiky a zamestnanie 350-tis. zamestnancov z KĽDR, reálne sa zapojilo len 124 firiem, prevažne obuvníckych a textilných, a zamestnalo sa 53-tis. pracovníkov; projekt bol 2016 pozastavený pre testy nových zbraní KĽDR.

Sídlo na území dnešného Käsongu je (pod viacerými názvami) doložené už v 5. – 6. stor., začiatkom 10. stor. nazývané Songak. Rozkvet od 919, keď si ho kráľ Wang Kon (vládol 918 – 943), zakladateľ dynastie Korjo, vybral za hlavné mesto novozaloženého kráľovstva Korjo (918 – 1392). Wang Kon i nasledujúci panovníci dali v meste (od 919 nazývané Kädžu, od 960 Kägjong, od 995 Käsongbu) i v jeho okolí vybudovať kráľovský palác (založený 919, vybudovaný na terasách, nazývaný Manwoldä, čiastočne zachovaný, viackrát prestavaný, deštruovaný 1361), buddhistické chrámy (zväčša sa nezachovali) a hrobové komplexy, mestské hradby so vstupnými bránami a i. Po zvrhnutí dynastie Korjo 1392 a založení dynastie I (aj Ri) presunul 1394 kráľ I Song-gje hlavné mesto štátu Čoson z Käsongu do Hanjangu (dnes Soul). Neskôr bol Käsong vedľajším hlavným mestom a bol súčasťou provincie Kjonggi-do. V 20. stor. po oslobodení spod japonskej nadvlády (1945) a rozdelení Kórey patril až do vypuknutia kórejskej vojny (1950) do juž. časti polostrova. Po skončení vojny (1953) bola hranica vytýčená na juh od Käsongu a mesto sa stalo súčasťou Severnej Kórey. V 50. rokoch 20. stor. sa z Käsongu stalo mesto pod priamou vládou a od 2003, keď tam bola vytvorená priemyselná oblasť, sa zmenilo na mesto so špeciálnym postavením.

Stavebné pamiatky: architektonický komplex bývalej najvyššej konfuciánskej akadémie Songgjungwan (založená 992 ako Kukčagam, od 1089 najvyššia vzdelávacia inštitúcia v štáte Korjo, od 1308 názov Songgjungwan; dnes pozostáva približne z 20 stavieb, ktoré vznikli po prestavbe na začiatku 17. stor.; dnes sídlo Múzea Korjo), pôvodná vstupná brána Namdämun (1391 – 93, rekonštruovaná v 2. pol. 20. stor.), kamenný most Sondžuk (1290) s pavilónom Pjodžung (1740), buddhistický chrám Anhwa-sa (založený 930, viackrát prestavaný), konfuciánska akadémia Sungjang (pôvodne hala zo 14. stor., v 2. pol. 16. stor. premenená na konfuciánsku akadémiu), zvyšky astronomického observatória Čchomsongdä (založené v 10. stor.), v centre mesta sa zachovala tradičná obytná architektúra – mestské domy nazývané hanok (17. – 19. stor.), a i.

V blízkosti mesta sa nachádzajú viaceré hrobky kráľov dynastie Korjo, ktoré pozostávajú z kamennej komory pokrytej hlinou a z kamenných sôch vysokých úradníkov a zvierat umiestnených pred vchodom do hrobky. K najvýznamejším patria hrobka kráľa Wang Kona (po 943, rekonštruovaná v 90. rokoch 20. stor.) a hrobka kráľa Kongmina a jeho manželky (1365 – 72). V blízkosti mesta sa nachádza čiastočne zachovaná pevnosť Tähungsan (založená v 10. stor.) s buddhistickými chrámami Kwanum (založený 970, prestavaný v 14. – 17. stor.) a Tähung (921). R. 2013 bolo 20 najvýznamnejších historických pamiatok z obdobia dynastie Korjo a dynastie I (Ri) zapísaných do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Kim Čong-il

Kim Čong-il, 16. 2. 1942 tábor protijaponských bojovníkov pod vrchom Päktusan, KĽDR (podľa oficiálnych severokórejských prameňov), alebo vojenský tábor pri obci Viatskoje neďaleko Chabarovska (podľa iných zdrojov) — 27. 12. 2011 asi Pchjongjang — severokórejský komunistický politik, syn Kim Il-songa, otec Kim Čong-una. Vzhľadom na silný kult jeho osobnosti a severokórejskú propagandu je veľká časť oficiálne zverejnených údajov o jeho osobnom živote málo hodnoverná.

