kórejská architektúra

kórejská architektúra — tradičná architektúra na Kórejskom polostrove od najstarších čias. Spočiatku (približne od 300 pred n. l.) bola kórejská architektúra pod silným vplyvom čínskej architektúry (→ čínske výtvarné umenie a architektúra), vytvorila si však vlastné, originálne stavebné typy a sprostredkovala čínsku architektúru Japonsku.

Najstaršie stavby (buddhistické chrámy) sa zachovali z obdobia kráľovstva Korjo (918 – 1392), väčšina pamiatok však pochádza z obdobia štátu Čoson (1392 – 1910); vtedy sa začala rozvíjať charakteristická kórejská architektúra. Od najstarších čias sa ako stavebné materiály používali najmä drevo, kameň, tehly, hlina, keramické obklady, keramická strešná krytina, papier (na pokrývanie stien i ako výplň okenných otvorov) a farebné pigmenty. Drevené stavby pozostávajú zo 4 častí: zo základne, stien, z podpôr a zo strechy. Základňa sa skladá zo samotných základov budovy a z vyvýšenej platformy, ktoré sú vybudované z vrstiev hliny a kameňa, platforma významných stavieb býva zvyčajne obložená kameňom (žulou) a sprístupnená schodiskom. Výška základne je daná významom budovy (napr. kráľovské stavby majú základňu vysokú 2 – 3 m, menej významné stavby okolo 0,3 – 1,2 m) a sú v nej zabudované kamenné plinthy (podložky) drevených stĺpov. Kombinácia stĺpov a trámov tvorí základnú štruktúru budovy a zároveň určuje jej veľkosť. Steny nemajú nosnú funkciu, tvoria výplň medzi stĺpmi a sú v nich vyrezané okná a dvere. Stĺpy nesú zložitú podpornú sústavu (kongpcho) pozostávajúcu z konzol, ktoré sa smerom nahor predlžujú a sú kladené na seba (horné presahujú spodné) vo dvoch osnovách spojených tesárskymi spojmi. Na tejto konštrukcii sú položené trámy a nosníky podporujúce krov. Systém stropnej konštrukcie bol odvodený z tradičnej čínskej architektúry a jeho najstaršie príklady pochádzajú z 5. – 6. stor. Mal dekoratívnu i konštrukčnú funkciu a vo viacerých typoch sa najmä v 12. – 19. stor. uplatnil v palácoch i v buddhistických chrámoch. Stropy interiérov sa môžu otvárať do krovu alebo bývajú pokryté drevenými panelmi alebo papierom. V kórejskej architektúre sa uplatňoval systém podpodlahového vyhrievania interiérov nazývaný ondol, ktorý fungoval podobne ako hypokaustum. Hojne sa používal v obytnej architektúre (až do 60. rokov 20. stor.) a jeho rozšírenie úzko súviselo so životným štýlom Kórejčanov, ktorí zvyknú sedieť i spať na podlahe. Najstaršie príklady jednoduchého ondolu pochádzajú z obdobia okolo roku 1000 pred n. l. Interiéry sa delili podľa toho, či mali ondol alebo drevenú podlahu (nazývané maru, neboli vykurované). Charakteristickým znakom budov sú výrazne prečnievajúce odkvapy. Strechy reprezentatívnych stavieb boli pokryté keramickou strešnou krytinou často zdobenou ornamentom, strechy vidieckych obydlí i úžitkových budov otepmi zviazanej trávy, resp. slamy či trstiny. Kráľovské, sakrálne i administratívne budovy boli bohato polychrómované žiarivými farbami (červenou a modrou). K rozšíreným stavebným materiálom patril aj kameň (najmä žula), ktorý sa uplatnil na stavbách pagod, stúp, podzemných chrámov, pevností, mostov, hrobiek a schodísk. Výnimočne sa používali aj pálené tehly (najmä pri stavbe pagod, stúp a hrobiek). K najrozšírenejším typom sakrálnej architektúry patria buddhistické kláštory a chrámy. Od 4. stor. sa stavali aj konfuciánske chrámy, z ktorých mnohé zároveň slúžili ako školy a akadémie. Rozšírená bola aj výstavba hrobiek, ktorých sa vyvinulo viacero typov. Z profánnej architektúry vynikli stavby kráľovských palácov, súkromných obytných rezidencií i domov, stavali sa aj opevnenia, brány a mosty.

