Vyhľadávanie podľa kategórií: právo – medzinárodné právo

Zobrazené heslá 1 – 44 z celkového počtu 44 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

akcesia

akcesia [lat.] — vstup do niečoho;

práv. v medzinárodnom práve nadobudnutie územia vďaka prírodnému procesu, napr. rozšírenie štátneho územia tým, že v ústí rieky vznikne naplaveninami ostrov, alebo ľudskou činnosťou, napr. vysušením morského dna; v rímskom práve → accessio.

aklamácia

aklamácia [lat.] — hromadný, zjavný prejav súhlasu napr. pri voľbách; hromadné volanie na pozdrav;

hud. v chrámovom speve zborovo prednášané zvolania (amen, aleluja, Kyrie eleison), v byzantskom speve osobitný druh spevov na oslavu panovníka a najvyšších cirkevných hodnostárov pri procesiách, triumfálnych sprievodoch a cirkevných slávnostiach.

akreditácia

akreditácia [lat. > fr.] — zjednotenie dôvery, poverenie vykonávať určitú činnosť;

1. proces potvrdenia povereného vedúceho diplomatickej misie vysielajúceho štátu ako jeho oficiálneho reprezentanta v prijímajúcom štáte počas prijatia u hlavy prijímajúceho štátu alebo u ministra zahraničných vecí. Vedúci diplomatickej misie (veľvyslanec, vyslanec, príp. chargé d’affaires) začína výkon funkcie odovzdaním poverovacích listín hlave prijímajúceho štátu alebo ministrovi zahraničných vecí na slávnostnej audiencii a od tohto okamihu je vysielajúci štát viazaný jeho výrokmi a konaním;

2. novin. poverenie vyslaného redaktora zastupovaním média na podujatí alebo v určitej krajine. Podľa mediálneho zákona môžu na území Slovenska vyvíjať činnosť pracovníci zahraničných spravodajských agentúr a stáli zahraniční spravodajcovia iba vtedy, ak sú akreditovaní na ministerstve zahraničných vecí. Akreditovaní žurnalisti majú zo zákona právo na pomoc štátnych orgánov potrebnú na riadne vykonávanie ich činnosti. Ak akreditovaný žurnalista poruší zákonom chránené záujmy spoločnosti alebo medzinárodné dohody, môže ministerstvo zahraničných vecí akreditáciu zrušiť. Akreditáciu potrebujú spravidla aj vyslaní korešpondenti odchádzajúci do zahraničia na určité obdobie na významné udalosti (štátne návštevy, konferencie, kongresy, festivaly, medzinárodné športové podujatia a i.); vykonávajú ju u organizátorov podujatia. Akreditáciu môžu vyžadovať aj organizátori domácich podujatí, ak sú obmedzené ich kapacity (napr. z priestorových príčin);

3. ped. overenie spôsobilosti verejnej pedagogickej inštitúcie vykonávať pedagogickú činnosť alebo overenie spôsobilosti právnickej alebo fyzickej osoby organizovať vzdelávanie na základe akreditácie vzdelávacieho programu (→ Akreditačná komisia).

akrescencia

akrescencia [lat.] — prírastok;

1. práv. v občianskom práve prírastok dedičského podielu, ak sa uvoľnil dedičský podiel niektorého zo zákonných dedičov príslušnej dedičskej skupiny; uvoľnený dedičský podiel prirastá (akrescenduje) zákonným dedičom tej istej skupiny, ak ich niet, dedia zákonní dedičia ďalšej skupiny; v obchodnom práve prírastok podielu spoločníka po vystúpení z obchodnej spoločnosti ostatným spoločníkom; v medzinárodnom práve spôsob nadobudnutia územného prírastku štátom, a to pôsobením prírodných síl (napr. naplaveninami v ústí rieky ap.) alebo v dôsledku cieľavedomej ľudskej činnosti (napr. výstavba vodných hrádzí či odvodňovanie pobrežia);

2. zool. začiatočné obdobie gradácie populácie (→ gradácia), v ktorom sa hustota populácie začína zvyšovať nad stav latencie. V aplikovanej entomológii má akrescencia mimoriadny význam z hľadiska prognózy ďalšieho vývoja populácie a eventuálnej lokalizácie vznikajúcich ohnísk škodlivého rozmnožovania.

anexia

anexia [lat.] — násilné pripojenie celého územia alebo časti územia iného štátu jednostranným aktom anektujúceho štátu. Súčasné medzinárodné právo zakazuje hrozbu silou alebo použitie sily v medzinárodných vzťahoch proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu, ako aj akýmkoľvek iným spôsobom nezlučiteľným s cieľmi Organizácie Spojených národov (OSN). Predchádzajúce medzinárodné právo dovoľovalo použiť silu (→ ius ad bellum). Podľa Deklarácie zásad medzinárodného práva týkajúcich sa priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi v súlade s Chartou OSN, prijatej 1970 na Valnom zhromaždení OSN, územie štátu nemôže byť predmetom nadobudnutia iným štátom v dôsledku hrozby silou alebo jej použitím a žiadne takéto nadobudnutie územia nemôže byť uznané za právoplatné. Túto zásadu obsahuje aj definícia agresie.

anulovanie zmluvy

anulovanie zmluvy — vypovedanie alebo odstúpenie od zmluvy, ktoré vedie k ukončeniu platnosti zmluvy v dôsledku jej porušenia alebo porušovania spravidla jednou zo zmluvných strán. Neplatnosť medzinárodnej zmluvy, zánik, výpoveď a prerušenie jej vykonávania upravuje Viedenský dohovor o zmluvnom práve z 1969.

Arabská liga

Arabská liga, angl. League of Arab States, aj Liga arabských štátov — spojenecká organizácia arabských štátov založená v roku 1945. Vyvíja činnosť na základe Paktu Ligy arabských štátov (1945), ktorý podpísali predstavitelia 7 arabských štátov (Egypt, Irak, Jemen, Jordánsko, Libanon, Saudská Arábia, Sýria), a Zmluvy o spoločnej obrane a hospodárskej spolupráci medzi členskými štátmi Arabskej ligy (1950). Jej cieľom bolo vytvorenie užších vzťahov medzi členskými krajinami a koordinácia ich činnosti na zabezpečenie nezávislosti a suverenity. Členmi sa stali aj ďalšie štáty (Alžírsko, Bahrajn, Džibutsko, Katar, Komory, Kuvajt, Líbya, Maroko, Mauritánia, Omán, Somálsko, Spojené arabské emiráty, Sudán, Tunisko, Palestína, od 2003 sú pozorovateľmi Eritrea a Brazília, od 2006 Venezuela a od 2007 India) ).

Najvyšším orgánom je podľa zakladajúceho paktu rada zložená zo zástupcov všetkých členských krajín, v praxi však funkciu najvyššieho orgánu prevzala Arabská konferencia na najvyššej úrovni, ktorá prerokúva najzávažnejšie otázky politickej orientácie Arabskej ligy. K ďalším orgánom patrí rada spoločnej obrany, hospodárska a sociálna rada, stála vojenská komisia, špecializované ministerské rady, výbory, generálny sekretariát na čele s generálnym tajomníkom; okrem toho v rámci Arabskej ligy pôsobí veľa orgánov, ktoré majú povahu osobitných agentúr. Jej činnosť sťažujú časté spory medzi vládami niektorých štátov znemožňujúce hlbšiu spoluprácu. Sídlo Arabskej ligy je v Káhire, v 80. rokoch dočasne v Tunise.