Počas kórejskej vojny (1950 – 53) bol poslaný do Sovietskeho zväzu, absolvoval leteckú školu v bývalej NDR a Kim Il-songovu univerzitu v Pchjongjangu (1964). Od 1964 pracoval v oddelení propagandy Kórejskej strany práce (KSP), neskôr otcov osobný tajomník, od 1973 tajomník Ústredného výboru KSP pre oblasť organizácie a politickej agitácie. R. 1980 bol na VI. zjazde KSP vyhlásený za Kim Il-songovho následníka, zvolený za tajomníka ÚV KSP a za člena Politbyra a Ústrednej vojenskej komisie KSP. Od 1991 hlavný veliteľ severokórejskej armády, 1992 maršal ozbrojených síl, 1993 predseda Komisie národnej obrany. Po otcovej smrti (1994) fakticky prevzal v krajine moc, od 1997 generálny tajomník KSP.

Počas jeho diktátorskej stalinistickej vlády (silný kult osobnosti, porušovanie ľudských práv), ktorá bola pokračovaním politiky jeho otca, pretrvávala v krajine ekonomická stagnácia. Hlavnými príčinami boli neefektívna výroba, najmä poľnohospodárska (1996 – 99 hladomor, krajina odkázaná na humanitárnu pomoc zo zahraničia), a vysoké výdavky na zbrojenie (o. i. pokračoval v otcovom jadrovom programe, 2005 KĽDR vyhlásila, že vlastní jadrové zbrane, 2006 ohlásila uskutočnenie podzemného jadrového výbuchu; severokórejská armáda patrí k najväčším na svete). R. 2000 podpísal v Pchjongjangu s juhokórejským prezidentom Kim Tä-džungom spoločné vyhlásenie o spolupráci v rámci Kim Tä-džungovej (neskôr však spochybnenej) tzv. slnečnej politiky. Severokórejská propaganda udelila Kim Čong-ilovi viacero titulov a oslovení, napr. Veľký vodca, Drahý vodca, Otec národa, Veľké slnko národa, Večný generálny tajomník ap.

Kim Čong-un

Kim Čong-un, 8. 1. 1983 Pchjongjang — severokórejský komunistický politik, najmladší syn Kim Čong-ila, vnuk Kim Il-songa. O jeho živote nejestvujú hodnoverné údaje, podľa niektorých zdrojov 1993 – 98 navštevoval International School of Berne v Gümligene vo Švajčiarsku a 2002 – asi 2007 Kim Il-songovu univerzitu v Pchjongjangu.

Od 2009 oficiálne nazývaný titulom Vynikajúci súdruh, postupne mu boli udelené ďalšie funkcie, hodnosti a tituly. R. 2009 člen Komisie národnej obrany a hlavný predstaviteľ oddelenia štátnej bezpečnosti, 2010 generál (udelenie tejto hodnosti sa stalo predmetom mnohých diskusií, pretože nie je známe, či Kim Čong-un vôbec absolvoval vojenský výcvik) a veliteľ severokórejskej ľudovej armády, podpredseda Ústrednej vojenskej komisie Kórejskej strany práce (KSP). Po smrti otca (2011) vyhlásený za hlavného vodcu strany, štátu a armády, od 2012 prvý tajomník KSP, predseda Ústrednej vojenskej komisie KSP a predseda Komisie národnej obrany. Vo vnútornej politike pokračuje v stalinistickej diktatúre svojho otca (kult osobnosti, porušovanie ľudských práv), v ekonomickej oblasti ohlásil transformáciu podľa čínskeho modelu (budovanie tzv. trhového socializmu). V úsilí upevniť svoju pozíciu uskutočňuje v najvyšších kruhoch čistky, napr. 2013 dal popraviť svojho strýka, podpredsedu Komisie národnej obrany Čang Song-tchäka (*1946, †2013). V zahraničnopolitickej oblasti pokračuje v nepriateľskej politike voči USA a Južnej Kórei (2014 však umožnil stretnutie rodín rozdelených kórejskou vojnou) a v ďalšom budovaní jadrových ozbrojených síl (→ Kórejská ľudovodemokratická republika).

