Kandahár

Text hesla

Kandahár, Qandahár — mesto v juž. časti Afganistanu v úrodnej oáze v blízkosti rieky Arghandab (prítok Helmandu), 1 050 m n. m., administratívne stredisko provincie Kandahár; 368-tis. obyvateľov (2. najväčšie mesto štátu po hlavnom meste Kábul, 2011). Priemysel potravinársky (najmä konzervovanie ovocia), textilný (bavlnársky, hodvábnický). Hlavné obchodné stredisko juž. časti krajiny (obchodovanie s čerstvým a so sušeným ovocím, s tabakom, kožou, vlnou, bavlnou, hodvábom, kobercami a i.). Stredisko jednej z najvýznamnejších poľnohospodárskych oblastí štátu (pestovanie bavlníka, obilia, cukrovej trstiny, sezamu, granátovníka, viniča a i.). Významný cestný uzol, medzinárodné letisko. V blízkosti ťažba zlata a polodrahokamov.

Oblasť v okolí dnešného Kandaháru bola osídlená už 5000 pred n. l., nálezy z archeologickej lokality Mundigak (okolo 3000 pred n. l.) nachádzajúcej sa asi 55 km severozáp. od Kandaháru dokladajú spojenie s kultúrou povodia rieky Indus (harappská kultúra). Oblasť nazývanú Harahvatí ovládla v 7. stor. pred n. l. Médska ríša a v 6. stor. pred n. l. perzskí Achajmenovci. Okolo 330 pred n. l. ju dobyl Alexander III. Veľký, premenoval na Arachosiu a založil mesto, ktoré nazval Alexandria Arachoská (Alexandreia Arachotos). Mesto (dnešný Kandahár) sa stalo významným obchodným centrom na ceste medzi Indiou, Perziou a Alexandrovými dŕžavami v Strednej Ázii. Asi 303 pred n. l. ho Alexandrovi nástupcovia Seleukovci odstúpili zakladateľovi ríše Maurjovcov Čandraguptovi, ktorého vnuk Ašóka začal v oblasti šíriť buddhizmus (v blízkosti Kandaháru boli nájdené viaceré do kameňa vytesané Ašókove edikty z obdobia 253 – 250 pred n. l., jeden z nich je dvojjazyčný, v aramejčine a gréčtine). Od zač. 2. stor. pred n. l. súčasť grécko-baktrijského kráľovstva, po jeho rozpade striedavo v moci Sakov, Partov, Kušáncov a Sásánovcov. Od 7. stor. niekoľkokrát obsadené arabskými vojskami, nikdy sa ho však nepodarilo celkom islamizovať. Po rozpade Sásánovskej ríše sa moci v Kandháre ujali pôvodní kábulskí Hindúšáhovia z rodu Zanbílovcov, formálne tam však vládli Abbásovci. Po smrti Hárúna ar-Rašída bolo mesto pod nadvládou odštiepeneckých Táhirovcov. R. 870 ho dobyl sístánsky vodca Jákub ibn Lajt as-Saffár (*840, †879), fanatický stúpenec islamu, ktorý túto oblasť násilím islamizoval. Vláda dynastie Saffárovcov však netrvala dlho a v 10. stor. oblasť podľahla nájazdom afganských Paštunov, ktorí sa tam usídlili.

Od 11. stor. súčasť Ghazníjského sultanátu, na zač. 13. stor. vyplienené Džingischánom. V 14. stor. predstavovalo významné obchodné centrum pod nadvládou rodu Kartovcov, formálnych vazalov Džingischánových potomkov Ílchánov v Perzii. V 15. stor. obsadené Timúrovcami, ktorí však vládli len formálne. Po úteku sultána Bábura do Kábulu a Indie sa stalo súčasťou ríše Veľkých Mogulov. V 16. a 17. stor. prešlo niekoľkokrát z mogulských do safíjovských (perzských) rúk. Faktickými vládcami mesta boli paštunský kmeňový zväz Ghílzájov a kmeň Popolzájov (z kmeňového zväzu Durrániov), ktorí sa striedavo pridávali na perzskú a indickú stranu. Po jednej z mogulsko-safíjovských vojen 1649 – 53 sa mesto stalo súčasťou Iránu (Perzie) a vodca kmeňa Popolzájov Sado získal od Safíjovcov za pomoc vo vojne proti Mogulom čestný titul vodca Afgancov, ktorý sa vzťahoval aj na jeho potomkov (Sadozájovci). Kmeňoví vodcovia v Kandaháre však postupne odmietali poslušnosť oslabeným Safíjovcom, 1709 vypuklo v Kandaháre povstanie proti safíjovskému miestodržiteľovi gruzínskeho pôvodu Gurgán chánovi (1704 – 09, aj Juraj XI. Bagrationi, kráľ Kartlijského kráľovstva) a náčelník Ghílzájov Mír Vajs Hotak (*1673, †1715) tam vyhlásil vlastné kniežatstvo.

