adjustácia [lat.] — usporiadanie, vystrojenie, vybavenie, úprava;

1. vybavenie prístroja alebo stroja príslušenstvom, pomôckami, obalom a dokumentáciou potrebnými na jeho účelné využívanie a údržbu;

2. úprava výrobku na udržanie jeho úžitkovej hodnoty pre spotrebiteľa (o. i. vhodným obalom a údajmi o výrobku); vybavenie výrobku všetkými potrebnými náležitosťami (napr. pri obleku: sako + vesta + nohavice, visačky, symboly zloženia a ošetrovania, náhradný materiál a gombík, vešiak, obal);

3. psychol. proces vytvárania harmonického vzťahu medzi jedincom a sociálnym prostredím. Aktivita človeka pri zvládaní nových sociálnych situácií (napr. pri nástupe do nového zamestnania);

4. výtv. konečná úprava umeleckého diela pred jeho vystavením (paspartovanie, rámovanie ap.).

akcent [lat.] — dôraz, zdôraznenie;

1. jaz. → prízvuk;

2. hud. a) prízvuk, dôraz na tóny v rámci taktu. Pri pravidelnom akcente sa zdôrazňujú (akcentujú) ťažké doby taktu, napr. v 3/4 takte prvá doba, v 4/4 takte prvá a tretia doba, v 6/8 takte prvá a štvrtá doba; nepravidelný akcent je na ľahkej dobe. Posunutím akcentu z ťažkej doby na ľahkú vzniká synkopa. Podľa spôsobu, akým sa tóny akcentujú, sa rozlišuje dynamický akcent – je najdôležitejší, nepravidelný dynamický akcent sa označuje znakmi alebo skratkami (—, >, ˄, rf, rfz, sf, sfz); tónický akcent (melodický, intonačný akcent) – akcentovaný tón znie o trocha vyššie; agogický akcent – akcentovaný tón trvá o trocha dlhšie. Všetky druhy akcentu sa môžu vyskytovať súčasne; b) aj druh melodickej ozdoby vo francúzskej hudbe 17. a 18. stor.;

3. polygr. diakritické (rozlišovacie) znamienko nad obrazom písma; v slovenčine mäkčeň (č), dĺžeň (á), prehlasovacia dvojbodka (ä) a vokáň (ô); v dôsledku akcentov dosahuje slovenský písmový súbor 120 písmových znakov. V cudzích jazykoch je to napr. vlnovka nad písmenom – tilda (ñ, ã).

akcidencia [lat.] —

1. filoz. → akcident;

2. hud. → predznamenanie;

3. polygr. príležitostný druh tlačovín menšieho rozsahu, najrôznejšieho vyhotovenia, s náročnou grafickou a typografickou úpravou s využitím akcidenčného písma. Akcidencie sú určené na rôzne účely pre obchod, spoločenské organizácie, administratívu, súkromné osoby ap. (súkromné i firemné oznámenia – svadobné, promočné, maturitné, smútočné, vizitky, pozvánky, novoročenky, reklamné tlačoviny, prospekty ap.). Význam akcidenčnej tlačoviny určuje typografia akcidencie, kvalita potlačovaného materiálu a použité zošľachťovanie (lakovanie, laminovanie).

akcidenčné písmo — písmo používané na sadzbu príležitostných tlačovín (akcidencií), inzerátov, ako aj titulkov v novinách a časopisoch. Povaha písma korešponduje s poslaním a obsahom textu, má najrozmanitejšie rezy a svojráznu kresbu. Patria sem svetlé, úzke alebo široké písma s jemnou alebo s výraznou kresbou. Okrem klasických typov (tučná antikva, egyptienka, grotesk, písané, lomené a zdobené písma) sa používajú aj novodobé, módne typy písma, ktoré však podliehajú charakteru a vkusu doby, v ktorej vznikli.

Alacraw, Johannes → Alakraw, Johann

Alakraw, Johann, aj Johannes Alacraw, ? – 1492 pravdepodobne Pasov — nemecký potulný tlačiar. R. 1482 je doložená jeho činnosť v Pasove a 1484 vo Vimperku v Čechách, kde vytlačil jednu českú (nástenný kalendár na rok 1485, tzv. minuce) a dve latinské prvotlače (Soliloquia animae ad deum a Summa de eucharistiae sacramento). Česká tlačovina obsahuje vročenie o jeho tlači.

Albert, Joseph, 5. 3. 1825 Mníchov – 5. 5. 1886 tamže — nemecký umelecký fotograf a tlačiar. R. 1868 zdokonalil tlačovú techniku svetlotlače zo sklených platní a ako prvý využil fotografiu pri reprodukcii. Objavil nový fotografický proces nazvaný podľa neho albertotypia.

alonž [fr.] — predĺženie, rozširovanie, prívesok, nadstavec;

1. ekon. rozšírenie (predĺženie, nadstavenie) zmenkového formulára, ak je rub zaplnený, na umožnenie ďalších prevodov zmenky rubopisom. Miesto prilepenia sa označuje pečiatkou, aby nebolo možné alonž pripojiť k inej zmenke;

2. chem. nadstavec zobákovitého tvaru, ktorý sa upevní (nasunie) na koniec destilačného chladiča. Slúži na zavádzanie predestilovanej kvapaliny do predlohy (banky), → destilácia;

3. polygr. predĺžená časť listu tlačoviny s grafom, tabuľkou, mapou, ilustráciou ap., ako i pridaný list vlepený alebo všitý do chrbta knižnej zložky alebo bloku.

anaglyf [gr.] —

1. dvojica stereoskopických snímok (obrazov) alebo stredových priemetov objektu na tú istú priemetňu farebne upravených v doplnkových farbách (napr. v červenej a v azúrovej alebo v menej často používaných modrej a žltej), v minulosti sa používali aj kombinácie červenej a zelenej alebo červenej a modrej farby, ktoré neboli doplnkové. Pri pozorovaní cez okuliare s farebnými filtrami v tých istých doplnkových farbách, ale so zamenenými stranami (cez červený filter sa pozoruje azúrový obraz a cez azúrový filter červený obraz), vzniká priestorový vnem objektu. Využíva sa vo fotografii,kde sa vytvára superpozíciou pása stereoskopických obrazov predmetu v doplnkových farbách, a v polygrafii, kde sa zhotovuje pomocou špeciálnej tlače dvoma farbami (základnou a doplnkovou) z autotypov zhotovených stereoskopickou kamerou s natočeným rastrom. Pri pozorovaní okuliarmi s filtrami v doplnkových farbách sa vytvára plastický vnem čierneho alebo bieleho predmetu kontrastného s farbou pozadia;

2. výtv. hra svetla a tieňa (napr. v maliarstve), ktorá vyvoláva dojem reliéfu.

Ballardov postup — polygr. galvanické nanášanie medenej vrstvy, do ktorej sa vyrýva alebo vypletá obraz, na hĺbkotlačový valec. Vrstva sa po skončení tlače stiahne z valca ako šupka (plech).

farebný filter — fotogr. rovnomerná vrstva sfarbenej látky, ktorá úplne alebo čiastočne prepúšťa svetlo v požadovanej oblasti vlnových dĺžok a zároveň zoslabuje alebo pohlcuje nežiaduce svetlo. Rozoznávajú sa kvapalinové, želatínové, sklené a i. farebné filtre. Pri fotochemických procesoch sa používa aj ochranný farebný filter, ktorý pri práci v tmavej komore zoslabuje fotochemicky účinné žiarenie, a tepelný filter, ktorý zoslabuje nežiaduce tepelné žiarenie vyžarované napr. zo svetelných zdrojov. K farebným filtrom býva priraďovaný aj ultrafialový filter, hoci ultrafialové žiarenie nie je viditeľné a filter pohlcujúci ultrafialové žiarenie je bezfarebný (ultrafialový filter neprepúšťa, ale pohlcuje ultrafialové žiarenie); → farba.

handrovina — vláknina z bavlneného, ľanového a konopného odpadu z textilného priemyslu a z handier. Handry získané zberom sa mechanicky a chemicky čistia (prášenie, varenie, bielenie), pričom z konopných a ľanových handier sa vláknina musí aj mechanicky a chemicky uvoľňovať. Vlákna starých handier sú málo pružné (lámavé), papieru však dodávajú mäkkosť na ohmat. Handrovina sa používa na výrobu špeciálnych papierov (napr. bankového, bankovkového, dokumentačného, kartografického, bibliového a cigaretového), ktoré vyžadujú pevnosť v ohybe, pružnosť, odolnosť proti vlhkosti, trvanlivosť na vzduchu a svetle, ako aj pekný vzhľad. Papier vyrábaný z handroviny sa niekedy nazýva handrový papier. Osobitným druhom spracovania handroviny je výroba ručného papiera.

hárková značka — polygr. označenie poradia knižnej zložky. Rozlišuje sa: a) hárková signatúra — označenie poradia knižnej zložky číslom alebo číslom a názvom diela (resp. skráteným názvom publikácie) v ľavom dolnom rohu prvej stránky knižnej zložky, čo uľahčuje správne zaradenie knižnej zložky do knižného kompletu; b) hárková pasignatúra — označenie poradia knižnej zložky hviezdičkou a číslom v ľavom dolnom rohu tretej stránky zložky, čo umožňuje rýchlu orientáciu pri skladaní hárka.

hárok [lat.] — list papiera istého formátu;

1. filat. súbor poštových cenín obsahujúci rozličný počet známok, hárčekov alebo celín; vytlačený ako tlačový hárok. Pri predaji časti alebo celého hárka pri poštovej priehradke ide o priehradkový hárok;

2. polygr. merná nakladateľská, vydavateľská a polygrafická jednotka. Rozlišuje sa: a) autorský hárok — slúži predovšetkým na určenie rozsahu diela a výpočet výšky autorského honoráru, b) knižný hárok — dohodnutá merná jednotka rozsahu knihy; list papiera alebo iného materiálu určitej veľkosti (s dĺžkou a so šírkou v centimetroch alebo v milimetroch), ktorý sa potláča v hárkových tlačových strojoch z jednej alebo z obidvoch strán a v konečnom štádiu spracovania sa skladá na knižnú zložku. Podľa veľkosti hárka a formátu viacstránkovej tlačoviny môže mať 1 hárok 4, 8, 16 alebo 32 strán; c) tlačový hárok — hárok papiera takého formátu, na aký sa tlačí v hárkovom tlačovom stroji.

heliogravúra [gr.+ fr.], fotogravúra — stará technika tlače z hĺbky, ktorá spočíva v špeciálnom postupe prípravy tlačovej formy. Na hladký vyleštený medený plech sa nasypal asfaltový prášok, ktorý sa zatavil miernym zohriatím. Naň sa tlakom nalepil zvlhčený pigmentový papier (papier s vrstvou pigmentovanej želatíny scitlivenej dvojchrómanom draselným), na ktorý bol naexponovaný diapozitív reprodukovaného obrazu. Po stiahnutí papierovej podložky, vymytí vo vode a vysušení zostala na povrchu pigmentová kópia, ktorá regulovala hĺbku tlačových jamiek vytvorených leptaním medi roztokom chloridu železitého. Po odstránení želatínovej kópie a asfaltu bola forma pripravená na tlač. Heliogravúru vynašiel 1878 K. V. Klíč. Bola obľúbenou technikou ilustrátorov okolo 1900.

hladený papier — papier rôzneho vlákninového zloženia, nenatieraný alebo len ľahko natieraný, ktorý sa upravuje superkalandrovaním (úpravou v superkalandri; → kalander; preto nazývaný aj SC papier). Hladený papier je určený najmä na tlač časopisov technikou hĺbkotlače a ofsetovej kotúčovej tlače.

hladká sadzba — sadzba vysádzaná z jedného druhu, rezu (základného) a stupňa písma. Najčastejšie je týmto spôsobom sádzaný tzv. základný text (napr. články novín, odseky brožúr a kníh), ktorý kladie zvýšenú pozornosť na sústredenie čitateľa.

hĺbkotlač — variant tlače z hĺbky, priemyselná polygrafická tlačiarenská technológia. Priama rotačná tlač z formy, ktorej tlačiace prvky sú zahĺbené pod úroveň netlačiacich prvkov (→ hĺbkotlačový valec). Tekutá tlačová farba sa nanesie v nadbytku na povrch formy a z netlačiacich miest sa odstráni stieracím nožom (rakľou). Textové a obrazové prvky sú rozdelené na elementárne tlačové jamky, ktorých deliace steny vytvárajú opornú plochu pre stierací nôž. Odtlačok sa získa zväčša priamym prenosom na papier pomocou tlaku. Reprodukcia tónových hodnôt sa realizuje zmenou množstva objemu farby. Vyleptané, vyryté alebo vypálené tlačové prvky vytvárané pravidelne rozloženými jamkami majú rôzny objem, a tak určujú množstvo farby prenášané tlačou. Hĺbkotlač umožňuje dosiahnuť vysokú kvalitu tlače plnofarebných ilustrácií, používa sa najmä na tlač plnofarebných vysokonákladových produktov, napr. časopisov, katalógov a reklamných materiálov, na tlač poštových známok i v obalovej technike pri potláčaní plastových alebo hliníkových fólií na kotúčových tlačových strojoch. Vynálezcom hĺbkotlače je K. V. Klíč, ktorý na konci 19. stor. vyvinul techniku na rozklad obrazových prvkov na elementárne tlačové jamky, ktorých hĺbka určovala objem prenášanej farby na papier, a tým sýtosť vyfarbenia výtlačku.

hĺbkotlačová farba — tekutá tlačová farba používaná pri hĺbkotlači. Obsahuje pigmenty, filmotvorné látky, rozpúšťadlá a aditíva. Ako rozpúšťadlo sa pri tlačení publikácií najčastejšie používa toluén, pri tlačení obalov etanol. Schnutie farieb na výtlačkoch sa robí odparením rozpúšťadiel pri relatívne nízkych teplotách.

hĺbkotlačový papier — tlačový papier určený na hĺbkotlač. Môže mať rôzne vlákninové zloženie, obsahuje do 25 % plnidiel, je málo glejený v hmote, povrchovo glejený s cieľom zabrániť vytrhávaniu povrchu, veľmi savý (vysoká a rovnomerná absorpčná schopnosť), s hladeným povrchom. Používa sa na tlač časopisov a iných produktov zhotovených hĺbkotlačou.

hĺbkotlačový valec — formový valec hĺbkotlačového stroja vo forme vyberateľného valca s galvanicky pomedeným povrchom, ktorý sa mechanicky upravuje na vysokú hladkosť potrebnú na stieranie prebytočnej tlačovej farby z netlačiacich miest stieracím nožom. Do vrstvy medi na povrchu hĺbkotlačového valca sa rôznymi technikami (leptaním, rytím) vytvárajú zahĺbené tlačové jamky. Meď môže byť nahradená vrstvou špeciálnej kovovej zliatiny s dobrou absorpciou infračerveného žiarenia, nízkou teplotou tavenia a výparným teplom pri vypaľovaní jamiek laserom.

impressit [lat.], skratka imp. — slovo stojace na grafických listoch pred alebo za menom tlačiara (impressit = vytlačil).

inzercia [lat.] —

1. genet. vloženie, včlenenie jedného alebo viacerých nukleotidov do nukleotidovej sekvencie; typ génovej mutácie. Včlenenie väčšieho úseku DNA (napr. vírusového genómu, plazmidovej DNA a integrónov) do chromozómu hostiteľskej bunky, ktorý sa stáva súčasťou genetickej výbavy hostiteľskej bunky, sa väčšinou označuje ako integrácia;

2. reklam. a) zverejňovanie platených oznamov (najmä inzerátov) v tlači, niekedy aj v ostatných médiách, preto sa občas zamieňa s reklamou (televízna reklama je istým druhom inzercie v televízii). Od reklamy sa inzercia líši tým, že vždy neprináša ekonomický efekt (napr. v rubrikách zoznámenie, darujem). V tlači existuje tendencia zamieňať označenie reklama s označením plošná inzercia; b) inzertná časť periodika, plocha vyhradená na inzeráty; c) v prenesenom význame aj oznamovanie vo všeobecnosti.

