konzul

konzul [lat.] —

1. lat. consul — v antickom Ríme v období republiky a cisárstva jeden z dvoch najvyšších riadnych rímskych úradníkov (→ magistratus). Úrad konzula vykonávali dve osoby (consules) s právom odporu jedného konzula proti rozhodnutiu druhého konzula (intercessio; → veto), aby jeden z nich nesústredil do svojich rúk všetku politickú moc. Podľa tradície sa prvými rímskymi konzulmi asi 510 pred n. l. stali Lucius Iunius Brutus (→ Brutus) a Lucius Tarquinius Collatinus, ktorí sa zaslúžili o vyhnanie posledného rímskeho kráľa Lucia Tarquinia Superba (→ Tarquiniovci), nahradili ho vo funkcii hlavy štátu a Rím sa stal republikou; konzul sa spočiatku označoval ako praetor maximus (→ prétor). Konzuli boli volení centuriátnym ľudovým zhromaždením (stotinovým snemom, lat. comitia centuriata, → centúria) na obdobie jedného roka, a preto im patrilo aj právo zvolávať zasadnutia ľudových zhromaždení (ius agendi cum populo). Pôvodne nastupovali do úradu 1. alebo 15. marca, od 153 pred n. l. 1. januára s tým, že úradný rok bol nazvaný podľa mien obidvoch konzulov (consules eponymi). Boli volení spomedzi patricijov, až na základe tzv. liciniovsko-sextiovských zákonov (leges Liciniae Sextiae) vydaných 367 pred n. l. musel byť vždy jeden konzul z radov patricijov a druhý spomedzi plebejcov (prvý plebejec bol za konzula zvolený 366 pred n. l.), od 342 pred n. l. mohli byť obidvaja konzuli zvolení spomedzi plebejcov (prvýkrát až 172 pred n. l.). Konzulom patrila vyššia (→ impérium) a nižšia (→ potestas) moc a v rámci nich vrchné vojenské velenie, starostlivosť o dodržiavanie zákonov, zvolávanie senátu a jeho riadenie počas zasadania i vykonávanie jeho rozhodnutí (o. i. v čase ohrozenia republiky vymenúvali na podnet senátu diktátora; vykonávali uznesenie senátu, ktorým vyhlásil výnimočný stav použitím formulácie nech konzuli dávajú pozor, aby štát neutrpel žiadnu škodu, lat. senatus consultum ultimum), zastupovali Rím pred občanmi, cudzincami i bohmi a v rámci kultu vykonávali veľké obetné rituály. Vonkajšími znakmi ich moci bolo právo nosiť purpurom lemovaný vrchný odev z bielej vlny (toga praetexta; → tóga), počas výkonu funkcie sedieť vo zvláštnom skladacom, tzv. kurulskom kresle zo slonovej kosti (→ sella curulis) a právo na to, aby v sprievode nieslo pred nimi 12 liktorov fasces, zväzky prútov so sekerou (alebo bez nej) symbolizujúce ich trestnú právomoc. Riadnych konzulov (lat. consules ordinarii) v prípade úmrtia alebo odstúpenia nahradili tzv. dodatočne zvolení konzuli (lat. consules suffecti). Niektoré úlohy konzulov postupne prevzali iní úradníci (napr. súdnu moc – okrem výnimiek – prétori, sčítanie ľudu i dozor nad jeho mravnosťou cenzori). Za cisárstva (27 pred n. l. – 476 n. l.) význam úradu konzula silno poklesol a stal sa len čestnou funkciou. Od vlády cisára Tiberia začal konzulov voliť senát, ale pod rozhodujúcim vplyvom cisárov, ktorí sa často konzulmi opakovane sami formálne stávali. Rímsky úradník, ktorý mal konzulskú právomoc, ale nebol konzulom, sa nazýval prokonzul. S úpadkom významu rímskych úradov v období cisárstva klesala aj vážnosť konzulskej hodnosti;

2. v stredoveku v niektorých mestách v Itálii a v južnom Francúzsku titul najvyššieho úradníka novovznikajúcej mestskej samosprávy (mestskej rady) odvodený od funkcie konzula v starovekom Ríme. Konzuli boli volení spravidla na obdobie jedného roka a starali sa o správu a obranu mesta, ako aj o obchodné a právne záležitosti. Toto tzv. konzulárne zriadenie je prvýkrát doložené v roku 1081 v Pise;