R. 1736 obliehal Kandahár perzský šáh Nádir, ktorý ho považoval za vstupnú bránu do Indie. Mesto vydržalo ročné obliehanie, potom však padlo Nádirovi do rúk. Jeho nadvláda bola viackrát narušená povstaniami Paštunov. Po Nádirovej smrti (1747) sa jeden z jeho schopných veliteľov Ahmad Šáh Durrání (aj Ahmed Šach Durání, Ahmad Šáh Abdálí) vrátil do Kandaháru, na zhromaždení afganských kmeňov (džirga) bol vyhlásený za afganského kráľa a stal sa zakladateľom moderného afganského kráľovstva; za jeho hlavné mesto bol vyhlásený Kandahár. Jeho syn a nástupca Timúr Šáh (1773 – 93) však 1773 preniesol hlavné mesto z Kandaháru do Kábulu. Napriek tomu Kandahár zostal aj v 19. stor. významným mestom, po jeho dobytí britským vojskom počas prvej britsko-afganskej vojny (1838) tam bol 1839 korunovaný probritský Šáh Šudžá (*1780, †1842) a Kandahár sa stal britskou vojenskou základňou. R. 1842 ho dobylo povstalecké vojsko zvrhnutého kráľa Dósta Muhammada Chána (*1793, †1863; 1826 – 39), opäť sa však stal centrom alternatívnej vlády znepriatelených vládnucich rodín. Dóstovi Muhammadovi Chánovi sa ho podarilo ovládnuť až 1850. Počas druhej britsko-afganskej vojny (1878 – 80) sa Kandahár opäť stal centrom britskej posádky (1878 obsadený britsko-indickým vojskom). Neďaleko Kandaháru (pri Majvande) sa 27. júla 1880 odohrala rozhodujúca bitka, v ktorej boli Briti porazení. Kandahár sa však stal miestom bojov medzi jednotlivými regionálnymi vodcami. V období prvých reforiem počas vlády kráľov Abdurrahmána (1880 – 1901), Habíbulláha I. (1901 – 19) a Amánulláha (1919 – 29) zostal naďalej poľnohospodárskym a priemyselným centrom, ale aj značne konzervatívnym mestom. Po nástupe nového kráľa M. Nádira Chána (1929 – 33) a jeho syna M. Záhira Šáha (1933 – 73) sa začala industrializácia mesta za pomoci zahraničného kapitálu, napr. prostredníctvom amerických investícií bolo vybudované letisko a letecká základňa.

V období prítomnosti sovietskych vojsk (od 1979) v Afganistane sa Kandahár stal jedným z centier opozičných mudžáhidov a v meste a v jeho bezprostrednom okolí fakticky denne prebiehali boje. Na letisku bola zriadená sovietska letecká základňa, ktorá bola po odchode sovietskych vojsk premenená na afganskú. Po páde komunistického režimu na čele s prezidentom M. Nadžíbuláhom (1992) sa Kandahár stal centrom regiónu, v ktorom panovalo bezvládie a bol značne poškodený. Od 1994 sa v jeho okolí zaktivizovalo hnutie Taliban a Kandahár sa stal jeho centrom. R. 2001 vstúpili do Kandaháru spojenecké vojská NATO (International Security Assistance Force, ISAF) a vláda Talibanu bola zvrhnutá. Na opravenom letisku bola zriadená americká letecká základňa. Ako súčasť síl NATO pôsobila v Kandaháre 2007 – 12 aj slovenská ženijná jednotka a od 2008 strážna jednotka (jeden z jej príslušníkov zahynul 9. júla 2013 pri útoku vojaka afganskej armády).

Stavebné pamiatky: mauzóleum Ahmada Šáha Durráního (2. pol. 18. stor.), ktoré je súčasťou Piatkovej mešity (Džámí masdžid, 2. pol. 18. stor.; nachádza sa tam posvätná relikvia islamu – plášť proroka Mohameda, 2. pol. 18. stor.), mauzóleum chána Míra Vajsa Hotaka (zač. 18. stor.), Mešita vlasov proroka Mohameda (Džámí Mui Mobarak, 19. stor.), ruiny pevnosti (deštruovaná koncom 18. stor.). Dve univerzity, múzeum.

