ad interim [lat.] — zatiaľ, dočasne, predbežne.

adjudikácia [lat.] — práv. v medzinárodnom práve nadobudnutie štátneho územia na základe výroku medzinárodného súdneho alebo rozhodcovského orgánu alebo medzinárodnej konferencie spravidla na základe medzinárodnej zmluvy. Ak je výrok obmedzený iba na vyhlásenie už existujúceho právneho nároku štátu na určité územie, má deklaratórnu povahu. Ak je nadobúdateľom územia štát, ktorý nebol držiteľom územia, má konštitutívnu povahu; adjudikácia sa potom stáva právnym nárokom na vznik zvrchovanosti na prisúdenom území. Za adjudikáciu sa pokladajú aj rozhodnutia medzinárodných konferencií, napr. rozhodnutia bývalej Spoločnosti národov (rozhodnutie Veľvyslaneckej konferencie o rozdelení oblasti Tešína medzi ČSR a Poľsko 1920); v rímskom práve → adiudicatio;

ad personam [-zó-; lat.] — pre (konkrétnu) osobu, individuálne;

práv. označenie používané najmä v súvislosti s členstvom v medzinárodných orgánoch. Vyjadruje skutočnosť, že ich členovia (fyzické osoby) pôsobia ako konkrétne súkromné osoby, zvlášť kvalifikované na výkon funkcie v danom orgáne, a nie ako zástupcovia štátov. Napr. sudcovia Medzinárodného súdneho dvora, členovia Komisie pre medzinárodné právo pri OSN, členovia Výboru pre odstránenie rasovej diskriminácie ap.

ad referendum [lat.] — na podanie správy, k správe;

práv. označenie vyjadrujúce podmienku dodatočného schválenia príslušným orgánom, často používané pri podpise medzinárodných zmlúv a dohôd; plní funkciu autentifikácie ich textu. Podpis ad referendum nadobudne význam úplného podpisu so spiatočnou platnosťou až po požadovanom schválení. Druhým aktom je ratifikácia (konfirmácia, prijatie, pristúpenie), ktorou štát prejavuje vôľu byť viazaný už autentifikovaným textom.

Agentúra Spojených národov pre pomoc palestínskym utečencom na Blízkom východe, angl. United Nations Relief and Works Agency for Palestine Refugees in the Near East, UNRWA — pomocná organizácia OSN so sídlom vo Viedni založená 1949. Zodpovedá Valnému zhromaždeniu OSN za realizovanie programov pomoci. Poskytuje potravinovú pomoc, zdravotné, vzdelávacie a i. sociálne služby palestínskym utečencom na Blízkom východe. Jej činnosť je financovaná z dobrovoľných príspevkov vlád členských štátov OSN a mimovládnych zdrojov.

agremán [fr.] → agrément

agrément [fr.], aj agremán — schválenie, súhlas; súhlas prijímajúceho štátu s poverením diplomatického zástupcu vysielajúceho štátu. Ak súhlas nie je udelený, treba nájsť na túto funkciu inú osobu. Podľa Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch (1961) prijímajúci štát nie je povinný uviesť dôvody, prečo agrément neudelil.

agresia [lat.] — útok, útočné napadnutie; vpád;

1. ekon. → hospodárska agresia;

2. práv. najnebezpečnejšia forma protiprávneho použitia ozbrojenej sily proti suverenite, územnej celistvosti a politickej nezávislosti iného štátu; použitie ozbrojenej sily spôsobom nezlučiteľným s Chartou OSN. Kritériá protiprávnosti uplatnenia ozbrojenej sily: prvenstvo, nebezpečnosť, agresívny úmysel. Bezpečnostná rada OSN však môže v súlade s Chartou OSN usúdiť, že určitý agresívny čin, ktorý bol spáchaný, by sa nemal považovať za taký, ak čin alebo jeho následky nemajú dostatočnú závažnosť. Pritom nijaké politické, ekonomické, vojenské, prípadne iné ohľady nemôžu slúžiť na ospravedlnenie agresie. Agresívna vojna je zločinom proti mieru a je dôvodom zodpovednosti agresora podľa medzinárodného práva. Žiadne územné zisky alebo zvláštne výhody vyplývajúce z agresie nie sú právoplatné ani sa za také nebudú považovať. Podľa Charty OSN sa za akt agresie považujú napr. vpád a útok ozbrojených síl štátu, bombardovanie, blokáda prístavov, použitie ozbrojených síl jedného štátu, ktoré sú na území iného štátu v rozpore s podmienkami zmluvy, vysielanie ozbrojených bánd, neregulárneho vojska a žoldnierov. Definíciu agresie prijalo Valné zhromaždenie OSN 1974;

3. psychol. útok, napadnutie nejakého objektu s cieľom poškodiť ho alebo zničiť. Agresiu obyčajne (ale nie nevyhnutne) navodzuje prekážka na ceste k cieľu. Pri niektorých živočíchoch je súčasťou inštinktívneho vybavenia na dosahovanie biologických cieľov (napr. ochrana teritória). U človeka ju vyvoláva najmä prekážka pri dosahovaní úcty k sebe. Je spojená so snahou ublížiť, preto ju často sprevádza postoj nepriateľstva a afekt zlosti až zúrivosti. Môže však byť aj naučeným účelovým správaním. Prejavuje sa rôznymi spôsobmi: od telesného napadnutia, nadávania, ohovárania, intríg, vyhrážok až po kritiku a iróniu. S. Freud predpokladal, že zdroj energie agresie je v skupine inštinktov slúžiacich deštrukcii a smrti.

aide-mémoire [edmemuár; fr.] — v diplomatickom styku písomnosť (osobitný druh diplomatickej korešpondencie) s presným záznamom obsahu ústneho oznámenia, aby sa predišlo nedorozumeniu týkajúcemu sa zmyslu toho, čo bolo prednesené. Nie sú na nej uvedené adresa, podpis ani pečiatka a nie je taká formálna ako diplomatická nóta.

akcesia [lat.] — vstup do niečoho;

práv. v medzinárodnom práve nadobudnutie územia vďaka prírodnému procesu, napr. rozšírenie štátneho územia tým, že v ústí rieky vznikne naplaveninami ostrov, alebo ľudskou činnosťou, napr. vysušením morského dna; v rímskom práve → accessio.

aklamácia [lat.] — hromadný, zjavný prejav súhlasu napr. pri voľbách; hromadné volanie na pozdrav;

hud. v chrámovom speve zborovo prednášané zvolania (amen, aleluja, Kyrie eleison), v byzantskom speve osobitný druh spevov na oslavu panovníka a najvyšších cirkevných hodnostárov pri procesiách, triumfálnych sprievodoch a cirkevných slávnostiach.

akreditácia [lat. > fr.] — zjednotenie dôvery, poverenie vykonávať určitú činnosť;

1. proces potvrdenia povereného vedúceho diplomatickej misie vysielajúceho štátu ako jeho oficiálneho reprezentanta v prijímajúcom štáte počas prijatia u hlavy prijímajúceho štátu alebo u ministra zahraničných vecí. Vedúci diplomatickej misie (veľvyslanec, vyslanec, príp. chargé d’affaires) začína výkon funkcie odovzdaním poverovacích listín hlave prijímajúceho štátu alebo ministrovi zahraničných vecí na slávnostnej audiencii a od tohto okamihu je vysielajúci štát viazaný jeho výrokmi a konaním;

2. novin. poverenie vyslaného redaktora zastupovaním média na podujatí alebo v určitej krajine. Podľa mediálneho zákona môžu na území Slovenska vyvíjať činnosť pracovníci zahraničných spravodajských agentúr a stáli zahraniční spravodajcovia iba vtedy, ak sú akreditovaní na ministerstve zahraničných vecí. Akreditovaní žurnalisti majú zo zákona právo na pomoc štátnych orgánov potrebnú na riadne vykonávanie ich činnosti. Ak akreditovaný žurnalista poruší zákonom chránené záujmy spoločnosti alebo medzinárodné dohody, môže ministerstvo zahraničných vecí akreditáciu zrušiť. Akreditáciu potrebujú spravidla aj vyslaní korešpondenti odchádzajúci do zahraničia na určité obdobie na významné udalosti (štátne návštevy, konferencie, kongresy, festivaly, medzinárodné športové podujatia a i.); vykonávajú ju u organizátorov podujatia. Akreditáciu môžu vyžadovať aj organizátori domácich podujatí, ak sú obmedzené ich kapacity (napr. z priestorových príčin);

3. ped. overenie spôsobilosti verejnej pedagogickej inštitúcie vykonávať pedagogickú činnosť alebo overenie spôsobilosti právnickej alebo fyzickej osoby organizovať vzdelávanie na základe akreditácie vzdelávacieho programu (→ Akreditačná komisia).

akrescencia [lat.] — prírastok;

1. práv. v občianskom práve prírastok dedičského podielu, ak sa uvoľnil dedičský podiel niektorého zo zákonných dedičov príslušnej dedičskej skupiny; uvoľnený dedičský podiel prirastá (akrescenduje) zákonným dedičom tej istej skupiny, ak ich niet, dedia zákonní dedičia ďalšej skupiny; v obchodnom práve prírastok podielu spoločníka po vystúpení z obchodnej spoločnosti ostatným spoločníkom; v medzinárodnom práve spôsob nadobudnutia územného prírastku štátom, a to pôsobením prírodných síl (napr. naplaveninami v ústí rieky ap.) alebo v dôsledku cieľavedomej ľudskej činnosti (napr. výstavba vodných hrádzí či odvodňovanie pobrežia);

2. zool. začiatočné obdobie gradácie populácie (→ gradácia), v ktorom sa hustota populácie začína zvyšovať nad stav latencie. V aplikovanej entomológii má akrescencia mimoriadny význam z hľadiska prognózy ďalšieho vývoja populácie a eventuálnej lokalizácie vznikajúcich ohnísk škodlivého rozmnožovania.

anexia [lat.] — násilné pripojenie celého územia alebo časti územia iného štátu jednostranným aktom anektujúceho štátu. Súčasné medzinárodné právo zakazuje hrozbu silou alebo použitie sily v medzinárodných vzťahoch proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu, ako aj akýmkoľvek iným spôsobom nezlučiteľným s cieľmi Organizácie Spojených národov (OSN). Predchádzajúce medzinárodné právo dovoľovalo použiť silu (→ ius ad bellum). Podľa Deklarácie zásad medzinárodného práva týkajúcich sa priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi v súlade s Chartou OSN, prijatej 1970 na Valnom zhromaždení OSN, územie štátu nemôže byť predmetom nadobudnutia iným štátom v dôsledku hrozby silou alebo jej použitím a žiadne takéto nadobudnutie územia nemôže byť uznané za právoplatné. Túto zásadu obsahuje aj definícia agresie.