Kim Il-song

Kim Il-song, nazývaný aj Kim Ir-sen, vlastným menom Kim Song-džu, 15. 4. 1912 Mangjongde (neďaleko Pchjongjangu) — 8. 7. 1994 Pchjongjang — severokórejský komunistický politik. Od 1924 žil v Mandžusku, kde sa oboznámil s marxistickou ideológiou, od 1931 člen Komunistickej strany Kórey (založená 1925). Účastník protijaponského odboja, organizátor partizánskych oddielov, z ktorých bola 1932 utvorená Kórejská ľudová revolučná armáda (dnes Kórejská ľudová armáda, považovaný za jej zakladateľa). R. 1941 odišiel s časťou svojich oddielov do ZSSR, kde pravdepodobne prešiel vojenským výcvikom v táboroch pri Chabarovsku a Barabaši. R. 1945 sa vrátil do Kórey ako kapitán Červenej armády s cieľom prevziať moc na severe krajiny. R. 1945 založil Stranu práce Severnej Kórey (od 1949 Kórejská strana práce, KSP), v ktorej až do smrti vykonával funkciu generálneho tajomníka. Po vyhlásení Kórejskej ľudovodemokratickej republiky (KĽDR, 9. 9. 1948) prvý predseda vlády (do 1972) a od 1972 prvý prezident (mandát mu bol každých päť rokov obnovovaný opätovnou voľbou, po smrti vyhlásený za Večného prezidenta).

V zahraničnopolitickej oblasti sa orientoval na Sovietsky zväz a Čínu, so sovietskou podporou rozpútal kórejskú vojnu (1950 – 53) s cieľom zjednotiť celý polostrov, čo sa však nepodarilo. Jeho jadrový program sa stal predmetom viacerých rokovaní a prispel k medzinárodnej izolácii KĽDR. Vo vnútropolitickej oblasti sa najskôr zbavil svojich politických odporcov v KSP, začal presadzovať kult svojej osobnosti a väčšinou ideologické programy. Zakázal náboženstvo a namiesto neho zaviedol ideológiu čučche (tzv. absolútna sebestačnosť), podľa ktorej človek všetko vedie sám a o všetkom sám rozhoduje, a ideologickou mobilizačnou kampaňou čchollima (1958) založenou na súťažení pracovných skupín v hospodárstve začal decimovať hodnotový systém severokórejského obyvateľstva, ako aj ekonomiku krajiny. Dal zavraždiť, popraviť alebo uväzniť všetky významné osobnosti vrátane predstaviteľov náboženských obcí a proti veriacim všetkých vierovyznaní zaviedol tvrdé represie (1945 – 58). Za svojho nástupcu 1980 vyhlásil svojho najstaršieho syna Kim Čong-ila.

Kim Jong-sam

Kim Jong-sam, 20. 12. 1927 Kodže (neďaleko Pusanu), provincia Kjongsang-namdo, Kórejská republika — 22. 11. 2015 Soul — juhokórejský liberálny politik. Po štúdiu filozofie na Soulskej národnej univerzite vstúpil do politiky, od 1954 poslanec juhokórejského parlamentu za vládnucu Liberálnu stranu. Od prevratu (1961) a nástupu diktátorského režimu Pak Čong-hiho významný opozičný vodca, demokratický aktivista a disident, 1962 zatknutý, 1979 zbavený poslaneckého mandátu. Po krvavom potlačení prodemokratického povstania v meste Kwangdžu (1980) autoritatívnym prezidentom generálom Čon Tu-hwanom v domácom väzení (1980 – 83). R. 1986 napriek zákazu politickej činnosti spoluzakladateľ Novej kórejskej demokratickej strany (NKDS). Po neúspešnej kandidatúre na úrad prezidenta vo voľbách 1987 (demokratická opozícia sa nedokázala dohodnúť na jedinom kandidátovi, ďalším opozičným kandidátom bol Kim Tä-džung a víťazom volieb generál Ro Tchä-u) sa 1990 jeho strana spojila s ďalšími politickými stranami do Demokraticko-liberálnej strany (1995 sa rozpadla) a v ďalších voľbách (1992) napokon vyhral.

