kniha

Text hesla

kniha

1. rukopisná, tlačená alebo akýmkoľvek iným spôsobom rozmnožená neperiodická publikácia, ktorá je knihársky spracovaná vo zväzku (podľa definície UNESCO má viac ako 48 strán) a tvorí myšlienkový i výtvarný celok; historicky konštituovaný materializovaný spôsob fixácie duchovného (nemateriálneho) textového a obrazového obsahu s cieľom uchovať ho, ďalej odovzdávať a šíriť. Termín kniha tak predstavuje symbolické označenie jednoty myšlienkového obsahu vyjadreného textom alebo obrazom, hmotných prvkov fixujúcich daný obsah a sociálnej funkcie spočívajúcej v pôsobení tohto obsahu na život spoločnosti (kniha ako symbol civilizácie, kultúr a písomníctva vôbec). Vo svojej vonkajšej forme, v materialite, ako aj v konkrétnej ideovej podobe je vždy výrazom kultúrno-spoločenského kontextu a v súlade s ním plní špecifické funkcie ako médium slúžiace na uchovávanie a šírenie informácií, predstavuje jeden z informačných zdrojov. V spoločnosti mala vždy mimoriadne dôležité a mnohoraké funkcie, a to tak v rukopisnej, ako aj v tlačenej podobe. Najmä v posledných dvoch storočiach plnila funkciu univerzálneho, do všetkých sfér ľudského života zasahujúceho komunikačného média. V súčasnosti sa jej postavenie nanovo analyzuje a prehodnocuje. Z právneho hľadiska predstavuje kniha materializované autorské dielo, je jeho hmotným nosičom, a preto je predmetom autorského práva ako jedného z práv duševného vlastníctva; v knihe vyjadrené značkou © (copyright) znamenajúcou, že dielo je chránené autorským zákonom.

Vznik knihy úzko súvisí so vznikom písma. Predchodcami dnešnej knihy ako prostriedku na zaznamenávanie informácií boli hlinené tabuľky s klinovým písmom používané v staroveku Asýrčanmi a Babylončanmi (5. tisícročie pred n. l.). Na zapisovanie sa používali aj kostené doštičky (v 2. pol. 4. tisícročia pred. n. l. v Egypte), bronzové nádoby, zvieracie kosti a korytnačie panciere (napr. už v 2. tisícročí pred n. l. v Číne), ako aj lyko a kôra zo stromov (→ brezové listiny), opracovaná koža zo zvierat a i. Už od 3. tisícročia pred n. l. sa v starovekom Egypte zapisovali texty na papyrusový pruh (→ papyrus), ktorý sa zhotovoval zo stebiel šachora papyrusového (Cyperus papyrus), na jednom konci sa pripevnil k paličke a ovinul okolo nej. Tak vznikol zvitok (zvitková kniha), ktorý sa stal klasickou knižnou formou antiky (najstarší doteraz nájdený papyrusový zvitok pochádza asi z 2. pol. 1. tisícročia pred n. l.), od Egypťanov ho prevzali aj starovekí Gréci a Rimania. Pravdepodobne od 3. stor. pred n. l. sa v meste Pergamon v Malej Ázii začala na zapisovanie používať odmastená, obrúsená a vyhladená koža oviec, kôz alebo teliat, pergamen, na ktorý sa písalo iba na jednu stranu a ktorý sa skladal, podobne ako v súčasnosti papier, do zošitovej väzby. Za predchodcu dnešnej, modernej formy knihy (dnešného typu knižných väzieb) sa považujú drevené doštičky potiahnuté voskom (→ voskové tabuľky, → diptych), na ktoré sa písalo rydlom a ktoré boli remienkom spojené (zviazané) do jedného zväzku.

Na tomto princípe začali v Európe v období medzi 2. – 4. stor. n. l. vznikať kódexy a rukopisné knihy (manuskripty; → rukopis), ktoré boli bohato zdobené (iluminované, → iluminácia). Táto knižná forma pozostávala zo súboru zložených dvojlistov (resp. viacerých listov) zošívaných do knižných zložiek; písacím podkladom bol od 2. stor. papyrus, od 4. stor. pergamen a od 14. stor. papier. Kódexy mali niekoľko veľkostí, ktoré sa stanovovali podľa toho, aká časť hárku pergamenu určila ich rozmery (t. j. koľkokrát sa musel hárok preložiť, aby vznikol daný formát): raz preložený pergamen s 2 listami a so 4 stranami bolo fólio (2o), dvakrát preložený hárok so 4 listami a s 8 stranami štvrtka (kvart; 4o), trikrát preložený hárok s 8 listami a so 16 stranami osmorka (oktáv; 8o) a štyrikrát preložený hárok so 16 listami a s 32 stranami šestnástka (sedecimo; 16o). Od tohto systému sú odvodené aj dnešné štandardné rozmery knihy (knižného zväzku), jej formát i spôsob skladania knižných zložiek do knižného bloku. Oproti zvitkom mali kódexy niekoľko zásadných výhod: na rozdiel od zvitkovej knihy sa text kódexu nemusel prispôsobiť veľkosti voľného miesta a vďaka ekonomickejšej organizácii textu bolo možné zhromaždiť do jednej knihy (väzby) i niekoľko kratších diel, kódex poskytoval aj pohodlnejšiu manipuláciu, jednoduché vyhľadávanie a orientovanie sa v obsahu i možnosť kedykoľvek nalistovať inú stránku, a uchovať si pritom pocit celku. Po vynájdení kníhtlače koexistovali rukopisné knihy istý čas spolu s tlačenými knihami.

Prechodné štádium medzi iluminovaným rukopisným kódexom a tlačenou knihou predstavovala ilustrovaná bloková kniha (priamy predchodca modernej, tlačenej formy knihy), ktorá si (tak ako neskôr aj tlačená kniha) zachovala graficko-výtvarné princípy stredovekého kódexu (pomer popísanej časti strany k okrajom a k veľkosti písma, číslovanie stránok, iniciály, nadpisy a i.). Základom blokovej knihy bola doskotlač (v Číne vynájdená v 7. alebo v 8. stor. n. l., v Európe známa až od 1. pol. 15. stor.), pri ktorej sa celá strana knihy (text aj ilustrácie) vyrezala do drevenej dosky, tá sa následne potrela farbou a pritlačil sa na ňu papier. Odtlačok však nevznikal v kníhtlačiarskom lise, ale tlakom a krúživým pohybom hladidla. Blokové knihy tak predstavujú prvý pokus o grafickú syntézu písma, ilustrácie a dekoru.

V historickom kontinuu knižnej kultúry zaznamenala kniha od svojich začiatkov až po súčasnosť dva najväčšie medzníky. Prvým bol vynález kníhtlače, ktorý sa v európskom kontexte pripisuje J. Gutenbergovi (15. stor.). Hoci jeho technológia kníhtlače nemala spočiatku na existenciu blokovej knihy vplyv (obidve technológie výroby knihy existovali určitý čas paralelne), technologicky rozvinutejšia kníhtlač, narastajúci dopyt po ilustrovaných knihách i prežitý umelecký stereotyp však na začiatku 16. stor. zatlačili blokovú knihu do úzadia. Vynález kníhtlače a literiny (zliatina olova, cínu a antimónu používaná na odlievanie písmen, litier; → písmovina) výrobu kníh značne urýchlil a zlacnil, nastal posun od tvorby jedinečného predmetu zhotovovaného pisárom a iluminátorom k masovo tlačenému produktu s relatívne nízkou cenou. Od vynálezu kníhtlače sa kniha stala kultúrnohistoricky najdôležitejším fenoménom sociálnej komunikácie a kvantitatívne najrozšírenejším predmetom písomného dedičstva. Kníhtlač napomohla zvyšovať gramotnosť obyvateľstva a, naopak, zavedenie školskej povinnej dochádzky a rozšírenie gramotnosti podmieňovali produkciu a distribúciu kníh i rozvoj knižnej kultúry. Kniha sa postupne premenila z dekoratívneho prvku na predmet, ktorý svojho majiteľa zaraďoval do určitej spoločenskej vrstvy. Vynález kníhtlače a rozširovanie kníh sa stali jedným z hybných mechanizmov renesancie.

