Vyhľadávanie podľa kategórií: geografia regionálna – Ázia - Afganistan

Zobrazené heslá 1 – 15 z celkového počtu 15 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Afganistan

Afganistan, Afganská islamská republika, daríjsky Afghánestán, Jomhúrí-ye Eslámí-ye Afghánestán, paštsky Afghánistán, Dê Afghánistán Islámí Jumhúríyat — štát v juž. časti Strednej Ázie medzi Iránom, Pakistanom a Čínou. Na severe hraničí s Turkménskom, Uzbekistanom a Tadžikistanom. Administratívne sa delí na 32 provincií.

Jeho územie vypĺňajú tri rozľahlé krajinné celky – sev. náhorné plošiny, centrálne vysočiny a juhozáp. nížiny. Asi polovica územia leží vo výške viac ako 2 000 m n. m. Krajina sev. náhorných plošín je suchá (len do 200 mm zrážok ročne), pokrytá stepnou a polopúšťovou vegetáciou. Na väčšine územia tejto oblasti, v zime chladnej (priemerné teploty v januári 3 °C) a v lete horúcej (v júli 32 °C), je rozvinutý extenzívny chov oviec a hovädzieho dobytka. V regióne centrálnych vysočín zaberajúcom dve tretiny celého Afganistanu dominuje horská sústava Hindúkuša, ktorá sa tiahne od severovýchodu na juhozápad. Na západe zasahuje na územie Afganistanu menej rozčlenená Iránska plošina s rozľahlými bezodtokovými panvami. Oblasť centrálnych vysočín má prijateľnejšie klimatické podmienky na osídlenie (priemerné teploty v januári −4 °C, v júli 24 °C, zrážky viac ako 380 mm ročne), preto väčšina obyvateľov žije v ich vyššie položených úzkych dolinách. Juhozáp. nížiny trpia nedostatkom vlahy (50 – 200 mm ročne). Aj napriek pomerne priaznivým teplotným pomerom (priemerné teploty v januári 2 °C, v júli 29 °C) sú osídlené len pozdĺž väčších riek stekajúcich zo strání Hindúkuša (Faráh, Ksah, Helmand). Juž. časti Afganistanu sú najsuchšie, pokryté púšťami Margo (na juhozápade) a Registan (na juhovýchode). Pôdy Afganistanu sú pomerne úrodné, poľnohospodársky využívané len v dolinách riek (Amudarja, Harírúd, Helmand a i.) a na stráňach horských masívov, kde je k dispozícii dostatok vody na zavlažovanie. Nerastné bohatstvo nie je dôsledne preskúmané. Známe sú ložiská zemného plynu, ropy, uhlia, farebných rúd, zlata a i. nerastov, nedávno boli objavené ložiská lítia, rúd železa, kobaltu, uránu a medi.

Afganistan je prevažne poľnohospodárskym štátom s ekonomikou negatívne poznačenou najmä politickými a vojenskými konfliktmi. Významnú zložku hospodárstva predstavuje kontrola nad tranzitom neprecleného a nezdaneného tovaru na trase z Pakistanu cez Afganistan späť do Pakistanu alebo Iránu, Turkménska, Uzbekistanu a Číny. Krajina bola a je závislá od ekonomiky okolitých krajín (v minulosti od ZSSR, v súčasnosti od Pakistanu). Priemyselná štruktúra je rozvrátená, významné sú iba cementársky priemysel a ťažba čierneho uhlia, ďalšími tradičnými odvetviami sú textilný, obuvnícky, potravinársky a chemický (výroba priemyselných hnojív) priemysel, ako aj výroba mydla; rozvinuté remeslá (remeselná výroba nábytku, tkanie kobercov a látok, spracovanie ovčích koží a vlny, zlatotepectvo). Napriek tomu, že v poľnohospodárstve pracuje väčšina ekonomicky aktívneho obyvateľstva, krajina nie je potravinovo sebestačná. Nevyhnutnou podmienkou rastlinnej výroby je umelé zavlažovanie pôdy. Pestuje sa najmä pšenica, jačmeň, bavlník, zemiaky, kukurica, ryža, ovocie a zelenina. Osobitné postavenie má pestovanie orechov, grepov a melónov, ktoré sú žiadané na zahraničných trhoch. Vo veľkej miere sa pestuje mak na výrobu ópia (Afganistan je najväčším producentom ópia na svete). Živočíšna výroba využíva prirodzené pasienky na vysokohorský chov hovädzieho dobytka, oslov a oviec (najmä karakulských), na juhu chov tiav. Rozvoj dopravy sťažuje členitý terén. Krajina nemá takmer žiadne železničné trate (od 2010 je vo výstavbe železničná trať vedúca od hranice s Uzbekistanom do mesta Mazáre Šeríf), cesty vedú zväčša dolinami dlhších riek, najväčší význam má cestné spojenie Kábulu s Pakistanom. Medzinárodné letiská sú v mestách Kábul, Herát, Kandahár a Mazáre Šeríf. Vodná doprava na Amudarji. Bilancia zahraničného obchodu je trvalo pasívna. Vyváža sa ópium (najväčší vývozca na svete), ovocie (najmä sušené), orechy, koberce, vlna. Dovážajú sa stroje a zariadenia, potraviny, spotrebný tovar, ropa a ropné produkty. Obchodní partneri: Pakistan, India, Irán, Čína.