Prvý civilný prezident (1993 – 98) Kórejskej republiky po viac ako 30 rokoch, úspešne inicioval demokratizačné a protikorupčné opatrenia a čistky v armáde (významní funkcionári v armáde a námorníctve boli trestne stíhaní, viacerí štátni úradníci sankcionovaní alebo zatknutí; na nátlak opozície bol otvorený nevyšetrený prípad masakry v Kwangdžu, vyšetrovanie však nebolo úspešné), ako aj ekonomické zmeny. V zahraničnopolitickej oblasti čelil hrozbe zo strany KĽDR (Kim Il-song, Kim Čong-il) a jej jadrovému programu.

Kim Ok-kjun

Kim Ok-kjun, 23. 2. 1851 Kongdžu, provincia Čchungčchong-namdo, Kórejská republika – 28. 3. 1894 Šanghaj, Čína — kórejský politik a reformátor. R. 1872 zložil úradnícke skúšky, potom zastával rôzne nižšie vládne funkcie. R. 1881 ho cisár Kodžong vyslal do Japonska. Bol ovplyvnený japonským mysliteľom Jukičim Fukuzawom (*1835, †1901), stal sa jedným z vodcov proreformnej Strany nezávislosti (Tongniptang). Patril do skupiny tzv. pokrokových, ktorí požadovali reformy a rýchle zmeny v štáte podľa vzoru tzv. osvietenej vlády (→ Meidži) v Japonsku, ako aj dosiahnutie úplnej nezávislosti Kórey, a to najmä od Číny, a tvorili časť kórejského hnutia kähwa sasang (v literatúre niekedy označované ako kórejské osvietenstvo). R. 1884 stál na čele pokusu o štátny prevrat (kapsin čongbjon), ktorý bol podporovaný Japonskom a ktorého cieľom po prevzatí moci v krajine mala byť realizácia radikálnych reforiem (o. i. obmedzenie privilégií jangbanov, vymenúvanie úradníkov podľa zásluh, zavedenie centrálnej rozpočtovej politiky, centrálne riadenie vojenskej správy, sústredenie výkonnej moci do rúk Štátnej rady a ukončenie tribútnych vzťahov s Čínou) a vytvorenie nezávislého, moderného, výkonného štátu, ktorý by bol založený na princípe rovnosti a nahradil by oligarchickú sociálno-politickú štruktúru vládnucej dynastie I (Ri) postavenú na jangbanoch. Po stroskotaní prevratu Kim Ok-kjun ušiel do Japonska. Neskôr ho zavraždil agent kórejskej vlády, jeho násilná smrť (rozsekané telo bolo po kusoch poslané do všetkých 8 kórejských provincií) slúžila ako výstraha pred ďalšími pokusmi o prevrat a vlastizradu. R. 1910 bol rehabilitovaný.

Kim Pu-sik

Kim Pu-sik, pseudonym Nöčchon, 1075 – 1151 — kórejský učenec, vojvodca a štátnik. O jeho živote sa zachovalo málo údajov. Pochádzal z mocnej rodiny Kimovcov z Kjongdžu; jeho predkovia boli pravdepodobne kráľmi kráľovstva Silla. Hlavný zostavovateľ najstaršej zachovanej kórejskej kroniky Samguk sagi (Dejiny Troch kráľovstiev, 1145). Svojím dielom sa zaradil k najvýznamnejším prokonfuciánskym spisovateľom obdobia Korjo, literárne bol cenený aj pre svoje verše v klasickej čínštine. Údajne dal zo závisti popraviť najväčšieho básnika svojej doby Čong Či-sanga (†1135), ktorý písal poéziu s buddhistickými podtónmi.