Antarktída — kontinent na južnej pologuli rozkladajúci sa okolo južného pólu; 14 mil. km². Nachádzajú sa tam takmer všetky póly: južný geografický pól, južný geomagnetický pól, pól nedostupnosti, svetový pól vetrov, pól chladu, pól maximálneho ľadu. Až 95,5 % rozlohy pokrýva pevninský ľadovec, zvyšok tvoria pásma vrchov s výškou 3 000 – 5 140 m n. m. Priemerná výška ľadového povrchu Antarktídy je 2 200 m n. m., maximálna výška v blízkosti pólu relatívnej nedostupnosti (82° južnej zemepisnej šírky a 50° východnej zemepisnej dĺžky) 4 250 m n. m. Priemernou výškou je Antarktída najvyššia zo všetkých pevnín. Maximálnu nadmorskú výšku dosahuje masívom Vinson (4 892 m n. m.) na severe Ellsworthovej zeme. Priemerná hrúbka pevninského ľadovca dosahuje 2 040 m, maximálna okolo 4-tis. m. Objem ľadu sa odhaduje na 24 mil. km³.

Zúženie pevniny medzi Rossovým morom a Weddellovým morom rozdeľuje kontinent na dve časti: na kompaktnejšiu Východnú Antarktídu, ktorá leží takmer celá na východnej pologuli s rozlohou asi 10 mil. km², a na členitejšiu Západnú Antarktídu, z ktorej smerom k Južnej Amerike vybieha dlhý úzky Antarktický polostrov. Horopisne je Východná Antarktída stupňovito-tabuľového typu, kým Západná Antarktída viac pásmového typu. Západná Antarktída sa rozprestiera za sedemdesiatou rovnobežkou, Východná Antarktída je vysunutá viac na sever a jej okraj sa tiahne kľukato pozdĺž južnej polárnej kružnice. Jej pobrežie, dlhé vyše 30-tis. km, tvoria okrem malých skalnatých častí (asi 700 km) najmä masy ľadu (čelo pevninského ľadovca, šelfové ľadovce). Geologicky je Východná Antarktída starou kryštalickou kryhou s podobnou stavbou ako Afrika, Austrália a Brazílska vysočina, s ktorými tvorila v prvohorách pevninu Gondwana. Západná Antarktída má spoločné črty s mladým treťohorným pásmom andských vrás v Južnej Amerike a s vysočinou Nového Zélandu. S týmto pásmom súvisí nedávna intenzívna sopečná činnosť.

K zaľadneniu Antarktídy došlo až vo štvrtohorách, predtým tam bolo teplejšie podnebie, v druhohorách dokonca subtropické, v mladších treťohorách (miocén) mierne teplé. V súčasnosti má najdrsnejšie podnebie na celej zemeguli. Priemerná ročná teplota dosahuje -10 až -25 °C. Na stanici Vostok bola nameraná najnižšia známa teplota na Zemi -89,2 °C (21. 7. 1983). Zrážky v pobrežnej oblasti dosahujú 200 – 600 mm ročne. Charakteristické sú dlhotrvajúce vetry (200 – 340 dní ročne) s rýchlosťou 18 – 30 m/s. Chudobnú vegetáciu tvoria machy a lišajníky v antarktických oázach (územia bez snehu a ľadu), z ktorých najznámejšia je Bungerova oáza vo Východnej Antarktíde. Na Antarktickom polostrove rastie niekoľko druhov kvitnúcich rastlín. Fauna sa obmedzuje na druhy, ktoré nachádzajú potravu v mori. V Antarktíde žijú čajky, pomorníky, tučniaky a viaceré druhy tuleňov, v okolitých moriach veľryby.

Až do roku 1770 boli ľudia presvedčení, že na južnej pologuli existuje veľká neznáma pevnina Terra Australis Incognita oplývajúca veľkým bohatstvom. Britská vláda, ktorá mala veľký záujem o jej objavenie, poverila v roku 1772 Jamesa Cooka, aby preskúmal južné oblasti Tichého oceána. Cook 17. 1. 1773 prekročil južnú polárnu kružnicu a počas nasledujúcich dvoch rokov oboplával celú Antarktídu, pričom sa k nej priblížil až na 200 km, ale ani raz sa mu nepodarilo uvidieť ju. Na mnohé ostrovy i časti antarktického kontinentu narazili pri svojich plavbách v rokoch 1800 – 20 anglickí i americkí lovci tuleňov a veľrýb. V roku 1820 Nathaniel Brown Palmer objavil ostrov Deception patriaci k Južným Shetlandom a ostrov Trinity. V rovnakom čase sa uskutočnila výprava ruských lodí pod vedením kapitána Faddeja Faddejeviča Bellingshausena. Oboplávali Antarktídu, objavili Ostrov Petra I. a 5. – 6. 2. 1820 sa priblížili k pevnine natoľko, že mohli vidieť jej zvlnený okraj. Ešte bližšie sa dostal americký kapitán John Davis, ktorý vyplával z ostrova Deception smerom na juh a 7. 2. 1821 natrafil na Antarktický polostrov vybiehajúci ďaleko na sever. V tom istom roku sa Britovi Jamesovi Weddellovi podarilo na ceste od Južných Orknejí smerom na juh preniknúť na 74°15’ južnej zemepisnej šírky. V období 1830 – 31 oboplával anglický kapitán John Biscoe celú Antarktídu a pomenoval jej územia Enderbyho zem a Grahamova zem. O deväť rokov neskôr, 18. 1. 1840, uvidel Francúz Jules Sébastien César Dumont d’Urville pevninu a nazval ju Adelino pobrežie. V ten istý deň, ale asi o 10 hodín skôr, sa to podarilo aj americkému poručíkovi Charlesovi Wilkesovi. Záliv, do ktorého vplával, nazval Piner Bay (Pinerov záliv). Pokračoval ďalej na východ a preskúmal asi 3 000 km pobrežia. V úsilí nájsť južný magnetický pól skúmala túto oblasť aj britská výprava pod vedením Jamesa Clarka Rossa, ktorý 12. 1. 1841 uvidel pevninu a nazval ju Viktóriina zem a 28. 1. 1841 neďaleko pobrežia objavil malý ostrov s činnou sopkou Erebus. Pri plavbe popri severnej strane ostrova na ceste dovnútra kontinentu narazil na ľadovú bariéru, neskôr nazvanú podľa neho Rossova ľadová bariéra. Musel sa preto obrátiť na východ a vo februári 1842 dosiahol rekordných 78°10’ južnej zemepisnej šírky.

Ďalšie výskumy Antarktídy sa uskutočnili až v 20. stor., a to najmä v súvislosti s úsilím dosiahnuť južný pól. V roku 1908 sa k nemu priblížila (na vzdialenosť 155 km) britská expedícia pod vedením Íra Ernesta Henryho Shackletona. O rok neskôr súperili o dobytie južného pólu dvaja bádatelia: Nór Roald Amundsen a Angličan Robert Falcon Scott. Podarilo sa to 14. 12. 1911 lepšie vystrojenému Amundsenovi, ktorý Scotta predstihol o 34 dní. Scott sa dostal na južný pól až 17. 1. 1912. V roku 1912 sa pod vedením Douglasa Mawsona vydala do Antarktídy austrálska expedícia, aby preskúmala pobrežie od Oatesovho pobrežia po Pobrežie Viliama II. O dva roky neskôr, 8. 8. 1914, vyplávala z Londýna loď E. H. Shackletona, ktorý chcel prejsť naprieč celou Antarktídou. Pri jej pobreží však jeho loď zamrzla v ľadovej tabuli a úplne sa roztrieštila. Posádka musela loď opustiť a po ľadových kryhách sa dostala až na ostrov Elephant Island. Odtiaľ sa Shackleton plavil po pomoc na malom člne na ostrov Južná Georgia vzdialenom 1 400 km.

Prvý let nad Antarktídou uskutočnil v roku 1928 austrálsky výskumník a letec George Hubert Wilkins. O rok neskôr preletel ponad južný pól Američan Richard Evelyn Byrd, ktorý viedol do Antarktídy viacero výprav (1933, 1939, 1946, 1957). Počas najvýznamnejšej expedície v roku 1946 sa uskutočnil najrozsiahlejší výskum kontinentu. V období od októbra 1957 do 2. 3. 1958 sa podarilo uskutočniť aj cestu naprieč Antarktídou, a to britskému bádateľovi Vivianovi Arnestovi Fuchsovi.