Obyvateľstvo: Afganci. Štátnym náboženstvom je islam (80 % sunnitov, 19 % šíitov). Osídlená je najmä centrálna časť štátu. K najvýznamnejším mestám patria Kábul, Kandahár, Herát, Mazáre Šeríf a Džalálábád .

V staroveku bolo územie dnešného Afganistanu ovládané Peržanmi, 330 – 329 pred n. l. dobyté Alexandrom III. Veľkým, okolo 250 pred n. l. súčasť grécko-baktrijského kráľovstva (→ Baktria), v 1. – 3. stor. ovládané Kušánskou ríšou, v 5. – 6. stor. rozdrobené na malé štáty, ktoré boli zväčša vazalmi Sásánovcov. V 7. – 8. stor. si väčšinu územia podrobili Arabi (→ Arabská ríša; začiatok islamizácie). R. 979 – 1187 bol Afganistan súčasťou islamského Ghazníjskeho sultanátu (Mahmúd z Ghazní). V 10. – 11. stor. prvé zmienky o Afgancoch (Paštunoch). V 1. pol. 13. stor. krajina spustošená a takmer vyľudnená po vpáde Džingischána (okolo 1221), 1398 vpád Timúra, 1405 – 1506 provincia Herát centrom timúrovskej ríše, v 16. stor. nadvláda Veľkých Mogulov a Safíjovcov, proti ktorým vypuklo niekoľko povstaní, vznik menších kniežatstiev.

R. 1709 sa Kandahár vymanil z perzského područia, 1716 oslobodený aj Herát – vznik nezávislého Afganistanu. Chán Mír Mahmúd Hotaki (*asi 1697, †1725) zjednotil afganské vojenské sily, 1722 Afganci ovládli Perziu, 1730 však boli vytlačení a perzský šáh Nádir sa 1738 zmocnil Kandaháru. R. 1747, keď bol na zhromaždení afganských kmeňov v Kandaháre zvolený za panovníka Ahmad Šáh Durrání, vznikla z kmeňového zväzu jednotná ríša s centralizovanou správou kmeňových a rodových náčelníkov s centrom v Kandaháre. Po početných vojenských ťaženiach ríša siahala až do Pandžábu, Kašmíru, Sindhu, Balúčistanu, Chorásánu, Balchu a i.; 1773 (po smrti Ahmada Šáha) sa rozpadla na 4 samostatné kniežatstvá, opätovné zjednotenie až v 19. stor., zároveň pokusy Spojeného kráľovstva o ovládnutie Afganistanu.

R. 1838 – 42 v prvej anglo-afganskej vojne (→ britsko-afganské vojny) sa síce britské vojská postupom z Indie zmocnili Kábulu, ale po povstaní v meste sa začal britský ústup, ktorý sa po ozbrojenom boji Afgancov zmenil na panický útek. Snaha Ruska o vplyv nad územím. R. 1878 – 80 druhá anglo-afganská vojna, nezávislosť Afganistanu silno obmedzená. Po neúspešnom odpore chán Abdurrahmán podpísal zmluvu, podľa ktorej Briti kontrolovali zahraničnú politiku a hospodárstvo krajiny. Za vlády Abdurrahmána 1880 – 1901 vytváranie centralizovaného štátu. R. 1885 v rusko-afganskej vojne porážka Abdurrahmána, 1887 stanovená severoafganská hranica; Rusko uznalo britský vplyv v Afganistane. R. 1893 anglo-afganská zmluva o severozáp. hranici Indie, Abdurrahmán bol nútený uznať Durandovu líniu za vých. hranicu krajiny, časť územia Afganistanu, na ktorom žilo 50 % všetkých Afgancov (tzv. Paštunistan, v dnešnom Pakistane), pripojená k Indii, proti čomu povstali vých. afganské kmene, ich odpor potlačený až 1897.

