Kopti

Kopti — etnicko-náboženská skupina žijúca najmä v Egypte (oblasť doliny a delty Nílu), kresťanskí potomkovia starovekých Egypťanov. Slovo Kopt pochádza z gréckeho slova Aigyptos (Egypt) odvodeného z Hut-ka-Ptah, názvu hlavnej svätyne boha Ptaha v meste Mennofer, ktorý sa niekedy prenesene používal aj na pomenovanie celého mesta, resp. krajiny (samotní Egypťania nazývali svoju krajinu koptsky Kéme a seba ľud Kéme, staroegyptsky kmt) a neskôr sa cez grécky termín Aigyptos transformoval na arabský kubt/kibt, resp. kibtí. Spočiatku, t. j. v Rímskom (od ovládnutia Egypta Rimanmi 30 pred n. l.) a Byzantskom období (od rozdelenia Rímskej ríše 395 n. l. na Západorímsku a Východorímsku, resp. Byzantskú ríšu, ktorej súčasťou sa stal aj Egypt), boli ako Kopti označovaní pôvodní, domáci obyvatelia Egypta hovoriaci koptským jazykom predstavujúcim v prvých storočiach rímskej nadvlády poslednú vývinovú fázu egyptského jazyka. Ako samostatný jazyk sa koptčina zapisovala osobitným koptským písmom a naplno sa presadila v priebehu 3. stor. n. l. V 1. stor. n. l. sa začala christianizácia Egypta, obdobie od širšieho etablovania kresťanstva v 2. stor. sa v dejinách Egypta niekedy označuje aj ako koptské obdobie (v rámci chronológie dejín Egypta sa však hovorí o období neskorej antiky, neskorom Rímskom období a Byzantskom období).

Podľa tradície kresťanstvo priniesol do egyptskej Alexandrie počas vlády cisára Neróna (54 – 68) evanjelista Marek pokladaný za pravdepodobného autora Evanjelia podľa Marka a podľa tradície za prvého alexandrijského biskupa. V Alexandrii v tom čase sídlila aj početná židovská komunita, pre ktorej potreby tam už v 3. – 2. stor. pred n. l. vznikol prvý preklad Starého zákona do gréčtiny (→ Septuaginta) predstavujúci dôležitý nástroj kresťanskej misie v rímskom impériu. Nové náboženstvo malo v Egypte vhodné podmienky vďaka multikultúrnemu a multietnickému charakteru obyvateľstva, ako aj vďaka pôvodnému, egyptskému náboženstvu s jeho dôrazom na osobnú zbožnosť a dodržiavanie stanovených morálnych zásad, čo malo za cieľ dosiahnuť pokračovanie života človeka aj po jeho smrti (→ ba), resp. jeho posmrtnú existenciu (→ ka). Na úspechu kresťanského náboženstva mala podiel aj ekonomická a spoločenská situácia v krajine, keďže obyvateľstvo bolo pod vládou Ríma zaťažované daňami a trpelo diskrimináciou. Jeho šírenie nezastavilo ani prenasledovanie kresťanov najmä za cisárov Septimia Severa (vládol 193 – 211) a Decia (vládol 249 – 251) a najintenzívnejšie začiatkom 4. stor. za vlády cisára Diokleciána (edikty z 303 – 304). Na pamiatku veľkého prenasledovania kresťanov za Diokleciánovej vlády sa rok 284 (rok nástupu Diokleciána na trón) pokladá za začiatok vlastného, koptského letopočtu nazývaného koptskou cirkvou éra martýrov.

Náboženskú slobodu zaručil až Milánsky edikt (313) Konštantína I. Veľkého, čím sa skončilo prenasledovanie kresťanov a začalo sa rýchle šírenie kresťanstva. Kresťanstvo sa postupne inštitucionalizovalo, jeho hlavným centrom v Egypte sa stala Alexandria, sídlo biskupstva (resp. od 325 alexandrijského patriarchátu) a až do založenia Konštantínopola (330; dnes Istanbul) ako nového hlavného mesta Rímskej ríše najvýznamnejšie centrum jej východnej časti. Rozvíjali sa aj ďalšie cirkevné inštitúcie. V 2. stor. n. l. vznikla v Alexandrii významná katechetická škola, ktorá nadväzovala na staršiu školu na výchovu katechumenov (→ alexandrijská škola, význam 3). K jej najvýznamnejším učiteľom patrili napr. Klement Alexandrijský a Origenes a vďaka nej sa Alexandria stala teologickým centrom kresťanského Východu. Kresťanstvo, ktoré sa spočiatku presadzovalo u gréckej, resp. u pogréčtenej časti obyvateľstva, postupne prenikalo aj medzi domáce, po egyptsky (resp. už po koptsky) hovoriace obyvateľstvo, pre ktoré sa stalo výrazom odporu proti cudzím mestským vrstvám. S tým súvisel aj vznik mníšskeho hnutia (od polovice 3., resp. v 4. stor.; → mníšstvo) v obidvoch jeho formách: pustovníckej (→ eremiti, napr. Anton Veľký a Pavol z Téb) a kláštornej (jednu z prvých foriem kláštorov, cenóbium, založil Pachomios, významnú úlohu zohral aj Šenúte). Škola a kláštory sa postupne stali centrami vzdelanosti a literatúry (→ koptská literatúra).

