koptské výtvarné umenie a architektúra

koptské výtvarné umenie a architektúra — ranokresťanské a ranostredoveké kresťanské výtvarné umenie a architektúra v Egypte približne v období od 2. – 3. do 13. stor. (podľa niektorých historikov len do 9. stor.). Výtvarné umenie a architektúra viacerých kresťanských komunít v Egypte, ako aj umenie vytvorené na objednávku pohanských objednávateľov v období neskorej antiky v Egypte. Termín označuje umelecké diela z rozličných období a rozličného charakteru, preto sa nedá hovoriť o jednotnom umeleckom štýle. Najranejšie obdobie (od 2. – 3. do 5. stor.), v ktorom nastal postupný prechod od pohanského neskoroantického umenia k ranokresťanskému, niektorí bádatelia označujú aj ako protokoptské výtvarné umenie a architektúra. V tomto období sa prejavili vplyvy umenia Egypta obdobia faraónov i helenizmu (gréckeho, rímskeho, antického), ako aj perzského umenia. Za vrcholné obdobie vývinu sa pokladá 5. – 7. stor. Do arabského vpádu v roku 641 bola charakteristická silná kultúrna výmena medzi Egyptom a inými časťami Byzantskej ríše. Po roku 641 postupne silnel vplyv islamského umenia a kultúry (výraznejšie však až oveľa neskôr). Posledné významné obdobie rozkvetu koptského výtvarného umenia a architektúry bolo v 12. – 13. stor., keď koptská cirkev udržiavala bohaté kultúrne styky s inými kresťanskými komunitami na Blízkom východe (najmä s Arménmi a so Sýrčanmi).

V architektúre sa prejavili vplyvy z rozličných oblastí. Vývin sakrálnej architektúry výrazne poznačili liturgické zvláštnosti koptskej cirkvi. Stavali sa najmä kláštorné a mestské kostoly, kláštory i funerálna architektúra (pamätníky, martýriá). Hlavnými stavebnými materiálmi boli kameň, nepálené a výnimočnejšie i pálené tehly, rozvíjali sa miestne stavebné techniky. Od 6. stor. sa vo výzdobe architektúry výrazne uplatnila aj typická koptská stavebná plastika často zdobená výraznou polychrómiou. Najstaršia koptská architektúra je spojená s rozvojom mníšstva. Od 4. stor. sa rozvíjal typ kláštora nazývaný cenóbium (prvé cenóbium založil okolo 320 sv. Pachomios). Mnísi tam žili individuálne vo svojich celách, spoločne sa stravovali a konali bohoslužby, najstaršie cely boli spravidla vyhĺbené alebo čiastočne zahĺbené v teréne. Od konca 4. do 8. stor. vznikali rozsiahle kláštorné komplexy, napr. koncom 4. stor. bol založený Kláštor abbu Apolla v Bavite (asi 80 km severne od mesta Asijút), v 5. stor. Kláštor abbu Jeremiáša v Sakkáre (najväčšia stavebná aktivita tam prebiehala v 7. – zač. 8. stor.). Kláštorné komplexy pozostávali z kostola (príp. z viacerých kostolov) alebo z oratória (modlitebne), z vestibulu, úradných miestností a obytných stavieb pre mníchov, služobníctvo, novicov a hostí a z dvora. Veľké kláštory mohli byť opevnené hradbami zužujúcimi sa smerom nahor, napr. kláštory v oblasti Vádí an Natrún (od 9. stor.), čo evokuje architektúru starovekých egyptských chrámov. Najvýznamnejšie kláštory sa zachovali pri meste Sohág – západne od neho Biely kláštor (arab. ad-Dajr al-Abjád, v egyptskej hovorovej arabčine aj Deir al-Abiad; založený 442, neskôr viackrát prestavaný), severne Červený kláštor (ad-Dajr al-Ahmar; založený pravdepodobne vo 4. stor., neskôr viackrát prestavaný), vyznačujú sa bohatou dekoratívnou sochárskou výzdobou pochádzajúcou z 5. – 6. stor., čerpajúcou z klasického antického repertoáru.