Zo slovenských bádateľov pôsobil v období 1961 – 63 na stanici Mirnyj v rámci 7. sovietskej expedície fyzik Jaroslav Petrovský, od jesene 1964 do leta 1966 na stanici Novolazarevská v rámci 10. dlhodobej sovietskej expedície Štefan Pintér. Na sovietskej stanici Vostok pracoval elektrotechnik Tibor Ďuriš (od leta 1978 do leta 1979). Botanik Ľubomír Kováčik sa zúčastnil na dvoch vedeckých expedíciách do antarktického súostrovia Južné Shetlandy: počas antarktického leta 1989 – 90 pracoval v rámci československého antarktického programu na Ostrove kráľa Juraja a na ostrove Nelson a v lete 1992 – 93 ako riadny člen 11. expedície brazílskeho antarktického programu na ostrove Elephant Island. Počas antarktického leta 1995 – 96 sa uskutočnila 1. slovenská antarktická výprava na južný pól, ktorej účastníkmi boli vedúci a hlavný organizátor, filmový režisér Emil Fornay, lekár Peter Hrúzik, geológ Peter Valušiak a tlačiar Marián Zaťko. V spolupráci slovenskej a ruskej expedície sa vytvorila a zabezpečila trojčlenná medzinárodná športová skupina, v ktorej boli dvaja Rusi a Slovák P. Valušiak. Autonómnym spôsobom prešli na lyžiach vyše tisíc km až na 87°26‘ južnej zemepisnej šírky, odtiaľ však boli pre zhoršujúce sa počasie prepravení lietadlom na južný pól. Valušiak sa takto stal prvým Slovákom, ktorý stál na tomto bode Zeme (29. 1. 1996). Prvý Slovák, ktorý zdolal najvyšší vrch Vinson, bol v roku 2003 horolezec Peter Hámor. Účastníci expedície Antarktída – Mount Vinson P. Valušiak a Pavol Barabáš prešli v roku 2006 ako prví trasu v dĺžke 350 km vedúcu zo západného pobrežia Ellsworthovou zemou na vrch Vinson. Počas expedície v roku 2010 sa podarilo P. Valušiakovi, Robertovi Kukučkovi, Patrikovi Tkáčovi a P. Barabášovi dosiahnuť po 200 km dlhom pochode južný pól autonómnym spôsobom. Botanik Martin Bačkor pôsobil v roku 2017 vo vedeckej česko-slovenskej expedícii Antarktída 2017 na českej Mendelovej polárnej stanici (na pobreží Rossovho ostrova).

Až do 20. rokov 20. stor. bola Antarktída krajinou nikoho. V súvislosti s rozvojom letectva, s objavmi značných ložísk čierneho uhlia a rúd neželezných kovov (na Antarktickom polostrove) i s prípravami na 2. svetovú vojnu bola štátmi, ktoré robili v Antarktíde výskumy, jednostranne vyhlásená anexia jednotlivých sektorov vyznačených poludníkmi. Na odôvodnenie svojich nárokov na ďalšie časti Antarktídy začali aj ostatné štáty zakladať vedecké stanice. Za účasti 12 štátov sa na území Antarktídy zriadilo 54 staníc (najmä observatórií). V roku 1959 bola prijatá medzinárodná Zmluva o Antarktíde platná pre oblasť južne od 60. rovnobežky južnej zemepisnej šírky vrátane plávajúcich ľadovcov, ktorá je prvou významnou dohodou o obmedzení zbrojenia v určitej oblasti sveta. Podľa nej možno Antarktídu využívať iba na mierové účely, zakázané sú všetky opatrenia vojenského charakteru. Zabezpečená je sloboda vedeckého výskumu. Bolo vyhlásené moratórium na dovtedajšie nároky štátov na časti Antarktídy. Zmluvu pôvodne uzavreli Argentína, Austrália, Belgicko, Francúzsko, Čile, Japonsko, Južná Afrika, Nórsko, Nový Zéland, USA, Spojené kráľovstvo a bývalý ZSSR. Prostredníctvom pozorovateľov (občanov zmluvných strán) bol vytvorený špeciálny kontrolný systém. Zmluva je otvorená pre všetky štáty a depozitárom je vláda USA. Do platnosti vstúpila v roku 1961. Slovensko je jej signatárom.

anulovanie zmluvy — vypovedanie alebo odstúpenie od zmluvy, ktoré vedie k ukončeniu platnosti zmluvy v dôsledku jej porušenia alebo porušovania spravidla jednou zo zmluvných strán. Neplatnosť medzinárodnej zmluvy, zánik, výpoveď a prerušenie jej vykonávania upravuje Viedenský dohovor o zmluvnom práve z 1969.

Arabská liga, angl. League of Arab States, aj Liga arabských štátov — spojenecká organizácia arabských štátov založená v roku 1945. Vyvíja činnosť na základe Paktu Ligy arabských štátov (1945), ktorý podpísali predstavitelia 7 arabských štátov (Egypt, Irak, Jemen, Jordánsko, Libanon, Saudská Arábia, Sýria), a Zmluvy o spoločnej obrane a hospodárskej spolupráci medzi členskými štátmi Arabskej ligy (1950). Jej cieľom bolo vytvorenie užších vzťahov medzi členskými krajinami a koordinácia ich činnosti na zabezpečenie nezávislosti a suverenity. Členmi sa stali aj ďalšie štáty (Alžírsko, Bahrajn, Džibutsko, Katar, Komory, Kuvajt, Líbya, Maroko, Mauritánia, Omán, Somálsko, Spojené arabské emiráty, Sudán, Tunisko, Palestína, od 2003 sú pozorovateľmi Eritrea a Brazília, od 2006 Venezuela a od 2007 India) ).

Najvyšším orgánom je podľa zakladajúceho paktu rada zložená zo zástupcov všetkých členských krajín, v praxi však funkciu najvyššieho orgánu prevzala Arabská konferencia na najvyššej úrovni, ktorá prerokúva najzávažnejšie otázky politickej orientácie Arabskej ligy. K ďalším orgánom patrí rada spoločnej obrany, hospodárska a sociálna rada, stála vojenská komisia, špecializované ministerské rady, výbory, generálny sekretariát na čele s generálnym tajomníkom; okrem toho v rámci Arabskej ligy pôsobí veľa orgánov, ktoré majú povahu osobitných agentúr. Jej činnosť sťažujú časté spory medzi vládami niektorých štátov znemožňujúce hlbšiu spoluprácu. Sídlo Arabskej ligy je v Káhire, v 80. rokoch dočasne v Tunise.

V roku 2011 bolo dočasne z dôvodu násilného potlačenia protestov (→ Arabská jar) Líbyi pozastavené členstvo. Vzhľadom na pretrvávajúcu občiansku vojnu je od 2011 pozastavené členstvo Sýrii.

arbitrážne konanie, rozhodcovské konanie — jeden z prostriedkov mierového riešenia medzinárodných sporov prostredníctvom rozhodcov a podľa medzinárodného práva. Prvé pravidlá konania stanovil Haagsky dohovor o pokojnom riešení medzinárodných sporov z 1907. Na jeho základe bol zriadený Stály arbitrážny dvor, ktorý patrí k najvýznamnejším stálym rozhodcovským orgánom. V súčasnom období aj napr. Dohovor OSN o morskom práve z 1982 predpokladá zriaďovanie dvoch typov rozhodcovských tribunálov: pre spory o výklad a aplikáciu morského práva všeobecne a pre špeciálne otázky morského práva.

atašé [fr.] — diplomatická hodnosť; člen diplomatického personálu stálej diplomatickej misie (veľvyslanectva) vysielajúceho štátu v prijímajúcom štáte; kultúrny, vojenský alebo obchodný pridelenec.

Atlantická charta, angl. Atlantic Charter — spoločné vyhlásenie amerického prezidenta F. D. Roosevelta a ministerského predsedu Spojeného kráľovstva W. Churchilla zo 14. 8. 1941 obsahujúce spoločné zásady politiky v 2. svetovej vojne a po jej ukončení. Zásady sa týkali zrieknutia sa územnej anexie, odmietnutia územných zmien, pokiaľ nebudú v súlade s vôľou národov, ktorých sa týkajú, práva národov na voľbu formy vlády a na obnovu stratenej zvrchovanosti, slobodného obchodu a slobodného prístupu k zdrojom surovín, ďalej hospodárskej spolupráce medzi všetkými národmi s cieľom zlepšenia pracovných podmienok, sociálneho zabezpečenia a hospodárskeho rozvoja, zabezpečenia mierového vývoja po porážke fašizmu, slobody svetových morí, zrieknutia sa použitia sily v medzinárodných vzťahoch, vytvorenia systému všeobecnej bezpečnosti a regulovania zbrojenia. Charta obsahuje všeobecné demokratické ciele a pripojili sa k nej ďalšie štáty antifašistickej koalície, medzi inými aj Československo. Myšlienky Atlantickej charty boli vo veľkej miere vyjadrené v Charte OSN.

award [euód; angl.] —

1. ekon. v anglo-americkom práve arbitrážne rozhodnutie, rozhodcovský nález v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským (arbitrážnym) súdom;

2. v angloamerickej kultúrnej oblasti literárna alebo umelecká cena.

Bagdadský pakt — vojensko-politický blok uzavretý vo februári 1955 v Bagdade medzi Tureckom a Irakom z iniciatívy USA a Spojeného kráľovstva s cieľom vojenskej a politickej spolupráce pri zaisťovaní bezpečnosti a ochrany partnerov. Koncom 1955 k nemu pristúpili aj Spojené kráľovstvo, Pakistan a Irán. R. 1959 po vystúpení Iraku bolo jeho sídlo presťahované do Ankary a bol premenovaný na CENTO.

Baltské more — plytké šelfové vnútrozemské more Atlantického oceána medzi sev., str. a vých. Európou; plocha 422 700 km² (s ostrovmi 448 200 km²), priemerná hĺbka 48 m, maximálna hĺbka 470 m, prevládajúce hĺbky 40 – 100 m. So Severným morom spojené Dánskymi úžinami (prielivy Kattegat, Skagerrak, Veľký Belt, Malý Belt, Øresund). Veľké zálivy: Botnický záliv (hĺbka vyše 250 m), Fínsky záliv (vyše 100 m), Rižský záliv (okolo 50 m). Početné ostrovy (Alandy, Hiiumaa, Saaremaa, Öland, Bornholm a i.).