Kresťanstvo však nebolo jediným náboženským hnutím, ktoré sa najmä v 2. – 4. stor. šírilo v Egypte. Jeho silnú konkurenciu predstavovali rôzne gnostické smery (→ gnosticizmus; významným dokladom sú najmä v koptčine napísané papyrusové kódexy z Nag Hammádí) sčasti poznamenané kresťanskými vplyvmi, ako aj kresťanstvom tiež ovplyvnený manicheizmus; v Egypte vznikol aj súbor ezoterických a filozofických doktrín označovaný ako hermetizmus. Významnú úlohu v boji proti týmto učeniam, ako aj vo vieroučných diskusiách prebiehajúcich v 4. a v 1. polovici 5. stor. zohrávala Alexandria ako teologické centrum Východu a alexandrijskí biskupi (patriarchovia). Napr. v Alexandrii sa začal spor o chápanie Sv. Trojice (jeden z prvých teologických sporov v rámci kresťanstva), ktorý vyvolal alexandrijský kňaz Arius. Jeho učenie (arianizmus) napokon ako herézu odsúdil prvý nicejský koncil (325), pričom počas teologických sporov v nasledujúcich desaťročiach sa vedúcou osobnosťou medzi zástancami záverov koncilu stal alexandrijský biskup Atanáz. V rokoch 391 a 392 cisár Theodosius I. Veľký obmedzil pohanské kulty a zakázal všetky pohanské obety. Po jeho smrti (395), keď sa Rímska ríša rozdelila na dve časti, sa Egypt stal súčasťou Východorímskej, resp. Byzantskej ríše. V Alexandrii a v iných egyptských mestách sa pohanské chrámy začali meniť na kresťanské alebo boli zničené, dochádzalo k veľkým nepokojom zameraným proti pohanom, ktoré však často mali skôr národnostný alebo sociálny charakter, napr. na podnet alexandrijského patriarchu Cyrila Alexandrijského (412 – 444) boli z Alexandrie vyhnaní Židia (413), počas nepokojov v Alexandrii (415) bola kresťanmi zavraždená aj grécka pohanská filozofka a matematička Hypatia.

Rozpory medzi koptským monasticizmom a gréckojazyčným klérom, a najmä pokračujúce vieroučné spory medzi alexandrijským a konštantínopolským patriarchátom viedli po chalcedónskom koncile (451) k vyčleneniu samostatnej egyptskej (t. j. koptskej) cirkvi dodnes pôsobiacej ako národná autokefálna Koptská ortodoxná cirkev (→ koptská cirkev), ktorá odmietla prijať učenie chalcedónskeho koncilu o dvoch prirodzenostiach v Ježišovi Kristovi – božskej a ľudskej, a pridržiava sa učenia o jednej prirodzenosti Krista – zároveň božskej i ľudskej (miafyzitizmu; → monofyzitizmus). Menšia časť egyptských, predovšetkým po grécky hovoriacich kresťanov (→ melchiti), ktorá učenie koncilu prijala, patrí v súčasnosti pod pravoslávny alexandrijský patriarchát (oficiálny názov: Patriarchát Alexandrie a celej Afriky, starogr. Patriarcheion Alexandreias kai pasés Afrikés, novogr. Patriarchion Alexandrias ke pasis Afrikis; → pravoslávna cirkev). Koptská ortodoxná cirkev sa zakrátko stala rozhodujúcou hospodárskou mocou v Egypte. Opevnené koptské kláštory (→ koptské výtvarné umenie a architektúra) vlastnili rozsiahle pozemky a ovládali široké okolie, zároveň chránili karavánové cesty a slúžili ako pevnosti proti nájazdom kočovných kmeňov.

V 1. polovici 7. stor. však oslabená Byzantská ríša (mocenské spory, zemetrasenia, vojny, mor) nedokázala čeliť prevahe vonkajších nepriateľov, čo napokon viedlo k strate kontroly aj nad Egyptom, keď ho počas vlády Hérakleia (610 – 641) dočasne (618 – 629) ovládali perzskí Sásánovci a potom definitívnu vládu nad ním získali Arabi, ktorí ho v rokoch 639 – 642 pod vedením vojvodcu Amra ibn al-Ása postupne obsadili a Amr sa stal prvým egyptským guvernérom. Prevzatie moci nad Egyptom potvrdila zmluva, ktorú 8. novembra 641 uzavrel Amr s byzantským prefektom a pravoslávnym alexandrijským patriarchom Kýrom. K úplnému prevzatiu moci Arabmi však došlo až v roku 642, keď sa Egypt stal súčasťou Arabskej ríše (kalifátu). Hlavným mestom Egypta sa stal Amrov pôvodný vojenský tábor Fustát (dnes časť Káhiry). Koptskému ortodoxnému patriarchovi Benjamínovi I. (*asi 590, †662) sa však na základe dohody s Amrom podarilo dosiahnuť, že za reprezentanta Koptov (kresťanov) bol pokladaný on a jeho nástupcovia. Obsadením Egypta Arabmi sa v jeho dejinách skončilo koptské obdobie, podľa iných názorov však trvalo až do prelomu 16. a 17. stor., t. j. do udržania koptčiny ako hovorového jazyka, podľa ďalšej koncepcie (z hľadiska dejín kresťanstva) trvá do súčasnosti, pretože koptská cirkev zostala oporou národnej a kultúrnej existencie koptského obyvateľstva aj po dobytí Egypta Arabmi a v podstate je ňou dodnes.