Knihy, ktoré vznikli do konca roka 1500, sa nazývajú inkunábuly (prvotlače). Najstaršie prvotlače imitovali rukopisné kódexy a iluminované texty, ktoré boli vzorom a meradlom estetických kvalít, a to nielen z hľadiska rozvíjajúcej sa kníhtlače, ale aj konzervatívnych používateľov. Tlačená kniha sa však od rukopisného vzoru postupne oddeľovala a proces jej emancipácie sa vyvíjal spolu s rozvojom unifikácie typografie (grafické úpravy tlačených textov, najmä písma) a techniky tlače (pracovných postupov, ktorými sa prenáša písmo alebo iné znaky na papier alebo na iný materiál). Základy typografického obrazca dvojstrany (→ zrkadlo sadzby) ako unifikovaného graficko-optického celku položil J. Gutenberg, čo umožnilo zmeniť techniku čítania a urýchliť zrakové vnímanie. Grafickú konštrukciu knihy ako celku kodifikovali až v 70. rokoch 15. stor. nemeckí a talianski tlačiari. S rastom dopytu po tlačených knihách rástol počet tlačiarní – vznikali v Taliansku, vo Švajčiarsku, v Španielsku, Anglicku a ďalších krajinách. R. 1500 ich bolo v Európe okolo 250. Do popredia sa dostávalo nové, typografické remeslo, zatiaľ čo profesie rubrikátorov (pisárov) a iluminátorov pomaly ustupovali. Postupne sa zlepšovala kvalita farby a neustále sa zdokonaľovali tlačiarenské lisy. Vďaka možnosti rýchlo tlačiť sa knižný trh presýtil, v rámci nakladateľstiev vzniklo vysokokonkurenčné prostredie, čo zapríčinilo, že sa knihy, o ktoré bol vyšší záujem, vydávali v horšej kvalite; od konca 16. stor. sa knižná produkcia sústreďovala predovšetkým na publikácie s vopred istým odbytom. V 17. stor. sa kríza európskej knižnej nadprodukcie ešte viac prehĺbila, pretože množstvo vyrobených kníh nezodpovedalo množstvu čitateľov, čo viedlo k nižším ziskom.

Druhým významným medzníkom v histórii knihy bola priemyselná revolúcia a s ňou súvisiaca mechanizácia celého procesu výroby kníh. Najväčšie vynálezy, ktoré ovplyvnili knižnú kultúru, boli parný tlačiarenský stroj a papierenský stroj. Parný tlačiarenský stroj (→ rýchlolis), zostrojený 1810 – 14 v Londýne nemeckým vynálezcom Friedrichom Gottlobom Koenigom (*1774, †1833), tlačil 200 – 250 výtlačkov za hodinu. Papierenský stroj, ktorý vynašiel 1806 britský vynálezca Henry Fourdrinier (*1766, †1854), umožnil okrem zlacnenia papiera i výrobu papiera v rolách. O nahradenie ručnej sadzby strojovou sa vynálezom sádzacieho stroja Linotype (1896) zaslúžil nemecký vynálezca Ottmar Mergenthaler (*1854, †1899). V 30. rokoch 20. stor. sa ako alternatívna nízkonákladová verzia rozšírili knihy s mäkkou väzbou (brožúra, brožovaná kniha, angl. paperback; 1931 v nakladateľstve Albatross Books v Nemecku, neskôr vo firme Penguin Books v Spojenom kráľovstve, po 2. svet. vojne Harlequin v Kanade). Predstavovali najlacnejší spôsob vydávania kníh, ktorý sa používal najmä pri menej hodnotnej literatúre, pri kniháh na cesty, vreckových vydaniach a prvých vydaniach s neistým odbytom. Ručnú sadzbu písmen (litier) nahradila v 60. rokoch 20. stor. fotosadzba a ofsetová tlač, ktorá je v súčasnosti najlacnejšia, najrýchlejšia, a preto i najrozšírenejšia.

Formy (podoby) knihy sa v priebehu historického vývoja menili. V súčasnosti patria k základným formám tlačená (papierová), zvuková (audiokniha) a elektronická kniha. Tlačená alebo papierová kniha ako súbor papierových zložiek alebo listov položených na seba a zviazaných vo viazanej alebo v lepenej, tuhej alebo v mäkkej väzbe má niekoľko nezameniteľných špecifík: zamestnáva všetky čitateľove zmysly, predstavuje symbiózu poetickosti a tradície, každý exemplár môže v sebe uchovávať históriu svojej existencie. Klasickú stavbu knihy tvoria základné materiálovo-konštrukčné prvky: knižný blok, ktorý je tvorený súborom zviazaných (zošitých alebo zlepených) a orezaných vnútorných listov alebo zložiek listov, a knižná väzba, ktorá má ochrannú a estetickú funkciu a môže byť tuhá (tvrdá) alebo mäkká. Tuhá (tvrdá) knižná väzba je pôvodnou formou väzby knihy kódexového typu a pozostáva z prednej a zo zadnej knižnej dosky (prídoštie) a z chrbátnika, ktoré sú na vonkajšej strane polepené (potiahnuté) kožou alebo imitáciou kože, plátnom alebo papierom (vonkajší obal knihy). Mäkkú knižnú väzbu má brožovaná kniha (paperback), knižná publikácia spravidla malého formátu, s mäkkou obálkou, ktorá je zvyčajne z kvalitného papiera vyššej plošnej hmotnosti, často s kriedovou úpravou. Knihy s tuhými knižnými väzbami sú často chránené oddeliteľným knižným prebalom. Ako ochrana knihy môže slúžiť aj kartónová kazeta, do ktorej sa kniha zasúva chrbtom von. Používa sa na darčekové balenie kníh, na balenie viaczväzkových diel ap. Knihy v tuhej väzbe sú dnes bežné najmä v Európe, na angloamerickom trhu však prevládajú brožované knihy. Na vonkajšom obale knihy sú spravidla uvedené hlavný titul (názov knihy) a meno autora, niekedy sú tam aj ilustrácia, fotografia a i. Knižný blok je spojený s knižnými doskami predsádkou (preložený jednofarebný alebo potlačený list papiera, ktorého jedna časť je prilepená na knižnú dosku, druhá na knižný blok). Dosky môžu byť v prípade lacnejších vydaní (paperbackov) nahradené papierovou obálkou. Na zadnej strane obálky alebo na prebale knihy býva uvedená stručná charakteristika diela (anotácia). Knižný blok tvorí základnú časť knihy, pretože nesie vlastný obsah knihy zvyčajne textového charakteru, môžu ho však tvoriť i obrazovo-textové, čisto obrazové, numerické alebo iné informácie. Na začiatku knižného bloku sú úvodné časti knihy (preliminárie), t. j. titulný list a všetko, čo mu predchádza. Titulný list tvoria titulná strana knihy (vždy nepárna, spravidla tretia) obsahujúca všetky podstatné identifikačné údaje o knihe, t. j. názov (hlavný titul), prípadne podtitul, meno autora, značku (signet) a názov vydavateľstva a rok vydania, a rub titulného listu (párna, spravidla štvrtá strana), kde sa nachádza vydavateľský záznam (impressum; → tiráž) obsahujúci copyright a Medzinárodné štandardné číslo knihy (ISBN), ktoré je pri každom titule (vydaní, každej monografickej publikácii) vydanom určitým vydavateľom jedinečné a unikátne. List, ktorému predchádza titulný list, sa nazýva patitul. Na jeho lícovej strane (zvyčajne prvá strana knihy) sa zvyčajne nachádza názov knihy vytlačený menším typom písma a bez uvedenia autora, jeho rubová strana (strana oproti titulu, zvyčajne druhá strana knihy) sa nazýva protititul (frontispice) a môže byť prázdna (vakát) alebo s ilustráciou.