Baltské more vzniklo pred 17-tis. rokmi po ústupe kontinentálneho ľadovca, ktorý modeloval škandinávske pobrežie; na juž. pobreží časté limany. Pri výmene vody so Severným morom cez Dánske úžiny prúdi ľahšia, menej slaná voda Baltského mora na povrchu do Seveného mora a ťažšia, slanšia voda Severného mora v hĺbke do Baltského mora. Najväčšie more vo svetovom oceáne s poloslanou (brakickou) vodou. Slanosť sa znižuje od západu na východ a od juhu na sever. V centrálnych častiach sa slanosť vrchných vrstiev pohybuje od 7 do 7,5 ‰. Priemerná teplota na hladine na otvorenej časti mora v zime 1 – 3 °C, pri pobreží menej ako 0 °C, v lete do 18 – 20 °C. Vplyvom vetra a náhlych zmien tlaku výrazné kolísanie hladiny. Zmeny úrovne v zálivoch 1,5 – 3 m. Prílivy do 20 cm.

Najväčšie rieky ústiace do Baltského mora: Visla, Odra, Západná Dvina, Neman, Neva. Lov sleďa, tresky, lososa, kambaly, ostrieža. Prieplavom spojené s Volgou a Bielym morom. Významné prístavy: Petrohrad, Tallinn, Riga, Gdyňa, Gdansk, Štetín, Rostock, Warnemünde, Kiel, Kodaň, Malmö, Štokholm, Turku, Helsinki.

Plavbu po Baltskom mori a po prielivoch právne upravuje Kodanský dohovor z 1857; sú prístupné obchodným a vojnovým lodiam bez akéhokoľvek obmedzenia.

IRU —

1. → Medzinárodná únia cestných dopravcov;

2. → Medzinárodná rómska únia

islamské právo — samostatný právny systém charakteristický úzkym spojením náboženskej a sekulárnej sféry a z toho vyplývajúcim komplikovaným súborom religióznych, morálnych a právnych noriem; univerzálny komplex pravidiel správania moslimov postihujúci (vo všeobecnosti i v jednotlivostiach) sociálne, ekonomické, morálne a duchovné stránky života. Zo všetkých dnešných svetových právnych systémov sa v ňom v najväčšej miere uplatňuje náboženský základ (islam). Najdôležitejším prameňom islamského práva je Korán. Je v ňom zhrnutá (zapísaná) zvesť tvoriaca základ islamského učenia, zjavená podľa islamskej tradície prorokovi Mohamedovi (Muhammadovi), ktorý je pre stúpencov islamu (moslimov) ústrednou osobnosťou. Mohamed bol aj tvorcom základov nového politického a spoločenského usporiadania, kodifikátorom základných zásad štátu, práva i etiky, čím prispel k vzniku islamského práva. Zo základov pravidiel, ktoré položil a podľa ktorých sa moslimovia dodnes správajú, sa odvodzujú ich povinnosti vrátane tých, ktoré nadobúdajú právny charakter. V Koráne sa okolo 600 veršov (áját) zaoberá témami dotýkajúcimi sa práva, viaceré majú aj čisto právny charakter. Venujú sa najmä rodinnoprávnym, občianskoprávnym a trestnoprávnym vzťahom, niektoré verše sa dotýkajú dedičského práva, vzťahov medzi manželmi a vzťahov k štátnej moci, niektoré majú medzinárodnoprávny charakter. Vlastné islamské právo je reprezentované právom šaría (šarí’a; z arab. šara’a = usmerňovať, vydávať zákony), ktoré predstavuje nemenný morálny zákon záväzný pre všetkých veriacich (odvoláva sa na vieru, sú v nej zaradené presne určené a jednoznačne chápané ustanovenia Koránu a sunny s jednoznačným výkladom; pojmy islamské právo a šaría sa často stotožňujú), a islamskou právnou vedou (arab. fikh), ktorá sa islamským právom zaoberá (vytvára formulácie a výklad práva). Delí sa na dve základné časti: na vedu o prameňoch práva (usúl al-fikh), ktorá vytvára pravidlá a metódy skúmaním základov a hlavných (t. j. všeobecne platných) prameňov práva, a na odvetvie pozitívneho práva, ktoré znamená praktické uplatnenie práva (furú’ al-fikh) v konkrétnych prípadoch. K hlavným prameňom práva, ktoré uznáva klasická islamská právna teória, patria okrem Koránu aj sunna (suna; súhrn rozprávania o bytí, konaní, odporúčaniach, činoch a príkazoch proroka Mohameda, t. j. tradícia), idžmá (idžmá’; zhoda náboženskoprávnych autorít v otázkach, na ktoré Korán ani sunna nedávajú primeranú odpoveď) a kijás (forma analogického úsudku, na základe ktorého sa vytvárajú právne pravidlá umožňujúce prekonať medzery v právnej úprave určitej oblasti alebo konkrétneho prípadu), pričom prvé dva majú charakter Božej zvesti, a preto sú nespochybniteľné, ďalšie dva sú výsledkom ľudského úsudku. Islamská právna veda (fikh; vznikla v priebehu 8. – 9. stor., teda dve až tri stor. po písomnom zaznamenaní kánonického textu Koránu) sa nestavia proti Koránu a sunne, vychádza však z ľudského rozumu a slobodných úvah človeka, zdôvodňuje nové aspekty praktického života. Za vlády dynastie Abbásovcov vznikli v 8. – 10. stor. v islamskej právnej vede (fikh) viaceré náboženskoprávne školy (arab. mazáhib; → mazhab), ktoré sa podľa rozdelenia stúpencov islamu na sunnitov a šíitov líšili v prístupe k interpretácii práva. Z množstva škôl existujúcich v ranom období vývoja sa dodnes udržali štyri ortodoxné sunnitské právne školy: hanafíovská právna škola, hanbalovská právna škola, málikovská právna škola a šáfi’ovská právna škola nazvaná podľa M. aš-Šáfi’ího považovaného za zakladateľa vedy o prameňoch práva (usúl al-fikh), ktorého pôsobenie bolo vyvrcholením úsilia o systematizáciu práva (v diele ar-Risála fi usúl al-fikh uznával ako štyri základné pramene Korán, sunnu, idžmu a kijás). Šíitský smer reprezentujú právne školy spojené s jednotlivými šíitskými odnožami (resp. sektami). Najvýznamnejšia z nich je škola sekty isná’ašaríja (tzv. imámovská právna škola, niekedy nazývaná aj dža’faritská právna škola), ďalej sú to právne školy siekt zajdíja a ismá’ílíja, vlastný právny systém má aj umiernená cháridžovská sekta ibádíja. Šíitský smer islamského práva je oproti sunnitskému otvorenejší, dynamickejší a umiernenejší. Rozdiely sú najmä v otázkach manželstva a dedičského práva. Okrem toho šíiti nepovažujú idžmu za prameň práva a za nástroj jurisprudencie. Ďalšou právotvornou zásadou islamského práva je idžtihád (samostatná interpretácia prameňov; z arab. idžtihada = posudzovať, samostatne sa o niečo usilovať), ktorý sa využíva, ak základné pramene islamského práva nenachádzajú jasnú odpoveď na nejakú otázku. Sunnitská vetva islamu idžtihád od 10. stor. (od aplikácie názoru právnych škôl) neuznáva, naproti tomu šíitská vetva ho používa v teórii aj v praxi až do súčasnosti (právnou autoritou je mudžtahid). Tradične uznávaný je aj taklíd (napodobňovanie, súlad s právnym precedensom). Popri týchto zásadách sa v islamskom práve riešenie niektorých prípadov riadi aj obyčajovým právom ’urf (uplatní sa všeobecne rozšírený predislamský zvyk, resp. opakujúca sa kolektívna prax, ktorá prináša prospech a neodporuje šaríi; v indonézsko-malajskej kultúrnej oblasti adat). Napriek špecifikám právnych noriem, ktoré regulujú vzťahy vyplývajúce zo základov islamského štátu, a tých, ktoré sa používajú na riešenie súkromných vzťahov moslimov, v islamskom práve nie je zaužívané členenie práva na verejné a súkromné, charakteristické je prekrývanie alebo zlúčenie verejného a súkromného práva, v praxi však toto delenie existuje. Prevažujúcou formou je súkromné právo, do ktorého patrí odvetvie mu’ámalát upravujúce právne vzťahy medzi ľuďmi (občianske právo — rieši otázky práva osobného statusu, náboženských princípov a náboženskomorálnych kritérií, ktoré nachádzajú uplatnenie v inštitútoch manželstva, rozvodu, dedenia, opatrovníctva ap., vlastnícke otázky, podmienky zmlúv, záväzkové otázky ap.), z ktorého sa vyčleňuje oblasť trestného práva (’ukúbát), špecifická sankciami za všetky porušenia práva nezávisle od ich charakteru (postihy za trestné činy proti Bohu, resp. proti náboženstvu a vojenskej morálke, za civilné delikty i za spoločensky nebezpečné konanie). Okruh práva ’ibádát rieši povinnosti človeka (veriaceho) voči Bohu (k základným patrí tzv. päť stĺpov viery). Princípy a mravné kritériá islamu, ktoré sú základom celkovej regulácie všetkých vzťahov vnútri moslimskej spoločnosti, prešli čiastočnými zmenami. Aj keď sa reformy uskutočňujú od 17. stor., k najvýznamnejším došlo v 2. polovici 20. stor. Začali sa prijímať nové zákony vo forme kódexov, nastalo obdobie europeizácie práva a zmeny sa začali uskutočňovať aj v súdnom systéme (napr. v Pakistane, Sýrii, Iraku, Tunisku, vo vých. Afrike a v krajinách Perzského zálivu, pričom Turecko už v 1. polovici 20. stor. postupne zrušilo platnosť islamského práva). Naproti tomu v iných krajinách (napr. v Pakistane, Saudskej Arábii, Iráne a Spojených arabských emirátoch) si islamské právo (najmä pri regulácii osobného statusu) udržiava svoje pozície (zaužívané je označenie islamské štáty) a mnohé krajiny sa vrátili k aplikácii tradičných právnych inštitútov známych niekoľko storočí (upravujú napr. nezákonný sexuálny styk, polygamiu, zákaz požívania alkoholických nápojov a i.). Otázkami práva sa zaoberajú teologicko-právne autority (→ álim), znalci práva (→ fakih), úradníci zastávajúci funkciu sudcu (→ kádi) a právni poradcovia (→ mufti, majú právo vyhlasovať autoritatívny právny názor → fatva); spoločne tvoria islamské duchovenstvo.