Text hesla

Kandahár, Qandahár — mesto v juž. časti Afganistanu v úrodnej oáze v blízkosti rieky Arghandab (prítok Helmandu), 1 050 m n. m., administratívne stredisko provincie Kandahár; 368-tis. obyvateľov (2. najväčšie mesto štátu po hlavnom meste Kábul, 2011). Priemysel potravinársky (najmä konzervovanie ovocia), textilný (bavlnársky, hodvábnický). Hlavné obchodné stredisko juž. časti krajiny (obchodovanie s čerstvým a so sušeným ovocím, s tabakom, kožou, vlnou, bavlnou, hodvábom, kobercami a i.). Stredisko jednej z najvýznamnejších poľnohospodárskych oblastí štátu (pestovanie bavlníka, obilia, cukrovej trstiny, sezamu, granátovníka, viniča a i.). Významný cestný uzol, medzinárodné letisko. V blízkosti ťažba zlata a polodrahokamov.

Oblasť v okolí dnešného Kandaháru bola osídlená už 5000 pred n. l., nálezy z archeologickej lokality Mundigak (okolo 3000 pred n. l.) nachádzajúcej sa asi 55 km severozáp. od Kandaháru dokladajú spojenie s kultúrou povodia rieky Indus (harappská kultúra). Oblasť nazývanú Harahvatí ovládla v 7. stor. pred n. l. Médska ríša a v 6. stor. pred n. l. perzskí Achajmenovci. Okolo 330 pred n. l. ju dobyl Alexander III. Veľký, premenoval na Arachosiu a založil mesto, ktoré nazval Alexandria Arachoská (Alexandreia Arachotos). Mesto (dnešný Kandahár) sa stalo významným obchodným centrom na ceste medzi Indiou, Perziou a Alexandrovými dŕžavami v Strednej Ázii. Asi 303 pred n. l. ho Alexandrovi nástupcovia Seleukovci odstúpili zakladateľovi ríše Maurjovcov Čandraguptovi, ktorého vnuk Ašóka začal v oblasti šíriť buddhizmus (v blízkosti Kandaháru boli nájdené viaceré do kameňa vytesané Ašókove edikty z obdobia 253 – 250 pred n. l., jeden z nich je dvojjazyčný, v aramejčine a gréčtine). Od zač. 2. stor. pred n. l. súčasť grécko-baktrijského kráľovstva, po jeho rozpade striedavo v moci Sakov, Partov, Kušáncov a Sásánovcov. Od 7. stor. niekoľkokrát obsadené arabskými vojskami, nikdy sa ho však nepodarilo celkom islamizovať. Po rozpade Sásánovskej ríše sa moci v Kandháre ujali pôvodní kábulskí Hindúšáhovia z rodu Zanbílovcov, formálne tam však vládli Abbásovci. Po smrti Hárúna ar-Rašída bolo mesto pod nadvládou odštiepeneckých Táhirovcov. R. 870 ho dobyl sístánsky vodca Jákub ibn Lajt as-Saffár (*840, †879), fanatický stúpenec islamu, ktorý túto oblasť násilím islamizoval. Vláda dynastie Saffárovcov však netrvala dlho a v 10. stor. oblasť podľahla nájazdom afganských Paštunov, ktorí sa tam usídlili.

Od 11. stor. súčasť Ghazníjského sultanátu, na zač. 13. stor. vyplienené Džingischánom. V 14. stor. predstavovalo významné obchodné centrum pod nadvládou rodu Kartovcov, formálnych vazalov Džingischánových potomkov Ílchánov v Perzii. V 15. stor. obsadené Timúrovcami, ktorí však vládli len formálne. Po úteku sultána Bábura do Kábulu a Indie sa stalo súčasťou ríše Veľkých Mogulov. V 16. a 17. stor. prešlo niekoľkokrát z mogulských do safíjovských (perzských) rúk. Faktickými vládcami mesta boli paštunský kmeňový zväz Ghílzájov a kmeň Popolzájov (z kmeňového zväzu Durrániov), ktorí sa striedavo pridávali na perzskú a indickú stranu. Po jednej z mogulsko-safíjovských vojen 1649 – 53 sa mesto stalo súčasťou Iránu (Perzie) a vodca kmeňa Popolzájov Sado získal od Safíjovcov za pomoc vo vojne proti Mogulom čestný titul vodca Afgancov, ktorý sa vzťahoval aj na jeho potomkov (Sadozájovci). Kmeňoví vodcovia v Kandaháre však postupne odmietali poslušnosť oslabeným Safíjovcom, 1709 vypuklo v Kandaháre povstanie proti safíjovskému miestodržiteľovi gruzínskeho pôvodu Gurgán chánovi (1704 – 09, aj Juraj XI. Bagrationi, kráľ Kartlijského kráľovstva) a náčelník Ghílzájov Mír Vajs Hotak (*1673, †1715) tam vyhlásil vlastné kniežatstvo.