R. 1901 – 19 vláda emira Habíbulláha; vznik mladoafganského hnutia na čele s Abdulgháním, ktoré sa usilovalo o zavedenie reforiem a ústavy. R. 1919 prevrat, probritský emir Habíbulláh zabitý, emir Amánulláh vyhlásil 28. 2. nezávislosť Afganistanu, ktorú uznalo aj sovietske Rusko. Spojené kráľovstvo rozpútalo tretiu anglo-afganskú vojnu, v ktorej bolo porazené. R. 1919 – 73 konštitučná monarchia (dynastia Nádirovcov). R. 1919 – 29 liberálne reformy emira Amánulláha, 1929 víťazstvo reakčného kmeňového povstania, trónu sa zmocnil M. Nádir Chán (kráľ 1929 – 33), ktorý 1932 vyhlásil konzervatívnu ústavu, po jeho smrti (atentát) sa stal panovníkom M. Záhir Šáh (1933 – 73). Počas 2. svet. vojny Afganistan neutrálny. R. 1973 vyhlásená republika, prezident, generál S. M. Dá’úd (z dynastie Nádirovcov), zvrhnutý 1978 ľavicovým prevratom marxisticko-leninskej Ľudovej demokratickej strany Afganistanu (od 1990 Vlastenecká strana), moc prevzala revolučná rada a vláda, vyhlásená Afganská demokratická republika silno orientovaná na ZSSR. Protivládnymi povstaniami začiatkom 1979 sa začala občianska vojna; po rozkole vo vládnej strane predstavitelia dogmatického komunistického jadra strany vystúpili proti najvyššiemu predstaviteľovi strany a vlády Hafizulláhovi Amínovi (*1929, †1979) a na ich žiadosť 27. 12. 1979 vpadli do krajiny sovietske vojská. Amín bol popravený, najvyšším predstaviteľom strany a vlády sa stal B. Karmal. V januári 1980 sa 7 opozičných afganských zoskupení (sunnitskí fundamentalistickí a nacionalistickí povstalci, tzv. spojenectvo siedmich) spojilo do Islamského združenia afganských mudžáhidov so sídlom v Péšávare.

Od 1982 v Ženeve afgansko-pakistanské rozhovory o riešení situácie. Od 1986 generálny tajomníkom strany M. Nadžíbulláh, vyhlásený kurz národného zmierenia, 1987 povolená činnosť ďalších politických strán, opozícii ponúknuté miesta vo vláde, názov krajiny Afganská republika. R. 1988 vytvorilo spojenectvo siedmich dočasnú vládu, ktorá mala nahradiť vládu v Kábule, úsilie o vytvorenie islamského štátu; v Ženeve podpísané dohody medzi Afganistanom a Pakistanom s medzinárodnými zárukami; 1988 – 89 postupný odchod sovietskych vojsk. R. 1989 prevzala moc vojenská rada na čele s Nadžíbulláhom; v pakistanskom Rávalpindí opozíciou menovaný prezident S. Mudžáddadí a vláda mudžáhidov (neuznané šíitskou opozíciou sídliacou v Iráne), 1990 uzákonený politický pluralizmus, islam štátnym náboženstvom. Po neúspešných rozhovoroch o prímerí Nadžíbulláh 1992 zosadený, predstavitelia mudžáhidov vytvorili Radu islamskej svätej vojny, ktorá nahradila dočasnú vládu, názov Afganský islamský štát; zrušenie parlamentu. Nová vlna násilností medzi sunnitskými a šíitskými bojovníkmi. Novým prezidentom B. Rabbání, predstaviteľ umierneného Islamského zväzu (Džamaíte islámí); s vodcom fundamentalistickej Islamskej strany (Hezbe islámí) G. Hekmatjárom uzavrel mierovú zmluvu, ktorá mala ukončiť boje medzi mudžáhidmi. Po opätovných prudkých bojoch rozdelenie moci, Hekmatjár predsedom vlády.