K najstarším dokladom architektúry patria archeologické nálezy neolitických chát z obdobia okolo 4000 – 3000 pred n. l., ktoré boli čiastočne zahĺbené v zemi. Tvorila ich do zeme vyhĺbená jama kruhového pôdorysu (priemer okolo 5 – 6 m) s ohniskom v centre a v hornej časti prekrytá primitívnym krovom z brvien, trávy a hliny (rekonštrukcie takýchto chát boli vytvorené v 20. stor. v archeologickej lokalite Amsa-dong v Soule). V tomto období sa stavali aj zahĺbené chaty pozdĺžneho pôdorysu s dvoma ohniskami, ako aj zrubové domy a vyvýšené domy, ktoré boli postavené na pilieroch a pravdepodobne slúžili na uchovávanie zásob potravín. V 1. tisícročí pred n. l. sa vyvinulo niekoľko typov hrobiek. Patria k nim dolmeny, ktoré sa budovali v 10. – 3. stor. pred n. l. vo dvoch typoch (kamenná schránka umiestnená na zemi a prikrytá veľkým kameňom a hrobová komora obložená kameňmi a označená dvoma kameňmi s prekladom). K najvýznamnejším patria dolmeny v oblastiach Kočchang, Hwasun a na ostrove Kanghwa zo 7. stor. pred n. l. (v roku 2000 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Stavali sa aj kamenné komorové hroby a hrobky štvorcového, kruhového alebo oválneho tvaru pozostávajúce z viacerých kamenných schránok, ktoré boli určené pre zosnulých a na ktorých bola navŕšená kopa kameňov (3. stor. pred n. l.).

Architektúra obdobia Troch kráľovstiev (Kogurjo, Päkče, Silla; 1. stor. pred n. l. – 668 n. l.) sa nezachovala, zdrojom jej poznania sú archeologické vykopávky a literárne pramene. Architektúra v kráľovstve Kogurjo bola silno ovplyvnená čínskymi vzormi z obdobia dynastie Chan (206 pred n. l. – 220 n. l.), ako aj potrebou ochrany pred drsnými klimatickými podmienkami a obrany pred vojenskými vpádmi. Stavali sa paláce, pevnosti, buddhistické chrámy a kláštory i hrobky. Archeologické vykopávky odkryli zvyšky niekoľkých buddhistických kláštorov, ktoré vznikli po preniknutí buddhizmu z Číny (372). K výnimočným patria archeologické nálezy paláca Anhak v Pchjongjangu, ktorý mal pravouhlý pôdorys, bol opevnený hradbami a obsahoval 52 stavieb. Chrámy (resp. chrámové komplexy) pozostávali z viacerých hál komponovaných na centrálnej osi a ich súčasťou boli pagody oktagonálneho pôdorysu. Najrozšírenejší bol typ s 3 sieňami usporiadanými okolo pagody, ktorá tvorila stred chrámového komplexu prístupného reprezentačnou bránou. Rozšírené boli dva typy hrobiek – kamenné a hlinené (od 4. stor.), ktoré často dosahovali značné rozmery. Pozostávali z predsiene, hlavnej a vedľajšej komory (prípadne komôr) a boli bohato zdobené nástennými maľbami, v období 6. – 7. stor. mali kamenné hrobky iba jednu komoru. Architektúra v kráľovstve Päkče bola v ranom období ovplyvnená architektúrou Číny a kráľovstva