Kniha ako publikácia sa z hľadiska obsahu člení na vstupnú, hlavnú (obsahovú – textovú) a záverečnú časť. Vo vstupnej časti knihy sa môže nachádzať aj venovanie, motto ap. Hlavnú časť knižného bloku tvorí autorom napísaný text knihy (obsahová časť knihy), ktorý môže byť rozčlenený na oddiely, kapitoly a odseky, môže mať ilustrácie a prílohy. Táto časť môže pozostávať aj z viacerých samostatných, obsahovo a autorsky uzavretých diel. Jednotlivé časti diela alebo samostatné diela umiestnené v jednej knihe uvádza medzititul. Záverečná časť knihy môže obsahovať doslov (epilóg), abecedný zoznam vybraných pojmov (register), zoznam ilustrácií, zoznam použitej literatúry (bibliografické citácie), slovník, resumé, obsah a tiráž, ako aj zoznam chýb a ich opráv (erráta) zistených po vytlačení knihy a i. Viac zväzkov kníh, ktoré sú z hľadiska autorského alebo vydavateľského zámeru jedným formálne a obsahovo uzavretým celkom, tvorí viaczväzkové dielo. Kniha (zväzok), ktorá obsahuje viac rôznorodých, obsahovo a provenienčne nesúvisiacich textov, sa nazýva konvolút. Rozsah knihy sa uvádza v autorských hárkoch a vo vydavateľských hárkoch.

Tlačená kniha vzniká ako výsledok účelného a funkčného prepojenia viacerých činností: tvorby obsahovej zložky (textu) knihy jej autorom (→ rukopis), tvorby ilustrácií, výroby papiera, vydavateľských činností, polygrafických činností (→ polygrafia) a kníhkupeckých činností. Vydavateľstvo dohodne so zákazníkom (spravidla s autorom) väzbu a formát knihy, farebnosť, spracovanie textu s ilustráciami, náklad, kvalitu papiera ap. a zabezpečí knihe pridelenie ISBN, ďalej zabezpečí redigovanie textu knihy vykonávané odbornými a jazykovými redaktormi, ako aj korektormi, grafickú úpravu a typografickú úpravu rukopisu. Ako grafická úprava sa označuje výsledné výtvarné usporiadanie jednotlivých textových a obrazových prvkov knihy. Typografická úprava zahŕňa predovšetkým výber písma ako jedného z najdôležitejších prvkov knižnej úpravy; hlavná (textová) časť sa sádže zväčša jedným typom písma, pričom na odlíšenie alebo na zvýraznenie časti textu sa využívajú rôzna veľkosť (napr. titulky majú aspoň o 2 body väčšie písmo) a rôzne rezy písma (kurzíva, polotučný rez, polotučná kurzíva, tučný rez), použitý rod (rodina) písma má zodpovedať charakteru výsledného diela. Textovú i obrazovú časť knihy spájal v minulosti do jedného celku sadzač. V súčasnosti túto činnosť vykonáva grafik, ktorý dá knihe jednotnú grafickú i typografickú úpravu v zalamovacom počítačovom programe (→ desktop publishing, DTP; → montáž): navrhne väzbu a výsledný formát knihy, ako aj sadzbový obrazec (na čistom fomáte dvojstrany vyznačí priestor, v ktorom budú umiestnené text a ilustrácie) slúžiaci na vytvorenie zrkadla sadzby (umiestnenie textu, ilustrácií a ďalších prvkov, napr. titulkov a číslovania strán, t. j. paginácie na jednotlivých stranách, typ písma ap.). Podľa zrkadla potom zalomí jednotlivé strany (→ zalamovanie). Úprava textu spolu so zakomponovanými obrázkami má pôsobiť vyváženým dojmom, aby kniha na čitateľa pôsobila príjemne a jednotne. Následne sa vyhotoví tzv. náhľad (vytlačené stránky knihy slúžiace na kontrolu postavenia textu, obrázkov a farebnosti) a po posledných korektúrach (tzv. domáca korektúra v DTP štúdiu alebo v tlačiarni a autorská korektúra u autora knihy), oprave korektúrnych zásahov a schválení náhľadu vydavateľstvom (→ imprimatur) tlačový súbor vo formáte PDF, ktorý sa odovzdá do tlačiarne. V súčasnosti sa knihy štandardne tlačia ofsetom (→ ofsetová tlač). Vytlačené hárky knihy sa orežú (prípadne rozrežú), poskladajú, poznášajú a vyhotoví sa mäkká alebo tuhá (tvrdá) knižná väzba (→ knihárstvo). Po výstupnej kontrole sa knihy zabalia a expedujú zákazníkovi alebo do predajní.

Rozmerovo, farebne a z hľadiska nosiča verná reprodukcia rukopisnej alebo tlačenej knihy zhotovená fotomechanickým alebo iným postupom sa nazýva faksimile; vyhotovuje sa najmä z historických kníh. Akefalická kniha je kniha, pri ktorej sa nezachoval začiatok ani koniec, teda tie časti textu, ktoré sú dôležité z hľadiska identifikácie diela. Osobitný typ knihy predstavuje bodová kniha tlačená bodovým, Braillovým písmom umožňujúcim zrakovo postihnutým (nevidomým) vnímať text hmatom.

Zvuková kniha (audiokniha) je zvukový záznam hovoreného slova (text literárneho, odborného a iného diela, napr. románu, poviedky, divadelnej hry a učebného textu) publikovaný na hmotnom analógovom (napr. magnetofónová kazeta, gramofónová platňa) alebo digitálnom nosiči (napr. CD) či na internete. Zvukové knihy sa využívajú aj ako kompenzačná pomôcka najmä pre nevidiacich a slabozrakých. Elektronická kniha, e-kniha, angl. e-book, je kniha v elektronickej forme, t. j. počítačový súbor, ktorého obsah pozostávajúci z textu a prípadne aj z obrázkov možno čítať na obrazovke špecializovanej čítačky elektronických kníh, počítača, tabletu alebo iného zariadenia podobným spôsobom ako tlačenú knihu. Počítačový súbor môže byť v špecializovanom formáte určenom pre elektronické knihy, môže to byť aj jednoduchý textový súbor bez formátovania alebo textový súbor vo formáte primárne určenom na iné použitie (napr. súbory textových editorov alebo súbor vo formáte PDF). Výhodou oproti tlačenej knihe je možnosť zmeny veľkosti písma, nevýhodou je znížený komfort čítania z obrazovky pri čítaní v intenzívne osvetlenom prostredí (napr. pri čítaní na slnečnom svetle). Niektoré čítačky sú preto vybavené obrazovkou založenou na technológii e-paper, ktorá poskytuje dostatočný kontrast aj na priamom slnečnom svetle a energiu spotrebúva len na zmenu zobrazenia (zmenu stránky alebo zväčšenia), nie však na samotné zobrazovanie (nevýhodou je obmedzená podpora farieb). V súčasnosti sa elektronické knihy často vydávajú v tlačenej a zároveň aj v elektronickej podobe, pričom obidve verzie vychádzajú zo spoločného zdroja, ktorý je daný tvorbou kníh prostredníctvom počítačovej techniky. Na elektronické knihy sa podobne ako na iné diela vzťahuje autorský zákon. Ak je v jeho zmysle ich šírenie obmedzené, zvyčajne sa distribuujú v špecializovanom súborovom formáte a možno ich čítať len pomocou čítačiek alebo softvéru vybavených prostriedkami na zabezpečenie ochrany autorských práv, tzv. DRM (Digital Rights Management). V tomto prípade zákazník nekupuje samotnú knihu (súbor), ale len licenciu na jej čítanie, na ktorú spravidla potrebuje aj prístup na internet a online účet u predajcu. Dôsledkom používania DRM je, že elektronické knihy si nemožno požičiavať v kruhu rodiny alebo známych tak ako tlačené knihy, čo autorský zákon neobmedzuje. Niektorí predajcovia elektronických kníh toto obmedzenie zmierňujú možnosťou používania online účtu viacerými zákazníkmi. Knihy, ktoré v zmysle autorského zákona možno šíriť voľne, používajú prevažne otvorené formáty bez DRM, napr. PDF alebo EPUB (špecializovaný formát pre elektronické knihy). Popularizácia elektronických kníh súvisí so vznikom Projektu Gutenberg, ktorého cieľom bolo sprístupniť ich širokej verejnosti, a zvyšovať tak vzdelanosť. Obdobným slovenským projektom je Zlatý fond denníka SME. Súčasťou digitálnej knižnice obidvoch projektov sú prevažne diela, ktorým uplynula platnosť autorských práv a ktoré na základe tlačenej verzie digitalizovali dobrovoľníci. Tieto knihy sú voľne dostupné vo viacerých otvorených formátoch, aby boli čitateľné na rôznych zariadeniach a pomocou rôznych počítačových programov.