Kim Tä-džung

Kim Tä-džung, aj Kim Te-džung, 6. 1. 1924 neďaleko mesta Mokpcho — 18. 8. 2009 Soul — juhokórejský liberálny politik, prezident (1998 – 2003). Vyštudoval obchodnú školu a spočiatku pracoval ako účtovník a redaktor. V 50. rokoch 20. stor. sa začal politicky angažovať v opozícii proti autoritatívnej vláde vtedajšieho nedemokratického prezidenta I Sung-mana. Vo voľbách 1960 bol zvolený za člena Národného zhromaždenia, ktoré však bolo po vojenskom prevrate Pak Čong-hiho (1961) rozpustené. Naďalej pôsobil ako prodemokratický aktivista, stal sa jedným z vodcov opozície a predsedom opozičnej Demokratickej strany. R. 1971 neúspešne kandidoval v prezidentských voľbách proti Pak Čong-himu, neskôr bol za kritiku jeho autoritárskeho režimu prenasledovaný, preto odišiel do Tokia. R. 1973 bol juhokórejskou tajnou službou unesený späť do Soulu a v polovici 70. rokov 20. stor. väznený. Po krvavom potlačení protivládneho prodemokratického povstania v meste Kwangdžu (1980) bol obvinený z jeho podnecovania a z plánovania prevratu a odsúdený na smrť; rozsudok bol neskôr zmenený na doživotné, potom na dvadsaťročné väzenie. R. 1982 prepustený, odišiel do exilu v USA. Po návrate do Južnej Kórey 1985 – 87 v domácom väzení, 1987 amnestovaný. Začal sa opäť politicky angažovať, po viacerých neúspešných kandidatúrach zvíťazil 1997 v prezidentských voľbách, 1998 – 2003 prezident.

Počas výkonu funkcie prijal v období finančnej krízy pomoc Medzinárodného menového fondu, čím zachránil krajinu pred štátnym bankrotom, jeho hlavným cieľom však bolo riešenie tzv. kórejského problému. Preto vo vzťahu k Severnej Kórei (KĽDR) presadil tzv. slnečnú politiku (podľa bájky, v ktorej sa severný vietor a slnko sporia o to, kto z nich je silnejší, pričom víťazom sa stane ten, kto skôr vyzlečie pocestnému kabát; vyhrá slnko a jeho teplé lúče, pretože pred studeným severným vetrom sa človek ešte viac zahalí do kabáta) vychádzajúcu z troch princípov: Južná Kórea nebude tolerovať žiadnu vojenskú akciu zo strany Severnej Kórey, jej cieľom nie je pohltiť (anektovať) Severnú Kóreu, naopak, bude sa usilovať o vzájomný dialóg a spoluprácu. Zároveň sa snažil dosiahnuť zmiernenie politiky USA voči Severnej Kórei. V júni 2000 pricestoval ako prvý juhokórejský prezident do Pchjongjangu a so severokórejským vodcom Kim Čong-ilom podpísal spoločné vyhlásenie o spolupráci. Nobelova cena mieru (2000) za úsilie vynaložené v Južnej Kórei a všeobecne v celej východnej Ázii v boji za demokraciu a ľudské práva, osobitne za úsilie o mierové usporiadanie vzťahov so Severnou Kóreou.

Kjongdžu

Kjongdžu, iné prepisy Kyŏngju, Gyeongju; v minulosti Sorabol — mesto na juhových. pobreží Kórejskej republiky v blízkosti pobrežia Japonského mora v provincii Kjongsang-pukto; 266-tis. obyvateľov (2013). Priemysel potravinársky, rybný. Obchodné stredisko významnej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ryže, bavlníka a i.). Dopravná križovatka, cestné spojenie so Soulom a s Pusanom. Jedno z najvýznamnejších turistických stredísk krajiny. V okolí ťažba kaolínu a fluoritu.