R. 1994 začali obsadzovať územie bojovníci fundamentalistického hnutia Taliban, ktorí boli podporovaní Pakistanom a po neprestajných bojoch v septembri 1996 ovládli Kábul (prezident Nadžíbulláh obesený) a tri štvrtiny územia Afganistanu; proti nim provládne vojská generála A. Š. Masúda a generála A. R. Dóstuma, ktoré kontrolovali 6 provincií na S územia. V októbri 2001 sa začala americká operácia Trvalá sloboda, ktorá vytlačila Taliban takmer z celého Afganistanu. Pomocou Medzinárodných bezpečnostných podporných síl (International Security Assistance Force, ISAF) sa situácia stabilizovala. V decembri 2001 bola v Bonne vytvorená dočasná vláda na čele s H. Karzajom, v júni 2002 na zhromaždení zástupcov všetkých regiónov a politických i vojenských štruktúr (lója džirga) vyhlásená Afganská islamská republika, 2003 prijatá ústava, na základe ktorej bol vytvorený dvojkomorový parlament, v októbri 2004 prezidentské voľby, ktoré vyhral H. Karzaj, v septembri 2005 parlamentné voľby. R. 2009 H. Karzaj opäť zvolený za prezidenta (vo funkcii do septembra 2014), od 2014 je prezidentom Ašraf Ghaní (*1949).

Prezidenti (vodcovia) Afganistanu
Prezidenti Afganskej republiky (1973 – 1978)
1973 – 1978 Sardár Muhammad Dá’úd
Prezidenti Afganskej demokratickej republiky (1978 – 1987)
1978 Abdul Kadir (predseda Revolučnej rady)
1978 – 1979 Nur Muhammad Tarakí (predseda Revolučnej rady)
1979 Hafízulláh Amín (predseda Revolučnej rady)
1979 – 1986 Babrak Karmal (predseda Revolučnej rady)
1986 – 1987 Hadží Muhammad Chamkani (predseda Revolučnej rady)
1987 Muhammad Nadžíbulláh (predseda Revolučnej rady)
Prezidenti Afganskej republiky (1987 – 1992)
1987 – 1992 Muhammad Nadžíbulláh
1992 Abdurrahmán Hatís (dočasný)
Prezidenti Afganského islamského štátu (1992 – 2002)
1992 Sibghatulláh Mudžáddadí (dočasný)
1992 – 2001 Burhánuddín Rabbání
2001 – 2002 Hámid Karzaj (dočasný)
Vodcovia (emirovia) Afganského islamského emirátu (1996 – 2001; vláda Talibanu)
1996 – 2001 Muhammad Umar
2001 Abdul Kabir
Prezidenti Prechodného afganského islamského štátu (2002 – 2004)
2002 – 2004 Hámid Karzaj
Prezidenti Afganskej islamskej republiky
2004 – 2014 Hámid Karzaj
od 2014 Ašraf Ghaní

Afganistan, predsedovia vlády
1927 – 1929 Šír Ahmad (zosadený)
1929 – 1929 Šír Giyan
1929 – 1946 Muhammad Hášim Chán
1946 – 1953 Šáh Mahmúd Chán (Ghází)
1953 – 1963 Sardár Muhammad Dá’úd
1963 – 1965 Muhammad Júsuf
1965 – 1967 Muhammad Hášim Majvandvál
1967 – 1967 Abdulláh Jakta
1967 – 1971 Muhammad Núr Ahmad Ettemádi
1971 – 1972 Abdul Záhir
1972 – 1973 Muhammad Musa Šafik (zosadený)
1978 – 1979 Núr Muhammad Tarakí (predseda Rady ministrov)
1979 – 1979 Hafízulláh Amín (predseda Rady ministrov)
1979 – 1981 Babrak Karmal (predseda Rady ministrov)
1981 – 1988 Sultán Alí Keštmand (predseda Rady ministrov)
1988 – 1989 Muhammad Hasan Šark (predseda Rady ministrov)
1989 – 1990 Sultán Alí Keštmand (predseda Rady ministrov)
1990 – 1992 Fazal Hak Chalikjár (rezignoval)
1992 – 1992 Abdul Sabur Farid Kohistani
1992 – 1993 úrad predsedu vlády neobsadený
1993 – 1994 Gulbuddín Hekmatjár
1994 – 1995 Arsala Rahmani Daulat
1995 – 1996 Ahmad Šah Ahmadzaj
1996 – 1997 Gulbuddín Hekmatjár
1997 – 1997 Abdul Rahim Ghafoorzaj
od 1997 úrad predsedu vlády neobsadený