Podľa obsahu možno v rámci knižnej produkcie vyčleňovať beletriu (umeleckú literatúru), vecnú literatúru (odbornú a vedeckú), literatúru faktu, literatúru pre deti a mládež (osobitným typom je leporelo), umelecké a obrazové publikácie, liturgické a modlitebné knihy a i.

Kniha ako predmet a symbol sa uplatňuje aj vo výtvarnom umení, pričom je objektom záujmu v tvorbe viacerých umelcov. Tzv. krásna kniha je zámerne poňatá a spracovaná tak, aby všetky jej zložky (typografia, ilustrácie, väzba, knižná výzdoba) spolu vytvárali dokonalý umelecký dojem a predmet vysokej estetickej úrovne (→ bibliofília). V 19. stor. bola oživená tradícia blokových kníh ako prototypu ideálne ilustrovanej knihy a začala sa rozvíjať obrazová kniha, ktorá nadviazala na neskorostredovekú i na renesančnú blokovú knihu. Ako druh knihárskeho a kníhviazačského výrobku kódexového typu obsahuje minimum textu a je pri nej zvýraznená obrazová zložka charakteristická jednotnou technikou (drevorez, mediryt, lept, litografia) a spoločnou témou. Pri výrobe obrazovej knihy sa ručný odtlačok grafických listov na rozdiel od jednolistových tlačí a voľnej grafiky realizuje na papierový hárok, ktorý sa poskladá do zložiek (najmenej dvojlistových). Text obrazovej knihy má len doplnkovú funkciu, je jednojazyčný alebo dvojjazyčný a zvyčajne má podobu legendy na spodnom okraji obrazu alebo pod ním. Tradíciu obrazovej knihy rozvíjal napr. W. Morris vo svojom vydavateľstve Kelmscott Press (založené 1891). Termínom obrazová kniha (zastarano aj obrazná kniha) sa v súčasnosti označuje aj forma vydania detskej knihy. Najmä v umení 20. stor. sa rozvíjali viaceré umelecké stratégie, ktorých kľúčovou zložkou je kniha (umelci v nich určitým spôsobom reflektovali formu knihy). Osobitým fenoménom je tzv. autorská kniha (nazývaná aj umelecká kniha), ktorej textovú i obrazovú časť zvyčajne vytvorí jeden autor, a hoci má formu knihy, nejde o tradičnú literatúru. V radikálnej podobe v nej môže byť potlačená niektorá zložka tradičnej knihy (textová alebo obrazová; v tomto zmysle je autorská kniha protipólom tzv. krásnej knihy, pri ktorej sa zdôrazňuje dokonalá harmónia jej jednotlivých zložiek). Autorská kniha vychádza zväčša v malom náklade, najčastejšie je však vytvorená v jedinom exemplári. Často má podobu zápisníka, zošita, skicára, leporela alebo sú jednotlivé listy uložené v škatuli. Na rozdiel od bibliofílie je jej výtvarné spracovanie zámerne jednoduché. Fenomén autorskej knihy sa objavil v európskom umení na začiatku 19. stor. (W. Blake), neskôr sa rozšíril v umení dadaizmu a surrealizmu (najmä v tvorbe M. Ernsta, ktorý vytváral kolážové romány). K popredným tvorcom výnimočných autorských kníh patril aj J. Váchal. Na Slovensku sa autorská kniha ojedinele vyskytuje v tvorbe V. Popoviča, A. Mlynárčika, R. Cypricha a i. Osobitým druhom autorskej knihy je tzv. interpretovaná kniha, ktorá vzniká výtvarnou interpretáciou (premaľbou, prekresľovaním, kolážou, perforáciou a i.) jednotlivých listov alebo celej knihy iného autora a má konceptuálny charakter. Na Slovensku sa tvorbe autorských a interpretovaných kníh venovali najmä R. Fila, O. Laubert a R. Ondák. Úsilie o nové poňatie knihy v umení 20. stor. sa prejavilo v tvorbe objektov, ktoré sa označujú názvom kniha ako objekt. Sú to objekty, skulptúry a inštalácie vytvorené z kníh (kniha poňatá ako ready-made) alebo z častí kníh (napr. textu). Objavili sa v 60. rokoch 20. stor. ako nový fenomén, ktorý vznikol v súvislosti s postupnou zmenou štatútu knihy v kultúre 20. stor. a ich vznik podmienilo masové rozšírenie audiovizuálnych médií. Kniha ako objekt nie je viazaná na konkrétnu umeleckú tendenciu, objavuje sa v tvorbe viacerých autorov pracujúcich s rozličnými médiami ako súčasť rôznych umeleckých stratégií. Mnohí umelci vnímajú knihu vo svojich dielach ako kultúrny symbol a prehodnocujú jej tradičné postavenie (často s ňou manipulujú v kontraste s úctou, ktorá bola knihe a jej forme v minulosti preukazovaná, napr. spaľujú alebo ničia knihy počas happeningov). Kniha ako objekt sa objavuje v dielach umelcov hnutia Fluxus, v tvorbe konceptuálnych, neokonceptuálnych a iných autorov, na Slovensku v tvorbe umelcov od 60. rokov 20. stor., napr. A. Mlynárčika, D. Tótha, J. Meliša a R. Ondáka, príležitostne aj O. Lauberta, P. Kalmusa a i. Knihy sú kľúčovým prvkom v tvorbe M. Kréna, ktorý vytvoril niekoľko objektov (inštalácií) zo stoviek kníh, v ktorých ich poníma ako stavebný prvok i ako metaforu. Knihy poňaté ako originálne objekty pripomínajúce skulptúry vytvárala aj V. Mecková v spolupráci s knihárkou Lidou Mlichovou (*1940). Spomedzi mladších autorov vytvára knihy ako objekt Martin Derner (*1973).

Knihy sa uschovávajú v knižniciach a sú predmetom výskumu knihovedy (resp. knižničnej a informačnej vedy). Dôležitým faktorom ich distribúcie sú knižné veľtrhy, najvýznamnejší a najstarší sa koná vo Frankfurte nad Mohanom (1564 tam vyšiel prvý tlačený katalóg), ďalšie významné sa usporadúvajú v Lipsku, Buenos Aires, Londýne, Moskve, Paríži, Pekingu a i., na Slovensku od 1993 knižný veľtrh Bibliotéka. R. 1955 bol na počesť slovenského národného buditeľa, prvého slovenského kolportéra kníh M. Hrebendu, ktorý sa narodil a zomrel v marci a významne sa podieľal na šírení slovenskej knižnej kultúry, vyhlásený marec za mesiac knihy, 1995 vyhlásilo UNESCO 23. apríl za Svetový deň knihy a autorských práv;

2. a) zastaraný termín na označenie rozsiahlejšej, obsahovo pomerne samostatnej časti väčšieho textového celku (umeleckého alebo vedeckého diela, spisu), kapitola. Príkladom takýchto obsahovo samostatných častí sú napr. aj biblické knihy (→ Biblia, tabuľka Biblické knihy a ich značky); b) zväzok, diel – samostatný exemplár z väčšieho, knižne vydaného súboru (prvý, druhý atď. zväzok, diel románu);

3. zväzok čistých alebo vyplnených formulárových listov, úradných dokumentov na vedenie rozličných záznamov, napr. pokladničná kniha, kniha narodení a kniha úmrtí (→ matrika); Kniha posledného súdu – najstarší súpis pozemkového majetku v Anglicku (→ Domesday Book);

4. zool. lat. omasus — tretí, posledný predžalúdok prežúvavcov, v ktorom sa drví natrávená potrava a spätne sa vstrebáva voda do krvi. Sliznica knihy vytvára smerom dovnútra listy, ktoré slúžia na mechanické drvenie potravy a súčasne na vytláčanie tekutej časti potravy do vlastného žalúdka prežúvavcov, slezu.