Najstaršie kostoly vznikali vo 4. stor. Boli to jednoduché jednoloďové stavby, na východnej strane ukončené polkruhovou apsidou a s kaplnkami na bočných stranách. V priebehu 5. stor. sa výrazne presadil vplyv architektúry Konštantínopola a pobrežných oblastí Egejského mora. Stavebná technika a stavebný materiál boli miestne, používali sa kameň a nepálené tehly, charakteristické sú pomerne tenké steny stavieb. Najvýznamnejšou stavbou v 5. stor. bol Chrám sv. Mena v Abú Miná (aj Abu Mena) v púšti západne od Alexandrie, ktorý patril v 5. – 6. stor. k najvýznamnejším pútnickým miestam v Byzantskej ríši (lokalita bola 1979 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO); okolo hrobu kresťanského mučeníka sv. Mena (Menas; *285, †okolo 309) bol postupne vybudovaný rozsiahly architektonický komplex s ústredným Chrámom sv. Mena (stavba, ktorej výstavbu podporoval byzantský cisár Zeno, bola dokončená okolo 490, nezachovala sa). Monumentálny chrám mal podobu trojloďovej baziliky s transeptom a dvojapsidovým nartexom. Jeho architektúra bola inšpirovaná Chrámom sv. apoštolov v Konštantínopole. K najvýznamnejším stavbám patril aj chrám v Hermopolis Magna (dnes lokalita Ešmunén, postavený 430 – 440), trojloďová bazilika s galériami nad bočnými loďami. Prvýkrát sa tam uplatnil trifóliový (trojlistový) uzáver chóru nazývaný trichorum, ktorý vznikol kombináciou transeptu s troma apsidami. Od začiatku 6. stor. sa stavali najmä trojloďové stĺpové baziliky s galériami, s trámovými stropmi v lodiach a s kamennými alebo s tehlovými klenbami v apsidách. Mnohé z nich boli ukončené trichorom. Koncom 6. stor. sa zo Sýrie prostredníctvom mníchov rozšíril pôdorysný typ kostola s polkruhovým alebo s pravouhlým uzáverom presbytéria lemovaným malými bočnými miestnosťami (kostol v Kláštore sv. Jána v obci Dajr Abú Hinnis v guvernoráte Minjá v strednom Egypte).

Od 7. stor. po vpáde Arabov v architektúre ešte zosilneli izolacionistické tendencie prítomné už aj v predošlom období (kresťanské komunity stratili kontakt s hlavnými kresťanskými centrami). Vyvíjala sa lokálna architektúra, ktorá bola založená na opakovaní starších vzorov. Nastal úpadok architektúry i stavebných techník. V neskorších obdobiach prenikali do koptskej architektúry aj vplyvy islamskej architektúry. K významným zachovaným stavbám zo 7. – 8. stor. patria kostoly v Káhire: Chrám Panny Márie (al-Muallaka, nazývaný aj Visutý chrám; vybudovaný koncom 7. stor.), Chrám sv. Sergia a Bakcha (Abú Sarga, aj Abú Sardža, založený v 5. stor.) a Chrám sv. Barbory (Sitt Barbara, založený v 5. stor., prestavaný v 13. stor.). V priebehu 9. stor. sa vyvinul tzv. štandardný typ koptského kostola – trojloďová bazilika s loďami oddelenými piliermi a zaklenutými valenými klenbami alebo kupolami, s chórom pozostávajúcim z troch pravouhlých častí zaklenutých klenbami, pred ktorým sa nachádzal priestor pripomínajúci transept, zaklenutý valenou klenbou. Tento pôdorysný typ, ktorý je podobný kostolom v severnej Mezopotámii, sa s menšími modifikáciami používal až do konca 12. stor. Od 9. stor. sa v interiéroch kostolov začal používať drevený ikonostas, ktorý oddelil lode od chóru. Počas 11. a 12. stor. koptskí stavitelia používali sofistikované techniky klenby ovplyvnené súdobým islamským staviteľstvom. K najobvyklejším typom funerálnej architektúry v 6. stor. patrilo mauzóleum malých rozmerov a pravouhlého pôdorysu zaklenuté valenou klenbou alebo kupolou. Na pohrebiskách sa stavali aj haly určené na spomienkové oslavy za zomretých (napr. v al-Cháridži na pohrebisku Bagavat, 3. – 7. stor.).