Inzercia vznikla v Anglicku, za prvý inzerát sa považuje inzerát uverejnený 1. 2. 1625 v novinách The Continuation of Our Weekly News. Spočiatku išlo o inzeráty literárneho a kníhkupeckého charakteru, ku ktorým neskôr pribudli oznamy o utečencoch, zlodejoch ap. Prvý inzerát vo Francúzsku bol uverejnený v tlači 1631 v La Gazette de France (→ Gazette), ktoré založil lekár T. Renaudot neskôr nazývaný otec inzercie.

irisová tlač, aj írisová tlač — tlač, pri ktorej sa v jednej tlačovej jednotke z jednej farebnice prenáša niekoľko pestrých farieb, ktoré sa vzájomne prelínajú (dúhová tlač), a vytvárajú tak ďalšie tóny. Irisová tlač sa uplatňuje napr. na bankovkách, preukazoch a dokumentoch, kde sťažuje ich falšovanie.

kalendár [lat.] —

1. systém počítania času v dňoch a dlhších časových úsekoch (týždňoch, mesiacoch, rokoch) platný v danom kultúrnom, civilizačnom alebo geografickom priestore, pričom jednotlivé časové úseky sú spravidla označené číselne. Názov kalendár je odvodený z latinského slova Kalendae označujúceho v rímskom kalendári prvý deň v mesiaci (kalendy), keď sa platili úroky z dlhov, resp. zo slova calendarium, t. j. knihy dlhov, do ktorých sa dlhy zapisovali.

Základom každého kalendára je najmenej jeden z troch periodických astronomických dejov: rotácia Zeme okolo svojej osi, od ktorej je odvodená dĺžka dňa, obeh Mesiaca okolo Zeme, od ktorého je približne odvodená dĺžka mesiaca, a obeh Zeme okolo Slnka, od ktorého je odvodená dĺžka roka spojeného so striedaním ročných období. Z pozorovania pravidelného striedania dňa a noci, fáz Mesiaca a ročných období prirodzene vyplynulo využitie periodických astronomických dejov na počítanie času, pričom sa ukázalo, že rok je účelné rozdeliť na 12 mesiacov, z ktorých každý pokrýva cyklus lunácie (vystriedanie fáz Mesiaca) trvajúci okolo 30 dní. To od staroveku viedlo k vytváraniu kalendárov, t. j. chronologických systémov zachytávajúcich opakovanie prírodných javov, pričom každý z nich odrážal úroveň astronomického poznania danej spoločnosti a reflektoval jej hospodárske, politické a náboženské potreby (predstavy).

Podľa princípu, na základe ktorého boli zostavené, sa kalendáre delia na lunárne (mesačné), solárne (slnečné) a lunisolárne (kombinované). Najstarší je lunárny (mesačný) kalendár vychádzajúci z pohybu Mesiaca okolo Zeme, jeho základnou jednotkou je zvyčajne synodický mesiac (časový interval medzi dvoma rovnakými fázami Mesiaca), ktorý trvá približne 29,5 dňa. Lunárnym kalendárom bol napr. pôvodne egyptský kalendár (4. tisícročie pred n. l.) či dokonale prepracovaný antický rímsky kalendár (do juliánskej reformy 46 pred n. l.), z ktorého sa niektoré prvky (napr. názvy mesiacov) preniesli až do súčasnosti, ako aj v niektorých arabských krajinách aj v súčasnosti používaný arabský kalendár (zavedený v 7. stor. n. l.). Solárny (slnečný) kalendár je odvodený od pohybu Zeme okolo Slnka a jeho základnou jednotkou je tropický rok, ktorý má 365,242 20 dňa. Jeho mesiace nie sú v súlade s lunáciou. K tomuto typu kalendára patria napr. vysoko vyspelé kalendáre Aztékov (Slnečný kameň), Mayov (mayský kalendár) a Inkov, ktoré vznikli na území predkolumbovskej Strednej a Južnej Ameriky. Lunisolárny kalendár je kombinovaný, zohľadňuje synodický mesiac i tropický rok (napr. čínsky kalendár; 3. tisícročie pred n. l.). Počas tropického roka sa vystriedajú všetky štyri ročné obdobia, predstavuje teda akýsi ideál, prirodzený cyklus, ku ktorému sa snažia priblížiť všetky kalendáre. Lunárny (mesačný) rok má 354,367 06 dňa, je teda takmer o 11 dní kratší než tropický rok. Trvanie tropického ani lunárneho roka nie je možné vyjadriť celočíselným počtom dní. Keďže synodický mesiac a tropický rok nie sú súmerateľné jednotky (dĺžka tropického roka nie je násobkom dĺžky synodického mesiaca), dátum v kalendári sa dostáva do nesúladu s astronomickým javom, od ktorého je odvodený, resp. sa s ním dostáva do súladu len po určitom čase, čím vznikla potreba odstrániť túto nezrovnalosť. Napr. v pôvodnom lunárnom egyptskom kalendári spôsobovala každoročne nezohľadňovaná 1/4 dňa vzhľadom na skutočnú dĺžku tropického roka posúvanie začiatku roka (heliaktického východu Síria, s ktorým bol spojený začiatok záplav na Níle) cez všetky ročné obdobia. Na pôvodné miesto sa dostal po 1 461 egyptských rokoch (1 460 tropických rokov) nazývaných sotická perióda, ktorej názov je odvodený od staroegyptského názvu Síria (Sothis). Preto bol do egyptského kalendára 238 pred n. l. zavedený raz za štyri roky jeden priestupný deň. Vysokú úroveň prepracovanosti mal lunisolárny grécky kalendár (najstaršie grécke kalendáre vznikali od 1. tisícročia pred n. l.), v ktorom bol v 5. stor. pred n. l. zavedený dokonalý systém na vyrovnanie lunárneho a solárneho roka, Metonov cyklus, ktorý trval 19 rokov. Obsahoval systém pevne stanovených rokov s priestupnými a nepriestupnými mesiacmi, pričom priemerná hodnota tropického roka v ňom dosiahla takmer presnú hodnotu 365,25 dňa. Jeho hlavnou výhodou bolo, že zosúladil základné astronomické deje – deň, lunáciu a rok. Metonov cyklus zdokonalili Kallippos z Kyzika (4. stor. pred n. l.) a Hipparchos, ich cykly však neboli zavedené do praxe. Systém podobný Metonovmu cyklu sa objavil už v kalendároch niektorých sumerských miest (→ sumerský kalendár; 4. tisícročie pred n. l.) a v babylonskom kalendári (2. tisícročie pred n. l.), ktorý bol pôvodne lunárny, v jednotlivých oblastiach, resp. mestách ríše sa však značne líšil. Vo 4. stor. pred n. l. bol zjednotený zavedením lunisolárneho cyklu trvajúceho 19 rokov, počas ktorých sa v 3., 6., 8., 11., 14., 17. a 19. roku pridával priestupný mesiac. Babylonský kalendár, ktorý obsahoval aj sedemdňový týždeň, mal veľký vplyv na kalendáre v celej oblasti, zvlášť výrazne ovplyvnil lunisolárny židovský kalendár. Základom kalendára používaného vo väčšine súčasného sveta je pôvodne lunárny rímsky kalendár používaný v Rímskej ríši, ktorý dal 46 pred n. l. zreformovať Gaius Iulius Caesar. Výsledkom tejto reformy bol juliánsky kalendár, v ktorom rok (→ juliánsky rok) so začiatkom 1. januára trvá 365,25 dňa, preto sa doň raz za štyri roky vsúva jeden priestupný deň. Rímsky ani juliánsky kalendár neobsahoval sedemdňový týždeň, do kalendára ho 321 n. l. zaviedol Konštantín I. Veľký. Juliánsky kalendár, ktorý 325 n. l. prevzala aj kresťanská cirkev (→ cirkevný kalendár), bol v záujme zosúladenia juliánskeho roka so skutočnou dĺžkou tropického roka na príkaz pápeža Gregora Xlll. zreformovaný a 1582 bol zavedený gregoriánsky kalendár. Gregoriánsky kalendár novým spôsobom – pomocou cyklov epákt, vyriešil otázku priestupných rokov i stanovenie dátumu Veľkonočnej nedele (súvisí s dátumom jarnej rovnodennosti a s lunáciou), od ktorého sa odvíja dátum iných pohyblivých cirkevných sviatkov. Keďže kalendáre používané v rôznych častiach sveta sa značne líšili (napr. spôsobom zavádzania priestupných mesiacov, zvoleným začiatkom letopočtu a roka, názvami mesiacov), pri datovaní historických udalostí bolo veľmi komplikované určiť, kedy sa daná historická udalosť skutočne stala. Preto v 16. stor. vytvoril J. J. Scaliger juliánsku periódu v trvaní 7 980 rokov (súčin trvania Metonovho cyklu, slnečného kruhu a indikcie), o ktorej predpokladal, že je dostatočným časovým intervalom na pokrytie minulých a budúcich historických udalostí, a v ktorom sa dni od zvoleného začiatku nepretržite číslujú. Hoci prijímanie gregoriánskeho kalendára nebolo najmä v dôsledku rozdelenia cirkvi spočiatku jednoznačné (1582 a v bezprostredne nasledujúcich rokoch ho prijali rímskokatolícke krajiny, v 17. a 18. stor. protestantské krajiny, 1752 Anglicko a jeho kolónie), postupne sa presadil vo väčšine krajín sveta (1873 v Japonsku, 1875 v Egypte, v 2. desaťročí 20. stor. vo viacerých východoeurópskych a ázijských krajinách). V súčasnosti používajú juliánsky kalendár ako cirkevný kalendár niektoré pravoslávne cirkvi (napr. ruská, ukrajinská, srbská a gruzínska, kláštory na hore Atos a jeruzalemský patriarchát), zvyšná časť novojuliánsky kalendár prijatý na synode pravoslávnej cirkvi 1923, ktorý je v súlade s gregoriánskym kalendárom (s výnimkou určovania dátumu Veľkej noci a od neho sa odvíjajúcich dátumov pohyblivých cirkevných sviatkov). Koptská cirkev používa vlastný koptský kalendár (založený na egyptskom kalendári), ktorý má s juliánskym kalendárom skoordinovaný výpočet priestupných rokov. S cieľom demonštrovať úplný odklon od tradičných náboženských a cirkevných hodnôt platil vo Francúzsku 1793 – 1806 kalendár Francúzskej revolúcie, v ktorom boli cirkevné sviatky zrušené, názvy mesiacov nahradené novými a začiatok kalendárneho roka pripadal na dátum začiatku revolúcie (22. 9. 1792, začiatok roka I).

V súčasnosti platný gregoriánsky kalendár má rok s dĺžkou 365,242 5 dňa, ktorý sa člení na 12 mesiacov (január, február, marec, apríl, máj, jún, júl, august, september, október, november, december) a 52 alebo 53 týždňov. Január, marec, máj, júl, august, október a december majú 31 dní, február 28 (v priestupnom roku 29) a ostatné mesiace 30 dní. Priestupný je každý rok označený číslom deliteľným 4, ak sa končí dvoma nulami, deliteľným 400. Týždeň sa člení na 7 dní po 24 h (pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, sobota, nedeľa), ktoré sa začínajú o polnoci. Podľa normy ISO (ISO 8 601) sa za začiatok týždňa považuje pondelok a týždne v danom roku sa číslujú tak, že 1. týždeň v roku je ten, na ktorý pripadne 1. štvrtok v novom roku (ak 1. január pripadne na piatok, sobotu alebo nedeľu, patrí do posledného týždňa starého roka). Za začiatok letopočtu sa od 6. stor. považuje narodenie Ježiša Krista. Keďže v gregoriánskom kalendári je dátum Veľkej noci a na ňu nadväzujúcich sviatkov pohyblivý, existujú tendencie zaviesť nový kalendár, v ktorom by boli všetky sviatky fixné. Ďalší zámer uskutočniť zmenu v kalendári súvisí s úpravou počtu mesiacov v roku tak, aby mali rovnaký počet dní, čo si však vyžaduje ďalšie úpravy kalendára;

2. tlačený materiál obsahujúci súpis dní, týždňov a mesiacov v danom roku doplnený rôznymi údajmi a často aj obrazovým materiálom. Býva v rozličnom formáte a v polygrafickom vyhotovení, napr. nástenný kalendár (jednolistový, spravidla doplnený reprodukciou kresby či maľby alebo fotografiami; viaclistový, obyčajne mesačný alebo dvojmesačný, jednotlivé listy sú zvyčajne spojené špirálou; blokový trhací s pevnejšou podložkou); stolový kalendár (zvyčajne týždňový, umiestňovaný na pracovný stôl, najčastejšie preklápací a poznámkový, doplnený obrazovým materiálom, jednotlivé listy sú obyčajne spojené špirálou; zriedkavejší je denný stolový kalendár); kartičkový kalendár (jednolistový vo formáte malej kartičky, ktorej druhá strana býva využitá na reklamné účely); vreckový kalendár (vo forme malého notesa, spravidla členený na týždne, je určený na denné záznamy); diár (kalendár na denné záznamy zvyčajne v knižnej veľkosti);

3. aj kalendárium — súpis rozličných udalostí a faktov v časovom slede, napr. pracovný kalendár, splátkový kalendár, historický kalendár, liturgický kalendár, kalendár poľnohospodárskych prác, storočný kalendár;