Popis ilustrácie

Kniha

Text hesla

kniha

1. rukopisná, tlačená alebo akýmkoľvek iným spôsobom rozmnožená neperiodická publikácia, ktorá je knihársky spracovaná vo zväzku (podľa definície UNESCO má viac ako 48 strán) a tvorí myšlienkový i výtvarný celok; historicky konštituovaný materializovaný spôsob fixácie duchovného (nemateriálneho) textového a obrazového obsahu s cieľom uchovať ho, ďalej odovzdávať a šíriť. Termín kniha tak predstavuje symbolické označenie jednoty myšlienkového obsahu vyjadreného textom alebo obrazom, hmotných prvkov fixujúcich daný obsah a sociálnej funkcie spočívajúcej v pôsobení tohto obsahu na život spoločnosti (kniha ako symbol civilizácie, kultúr a písomníctva vôbec). Vo svojej vonkajšej forme, v materialite, ako aj v konkrétnej ideovej podobe je vždy výrazom kultúrno-spoločenského kontextu a v súlade s ním plní špecifické funkcie ako médium slúžiace na uchovávanie a šírenie informácií, predstavuje jeden z informačných zdrojov. V spoločnosti mala vždy mimoriadne dôležité a mnohoraké funkcie, a to tak v rukopisnej, ako aj v tlačenej podobe. Najmä v posledných dvoch storočiach plnila funkciu univerzálneho, do všetkých sfér ľudského života zasahujúceho komunikačného média. V súčasnosti sa jej postavenie nanovo analyzuje a prehodnocuje. Z právneho hľadiska predstavuje kniha materializované autorské dielo, je jeho hmotným nosičom, a preto je predmetom autorského práva ako jedného z práv duševného vlastníctva; v knihe vyjadrené značkou © (copyright) znamenajúcou, že dielo je chránené autorským zákonom.

Vznik knihy úzko súvisí so vznikom písma. Predchodcami dnešnej knihy ako prostriedku na zaznamenávanie informácií boli hlinené tabuľky s klinovým písmom používané v staroveku Asýrčanmi a Babylončanmi (5. tisícročie pred n. l.). Na zapisovanie sa používali aj kostené doštičky (v 2. pol. 4. tisícročia pred. n. l. v Egypte), bronzové nádoby, zvieracie kosti a korytnačie panciere (napr. už v 2. tisícročí pred n. l. v Číne), ako aj lyko a kôra zo stromov (→ brezové listiny), opracovaná koža zo zvierat a i. Už od 3. tisícročia pred n. l. sa v starovekom Egypte zapisovali texty na papyrusový pruh (→ papyrus), ktorý sa zhotovoval zo stebiel šachora papyrusového (Cyperus papyrus), na jednom konci sa pripevnil k paličke a ovinul okolo nej. Tak vznikol zvitok (zvitková kniha), ktorý sa stal klasickou knižnou formou antiky (najstarší doteraz nájdený papyrusový zvitok pochádza asi z 2. pol. 1. tisícročia pred n. l.), od Egypťanov ho prevzali aj starovekí Gréci a Rimania. Pravdepodobne od 3. stor. pred n. l. sa v meste Pergamon v Malej Ázii začala na zapisovanie používať odmastená, obrúsená a vyhladená koža oviec, kôz alebo teliat, pergamen, na ktorý sa písalo iba na jednu stranu a ktorý sa skladal, podobne ako v súčasnosti papier, do zošitovej väzby. Za predchodcu dnešnej, modernej formy knihy (dnešného typu knižných väzieb) sa považujú drevené doštičky potiahnuté voskom (→ voskové tabuľky, → diptych), na ktoré sa písalo rydlom a ktoré boli remienkom spojené (zviazané) do jedného zväzku.

Na tomto princípe začali v Európe v období medzi 2. – 4. stor. n. l. vznikať kódexy a rukopisné knihy (manuskripty; → rukopis), ktoré boli bohato zdobené (iluminované, → iluminácia). Táto knižná forma pozostávala zo súboru zložených dvojlistov (resp. viacerých listov) zošívaných do knižných zložiek; písacím podkladom bol od 2. stor. papyrus, od 4. stor. pergamen a od 14. stor. papier. Kódexy mali niekoľko veľkostí, ktoré sa stanovovali podľa toho, aká časť hárku pergamenu určila ich rozmery (t. j. koľkokrát sa musel hárok preložiť, aby vznikol daný formát): raz preložený pergamen s 2 listami a so 4 stranami bolo fólio (2o), dvakrát preložený hárok so 4 listami a s 8 stranami štvrtka (kvart; 4o), trikrát preložený hárok s 8 listami a so 16 stranami osmorka (oktáv; 8o) a štyrikrát preložený hárok so 16 listami a s 32 stranami šestnástka (sedecimo; 16o). Od tohto systému sú odvodené aj dnešné štandardné rozmery knihy (knižného zväzku), jej formát i spôsob skladania knižných zložiek do knižného bloku. Oproti zvitkom mali kódexy niekoľko zásadných výhod: na rozdiel od zvitkovej knihy sa text kódexu nemusel prispôsobiť veľkosti voľného miesta a vďaka ekonomickejšej organizácii textu bolo možné zhromaždiť do jednej knihy (väzby) i niekoľko kratších diel, kódex poskytoval aj pohodlnejšiu manipuláciu, jednoduché vyhľadávanie a orientovanie sa v obsahu i možnosť kedykoľvek nalistovať inú stránku, a uchovať si pritom pocit celku. Po vynájdení kníhtlače koexistovali rukopisné knihy istý čas spolu s tlačenými knihami.

Prechodné štádium medzi iluminovaným rukopisným kódexom a tlačenou knihou predstavovala ilustrovaná bloková kniha (priamy predchodca modernej, tlačenej formy knihy), ktorá si (tak ako neskôr aj tlačená kniha) zachovala graficko-výtvarné princípy stredovekého kódexu (pomer popísanej časti strany k okrajom a k veľkosti písma, číslovanie stránok, iniciály, nadpisy a i.). Základom blokovej knihy bola doskotlač (v Číne vynájdená v 7. alebo v 8. stor. n. l., v Európe známa až od 1. pol. 15. stor.), pri ktorej sa celá strana knihy (text aj ilustrácie) vyrezala do drevenej dosky, tá sa následne potrela farbou a pritlačil sa na ňu papier. Odtlačok však nevznikal v kníhtlačiarskom lise, ale tlakom a krúživým pohybom hladidla. Blokové knihy tak predstavujú prvý pokus o grafickú syntézu písma, ilustrácie a dekoru.

V historickom kontinuu knižnej kultúry zaznamenala kniha od svojich začiatkov až po súčasnosť dva najväčšie medzníky. Prvým bol vynález kníhtlače, ktorý sa v európskom kontexte pripisuje J. Gutenbergovi (15. stor.). Hoci jeho technológia kníhtlače nemala spočiatku na existenciu blokovej knihy vplyv (obidve technológie výroby knihy existovali určitý čas paralelne), technologicky rozvinutejšia kníhtlač, narastajúci dopyt po ilustrovaných knihách i prežitý umelecký stereotyp však na začiatku 16. stor. zatlačili blokovú knihu do úzadia. Vynález kníhtlače a literiny (zliatina olova, cínu a antimónu používaná na odlievanie písmen, litier; → písmovina) výrobu kníh značne urýchlil a zlacnil, nastal posun od tvorby jedinečného predmetu zhotovovaného pisárom a iluminátorom k masovo tlačenému produktu s relatívne nízkou cenou. Od vynálezu kníhtlače sa kniha stala kultúrnohistoricky najdôležitejším fenoménom sociálnej komunikácie a kvantitatívne najrozšírenejším predmetom písomného dedičstva. Kníhtlač napomohla zvyšovať gramotnosť obyvateľstva a, naopak, zavedenie školskej povinnej dochádzky a rozšírenie gramotnosti podmieňovali produkciu a distribúciu kníh i rozvoj knižnej kultúry. Kniha sa postupne premenila z dekoratívneho prvku na predmet, ktorý svojho majiteľa zaraďoval do určitej spoločenskej vrstvy. Vynález kníhtlače a rozširovanie kníh sa stali jedným z hybných mechanizmov renesancie.