Kogurjo, jej charakter je možné zistiť zo zachovaného chrámu Horjúdži v Nare (670), na ktorého stavbe sa podieľali kórejskí remeselníci, a zo zachovaných kamenných pagod (najstaršia kamenná pagoda z 1. pol. 7. stor. sa zachovala v ruinách chrámu Miruksa v Iksane (chrám založený 602). Najstaršie buddhistické chrámy boli vybudované po roku 384 (jeden z prvých chrámov vznikol v blízkosti Soulu, nezachoval sa), kvôli vybudovaniu buddhistického chrámu tam boli v roku 541 pozvaní remeselníci z Číny. Buddhistické chrámy typicky pozostávali z jednej pagody nachádzajúcej sa na centrálnej severojužnej osi, z jednej meditačnej a jednej prednáškovej siene (resp. študovne) na severe a z dvoch brán na juhu. Výnimku predstavoval chrám Miruksa, ktorý mal tri hlavné siene a tri pagody. Budovali sa aj kamenné buddhistické pagody. Rozšírené boli viaceré typy hrobiek, od 5. stor. sa budovali hrobky s tehlovými klenbami ovplyvnené čínskou architektúrou a hrobky s kamennou pravouhlou komorou. Stavali sa aj mohutné pevnosti opevnené hlinenými valmi. Architektúra v kráľovstve Silla sa vyvíjala pod vplyvom architektúry kráľovstiev Päkče a Kogurjo. Prvý buddhistický chrám tam bol vybudovaný v roku 534. Mnohí mnísi, ktorí putovali do Číny a Indie, odtiaľ priniesli stavebné technológie budovania buddhistických stavieb (napr. pagod). Rozvíjal sa typ chrámu prenesený z Päkče – s jednou pagodou, hlavnou meditačnou sieňou, prednáškovou sieňou a 2 bránami. Jednotlivé stavby boli pospájané krytými chodbami, okolo ktorých boli symetricky usporiadané prevádzkové a obytné budovy. V meste Kjongdžu je zachovaných viacero príkladov kórejskej architektúry z obdobia kráľovstiev Silla a Zjednotená Silla (57 pred n. l. – 935), ktoré boli v roku 2000 pod názvom Historická oblasť Kjongdžu zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Patria k nim napr. chrám (resp. chrámový komplex) Hwangnjongsa (6. stor.), podľa rozlohy najväčší buddhistický chrám vybudovaný v Kórei (tvorili ho symetricky usporiadané budovy rozličnej funkcie a 9-poschodová drevená pagoda, celý areál bol uzatvorený múrom a prístupný bránou na juhu), ďalej čiastočne zachovaná tehlová pagoda buddhistického chrámu Punhwangsa (založený okolo 634), skupina kráľovských hrobiek (3. stor.) s unikátnym typom hrobky tvorenej drevenou hrobovou komorou, ktorá bola pokrytá prírodným kameňom a hlinou, monumentálne kráľovské hrobky tumulovitého typu (tumulus; 2. pol. 7. stor.; väčšinou s kruhovým pôdorysom, na kamennú hrobovú komoru prístupnú chodbou bola do výšky niekoľko m navŕšená pôda), ako aj kamenné astronomické observatórium Čchomsongdä vybudované v 1. pol. 7. stor. za vlády kráľovnej Sondok (vládla 632 – 646), pokladané za najstaršie vo východnej Ázii.