Arabskí dobyvatelia spočiatku označovali všetkých obyvateľov Egypta ako Koptov (bez ohľadu na náboženské vyznanie) a ku kresťanom boli tolerantní, islam sa presadzoval skôr z ekonomických (→ džizja) a kariérnych príčin. Situácia Koptov sa začala zhoršovať v 8. stor., keď boli na kláštory uvalené likvidačné dane. V roku 706 bola ako úradný jazyk zavedená arabčina, čo výrazne spomalilo rozvoj koptčiny. Príkaz na zničenie kresťanských obrazov (722) viedol k prvej koptskej revolte (725), v roku 739 nasledovalo ďalšie povstanie, posledné povstanie (829 – 830) bolo krvavo potlačené a v krajine sa naplno presadil islam. Arabizácia, islamizácia a neskôr aj perzekúcie (najmä za fátimovského kalifa al-Hákima, 996 – 1021, a neskôr počas križiackych výprav) však spôsobili, že pomenovanie Kopti nadobudlo náboženský význam a začalo označovať najmä egyptských kresťanov. Rozhodnutie alexandrijského patriarchu Gabriela II. ibn-Turajka (v úrade 1131 – 45) povoliť arabčinu v liturgii prispelo k tomu, že do 16. až 17. stor. sa koptčina ako živý jazyk vytratila. V nasledujúcich obdobiach sa Kopti usilovali najmä o zachovanie svojich tradícií a kultúry, čo napomáhala aj skutočnosť, že mnohí z nich patrili k elite (boli lekári, pisári, úradníci). Po ovládnutí Egypta Osmanskou ríšou (od 1517) prežívali Kopti obdobie spoločenského a ekonomického útlaku, za vlády Muhammada Alího (tur. Mehmet, 1805 – 48) a jeho nástupcov však boli urobené viaceré opatrenia, ktoré viedli k zrovnoprávneniu Koptov s moslimami (zrušenie džizje 1855, povolenie služby v armáde).

V 20. a 30. rokoch 20. stor. podporovali Kopti nacionalistickú stranu Vafd (Wafd, Delegácia; pôsobila 1919 – 52) a tzv. faraonizmus, teda ideológiu, podľa ktorej je Egypt súčasťou nearabskej stredomorskej civilizácie, koptská kultúra je odvodená z predkresťanskej starovekej egyptskej kultúry a Egypťania nie sú etnickí Arabi, ale potomkovia obyvateľov starovekého Egypta; egyptská identita potom predstavuje jednotu Egypťanov bez ohľadu na etnickú príslušnosť alebo na náboženstvo. Táto ideológia nachádzala svojich zástancov tak na strane kresťanov, ako aj moslimov. Kopti aj v súčasnosti zastávajú významné posty v administratíve krajiny, nikdy však nezastávali úrad prezidenta Egypta. K najznámejším Koptom v 20. a 21. stor. patril napr. Butrus Butrus-Ghálí (1992 – 96 generálny tajomník OSN). V roku 2002 egyptská vláda uznala 7. január (koptské Vianoce) za štátny sviatok. Napriek tomu čelia Kopti útokom islamských fundamentalistov, napr. v roku 2011 sa koptská bohoslužba v Alexandrii stala terčom bombového útoku, pri ktorom zahynulo 21 ľudí, v roku 2017 sa uskutočnili bombové útoky na koptské kostoly v Káhire a v Alexandrii, pri ktorých zahynulo niekoľko desiatok ľudí. V súčasnosti predstavuje koptská etnicko-náboženská skupina asi 10 – 14 % egyptskej populácie (presné údaje nie sú známe), mimo Egypta žijú Kopti aj v Sudáne, Líbyi, USA, Austrálii a i. Väčšina Koptov patrí v súčasnosti do Koptskej ortodoxnej cirkvi, menšia časť do Koptskej katolíckej cirkvi (jedna z východných katolíckych cirkví), sú však aj protestanti a i. kresťania. Ich pôvodný jazyk sa v súčasnosti používa už len v liturgii, ako hovorový a oficiálny jazyk používajú arabčinu. Skúmaním dejín a kultúry Koptov, ako aj koptského jazyka a literatúry sa zaoberá koptológia.