Knihy, ktoré vznikli do konca roka 1500, sa nazývajú inkunábuly (prvotlače). Najstaršie prvotlače imitovali rukopisné kódexy a iluminované texty, ktoré boli vzorom a meradlom estetických kvalít, a to nielen z hľadiska rozvíjajúcej sa kníhtlače, ale aj konzervatívnych používateľov. Tlačená kniha sa však od rukopisného vzoru postupne oddeľovala a proces jej emancipácie sa vyvíjal spolu s rozvojom unifikácie typografie (grafické úpravy tlačených textov, najmä písma) a techniky tlače (pracovných postupov, ktorými sa prenáša písmo alebo iné znaky na papier alebo na iný materiál). Základy typografického obrazca dvojstrany (→ zrkadlo sadzby) ako unifikovaného graficko-optického celku položil J. Gutenberg, čo umožnilo zmeniť techniku čítania a urýchliť zrakové vnímanie. Grafickú konštrukciu knihy ako celku kodifikovali až v 70. rokoch 15. stor. nemeckí a talianski tlačiari. S rastom dopytu po tlačených knihách rástol počet tlačiarní – vznikali v Taliansku, vo Švajčiarsku, v Španielsku, Anglicku a ďalších krajinách. R. 1500 ich bolo v Európe okolo 250. Do popredia sa dostávalo nové, typografické remeslo, zatiaľ čo profesie rubrikátorov (pisárov) a iluminátorov pomaly ustupovali. Postupne sa zlepšovala kvalita farby a neustále sa zdokonaľovali tlačiarenské lisy. Vďaka možnosti rýchlo tlačiť sa knižný trh presýtil, v rámci nakladateľstiev vzniklo vysokokonkurenčné prostredie, čo zapríčinilo, že sa knihy, o ktoré bol vyšší záujem, vydávali v horšej kvalite; od konca 16. stor. sa knižná produkcia sústreďovala predovšetkým na publikácie s vopred istým odbytom. V 17. stor. sa kríza európskej knižnej nadprodukcie ešte viac prehĺbila, pretože množstvo vyrobených kníh nezodpovedalo množstvu čitateľov, čo viedlo k nižším ziskom.

Druhým významným medzníkom v histórii knihy bola priemyselná revolúcia a s ňou súvisiaca mechanizácia celého procesu výroby kníh. Najväčšie vynálezy, ktoré ovplyvnili knižnú kultúru, boli parný tlačiarenský stroj a papierenský stroj. Parný tlačiarenský stroj (→ rýchlolis), zostrojený 1810 – 14 v Londýne nemeckým vynálezcom Friedrichom Gottlobom Koenigom (*1774, †1833), tlačil 200 – 250 výtlačkov za hodinu. Papierenský stroj, ktorý vynašiel 1806 britský vynálezca Henry Fourdrinier (*1766, †1854), umožnil okrem zlacnenia papiera i výrobu papiera v rolách. O nahradenie ručnej sadzby strojovou sa vynálezom sádzacieho stroja Linotype (1896) zaslúžil nemecký vynálezca Ottmar Mergenthaler (*1854, †1899). V 30. rokoch 20. stor. sa ako alternatívna nízkonákladová verzia rozšírili knihy s mäkkou väzbou (brožúra, brožovaná kniha, angl. paperback; 1931 v nakladateľstve Albatross Books v Nemecku, neskôr vo firme Penguin Books v Spojenom kráľovstve, po 2. svet. vojne Harlequin v Kanade). Predstavovali najlacnejší spôsob vydávania kníh, ktorý sa používal najmä pri menej hodnotnej literatúre, pri kniháh na cesty, vreckových vydaniach a prvých vydaniach s neistým odbytom. Ručnú sadzbu písmen (litier) nahradila v 60. rokoch 20. stor. fotosadzba a ofsetová tlač, ktorá je v súčasnosti najlacnejšia, najrýchlejšia, a preto i najrozšírenejšia.

Formy (podoby) knihy sa v priebehu historického vývoja menili. V súčasnosti patria k základným formám tlačená (papierová), zvuková (audiokniha) a elektronická kniha. Tlačená alebo papierová kniha ako súbor papierových zložiek alebo listov položených na seba a zviazaných vo viazanej alebo v lepenej, tuhej alebo v mäkkej väzbe má niekoľko nezameniteľných špecifík: zamestnáva všetky čitateľove zmysly, predstavuje symbiózu poetickosti a tradície, každý exemplár môže v sebe uchovávať históriu svojej existencie. Klasickú stavbu knihy tvoria základné materiálovo-konštrukčné prvky: knižný blok, ktorý je tvorený súborom zviazaných (zošitých alebo zlepených) a orezaných vnútorných listov alebo zložiek listov, a knižná väzba, ktorá má ochrannú a estetickú funkciu a môže byť tuhá (tvrdá) alebo mäkká. Tuhá (tvrdá) knižná väzba je pôvodnou formou väzby knihy kódexového typu a pozostáva z prednej a zo zadnej knižnej dosky (prídoštie) a z chrbátnika, ktoré sú na vonkajšej strane polepené (potiahnuté) kožou alebo imitáciou kože, plátnom alebo papierom (vonkajší obal knihy). Mäkkú knižnú väzbu má brožovaná kniha (paperback), knižná publikácia spravidla malého formátu, s mäkkou obálkou, ktorá je zvyčajne z kvalitného papiera vyššej plošnej hmotnosti, často s kriedovou úpravou. Knihy s tuhými knižnými väzbami sú často chránené oddeliteľným knižným prebalom. Ako ochrana knihy môže slúžiť aj kartónová kazeta, do ktorej sa kniha zasúva chrbtom von. Používa sa na darčekové balenie kníh, na balenie viaczväzkových diel ap. Knihy v tuhej väzbe sú dnes bežné najmä v Európe, na angloamerickom trhu však prevládajú brožované knihy. Na vonkajšom obale knihy sú spravidla uvedené hlavný titul (názov knihy) a meno autora, niekedy sú tam aj ilustrácia, fotografia a i. Knižný blok je spojený s knižnými doskami predsádkou (preložený jednofarebný alebo potlačený list papiera, ktorého jedna časť je prilepená na knižnú dosku, druhá na knižný blok). Dosky môžu byť v prípade lacnejších vydaní (paperbackov) nahradené papierovou obálkou. Na zadnej strane obálky alebo na prebale knihy býva uvedená stručná charakteristika diela (anotácia). Knižný blok tvorí základnú časť knihy, pretože nesie vlastný obsah knihy zvyčajne textového charakteru, môžu ho však tvoriť i obrazovo-textové, čisto obrazové, numerické alebo iné informácie. Na začiatku knižného bloku sú úvodné časti knihy (preliminárie), t. j. titulný list a všetko, čo mu predchádza. Titulný list tvoria titulná strana knihy (vždy nepárna, spravidla tretia) obsahujúca všetky podstatné identifikačné údaje o knihe, t. j. názov (hlavný titul), prípadne podtitul, meno autora, značku (signet) a názov vydavateľstva a rok vydania, a rub titulného listu (párna, spravidla štvrtá strana), kde sa nachádza vydavateľský záznam (impressum; → tiráž) obsahujúci copyright a Medzinárodné štandardné číslo knihy (ISBN), ktoré je pri každom titule (vydaní, každej monografickej publikácii) vydanom určitým vydavateľom jedinečné a unikátne. List, ktorému predchádza titulný list, sa nazýva patitul. Na jeho lícovej strane (zvyčajne prvá strana knihy) sa zvyčajne nachádza názov knihy vytlačený menším typom písma a bez uvedenia autora, jeho rubová strana (strana oproti titulu, zvyčajne druhá strana knihy) sa nazýva protititul (frontispice) a môže byť prázdna (vakát) alebo s ilustráciou.