4. ročné periodikum, knižná publikácia spájajúca kalendár a ročenku. Predpokladá sa, že má pôvod v stredovekej veršovanej mnemotechnickej pomôcke cizioján. V minulosti zohrali kalendáre na Slovensku významnú úlohu ako najdôležitejšia forma ľudového čítania (ľudový kalendár). Obsahovali poučné a zábavné texty, praktické rady, informácie týkajúce sa poľných prác, pranostiky, neskôr aj krátke literárne útvary (bájky, anekdoty, poviedky, básne), informácie o technických vynálezoch ap. Najmä medzi vidieckym obyvateľmi boli významným prostriedkom šírenia osvety. Najstarším slovenským kalendárom je Nowy ai starý kalendárž na rok... 1640... na Horní i Dolní uherskou zemi sprawený zostavený D. Frölichom, vytlačený 1639 u V. Brewera v Levoči (→ Brewerovci). V 2. pol. 17. stor. vychádzali kalendáre v Žiline, v 1. pol. 18. stor. v Levoči. K najvýznamnejším kalendárom patrili Nový domovní i pocestní kalendář vychádzajúci 1743 – 68 v Košiciach a 1751 – 1823 v Bratislave (redigoval ho a neskôr aj zostavoval jeho zábavnú časť J. Chrastina), Větší a zvláštnější Nový a Starý Kalendář vydávaný 1805 – 48 J. Palkovičom, Nový i starý vlastenský kalendář vydávaný 1830 – 93 (1830 – 53 G. Fejérpatakym-Belopotockým), kalendár Domová pokladnica vydávaný D. G. Lichardom 1847 – 51 a 1863 – 64, Národní kalendár vydávaný 1866 – 67 Maticou slovenskou, Nová domová pokladnica (1898 – 1914) vydávaná P. Blahom, ďalej Domový kalendár (1883 – 92) a Slovenský domový kalendár (1893 – 1905) vydávané K. Salvom, Zora (1909 – 19) a Slovenský rodinný kalendár (1911 – 31) vydávané J. Páričkom a i., po 1948 napr. Priateľ rodiny (1970 – 90). Z konfesionálnych kalendárov do súčasnosti vychádzajú Pútnik svätovojtešský (Spolok sv. Vojtecha, od 1871 okrem 1918) a Tranovský evanjelický kalendár (1894 – 97 ho vydával K. Salva, od 1901 Tranoscius).

kapitála [lat.] —

1. aj kapitálne písmo — majuskulný typ latinského písma (používa iba veľké písmená, verzály) zapisovaný do dvojlinkovej osnovy, používaný v starovekom Ríme (rímska kapitála) približne od 7. stor. pred n. l. Najstaršia je archaická kapitála (lat. capitalis archaica) – epigrafický typ písma (→ epigraf), ktorý sa používal na nápisy na kameň a na keramiku. V 2. stor. pred n. l. boli vytvorené dva základné druhy kapitály, monumentálna a jednoduchá (rýchla). Monumentálna kapitála (lat. capitalis monumentalis), pri ktorej výška písmena len o málo prevyšovala jeho šírku, sa používala na písanie významnejších častí textov. Pri jej špeciálnom type, štvorcovej kapitále (lat. capitalis quadrata) používanej vo 4. a 5. stor., bola výška a šírka písmen rovnaká. Jednoduchá (rýchla) kapitála (lat. capitalis actuaria, capitalis rustica) s vysokými a úzkymi písmenami sa používala najmä na písanie epigrafických textov, bola však obľúbená aj pri paleografických textoch, napr. rukopis Vergilius Vaticanus obsahujúci fragmenty Vergíliových diel (okolo 400) je napísaný jednoduchou kapitálou. K najstarším epigrafickým príkladom kapitály patria texty na tzv. čiernom Romulovom kameni (Lapis Niger, nájdený na Forum Romanum v Ríme) a na zlatej spone z Praeneste (fibula praenestina, → fibula) z asi 600 pred n. l.

Potreba rýchlejšieho zápisu textu podnietila najneskôr na prelome letopočtov vznik zjednodušeného variantu kapitály, z ktorého sa vyvinul typ staršia rímska kurzíva. Touto veľmi zjednodušenou kapitálou sa písali bežné záznamy obchodného charakteru a grafity na stenách budov (boli objavené napr. v Pompejach). V 2. stor. sa okrem kapitály a staršej rímskej kurzívy začal používať aj tretí druh majuskulného písma, unciála (vo 4. stor. aj polounciála). Kapitála a unciála slúžili ako hlavné knižné písma do 8. stor., neskôr sa používali len na písanie najvýznamnejších častí textov, napr. nadpisov (capitalis = hlavný; odtiaľ názov). V 8. – 12. stor. (v období karolovskej minuskuly) a od 15. stor. (až dodnes) sa kapitálou písali veľké písmená (unciála inšpirovala tvary veľkých gotických písmen v 13. – 15. stor.). Na Slovensku sa zachoval rímsky nápis vytesaný v skale Trenčianskeho hradu (179 n. l., → trenčiansky nápis), vyhotovený kombináciou monumentálnej (prvé dva riadky) a jednoduchej kapitály (zvyšok textu);

2. aj kapitálka — veľké písmeno latinskej abecedy s veľkosťou malého písmena (minuskuly) bežného tlačeného textu. Používanie kapitál v typografii určujú pravidlá: používajú sa v prvom slove (slovách) hneď za iniciálou, na písanie mien autorov v bibliografiách, rímskych číslic označujúcich storočie, titulkov článkov v právnych textoch a i.

kapitálka [lat.] → kapitála

kapitola [lat.] — rozsiahlejšia, obsahovo pomerne samostatná časť väčšieho textového celku (umeleckého a vedeckého diela, spisu). Od ostatného textu je oddelená typograficky, na jej označenie sa používajú rímske alebo arabské číslice. Jej obdobou v dramatickom diele je dejstvo (obraz).

karikatúra [tal.] —

1. skratkovité výtvarné alebo literárne dielo zosmiešňujúce, zveličujúce alebo zámerne deformujúce nápadné charakterové alebo vonkajšie znaky osobnosti či jej prejav, veci alebo spoločensky významnej udalosti s cieľom odhaliť a zosmiešniť ich slabé, záporné stránky a vlastnosti.

Karikatúra vo výtvarnom umení je charakteristická zveličeným (zvýrazneným, zdôrazneným) zobrazovaním znakov (čŕt, vlastností) určitej osoby (prípadne situácie, javu, predmetu alebo aj myšlienky) takým spôsobom, aby vyvolali pobavenie či kritizovali. Zvýraznené prvky vychádzajú z reality (napr. z telesnej podoby alebo z psychiky určitej osoby). Podstatou karikatúry je konfrontácia skutočnosti a ideálu, ktorá zväčša prebieha v etickej rovine. Karikatúra je viazaná aj schopnosťou publika porozumieť výtvarnej štylizácii a skratke (významovej i výtvarnej), ktoré sú základnými princípmi karikatúry. Charakteristickým znakom karikatúry je jej aktuálnosť. Vychádza z predpokladu, že publikum pozná situáciu alebo osobnosť, ktorá je zobrazovaná. Často je úzko spojená so satirou a mnohé karikatúry sa aj označujú ako satira (alebo satirické kresby).

Karikatúra má najčastejšie formu kresby alebo je stvárnená rozličnými grafickými technikami, výnimočne ako socha. Ako forma výtvarného umenia sa rozvíja na celom svete. Vyznačuje sa veľkou štylistickou rozmanitosťou. V minulosti boli karikatúry ovplyvnené prevládajúcim slohom obdobia, v ktorom vznikli. Od 20. stor. sú poznačené individuálnym prístupom umelcov, ktorí ich vytvárajú. Satirické kresby, ktoré môžu byť považované za predchodcov karikatúry, vznikli už v staroveku (kresby na egyptských papyrusoch, niektoré výjavy na gréckych antických vázach a drobná helenistická plastika, rímske nástenné maľby). Karikatúrny charakter majú aj niektoré stredoveké diela (napr. skice groteskných hláv vo výzdobe rukopisov, sochárska výzdoba architektúry). Za predchodcov karikatúry sa považujú aj náčrty groteskných hláv od Leonarda da Vinci, ktorý ich koncipoval ako štúdie ľudskej fyziognómie. V období renesancie sa karikatúra rozvíjala ako protiklad k ideálnemu zobrazeniu.

Termín karikatúra pravdepodobne prvýkrát použili koncom 16. stor. Annibale a Agostino Carracciovci. V období novoveku sa v Európe rozvíjali dve základné poňatia karikatúry vychádzajúce z kultúrnych osobitostí určitých geografických oblastí. V Taliansku bola od 17. stor. karikatúra primárne humorným zveličujúcim portrétom, v západnej Európe, najmä v 18. stor. v Londýne a v 19. stor. v Paríži, sa rozvíjala karikatúra, ktorá satirickým spôsobom zobrazovala individuálne osobnosti i ľudské typy v kresbách s politickými, sociálnymi i s morálnymi námetmi. V 17. stor. talianski umelci vytvorili prvé karikatúry konkrétnych osôb (Domenichino: Portrét teológa rodiny Aldobrandiniovcov, okolo 1634; kresby Guercina a G. L. Berniniho) zväčša na svoje pobavenie. V 17. stor. sa v Ríme rozšírila móda karikatúry s pornografickým obsahom.

Za prvého umelca, ktorý sa programovo venoval karikatúre, býva považovaný taliansky portrétista Pier Leone Ghezzi (*1674, †1755), ktorý kreslil karikatúry členov rímskej spoločnosti i turistov, ktorí prišli do Ríma. Jeho kresby sa šírili prostredníctvom grafiky, a to najmä v Nemecku a v Anglicku. Karikatúra bola obľúbená najmä vo vyšších spoločenských vrstvách. V 17. stor. sa začala šíriť aj vo Francúzsku (napr. satirické kresby J. Callota). V 18. stor. boli v Anglicku populárne albumy karikatúr, ktoré vytvorili známi umelci. Významným tvorcom satirických kresieb a grafík bol W. Hogarth. V 18. stor. v Nemecku vytváral karikatúry D. N. Chodowiecki. Majstrovské, emocionálne veľmi pôsobivé karikatúry vytvoril vo svojich grafických cykloch aj F. Goya.

K masovému rozšíreniu karikatúry veľkou mierou prispel rozvoj grafiky (napr. objav litografie koncom 18. stor.), a najmä spojenie karikatúry a žurnalistiky (od 1. pol. 19. stor. sa karikatúry uverejňujú najmä v novinách a časopisoch). Publikovanie a tvorba karikatúr boli často obmedzované cenzorskými zásahmi úradov. Za zlatý vek karikatúry býva považované 19. stor. V tom období vzniklo vo Francúzsku niekoľko časopisov, ktoré sa sústreďovali výlučne na karikatúry a kresby s politickou a sociálnou satirou (politická a satirická karikatúra; napr. Le Charivari, vychádzal 1832 – 1937), v 2. polovici 19. stor. tam vychádzalo okolo 139 humoristických periodík bohato ilustrovaných karikatúrami.

K najvýznamnejším karikaturistom 19. stor. patril H. Daumier, ktorý okrem iného vytvoril množstvo kritických karikatúr príslušníkov rozličných spoločenských vrstiev v súdobom Paríži. K významným francúzskym karikaturistom 19. stor. patrili aj Jean Ignace Isidore Gérard (*1803, †1847, známy pod pseudonymom Jean-Jacques, aj J.-J. Grandville), P. Gavarni a G. Doré.

K významným anglickým humoristickým časopisom, ktoré uverejňovali karikatúry, patril Punch, or The London Charivari (vychádzal 1841 – 1992).

V Nemecku koncom 19. – zač. 20. stor. boli karikatúry ovplyvnené secesiou a expresionizmom. K najvýznamnejším periodikám tam patril humoristický časopis Simplicissimus (vychádzal 1896 – 1967, s prestávkou 1944 – 54), v ktorom okrem iných umelcov vytváral karikatúry O. L. Gulbransson považovaný za jedného z najväčších majstrov portrétnej karikatúry 20. stor. Výnimočné karikatúry súdobých pomerov v Nemecku vytvoril aj G. Grosz.

V 20. stor. sa karikatúra stala súčasťou moderného výtvarného umenia. Vývin karikatúry vo svete v 2. polovici 20. stor. zásadným spôsobom ovplyvnila tvorba S. Steinberga. K najvýznamnejším tvorcom karikatúry patria Jules Stauber (*1920, †2008), Jean-Michel Folon (*1934, †2005), Jean Maurice Bosc (*1924, †1973), Roland Topor (*1938, †1997), Chaval (vlastným menom Yvan Le Louarn, *1915, †1968), Ronald William Fordham Searle (*1920, †2011), Jean-Jacques Sempé (*1932), Loriot (vlastným menom Vicco von Bülow, *1923, †2011), Paul Flora (*1922, †2009), Tomi Ungerer (*1931, †2019), André François (vlastným menom András Farkas, *1915, †2005), Siné (vlastným menom Maurice Sinet, *1928), Mordillo, Michail Zlatkovskij (*1944) a i. Mnohí sa nevenovali iba karikatúre, je ňou však ovplyvnená ich ilustrátorská, grafická, maliarska i sochárska tvorba.

V Čechách vznikali prvé karikatúry v 19. stor., za zakladateľskú osobnosť českej karikatúry sú považovaní maliar a karikaturista S. H. Pinkas a maliar a výtvarný kritik K. Purkyně. Karikatúry kreslili aj M. Aleš, L. Marold, K. V. Klíč, F. Kupka, V. H. Brunner, Zdeněk Kratochvíl (*1883, †1961) a i. V 20. stor. v období nástupu fašizmu i počas 2. svetovej vojny vynikli F. Bidlo a A. Hoffmeister, neskôr najmä portrétnymi karikatúrami i ako teoretik kariaktúry A. Pelc. Karikatúre sa príležitostne venovali aj významní výtvarní umelci, napr. J. Čapek, R. Kremlička, J. Lada, C. Bouda, F. Muzika, F. Tichý a V. Špála. Krátko po 2. svetovej vojne začal v Prahe vychádzať humoristicko-satirický časopis Dikobraz (1945 – 95; 1990 – 92 ako Nový Dikobraz), ďalšou platformou výtvarnej karikatúry bol v 60. – 80. rokoch 20. stor. časopis Mladý svět. K najvýznamnejším českým tvorcom karikatúry v 2. polovici 20. stor. patrili Miroslav Barták (*1938), A. Born a Haďák (vlastným menom Miroslav Liďák, *1934, †1983), ktorý v 60. rokoch 20. stor. vytvoril najvýstižnejšie a najodvážnejšie politické karikatúry. K významným tvorcom karikatúry v Čechách patrili aj Stanislav Holý (*1943, †1998), V. Jiránek, Neprakta (vlastným menom Jiří Winter, *1924, †2011), Vladimír Renčín (*1941, †2017), Jiří Slíva (*1947), Ivan Steiger (*1939), Bohumil Štěpán (*1913, †1985) a V. Zábranský. V roku 1990 vznikla Česká únia karikaturistov (ČUK), ktorá vydávala časopis KUK (1990 – 91).

Na Slovensku sa karikatúra začala rozvíjať v 2. polovici 19. stor., politicky a sociálne zamerané karikatúry boli publikované v humoristicko-satirických periodikách. Karikatúre sa zväčša popri svojej voľnej tvorbe venovali výtvarní umelci, najmä maliari. V 20. stor. vychádzal v Martine dvojtýždenník Sršeň (1945 – 51), ktorý bol mimoriadne populárny, Demokratická strana vydávala týždenník Šidlo (1947 – 48), pre ktorý kreslili karikatúry V. Weisskopf, Ľ. Kellenberger, L. Guderna a Jozef Babušek (od 1958 pracoval pod pseudonymom J. Schek). V roku 1948 začal vychádzať časopis Roháč, ktorý bol dlhé obdobie jediným reprezentantom humoristickej a satirickej tlače na Slovensku. V 60. rokoch 20. stor. sa karikatúra presadila aj v Kultúrnom živote najmä zásluhou K. Földváriho. K najvýznamnejším tvorcom karikatúry 20. stor. na Slovensku patria V. Weisskopf, J. Schek, V. Kubal, A. Richter, M. Vanek, I. Popovič, D. Polakovič, S. Kochan, Ľ. Kotrha, F. Vico, F. Jablonovský, Marian Bachratý (*1952), B. Pernecký, Kazo Kanala (vlastným menom Kazimír Kanala, *1946). Výtvarnej karikatúre sa venovali aj D. Junek, S. Mydlo, Dana Zacharová (*1947) a i. Portrétne karikatúry (predovšetkým svojich kolegov) vytváral herec a režisér K. L. Zachar. Po roku 1989 začali tvoriť karikatúry Danglár (vlastným menom Jozef Gertli, *1962), Shooty (vlastným menom Martin Šútovec, *1973) a i. V roku 1986 vznikol v Bratislave Klub bratislavských karikaturistov (na čele s M. Bachratým), ktorý organizoval výstavy slovenských karikaturistov vrátane autorských výstav svojich členov. V roku 1992 vznikla Slovenská únia karikaturistov, ktorá okrem výstav svojich členov usporiadala aj niekoľko prehliadok európskej karikatúry, vystavovala s úspechom v zahraničí a jej členovia získali množstvo ocenení na prestížnych svetových súťažiach.