Fajzábad

Fajzábad, Faizábád, Feyzábád, Fayzábád, Faydábád — mesto v severovýchodnom Afganistane na rieke Kokča na severných svahoch Hindukúša, 1 200 m n. m., administratívne stredisko provincie (vilájetu) Badachšán; 38-tis. obyvateľov (2019). Potravinársky a textilný priemysel; remeslá. Obchodné stredisko banskej (ťažba rúd železa, zlata, rubínov, smaragdov, ametystov, už pred 13. stor. ťažba lazuritu) a poľnohospodárskej oblasti (tradičné pestovanie maku, chov dobytka); v horských oblastiach lov horských oviec argali a horských kôz. V blízkosti vodná elektráreň.

Cestné spojenie s Kunduzom na západe a Vachánskym koridorom s územím Číny na východe; západne od mesta je letisko.

V roku 1955 zničené zemetrasením. V roku 1980 obsadené sovietskymi okupačnými vojskami, 1996 – 2001 sídlo medzinárodne uznanej afganskej vlády.

Faráh

Faráh — mesto v juhozápadnom Afganistane na rieke Faráhrud, administratívne stredisko provincie Faráh; 42-tis. obyvateľov (2019). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie tabaku). V blízkosti ťažba medi. Letisko.

Mesto je obývané prevažne Tadžikmi. Býva stotožňované so starovekým mestom Frada (Phrada), Alexander II. Veľký tam 330 – 329 pred n. l. postavil pevnosť Alexandria Profthasia, 1221 mesto spolu s celým regiónom vyplienené Mongolmi, neskôr znovuobnovené, 1737 zničené Peržanmi počas ťaženia šáha Nádira. Strategický bod a obchodné stredisko na bývalej karavánovej trase medzi Kandahárom a Herátom, novodobý rozkvet prinieslo vybudovanie cesty medzi obidvoma mestami (1930) a mosta ponad rieku (1958).

Harírúd

Harírúd, turkménsky Tedžen, historicky Arius — rieka v Afganistane a Turkménsku, čiastočne tvorí hranicu medzi Afganistanom a Iránom a medzi Iránom a Turkménskom; dĺžka 1 150 km, rozloha povodia 70 600 km2. Pramení v centrálnej časti Afganistanu na západnom okraji Hindúkuša v pásme Kúhe Bábá vo výške okolo 3 000 m n. m. Na hornom toku preteká úzkou horskou dolinou s prahmi a vodopádmi, na dolnom toku tečie širokou dolinou cez Turanskú nížinu, rozdeľuje sa na niekoľko ramien a zaniká v pieskoch púšte Karakum. Využívaná na zavlažovanie. Na rieke leží mesto Tedžen (Turkménsko), v jej doline mesto Herát (Afganistan).

Helmand

Helmand, Helmund, Hilmand, hist. Erymanthos — rieka v Afganistane a Iráne; dĺžka 1 150 km, rozloha povodia okolo 250-tis. km2. Pramení v Afganistane (najdlhšia rieka štátu) v juhozápadnej časti Hindúkuša v pohorí Kúhe Bábá, tečie naprieč krajinou juhozápadným smerom, na hranici s Iránom sa stáča na sever a viacramennou deltou ústi na území Iránu do jazera Helmand. Hlavný prítok: Arghandab (ľavostranný). Silné kolísanie vodných stavov, maximálny prietok viac ako 15 000 m3/s, minimálny 50 – 60 m3/s, priemerný ročný prietok 400 – 500 m3/s. Na jar a v lete časté povodne. Využívaná na zavlažovanie a energetiku (najväčšia vodná nádrž s hydroelektrárňou v krajine). Väčšie mestá na rieke: Girišk, Laškargah.