Kniha ako publikácia sa z hľadiska obsahu člení na vstupnú, hlavnú (obsahovú – textovú) a záverečnú časť. Vo vstupnej časti knihy sa môže nachádzať aj venovanie, motto ap. Hlavnú časť knižného bloku tvorí autorom napísaný text knihy (obsahová časť knihy), ktorý môže byť rozčlenený na oddiely, kapitoly a odseky, môže mať ilustrácie a prílohy. Táto časť môže pozostávať aj z viacerých samostatných, obsahovo a autorsky uzavretých diel. Jednotlivé časti diela alebo samostatné diela umiestnené v jednej knihe uvádza medzititul. Záverečná časť knihy môže obsahovať doslov (epilóg), abecedný zoznam vybraných pojmov (register), zoznam ilustrácií, zoznam použitej literatúry (bibliografické citácie), slovník, resumé, obsah a tiráž, ako aj zoznam chýb a ich opráv (erráta) zistených po vytlačení knihy a i. Viac zväzkov kníh, ktoré sú z hľadiska autorského alebo vydavateľského zámeru jedným formálne a obsahovo uzavretým celkom, tvorí viaczväzkové dielo. Kniha (zväzok), ktorá obsahuje viac rôznorodých, obsahovo a provenienčne nesúvisiacich textov, sa nazýva konvolút. Rozsah knihy sa uvádza v autorských hárkoch a vo vydavateľských hárkoch.

Tlačená kniha vzniká ako výsledok účelného a funkčného prepojenia viacerých činností: tvorby obsahovej zložky (textu) knihy jej autorom (→ rukopis), tvorby ilustrácií, výroby papiera, vydavateľských činností, polygrafických činností (→ polygrafia) a kníhkupeckých činností. Vydavateľstvo dohodne so zákazníkom (spravidla s autorom) väzbu a formát knihy, farebnosť, spracovanie textu s ilustráciami, náklad, kvalitu papiera ap. a zabezpečí knihe pridelenie ISBN, ďalej zabezpečí redigovanie textu knihy vykonávané odbornými a jazykovými redaktormi, ako aj korektormi, grafickú úpravu a typografickú úpravu rukopisu. Ako grafická úprava sa označuje výsledné výtvarné usporiadanie jednotlivých textových a obrazových prvkov knihy. Typografická úprava zahŕňa predovšetkým výber písma ako jedného z najdôležitejších prvkov knižnej úpravy; hlavná (textová) časť sa sádže zväčša jedným typom písma, pričom na odlíšenie alebo na zvýraznenie časti textu sa využívajú rôzna veľkosť (napr. titulky majú aspoň o 2 body väčšie písmo) a rôzne rezy písma (kurzíva, polotučný rez, polotučná kurzíva, tučný rez), použitý rod (rodina) písma má zodpovedať charakteru výsledného diela. Textovú i obrazovú časť knihy spájal v minulosti do jedného celku sadzač. V súčasnosti túto činnosť vykonáva grafik, ktorý dá knihe jednotnú grafickú i typografickú úpravu v zalamovacom počítačovom programe (→ desktop publishing, DTP; → montáž): navrhne väzbu a výsledný formát knihy, ako aj sadzbový obrazec (na čistom fomáte dvojstrany vyznačí priestor, v ktorom budú umiestnené text a ilustrácie) slúžiaci na vytvorenie zrkadla sadzby (umiestnenie textu, ilustrácií a ďalších prvkov, napr. titulkov a číslovania strán, t. j. paginácie na jednotlivých stranách, typ písma ap.). Podľa zrkadla potom zalomí jednotlivé strany (→ zalamovanie). Úprava textu spolu so zakomponovanými obrázkami má pôsobiť vyváženým dojmom, aby kniha na čitateľa pôsobila príjemne a jednotne. Následne sa vyhotoví tzv. náhľad (vytlačené stránky knihy slúžiace na kontrolu postavenia textu, obrázkov a farebnosti) a po posledných korektúrach (tzv. domáca korektúra v DTP štúdiu alebo v tlačiarni a autorská korektúra u autora knihy), oprave korektúrnych zásahov a schválení náhľadu vydavateľstvom (→ imprimatur) tlačový súbor vo formáte PDF, ktorý sa odovzdá do tlačiarne. V súčasnosti sa knihy štandardne tlačia ofsetom (→ ofsetová tlač). Vytlačené hárky knihy sa orežú (prípadne rozrežú), poskladajú, poznášajú a vyhotoví sa mäkká alebo tuhá (tvrdá) knižná väzba (→ knihárstvo). Po výstupnej kontrole sa knihy zabalia a expedujú zákazníkovi alebo do predajní.

Rozmerovo, farebne a z hľadiska nosiča verná reprodukcia rukopisnej alebo tlačenej knihy zhotovená fotomechanickým alebo iným postupom sa nazýva faksimile; vyhotovuje sa najmä z historických kníh. Akefalická kniha je kniha, pri ktorej sa nezachoval začiatok ani koniec, teda tie časti textu, ktoré sú dôležité z hľadiska identifikácie diela. Osobitný typ knihy predstavuje bodová kniha tlačená bodovým, Braillovým písmom umožňujúcim zrakovo postihnutým (nevidomým) vnímať text hmatom.

Zvuková kniha (audiokniha) je zvukový záznam hovoreného slova (text literárneho, odborného a iného diela, napr. románu, poviedky, divadelnej hry a učebného textu) publikovaný na hmotnom analógovom (napr. magnetofónová kazeta, gramofónová platňa) alebo digitálnom nosiči (napr. CD) či na internete. Zvukové knihy sa využívajú aj ako kompenzačná pomôcka najmä pre nevidiacich a slabozrakých. Elektronická kniha, e-kniha, angl. e-book, je kniha v elektronickej forme, t. j. počítačový súbor, ktorého obsah pozostávajúci z textu a prípadne aj z obrázkov možno čítať na obrazovke špecializovanej čítačky elektronických kníh, počítača, tabletu alebo iného zariadenia podobným spôsobom ako tlačenú knihu. Počítačový súbor môže byť v špecializovanom formáte určenom pre elektronické knihy, môže to byť aj jednoduchý textový súbor bez formátovania alebo textový súbor vo formáte primárne určenom na iné použitie (napr. súbory textových editorov alebo súbor vo formáte PDF). Výhodou oproti tlačenej knihe je možnosť zmeny veľkosti písma, nevýhodou je znížený komfort čítania z obrazovky pri čítaní v intenzívne osvetlenom prostredí (napr. pri čítaní na slnečnom svetle). Niektoré čítačky sú preto vybavené obrazovkou založenou na technológii e-paper, ktorá poskytuje dostatočný kontrast aj na priamom slnečnom svetle a energiu spotrebúva len na zmenu zobrazenia (zmenu stránky alebo zväčšenia), nie však na samotné zobrazovanie (nevýhodou je obmedzená podpora farieb). V súčasnosti sa elektronické knihy často vydávajú v tlačenej a zároveň aj v elektronickej podobe, pričom obidve verzie vychádzajú zo spoločného zdroja, ktorý je daný tvorbou kníh prostredníctvom počítačovej techniky. Na elektronické knihy sa podobne ako na iné diela vzťahuje autorský zákon. Ak je v jeho zmysle ich šírenie obmedzené, zvyčajne sa distribuujú v špecializovanom súborovom formáte a možno ich čítať len pomocou čítačiek alebo softvéru vybavených prostriedkami na zabezpečenie ochrany autorských práv, tzv. DRM (Digital Rights Management). V tomto prípade zákazník nekupuje samotnú knihu (súbor), ale len licenciu na jej čítanie, na ktorú spravidla potrebuje aj prístup na internet a online účet u predajcu. Dôsledkom používania DRM je, že elektronické knihy si nemožno požičiavať v kruhu rodiny alebo známych tak ako tlačené knihy, čo autorský zákon neobmedzuje. Niektorí predajcovia elektronických kníh toto obmedzenie zmierňujú možnosťou používania online účtu viacerými zákazníkmi. Knihy, ktoré v zmysle autorského zákona možno šíriť voľne, používajú prevažne otvorené formáty bez DRM, napr. PDF alebo EPUB (špecializovaný formát pre elektronické knihy). Popularizácia elektronických kníh súvisí so vznikom Projektu Gutenberg, ktorého cieľom bolo sprístupniť ich širokej verejnosti, a zvyšovať tak vzdelanosť. Obdobným slovenským projektom je Zlatý fond denníka SME. Súčasťou digitálnej knižnice obidvoch projektov sú prevažne diela, ktorým uplynula platnosť autorských práv a ktoré na základe tlačenej verzie digitalizovali dobrovoľníci. Tieto knihy sú voľne dostupné vo viacerých otvorených formátoch, aby boli čitateľné na rôznych zariadeniach a pomocou rôznych počítačových programov.