3. počas prvého obdobia vlády Napoleona I. Bonaparta vo Francúzsku (1799 – 1804) titul každého z troch členov exekutívneho kolégia, Konzulátu;

4. a) v súčasnosti v najširšom význame hovorové označenie pracovníka konzulárneho oddelenia diplomatickej misie (napr. veľvyslanectva), ako aj konzulárneho úradníka pôsobiaceho v rámci konzulárneho úradu (→ konzulát, význam 2). Ich hlavnou funkciou ako stálych zástupcov vysielajúceho štátu v prijímajúcom štáte (v zahraničí) je ochrana záujmov a práv občanov vysielajúceho štátu; na rozdiel od diplomatov (→ diplomatický zástupca) však neplnia žiadne politické úlohy. Postavenie konzulov a ich právomoci i povinnosti upravuje Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch (1963) čiastočne vychádzajúci z Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch (1961). Konzulov vysielajú štáty do prijímajúcich štátov (do zahraničia) po vzájomnej dohode napr. v rámci nadviazania diplomatických stykov alebo na základe konzulárneho dohovoru; v niektorých prípadoch štáty udržiavajú konzulárne styky, hoci diplomatické styky medzi nimi nie sú nadviazané alebo sú prerušené. Rozlišujú sa profesionálni a honorárni konzuli. Profesionálni konzuli (konzuli z povolania, kariérni konzuli) sú štátni úradníci vymenúvaní vládou vysielajúceho štátu spravidla spomedzi jeho občanov, sú im priznané konzulárne výsady a imunity a sú rozdelení do štyroch konzulárnych tried: generálny konzul vykonáva funkciu vedúceho zastupiteľského úradu – generálneho konzulátu, konzul je vedúci zastupiteľského úradu – konzulátu (význam 2b), vicekonzul zastupiteľského úradu – vicekonzulátu, konzulárny zástupca (konzulárny agent) zastupiteľského úradu – konzulárneho zastupiteľstva. Vedúci konzulárneho úradu musí mať konzulský patent alebo podobnú vymenúvaciu listinu, ktorú odovzdá predstaviteľovi vlády prijímajúceho štátu; na výkon svojej funkcie dostáva od prijímajúceho štátu súhlas, tzv. exequatur. So štyrmi konzulárnymi triedami sa názvami zhodujú konzulárne hodnosti, ktorých nositeľmi sú konzulárni úradníci, pričom od nich závisí o. i. ich protokolárne poradie v rámci konzulárneho úradu. Na rozdiel od konzulárnych tried sa automaticky nespájajú s vedením určitej kategórie konzulárneho úradu (napr. vicekonzul pôsobiaci na generálnom konzuláte). Pracovníci konzulárnych oddelení diplomatických misií nemajú status konzulárnych úradníkov, ale sú diplomatmi. Preto by teoreticky nemali byť nositeľmi konzulárnych, ale diplomatických hodností. V praxi mnohých štátov (vrátane Slovenskej republiky) však bývajú aj pracovníkom konzulárnych oddelení diplomatických misií zo strany vysielajúceho štátu udeľované konzulárne hodnosti (najčastejšie hodnosť konzula). Úradník, ktorý zastupuje konzula počas jeho neprítomnosti alebo choroby, sa nazýva prokonzul. Honorárni konzuli sú vymenúvaní vysielajúcim štátom, ale spravidla spomedzi občanov prijímajúceho alebo výnimočne aj tretieho štátu, najmä spomedzi významných a vplyvných osobností v hospodárskom živote; nie sú úradníkmi vyslanými ministerstvom zahraničných vecí, ale iba súkromnými osobami sídliacimi v danom konzulárnom obvode. Zvyčajne plnia iba niektoré konzulárne funkcie (pomáhajú napr. v obchodnej alebo v právnej oblasti) a konzulárne výsady a imunity požívajú v podstatne obmedzenejšom rozsahu ako členovia konzulárneho úradu vedeného konzulom z povolania. Funkcia honorárneho konzula býva čestná, v niektorých prípadoch si honorárny konzul ponecháva časť konzulárneho poplatku; b) v užšom význame v medzinárodnom práve oficiálny titul vedúceho konzulátu (význam 2b), t. j. konzulárneho úradu hrierarchicky začleneného medzi generálnym konzulátom a vicekonzulátom.