Podľa záznamov v kórejských kronikách Samguk jusa a Samguk sagi bola oblasť mesta obývaná v 1. stor. pred n. l. šiestimi klanmi, z ktorých konfederácie vzniklo kráľovstvo Silla. Mesto bolo založené v 5. stor., v 6. stor. prebudované podľa vzoru čínskeho cisárskeho mesta Čchang-an (dnes Si-an). V období Troch kráľovstiev hlavné mesto kráľovstiev Silla (57 pred n. l. – 668) a Zjednotená Silla (668 – 935) pod názvom Kumsong (Zlaté mesto). Po ovládnutí Silly (935) kráľovstvom Korjo (s hlavným mestom Käsong) administratívne centrum provincie Kjongsang pod názvom Tonggjong (Východné hlavné mesto). Za dynastie I (aj Ri) do 1600 provinčné hlavné mesto, počas japonskej invázie 1592 – 98 vypálené. V meste a v jeho blízkosti sa nachádza 5 lokalít s významnými pamiatkami z obdobia kráľovstiev Silla a Zjednotená Silla (57 pred n. l. – 935), a to najmä z obdobia najväčšieho rozkvetu mesta v 7. – 10. stor., ktoré boli 2000 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO: posvätná buddhistická hora Namsan – pozostatky okolo 120 buddhistických chrámov, množstvo pagod a sôch Buddhu, ako aj zvyšky horskej pevnosti Namsan (budovaná od 6. stor.) a zvyšky kráľovskej vily so záhradou a s pavilónom Pchosokčong (8. stor.); Wolsong – pozostatky kráľovských palácov (budované od 1. stor.), vodná nádrž Anapči (674) a kamenné astronomické observatórium Čchomsongdä (vybudované v 1. polovici 7. stor. za vlády kráľovnej Sondok, vládla 632 – 647, považované za najstaršie vo vých. Ázii); Hwangnjongsa – pozostatky buddhistických chrámov Hwangnjongsa (6. stor., rozlohou najväčší buddhistický chrám vybudovaný v Kórei) a Punhwangsa (založený okolo 634, čiastočne sa z neho zachovala tehlová pagoda); lokalita so skupinou monumentálnych kráľovských hrobiek tumulovitého typu, ktoré majú väčšinou kruhový pôdorys (2. polovica 7. stor.); v horách na pobreží pevnostný systém Sansong (5. stor.). V blízkosti Kjongdžu sa nachádza aj posvätná hora Tchohamsan, ktorá mala v Zjednotenej Sille významnú rituálnu funkciu. Nachádzajú sa na nej buddhistický chrámový komplex Pulguksa (751 – 774, rekonštruovaný v 18. stor.; 1995 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), Prabhútaratnova pagoda nazývaná Tabotchap (polovica 8. stor.) a umelo vybudovaný jaskynný buddhistický chrám Sokkuram (742 – 774, rekonštruovaný v 18. stor.; 1995 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) s bohatou sochárskou výzdobou. Asi 16 km od Kjongdžu sa nachádzajú dve tradičné klanové dediny Hahö a Jangdong (založené v 15. stor.) z obdobia dynastie I (Ri, 1392 – 1910) s aristokratickými obydliami jangbanov, konfuciánskymi školami a i. stavbami a s dobre zachovanou tradičnou drevenou ľudovou architektúrou; 2010 obidve zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Kodžong

Kodžong, 8. 9. 1852 Soul, palác Unhjon – 21. 1. 1919 tamže, palác Toksu — kórejský kráľ (od 1863) a prvý kórejský cisár (od 1897) z dynastie I (Ri). Na trón nastúpil neplnoletý, do 1873 vládol za neho jeho otec, princ Täwongun (*1820, †1898, regent 1863 – 73). Na rozdiel od otca sa Kodžong usiloval aktívne pôsobiť v zahraničnej politike. V snahe vyrovnať sa Japonsku a Číne (obidva štáty boli v tom období cisárstvami) vyhlásil Kórejské cisárstvo (1897; ako cisár prijal meno Kwangmu), 1882 zriadil úrad pre zahraničné záležitosti Öamun. Jeho zámer zachovať jednotný Kórejský polostrov a zbaviť sa ruskej, japonskej a čínskej kontroly, v záujme čoho podpísal viacero nevýhodných zmlúv a reforiem, sa skončil neúspešne. R. 1876 podpísal s Japonskom nevýhodnú Kanghwaskú zmluvu (nazvaná podľa kórejského ostrova Kanghwa) o otvorení kórejských prístavov Inčchon, Wonsan a Pusan japonským lodiam a o voľnom obchode, 1894 (počas prvej japonsko-čínskej vojny; 1894 – 95) bola Kórea obsadená Japoncami, 1905 bol donútený podpísať s Japonskom zmluvu o protektoráte a 1910 Japonsko oficiálne anektovalo Kórejský polostrov. Vo vnútornej politike sa usiloval o modernizáciu krajiny, 1883 podporil vydávanie prvých národných novín Hansong Sunbo (Soulský desaťdenník) v kórejskom jazyku, 1884 dal zriadiť poštový systém podľa japonského a čínskeho vzoru, usiloval sa o reformy zamerané na rozvoj infraštruktúry, priemyslu, vzdelávania a zdravotníctva, o zrušenie kastového systému spoločnosti ap. Jeho reformy sú však v súčasnosti často kritizované pre nedostatočnú podporu intenzívneho rozvoja národnej obrany, ktorá by zabránila japonskej anexii Kórey.