V roku 2011 bolo dočasne z dôvodu násilného potlačenia protestov (→ Arabská jar) Líbyi pozastavené členstvo. Vzhľadom na pretrvávajúcu občiansku vojnu je od 2011 pozastavené členstvo Sýrii.

arbitrážne konanie

arbitrážne konanie, rozhodcovské konanie — jeden z prostriedkov mierového riešenia medzinárodných sporov prostredníctvom rozhodcov a podľa medzinárodného práva. Prvé pravidlá konania stanovil Haagsky dohovor o pokojnom riešení medzinárodných sporov z 1907. Na jeho základe bol zriadený Stály arbitrážny dvor, ktorý patrí k najvýznamnejším stálym rozhodcovským orgánom. V súčasnom období aj napr. Dohovor OSN o morskom práve z 1982 predpokladá zriaďovanie dvoch typov rozhodcovských tribunálov: pre spory o výklad a aplikáciu morského práva všeobecne a pre špeciálne otázky morského práva.

atašé

atašé [fr.] — diplomatická hodnosť; člen diplomatického personálu stálej diplomatickej misie (veľvyslanectva) vysielajúceho štátu v prijímajúcom štáte; kultúrny, vojenský alebo obchodný pridelenec.

Atlantická charta

Atlantická charta, angl. Atlantic Charter — spoločné vyhlásenie amerického prezidenta F. D. Roosevelta a ministerského predsedu Spojeného kráľovstva W. Churchilla zo 14. 8. 1941 obsahujúce spoločné zásady politiky v 2. svetovej vojne a po jej ukončení. Zásady sa týkali zrieknutia sa územnej anexie, odmietnutia územných zmien, pokiaľ nebudú v súlade s vôľou národov, ktorých sa týkajú, práva národov na voľbu formy vlády a na obnovu stratenej zvrchovanosti, slobodného obchodu a slobodného prístupu k zdrojom surovín, ďalej hospodárskej spolupráce medzi všetkými národmi s cieľom zlepšenia pracovných podmienok, sociálneho zabezpečenia a hospodárskeho rozvoja, zabezpečenia mierového vývoja po porážke fašizmu, slobody svetových morí, zrieknutia sa použitia sily v medzinárodných vzťahoch, vytvorenia systému všeobecnej bezpečnosti a regulovania zbrojenia. Charta obsahuje všeobecné demokratické ciele a pripojili sa k nej ďalšie štáty antifašistickej koalície, medzi inými aj Československo. Myšlienky Atlantickej charty boli vo veľkej miere vyjadrené v Charte OSN.

award

award [euód; angl.] —

1. ekon. v anglo-americkom práve arbitrážne rozhodnutie, rozhodcovský nález v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským (arbitrážnym) súdom;

2. v angloamerickej kultúrnej oblasti literárna alebo umelecká cena.

IRU

IRU

1. → Medzinárodná únia cestných dopravcov;