Koptské sochárstvo sa rozvíjalo v 4. – 6. stor., a to najmä v podobe architektonickej plastiky a reliéfov. Datovanie mnohých sochárskych diel je neisté, pretože len veľmi málo artefaktov sa nachádza na pôvodnom mieste (in situ) a pri mnohých muzeálnych exponátoch aj vzhľadom na časté prestavby a recyklovanie architektonickej plastiky v neskorších kresťanských a islamských stavbách (najmä hlavice stĺpov a rímsy) nie je možné presne určiť lokalitu, z ktorej pochádzajú. Hlavným sochárskym materiálom bol miestny vápenec, používal sa aj importovaný mramor. Charakteristická bola existencia viacerých lokálnych sochárskych škôl viazaných miestnymi tradíciami. Vo 4. – 6. stor. vznikali sochársky stvárnená architektonická plastika (hlavice stĺpov, vlysy, rímsy, konzoly, niky, lunety), pohrebné stély a reliéfy, ktoré sa uplatňovali vo výzdobe architektúry i ako náhrobky alebo súčasti funerálnych stavieb. Typický je posun od neskoroantického naturalistického stvárnenia motívov a ornamentov k väčšej štylizácii a k abstraktným formám (čo bolo spôsobené aj zmenou kamenárskych technológií v priebehu 5. stor.) i bohatá polychrómia kamenárskych architektonických článkov. Mnohé sochárske diela poukazujú na vplyv umenia Konštantínopola. Charakteristické je aj uplatnenie pohanskej a kresťanskej ikonografie. Medzi kresťanskými objednávateľmi boli obľúbené antické námety (Léda s labuťou, Dionýzos, Afrodita, Pan, putti na delfínovi medzi Néreidami) odvodené z grécko-rímskeho sochárstva Alexandrie. Funkcia diel s týmito námetmi bola pravdepodobne čisto funerálna (slúžili ako náhrobky). Z kresťanskej ikonografie boli obľúbené témy miestnych svätcov (napr. Sv. Menas medzi dvoma ťavami, 5. stor.; Abba Apollo medzi anjelmi, 5. stor.). Zachovalo sa aj množstvo slonovinových a kostených rezieb – reliéfov malých rozmerov, ktoré boli silno ovplyvnené helenistickým umením (ako lacnejšia náhradka slonoviny sa používali aj kosti) a ktorých datovanie a často i proveniencia sú neisté (najstaršie vyhotovené v helenistickom štýle pochádzajú zo 4. stor.). Reliéfne stvárnené platničky sa používali ako vzácne obklady nábytku, skriniek, pyxíd a pod. Sú zdobené najmä pohanskými antickými motívmi (Platnička s Dionýzom, 6. – 8. stor., pred 1014 bola použitá vo výzdobe ambony Dómu v Aachene), ale aj staroegyptskými bohmi a motívmi s kresťanskými témami (Ježiš Kristus, obetovanie Izáka). Rozvíjala sa i drevorezba. Rezbári vytvárali z miestneho i z dovezeného dreva reliéfne zdobené časti architektúry (dvere, preklady okien a dverí, panely), ako aj platničky, ktoré pôvodne zdobili pyxidy a rakvy. Okrem rastlinných a zvieracích motívov sa v ich výzdobe uplatňujú aj figurálne výjavy (Daniel v jame s levmi, 6. stor.).