ius ad bellum [jús; lat.] — právo na vojnu; koncepcia obsahujúca pravidlá upravujúce spôsoby realizácie subjektívneho práva štátu vypovedať vojnu. V medzinárodnom práve až do 1. svetovej vojny platilo, že každý štát mohol kedykoľvek vyhlásiť vojnu pri vymáhaní svojich nárokov od iného štátu, resp. pri riešení sporov s inými štátmi. Toto subjektívne právo štátu vypovedať vojnu, považované dovtedy za jedno zo základných práv štátu, bolo postupne obmedzované a 1928 bolo Briand-Kelloggovým paktom zakázané. Zásada zákazu použitia sily a hrozby silou je obsiahnutá aj v Charte OSN (článok 2 odsek 4). Z pôvodného subjektívneho práva na vojnu (ius ad bellum) tak po zákaze použitia vojenskej sily zostalo len právo štátu viesť obrannú vojnu, t. j. pri ozbrojenom útoku prirodzené právo na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu (článok 51 Charty OSN).

ius belli [jús -lí; lat.] — v širšom význame vojnové právo. Podľa tradičného medzinárodného práva sa pod týmto pojmom chápalo celé osobitné odvetvie medzinárodného práva zahŕňajúce všetky pravidlá týkajúce sa vojny. Obsahovalo právo na vojnu (→ ius ad bellum) a právo platné počas vojny (→ ius in bello). V súčasnosti sa presnejšie označuje ako právo ozbrojeného konfliktu.

ius cogens [jús kógéns; lat.], kogentné právo — označenie právnych noriem ustanovujúcich variant správania, ktorý je záväzný a subjekty práva ho nemôžu dohodou vylúčiť ani modifikovať. Väčšina právnych noriem má kogentný (t. j. donucovací, prikazovací) charakter. Kogentné právne normy prevládajú v oblasti ústavného, správneho a trestného práva, ako aj v ďalších odvetviach verejného práva. Vo sfére súkromného práva sa kogentné právne normy častejšie vyskytujú napr. medzi ustanoveniami o vecných právach týkajúcich sa nehnuteľností či v rodinnom práve. V medzinárodnom práve sa ako ius cogens označujú imperatívne normy všeobecného medzinárodného práva, teda normy prijaté a uznané medzinárodným spoločenstvom štátov ako celkom za normy, od ktorých nie je dovolené sa odchýliť a ktoré sa môžu zmeniť iba novými normami medzinárodného práva rovnakej povahy. Protikladom ius cogens je ius dispositivum.

ius contrahendi [jús kon- -dí; lat.] — právo uzatvárať medzinárodné zmluvy, kontraktuálna spôsobilosť. Typický znak, resp. typická vlastnosť subjektu medzinárodného práva a jeho medzinárodnoprávnej subjektivity. Podľa článku 6 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 1969 má každý štát spôsobilosť uzatvárať medzinárodné zmluvy.

ius in bello [jús -ló; lat.] — právo platné počas vojny (vojnové právo v užšom význame). Práva a povinnosti štátov počas ozbrojeného konfliktu; → právo ozbrojeného konfliktu.

jednostranný akt v medzinárodnom práve — právny akt, ktorým štát vyjadruje vôľu alebo súhlas na vytváranie nových právnych záväzkov alebo právnych účinkov na základe medzinárodného práva bez toho, aby tieto záväzky alebo účinky vytvorili aj iné štáty. Právny záväzok môže štát prijať bez toho, aby ho výslovne prijali iné štáty aj v prípade, ak sa jeho právne účinky dotknú iných štátov podľa medzinárodného práva, napr. ak ide o notifikáciu, uznanie (štátov), protest, ultimátum, prístup k mnohostrannej zmluve, prerušenie diplomatických stykov, vyhlásenie vojny, zrieknutie sa prísľubu a pod. Akt musí byť verejný, jeho medzinárodná záväznosť spočíva v úmysle štátu byť viazaný, t. j. plniť záväzok obsiahnutý v jednostrannom akte. Otázkami právnej povahy jednostranných aktov štátu sa od 1997 v rámci OSN zaoberá Komisia pre medzinárodné právo. Medzinárodný súdny dvor rozhoduje v jednotlivých prípadoch jednostranných aktov štátov, napr. 1974 vyhlásil záväznosť jednostranných aktov podľa medzinárodného práva a rozhodol o záväznosti jednostranného aktu v prípade Francúzska, ktoré uskutočňovalo nukleárne testy v otvorenom prostredí v oblasti Tichomoria i napriek svojmu vyhláseniu, že už v nich nebude pokračovať.

junktim [lat.] — vzájomná spojitosť, podmienenosť dvoch aktov;

1. ekon. → junktimový obchod;

2. v politickej praxi spojenie, resp. viazanie výsledkov rokovania na splnenie určitých podmienok jednej strany. V medzinárodných vzťahoch vyjadruje podmieňovanie riešení určitých medzinárodných problémov či uzavretie medzinárodných dohôd vyriešením sporných otázok či splnením podmienok, ktoré s problémom alebo s témou priamo nesúvisia. Junktim ako forma politického nátlaku je známa z dejín diplomacie, napr. bola dôležitou súčasťou politiky rakúskeho štátnika C. W. Metternicha v 19. stor.

kabinetný list, aj uvádzací list —

1. listina vystavená a podpísaná ministrom zahraničných vecí vysielajúceho štátu, adresovaná ministrovi zahraničných vecí prijímajúceho štátu, slúžiaca na predstavenie vedúceho diplomatickej misie (→ chargé d’affaires en pied), ktorý ho odovzdáva ministrovi zahraničných vecí prijímajúceho štátu pri nástupnej audiencii;

2. hist. neoficiálny list jedného vládcu (panovníka) druhému.

kaper [hol.] → korzár

kapitulácia [lat.] —

1. priznanie porážky, podrobenie sa, vzdanie sa (spravidla ozbrojených síl alebo opevneného miesta nepriateľskej armáde; symbolom kapitulácie je biela zástava vztýčená kapitulujúcou stranou); prenesene podľahnutie okolnostiam, rezignácia;

2. zmluva (členená na články, kapitoly, lat. capitulum, odtiaľ názov):

a) v medzinárodnom práve v zmysle Haagskeho dohovoru o zákonoch a obyčajach pozemnej vojny (resp. Poriadku pozemnej vojny, 1907) ústna alebo písomná dohoda (kapitulačná zmluva, kapitulačný akt) medzi vojnovými stranami alebo ich ozbrojenými silami o zastavení vojenských akcií, popri prerušení boja a prímerí jeden zo spôsobov zastavenia vojenských akcií. Obsahuje konkrétne podmienky zastavenia bojov a zloženia zbraní kapitulujúcej strany. Príslušníci porazených ozbrojených síl sa stávajú vojnovými zajatcami víťaznej strany a všetok vojenský materiál v danej oblasti sa stáva jej vojnovou korisťou. Pri podmienečnej kapitulácii si kapitulujúca strana určuje niektoré podmienky, napr. zvláštny režim zajatia alebo ponechanie si istých druhov zbraní. Pri bezpodmienečnej kapitulácii víťazná strana rozhoduje o všetkých podmienkach ukončenia ozbrojeného konfliktu, ale len v medziach platného medzinárodného práva ozbrojeného konfliktu. Napr. akt o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka z 8. mája 1945 obsahoval ustanovenia o zastavení vojenských akcií, odzbrojení nemeckej armády, vydaní všetkých lietadiel, vojnových lodí, vojenských zariadení a materiálov, vojenských stavieb a výzbroje, navrátení vojnových zajatcov, prepustení všetkých internovaných osôb a vydaní hlavných nacistických predákov i osôb obvinených z vojnových zločinov. Podobné podmienky obsahoval akt o bezpodmienečnej kapitulácii Japonska z 2. septembra 1945, japonské štátne orgány však zostali zachované a právomoci cisára a vlády boli podriadené spojeneckému Okupačnému štábu;

b) volebná kapitulácia — v stredoveku a novoveku písomný právny dokument, zmluva medzi voleným (budúcim) vládcom a jeho voliteľmi určujúca hranice jeho budúcej moci. Od volebnej prísahy sa odlišovala tým, že jej dodržiavanie ešte pred volebným aktom písomne potvrdili a odprisahali všetky zúčastnené strany. Mohla mať rozličnú formu a uplatňovala sa napr. pri voľbe dóžu v Benátskej republike (promissione ducale, od 1192) alebo pri voľbe panovníka v monarchiách Európy medzi uchádzačom o trón a zhromaždením jeho voliteľov výlučne z radov šľachty (snem, kolégium kurfirstov), pričom budúceho panovníka zaväzovala dodržiavať zemskú (krajinskú) stavovskú ústavu, politické, majetkové a osobné práva stavov (napr. pri voľbe kráľa v škandinávskych krajinách). V Uhorsku mala zvyčajne formu inauguračných diplomov vydávaných pravidelne od obdobia vlády Vladislava III. Varnenčíka (korunovaný 1440 ako Vladislav I.), ktorý podpísaním volebnej zmluvy (lat. pactum conventum) písomne potvrdil sľub dodržiavať kolektívne výsady šľachty (zakotvené už 1222 v Zlatej bule Ondreja II.). Odvtedy panovník zvyčajne pred aktom korunovácie, prípadne už pred aktom voľby, podpisoval a prísahou potvrdzoval inauguračný diplom garantujúci dodržiavanie stavovských výsad, neporušiteľnosť hraníc a celistvosť krajiny, dosadzovanie do úradov iba príslušníkov miestnej šľachty, nie cudzincov, ap. Vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa volebná kapitulácia obmedzovala inak neobmedzené výsady monarchu v prospech práv kurfirstov, ktorí určovali jej podmienky v mene ríše.