2. → Medzinárodná rómska únia

islamské právo

islamské právo — samostatný právny systém charakteristický úzkym spojením náboženskej a sekulárnej sféry a z toho vyplývajúcim komplikovaným súborom religióznych, morálnych a právnych noriem; univerzálny komplex pravidiel správania moslimov postihujúci (vo všeobecnosti i v jednotlivostiach) sociálne, ekonomické, morálne a duchovné stránky života. Zo všetkých dnešných svetových právnych systémov sa v ňom v najväčšej miere uplatňuje náboženský základ (islam). Najdôležitejším prameňom islamského práva je Korán. Je v ňom zhrnutá (zapísaná) zvesť tvoriaca základ islamského učenia, zjavená podľa islamskej tradície prorokovi Mohamedovi (Muhammadovi), ktorý je pre stúpencov islamu (moslimov) ústrednou osobnosťou. Mohamed bol aj tvorcom základov nového politického a spoločenského usporiadania, kodifikátorom základných zásad štátu, práva i etiky, čím prispel k vzniku islamského práva. Zo základov pravidiel, ktoré položil a podľa ktorých sa moslimovia dodnes správajú, sa odvodzujú ich povinnosti vrátane tých, ktoré nadobúdajú právny charakter. V Koráne sa okolo 600 veršov (áját) zaoberá témami dotýkajúcimi sa práva, viaceré majú aj čisto právny charakter. Venujú sa najmä rodinnoprávnym, občianskoprávnym a trestnoprávnym vzťahom, niektoré verše sa dotýkajú dedičského práva, vzťahov medzi manželmi a vzťahov k štátnej moci, niektoré majú medzinárodnoprávny charakter. Vlastné islamské právo je reprezentované právom šaría (šarí’a; z arab. šara’a = usmerňovať, vydávať zákony), ktoré predstavuje nemenný morálny zákon záväzný pre všetkých veriacich (odvoláva sa na vieru, sú v nej zaradené presne určené a jednoznačne chápané ustanovenia Koránu a sunny s jednoznačným výkladom; pojmy islamské právo a šaría sa často stotožňujú), a islamskou právnou vedou (arab. fikh), ktorá sa islamským právom zaoberá (vytvára formulácie a výklad práva). Delí sa na dve základné časti: na vedu o prameňoch práva (usúl al-fikh), ktorá vytvára pravidlá a metódy skúmaním základov a hlavných (t. j. všeobecne platných) prameňov práva, a na odvetvie pozitívneho práva, ktoré znamená praktické uplatnenie práva (furú’ al-fikh) v konkrétnych prípadoch. K hlavným prameňom práva, ktoré uznáva klasická islamská právna teória, patria okrem Koránu aj sunna (suna; súhrn rozprávania o bytí, konaní, odporúčaniach, činoch a príkazoch proroka Mohameda, t. j. tradícia), idžmá (idžmá’; zhoda náboženskoprávnych autorít v otázkach, na ktoré Korán ani sunna nedávajú primeranú odpoveď) a kijás (forma analogického úsudku, na základe ktorého sa vytvárajú právne pravidlá umožňujúce prekonať medzery v právnej úprave určitej oblasti alebo konkrétneho prípadu), pričom prvé dva majú charakter Božej zvesti, a preto sú nespochybniteľné, ďalšie dva sú výsledkom ľudského úsudku. Islamská právna veda (fikh; vznikla v priebehu 8. – 9. stor., teda dve až tri stor. po písomnom zaznamenaní kánonického textu Koránu) sa nestavia proti Koránu a sunne, vychádza však z ľudského rozumu a slobodných úvah človeka, zdôvodňuje nové aspekty praktického života. Za vlády dynastie Abbásovcov vznikli v 8. – 10. stor. v islamskej právnej vede (fikh) viaceré náboženskoprávne školy (arab. mazáhib; → mazhab), ktoré sa podľa rozdelenia stúpencov islamu na sunnitov a šíitov líšili v prístupe k interpretácii práva. Z množstva škôl existujúcich v ranom období vývoja sa dodnes udržali štyri ortodoxné sunnitské právne školy: hanafíovská právna škola, hanbalovská právna škola, málikovská právna škola a šáfi’ovská právna škola nazvaná podľa M. aš-Šáfi’ího považovaného za zakladateľa vedy o prameňoch práva (usúl al-fikh), ktorého pôsobenie bolo vyvrcholením úsilia o systematizáciu práva (v diele ar-Risála fi usúl al-fikh uznával ako štyri základné pramene Korán, sunnu, idžmu a kijás). Šíitský smer reprezentujú právne školy spojené s jednotlivými šíitskými odnožami (resp. sektami). Najvýznamnejšia z nich je škola sekty isná’ašaríja (tzv. imámovská právna škola, niekedy nazývaná aj dža’faritská právna škola), ďalej sú to právne školy siekt zajdíja a ismá’ílíja, vlastný právny systém má aj umiernená cháridžovská sekta ibádíja. Šíitský smer islamského práva je oproti sunnitskému otvorenejší, dynamickejší a umiernenejší. Rozdiely sú najmä v otázkach manželstva a dedičského práva. Okrem toho šíiti nepovažujú idžmu za prameň práva a za nástroj jurisprudencie. Ďalšou právotvornou zásadou islamského práva je idžtihád (samostatná interpretácia prameňov; z arab. idžtihada = posudzovať, samostatne sa o niečo usilovať), ktorý sa využíva, ak základné pramene islamského práva nenachádzajú jasnú odpoveď na nejakú otázku. Sunnitská vetva islamu idžtihád od 10. stor. (od aplikácie názoru právnych škôl) neuznáva, naproti tomu šíitská vetva ho používa v teórii aj v praxi až do súčasnosti (právnou autoritou je mudžtahid). Tradične uznávaný je aj taklíd (napodobňovanie, súlad s právnym precedensom). Popri týchto zásadách sa v islamskom práve riešenie niektorých prípadov riadi aj obyčajovým právom ’urf (uplatní sa všeobecne rozšírený predislamský zvyk, resp. opakujúca sa kolektívna prax, ktorá prináša prospech a neodporuje šaríi; v indonézsko-malajskej kultúrnej oblasti adat). Napriek špecifikám právnych noriem, ktoré regulujú vzťahy vyplývajúce zo základov islamského štátu, a tých, ktoré sa používajú na riešenie súkromných vzťahov moslimov, v islamskom práve nie je zaužívané členenie práva na verejné a súkromné, charakteristické je prekrývanie alebo zlúčenie verejného a súkromného práva, v praxi však toto delenie existuje. Prevažujúcou formou je súkromné právo, do ktorého patrí odvetvie mu’ámalát upravujúce právne vzťahy medzi ľuďmi (občianske právo — rieši otázky práva osobného statusu, náboženských princípov a náboženskomorálnych kritérií, ktoré nachádzajú uplatnenie v inštitútoch manželstva, rozvodu, dedenia, opatrovníctva ap., vlastnícke otázky, podmienky zmlúv, záväzkové otázky ap.), z ktorého sa vyčleňuje oblasť trestného práva (’ukúbát), špecifická sankciami za všetky porušenia práva nezávisle od ich charakteru (postihy za trestné činy proti Bohu, resp. proti náboženstvu a vojenskej morálke, za civilné delikty i za spoločensky nebezpečné konanie). Okruh práva ’ibádát rieši povinnosti človeka (veriaceho) voči Bohu (k základným patrí tzv. päť stĺpov viery). Princípy a mravné kritériá islamu, ktoré sú základom celkovej regulácie všetkých vzťahov vnútri moslimskej spoločnosti, prešli čiastočnými zmenami. Aj keď sa reformy uskutočňujú od 17. stor., k najvýznamnejším došlo v 2. polovici 20. stor. Začali sa prijímať nové zákony vo forme kódexov, nastalo obdobie europeizácie práva a zmeny sa začali uskutočňovať aj v súdnom systéme (napr. v Pakistane, Sýrii, Iraku, Tunisku, vo vých. Afrike a v krajinách Perzského zálivu, pričom Turecko už v 1. polovici 20. stor. postupne zrušilo platnosť islamského práva). Naproti tomu v iných krajinách (napr. v Pakistane, Saudskej Arábii, Iráne a Spojených arabských emirátoch) si islamské právo (najmä pri regulácii osobného statusu) udržiava svoje pozície (zaužívané je označenie islamské štáty) a mnohé krajiny sa vrátili k aplikácii tradičných právnych inštitútov známych niekoľko storočí (upravujú napr. nezákonný sexuálny styk, polygamiu, zákaz požívania alkoholických nápojov a i.). Otázkami práva sa zaoberajú teologicko-právne autority (→ álim), znalci práva (→ fakih), úradníci zastávajúci funkciu sudcu (→ kádi) a právni poradcovia (→ mufti, majú právo vyhlasovať autoritatívny právny názor → fatva); spoločne tvoria islamské duchovenstvo.

ius ad bellum

ius ad bellum [jús; lat.] — právo na vojnu; koncepcia obsahujúca pravidlá upravujúce spôsoby realizácie subjektívneho práva štátu vypovedať vojnu. V medzinárodnom práve až do 1. svetovej vojny platilo, že každý štát mohol kedykoľvek vyhlásiť vojnu pri vymáhaní svojich nárokov od iného štátu, resp. pri riešení sporov s inými štátmi. Toto subjektívne právo štátu vypovedať vojnu, považované dovtedy za jedno zo základných práv štátu, bolo postupne obmedzované a 1928 bolo Briand-Kelloggovým paktom zakázané. Zásada zákazu použitia sily a hrozby silou je obsiahnutá aj v Charte OSN (článok 2 odsek 4). Z pôvodného subjektívneho práva na vojnu (ius ad bellum) tak po zákaze použitia vojenskej sily zostalo len právo štátu viesť obrannú vojnu, t. j. pri ozbrojenom útoku prirodzené právo na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu (článok 51 Charty OSN).

ius belli

ius belli [jús -lí; lat.] — v širšom význame vojnové právo. Podľa tradičného medzinárodného práva sa pod týmto pojmom chápalo celé osobitné odvetvie medzinárodného práva zahŕňajúce všetky pravidlá týkajúce sa vojny. Obsahovalo právo na vojnu (→ ius ad bellum) a právo platné počas vojny (→ ius in bello). V súčasnosti sa presnejšie označuje ako právo ozbrojeného konfliktu.

ius cogens

ius cogens [jús kógéns; lat.], kogentné právo — označenie právnych noriem ustanovujúcich variant správania, ktorý je záväzný a subjekty práva ho nemôžu dohodou vylúčiť ani modifikovať. Väčšina právnych noriem má kogentný (t. j. donucovací, prikazovací) charakter. Kogentné právne normy prevládajú v oblasti ústavného, správneho a trestného práva, ako aj v ďalších odvetviach verejného práva. Vo sfére súkromného práva sa kogentné právne normy častejšie vyskytujú napr. medzi ustanoveniami o vecných právach týkajúcich sa nehnuteľností či v rodinnom práve. V medzinárodnom práve sa ako ius cogens označujú imperatívne normy všeobecného medzinárodného práva, teda normy prijaté a uznané medzinárodným spoločenstvom štátov ako celkom za normy, od ktorých nie je dovolené sa odchýliť a ktoré sa môžu zmeniť iba novými normami medzinárodného práva rovnakej povahy. Protikladom ius cogens je ius dispositivum.

ius contrahendi

ius contrahendi [jús kon- -dí; lat.] — právo uzatvárať medzinárodné zmluvy, kontraktuálna spôsobilosť. Typický znak, resp. typická vlastnosť subjektu medzinárodného práva a jeho medzinárodnoprávnej subjektivity. Podľa článku 6 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 1969 má každý štát spôsobilosť uzatvárať medzinárodné zmluvy.

ius in bello

ius in bello [jús -ló; lat.] — právo platné počas vojny (vojnové právo v užšom význame). Práva a povinnosti štátov počas ozbrojeného konfliktu; → právo ozbrojeného konfliktu.

jednostranný akt v medzinárodnom práve

jednostranný akt v medzinárodnom práve — právny akt, ktorým štát vyjadruje vôľu alebo súhlas na vytváranie nových právnych záväzkov alebo právnych účinkov na základe medzinárodného práva bez toho, aby tieto záväzky alebo účinky vytvorili aj iné štáty. Právny záväzok môže štát prijať bez toho, aby ho výslovne prijali iné štáty aj v prípade, ak sa jeho právne účinky dotknú iných štátov podľa medzinárodného práva, napr. ak ide o notifikáciu, uznanie (štátov), protest, ultimátum, prístup k mnohostrannej zmluve, prerušenie diplomatických stykov, vyhlásenie vojny, zrieknutie sa prísľubu a pod. Akt musí byť verejný, jeho medzinárodná záväznosť spočíva v úmysle štátu byť viazaný, t. j. plniť záväzok obsiahnutý v jednostrannom akte. Otázkami právnej povahy jednostranných aktov štátu sa od 1997 v rámci OSN zaoberá Komisia pre medzinárodné právo. Medzinárodný súdny dvor rozhoduje v jednotlivých prípadoch jednostranných aktov štátov, napr. 1974 vyhlásil záväznosť jednostranných aktov podľa medzinárodného práva a rozhodol o záväznosti jednostranného aktu v prípade Francúzska, ktoré uskutočňovalo nukleárne testy v otvorenom prostredí v oblasti Tichomoria i napriek svojmu vyhláseniu, že už v nich nebude pokračovať.

junktim

junktim [lat.] — vzájomná spojitosť, podmienenosť dvoch aktov;

1. ekon. → junktimový obchod;

2. v politickej praxi spojenie, resp. viazanie výsledkov rokovania na splnenie určitých podmienok jednej strany. V medzinárodných vzťahoch vyjadruje podmieňovanie riešení určitých medzinárodných problémov či uzavretie medzinárodných dohôd vyriešením sporných otázok či splnením podmienok, ktoré s problémom alebo s témou priamo nesúvisia. Junktim ako forma politického nátlaku je známa z dejín diplomacie, napr. bola dôležitou súčasťou politiky rakúskeho štátnika C. W. Metternicha v 19. stor.

kabinetný list

kabinetný list, aj uvádzací list —

1. listina vystavená a podpísaná ministrom zahraničných vecí vysielajúceho štátu, adresovaná ministrovi zahraničných vecí prijímajúceho štátu, slúžiaca na predstavenie vedúceho diplomatickej misie (→ chargé d’affaires en pied), ktorý ho odovzdáva ministrovi zahraničných vecí prijímajúceho štátu pri nástupnej audiencii;

2. hist. neoficiálny list jedného vládcu (panovníka) druhému.

kapitulácia

kapitulácia [lat.] —

1. priznanie porážky, podrobenie sa, vzdanie sa (spravidla ozbrojených síl alebo opevneného miesta nepriateľskej armáde; symbolom kapitulácie je biela zástava vztýčená kapitulujúcou stranou); prenesene podľahnutie okolnostiam, rezignácia;

2. zmluva (členená na články, kapitoly, lat. capitulum, odtiaľ názov):

a) v medzinárodnom práve v zmysle Haagskeho dohovoru o zákonoch a obyčajach pozemnej vojny (resp. Poriadku pozemnej vojny, 1907) ústna alebo písomná dohoda (kapitulačná zmluva, kapitulačný akt) medzi vojnovými stranami alebo ich ozbrojenými silami o zastavení vojenských akcií, popri prerušení boja a prímerí jeden zo spôsobov zastavenia vojenských akcií. Obsahuje konkrétne podmienky zastavenia bojov a zloženia zbraní kapitulujúcej strany. Príslušníci porazených ozbrojených síl sa stávajú vojnovými zajatcami víťaznej strany a všetok vojenský materiál v danej oblasti sa stáva jej vojnovou korisťou. Pri podmienečnej kapitulácii si kapitulujúca strana určuje niektoré podmienky, napr. zvláštny režim zajatia alebo ponechanie si istých druhov zbraní. Pri bezpodmienečnej kapitulácii víťazná strana rozhoduje o všetkých podmienkach ukončenia ozbrojeného konfliktu, ale len v medziach platného medzinárodného práva ozbrojeného konfliktu. Napr. akt o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka z 8. mája 1945 obsahoval ustanovenia o zastavení vojenských akcií, odzbrojení nemeckej armády, vydaní všetkých lietadiel, vojnových lodí, vojenských zariadení a materiálov, vojenských stavieb a výzbroje, navrátení vojnových zajatcov, prepustení všetkých internovaných osôb a vydaní hlavných nacistických predákov i osôb obvinených z vojnových zločinov. Podobné podmienky obsahoval akt o bezpodmienečnej kapitulácii Japonska z 2. septembra 1945, japonské štátne orgány však zostali zachované a právomoci cisára a vlády boli podriadené spojeneckému Okupačnému štábu;

b) volebná kapitulácia — v stredoveku a novoveku písomný právny dokument, zmluva medzi voleným (budúcim) vládcom a jeho voliteľmi určujúca hranice jeho budúcej moci. Od volebnej prísahy sa odlišovala tým, že jej dodržiavanie ešte pred volebným aktom písomne potvrdili a odprisahali všetky zúčastnené strany. Mohla mať rozličnú formu a uplatňovala sa napr. pri voľbe dóžu v Benátskej republike (promissione ducale, od 1192) alebo pri voľbe panovníka v monarchiách Európy medzi uchádzačom o trón a zhromaždením jeho voliteľov výlučne z radov šľachty (snem, kolégium kurfirstov), pričom budúceho panovníka zaväzovala dodržiavať zemskú (krajinskú) stavovskú ústavu, politické, majetkové a osobné práva stavov (napr. pri voľbe kráľa v škandinávskych krajinách). V Uhorsku mala zvyčajne formu inauguračných diplomov vydávaných pravidelne od obdobia vlády Vladislava III. Varnenčíka (korunovaný 1440 ako Vladislav I.), ktorý podpísaním volebnej zmluvy (lat. pactum conventum) písomne potvrdil sľub dodržiavať kolektívne výsady šľachty (zakotvené už 1222 v Zlatej bule Ondreja II.). Odvtedy panovník zvyčajne pred aktom korunovácie, prípadne už pred aktom voľby, podpisoval a prísahou potvrdzoval inauguračný diplom garantujúci dodržiavanie stavovských výsad, neporušiteľnosť hraníc a celistvosť krajiny, dosadzovanie do úradov iba príslušníkov miestnej šľachty, nie cudzincov, ap. Vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa volebná kapitulácia obmedzovala inak neobmedzené výsady monarchu v prospech práv kurfirstov, ktorí určovali jej podmienky v mene ríše.

Z formálneho hľadiska za prvú volebnú kapituláciu vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa možno považovať zmluvu uzavretú 1519 medzi budúcim rímsko-nemeckým cisárom, španielskym kráľom Karolom I. (ako rímsko-nemecký cisár Karol V.) a kurfirstami. Volebná kapitulácia tak nadobudla charakter ústavného aktu a vymedzila formu štátu ako stavovskej monarchie (nemožnosť nastoliť v ríši absolutizmus španielskeho typu). Podpis volebnej kapitulácie ako obligatórnu podmienku nástupu rímsko-nemeckého panovníka na trón zakotvil Vestfálsky mier (1648), ktorý zároveň rozšíril garancie práv na všetky ríšske stavy (vrátane dodržiavania dohôd zakotvených v Augsburskom náboženskom mieri, 1555). Posledná volebná kapitulácia Svätej rímskej ríše nemeckého národa bola podpísaná pri nástupe cisára Františka II. na trón (1792) a predstavovala komplexný zákonodarný akt regulujúci práva panovníka a stavov (1806 bol František II. donútený vzdať sa titulu cisára a rozpustil rímsko-nemeckú ríšu, čo formálne zdôvodnil nemožnosťou splniť záväzky vyplývajúce z volebnej kapitulácie). V Anglicku mali volebné kapitulácie formu listín slobôd (charty) vydávaných panovníkmi počnúc inauguráciou kráľa Henricha I. (1100) a boli považované za súčasť rozšírenej korunovačnej prísahy. Najväčší význam mala Veľká listina slobôd (lat. Magna charta libertatum) vydaná Jánom I. Bezzemkom 1215, ktorá o. i. rozšírila dovtedy zaručené práva zárukou práva na odpor (lat. ius resistendi) a z dlhodobého hľadiska sa stala východiskom ustanovenia konštitučnej monarchie s parlamentnou formou vlády po Slávnej revolúcii 1688;

c) špan. capitulación — dohoda medzi španielskym kráľom a vodcom alebo organizátorom prieskumnej alebo dobyvateľskej výpravy počas conquisty (15. – 16. stor.), ktorá stanovovala podmienky výpravy. Napriek tomu, že dobyvateľovi zaručovala viaceré, najmä ekonomické privilégiá, bola sformulovaná tak, aby nebolo možné spochybniť či obmedziť suverenitu španielskeho kráľa nad novozískanými územiami. Ako vzor slúžili kapitulácie zo Santa Fe (špan. Capitulaciones de Santa Fe), dokument podpísaný 17. 4. 1492 katolíckymi kráľmi Ferdinandom II. Katolíckym a Izabelou I. Katolíckou na jednej a K. Kolumbom na druhej strane. Jeho nasledovníkom sa však také rozsiahle práva a monopoly už získať nepodarilo;

d) nerovnoprávne, spravidla obchodné zmluvy uzatvárané medzi Osmanskou ríšou (Tureckom) a európskymi mocnosťami, zabezpečujúce zahraničným (európskym) obchodníkom v Osmanskej ríši rozsiahle privilégiá (napr. osobitný, tzv. kapitulačný režim, nižšie dovozné ako vývozné clo ap.). Kapitulácie však neboli recipročné, podobné výhody tureckí obchodníci v zahraničí nemali, čo malo negatívne dôsledky na turecké hospodárstvo. Prvá (neratifikovaná) kapitulácia bola uzavretá 1536 s Francúzskom, neskôr ďalšie so Spojeným kráľovstvom a Ruskom. Kapitulácie stratili platnosť vstupom Turecka do 1. svet. vojny, resp. po podpise Lausannskej mierovej zmluvy (1923). Zmluvy podobného charakteru boli uzatvárané aj s inými ázijskými a africkými štátmi; → nerovnoprávna zmluva.

kapitulačný režim

kapitulačný režim — štátna závislosť, ktorú na základe kapitulačných nerovnoprávnych zmlúv najmä v 18. a 19. stor. vnucovali vyspelé západné štáty menej rozvinutým štátom, a tak si pre seba a svojich príslušníkov zabezpečovali privilegované postavenie a rozsiahle hospodárske a i. výhody, napr. konzulárnu jurisdikciu (nepodliehali právomoci miestnych súdov); → otvorený prístav.

kogentný

kogentný [lat.] — práv. záväzný, platný bez možnosti odchýlky od záväznej normy (→ ius cogens).

Komisia OSN pre odzbrojenie

Komisia OSN pre odzbrojenie, angl. United Nations Disarmament Commission, UNDC — poradný orgán Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov (VZ OSN) zaoberajúci sa otázkami odzbrojenia. Založený 1952 na základe rezolúcie č. 502 (11. 1. 1952) ako orgán Bezpečnostnej rady OSN so sídlom v Ženeve, stretnutia však prebiehali iba príležitostne. R. 1978 na prvom osobitnom zasadnutí VZ OSN venovanom odzbrojovaniu bola založená nová UNDC ako jeho poradný orgán, ktorej členmi sa stali zástupcovia všetkých štátov OSN. Jej mandátom je posudzovanie problematiky odzbrojenia a súvisiacich otázok a predkladanie odporúčaní k nim. Komisia sa zaoberá rozhodnutiami a odporúčaniami doterajších osobitných zasadnutí OSN venovaných agende odzbrojenia. Zasadá každoročne, zvyčajne v apríli, v hlavnom sídle OSN New Yorku.

Komisia pre medzinárodné právo

Komisia pre medzinárodné právo, angl. International Law Commission, ILC — poradný orgán Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov (VZ OSN), ktorého hlavným cieľom je napomáhať kodifikáciu medzinárodného práva a jeho pokrokový rozvoj. Založený 1947 na základe rezolúcie č. 174 (21. 11. 1947). Členovia ILC (v súčasnosti ich je 34) nevystupujú ako zástupcovia štátov, ale ako uznávaní znalci medzinárodného práva proporcionálne zastupujúci hlavné právne systémy sveta; volení sú VZ OSN na obdobie 5 rokov. Komisia zasadá každoročne, riadi sa schváleným štatútom. Vypracúva návrhy zásad a noriem (na základe podrobného štúdia medzinárodnej praxe, judikatúry a náuky medzinárodného práva), ktoré sú spravidla predlohou pri prerokúvaní (uzatváraní) medzinárodného dohovoru o určitej problematike. Rieši problémy vyplývajúce z dlhoročného programu vypracovaného 1949 alebo úlohy vyšpecifikované VZ OSN.