Helmand

Helmand, Hámúne Helmand — poloslané bezodtokové jazero na hranici medzi Afganistanom a Iránom, 465 m n. m. Výška jeho vodnej hladiny silno kolíše, v období jarných povodní má dĺžku okolo 110 km, počas nízkeho stavu vody vytvára dve jazerá (Saberi, Puzak). Ústia doň rieky Helmand (najdlhšia rieka Afganistanu), Faráhrud, Harudrúd a i.

Herát

Herát — mesto v severozápadnom Afganistane v doline rieky Harírúd, administratívne stredisko provincie Herát, 914 m n. m.; 507-tis. obyvateľov (2017, 3. najväčšie mesto štátu). Priemysel potravinársky (olejársky, mlynársky), textilný, energetický (vodná elektráreň); významné stredisko remesiel (výroba kobercov, hodvábnych tkanín a i.). Hlavné obchodné stredisko západnej časti krajiny v intenzívne využívanej oáze (pestovanie ryže, pšenice, ovocia, zeleniny, viniča, tabaku, bavlníka); obchod s obilím, ovocím, kožami, kožušinami (perziánom) a kobercami. Významný cestný uzol (spojenie s Kábulom, Kandahárom, ale i s Turkménskom a Iránom), letisko.

Starobylé mesto nazývané aj perla Perzie, presný dátum jeho založenia nie je známy (podľa niektorých prameňov 1200 pred n. l.), v stredoveku jedno z významných centier historického územia Chorásán. R. 330 pred n. l. ho vo vojne proti staroperzskej ríši Achajmenovcov obsadil Alexander III. Veľký, potom súčasť ríše Seleukovcov a od 167 pred n. l. Partskej ríše, v 3. – 7. storočí počas vlády perzských Sásánovcov centrum provincie. V tomto období tam jestvovala kresťanská komunita s biskupom. Po vpáde Arabov 660 sa Herát stal dôležitým strediskom moslimského sveta, 786 – 809 súčasť abbásovského kalifátu, 867 – 69 ho dobyli Saffárovci, od 1037 pod kontrolou Seldžukovcov. Rozkvet dosiahlo v 12. storočí za dynastie Górovcov, 1221 zničené Džingischánom a pod vládou Mongolov, neskôr obnovené. Stredoveké mesto bolo ohradené, malo 4 mestské brány, mešity, veľkú citadelu i kanalizáciu (takmer nezmenené do 19. storočia). V 15. storočí rozkvet počas vlády Timúrovcov, Herát sa stal významným obchodným a remeselným strediskom i dôležitým centrom perzskej a tureckej kultúry, vedy, umenia a architektúry. V 16. storočí súčasť novej Perzskej ríše pod vládou Safíjovcov; od 1880 súčasť zjednoteného Afganistanu. R. 1979 sovietska invázia, od 1995 mesto ovládnuté hnutím Taliban, od 2001 po americkej invázii pod kontrolou novej vlády.

Stavebné pamiatky: citadela z obdobia Alexandra III. Veľkého (4. stor. pred n. l., niekoľkokrát zbúraná, 1409 – 10 opravená Timúrovcami); Piatková mešita (aj Modrá mešita, 12. – 13. stor.); stavebný komplex (15. stor.) navrhnutý kráľovnou Gauharšad so zvyškami mešity, minaretov, madrasy a modlitebne, najvýznamnejšia je hrobka kráľovnej Gauharšad (1885 zničená britskou armádou, neskôr zreštaurovaná); štyri minarety (15. stor.); Gazurga (hrobka básnika Ansárího; 15. stor.) a i.; starobylý park Takht-e Safar.

Kábul

Kábul — hlavné mesto Afganistanu vo vých. časti krajiny v medzihorskej kotline Hindúkuša na rieke Kábul, okolo 1 800 m n. m., administratívne stredisko provincie Kábul; 2,287 mil. obyvateľov (2010). Hospodárske, kultúrne a obchodné stredisko štátu. Priemysel textilný, kovoobrábací, strojársky (výroba streliva, poľnohospodárskych strojov a i.), potravinársky (cukrovarnícky a i.), stavebných materiálov, nábytkársky, kožiarsky, drevársky, farmaceutický; remeslá (výroba kobercov, odevov, bižutérie, výrobkov z kovov). Dopravná križovatka, medzinárodné letisko.