V literárnej karikatúre je komickosť vytváraná zámerne deformovaným zobrazením (zveličenie alebo miniaturizácia) osobnosti, udalosti, javu a pod., ktoré poskytuje náhle, neočakávané odhalenie nového poznania, ale aj relativizovanie zobrazených faktov. Povahové karikatúry obsahujú komédie W. Shakespeara, Molièra, M. de Cervantesa Saavedru a i. V slovenskej literatúre využíval karikatúru J. Záborský (Faustiáda, 1864). Tradíciu má najmä politická karikatúra, ktorú prinášal v 19. stor. humoristicko-satirický časopis Černokňažník, od 2. polovice 20. stor. časopisy Roháč, Kocúrkovo, Huncút a i.;

2. nepodarený výtvor alebo napodobnenina.

kartón [tal. > fr.] —

1. papierenský výrobok s plošnou hmotnosťou najčastejšie 250 – 400 g/m² vyrábaný z vysokokvalitnej buničiny (najmä bielenej a nebielenej sulfátovej buničiny) alebo z drevoviny. Jeho vlastnosti závisia od kvality použitej buničiny a drevoviny, od plniva i od počtu vrstiev, z ktorých je vyrobený, ako aj od druhu povrchovej úpravy. Bezdrevný kartón sa vyrába z buničiny obsahujúcej maximálne 5 % zdrevnatených vláken, lesklý prešpán s plošnou hmotnosťou 200 – 1 000 g/m² z bielej drevoviny (používa sa na knihárske účely, na výrobu hracích kariet). Veľké množstvo kartónu vyrobeného z hnedej drevoviny sa spotrebúva na výrobu obalov a lepenky (→ kartonáž). Podľa spôsobu vytvárania listu na papierenskom stroji sa rozoznávajú jednovrstvové a viacvrstvové kartóny (duplexové, triplexové), podľa povrchovej úpravy prirodzené a natierané kartóny (na umeleckú tlač). Dodatočným zlepovaním kartónových dráh vznikajú zlepované kartóny. Z hľadiska použitia v polygrafickom priemysle sa rozlišuje hĺbkotlačový, svetlotlačový, ofsetový, kriedový a i. kartón. Vo výtvarnom umení sa kartóny používajú ako podklad kresby, akvarelu a gvašu, po špeciálnej úprave (nanesenie povrchovej vrstvy alebo vrstiev) aj ako podložky maľby temperou alebo olejovými farbami. Výrobky s plošnou hmotnosťou 150 – 250 g/m² sa označujú ako polokartón alebo kartónový papier;

2. škatuľa alebo obalový materiál z kartónu;

3. väčšie samostatné balenie výrobkov v (papierovom alebo inom) obale, napr. kartón mlieka, kartón cigariet;

4. vo výtvarnom umení kresba, ktorá slúži ako vzor maľby (nástennej maľby, olejomaľby alebo tempery), vitráže, maľby na skle, mozaiky, sgrafita, gobelínu alebo tapisérie. Zhotovuje sa v tej istej veľkosti ako umelecké dielo a slúži ako jeho návrh (prípravné štádium konečnej realizácie diela), obvykle nemá dôkladne vypracované detaily (často je na ňom zachytený len základný kompozičný rozvrh diela) a pri tvorbe výsledného umeleckého diela sa prenáša na jeho podklad. Kresba, ktorá môže byť aj kolorovaná, má obyčajne lineárny charakter a jasné línie, čo umožnuje jej lepší prenos.

V maľbe sa používajú dve základné metódy prenosu. Pri prvej metóde sa zadná strana kartónu pokryje súvislou vrstvou grafitu, následne sa kartón priloží k podkladu a línie kresby na ňom sa obtiahnu rydlom, čím sa kresba prenesie na podklad. Pri druhom spôsobe sa hlavné kresbové línie kompozície na kartón perforujú ihlou, rydlom alebo ozubeným kolieskom a perforovaná kresba sa následne pokryje jemnou vrstvou najčastejšie grafitového prášku, ktorého vtláčaním cez perforáciu sa kresba prenesie na podklad. Po odstránení kartónu zostane na povrchu podkladu séria bodov, ktoré sa spájajú do výslednej kresby. Pri tomto spôsobe sa medzi kartón a podklad spravidla vkladal ešte čistý list papiera (tzv. náhradný kartón, taliansky spolvero). Po perforácii sa vrstvou prášku pokryl iba náhradný kartón, aby sa originálny kartón nepoškodil a mohol sa viackrát použiť.

Kartón používali od obdobia raného stredoveku najmä na reprodukovanie dekoratívnych motívov iluminátori, remeselníci v textilných dielňach a tvorcovia vitráží a sklomalieb. V maliarstve je jeho používanie doložené v 2. pol. 14. stor. K prvým umelcom, ktorí kartón aplikovali aj na figurálne kompozície, patril Piero della Francesca. Od konca 15. stor. sa používanie kartónu rozšírilo v maliarskych dielňach. Vo veľkých dielňach kartón vytvárali špecializovaní remeselníci (kartonieri) alebo tovariši podľa majstrovej kresby, zvyčajne boli kvôli uľahčeniu práce s nimi rozrezávané na menšie diely. Kartóny, ktoré vytvorili významní renesanční umelci, boli mimoriadne cenené a kopírované už v období svojho vzniku, napr. kartón fresiek v Salla della Signoria v Palazzo Vecchio vo Florencii vytvorené 1504 – 05 Michelangelom Buonarrotim a Leonardom da Vinci (kartón ani fresky sa nezachovali, známe sú len z kópií). Väčšina renesančných kartónov sa vzhľadom na ich časté kopírovanie nezachovala. V technike fresky sa kartóny kombinovali s lineárnou podkladovou kresbou nanášanou priamo na omietku. Pri tvorbe gobelínov tkáči obvykle používali plnofarebné kartóny vytvárané umelcami. K najvýznamnejším príkladom patrí kolekcia pôvodne 10 kartónov (zachovalo sa len 7), ktoré okolo 1514 – 17 namaľoval Raffael ako návrhy na gobelíny do Sixtínskej kaplnky vo Vatikánskom paláci v Ríme. Význam používania kartónov poklesol v období baroka.

kartonáž [fr.] —

1. výrobky z kartónu alebo z lepenky určené na obaly. Z kartónu sa po jeho potiahnutí tenkým papierom alebo fóliou vyrábajú menšie spotrebiteľské obaly. Hrubá kartonáž z povrchovo neupravenej lepenky slúži na výrobu väčších škatúľ, podľa plošnej hmotnosti môže byť ľahká (do 1 000 g/m²) alebo ťažká (nad 1 000 g/m²). Viacero druhov obalov sa vyrába z vlnitej lepenky. Priestorové obaly (škatule) sa zhotovujú z plošných prírezov, a to skladaním, zlepovaním alebo spájaním drôtenými sponami. Tzv. ťahaná kartonáž (napr. okrúhle škatuľky na syry) sa vyrába tvarovaním plošných prírezov na priestorový obal spôsobom podobným lisovaniu, kartonáž v tvare rúrok, ktorá slúži na navíjanie rôznych papierových, textilných a i. výrobkov, navíjaním a zlepovaním papierových pásov (po pridaní dna a veka vzniknú obaly v tvare valca);

2. výroba obalov z kartónu alebo z lepenky.

katalóg [gr.] —

1. systematický súpis (zoznam) predmetov alebo objektov určitého súboru (knižničného, archívneho alebo zbierkového fondu, umeleckej zbierky, produktov firmy ap.) s ich popisom. Podľa charakteru súboru má katalóg rozličnú funkciu, môže slúžiť na orientáciu a na efektívne vyhľadávanie v ňom (napr. kníh v knižničnom fonde), prostredníctvom popisu a vyobrazení na dokumentáciu, prezentáciu alebo na propagáciu jeho jednotlivých objektov (exponátov múzea, galérie alebo výstavy, mincí, poštových známok, priemyselných výrobkov) ap. Údaje v ňom môžu mať rozličný charakter i rozsah, napr. firemný katalóg alebo katalóg poštových známok môžu obsahovať aj cenník jednotlivých predmetov. Katalóg môže mať rozličnú formu. V lístkovej forme sa v minulosti vyhotovovali katalógy knižničných, archívnych alebo zbierkových fondov. Ako tlačovina sa v brožovanej forme v súčasnosti vydávajú napr. aukčné katalógy, katalógy výrobkov či náhradných súčiastok, katalógy zájazdov organizovaných cestovnými kanceláriami ap. Takéto katalógy, niekedy nazývané aj obrázkový cenník, sa spravidla vyhotovujú na kvalitnom hladenom papieri a s výborným tlačovým i grafickým vyhotovením. V súčasnosti sa popri katalógoch v tlačenej forme zostavujú elektronické katalógy, ktoré sú prístupné na internete, do elektronickej podoby sa prepracúvajú aj lístkové katalógy; → online katalóg. Proces tvorby katalógov zostavovaných v archívnictve, hudobnej vede, knihovníctve, múzejníctve, vo vede o umení a i. sa nazýva katalogizácia a riadi sa medzinárodne prijatými vedeckými katalogizačnými pravidlami.

V archívnictve systematický alebo tematický súpis archívnych katalogizačných jednotiek (najmenšou je spravidla archívny dokument), forma podrobného sprístupnenia obsahu archívnych fondov, ich častí alebo niektorých vybraných archívnych dokumentov. Ako analytická archívna pomôcka poskytuje popri inventári a registri podrobné a kriticky vyhodnotené informácie o obsahu archívneho dokumentu, o čase a mieste jeho vzniku, o jeho formálnych znakoch a jazyku vyhotovenia zaznamenané na katalogizačnom zázname. Vypracúva sa na úrovni fondu, resp. jeho časti a na úrovni jedného alebo viacerých archívov. Môže byť systematický (poradie katalogizačných záznamov zodpovedá systému usporiadania fondu, resp. jeho časti) alebo tematický (informuje o obsahu dokumentov týkajúcich sa konkrétnej témy). Vyhotovuje sa v knižnej (pozostáva z titulného listu, úvodu, katalogizačných záznamov, registrov a tiráže), niekedy v lístkovej forme, v súčasnosti najmä ako online katalóg;

v astronómii systematicky usporiadaný zoznam hviezd, → hviezdny katalóg;

vo filatelii zoznam (spojený s cenníkom) s vyobrazením predmetov filatelistického záujmu, najmä poštových známok, celín, celistvostí a odtlačkov poštových pečiatok; jedna zo základných pomôcok filatelistu. Najbežnejšie a najpoužívanejšie sú všeobecné (generálne) katalógy jednotlivých známkových krajín, ktoré obsahujú zoznam základných známok (hárčekov, tlačových listov) zoradených podľa dátumu vydania. Spravidla zobrazujú všetky známky a pri každej emisii v sprievodnom texte uvádzajú základné a podľa zvoleného rozsahu aj doplňujúce údaje (dátum vydania, meno autora výtvarného návrhu a rytca, spôsob tlače, druh a rozmer zúbkovania, druh papiera, priesvitky, náklad a dobu platnosti). Ďalej uvádzajú poradové katalógové číslo, farbu i nominálnu hodnotu známok i cenu na filatelistickom trhu zvlášť poštovo nepoužitých (čisté) a zvlášť opečiatkovaných známok, príp. cenu celistvosti alebo obálky dňa vydania s príslušnou známkou. Špecializované katalógy (zvyčajne jednej známkovej krajiny) uvádzajú aj všetky vyskytujúce sa, zberateľsky hľadané varianty známok (typy, spojené typy, známky s doskovými chybami, výrobnými chybami, odchýlkami farieb, papiera, lepu, zúbkovania ap.). Katalógy poštových známok sa v súčasnosti vydávajú aj na CD a DVD nosičoch. K najstarším svetovým katalógom patria Stanley Gibbons vychádzajúci od 1865 v Spojenom kráľovstve (zakladateľ Stanley Gibbons, *1840, †1913), katalóg Scott vychádzajúci od 1868 v USA (zakladateľ John Walter Scott, *1845, †1919), Yvert et Tellier vychádzajúci od 1896 vo Francúzsku (zakladatelia Louis Yvert, *1866, †1950, a Théodule Tellier, *asi 1856, †1922) a katalóg Michel, ktorý vychádza od 1910 v Nemecku (zakladateľ Hugo Michel, *1872, †1944), ktorý je v rámci zberateľskej výmeny na Slovensku najrozšírenejší. V bývalom Československu vydávala katalóg čs. poštových známok Poštová filatelistická služba (Pofis, založená 1950), ktorá od 1993 vydáva české známky. Na Slovensku vydáva špecializované katalógy slovenských poštových známok a ďalších oficiálne vydávaných predmetov filatelistického záujmu najmä Zväz slovenských filatelistov;

v hudobnej vede súpis hudobných prameňov usporiadaný podľa rôznych hudobnohistorických kritérií alebo podľa spôsobu spracovania. V oblasti hudobnohistorického výskumu to môžu byť napr. katalógy vzácnych rukopisných pamiatok, súpis starých notových tlačí určitého regiónu alebo cirkevného spoločenstva (napr. Súpis hudobnín z bývalého premonštrátskeho kláštora v Jasove, 1967), katalóg hudobných motívov v stredovekom výtvarnom umení (In: Jana Bartová: Hudba v stredovekom výtvarnom umení na Slovensku, 2011), katalógy zbierky historických hudobných nástrojov (In: Sprievodca po zbierkovom fonde Hudobného múzea SNM, 2003) ap. Katalogizuje sa však aj súčasná hudobná tvorba a hudobná produkcia (katalóg gramofónových nahrávok, katalóg hudobnín a kníh o hudbe vydaných hudobným vydavateľstvom, katalóg piesní interpreta populárnej hudby ap.).

Špeciálnym druhom hudobného katalógu je tematický katalóg, ktorý je spravidla podrobným súpisom tvorby určitého skladateľa s bibliografickými údajmi a hudobnými incipitmi (notovanými ukážkami) začiatkov jednotlivých skladieb, ich častí alebo hlavných tém, ktoré umožňujú ich presnú identifikáciu. Tematický katalóg spresňuje označenie diel skladateľov, ktorí dôsledne neuvádzali poradové (opusové) čísla svojich skladieb. Poradové číslo diela v tematickom katalógu je súčasťou úplného názvu skladby, napr. dielam J. S. Bacha sú priradené čísla podľa katalógu BWV (1950), ktorý zostavil nemecký muzikológ Wolfgang Schmieder (*1901, †1990), dielam J. Haydna čísla podľa Hobokenovho katalógu (J. Haydn, Tematicko-bibliografický zoznam diel, J. Haydn, Thematisch-bibliographisches Werkverzeichnis, skr. Hob., 1957), ktorý zostavil holandský muzikológ Anthony van Hoboken (*1887, †1983), dielam W. A. Mozarta čísla podľa Köchlovho zoznamu (skr. K. z., nem. KV; 1862), ktorý zostavil rakúsky muzikológ Ludwig Ritter von Köchel (*1800, †1877), dielam F. Schuberta čísla podľa Deutschovho katalógu (F. Schubert, Tematický katalóg všetkých jeho diel v chronologickom poradí, Schubert, Thematic Catalogue of All His Works in chronological order, 1951; aktualizovaný Franz Schubert. Thematisches Verzeichnis seiner Werke in chronologischer Folge, 1978) známeho ako Deutsch-Verzeichnis (skr. D.), ktorý zostavil rakúsky muzikológ O. E. Deutsch. Tematický katalóg môže byť zostavený aj podľa iných kritérií, napr. podľa žánrovo vyhranenej skupiny hudobných diel v historicky ohraničenom období ich vzniku, podľa vybranej lokality ap.

Najvýznamnejším špecializovaným katalógom s otvoreným dokumentačným systémom celoslovenského charakteru je Slovenský katalóg hudobnohistorických prameňov (SKHP) zostavovaný od 1967 v Hudobnom múzeu SNM v Bratislave. Slovenské hudobnodokumentačné inštitúcie (Slovenská národná knižnica v Martine a Hudobné múzeum SNM v Bratislave) priebežne prispievajú do Medzinárodného súpisu hudobných prameňov (Répertoire international des sources musicales, RISM, založený 1952) so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom;

v informatike zoznam webových stránok hierarchicky usporiadaných podľa kategórií a podkategórií (internetový katalóg). Stránky do katalógu navrhujú prevažne ich majitelia a editori katalógu ich zaraďujú do príslušných kategórií. Internetový katalóg vďaka svojmu usporiadaniu umožňuje rýchle a efektívne vyhľadávanie, nie je to však internetový vyhľadávač (ten zobrazuje odkazy na základe kľúčových slov);

v knihovníctve systematický súpis dokumentov (kníh, periodík ap.) knižničného fondu slúžiaci na orientáciu vo fonde a na efektívne vyhľadávanie dokumentov v ňom, druh sekundárneho dokumentu, ktorý podáva obraz o konkrétnom knižničnom fonde. Najnižšou jednotkou knižničného katalógu je v procese katalogizácie vyhotovovaný katalogizačný záznam (resp. v minulosti katalogizačný lístok), ktorý v súlade s informačnou funkciou katalógu, resp. s jej čiastkovými funkciami obsahuje základné údaje o dokumente, napr. meno autora a názov diela, pri periodikách jeho názov, ročník, rok vydania (bibliografická funkcia katalógu) a signatúru (príp. siglu), ktorá informuje používateľa o tom, či je určitý dokument súčasťou daného knižničného fondu a kde je uložený (lokačná funkcia katalógu).

V minulosti sa podľa zvoleného hľadiska, spôsobu spracovania katalógu, jeho určenia ap. zostavovali rôzne typy katalógov v lístkovej forme, a to podľa použitého súpisného údaja menné (podľa mena autora), vecné (predmetové; zostavené podľa predmetových hesiel) a systematické (podľa vopred určenej klasifikačnej schémy vychádzajúcej z obsahu dokumentu) katalógy, k doplnkovým druhom patrili číselné, geografické, názvové a tematické katalógy. Podľa typov dokumentov sa rozlišovali katalógy kníh, katalógy periodík, katalógy firemnej literatúry, katalógy noriem, katalógy hudobnín ap., podľa určenia služobné katalógy a čitateľské katalógy. K najrozšírenejším a najpoužívanejším čitateľským katalógom v súčasnosti patria online katalógy OPAC (Online Public Access Catalogue, online verejne prístupný katalóg; masovejšie sa začal používať v 80. rokoch 20. stor. v USA), ktoré verejnosti sprístupňujú databázu knižníc prostredníctvom terminálov výpočtového systému knižnice alebo prostredníctvom internetu. Používateľom umožňujú vyhľadávanie na základe kľúčových slov alebo textu, ktoré môžu byť obmedzené špecifickými poľami (rok vydania, jazyk dokumentu).

V záujme zabezpečenia kompatibility systémov knižníc, využívania knižničných katalógov v rôznych častiach sveta, znásobenia rýchlosti poskytovania informácií a umožnenia ich výmeny vznikla v 2. pol. 20. stor. v súvislosti s rozvojom výpočtovej techniky a jej aplikáciou v oblasti knihovníctva potreba zjednotiť na medzinárodnej úrovni aj metodiku katalogizácie dokumentov, vytvoriť katalogizačné pravidlá, čo dovtedy vykonával každý štát osobitne. Prvé medzinárodné katalogizačné princípy (známe ako Parížske princípy) boli prijaté 1961 na Medzinárodnej konferencii o katalogizačných princípoch (International Conference on Cataloguing Principles) zorganizovanej Medzinárodnou federáciou knihovníckych asociácií a inštitúcií (IFLA). Princípy katalogizácie na Slovensku vychádzajú zo spolupráce knižničných inštitúcií s medzinárodnými organizáciami, najmä s IFLA, pričom sa uplatňujú základné medzinárodné štandardy, najmä Medzinárodný štandardný bibliografický popis, MARC (v súčasnosti MARC 21; Machine-Readable Cataloguing, strojom čitateľná katalogizácia), Anglo-americké katalogizačné pravidlá (Anglo-American Cataloguing Rules, AACR; vydané 1967, neskôr viackrát revidované, v súčasnosti AACR 2) a nové katalogizačné pravidlá RDA (Resource Description and Access – Popis a sprístupňovanie zdrojov), ako aj normy Medzinárodnej organizácie pre normalizáciu (ISO) týkajúce sa spracovania dokumentov;

v múzejníctve zostavovaný katalóg zbierok alebo muzeálny katalóg je súpis (v tlačenej alebo v elektronickej podobe) zbierkových predmetov detailne podľa kritických vedeckých pravidiel. Je zostavovaný v procese katalogizácie (druhostupňovej evidencie), ktorú vykonáva kurátor na základe pramenno-odborných a muzeálnych vedomostí v súlade s katalogizačnými pravidlami múzea, a završuje tak formálne a obsahové sprístupnenie zbierkového fondu múzea. Medzinárodné pravidlá katalogizácie múzejných a i. kultúrnych objektov obsahujú štandard slúžiaci na popis a dokumentáciu kultúrnych a umeleckých objektov s názvom Katalogizovanie kultúrnych objektov (Cataloging Cultural Objects, CCO). Základnou katalogizačnou jednotkou je elektronický katalogizačný záznam (v galérii dokumentačná karta), ktorý obsahuje odborný a technický popis zbierkového predmetu, čo zabezpečuje jeho nezameniteľnosť, a vyhotovuje sa samostatne o každom zbierkovom predmete. Obsahuje o. i. meno autora (doplnené biografickými údajmi) alebo atribúciu, obdobie vzniku, rozmery, techniku, popis, údaje o reštaurovaní alebo o konzervovaní, údaje o nadobudnutí, vedecké expertízy, grafy a nákresy doplnené všestrannou vizuálnou (fotografie celku i detailov) a literárnou dokumentáciou. Snímky dokladajú aj štýlovú povahu diela (napr. rukopisy), jeho genézu (röntgenové snímky spodných vrstiev) i jeho materiálovú a technickú štruktúru (mikroskopické a makroskopické snímky). Súčasťou katalógového spracovania diela sú aj záznamy o živote a tvorbe autora (najmä vo vzťahu k dokumentovanému dielu a k obdobiu jeho vzniku), o objednávateľovi i o vzniku a pôvode diela, ako aj bibliografická časť, ktorá obsahuje dôležité pramene (monografie, štúdie, výstavné katalógy, články). Elektronický katalogizačný záznam je dokladom o odbornom spracovaní zbierkového predmetu pri jeho ďalšom využití, ako aj úradným dokladom o vedení odbornej druhostupňovej evidencie. Katalogizačné záznamy sa zatrieďujú do odborných katalógov spravidla podľa vedných odborov v súvislých číselných radoch odlíšených príslušným znakom. Systém tvorby katalógov určuje štatutárny orgán múzea. Tlačenú podobu majú výstavný katalóg (súpis diel vystavených na výstave, určený širšej verejnosti, doplnený zvyčajne teoretickými textami od viacerých autorov zaoberajúcimi sa vystavenými dielami) a aukčný katalóg (informuje o dielach určených na predaj v aukcii umeleckých diel a uvádza aj navrhovanú cenu).

Vo vede o výtvarnom umení je osobitným druhom katalógu katalóg umelca (nazývaný aj monografický katalóg, kritický katalóg, aj catalogue raisonné, œuvre catalogue), súpis diel vytvorených jedným umelcom počas života;

2. miestnosť, v ktorej je umiestnený lístkový katalóg.

klišé [fr.] —

1. niečo neoriginálne, všedné, častým stereotypným používaním menej cenené. V jazykovede sa ako klišé označuje pôvodne síce inovatívny štylistický prostriedok (slovný zvrat, metafora ap.), ktorý však častým neuváženým a mechanickým používaním v jazykovom prejave (najmä v administratívnom štýle a v žurnalistike) zovšednel, stal sa ošúchaným (napr. frazémy dať niečomu zelenú, mapovať situáciu). Klišé sa niekedy považuje za synonymum floskuly (napr. pozri), floskula však na rozdiel od klišé nie je nositeľom informácie, je bezobsažná (→ prázdne slová). V umení sa ako klišé označuje málo originálny a stereotypný spôsob spracovania, prevzatý, neoriginálny, dávno známy umelecký prostriedok, napr. spôsob zobrazovania určitých javov či situácií, vo filme časté scény s naháňačkami, rozličné počítačové fantazijné triky ap., tématickým klišé je napr. zlá macocha, boj dobra so zlom. V sociálnej psychológii a v sociológii sa ako klišé niekedy označuje aj myšlienkový stereotyp, často opakované spojenie predstáv, napr. paušálne prisudzovanie určitých vzorcov správania, vlastností a čŕt všetkým členom určitej sociálnej skupiny bez rozlíšenia (→ stereotyp). Označenie niečoho ako klišé je však pomerne subjektívne;

2. zastaraný termín na označenie tlačovej formy; → štočok.

klišograf [fr. + gr.] — elektrorytecký automat na výrobu štočkov na tlač z výšky. Pomocou svetelného lúča snímal predlohu a vzniknutý elektrický impulz prenášal na ryciu alebo vypaľovaciu ihlu. R. 1953 ho skonštruoval nemecký vynálezca Rudolf Hell (*1901, †2002), ktorý 1958 skonštruoval aj varioklišograf umožňujúci farbotlač a 1961 helioklišograf umožňujúci prípravu štočkov na hĺbkotlač. Klišograf sa prestal používať na konci 70. rokov 20. stor. v súvislosti s rozvojom ofsetovej tlače.

kniha —

1. rukopisná, tlačená alebo akýmkoľvek iným spôsobom rozmnožená neperiodická publikácia, ktorá je knihársky spracovaná vo zväzku (podľa definície UNESCO má viac ako 48 strán) a tvorí myšlienkový i výtvarný celok; historicky konštituovaný materializovaný spôsob fixácie duchovného (nemateriálneho) textového a obrazového obsahu s cieľom uchovať ho, ďalej odovzdávať a šíriť. Termín kniha tak predstavuje symbolické označenie jednoty myšlienkového obsahu vyjadreného textom alebo obrazom, hmotných prvkov fixujúcich daný obsah a sociálnej funkcie spočívajúcej v pôsobení tohto obsahu na život spoločnosti (kniha ako symbol civilizácie, kultúr a písomníctva vôbec). Vo svojej vonkajšej forme, v materialite, ako aj v konkrétnej ideovej podobe je vždy výrazom kultúrno-spoločenského kontextu a v súlade s ním plní špecifické funkcie ako médium slúžiace na uchovávanie a šírenie informácií, predstavuje jeden z informačných zdrojov. V spoločnosti mala vždy mimoriadne dôležité a mnohoraké funkcie, a to tak v rukopisnej, ako aj v tlačenej podobe. Najmä v posledných dvoch storočiach plnila funkciu univerzálneho, do všetkých sfér ľudského života zasahujúceho komunikačného média. V súčasnosti sa jej postavenie nanovo analyzuje a prehodnocuje. Z právneho hľadiska predstavuje kniha materializované autorské dielo, je jeho hmotným nosičom, a preto je predmetom autorského práva ako jedného z práv duševného vlastníctva; v knihe vyjadrené značkou © (copyright) znamenajúcou, že dielo je chránené autorským zákonom.

Vznik knihy úzko súvisí so vznikom písma. Predchodcami dnešnej knihy ako prostriedku na zaznamenávanie informácií boli hlinené tabuľky s klinovým písmom používané v staroveku Asýrčanmi a Babylončanmi (5. tisícročie pred n. l.). Na zapisovanie sa používali aj kostené doštičky (v 2. pol. 4. tisícročia pred n. l. v Egypte), bronzové nádoby, zvieracie kosti a korytnačie panciere (napr. už v 2. tisícročí pred n. l. v Číne), ako aj lyko a kôra zo stromov (→ brezové listiny), opracovaná koža zo zvierat a i. Už od 3. tisícročia pred n. l. sa v starovekom Egypte zapisovali texty na papyrusový pruh (→ papyrus), ktorý sa zhotovoval zo stebiel šachora papyrusového (Cyperus papyrus), na jednom konci sa pripevnil k paličke a ovinul okolo nej. Tak vznikol zvitok (zvitková kniha), ktorý sa stal klasickou knižnou formou antiky (najstarší doteraz nájdený papyrusový zvitok pochádza asi z 2. pol. 1. tisícročia pred n. l.), od Egypťanov ho prevzali aj starovekí Gréci a Rimania. Pravdepodobne od 3. stor. pred n. l. sa v meste Pergamon v Malej Ázii začala na zapisovanie používať odmastená, obrúsená a vyhladená koža oviec, kôz alebo teliat, pergamen, na ktorý sa písalo iba na jednu stranu a ktorý sa skladal, podobne ako v súčasnosti papier, do zošitovej väzby. Za predchodcu dnešnej, modernej formy knihy (dnešného typu knižných väzieb) sa považujú drevené doštičky potiahnuté voskom (→ voskové tabuľky, → diptych), na ktoré sa písalo rydlom a ktoré boli remienkom spojené (zviazané) do jedného zväzku.

Na tomto princípe začali v Európe v období medzi 2. – 4. stor. n. l. vznikať kódexy a rukopisné knihy (manuskripty; → rukopis), ktoré boli bohato zdobené (iluminované, → iluminácia). Táto knižná forma pozostávala zo súboru zložených dvojlistov (resp. viacerých listov) zošívaných do knižných zložiek; písacím podkladom bol od 2. stor. papyrus, od 4. stor. pergamen a od 14. stor. papier. Kódexy mali niekoľko veľkostí, ktoré sa stanovovali podľa toho, aká časť hárku pergamenu určila ich rozmery (t. j. koľkokrát sa musel hárok preložiť, aby vznikol daný formát): raz preložený pergamen s 2 listami a so 4 stranami bolo fólio (2^o), dvakrát preložený hárok so 4 listami a s 8 stranami štvrtka (kvart; 4^o), trikrát preložený hárok s 8 listami a so 16 stranami osmorka (oktáv; 8^o) a štyrikrát preložený hárok so 16 listami a s 32 stranami šestnástka (sedecimo; 16^o). Od tohto systému sú odvodené aj dnešné štandardné rozmery knihy (knižného zväzku), jej formát i spôsob skladania knižných zložiek do knižného bloku. Oproti zvitkom mali kódexy niekoľko zásadných výhod: na rozdiel od zvitkovej knihy sa text kódexu nemusel prispôsobiť veľkosti voľného miesta a vďaka ekonomickejšej organizácii textu bolo možné zhromaždiť do jednej knihy (väzby) i niekoľko kratších diel, kódex poskytoval aj pohodlnejšiu manipuláciu, jednoduché vyhľadávanie a orientovanie sa v obsahu i možnosť kedykoľvek nalistovať inú stránku, a uchovať si pritom pocit celku. Po vynájdení kníhtlače koexistovali rukopisné knihy istý čas spolu s tlačenými knihami.

Prechodné štádium medzi iluminovaným rukopisným kódexom a tlačenou knihou predstavovala ilustrovaná bloková kniha (priamy predchodca modernej, tlačenej formy knihy), ktorá si (tak ako neskôr aj tlačená kniha) zachovala graficko-výtvarné princípy stredovekého kódexu (pomer popísanej časti strany k okrajom a k veľkosti písma, číslovanie stránok, iniciály, nadpisy a i.). Základom blokovej knihy bola doskotlač (v Číne vynájdená v 7. alebo v 8. stor. n. l., v Európe známa až od 1. pol. 15. stor.), pri ktorej sa celá strana knihy (text aj ilustrácie) vyrezala do drevenej dosky, tá sa následne potrela farbou a pritlačil sa na ňu papier. Odtlačok však nevznikal v kníhtlačiarskom lise, ale tlakom a krúživým pohybom hladidla. Blokové knihy tak predstavujú prvý pokus o grafickú syntézu písma, ilustrácie a dekoru.

V historickom kontinuu knižnej kultúry zaznamenala kniha od svojich začiatkov až po súčasnosť dva najväčšie medzníky. Prvým bol vynález kníhtlače, ktorý sa v európskom kontexte pripisuje J. Gutenbergovi (15. stor.). Hoci jeho technológia kníhtlače nemala spočiatku na existenciu blokovej knihy vplyv (obidve technológie výroby knihy existovali určitý čas paralelne), technologicky rozvinutejšia kníhtlač, narastajúci dopyt po ilustrovaných knihách i prežitý umelecký stereotyp však na začiatku 16. stor. zatlačili blokovú knihu do úzadia. Vynález kníhtlače a literiny (zliatina olova, cínu a antimónu používaná na odlievanie písmen, litier; → písmovina) výrobu kníh značne urýchlil a zlacnil, nastal posun od tvorby jedinečného predmetu zhotovovaného pisárom a iluminátorom k masovo tlačenému produktu s relatívne nízkou cenou. Od vynálezu kníhtlače sa kniha stala kultúrnohistoricky najdôležitejším fenoménom sociálnej komunikácie a kvantitatívne najrozšírenejším predmetom písomného dedičstva. Kníhtlač napomohla zvyšovať gramotnosť obyvateľstva a, naopak, zavedenie školskej povinnej dochádzky a rozšírenie gramotnosti podmieňovali produkciu a distribúciu kníh i rozvoj knižnej kultúry. Kniha sa postupne premenila z dekoratívneho prvku na predmet, ktorý svojho majiteľa zaraďoval do určitej spoločenskej vrstvy. Vynález kníhtlače a rozširovanie kníh sa stali jedným z hybných mechanizmov renesancie.

Knihy, ktoré vznikli do konca roka 1500, sa nazývajú inkunábuly (prvotlače). Najstaršie prvotlače imitovali rukopisné kódexy a iluminované texty, ktoré boli vzorom a meradlom estetických kvalít, a to nielen z hľadiska rozvíjajúcej sa kníhtlače, ale aj konzervatívnych používateľov. Tlačená kniha sa však od rukopisného vzoru postupne oddeľovala a proces jej emancipácie sa vyvíjal spolu s rozvojom unifikácie typografie (grafické úpravy tlačených textov, najmä písma) a techniky tlače (pracovných postupov, ktorými sa prenáša písmo alebo iné znaky na papier alebo na iný materiál). Základy typografického obrazca dvojstrany (→ zrkadlo sadzby) ako unifikovaného graficko-optického celku položil J. Gutenberg, čo umožnilo zmeniť techniku čítania a urýchliť zrakové vnímanie. Grafickú konštrukciu knihy ako celku kodifikovali až v 70. rokoch 15. stor. nemeckí a talianski tlačiari. S rastom dopytu po tlačených knihách rástol počet tlačiarní – vznikali v Taliansku, vo Švajčiarsku, v Španielsku, Anglicku a ďalších krajinách. R. 1500 ich bolo v Európe okolo 250. Do popredia sa dostávalo nové, typografické remeslo, zatiaľ čo profesie rubrikátorov (pisárov) a iluminátorov pomaly ustupovali. Postupne sa zlepšovala kvalita farby a neustále sa zdokonaľovali tlačiarenské lisy. Vďaka možnosti rýchlo tlačiť sa knižný trh presýtil, v rámci nakladateľstiev vzniklo vysokokonkurenčné prostredie, čo zapríčinilo, že sa knihy, o ktoré bol vyšší záujem, vydávali v horšej kvalite; od konca 16. stor. sa knižná produkcia sústreďovala predovšetkým na publikácie s vopred istým odbytom. V 17. stor. sa kríza európskej knižnej nadprodukcie ešte viac prehĺbila, pretože množstvo vyrobených kníh nezodpovedalo množstvu čitateľov, čo viedlo k nižším ziskom.

Druhým významným medzníkom v histórii knihy bola priemyselná revolúcia a s ňou súvisiaca mechanizácia celého procesu výroby kníh. Najväčšie vynálezy, ktoré ovplyvnili knižnú kultúru, boli parný tlačiarenský stroj a papierenský stroj. Parný tlačiarenský stroj (→ rýchlolis), zostrojený 1810 – 14 v Londýne nemeckým vynálezcom Friedrichom Gottlobom Koenigom (*1774, †1833), tlačil 200 – 250 výtlačkov za hodinu. Papierenský stroj, ktorý vynašiel 1806 britský vynálezca Henry Fourdrinier (*1766, †1854), umožnil okrem zlacnenia papiera i výrobu papiera v rolách. O nahradenie ručnej sadzby strojovou sa vynálezom sádzacieho stroja Linotype (1896) zaslúžil nemecký vynálezca Ottmar Mergenthaler (*1854, †1899). V 30. rokoch 20. stor. sa ako alternatívna nízkonákladová verzia rozšírili knihy s mäkkou väzbou (brožúra, brožovaná kniha, angl. paperback; 1931 v nakladateľstve Albatross Books v Nemecku, neskôr vo firme Penguin Books v Spojenom kráľovstve, po 2. svet. vojne Harlequin v Kanade). Predstavovali najlacnejší spôsob vydávania kníh, ktorý sa používal najmä pri menej hodnotnej literatúre, pri kniháh na cesty, vreckových vydaniach a prvých vydaniach s neistým odbytom. Ručnú sadzbu písmen (litier) nahradila v 60. rokoch 20. stor. fotosadzba a ofsetová tlač, ktorá je v súčasnosti najlacnejšia, najrýchlejšia, a preto i najrozšírenejšia.

Formy (podoby) knihy sa v priebehu historického vývoja menili. V súčasnosti patria k základným formám tlačená (papierová), zvuková (audiokniha) a elektronická kniha. Tlačená alebo papierová kniha ako súbor papierových zložiek alebo listov položených na seba a zviazaných vo viazanej alebo v lepenej, tuhej alebo v mäkkej väzbe má niekoľko nezameniteľných špecifík: zamestnáva všetky čitateľove zmysly, predstavuje symbiózu poetickosti a tradície, každý exemplár môže v sebe uchovávať históriu svojej existencie. Klasickú stavbu knihy tvoria základné materiálovo-konštrukčné prvky: knižný blok, ktorý je tvorený súborom zviazaných (zošitých alebo zlepených) a orezaných vnútorných listov alebo zložiek listov, a knižná väzba, ktorá má ochrannú a estetickú funkciu a môže byť tuhá (tvrdá) alebo mäkká. Tuhá (tvrdá) knižná väzba je pôvodnou formou väzby knihy kódexového typu a pozostáva z prednej a zo zadnej knižnej dosky (prídoštie) a z chrbátnika, ktoré sú na vonkajšej strane polepené (potiahnuté) kožou alebo imitáciou kože, plátnom alebo papierom (vonkajší obal knihy). Mäkkú knižnú väzbu má brožovaná kniha (paperback), knižná publikácia spravidla malého formátu, s mäkkou obálkou, ktorá je zvyčajne z kvalitného papiera vyššej plošnej hmotnosti, často s kriedovou úpravou. Knihy s tuhými knižnými väzbami sú často chránené oddeliteľným knižným prebalom. Ako ochrana knihy môže slúžiť aj kartónová kazeta, do ktorej sa kniha zasúva chrbtom von. Používa sa na darčekové balenie kníh, na balenie viaczväzkových diel ap. Knihy v tuhej väzbe sú dnes bežné najmä v Európe, na angloamerickom trhu však prevládajú brožované knihy. Na vonkajšom obale knihy sú spravidla uvedené hlavný titul (názov knihy) a meno autora, niekedy sú tam aj ilustrácia, fotografia a i. Knižný blok je spojený s knižnými doskami predsádkou (preložený jednofarebný alebo potlačený list papiera, ktorého jedna časť je prilepená na knižnú dosku, druhá na knižný blok). Dosky môžu byť v prípade lacnejších vydaní (paperbackov) nahradené papierovou obálkou. Na zadnej strane obálky alebo na prebale knihy býva uvedená stručná charakteristika diela (anotácia). Knižný blok tvorí základnú časť knihy, pretože nesie vlastný obsah knihy zvyčajne textového charakteru, môžu ho však tvoriť i obrazovo-textové, čisto obrazové, numerické alebo iné informácie. Na začiatku knižného bloku sú úvodné časti knihy (preliminárie), t. j. titulný list a všetko, čo mu predchádza. Titulný list tvoria titulná strana knihy (vždy nepárna, spravidla tretia) obsahujúca všetky podstatné identifikačné údaje o knihe, t. j. názov (hlavný titul), prípadne podtitul, meno autora, značku (signet) a názov vydavateľstva a rok vydania, a rub titulného listu (párna, spravidla štvrtá strana), kde sa nachádza vydavateľský záznam (impressum; → tiráž) obsahujúci copyright a Medzinárodné štandardné číslo knihy (ISBN), ktoré je pri každom titule (vydaní, každej monografickej publikácii) vydanom určitým vydavateľom jedinečné a unikátne. List, ktorému predchádza titulný list, sa nazýva patitul. Na jeho lícovej strane (zvyčajne prvá strana knihy) sa zvyčajne nachádza názov knihy vytlačený menším typom písma a bez uvedenia autora, jeho rubová strana (strana oproti titulu, zvyčajne druhá strana knihy) sa nazýva protititul (frontispice) a môže byť prázdna (vakát) alebo s ilustráciou.

Kniha ako publikácia sa z hľadiska obsahu člení na vstupnú, hlavnú (obsahovú – textovú) a záverečnú časť. Vo vstupnej časti knihy sa môže nachádzať aj venovanie, motto ap. Hlavnú časť knižného bloku tvorí autorom napísaný text knihy (obsahová časť knihy), ktorý môže byť rozčlenený na oddiely, kapitoly a odseky, môže mať ilustrácie a prílohy. Táto časť môže pozostávať aj z viacerých samostatných, obsahovo a autorsky uzavretých diel. Jednotlivé časti diela alebo samostatné diela umiestnené v jednej knihe uvádza medzititul. Záverečná časť knihy môže obsahovať doslov (epilóg), abecedný zoznam vybraných pojmov (register), zoznam ilustrácií, zoznam použitej literatúry (bibliografické citácie), slovník, resumé, obsah a tiráž, ako aj zoznam chýb a ich opráv (erráta) zistených po vytlačení knihy a i. Viac zväzkov kníh, ktoré sú z hľadiska autorského alebo vydavateľského zámeru jedným formálne a obsahovo uzavretým celkom, tvorí viaczväzkové dielo. Kniha (zväzok), ktorá obsahuje viac rôznorodých, obsahovo a provenienčne nesúvisiacich textov, sa nazýva konvolút. Rozsah knihy sa uvádza v autorských hárkoch a vo vydavateľských hárkoch.

Tlačená kniha vzniká ako výsledok účelného a funkčného prepojenia viacerých činností: tvorby obsahovej zložky (textu) knihy jej autorom (→ rukopis), tvorby ilustrácií, výroby papiera, vydavateľských činností, polygrafických činností (→ polygrafia) a kníhkupeckých činností. Vydavateľstvo dohodne so zákazníkom (spravidla s autorom) väzbu a formát knihy, farebnosť, spracovanie textu s ilustráciami, náklad, kvalitu papiera ap. a zabezpečí knihe pridelenie ISBN, ďalej zabezpečí redigovanie textu knihy vykonávané odbornými a jazykovými redaktormi, ako aj korektormi, grafickú úpravu a typografickú úpravu rukopisu. Ako grafická úprava sa označuje výsledné výtvarné usporiadanie jednotlivých textových a obrazových prvkov knihy. Typografická úprava zahŕňa predovšetkým výber písma ako jedného z najdôležitejších prvkov knižnej úpravy; hlavná (textová) časť sa sádže zväčša jedným typom písma, pričom na odlíšenie alebo na zvýraznenie časti textu sa využívajú rôzna veľkosť (napr. titulky majú aspoň o 2 body väčšie písmo) a rôzne rezy písma (kurzíva, polotučný rez, polotučná kurzíva, tučný rez), použitý rod (rodina) písma má zodpovedať charakteru výsledného diela. Textovú i obrazovú časť knihy spájal v minulosti do jedného celku sadzač. V súčasnosti túto činnosť vykonáva grafik, ktorý dá knihe jednotnú grafickú i typografickú úpravu v zalamovacom počítačovom programe (→ desktop publishing, DTP; → montáž): navrhne väzbu a výsledný formát knihy, ako aj sadzbový obrazec (na čistom formáte dvojstrany vyznačí priestor, v ktorom budú umiestnené text a ilustrácie) slúžiaci na vytvorenie zrkadla sadzby (umiestnenie textu, ilustrácií a ďalších prvkov, napr. titulkov a číslovania strán, t. j. paginácie na jednotlivých stranách, typ písma ap.). Podľa zrkadla potom zalomí jednotlivé strany (→ zalamovanie). Úprava textu spolu so zakomponovanými obrázkami má pôsobiť vyváženým dojmom, aby kniha na čitateľa pôsobila príjemne a jednotne. Následne sa vyhotoví tzv. náhľad (vytlačené stránky knihy slúžiace na kontrolu postavenia textu, obrázkov a farebnosti) a po posledných korektúrach (tzv. domáca korektúra v DTP štúdiu alebo v tlačiarni a autorská korektúra u autora knihy), oprave korektúrnych zásahov a schválení náhľadu vydavateľstvom (→ imprimatur) tlačový súbor vo formáte PDF, ktorý sa odovzdá do tlačiarne. V súčasnosti sa knihy štandardne tlačia ofsetom (→ ofsetová tlač). Vytlačené hárky knihy sa orežú (prípadne rozrežú), poskladajú, poznášajú a vyhotoví sa mäkká alebo tuhá (tvrdá) knižná väzba (→ knihárstvo). Po výstupnej kontrole sa knihy zabalia a expedujú zákazníkovi alebo do predajní.

Rozmerovo, farebne a z hľadiska nosiča verná reprodukcia rukopisnej alebo tlačenej knihy zhotovená fotomechanickým alebo iným postupom sa nazýva faksimile; vyhotovuje sa najmä z historických kníh. Akefalická kniha je kniha, pri ktorej sa nezachoval začiatok ani koniec, teda tie časti textu, ktoré sú dôležité z hľadiska identifikácie diela. Osobitný typ knihy predstavuje bodová kniha tlačená bodovým, Braillovým písmom umožňujúcim zrakovo postihnutým (nevidomým) vnímať text hmatom.

Zvuková kniha (audiokniha) je zvukový záznam hovoreného slova (text literárneho, odborného a iného diela, napr. románu, poviedky, divadelnej hry a učebného textu) publikovaný na hmotnom analógovom (napr. magnetofónová kazeta, gramofónová platňa) alebo digitálnom nosiči (napr. CD) či na internete. Zvukové knihy sa využívajú aj ako kompenzačná pomôcka najmä pre nevidiacich a slabozrakých. Elektronická kniha, e-kniha, angl. e-book, je kniha v elektronickej forme, t. j. počítačový súbor, ktorého obsah pozostávajúci z textu a prípadne aj z obrázkov možno čítať na obrazovke špecializovanej čítačky elektronických kníh, počítača, tabletu alebo iného zariadenia podobným spôsobom ako tlačenú knihu. Počítačový súbor môže byť v špecializovanom formáte určenom pre elektronické knihy, môže to byť aj jednoduchý textový súbor bez formátovania alebo textový súbor vo formáte primárne určenom na iné použitie (napr. súbory textových editorov alebo súbor vo formáte PDF). Výhodou oproti tlačenej knihe je možnosť zmeny veľkosti písma, nevýhodou je znížený komfort čítania z obrazovky pri čítaní v intenzívne osvetlenom prostredí (napr. pri čítaní na slnečnom svetle). Niektoré čítačky sú preto vybavené obrazovkou založenou na technológii e-paper, ktorá poskytuje dostatočný kontrast aj na priamom slnečnom svetle a energiu spotrebúva len na zmenu zobrazenia (zmenu stránky alebo zväčšenia), nie však na samotné zobrazovanie (nevýhodou je obmedzená podpora farieb). V súčasnosti sa elektronické knihy často vydávajú v tlačenej a zároveň aj v elektronickej podobe, pričom obidve verzie vychádzajú zo spoločného zdroja, ktorý je daný tvorbou kníh prostredníctvom počítačovej techniky. Na elektronické knihy sa podobne ako na iné diela vzťahuje autorský zákon. Ak je v jeho zmysle ich šírenie obmedzené, zvyčajne sa distribuujú v špecializovanom súborovom formáte a možno ich čítať len pomocou čítačiek alebo softvéru vybavených prostriedkami na zabezpečenie ochrany autorských práv, tzv. DRM (Digital Rights Management). V tomto prípade zákazník nekupuje samotnú knihu (súbor), ale len licenciu na jej čítanie, na ktorú spravidla potrebuje aj prístup na internet a online účet u predajcu. Dôsledkom používania DRM je, že elektronické knihy si nemožno požičiavať v kruhu rodiny alebo známych tak ako tlačené knihy, čo autorský zákon neobmedzuje. Niektorí predajcovia elektronických kníh toto obmedzenie zmierňujú možnosťou používania online účtu viacerými zákazníkmi. Knihy, ktoré v zmysle autorského zákona možno šíriť voľne, používajú prevažne otvorené formáty bez DRM, napr. PDF alebo EPUB (špecializovaný formát pre elektronické knihy). Popularizácia elektronických kníh súvisí so vznikom Projektu Gutenberg, ktorého cieľom bolo sprístupniť ich širokej verejnosti, a zvyšovať tak vzdelanosť. Obdobným slovenským projektom je Zlatý fond denníka SME. Súčasťou digitálnej knižnice obidvoch projektov sú prevažne diela, ktorým uplynula platnosť autorských práv a ktoré na základe tlačenej verzie digitalizovali dobrovoľníci. Tieto knihy sú voľne dostupné vo viacerých otvorených formátoch, aby boli čitateľné na rôznych zariadeniach a pomocou rôznych počítačových programov.

Podľa obsahu možno v rámci knižnej produkcie vyčleňovať beletriu (umeleckú literatúru), vecnú literatúru (odbornú a vedeckú), literatúru faktu, literatúru pre deti a mládež (osobitným typom je leporelo), umelecké a obrazové publikácie, liturgické a modlitebné knihy a i.

Kniha ako predmet a symbol sa uplatňuje aj vo výtvarnom umení, pričom je objektom záujmu v tvorbe viacerých umelcov. Tzv. krásna kniha je zámerne poňatá a spracovaná tak, aby všetky jej zložky (typografia, ilustrácie, väzba, knižná výzdoba) spolu vytvárali dokonalý umelecký dojem a predmet vysokej estetickej úrovne (→ bibliofília). V 19. stor. bola oživená tradícia blokových kníh ako prototypu ideálne ilustrovanej knihy a začala sa rozvíjať obrazová kniha, ktorá nadviazala na neskorostredovekú i na renesančnú blokovú knihu. Ako druh knihárskeho a kníhviazačského výrobku kódexového typu obsahuje minimum textu a je pri nej zvýraznená obrazová zložka charakteristická jednotnou technikou (drevorez, mediryt, lept, litografia) a spoločnou témou. Pri výrobe obrazovej knihy sa ručný odtlačok grafických listov na rozdiel od jednolistových tlačí a voľnej grafiky realizuje na papierový hárok, ktorý sa poskladá do zložiek (najmenej dvojlistových). Text obrazovej knihy má len doplnkovú funkciu, je jednojazyčný alebo dvojjazyčný a zvyčajne má podobu legendy na spodnom okraji obrazu alebo pod ním. Tradíciu obrazovej knihy rozvíjal napr. W. Morris vo svojom vydavateľstve Kelmscott Press (založené 1891). Termínom obrazová kniha (zastarano aj obrazná kniha) sa v súčasnosti označuje aj forma vydania detskej knihy. Najmä v umení 20. stor. sa rozvíjali viaceré umelecké stratégie, ktorých kľúčovou zložkou je kniha (umelci v nich určitým spôsobom reflektovali formu knihy). Osobitým fenoménom je tzv. autorská kniha (nazývaná aj umelecká kniha), ktorej textovú i obrazovú časť zvyčajne vytvorí jeden autor, a hoci má formu knihy, nejde o tradičnú literatúru. V radikálnej podobe v nej môže byť potlačená niektorá zložka tradičnej knihy (textová alebo obrazová; v tomto zmysle je autorská kniha protipólom tzv. krásnej knihy, pri ktorej sa zdôrazňuje dokonalá harmónia jej jednotlivých zložiek). Autorská kniha vychádza zväčša v malom náklade, najčastejšie je však vytvorená v jedinom exemplári. Často má podobu zápisníka, zošita, skicára, leporela alebo sú jednotlivé listy uložené v škatuli. Na rozdiel od bibliofílie je jej výtvarné spracovanie zámerne jednoduché. Fenomén autorskej knihy sa objavil v európskom umení na začiatku 19. stor. (W. Blake), neskôr sa rozšíril v umení dadaizmu a surrealizmu (najmä v tvorbe M. Ernsta, ktorý vytváral kolážové romány). K popredným tvorcom výnimočných autorských kníh patril aj J. Váchal. Na Slovensku sa autorská kniha ojedinele vyskytuje v tvorbe V. Popoviča, A. Mlynárčika, R. Cypricha a i. Osobitým druhom autorskej knihy je tzv. interpretovaná kniha, ktorá vzniká výtvarnou interpretáciou (premaľbou, prekresľovaním, kolážou, perforáciou a i.) jednotlivých listov alebo celej knihy iného autora a má konceptuálny charakter. Na Slovensku sa tvorbe autorských a interpretovaných kníh venovali najmä R. Fila, O. Laubert a R. Ondák. Úsilie o nové poňatie knihy v umení 20. stor. sa prejavilo v tvorbe objektov, ktoré sa označujú názvom kniha ako objekt. Sú to objekty, skulptúry a inštalácie vytvorené z kníh (kniha poňatá ako ready-made) alebo z častí kníh (napr. textu). Objavili sa v 60. rokoch 20. stor. ako nový fenomén, ktorý vznikol v súvislosti s postupnou zmenou štatútu knihy v kultúre 20. stor. a ich vznik podmienilo masové rozšírenie audiovizuálnych médií. Kniha ako objekt nie je viazaná na konkrétnu umeleckú tendenciu, objavuje sa v tvorbe viacerých autorov pracujúcich s rozličnými médiami ako súčasť rôznych umeleckých stratégií. Mnohí umelci vnímajú knihu vo svojich dielach ako kultúrny symbol a prehodnocujú jej tradičné postavenie (často s ňou manipulujú v kontraste s úctou, ktorá bola knihe a jej forme v minulosti preukazovaná, napr. spaľujú alebo ničia knihy počas happeningov). Kniha ako objekt sa objavuje v dielach umelcov hnutia Fluxus, v tvorbe konceptuálnych, neokonceptuálnych a iných autorov, na Slovensku v tvorbe umelcov od 60. rokov 20. stor., napr. A. Mlynárčika, D. Tótha, J. Meliša a R. Ondáka, príležitostne aj O. Lauberta, P. Kalmusa a i. Knihy sú kľúčovým prvkom v tvorbe M. Kréna, ktorý vytvoril niekoľko objektov (inštalácií) zo stoviek kníh, v ktorých ich poníma ako stavebný prvok i ako metaforu. Knihy poňaté ako originálne objekty pripomínajúce skulptúry vytvárala aj V. Mecková v spolupráci s knihárkou Lidou Mlichovou (*1940). Spomedzi mladších autorov vytvára knihy ako objekt Martin Derner (*1973).

Knihy sa uschovávajú v knižniciach a sú predmetom výskumu knihovedy (resp. knižničnej a informačnej vedy). Dôležitým faktorom ich distribúcie sú knižné veľtrhy, najvýznamnejší a najstarší sa koná vo Frankfurte nad Mohanom (1564 tam vyšiel prvý tlačený katalóg), ďalšie významné sa usporadúvajú v Lipsku, Buenos Aires, Londýne, Moskve, Paríži, Pekingu a i., na Slovensku od 1993 knižný veľtrh Bibliotéka. R. 1955 bol na počesť slovenského národného buditeľa, prvého slovenského kolportéra kníh M. Hrebendu, ktorý sa narodil a zomrel v marci a významne sa podieľal na šírení slovenskej knižnej kultúry, vyhlásený marec za mesiac knihy, 1995 vyhlásilo UNESCO 23. apríl za Svetový deň knihy a autorských práv;

2. a) zastaraný termín na označenie rozsiahlejšej, obsahovo pomerne samostatnej časti väčšieho textového celku (umeleckého alebo vedeckého diela, spisu), kapitola. Príkladom takýchto obsahovo samostatných častí sú napr. aj biblické knihy (→ Biblia, tabuľka Biblické knihy a ich značky); b) zväzok, diel – samostatný exemplár z väčšieho, knižne vydaného súboru (prvý, druhý atď. zväzok, diel románu);

3. zväzok čistých alebo vyplnených formulárových listov, úradných dokumentov na vedenie rozličných záznamov, napr. pokladničná kniha, kniha narodení a kniha úmrtí (→ matrika); Kniha posledného súdu – najstarší súpis pozemkového majetku v Anglicku (→ Domesday Book);

4. zool. lat. omasus — tretí, posledný predžalúdok prežúvavcov, v ktorom sa drví natrávená potrava a spätne sa vstrebáva voda do krvi. Sliznica knihy vytvára smerom dovnútra listy, ktoré slúžia na mechanické drvenie potravy a súčasne na vytláčanie tekutej časti potravy do vlastného žalúdka prežúvavcov, slezu.

knihárska gáza — riedka tkanina (prúžok gázy) zvyčajne vystužená škrobom, pri tuhých (tvrdých) väzbách súčasť chrbta knižného bloku, ktorý spevňuje, resp. spevňuje spojenie jednotlivých knižných zložiek. Zlepšuje aj pevnosť spojenia knižného bloku s knižnými doskami. Na knižný blok sa môže priliepať pred jeho zošitím niťou alebo po ňom, pri strojovej výrobe až po zošití knižného bloku.

knihárska kosť — kostený alebo drevený nástroj v tvare čepele používaný pri manuálnom skladaní hárkov papiera (→ knižná zložka) na vytvorenie ryhy (ryhovanie) a následne na vyhladenie lomu na hárku v mieste ryhy posunutím po hrane skladaného hárka. Má plochý podlhovastý tvar, ktorý sa na jednom konci zužuje do tupého hrotu. Používa sa aj na ručnú výrobu obálok a kníh, na opravy kníh, tvarovanie papiera, maliarske techniky, modelovanie ap.

knihársky lis — v minulosti v knihárstve používaný ručný lis, v ktorom sa knihy poukladali na vodorovnú plochu stroja a na dosiahnutie dokonalého zlepenia knižných dosiek s knižným blokom sa pritlačením vrchnej časti stláčali (lisovali). V súčasnosti je súčasťou linky na kompletizáciu knižných väzieb a je umiestnený vertikálne na konci linky.

knihárstvo — polygrafický odbor zaoberajúci sa prípravou tlačového papiera pred tlačou a dokončovacími prácami pri výrobe polygrafických výrobkov (vrátane výroby knižných väzieb) po vytlačení tlačových hárkov. K jednoduchým knihárskym prácam patria rezanie (tlačové hárky sa za pomoci rezačiek z viacerých strán orezávajú a rozrezávajú), skladanie (orezané tlačové hárky sa v skladacích strojoch skladajú jednoduchým, krížovým, paralelným, harmonikovým, okienkovým alebo kombinovaným lomom; → skladanie hárkov) a znášanie (skompletizovanie knižného bloku z jednotlivých knižných zložiek a ich usporiadanie tak, aby sa zabezpečilo správne poradie strán; vykonáva sa v znášacích strojoch), ďalej ryhovanie (vytváranie rýh na papieri kvôli ľahšiemu skladaniu, napr. pri obálkach mäkkých väzieb), dierovanie (perforovanie; prerušovaný priamy rez; vytváranie veľmi malých dierok v súvislých čiarach na papieri alebo na inom materiáli, čo umožňuje jednoduchšie odtrhnutie perforovanej časti alebo skladanie v mieste perforácie), vysekávanie (vysekávanie uzavretým rezom, napr. etikiet s oblými rohmi) a i. Zložitejšie knihárske práce – kníhviazačstvo, sú spojené so zhotovovaním mäkkých alebo tuhých (tvrdých) knižných väzieb. Kníhviazačská výroba môže byť ručná (remeselná) alebo strojová (mechanizovaná a automatizovaná). Strojovú výrobu vykonávajú šijacie stroje (kompletizujú zošitovú väzbu V1 a V3 kovovými skobkami alebo poznášaný knižný blok na väzbu V4 a V7 až V9 niťami; → knižná väzba). Následne sa knižné dosky spoja s knižným blokom pomocou lepidla naneseného na predsádkach, a aby sa zabezpečilo ich vzájomné kvalitné spojenie, kniha sa lisuje. Pri lisovaní sa tvarujú aj obidve drážky knižných dosiek nachádzajúce sa medzi lepenkovým prírezom (predným i zadným) a chrbátnikom a zaobľuje sa chrbát knižných dosiek. Špeciálnymi technikami výroby tuhých (tvrdých) knižných väzieb sa zaoberá umelecké kníhviazačstvo, ktoré vyhotovuje knihy aj v jednotlivých kusoch.

Najstaršie kníhviazačské dielne boli zriaďované pri univerzitách a v kláštoroch. Okrem nich pôsobili aj kočovní kníhviazači, ktorí menili miesto pôsobenia podľa objednávok svetských a cirkevných inštitúcií. Po vynájdení kníhtlače ich význam a počet vzrástli. Kníhviazači sa usádzali v susedstve tlačiarní a v centrách knižného obchodu, v 16. stor. sa začali organizovať do samostatných cechov. Profesia sa často dedila z otca na syna. Kvôli prispôsobeniu sa masovej produkcii tlačiarní a dopytu čitateľov prestali kníhviazači postupne používať časovo náročné a drahé postupy stredovekej knižnej väzby. Od 30. rokov 19. stor. začala ručnému kníhviazačstvu konkurovať strojová výroba. V súčasnosti je už väčšina knihárskych prác vo veľkovýrobe mechanizovaná a automatizovaná.

kníhtlač —

1. mechanické rozmnožovanie textu alebo obrázkov prostredníctvom tlače z výšky, ktoré využíva rozoberateľnú tlačovú formu obsahujúcu kovovú sadzbu (text), prípadne aj obrázky (drevorez, drevoryt, medirytina, oceľoryt, štočok). Základom kníhtlače sa stal výrobný postup J. Gutenberga spočívajúci v použití pohyblivých znakov (písmen) zhotovených odlievaním do matríc, ktoré sa dali ručne sádzať vedľa seba, čím sa zložil text (sadzba). Zo sadzby sa potom na kníhtlačiarskom ručnom lise zhotovil odtlačok na pergamen, resp. na papier. Gutenbergov vynález zahŕňal výrobu patríc (→ lisovník), matríc a písmového kovu (→ písmovina) a sériové odlievanie jednotlivých písmen (→ písmolejárstvo). Výhodnosť tohto postupu spočívala v možnosti multiplikovať matricu s pomerne veľkým počtom identických odliatkov, ďalšími výhodami boli pohyblivosť jednotlivo odliatych typov písmen, ktorá zabezpečila jednoduchú manipuláciu s nimi, unifikácia tlačového materiálu a dlhodobá funkčnosť kovových písmen aj pri opakovanom používaní. Najvýznamnejším dielom, ktoré Gutenberg touto technikou vytlačil, je Štyridsaťdvariadková Biblia;

2. v bežnej, hovorovej reči nesprávne označenie akejkoľvek tlače kníh (bez ohľadu na techniku).

kníhviazačstvo — špecializovaná činnosť zahŕňajúca výrobu knižných väzieb, v súčasnosti súčasť priemyselnej polygrafickej výroby; → knihárstvo.

knižná grafika — ilustrácie, ktoré sú súčasťou knihy, prípadne sú umiestnené na knižnom obale či prebale a vytvorené a reprodukované tradičnými i modernými grafickými technikami (mediryt, lept, drevoryt a i.; → grafika, → ilustrácia). Ku knižnej grafike patria aj exlibris, protititul (frontispice), titulný list a rozličné prvky knižnej výzdoby.

knižná väzba — vonkajšia časť knihy (knižného celku), obal, ktorý dáva knihe finálnu podobu a má ochrannú (chráni knihu pred poškodením) a estetickú funkciu (→ knižná výzdoba). Vzniká spojením knižného bloku s obálkou alebo s knižnými doskami do jedného celku. Rozlišuje sa mäkká, polotuhá, tuhá (tvrdá) a špeciálna (hrebeňová, špirálová, drôtená, s plastovou lištou a i.) knižná väzba; → tab. Typy knižných väzieb.

Podľa spracovania knižného bloku, obálky, resp. knižných dosiek a spôsobu ich vzájomného spojenia sa knižné väzby delia na lepené a šité, podľa materiálu použitého na obálky a knižné dosky na papierové, plátenné, poloplátenné, potiahnuté kožou (kožené) alebo jej imitáciou, laminované (laminovaný papier), plastové a i. Mäkká knižná väzba (V1 – V4), niekedy nazývaná aj brožovaná (→ brožúra, → brožovanie), vzniká spojením šitého alebo lepeného knižného bloku s papierovou, kartónovou, plátennou, prípadne s laminovanou obálkou (nie s knižnými doskami). Tento typ väzby majú napr. knihy vreckového formátu, lacné knihy vydávané vo veľkom náklade ap. Polotuhá knižná väzba (V5 a V6) má (na rozdiel od mäkkej väzby s kartónovou obálkou) knižné dosky z lepenky, ktoré sa však (na rozdiel od tuhej väzby) nezhotovujú samostatne, ale súčasne s knižným blokom. Používa sa zriedkavo, napr. väzba V6 na výrobu detských skladačiek (leporel). Tuhá alebo tvrdá knižná väzba (V7 – V9) pozostáva z prednej a zo zadnej knižnej dosky (prídoštie), ktoré môžu byť z tuhej lepenky alebo z plastu, ďalej z chrbátnika a z poťahu. V procese viazania knihy sa spája (viaže) s knižným blokom, t. j. so súborom knižných zložiek, ktoré sa poznášajú za sebou spolu s nalepenými predsádkami (preložený jednofarebný alebo potlačený list papiera, ktorého jedna časť je nalepená na prvej, resp. na poslednej knižnej zložke). Následne sa knižný blok zošije niťami na gázu, oreže sa z troch strán a druhá časť predsádky sa nalepí na knižnú dosku. Jednotlivé typy a varianty tuhej (tvrdej) knižnej väzby sa odlišujú materiálom, ktorý tvorí poťah knižných dosiek. Napr. zväzky Encyclopaedie Beliany sú zhotovené vo väzbe V8c (dosky potiahnuté imitáciou kože). Väzby V4a, V7, V8, V8a a V9 môžu mať knižný blok zhotovený novšou technikou – lepením. Viazanie luxusných a limitovaných edícií kníh sa robí najčastejšie ručne, knižné dosky sa poťahujú pravou kožou alebo kvalitným knihárskym plátnom.

Prvé knihy v tuhej (tvrdej) knižnej väzbe vznikali od 1. stor. n. l. (→ kódex), od karolovského obdobia (8. – 9. stor.) sa knižná väzba začala zhotovovať z cenných materiálov (zlato, striebro), s náročnou výzdobou a hodnotným umeleckoremeselným spracovaním. Vyrábali ich špecializovaní kníhviazači (→ knihárstvo). Tzv. románska knižná väzba je charakteristická drevenými doskami zvyčajne pokrytými bielou kožou, slonovinová a zlatnícka výzdoba sa používali najmä pri liturgických knihách. V neskoršom období sa ako poťah začali používať tmavé usne a technika tlače do kože, tzv. slepotlač, ktorá sa stala typickým znakom gotickej knižnej väzby (2. pol. 13. stor. – 1. tretina 16. stor.) rovnako ako ozdobné kovanie (puklice a nárožnice) chrániace knihu pred odieraním. Ochrannú funkciu mali aj spony, ktoré knihu pevne uzavreli a bránili prenikaniu vlhkosti, prachu a hmyzu. V neskorej gotike sa objavili aj tzv. polokožené väzby (kožený pokryv chrbta na nich presahuje do polovice alebo do tretiny dosky, zvyšok drevenej dosky je nechránený). Narastajúce množstvo kníh si vyžiadalo menej nákladné a jednoduchšie väzby. Renesančná knižná väzba bola ľahšia a jemnejšia, postupne sa vytratili kovové ochranné prvky. Rozvoj kníhtlače priniesol aj technicky dokonalejšiu väzbu a rýchlejšie a lacnejšie techniky výzdoby. Slepotlač sa používala aj naďalej, drevené dosky sa postupne nahrádzali lepenkovými, na jemných usniach sa začalo používať zlátenie. Objavili sa pergamenové väzby z hladkého a lesklého pergamenu, ktoré sa používali do pol. 18. stor., zriedkavejšie sa používali papierové alebo textilné pokryvy (hodváb, zamat a i.). Klasicizmus väzbu ešte viac zjednodušil, výzdoby bolo čoraz menej. Na prelome 18. a 19. stor. sa useň stala v dôsledku stúpajúcej produkcie kníh nedostatkovým materiálom a rozšírila sa papierová väzba. Okolo 1900 sa aj v knižnej väzbe začala prejavovať secesná estetika. Od konca 19. a začiatkom 20. stor. sa čoraz viac uplatňovala spolupráca kníhviazačov s umelcami – grafikmi, v súčasnosti sa však už len malé množstvo kníh zhotovuje s ručnou knižnou väzbou s umeleckými prvkami. Od 30. rokov 19. stor. ručnú (remeselnú) knižnú väzbu postupne nahradila strojová výroba tzv. zavesovanej knižnej väzby (→ zavesovanie), pričom jednotnú knižnú väzbu má zvyčajne celý náklad.

knižná zložka — knižný hárok (časť tlačového hárka) poskladaný krížovým (knižným) lomom (→ skladanie hárkov). Kompletný súbor poznášaných knižných zložiek tvorí knižný blok. Štandardná veľkosť knižnej zložky je 16 strán, býva však aj menšia, napr. 2 strany (1 list, len pri lepenej knižnej väzbe V2), 4 strany alebo 8 strán. Ak má knižná zložka 32 strán, musí byť štvrtý lom perforovaný, aby z nej bolo možné vytlačiť vzduch, keďže v takom prípade sú niektoré strany uzavreté zo štyroch strán. Každá knižná zložka je opatrená chrbtovou značkou (signatúrou), t. j. poradovým číslom zložky a (alebo) grafickým prvkom, ktorý uľahčujú vizuálnu kontrolu (kolacionovanie) kompletnosti knižného bloku (správneho poradia jednotlivých knižných zložiek bez duplicity alebo bez vynechania).

knižné dosky — obal knižného bloku pri tuhej (tvrdej) knižnej väzbe. Pozostáva z dvoch lepenkových prírezov (predného a zadného) a z chrbátnika (prúžok lepenky alebo kartónu umiestnený s odsadením medzi lepenkovými prírezmi), ako aj z knihárskeho plátna (väzba V8), z papiera (väzba V8a, V8b) alebo z iného materiálu (väzba V8c), ktorým sú potiahnuté. Knižné dosky sú spojené s knižným blokom predsádkami (dvojlist z pevnejšieho papiera). Na spevnenie sa knižné dosky môžu v chrbte vylepiť papierom. Pri väzbe V7 s kombinovaným poťahom sú lepenkové prírezy spojené s chrbátnikom plátnom len v oblasti knižného chrbta a predný a zadný lepenkový prírez sú samostatne prelepené potlačeným papierom. Skompletizované knižné dosky sa zvyčajne potláčajú alebo razia.

knižný blok — vnútorná časť knihy, kompletný súbor knižných zložiek. Vzniká ich znášaním (usporiadaním jednotlivých zložiek tak, aby sa zabezpečila správna postupnosť strán) a zlepovaním (po ofrézovaní chrbta knižného bloku) alebo zošívaním (drôtenými skobkami alebo niťou) v závislosti od typu knižnej väzby, pre ktorú je kompletizovaný. Jeho následným spojením s obálkou alebo s knižnými doskami (→ zavesovanie) vzniká kniha.

knižný chrbát — úzka časť knihy pevne spájajúca prednú a zadnú knižnú dosku. Pri tuhej (tvrdej) väzbe tvoria knižný chrbát chrbátnik a vonkajší polep alebo poťah spravidla z rovnakého materiálu ako knižné dosky. Knižný chrbát môže byť oblý alebo rovný, jeho šírka závisí od veľkosti knižného bloku. Je na ňom vytlačený názov knihy (diela), prípadne meno autora a logo vydavateľa. Kvôli dosiahnutiu pevnejšieho spojenia knižného bloku s knižnými doskami môže knižný chrbát výnimočne obsahovať dutinku (sploštenú papierovú trubicu) zalepenú medzi chrbátnikom a chrbtom knižného bloku (časť knižného bloku, v ktorom sú zložky alebo listy spojené šitím alebo lepením).

knižný prebal — odnímateľný ochranný obal knižných dosiek kníh s tuhou (tvrdou) knižnou väzbou zhotovený z papiera (s plošnou hmotnosťou 120 g/m² a viac; býva jednostranne lakovaný alebo laminovaný), z plastovej fólie alebo z iného materiálu. Je ukončený záložkami prehnutými na vnútorných stranách dosiek, na ktorých môže byť anotácia; na jeho zadnej strane býva uvedený stručný životopis autora ap. Potlač knižného prebalu je graficky upravená.

kolácia [lat.] —

1. → kolacionovanie;

2. práv. lat. collatio — v dedičskom práve započítanie do dedičstva. Pri dedení zo zákona sa dedičovi započíta do jeho dedičského podielu všetko, čo dostal bezplatne (s výnimkou darovania bežných darov) od poručiteľa počas jeho života. Ak je dedičom vzdialenejší potomok poručiteľa, napr. vnuk, do jeho dedičského podielu sa započíta i hodnota darov, ktoré od poručiteľa dostal dedičov predok. Pri dedení zo závetu sa započítanie urobí iba vtedy, ak poručiteľ dal na to príkaz alebo ak by bol obdarovaný dedič neodôvodnene zvýhodnený oproti potomkom poručiteľa. Kolácia sa vykoná na základe výpočtu tzv. kolačnej podstaty (súčet celkovej hodnoty dedičstva a darov, ktoré majú byť započítané, pričom sa vychádza z ceny veci v čase darovania), z ktorej sa vypočíta dedičský podiel jednotlivých dedičov. Obdarovaný dedič dostane dedičský podiel znížený o hodnotu daru, ktorý dostal od poručiteľa; nie je však povinný čokoľvek z darovaného majetku do dedičstva vracať.