K prvým dokumentom vypracovaným komisiou patria návrhy deklarácie práv a povinností štátov a súbor zásad medzinárodného práva. K ďalším medzinárodným dohovorom patria napr. štyri ženevské dohovory o morskom práve (1958), Dohovor OSN o obmedzení prípadov bezdomovstva (1961), Viedenský dohovor o diplomatických stykoch (1961), Dohovor o zabránení a trestaní trestných činov proti osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu vrátane diplomatických zástupcov (1973), Viedenský dohovor o zastúpení štátov v ich stykoch s medzinárodnými organizáciami univerzálneho charakteru (1975), Viedenský dohovor o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám (1976), Viedenský dohovor o sukcesii štátov vo vzťahu k štátnemu majetku, štátnym archívom a štátnym dlhom (1983) a Viedenský dohovor o práve zmlúv medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami (1986).

Od 2001 sa komisia zaoberá návrhmi pravidiel o zodpovednosti štátov za medzinárodné protiprávne konanie, od 2005 trestnou zodpovednosťou zamestnancov OSN počas vyslania, od 2007 otázkami diplomatickej ochrany, od 2010 efektívnymi opatreniami na posilnenie ochrany, obrany a bezpečnosti diplomatických a konzulárnych misií a ich predstaviteľov, od 2009 otázkami univerzálnej jurisdikcie; od 2007 pokračuje v riešení otázok medzinárodnej zodpovednosti za škodlivé následky činnosti nezakázanej medzinárodným právom. V roku 2006 bola prijatá globálna protiteroristická stratégia OSN, na ktorej komisia sústavne pracuje, 2011 predložila návrh textu dohovoru obsahujúceho pravidlá na vyhostenie cudzincov. V roku 2010 predbežne prijala návrh pravidiel upravujúcich výhrady k medzinárodným zmluvám.

kompromis

kompromis [lat.] — dohoda uzavretá na základe vzájomných ústupkov; aj vzájomné ústupky vedúce k dohode; 

práv. v medzinárodnom práve spôsob riešenia sporných záležitostí konaním a dohodou na základe vzájomných ústupkov zúčastnených partnerov. Realizáciou kompromisu je uzatvorenie medzinárodných dohôd, ktoré sú výsledkami ostrých politicko-diplomatických rokovaní, kde sa zúčastnené strany usilovali čo najviac presadiť vlastné záujmy. Dosiahnuté dohody nakoniec vždy vychádzajú z existujúcich spoločných záujmov všetkých zúčastnených strán.

kontinuita štátu

kontinuita štátupráv. pokračovanie existencie štátu ako subjektu medzinárodného práva napriek čiastočným zmenám rozsahu jeho územia, zmenám formy vlády alebo napriek iným ústavným zmenám, vojenskej okupácii územia alebo zmene spoločenského zriadenia. Naopak, zmeny spôsobujúce zánik štátu majú za následok prerušenie kontinuity, teda diskontinuitu štátu (napr. rozpad štátu na dva alebo na viac nových štátov). Diskontinuita štátu nastoľuje otázky uznania a sukcesie (nástupníctva) štátov. Pri násilných zmenách formy vlády, zmenách vyvolaných sociálnymi revolúciami a pod., aj keď kontinuita štátu nie je prerušená, môžu vzniknúť určité závažné medzinárodnoprávne otázky (napr. otázka uznania vlády a otázka ďalšieho trvania niektorých medzinárodných záväzkov daného štátu).

kontribúcia

kontribúcia [lat.] —

1. historické označenie rozličných druhov peňažných alebo naturálnych dávok vyberaných v minulosti v niektorých krajinách pravidelne alebo nepravidelne od obyvateľstva (s výnimkou šľachty, ktorá disponovala právom nezdaniteľnosti) a odvádzaných v prospech štátu. Kontribúcie sú z hľadiska vývoja daňových systémov pokladané za predchodcov dnešných priamych daní. Medzi pravidelne vyberané kontribúcie v Uhorsku patrili o. i. dymné (daň z jednotlivých domácností, komínov alebo ohnísk), deviatok (naturálna daň) a terragium (daň z pozemkov), ktoré boli v roku 1323 Karolom I. Róbertom nahradené priamou pozemkovou daňou z brány (portálnou daňou, → porta). K nepravidelne vyberaným kontribúciám patrili rozličné vojnové dane určené na financovanie vojenských výprav či na obranu krajiny, napr. kolekta (zavedená v 13. stor. Ondrejom II.) a subsídium (zavedené napr. v roku 1397 na financovanie protitureckých vojen);

2. v medzinárodnom práve vojnová daň: a) suma (peňazí), ktorú po skončení vojny vymáhal víťazný štát od porazeného. Rozsah, formy a podmienky kontribúcie stanovoval jednostranne víťazný štát, ktorý sa takto obohacoval na úkor porazeného (napr. Francúzsko zaplatilo v roku 1871 ako kontribúciu 5 mld. frankov Nemecku); b) suma (peňazí) vymáhaná okupačnou mocnosťou od civilného obyvateľstva na okupovanom území iba v prospech armády alebo administrácie na obsadenom území (nie na všeobecné potreby vojny). Musela byť primeraná zdrojom okupovaného územia, vyberala sa spravidla podľa predpisov o daniach a na základe potvrdenia.

V súčasnosti je akákoľvek forma kontribúcií protiprávna.

konzulárne oddelenie

konzulárne oddelenie, aj konzulárna sekcia — osobitná organizačná zložka diplomatickej misie zriadená vysielajúcim štátom v prijímajúcom štáte na plnenie (výkon) konzulárnych funkcií, t. j. na poskytovanie konzulárnych služieb a konzulárnej pomoci a ochrany občanom vysielajúceho štátu, ktorí sa v zahraničí ocitnú v stave núdze alebo potrebujú pomoc pri zabezpečení svojich práv a oprávnených záujmov (→ konzulát, význam 2a). Výkon týchto činností spravidla zabezpečujú diplomatickí zamestnanci (→ konzul, význam 4).

konzulárne právo

konzulárne právo — súbor špecifických právnych noriem vnútroštátneho, ako aj medzinárodného charakteru upravujúcich problematiku konzulárnych stykov medzi krajinami, súčasť medzinárodného verejného práva. Prameňom konzulárneho práva sú medzinárodné zmluvy, napr. Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch (1963), konzulárne dohovory, medzinárodné obyčaje, všeobecné právne zásady i vnútroštátne právne predpisy. Podrobnejšie sa zaoberá otázkami zriaďovania konzulárnych úradov v jednotlivých krajinách, určovaním rozsahu konzulárnych funkcií, ako aj výsad a imunít poskytovaných konzulárnym úradom a ich členom (→ konzulárne výsady a imunity), postavením honorárnych konzulárnych úradníkov a konzulárnych úradov nimi vedených a pod.

konzulárne styky

konzulárne styky — vzťah medzi dvoma štátmi najčastejšie utvorený na základe nadviazania diplomatických stykov alebo na základe konzulárneho dohovoru, umožňujúci zmluvným štátom navzájom si akreditovať konzulárnych úradníkov, t. j. členov konzulárnych úradov. Konzulárne styky môžu existovať aj medzi štátmi, ktoré medzi sebou nemajú diplomatické styky alebo sa navzájom neuznávajú.

konzulárne výsady a imunity

konzulárne výsady a imunity — súhrn výhod priznávaných podľa medzinárodného práva konzulárnym úradom a ich členom na zabezpečenie účinného výkonu ich funkcií. Upravuje ich Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch (1963), ako aj dvojstranné konzulárne dohovory, ktorých ustanovenia sa môžu v niektorých oblastiach podstatne odlišovať od mnohostrannej úpravy. Členovia konzulárneho úradu požívajúci konzulárne výsady a imunity musia dodržiavať zákony a predpisy prijímajúcej krajiny napriek tomu, že im je poskytnutý vyšší štandard starostlivosti ako v prípade všeobecnej ochrany cudzincov. Medzi ich hlavné konzulárne výsady a imunity patria osobná nedotknuteľnosť pri plnení služobných úloh (nesmú byť zadržaní, sú vyňatí z jurisdikcie súdnych a správnych orgánov prijímajúceho štátu okrem uvedených výnimiek), oslobodenie od povinnosti registrácie cudzincov a od povolenia k pobytu, oslobodenie od platenia ciel (ich batožina zásadne nepodlieha colnej prehliadke) a daní, sloboda pohybu a cestovania po území prijímajúceho štátu s výnimkou oblastí, do ktorých je prístup zakázaný z bezpečnostných dôvodov a pod. Na konzulárne úrady sa vzťahuje aj nedotknuteľnosť konzulárnych miestností, konzulárnych archívov, dokumentov a úradnej korešpondencie. Na rozdiel od diplomatickej misie však nedotknuteľnosť konzulárneho úradu nie je absolútna. Konzulárne miestnosti, ako aj majetok konzulárneho úradu nepodliehajú žiadnej forme zabratia, ak je potrebné ich vyvlastnenie (na účely národnej obrany alebo verejnej potreby), musí prijímajúci štát poskytnúť primeranú a efektívnu náhradu. Medzi ďalšie konzulárne výsady a imunity patria právo používať štátnu vlajku a štátny znak, právo na slobodu spojenia členov konzulárneho úradu s vládou, s diplomatickými misiami, ako aj s ostatnými konzulárnymi úradmi vysielajúceho štátu i s občanmi vysielajúceho štátu a na prístup k nim vrátane práva navštevovať ich vo väzení alebo vo väzbe (tzv. konzulárna návšteva). Povinnosti v súvislosti s pôsobením cudzieho konzulárneho úradu na svojom území má aj prijímajúci štát, a to najmä uľahčovať mu výkon konzulárnych funkcií, podávať mu informácie o smrti, poručníctve, ako aj o stroskotaní lode alebo o leteckej havárii, ak sa týkajú občanov vysielajúceho štátu, a upovedomovať ho o zatknutí, uväznení alebo o zadržaní občana vysielajúceho štátu, ak takýto občan o to požiada.

konzulárne zastupiteľstvo

konzulárne zastupiteľstvo — konzulárny úrad nižšej kategórie vedený konzulárnym zástupcom (konzulárnym agentom). Poskytuje iba obmedzený rozsah konzulárnych služieb a spravidla je organizačne podriadený generálnemu konzulátu alebo konzulátu pôsobiacemu v prijímajúcom štáte.

konzulárny dohovor

konzulárny dohovor — v medzinárodnom práve dvojstranná medzinárodná zmluva uzatvorená medzi štátmi, upravujúca otázky vzájomných konzulárnych stykov. V konzulárnom dohovore sa bližšie špecifikujú podmienky a postup v súvislosti so zriaďovaním konzulárnych úradov (určuje sa sídlo, klasifikácia a konzulárny obvod) a s ich personálnym obsadzovaním, určuje sa rozsah konzulárnych funkcií, ako aj rozsah konzulárnych výsad a imunít konzulárnych úradov a ich členov. Väčšinu z týchto otázok upravuje Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch (1963; jeho české a slovenské znenie je obsiahnuté vo vyhláške ministra zahraničných vecí o Viedenskom dohovore o konzulárnych stykoch č. 32 z 1969).

konzulárny obvod

konzulárny obvod — územie stanovené prijímajúcim štátom (zvyčajne na návrh vysielajúceho štátu) konzulárnemu oddeleniu pri diplomatickej misii alebo konzulárnemu úradu na výkon konzulárnych funkcií. Pri konzulárnych oddeleniach spravidla zahŕňa celé územie prijímajúceho štátu, pri konzulárnych úradoch len určitý vymedzený región. Môže však zahŕňať aj územie viacerých štátov, resp. jednotlivé regióny vo viacerých štátoch.

konzulárny úrad

konzulárny úrad — zastupiteľský úrad štátu v zahraničí určený na udržiavanie konzulárnych stykov a plnenie (výkon) konzulárnych funkcií (→ konzulát, význam 2), spravidla zriaďovaný mimo hlavných miest prijímajúcich štátov (tam konzulárne funkcie plnia konzulárne oddelenia pri diplomatických misiách) s cieľom napomáhať rozvoj obchodných, ale aj kultúrnych stykov (napr. Generálny konzulát SR v Békešskej Čabe v Maďarsku, kde žije početná slovenská menšina).

Konzulárny úrad zriaďuje vysielajúci štát na území iného (prijímajúceho) štátu len s jeho súhlasom, pričom môže vykonávať konzulárne funkcie i za tretí štát, ak prijímajúci štát proti tomu nevznesie námietky. Sídlo, klasifikácia a konzulárny obvod (územie určené konzulárnemu úradu na výkon konzulárnych funkcií) sú určené v konzulárnom dohovore. Konzulárny úrad môže byť poverený aj výkonom diplomatických úkonov v štáte, v ktorom nemá vysielajúci štát stálu diplomatickú misiu, ako aj zastupovaním vysielajúceho štátu v medzinárodných organizáciách, ktoré majú sídlo na území prijímajúceho štátu.

Podľa úrovne sa rozlišuje generálny konzulát, konzulát, vicekonzulát a konzulárne zastupiteľstvo. Na čele konzulárneho úradu stojí vedúci, ktorému vysielajúci štát vydá doklad vo forme konzulského patentu alebo obdobný dokument na osvedčenie jeho funkcie. Ďalšími členmi sú konzulárni úradníci (všetky osoby poverené výkonom konzulárnych funkcií), konzulárni zamestnanci (osoby zamestnané v administratívnych alebo v technických službách konzulárneho úradu) a členovia služobného personálu (osoby zamestnané v domácich službách konzulárneho úradu). Na území prijímajúceho štátu požíva konzulárny úrad a jeho členovia konzulárne výsady a imunity. Vedúci konzulárni úradníci sú rozdelení do dvoch kategórií: konzulárni úradníci z povolania a honorárni konzulárni úradníci. Na členov honorárneho konzulárneho úradu vedeného honorárnym konzulárnym úradníkom sa vzťahujú obmedzenejšie konzulárne výsady a imunity ako na členov konzulárneho úradu vedeného konzulom z povolania. Vedúci konzulárni úradníci z povolania sú podľa úrovní konzulárneho úradu rozdelení do štyroch tried: generálni konzuli, konzuli, vicekonzuli a konzulárni zástupcovia (konzulárni agenti; → konzul, význam 4a). V súčasnosti vysielajúce štáty zvyčajne zriaďujú v mestách prijímajúcich štátov, v ktorých majú diplomatickú misiu, namiesto konzulárnych úradov konzulárne oddelenie (konzulárnu sekciu) ako osobitnú organizačnú zložku diplomatickej misie.