R. 1736 obliehal Kandahár perzský šáh Nádir, ktorý ho považoval za vstupnú bránu do Indie. Mesto vydržalo ročné obliehanie, potom však padlo Nádirovi do rúk. Jeho nadvláda bola viackrát narušená povstaniami Paštunov. Po Nádirovej smrti (1747) sa jeden z jeho schopných veliteľov Ahmad Šáh Durrání (aj Ahmed Šach Durání, Ahmad Šáh Abdálí) vrátil do Kandaháru, na zhromaždení afganských kmeňov (džirga) bol vyhlásený za afganského kráľa a stal sa zakladateľom moderného afganského kráľovstva; za jeho hlavné mesto bol vyhlásený Kandahár. Jeho syn a nástupca Timúr Šáh (1773 – 93) však 1773 preniesol hlavné mesto z Kandaháru do Kábulu. Napriek tomu Kandahár zostal aj v 19. stor. významným mestom, po jeho dobytí britským vojskom počas prvej britsko-afganskej vojny (1838) tam bol 1839 korunovaný probritský Šáh Šudžá (*1780, †1842) a Kandahár sa stal britskou vojenskou základňou. R. 1842 ho dobylo povstalecké vojsko zvrhnutého kráľa Dósta Muhammada Chána (*1793, †1863; 1826 – 39), opäť sa však stal centrom alternatívnej vlády znepriatelených vládnucich rodín. Dóstovi Muhammadovi Chánovi sa ho podarilo ovládnuť až 1850. Počas druhej britsko-afganskej vojny (1878 – 80) sa Kandahár opäť stal centrom britskej posádky (1878 obsadený britsko-indickým vojskom). Neďaleko Kandaháru (pri Majvande) sa 27. júla 1880 odohrala rozhodujúca bitka, v ktorej boli Briti porazení. Kandahár sa však stal miestom bojov medzi jednotlivými regionálnymi vodcami. V období prvých reforiem počas vlády kráľov Abdurrahmána (1880 – 1901), Habíbulláha I. (1901 – 19) a Amánulláha (1919 – 29) zostal naďalej poľnohospodárskym a priemyselným centrom, ale aj značne konzervatívnym mestom. Po nástupe nového kráľa M. Nádira Chána (1929 – 33) a jeho syna M. Záhira Šáha (1933 – 73) sa začala industrializácia mesta za pomoci zahraničného kapitálu, napr. prostredníctvom amerických investícií bolo vybudované letisko a letecká základňa.

V období prítomnosti sovietskych vojsk (od 1979) v Afganistane sa Kandahár stal jedným z centier opozičných mudžáhidov a v meste a v jeho bezprostrednom okolí fakticky denne prebiehali boje. Na letisku bola zriadená sovietska letecká základňa, ktorá bola po odchode sovietskych vojsk premenená na afganskú. Po páde komunistického režimu na čele s prezidentom M. Nadžíbuláhom (1992) sa Kandahár stal centrom regiónu, v ktorom panovalo bezvládie a bol značne poškodený. Od 1994 sa v jeho okolí zaktivizovalo hnutie Taliban a Kandahár sa stal jeho centrom. R. 2001 vstúpili do Kandaháru spojenecké vojská NATO (International Security Assistance Force, ISAF) a vláda Talibanu bola zvrhnutá. Na opravenom letisku bola zriadená americká letecká základňa. Ako súčasť síl NATO pôsobila v Kandaháre 2007 – 12 aj slovenská ženijná jednotka a od 2008 strážna jednotka (jeden z jej príslušníkov zahynul 9. júla 2013 pri útoku vojaka afganskej armády).

Stavebné pamiatky: mauzóleum Ahmada Šáha Durráního (2. pol. 18. stor.), ktoré je súčasťou Piatkovej mešity (Džámí masdžid, 2. pol. 18. stor.; nachádza sa tam posvätná relikvia islamu – plášť proroka Mohameda, 2. pol. 18. stor.), mauzóleum chána Míra Vajsa Hotaka (zač. 18. stor.), Mešita vlasov proroka Mohameda (Džámí Mui Mobarak, 19. stor.), ruiny pevnosti (deštruovaná koncom 18. stor.). Dve univerzity, múzeum.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kandahár [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-22]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kandahar-1