Z formálneho hľadiska za prvú volebnú kapituláciu vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa možno považovať zmluvu uzavretú 1519 medzi budúcim rímsko-nemeckým cisárom, španielskym kráľom Karolom I. (ako rímsko-nemecký cisár Karol V.) a kurfirstami. Volebná kapitulácia tak nadobudla charakter ústavného aktu a vymedzila formu štátu ako stavovskej monarchie (nemožnosť nastoliť v ríši absolutizmus španielskeho typu). Podpis volebnej kapitulácie ako obligatórnu podmienku nástupu rímsko-nemeckého panovníka na trón zakotvil Vestfálsky mier (1648), ktorý zároveň rozšíril garancie práv na všetky ríšske stavy (vrátane dodržiavania dohôd zakotvených v Augsburskom náboženskom mieri, 1555). Posledná volebná kapitulácia Svätej rímskej ríše nemeckého národa bola podpísaná pri nástupe cisára Františka II. na trón (1792) a predstavovala komplexný zákonodarný akt regulujúci práva panovníka a stavov (1806 bol František II. donútený vzdať sa titulu cisára a rozpustil rímsko-nemeckú ríšu, čo formálne zdôvodnil nemožnosťou splniť záväzky vyplývajúce z volebnej kapitulácie). V Anglicku mali volebné kapitulácie formu listín slobôd (charty) vydávaných panovníkmi počnúc inauguráciou kráľa Henricha I. (1100) a boli považované za súčasť rozšírenej korunovačnej prísahy. Najväčší význam mala Veľká listina slobôd (lat. Magna charta libertatum) vydaná Jánom I. Bezzemkom 1215, ktorá o. i. rozšírila dovtedy zaručené práva zárukou práva na odpor (lat. ius resistendi) a z dlhodobého hľadiska sa stala východiskom ustanovenia konštitučnej monarchie s parlamentnou formou vlády po Slávnej revolúcii 1688;

c) špan. capitulación — dohoda medzi španielskym kráľom a vodcom alebo organizátorom prieskumnej alebo dobyvateľskej výpravy počas conquisty (15. – 16. stor.), ktorá stanovovala podmienky výpravy. Napriek tomu, že dobyvateľovi zaručovala viaceré, najmä ekonomické privilégiá, bola sformulovaná tak, aby nebolo možné spochybniť či obmedziť suverenitu španielskeho kráľa nad novozískanými územiami. Ako vzor slúžili kapitulácie zo Santa Fe (špan. Capitulaciones de Santa Fe), dokument podpísaný 17. 4. 1492 katolíckymi kráľmi Ferdinandom II. Katolíckym a Izabelou I. Katolíckou na jednej a K. Kolumbom na druhej strane. Jeho nasledovníkom sa však také rozsiahle práva a monopoly už získať nepodarilo;

d) nerovnoprávne, spravidla obchodné zmluvy uzatvárané medzi Osmanskou ríšou (Tureckom) a európskymi mocnosťami, zabezpečujúce zahraničným (európskym) obchodníkom v Osmanskej ríši rozsiahle privilégiá (napr. osobitný, tzv. kapitulačný režim, nižšie dovozné ako vývozné clo ap.). Kapitulácie však neboli recipročné, podobné výhody tureckí obchodníci v zahraničí nemali, čo malo negatívne dôsledky na turecké hospodárstvo. Prvá (neratifikovaná) kapitulácia bola uzavretá 1536 s Francúzskom, neskôr ďalšie so Spojeným kráľovstvom a Ruskom. Kapitulácie stratili platnosť vstupom Turecka do 1. svet. vojny, resp. po podpise Lausannskej mierovej zmluvy (1923). Zmluvy podobného charakteru boli uzatvárané aj s inými ázijskými a africkými štátmi; → nerovnoprávna zmluva.

kapitulačný režim — štátna závislosť, ktorú na základe kapitulačných nerovnoprávnych zmlúv najmä v 18. a 19. stor. vnucovali vyspelé západné štáty menej rozvinutým štátom, a tak si pre seba a svojich príslušníkov zabezpečovali privilegované postavenie a rozsiahle hospodárske a i. výhody, napr. konzulárnu jurisdikciu (nepodliehali právomoci miestnych súdov); → otvorený prístav.

kogentné normy medzinárodného práva → ius cogens

kogentný [lat.] — práv. záväzný, platný bez možnosti odchýlky od záväznej normy (→ ius cogens).

Komisia OSN pre odzbrojenie, angl. United Nations Disarmament Commission, UNDC — poradný orgán Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov (VZ OSN) zaoberajúci sa otázkami odzbrojenia. Založený 1952 na základe rezolúcie č. 502 (11. 1. 1952) ako orgán Bezpečnostnej rady OSN so sídlom v Ženeve, stretnutia však prebiehali iba príležitostne. R. 1978 na prvom osobitnom zasadnutí VZ OSN venovanom odzbrojovaniu bola založená nová UNDC ako jeho poradný orgán, ktorej členmi sa stali zástupcovia všetkých štátov OSN. Jej mandátom je posudzovanie problematiky odzbrojenia a súvisiacich otázok a predkladanie odporúčaní k nim. Komisia sa zaoberá rozhodnutiami a odporúčaniami doterajších osobitných zasadnutí OSN venovaných agende odzbrojenia. Zasadá každoročne, zvyčajne v apríli, v hlavnom sídle OSN New Yorku.

Komisia pre medzinárodné právo, angl. International Law Commission, ILC — poradný orgán Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov (VZ OSN), ktorého hlavným cieľom je napomáhať kodifikáciu medzinárodného práva a jeho pokrokový rozvoj. Založený 1947 na základe rezolúcie č. 174 (21. 11. 1947). Členovia ILC (v súčasnosti ich je 34) nevystupujú ako zástupcovia štátov, ale ako uznávaní znalci medzinárodného práva proporcionálne zastupujúci hlavné právne systémy sveta; volení sú VZ OSN na obdobie 5 rokov. Komisia zasadá každoročne, riadi sa schváleným štatútom. Vypracúva návrhy zásad a noriem (na základe podrobného štúdia medzinárodnej praxe, judikatúry a náuky medzinárodného práva), ktoré sú spravidla predlohou pri prerokúvaní (uzatváraní) medzinárodného dohovoru o určitej problematike. Rieši problémy vyplývajúce z dlhoročného programu vypracovaného 1949 alebo úlohy vyšpecifikované VZ OSN.

K prvým dokumentom vypracovaným komisiou patria návrhy deklarácie práv a povinností štátov a súbor zásad medzinárodného práva. K ďalším medzinárodným dohovorom patria napr. štyri ženevské dohovory o morskom práve (1958), Dohovor OSN o obmedzení prípadov bezdomovstva (1961), Viedenský dohovor o diplomatických stykoch (1961), Dohovor o zabránení a trestaní trestných činov proti osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu vrátane diplomatických zástupcov (1973), Viedenský dohovor o zastúpení štátov v ich stykoch s medzinárodnými organizáciami univerzálneho charakteru (1975), Viedenský dohovor o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám (1976), Viedenský dohovor o sukcesii štátov vo vzťahu k štátnemu majetku, štátnym archívom a štátnym dlhom (1983) a Viedenský dohovor o práve zmlúv medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami (1986).

Od 2001 sa komisia zaoberá návrhmi pravidiel o zodpovednosti štátov za medzinárodné protiprávne konanie, od 2005 trestnou zodpovednosťou zamestnancov OSN počas vyslania, od 2007 otázkami diplomatickej ochrany, od 2010 efektívnymi opatreniami na posilnenie ochrany, obrany a bezpečnosti diplomatických a konzulárnych misií a ich predstaviteľov, od 2009 otázkami univerzálnej jurisdikcie; od 2007 pokračuje v riešení otázok medzinárodnej zodpovednosti za škodlivé následky činnosti nezakázanej medzinárodným právom. V roku 2006 bola prijatá globálna protiteroristická stratégia OSN, na ktorej komisia sústavne pracuje, 2011 predložila návrh textu dohovoru obsahujúceho pravidlá na vyhostenie cudzincov. V roku 2010 predbežne prijala návrh pravidiel upravujúcich výhrady k medzinárodným zmluvám.

kompromis [lat.] — dohoda uzavretá na základe vzájomných ústupkov; aj vzájomné ústupky vedúce k dohode; 

práv. v medzinárodnom práve spôsob riešenia sporných záležitostí konaním a dohodou na základe vzájomných ústupkov zúčastnených partnerov. Realizáciou kompromisu je uzatvorenie medzinárodných dohôd, ktoré sú výsledkami ostrých politicko-diplomatických rokovaní, kde sa zúčastnené strany usilovali čo najviac presadiť vlastné záujmy. Dosiahnuté dohody nakoniec vždy vychádzajú z existujúcich spoločných záujmov všetkých zúčastnených strán.

kontinuita štátu — práv. pokračovanie existencie štátu ako subjektu medzinárodného práva napriek čiastočným zmenám rozsahu jeho územia, zmenám formy vlády alebo napriek iným ústavným zmenám, vojenskej okupácii územia alebo zmene spoločenského zriadenia. Naopak, zmeny spôsobujúce zánik štátu majú za následok prerušenie kontinuity, teda diskontinuitu štátu (napr. rozpad štátu na dva alebo na viac nových štátov). Diskontinuita štátu nastoľuje otázky uznania a sukcesie (nástupníctva) štátov. Pri násilných zmenách formy vlády, zmenách vyvolaných sociálnymi revolúciami a pod., aj keď kontinuita štátu nie je prerušená, môžu vzniknúť určité závažné medzinárodnoprávne otázky (napr. otázka uznania vlády a otázka ďalšieho trvania niektorých medzinárodných záväzkov daného štátu).