Podľa obsahu možno v rámci knižnej produkcie vyčleňovať beletriu (umeleckú literatúru), vecnú literatúru (odbornú a vedeckú), literatúru faktu, literatúru pre deti a mládež (osobitným typom je leporelo), umelecké a obrazové publikácie, liturgické a modlitebné knihy a i.

Kniha ako predmet a symbol sa uplatňuje aj vo výtvarnom umení, pričom je objektom záujmu v tvorbe viacerých umelcov. Tzv. krásna kniha je zámerne poňatá a spracovaná tak, aby všetky jej zložky (typografia, ilustrácie, väzba, knižná výzdoba) spolu vytvárali dokonalý umelecký dojem a predmet vysokej estetickej úrovne (→ bibliofília). V 19. stor. bola oživená tradícia blokových kníh ako prototypu ideálne ilustrovanej knihy a začala sa rozvíjať obrazová kniha, ktorá nadviazala na neskorostredovekú i na renesančnú blokovú knihu. Ako druh knihárskeho a kníhviazačského výrobku kódexového typu obsahuje minimum textu a je pri nej zvýraznená obrazová zložka charakteristická jednotnou technikou (drevorez, mediryt, lept, litografia) a spoločnou témou. Pri výrobe obrazovej knihy sa ručný odtlačok grafických listov na rozdiel od jednolistových tlačí a voľnej grafiky realizuje na papierový hárok, ktorý sa poskladá do zložiek (najmenej dvojlistových). Text obrazovej knihy má len doplnkovú funkciu, je jednojazyčný alebo dvojjazyčný a zvyčajne má podobu legendy na spodnom okraji obrazu alebo pod ním. Tradíciu obrazovej knihy rozvíjal napr. W. Morris vo svojom vydavateľstve Kelmscott Press (založené 1891). Termínom obrazová kniha (zastarano aj obrazná kniha) sa v súčasnosti označuje aj forma vydania detskej knihy. Najmä v umení 20. stor. sa rozvíjali viaceré umelecké stratégie, ktorých kľúčovou zložkou je kniha (umelci v nich určitým spôsobom reflektovali formu knihy). Osobitým fenoménom je tzv. autorská kniha (nazývaná aj umelecká kniha), ktorej textovú i obrazovú časť zvyčajne vytvorí jeden autor, a hoci má formu knihy, nejde o tradičnú literatúru. V radikálnej podobe v nej môže byť potlačená niektorá zložka tradičnej knihy (textová alebo obrazová; v tomto zmysle je autorská kniha protipólom tzv. krásnej knihy, pri ktorej sa zdôrazňuje dokonalá harmónia jej jednotlivých zložiek). Autorská kniha vychádza zväčša v malom náklade, najčastejšie je však vytvorená v jedinom exemplári. Často má podobu zápisníka, zošita, skicára, leporela alebo sú jednotlivé listy uložené v škatuli. Na rozdiel od bibliofílie je jej výtvarné spracovanie zámerne jednoduché. Fenomén autorskej knihy sa objavil v európskom umení na začiatku 19. stor. (W. Blake), neskôr sa rozšíril v umení dadaizmu a surrealizmu (najmä v tvorbe M. Ernsta, ktorý vytváral kolážové romány). K popredným tvorcom výnimočných autorských kníh patril aj J. Váchal. Na Slovensku sa autorská kniha ojedinele vyskytuje v tvorbe V. Popoviča, A. Mlynárčika, R. Cypricha a i. Osobitým druhom autorskej knihy je tzv. interpretovaná kniha, ktorá vzniká výtvarnou interpretáciou (premaľbou, prekresľovaním, kolážou, perforáciou a i.) jednotlivých listov alebo celej knihy iného autora a má konceptuálny charakter. Na Slovensku sa tvorbe autorských a interpretovaných kníh venovali najmä R. Fila, O. Laubert a R. Ondák. Úsilie o nové poňatie knihy v umení 20. stor. sa prejavilo v tvorbe objektov, ktoré sa označujú názvom kniha ako objekt. Sú to objekty, skulptúry a inštalácie vytvorené z kníh (kniha poňatá ako ready-made) alebo z častí kníh (napr. textu). Objavili sa v 60. rokoch 20. stor. ako nový fenomén, ktorý vznikol v súvislosti s postupnou zmenou štatútu knihy v kultúre 20. stor. a ich vznik podmienilo masové rozšírenie audiovizuálnych médií. Kniha ako objekt nie je viazaná na konkrétnu umeleckú tendenciu, objavuje sa v tvorbe viacerých autorov pracujúcich s rozličnými médiami ako súčasť rôznych umeleckých stratégií. Mnohí umelci vnímajú knihu vo svojich dielach ako kultúrny symbol a prehodnocujú jej tradičné postavenie (často s ňou manipulujú v kontraste s úctou, ktorá bola knihe a jej forme v minulosti preukazovaná, napr. spaľujú alebo ničia knihy počas happeningov). Kniha ako objekt sa objavuje v dielach umelcov hnutia Fluxus, v tvorbe konceptuálnych, neokonceptuálnych a iných autorov, na Slovensku v tvorbe umelcov od 60. rokov 20. stor., napr. A. Mlynárčika, D. Tótha, J. Meliša a R. Ondáka, príležitostne aj O. Lauberta, P. Kalmusa a i. Knihy sú kľúčovým prvkom v tvorbe M. Kréna, ktorý vytvoril niekoľko objektov (inštalácií) zo stoviek kníh, v ktorých ich poníma ako stavebný prvok i ako metaforu. Knihy poňaté ako originálne objekty pripomínajúce skulptúry vytvárala aj V. Mecková v spolupráci s knihárkou Lidou Mlichovou (*1940). Spomedzi mladších autorov vytvára knihy ako objekt Martin Derner (*1973).

Knihy sa uschovávajú v knižniciach a sú predmetom výskumu knihovedy (resp. knižničnej a informačnej vedy). Dôležitým faktorom ich distribúcie sú knižné veľtrhy, najvýznamnejší a najstarší sa koná vo Frankfurte nad Mohanom (1564 tam vyšiel prvý tlačený katalóg), ďalšie významné sa usporadúvajú v Lipsku, Buenos Aires, Londýne, Moskve, Paríži, Pekingu a i., na Slovensku od 1993 knižný veľtrh Bibliotéka. R. 1955 bol na počesť slovenského národného buditeľa, prvého slovenského kolportéra kníh M. Hrebendu, ktorý sa narodil a zomrel v marci a významne sa podieľal na šírení slovenskej knižnej kultúry, vyhlásený marec za mesiac knihy, 1995 vyhlásilo UNESCO 23. apríl za Svetový deň knihy a autorských práv;

2. a) zastaraný termín na označenie rozsiahlejšej, obsahovo pomerne samostatnej časti väčšieho textového celku (umeleckého alebo vedeckého diela, spisu), kapitola. Príkladom takýchto obsahovo samostatných častí sú napr. aj biblické knihy (→ Biblia, tabuľka Biblické knihy a ich značky); b) zväzok, diel – samostatný exemplár z väčšieho, knižne vydaného súboru (prvý, druhý atď. zväzok, diel románu);

3. zväzok čistých alebo vyplnených formulárových listov, úradných dokumentov na vedenie rozličných záznamov, napr. pokladničná kniha, kniha narodení a kniha úmrtí (→ matrika); Kniha posledného súdu – najstarší súpis pozemkového majetku v Anglicku (→ Domesday Book);

4. zool. lat. omasus — tretí, posledný predžalúdok prežúvavcov, v ktorom sa drví natrávená potrava a spätne sa vstrebáva voda do krvi. Sliznica knihy vytvára smerom dovnútra listy, ktoré slúžia na mechanické drvenie potravy a súčasne na vytláčanie tekutej časti potravy do vlastného žalúdka prežúvavcov, slezu.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kniha [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-19]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kniha