V období kráľovstva Zjednotená Silla (668 – 935) boli budované najmä buddhistické chrámy (kláštory). Nadviazali na staršie vzory z obdobia kráľovstva Silla a postupne sa rozvinuli vo viacerých variáciách (napr. pôdorysný plán s dvoma pagodami pred centrálnou meditačnou sieňou). Pri meste Kjongdžu sa zachoval chrám Pulguksa (aj Pulgugsa; 751 – 774; rekonštruovaný v 18. stor., 1995 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) vybudovaný na vysokej kamennej terase, prístupný kamenným schodiskom nad kamennou valenou klenbou a patriaci k najstarším zachovaným chrámom v Kórei, na jeho nádvorí Prabhútaratnova pagoda (nazývaná Tabotchap; pol. 8. stor.) tvarom pripomínajúca malé pozlátené pagody stavané ako relikviáre. Typické je, že mnohé architektonické prvky z kameňa napodobňujú podobné prvky drevenej konštrukcie (napr. aj kamenné pagody napodobňujú vzory z dreva alebo z iných materiálov). K výnimočným príkladom zachovanej buddhistickej architektúry patrí umelo vybudovaný jaskynný chrám Sokkuram pri Kjongdžu (742 – 774, rekonštruovaný v 18. stor., v roku 1995 zapísaný spolu s chrámom Pulguksa do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) inšpirovaný jaskynnými chrámami v Indii a Číne. Má bohatú sochársku výzdobu a v jeho hlavnej sieni, ktorá je zaklenutá mohutnou kamennou kupolou, sa nachádza socha Buddhu. Spolu s chrámom Pulguksa predstavujú symbolickú cestu do nirvány nachádzajúcu sa na posvätnej hore Tchohamsan, ktorá mala v Zjednotenej Sille významnú rituálnu funkciu. S buddhistickou architektúrou bola spätá aj tvorba kamenných stúp, svietidiel a nádrží, ako aj remeselná výroba keramickej strešnej krytiny a obkladov často vysokej umeleckej hodnoty a výnimočného remeselného vyhotovenia.

Architektúra v období kráľovstva Korjo (918 – 1392) nadviazala na staršie vzory. Vzniklo množstvo buddhistických chrámov a palácov, ktoré boli budované v celej krajine, ale najmä v hlavnom meste Käsong. Pri výbere miesta na výstavbu sa stavitelia riadili princípmi geomancie (vhodný výber priaznivého miesta na stavbu alebo na hrobku mal priniesť prosperitu a šťastie). K najvýznamnejším zachovaným buddhistickým chrámom patrí Pusoksa v Jongdžu (založený 676, prestavaný v 13. – 14. stor.), v ktorom sa zachovala Sieň večného života (Murjangsudžon, 13. stor.) pokladaná za jednu z najstarších zachovaných drevených stavieb v Kórei. K významným chrámom patrí aj Sudoksa na vrchu Toksungsan (vybudovaný zač. 14. stor.). K najvýznamnejším zachovaným dielam patrí aj monumentálna, 13 m vysoká 10-poschodová mramorová pagoda Kjongčchonsa Sipčchungsoktap (1348, dnes v Kórejskom národnom múzeu v Soule) pôvodne vytvorená pre chrám Kjongčchonsa (nezachovaný). V blízkosti hlavného mesta Käsong si budovali hrobky panovníci kráľovstva Korjo. Najčastejšie išlo o hrobové komory z kameňa, ktoré boli pokryté hlinou a okolo ktorých sa nachádzali kamenné sochy zvierat (zvyčajne 12, reprezentovali znamenia zvieratníka) a hodnostárov, interiér bol bohato zdobený maľbami. K najvýznamnejším patrí hrobka kráľa Kongmina a jeho manželky (1365 – 72).