kontraband [tal.] —

1. ekon., práv. tovar, za ktorý nebolo zaplatené clo či daň a nie je povolená jeho výroba, vlastníctvo, vývoz či dovoz. Ide o tovar, s ktorým nie je povolené obchodovať, alebo o tovar, ktorý je nezákonne prepravovaný cez hranice štátu (je pašovaný alebo pokútne prevážaný), predmet nezákonného obchodu;

2. práv. vojnový kontraband — tovar neutrálneho štátu, ktorého dovoz do nepriateľského štátu je v prípade ozbrojeného konfliktu (námornej vojny) druhou vojnovou stranou zakázaný (takýto tovar podlieha koristnému právu), napr. zbrane a strelivo určené priamo a výlučne na vojenské účely (absolútny kontraband) alebo palivo, potraviny, textilný materiál a pod., ktoré môžu slúžiť na vojenské i na civilné potreby (relatívny kontraband).

kontribúcia [lat.] —

1. historické označenie rozličných druhov peňažných alebo naturálnych dávok vyberaných v minulosti v niektorých krajinách pravidelne alebo nepravidelne od obyvateľstva (s výnimkou šľachty, ktorá disponovala právom nezdaniteľnosti) a odvádzaných v prospech štátu. Kontribúcie sú z hľadiska vývoja daňových systémov pokladané za predchodcov dnešných priamych daní. Medzi pravidelne vyberané kontribúcie v Uhorsku patrili o. i. dymné (daň z jednotlivých domácností, komínov alebo ohnísk), deviatok (naturálna daň) a terragium (daň z pozemkov), ktoré boli v roku 1323 Karolom I. Róbertom nahradené priamou pozemkovou daňou z brány (portálnou daňou, → porta). K nepravidelne vyberaným kontribúciám patrili rozličné vojnové dane určené na financovanie vojenských výprav či na obranu krajiny, napr. kolekta (zavedená v 13. stor. Ondrejom II.) a subsídium (zavedené napr. v roku 1397 na financovanie protitureckých vojen);

2. v medzinárodnom práve vojnová daň: a) suma (peňazí), ktorú po skončení vojny vymáhal víťazný štát od porazeného. Rozsah, formy a podmienky kontribúcie stanovoval jednostranne víťazný štát, ktorý sa takto obohacoval na úkor porazeného (napr. Francúzsko zaplatilo v roku 1871 ako kontribúciu 5 mld. frankov Nemecku); b) suma (peňazí) vymáhaná okupačnou mocnosťou od civilného obyvateľstva na okupovanom území iba v prospech armády alebo administrácie na obsadenom území (nie na všeobecné potreby vojny). Musela byť primeraná zdrojom okupovaného územia, vyberala sa spravidla podľa predpisov o daniach a na základe potvrdenia.

V súčasnosti je akákoľvek forma kontribúcií protiprávna.

konvencia [lat.] —

1. zvyklosť, zaužívaný, ustálený spôsob myslenia, správania, postupu a pod. Konvenciu možno vyjadriť vo forme pravidla alebo normy, ktorá zefektívňuje určitý priebeh úkonov alebo činností; estet. súhrn predstáv o tom, ktoré umelecké prostriedky sa v tradícii osvedčili a je vhodné ich používať; aj zaužívaný spôsob tvorby. Konvencia je zásobárňou znakov, symbolov a umeleckých postupov, ale aj brzdou vývinu. V umeleckých akadémiách niekedy funguje ako nepísaný zákon. Ak sa presadzuje vedome, stáva sa kánonom. Výsledkom nasledovania konvencie je akademizmus alebo eklekticizmus. Konvenčné zobrazovanie skutočnosti vyžadujú často od umelcov autoritatívne režimy;

2. dohoda, dohovor (→ konvencia označovania); práv. spravidla medzinárodná dvojstranná alebo mnohostranná zmluva; označenie najmä mnohostranných medzinárodných zmlúv s právotvornými účinkami uzatváraných medzinárodnými organizáciami zaoberajúcimi sa všeobecnými problémami, napr. OSN a Medzinárodnou organizáciou práce (dohovory o minimálnej mzde, o práve organizovať sa a kolektívne rokovať, o bezpečnosti a ochrane zdravia pracovníkov a pod.); v súčasnosti sa nahrádza termínom dohovor. V ekonomickej oblasti sa v minulosti prijímali mincové konvencie, ktoré stanovovali podmienky obehu spoločnej meny konkrétne vymedzeného okruhu krajín vrátane jej výmenného kurzu, ako aj práva a povinnosti menových autorít v oblasti zabezpečovania jej stability.

konvenčné zbrane — zbrane, ktoré sú určené na priamy kontakt s protivníkom alebo využívajú konvenčnú muníciu, nepatria k nim teda zbrane hromadného ničenia (jadrové zbrane, chemické zbrane, biologické zbrane).

Vznikli v prehistorickom období pôvodne ako prostriedok lovu, zaistenia obživy či odevu. V súvislosti s ekonomickou, sociálnou, ideologickou a historickou diferenciáciou spoločnosti sa stali špeciálne vyrábaným prostriedkom klasického ozbrojeného zápasu. Stav konvenčných zbraní a ich vývoj súvisí najmä s rozvojom výrobných síl a kapacít spoločnosti. K súčasným moderným konvenčným zbraniam patria prostriedky priameho ničenia (strely), prostriedky na ich dopravu na cieľ (vystrelením, vypustením alebo zhodením), ako aj prístroje a zariadenia na ich ovládanie. Zbraňové systémy vybavené modernými technológiami sa zvyknú označovať aj ako zbraňové komplety.

Konvenčné zbrane sa rozdeľujú podľa viacerých kritérií: podľa spôsobu kontaktu s protivníkom a podľa spôsobu dopravy prostriedkov priameho ničenia na cieľ na a) chladné zbrane (využívajú svalovú silu človeka), ktoré sa ďalej delia na bicie (úderné – kyjak, palcát), vrhacie (oštep) a sečné a bodné (sekera, meč, kopija, halapartňa, šabľa) tvoriace skupinu chladných ručných zbraní, ďalej na strelné zbrane (luk, prak, kuša, balista) a nástražné zbrane (pasce), na ktoré nepriateľ našľapuje (naráža) sám a ktoré sú umiestňované skryto priamo v miestach možnej činnosti nepriateľa, b) palné zbrane, ktoré sa ďalej delia na strelné zbrane, pri ktorých dochádza k vymeteniu prostriedku priameho ničenia (strela) z hlavne vplyvom tlaku spalín prachovej náplne (arkebúza, revolver, guľomet, samopal, delo, mínomet), reaktívne zbrane, resp. raketové zbrane, pri ktorých sa využíva reaktívny pohon (rakety, raketomety), pohon elektrických či piestových motorov alebo kombinovaný spôsob dopravy (raketové torpédo, reaktívna strela), a nástražné zbrane (výbušné zátarasy), c) paprskové zbrane (aj zbrane so smerovanou energiou; nepriateľský cieľ ničia vyžarovaním vysokého kvanta energie, napr. laserovej); podľa stupňa pohyblivosti na stacionárne (umiestnené na nepohyblivom základe, napr. pevnostné a pobrežné delá, niektoré typy raketových kompletov), mobilné (umiestnené na pohyblivom základe, s tzv. nosičmi, napr. lietadlá a lode), samohybné (vybavené vlastnými pohyblivými nosičmi, napr. samohybné delo a tank), ťahané motorovými vozidlami alebo zvieratami (horské delo, mínomet) a nesené; podľa počtu členov obsluhy na individuálne (osobné a obsluhované jednotlivcom) a kolektívne (obsluhované osádkou); podľa stupňa automatizácie streľby na automatické, poloautomatické a neautomatické; podľa možnosti zmeniť dráhu letu strely na cieľ na neriadené (dráha letu strely je plne určená východiskovými podmienkami streľby, resp. výstrelu, zhodenia alebo vypustenia) a riadené (je možné meniť dráhu letu strely, a zvýšiť tak presnosť zásahu, napr. navádzané strely); podľa príslušnosti k druhu ozbrojených síl na zbrane pozemného vojska, letectva, raketového vojska, delostrelectva a námorníctva. Klasifikácia konvenčných zbraní sa mení v závislosti od vývoja zbraní.

Použitie niektorých typov konvenčných zbraní je upravené (resp. zakázané) v Dohovore o zákazoch alebo obmedzeniach použitia určitých konvenčných zbraní, ktoré môžu byť považované za nadmerne zraňujúce alebo majúce nerozlišujúce účinky, prijatom v Ženeve v roku 1980 (platný od roku 1983). Podľa neho sa zmluvné strany zaväzujú (opierajúc sa o zásadu medzinárodného práva) nepoužívať pri ozbrojených konfliktoch zbrane, strelivo a materiály, ktoré môžu spôsobiť nadmerné zranenia alebo zbytočné utrpenie, a nepoužívať také metódy a prostriedky vedenia vojny, ktoré majú za cieľ spôsobiť (alebo od ktorých sa dá očakávať, že spôsobia) ďalekosiahle, dlhotrvajúce a ťažké škody na životnom prostredí. Na základe tohto dohovoru a k nemu pripojených protokolov (napr. Protokol o nezistiteľných úlomkoch, Protokol o zákazoch alebo obmedzeniach použitia mín, nástražných systémov a i. zariadení a Protokol o zákazoch alebo obmedzeniach použitia zápalných zbraní), resp. ďalších medzinárodných dohôd musí zostať civilné obyvateľstvo a kombatanti neustále pod ochranou a pôsobnosťou zásad medzinárodného práva odvodených od zaužívaných zvyklostí a zásad ľudskosti.