Koptské maliarstvo sa rozvíjalo vo 4. – 14. stor., a to v monumentálnej (fresky) i v komornej podobe (ikonopis), ako aj v maliarskej výzdobe rukopisov. Fresky sa uplatnili vo výzdobe interiérov kostolov i funerálnych stavieb. Najstaršie fresky zo 4. stor. sa zachovali v katakombách vo štvrti Karmús v Alexandrii. Zobrazujú výjavy zo Starého a z Nového zákona. Viaceré fresky v pohanských i kresťanských hrobkách sa zachovali v al-Cháridži na pohrebisku Bagavat (3. – 7. stor.). K najvýznamnejším zachovaným freskám zo 6. – 8. stor. patria fresky z pohrebných kaplniek v Kláštore abbu Apolla v Bavite a v Kláštore abbu Jeremiáša v Sakkáre. Maľby sa vyznačujú žiarivou farebnosťou a expresivitou, postavy sú namaľované frontálne, s charakteristickými veľkými očami. V 12. – 13. stor. vznikli významné fresky v Bielom kláštore (1124), na ktorých zhotovení sa podieľali aj arménski maliari, ako aj v chóre kostola v Sýrskom kláštore (Dajr as-Surján, 2. štvrtina 13. stor.) v oblasti Vádí an Natrún, ktoré zobrazujú výjavy zo života Panny Márie. Maľba (písanie) ikon nadviazala na štýl fajjúmskych portrétov. Ikony boli maľované technikou enkaustiky na dreve (Kristus a sv. Menas, 6. stor.; Opát Abrahám, 590 – 600). Viaceré koptské ikony sa zachovali v Kláštore sv. Kataríny na vrchu Sinaj (Tróniaci Kristus, pol. 13. stor.). Pre koptské iluminované rukopisy sú charakteristické kríže zložené z geometrických motívov (najčastejšie z páskového ornamentu) na protititule, podobne poňaté iniciály, zoomorfné motívy na margináliách a žiarivá farebnosť. Najstaršie zachované pochádzajú zo 4. stor. (Glazierov kódex, 4. – 5. stor.). Ilustrácie nadväzujú na štýl fresiek, výraznejšie sa rozšírili v 9. – 10. stor. V 12. – 13. stor. sa v knižnej maľbe uplatnil vplyv byzantského a sýrskeho knižného maliarstva i vplyv súdobého islamského umenia, ktorý prevládol počas 14. stor.

K najznámejším druhom koptského výtvarného umenia patria koptské tkaniny, ktoré sú unikátnym dokladom výroby a použitia textilných materiálov v neskorej antike a v ranokresťanskom umení. Väčšinou sú to tkané dekoratívne časti odevov (tuník, plášťov), napr. pásy lemujúce rukávy a goliere, a ozdobné oválne alebo pravouhlé medailóny, ktoré mohli odevy zdobiť. Tkali sa aj rozmerné prikrývky, závesy a tapisérie, pre ktoré sú typické bohatá farebnosť a figurálne motívy. Boli tkané gobelínovou technikou (tzv. pravý gobelín), výnimočnejšie aj inými tkáčskymi technikami s charakteristickým bohatým figurálnym i ornamentálnym dekorom. Vznikali v 3. – 11. stor., boli zhotovené najmä z ľanu, ktorý bol nefarbený, dekoratívne časti boli tkané z farbenej vlny, od 6. – 7. stor. sa používali aj bavlna a hodváb. Pochádzajú z kresťanských pohrebísk, kde sa zachovali vďaka suchému podnebiu. Väčšina z nich bola objavená v období okolo rokov 1880 – 1910 (nepoškodené dekoratívne časti sa z odevov vystrihovali). Štýl a ikonografia námetov prešli zložitým vývinom. Tkaniny z 3. – 4. stor. majú dekor pozostávajúci najmä zo zložito pospletaných geometrických (páskový ornament) a rastlinných motívov (vinič). V 5. stor. sa rozšírili figurálne námety, ktoré čerpajú z neskoroantickej pohanskej a z kresťanskej ikonografie a mnohé z nich vynikajú realistickým stvárnením figurálnych motívov. K najobľúbenejším patril motív lovu s lovcami na koňoch. Počas 6. – 7. stor. sa začali používať jasnejšie farby, v 8. – 9. stor. sa uplatnili mnohofarebné figurálne výjavy na červenom pozadí. Figurálne motívy boli inšpirované súdobými byzantskými a iránskymi hodvábnymi tkaninami a boli silno štylizované. Od 10. stor. sa vo výzdobe uplatnili aj nápisové pásky v gréčtine.