konzulárny zbor

konzulárny zbor, fr. corps consulaire, CC — zbor všetkých vedúcich konzulárnych úradov, v širšom význame aj zbor všetkých konzulárnych úradníkov, ktorí majú zhodné sídlo v prijímajúcom štáte. Konzulárny zbor vystupuje ako celok najmä pri plnení protokolárnych a ceremoniálnych úloh. Poradie vedúcich konzulárnych úradov v zbore sa určuje v každej konzulárnej triede zvlášť, a to podľa dátumu udelenia súhlasu na vykonávanie funkcie (tzv. exequatur). Na čele konzulárneho zboru stojí doyen konzulárneho zboru.

konzulský patent

konzulský patent — listina, ktorou sa potvrdzuje vymenovanie vedúceho konzulárneho úradu a vysielajúci štát ňou osvedčuje jeho funkciu. Vystavuje ju hlava štátu alebo ministerstvo zahraničných vecí vysielajúcej krajiny. Sú v nej spravidla uvedené plné meno vedúceho konzulárneho úradu, kategória a trieda, konzulárny obvod a sídlo konzulárneho úradu. Vysielajúci štát zašle konzulský patent alebo obdobný dokument diplomatickou alebo inou vhodnou cestou vláde štátu, na ktorého území má vedúci konzulárneho úradu vykonávať svoju funkciu. Na rozdiel od diplomatického predstaviteľa, ktorý musí počkať na súhlas prijímajúceho štátu (→ agrément), vedúci konzulárneho úradu môže v prípadoch stanovených medzinárodným právom nastúpiť na výkon funkcie aj skôr, ako mu orgány prijímajúcej krajiny oficiálne potvrdia definitívny súhlas s jeho prijatím, tzv. exequatur. Udeľuje ho spravidla ministerstvo zahraničných vecí prijímajúceho štátu. Ak prijímajúca krajina odmietne exequatur vydať, vedúci konzulárneho úradu nemôže svoju funkciu ďalej vykonávať.

koristné právo

koristné právo — súhrn zásad vnútroštátneho a medzinárodného verejného práva, ktoré v prípade ozbrojeného konfliktu (v námornej vojne) určujú, kedy je možné konfiškovať súkromný majetok (lode a tovar) príslušníkov nepriateľského štátu a ktorý majetok sa pokladá za vojnovú korisť. Predmetom koristného práva môžu byť aj lode a tovar (vojnový kontraband) neutrálnych štátov, ktoré porušili povinnosť vyplývajúcu z neutrality. Prameňom koristného práva sú medzinárodné dohovory, napr. Dohovor o niektorých obmedzeniach koristného práva v námornej vojne (1907). K výkonu koristného práva sú oprávnené počas námornej vojny iba posádky vojnových lodí (v minulosti i korzárske lode; → korzárstvo). O zhabanom majetku rozhodujú koristné súdy, ktorými sú vnútroštátne súdy vojnovej strany rozhodujúce podľa vnútroštátnych noriem, musia však rešpektovať pravidlá vojnového práva. K prevodu vlastníctva zhabanej lode a jej nákladu dochádza až po vydaní rozhodnutia koristného súdu o tom, že loď a jej náklad právoplatne podľahli konfiškácii.

kozmické právo

kozmické právo — súhrn zásad a noriem, ktoré upravujú činnosť štátov a medzinárodných organizácií pri prieskume a využívaní kozmického priestoru a nebeských telies; súčasť medzinárodného práva. Jeho hlavným prameňom sú medzinárodné zmluvy, ktoré obsahujú medzinárodnoprávnu úpravu tejto problematiky. Ide o Zmluvu o zásadách činnosti štátov pri výskume a využívaní kozmického priestoru vrátane Mesiaca a iných nebeských telies z roku 1967 (tzv. Kozmická zmluva, v bývalom Československu zverejnená vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 40 z roku 1968), Dohodu o pomoci kozmonautom a ich návrate a o vrátení predmetov vypustených do kozmického priestoru z roku 1968 (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 114 z roku 1970), Dohovor o medzinárodnej zodpovednosti za škody spôsobené kozmickými objektmi z roku 1972 (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 58 z roku 1977), Dohodu o činnosti štátov na Mesiaci a iných nebeských telesách z roku 1979 a i. Za kozmický priestor je pokladaný priestor vzdialený 100 a viac km od povrchu Zeme (výška 100 km sa považuje za dolnú hranicu vesmíru). Podľa uvedených medzinárodných zmlúv sa kozmický priestor a nebeské telesá pokladajú za spoločnú oblasť voľne prístupnú na výskum a využívanie všetkými štátmi na základe rovnosti, bez akejkoľvek diskriminácie a podľa medzinárodného práva a žiadny štát si ich nesmie privlastniť. Nad kozmickými objektmi a osobami vyslanými do tejto oblasti si však štáty ponechávajú jurisdikciu a kontrolu. Nebeské telesá môžu štáty využívať iba na mierové účely. Nesmú na nich budovať vojenské základne, zariadenia alebo opevnenia ani vykonávať skúšky s akýmikoľvek zbraňami alebo vojenské manévre. Na obežnú dráhu okolo Zeme sa nesmú umiestňovať kozmické objekty nesúce jadrové zbrane alebo iné zbrane hromadného ničenia. Štáty, ktoré vykonávajú výskum a využívajú kozmický priestor a nebeské telesá, informujú ostatné štáty o povahe, mieste a výsledkoch tejto činnosti prostredníctvom generálneho tajomníka OSN. Kozmonauti sú pokladaní za vyslancov ľudstva a každý štát je povinný poskytnúť im v prípade havárie alebo nehody všetku pomoc. Štáty, ktoré vypúšťajú kozmické objekty do kozmického priestoru a na nebeské telesá, nesú zodpovednosť za prípadné škody spôsobené týmito predmetmi iným štátom alebo ich občanom.

kozmický objekt

kozmický objektpráv. predmet vyslaný na obežnú dráhu okolo Zeme alebo ďalej do kozmického priestoru a na nebeské telesá, určený na výskum a využívanie kozmického priestoru a nebeských telies vrátane Mesiaca. Môže ísť o kozmickú loď, kozmickú raketu, kozmickú sondu, kozmickú stanicu, kozmické observatórium a i. Právne zásady a normy vzťahujúce sa na kozmické objekty upravuje kozmické právo. Každý štát si ponecháva jurisdikciu a kontrolu nad kozmickými objektmi a posádkou i v čase, keď sa nachádzajú v kozmickom priestore alebo na nebeskom telese. Štáty, ktoré vypúšťajú kozmické objekty, majú medzinárodnoprávnu zodpovednosť za škody spôsobené týmito objektmi iným štátom a ich občanom na Zemi, vo vzdušnom priestore, v kozmickom priestore a na nebeských telesách.