Najstaršie zmienky o Kábule sa nachádzajú v Rigvéde (1500 pred n. l.), patril k starobylým obchodným centrám. Asi okolo 500 pred n. l. ho ovládali staroperzskí Achajmenovci, okolo 250 pred n. l. sa stal súčasťou grécko-baktrijského kráľovstva (→ Baktria), v 1. – 3. stor. n. l. Kušánskej ríše. Po podrobení oblasti Arabmi v 7. stor. bol islamizovaný. V 2. polovici 9. stor. ho ovládli Saffárovci, v 10. stor. sa stal súčasťou Ghazníjskeho sultanátu (Mahmúd z Ghazní) a v 12. stor. centrom perzskej šansabovskej ríše (dynastia Šansabovcov). V 13. stor. bol vyplienený nájazdmi Mongolov, koncom 14. stor. Timúrova vojenská základňa počas dobývania Indie, veľký politický, kultúrny a hospodársky rozkvet zaznamenal v 15. stor. za vlády Timúrovcov. R. 1504 sa tam načas usadil Bábur, zakladateľ ríše Veľkých Mogulov, Kábul patril k jej najvýznamnejším mestám. R. 1738 ho dobyl iránsky šáh Nádir. Po vzniku jednotnej afganskej ríše (1747) preniesol 1773 Timúr Šáh (syn zakladateľa ríše Ahmeda Šáha Duráního) jej hlavné mesto z Kandaháru do Kábulu. Po rozpade ríše na štyri samostatné celky sa Kábul stal centrom kábulského kniežatstva a koncom 18. stor. bol už veľkým mestom s 10-tis. obyvateľmi. Po skončení tretej anglo-afganskej vojny (→ britsko-afganské vojny) a porážke Spojeného kráľovstva sa stal 1919 hlavným mestom Afganistanu. V medzivojnovom období a po 2. svet. vojne vďaka zahraničným investíciám (Francúzsko, Nemecko, ZSSR) zaznamenal hospodársky i kultúrny rozkvet. Status významného mesta si zachoval aj počas sovietskej okupácie Afganistanu (1979 – 89), koncom 80. rokov a v 90. rokoch 20. stor. bol však vystavený vlnám násilností a počas občianskej vojny sa stal miestom bojov, 1992 ho obsadili afganskí mudžáhidi a 1996 oddiely fundamentalistického hnutia Taliban. Hoci formálne zostal hlavným mestom Afganistanu, všetky významné rozhodnutia sa uskutočňovali v Kandaháre. Po páde Talibanu v dôsledku ofenzívy vojsk Sev. aliancie (Jednotný islamský front na záchranu Afganistanu, založený 1996) so vzdušnou podporou USA a Spojeného kráľovstva bol Kábul v novembri 2001 obsadený vojskami Sev. aliancie a stal sa sídlom afganskej vlády i bezpečnostných koaličných síl (Medzinárodné bezpečnostné podporné sily, International Security Assistance Force, ISAF) pod vedením NATO. V 80. – 90. rokoch 20. stor. bola väčšina historických pamiatok v centre mesta zničená, deštruovaná bola najmä tradičná obytná architektúra z nepálených tehál z 19. a zo začiatku 20. stor.; od začiatku 21. stor. prebieha rekonštrukcia viacerých objektov.

Stavebné pamiatky: opevnená terasovitá záhrada Bagh-i Bábur (založená pravdepodobne 1528, reštaurovaná 2002 – 05) s mauzóleom Bábura (koniec 16. stor.; jeho pozostatky tam boli prenesené 1597), mešitou (1656, reštaurovaná 1964 – 66) a s Kráľovniným palácom (koniec 19. stor.), pevnosť Bálá Hissar (založená asi v 5. stor. n. l., prestavaná v 10. – 12. a v 15. – 16. stor., deštruovaná koncom 19. stor. a v 20. stor.), mauzóleum šáha Timúra (1816, reštaurované 2002 – 05), mauzóleum Amira Abdura Rahmana Chána (pôvodne palác prestavaný na hrobku 1880 – 1919), mauzóleá Ašekana a Arefa (začiatok 18. stor., reštaurované 2005), madrasa Pachta Furuši (koniec 19. stor., reštaurovaná od 2005), palác Darul Aman (pôvodne parlament, 20. roky 20. stor., dnes v ruinách). Národné múzeum Afganistanu (aj Kábulské múzeum, založené 1919). Viaceré univerzity (Kábulská univerzita, založená 1930).