konzul [lat.] —

1. lat. consul — v antickom Ríme v období republiky a cisárstva jeden z dvoch najvyšších riadnych rímskych úradníkov (→ magistratus). Úrad konzula vykonávali dve osoby (consules) s právom odporu jedného konzula proti rozhodnutiu druhého konzula (intercessio; → veto), aby jeden z nich nesústredil do svojich rúk všetku politickú moc. Podľa tradície sa prvými rímskymi konzulmi asi 510 pred n. l. stali Lucius Iunius Brutus (→ Brutus) a Lucius Tarquinius Collatinus, ktorí sa zaslúžili o vyhnanie posledného rímskeho kráľa Lucia Tarquinia Superba (→ Tarquiniovci), nahradili ho vo funkcii hlavy štátu a Rím sa stal republikou; konzul sa spočiatku označoval ako praetor maximus (→ prétor). Konzuli boli volení centuriátnym ľudovým zhromaždením (stotinovým snemom, lat. comitia centuriata, → centúria) na obdobie jedného roka, a preto im patrilo aj právo zvolávať zasadnutia ľudových zhromaždení (ius agendi cum populo). Pôvodne nastupovali do úradu 1. alebo 15. marca, od 153 pred n. l. 1. januára s tým, že úradný rok bol nazvaný podľa mien obidvoch konzulov (consules eponymi). Boli volení spomedzi patricijov, až na základe tzv. liciniovsko-sextiovských zákonov (leges Liciniae Sextiae) vydaných 367 pred n. l. musel byť vždy jeden konzul z radov patricijov a druhý spomedzi plebejcov (prvý plebejec bol za konzula zvolený 366 pred n. l.), od 342 pred n. l. mohli byť obidvaja konzuli zvolení spomedzi plebejcov (prvýkrát až 172 pred n. l.). Konzulom patrila vyššia (→ impérium) a nižšia (→ potestas) moc a v rámci nich vrchné vojenské velenie, starostlivosť o dodržiavanie zákonov, zvolávanie senátu a jeho riadenie počas zasadania i vykonávanie jeho rozhodnutí (o. i. v čase ohrozenia republiky vymenúvali na podnet senátu diktátora; vykonávali uznesenie senátu, ktorým vyhlásil výnimočný stav použitím formulácie nech konzuli dávajú pozor, aby štát neutrpel žiadnu škodu, lat. senatus consultum ultimum), zastupovali Rím pred občanmi, cudzincami i bohmi a v rámci kultu vykonávali veľké obetné rituály. Vonkajšími znakmi ich moci bolo právo nosiť purpurom lemovaný vrchný odev z bielej vlny (toga praetexta; → tóga), počas výkonu funkcie sedieť vo zvláštnom skladacom, tzv. kurulskom kresle zo slonovej kosti (→ sella curulis) a právo na to, aby v sprievode nieslo pred nimi 12 liktorov fasces, zväzky prútov so sekerou (alebo bez nej) symbolizujúce ich trestnú právomoc. Riadnych konzulov (lat. consules ordinarii) v prípade úmrtia alebo odstúpenia nahradili tzv. dodatočne zvolení konzuli (lat. consules suffecti). Niektoré úlohy konzulov postupne prevzali iní úradníci (napr. súdnu moc – okrem výnimiek – prétori, sčítanie ľudu i dozor nad jeho mravnosťou cenzori). Za cisárstva (27 pred n. l. – 476 n. l.) význam úradu konzula silno poklesol a stal sa len čestnou funkciou. Od vlády cisára Tiberia začal konzulov voliť senát, ale pod rozhodujúcim vplyvom cisárov, ktorí sa často konzulmi opakovane sami formálne stávali. Rímsky úradník, ktorý mal konzulskú právomoc, ale nebol konzulom, sa nazýval prokonzul. S úpadkom významu rímskych úradov v období cisárstva klesala aj vážnosť konzulskej hodnosti;

2. v stredoveku v niektorých mestách v Itálii a v južnom Francúzsku titul najvyššieho úradníka novovznikajúcej mestskej samosprávy (mestskej rady) odvodený od funkcie konzula v starovekom Ríme. Konzuli boli volení spravidla na obdobie jedného roka a starali sa o správu a obranu mesta, ako aj o obchodné a právne záležitosti. Toto tzv. konzulárne zriadenie je prvýkrát doložené v roku 1081 v Pise;

3. počas prvého obdobia vlády Napoleona I. Bonaparta vo Francúzsku (1799 – 1804) titul každého z troch členov exekutívneho kolégia, Konzulátu;

4. a) v súčasnosti v najširšom význame hovorové označenie pracovníka konzulárneho oddelenia diplomatickej misie (napr. veľvyslanectva), ako aj konzulárneho úradníka pôsobiaceho v rámci konzulárneho úradu (→ konzulát, význam 2). Ich hlavnou funkciou ako stálych zástupcov vysielajúceho štátu v prijímajúcom štáte (v zahraničí) je ochrana záujmov a práv občanov vysielajúceho štátu; na rozdiel od diplomatov (→ diplomatický zástupca) však neplnia žiadne politické úlohy. Postavenie konzulov a ich právomoci i povinnosti upravuje Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch (1963) čiastočne vychádzajúci z Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch (1961). Konzulov vysielajú štáty do prijímajúcich štátov (do zahraničia) po vzájomnej dohode napr. v rámci nadviazania diplomatických stykov alebo na základe konzulárneho dohovoru; v niektorých prípadoch štáty udržiavajú konzulárne styky, hoci diplomatické styky medzi nimi nie sú nadviazané alebo sú prerušené. Rozlišujú sa profesionálni a honorárni konzuli. Profesionálni konzuli (konzuli z povolania, kariérni konzuli) sú štátni úradníci vymenúvaní vládou vysielajúceho štátu spravidla spomedzi jeho občanov, sú im priznané konzulárne výsady a imunity a sú rozdelení do štyroch konzulárnych tried: generálny konzul vykonáva funkciu vedúceho zastupiteľského úradu – generálneho konzulátu, konzul je vedúci zastupiteľského úradu – konzulátu (význam 2b), vicekonzul zastupiteľského úradu – vicekonzulátu, konzulárny zástupca (konzulárny agent) zastupiteľského úradu – konzulárneho zastupiteľstva. Vedúci konzulárneho úradu musí mať konzulský patent alebo podobnú vymenúvaciu listinu, ktorú odovzdá predstaviteľovi vlády prijímajúceho štátu; na výkon svojej funkcie dostáva od prijímajúceho štátu súhlas, tzv. exequatur. So štyrmi konzulárnymi triedami sa názvami zhodujú konzulárne hodnosti, ktorých nositeľmi sú konzulárni úradníci, pričom od nich závisí o. i. ich protokolárne poradie v rámci konzulárneho úradu. Na rozdiel od konzulárnych tried sa automaticky nespájajú s vedením určitej kategórie konzulárneho úradu (napr. vicekonzul pôsobiaci na generálnom konzuláte). Pracovníci konzulárnych oddelení diplomatických misií nemajú status konzulárnych úradníkov, ale sú diplomatmi. Preto by teoreticky nemali byť nositeľmi konzulárnych, ale diplomatických hodností. V praxi mnohých štátov (vrátane Slovenskej republiky) však bývajú aj pracovníkom konzulárnych oddelení diplomatických misií zo strany vysielajúceho štátu udeľované konzulárne hodnosti (najčastejšie hodnosť konzula). Úradník, ktorý zastupuje konzula počas jeho neprítomnosti alebo choroby, sa nazýva prokonzul. Honorárni konzuli sú vymenúvaní vysielajúcim štátom, ale spravidla spomedzi občanov prijímajúceho alebo výnimočne aj tretieho štátu, najmä spomedzi významných a vplyvných osobností v hospodárskom živote; nie sú úradníkmi vyslanými ministerstvom zahraničných vecí, ale iba súkromnými osobami sídliacimi v danom konzulárnom obvode. Zvyčajne plnia iba niektoré konzulárne funkcie (pomáhajú napr. v obchodnej alebo v právnej oblasti) a konzulárne výsady a imunity požívajú v podstatne obmedzenejšom rozsahu ako členovia konzulárneho úradu vedeného konzulom z povolania. Funkcia honorárneho konzula býva čestná, v niektorých prípadoch si honorárny konzul ponecháva časť konzulárneho poplatku; b) v užšom význame v medzinárodnom práve oficiálny titul vedúceho konzulátu (význam 2b), t. j. konzulárneho úradu hrierarchicky začleneného medzi generálnym konzulátom a vicekonzulátom.

konzulárna sekcia → konzulárne oddelenie

konzulárne oddelenie, aj konzulárna sekcia — osobitná organizačná zložka diplomatickej misie zriadená vysielajúcim štátom v prijímajúcom štáte na plnenie (výkon) konzulárnych funkcií, t. j. na poskytovanie konzulárnych služieb a konzulárnej pomoci a ochrany občanom vysielajúceho štátu, ktorí sa v zahraničí ocitnú v stave núdze alebo potrebujú pomoc pri zabezpečení svojich práv a oprávnených záujmov (→ konzulát, význam 2a). Výkon týchto činností spravidla zabezpečujú diplomatickí zamestnanci (→ konzul, význam 4).

konzulárne právo — súbor špecifických právnych noriem vnútroštátneho, ako aj medzinárodného charakteru upravujúcich problematiku konzulárnych stykov medzi krajinami, súčasť medzinárodného verejného práva. Prameňom konzulárneho práva sú medzinárodné zmluvy, napr. Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch (1963), konzulárne dohovory, medzinárodné obyčaje, všeobecné právne zásady i vnútroštátne právne predpisy. Podrobnejšie sa zaoberá otázkami zriaďovania konzulárnych úradov v jednotlivých krajinách, určovaním rozsahu konzulárnych funkcií, ako aj výsad a imunít poskytovaných konzulárnym úradom a ich členom (→ konzulárne výsady a imunity), postavením honorárnych konzulárnych úradníkov a konzulárnych úradov nimi vedených a pod.