Z obdobia štátu Čoson (1392 – 1910) sa v Soule, ktorý sa v roku 1394 stal jeho hlavným mestom, zachovalo päť kráľovských palácov (aj päť veľkých palácov): Kjongbok (Kjongbokkung), Čchangdok (Čchangdokkung), Čchanggjong, Toksu (Toksukung) a Kjonghuikung. Kráľovské paláce sa budovali aj v skorších obdobiach, nezachovali sa však a informácie o nich pochádzajú len z vykopávok alebo z literárnych prameňov. Kórejské kráľovské paláce predstavujú komplex pozostávajúci z 3 častí: z vládnych a reprezentačných budov (oficiálna, administratívna časť), obytných budov kráľovskej rodiny a zo záhrady. Je to základný plán palácov, ktorý sa vyskytuje aj v Číne a Japonsku. Celý komplex je obkolesený vysokou hradbou zvyčajne so 4 vstupnými bránami. Vládne budovy sa nachádzajú pred obytnými. Trónna sieň a obytné budovy sú obkolesené krytými chodbami. Hlavným kráľovským palácom dynastie I (Ri) bol palác Kjongbok (Kjongbokkung) postavený v roku 1395 podľa čínskeho cisárskeho paláca (deštruovaný 1592), súčasné stavby pochádzajú z jeho rekonštrukcie v rokoch 1865 – 72. Jednotlivé stavby sú symetricky usporiadané na severojužnej osi a odvíjajú sa od monumentálnej dvojpodlažnej vstupnej brány nazývanej Kwanghwamun. Nachádza sa tam aj trónna sieň Kunjong (1395, prestavaná 1867) určená na oficiálne kráľovské audiencie, postavená na dvojstupňovej žulovej terase obkolesenej mramorovou balustrádou. Sieň Sajong bola určená na súkromné kráľovské audiencie. V záhrade sú vybudované pahorky a vodné nádrže s malými pavilónmi. K najvýznamnejším zachovaným palácom patrí palác Čchangdok (1405, viackrát prestavaný, obnovený zač. 17. stor., 1997 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Jeho pôdorysné usporiadanie bolo prispôsobené zvlnenému terénu, ktorý vo veľkej miere využili stavitelia pri koncipovaní záhrady. Z tohto obdobia sa zachovali aj príklady konfuciánskej architektúry (vznikala už v kráľovstve Kogurjo, nezachovala sa), ktorá sa v protiklade k pompéznej buddhistickej architektúre vyznačuje striedmym dekorom a jednoduchosťou a je vyjadrením princípov konfuciánskej filozofie (dôraz na výchovu a úcta k predkom a mudrcom). Konfucianizmus sa šíril predovšetkým prostredníctvom verejných škôl (hjanggjo), v ktorých boli vychovávaní budúci štátni úradníci, a súkromných akadémií (sowon; zakladali sa najmä od pol. 16. stor.). Tieto školy budované podľa princípov geomancie boli zároveň konfuciánskymi svätyňami a pozostávali z viacerých budov (svätyňa, prednášková sieň, sieň s tabuľkami duchov a predkov, ktorá slúžila ako chrám predkov, knižnica, sklady, dormitóriá a iné obytné priestory; areál bol prístupný bránou). Pôdorysné usporiadanie celého areálu vyjadrovalo vážnosť a vyrovnaný duševný stav, o ktoré sa konfuciáni usilovali. K najvýznamnejším konfuciánskym svätyniam patria dve svätyne v Soule: Munmjo (založená v 13. stor., prestavaná zač. 17. stor.) a Čongmjo (založená 1394, súčasné stavby pochádzajú zo začiatku 17. stor., 1995 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO; od založenia do súčasnosti sa tam každoročne konajú náboženské rituály), ktorá je chrámom predkov dynastie I (Ri). K najvýznamnejším zachovaným akadémiám patrí Todong v Talsongu (založená 1568, prestavaná okolo 1605; 2019 bola s ďalšími ôsmimi akadémiami z 15. – 19. stor. nachádzajúcimi sa dnes na území Kórejskej republiky zapísaná pod názvom Sowon, kórejské neokonfuciánske akadémie do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Buddhistická architektúra v tomto období stratila svoj oficiálny charakter a uplatnilo sa v nej charakteristické kórejské estetické cítenie. Až do konca 16. stor. bola silno ovplyvnená staršími vzormi. Neskôr bola charakteristická jednoduchosťou, asymetrickosťou v pôdorysnom usporiadaní stavieb a typickým kórejským vnímaním krásy. Vzhľadom na to, že buddhizmus sa stal predovšetkým ľudovým náboženstvom, do buddhistických chrámov boli včlenené aj stavby, ktoré súvisia so šamanizmom. Šamanistická svätyňa nazývaná Sansingak, zasvätená horskému bohovi Sansinovi sa nachádzala za hlavnou svätyňou. K výnimočným fortifikačným stavbám patria pevnosť Hwasong v Suwone (koniec 18. stor., 1997 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a pevnosť Namhansansong v pohorí v blízkosti Soulu (budovaná od 7. stor., súčasné stavby pochádzajú zo 17. stor.; 2014 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO).