kapitulácia

kapitulácia [lat.] —

1. priznanie porážky, podrobenie sa, vzdanie sa (spravidla ozbrojených síl alebo opevneného miesta nepriateľskej armáde; symbolom kapitulácie je biela zástava vztýčená kapitulujúcou stranou); prenesene podľahnutie okolnostiam, rezignácia;

2. zmluva (členená na články, kapitoly, lat. capitulum, odtiaľ názov):

a) v medzinárodnom práve v zmysle Haagskeho dohovoru o zákonoch a obyčajach pozemnej vojny (resp. Poriadku pozemnej vojny, 1907) ústna alebo písomná dohoda (kapitulačná zmluva, kapitulačný akt) medzi vojnovými stranami alebo ich ozbrojenými silami o zastavení vojenských akcií, popri prerušení boja a prímerí jeden zo spôsobov zastavenia vojenských akcií. Obsahuje konkrétne podmienky zastavenia bojov a zloženia zbraní kapitulujúcej strany. Príslušníci porazených ozbrojených síl sa stávajú vojnovými zajatcami víťaznej strany a všetok vojenský materiál v danej oblasti sa stáva jej vojnovou korisťou. Pri podmienečnej kapitulácii si kapitulujúca strana určuje niektoré podmienky, napr. zvláštny režim zajatia alebo ponechanie si istých druhov zbraní. Pri bezpodmienečnej kapitulácii víťazná strana rozhoduje o všetkých podmienkach ukončenia ozbrojeného konfliktu, ale len v medziach platného medzinárodného práva ozbrojeného konfliktu. Napr. akt o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka z 8. mája 1945 obsahoval ustanovenia o zastavení vojenských akcií, odzbrojení nemeckej armády, vydaní všetkých lietadiel, vojnových lodí, vojenských zariadení a materiálov, vojenských stavieb a výzbroje, navrátení vojnových zajatcov, prepustení všetkých internovaných osôb a vydaní hlavných nacistických predákov i osôb obvinených z vojnových zločinov. Podobné podmienky obsahoval akt o bezpodmienečnej kapitulácii Japonska z 2. septembra 1945, japonské štátne orgány však zostali zachované a právomoci cisára a vlády boli podriadené spojeneckému Okupačnému štábu;

b) volebná kapitulácia — v stredoveku a novoveku písomný právny dokument, zmluva medzi voleným (budúcim) vládcom a jeho voliteľmi určujúca hranice jeho budúcej moci. Od volebnej prísahy sa odlišovala tým, že jej dodržiavanie ešte pred volebným aktom písomne potvrdili a odprisahali všetky zúčastnené strany. Mohla mať rozličnú formu a uplatňovala sa napr. pri voľbe dóžu v Benátskej republike (promissione ducale, od 1192) alebo pri voľbe panovníka v monarchiách Európy medzi uchádzačom o trón a zhromaždením jeho voliteľov výlučne z radov šľachty (snem, kolégium kurfirstov), pričom budúceho panovníka zaväzovala dodržiavať zemskú (krajinskú) stavovskú ústavu, politické, majetkové a osobné práva stavov (napr. pri voľbe kráľa v škandinávskych krajinách). V Uhorsku mala zvyčajne formu inauguračných diplomov vydávaných pravidelne od obdobia vlády Vladislava III. Varnenčíka (korunovaný 1440 ako Vladislav I.), ktorý podpísaním volebnej zmluvy (lat. pactum conventum) písomne potvrdil sľub dodržiavať kolektívne výsady šľachty (zakotvené už 1222 v Zlatej bule Ondreja II.). Odvtedy panovník zvyčajne pred aktom korunovácie, prípadne už pred aktom voľby, podpisoval a prísahou potvrdzoval inauguračný diplom garantujúci dodržiavanie stavovských výsad, neporušiteľnosť hraníc a celistvosť krajiny, dosadzovanie do úradov iba príslušníkov miestnej šľachty, nie cudzincov, ap. Vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa volebná kapitulácia obmedzovala inak neobmedzené výsady monarchu v prospech práv kurfirstov, ktorí určovali jej podmienky v mene ríše.

Z formálneho hľadiska za prvú volebnú kapituláciu vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa možno považovať zmluvu uzavretú 1519 medzi budúcim rímsko-nemeckým cisárom, španielskym kráľom Karolom I. (ako rímsko-nemecký cisár Karol V.) a kurfirstami. Volebná kapitulácia tak nadobudla charakter ústavného aktu a vymedzila formu štátu ako stavovskej monarchie (nemožnosť nastoliť v ríši absolutizmus španielskeho typu). Podpis volebnej kapitulácie ako obligatórnu podmienku nástupu rímsko-nemeckého panovníka na trón zakotvil Vestfálsky mier (1648), ktorý zároveň rozšíril garancie práv na všetky ríšske stavy (vrátane dodržiavania dohôd zakotvených v Augsburskom náboženskom mieri, 1555). Posledná volebná kapitulácia Svätej rímskej ríše nemeckého národa bola podpísaná pri nástupe cisára Františka II. na trón (1792) a predstavovala komplexný zákonodarný akt regulujúci práva panovníka a stavov (1806 bol František II. donútený vzdať sa titulu cisára a rozpustil rímsko-nemeckú ríšu, čo formálne zdôvodnil nemožnosťou splniť záväzky vyplývajúce z volebnej kapitulácie). V Anglicku mali volebné kapitulácie formu listín slobôd (charty) vydávaných panovníkmi počnúc inauguráciou kráľa Henricha I. (1100) a boli považované za súčasť rozšírenej korunovačnej prísahy. Najväčší význam mala Veľká listina slobôd (lat. Magna charta libertatum) vydaná Jánom I. Bezzemkom 1215, ktorá o. i. rozšírila dovtedy zaručené práva zárukou práva na odpor (lat. ius resistendi) a z dlhodobého hľadiska sa stala východiskom ustanovenia konštitučnej monarchie s parlamentnou formou vlády po Slávnej revolúcii 1688;

c) špan. capitulación — dohoda medzi španielskym kráľom a vodcom alebo organizátorom prieskumnej alebo dobyvateľskej výpravy počas conquisty (15. – 16. stor.), ktorá stanovovala podmienky výpravy. Napriek tomu, že dobyvateľovi zaručovala viaceré, najmä ekonomické privilégiá, bola sformulovaná tak, aby nebolo možné spochybniť či obmedziť suverenitu španielskeho kráľa nad novozískanými územiami. Ako vzor slúžili kapitulácie zo Santa Fe (špan. Capitulaciones de Santa Fe), dokument podpísaný 17. 4. 1492 katolíckymi kráľmi Ferdinandom II. Katolíckym a Izabelou I. Katolíckou na jednej a K. Kolumbom na druhej strane. Jeho nasledovníkom sa však také rozsiahle práva a monopoly už získať nepodarilo;

d) nerovnoprávne, spravidla obchodné zmluvy uzatvárané medzi Osmanskou ríšou (Tureckom) a európskymi mocnosťami, zabezpečujúce zahraničným (európskym) obchodníkom v Osmanskej ríši rozsiahle privilégiá (napr. osobitný, tzv. kapitulačný režim, nižšie dovozné ako vývozné clo ap.). Kapitulácie však neboli recipročné, podobné výhody tureckí obchodníci v zahraničí nemali, čo malo negatívne dôsledky na turecké hospodárstvo. Prvá (neratifikovaná) kapitulácia bola uzavretá 1536 s Francúzskom, neskôr ďalšie so Spojeným kráľovstvom a Ruskom. Kapitulácie stratili platnosť vstupom Turecka do 1. svet. vojny, resp. po podpise Lausannskej mierovej zmluvy (1923). Zmluvy podobného charakteru boli uzatvárané aj s inými ázijskými a africkými štátmi; → nerovnoprávna zmluva.