Kalát

Kalát, Qalat — mesto v juhových. Afganistane na rieke Tarnak (prítok Helmandu), administratívne stredisko provincie Zabul; 9,8 tis. obyvateľov (2010). Stredisko remesiel (odevy, výrobky z kože a kovu), obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie cukrovej trstiny a bavlníka). Dopravná križovatka, letisko.

Kandahár

Kandahár, Qandahár — mesto v juž. časti Afganistanu v úrodnej oáze v blízkosti rieky Arghandab (prítok Helmandu), 1 050 m n. m., administratívne stredisko provincie Kandahár; 368-tis. obyvateľov (2. najväčšie mesto štátu po hlavnom meste Kábul, 2011). Priemysel potravinársky (najmä konzervovanie ovocia), textilný (bavlnársky, hodvábnický). Hlavné obchodné stredisko juž. časti krajiny (obchodovanie s čerstvým a so sušeným ovocím, s tabakom, kožou, vlnou, bavlnou, hodvábom, kobercami a i.). Stredisko jednej z najvýznamnejších poľnohospodárskych oblastí štátu (pestovanie bavlníka, obilia, cukrovej trstiny, sezamu, granátovníka, viniča a i.). Významný cestný uzol, medzinárodné letisko. V blízkosti ťažba zlata a polodrahokamov.

Oblasť v okolí dnešného Kandaháru bola osídlená už 5000 pred n. l., nálezy z archeologickej lokality Mundigak (okolo 3000 pred n. l.) nachádzajúcej sa asi 55 km severozáp. od Kandaháru dokladajú spojenie s kultúrou povodia rieky Indus (harappská kultúra). Oblasť nazývanú Harahvatí ovládla v 7. stor. pred n. l. Médska ríša a v 6. stor. pred n. l. perzskí Achajmenovci. Okolo 330 pred n. l. ju dobyl Alexander III. Veľký, premenoval na Arachosiu a založil mesto, ktoré nazval Alexandria Arachoská (Alexandreia Arachotos). Mesto (dnešný Kandahár) sa stalo významným obchodným centrom na ceste medzi Indiou, Perziou a Alexandrovými dŕžavami v Strednej Ázii. Asi 303 pred n. l. ho Alexandrovi nástupcovia Seleukovci odstúpili zakladateľovi ríše Maurjovcov Čandraguptovi, ktorého vnuk Ašóka začal v oblasti šíriť buddhizmus (v blízkosti Kandaháru boli nájdené viaceré do kameňa vytesané Ašókove edikty z obdobia 253 – 250 pred n. l., jeden z nich je dvojjazyčný, v aramejčine a gréčtine). Od zač. 2. stor. pred n. l. súčasť grécko-baktrijského kráľovstva, po jeho rozpade striedavo v moci Sakov, Partov, Kušáncov a Sásánovcov. Od 7. stor. niekoľkokrát obsadené arabskými vojskami, nikdy sa ho však nepodarilo celkom islamizovať. Po rozpade Sásánovskej ríše sa moci v Kandháre ujali pôvodní kábulskí Hindúšáhovia z rodu Zanbílovcov, formálne tam však vládli Abbásovci. Po smrti Hárúna ar-Rašída bolo mesto pod nadvládou odštiepeneckých Táhirovcov. R. 870 ho dobyl sístánsky vodca Jákub ibn Lajt as-Saffár (*840, †879), fanatický stúpenec islamu, ktorý túto oblasť násilím islamizoval. Vláda dynastie Saffárovcov však netrvala dlho a v 10. stor. oblasť podľahla nájazdom afganských Paštunov, ktorí sa tam usídlili.

Od 11. stor. súčasť Ghazníjského sultanátu, na zač. 13. stor. vyplienené Džingischánom. V 14. stor. predstavovalo významné obchodné centrum pod nadvládou rodu Kartovcov, formálnych vazalov Džingischánových potomkov Ílchánov v Perzii. V 15. stor. obsadené Timúrovcami, ktorí však vládli len formálne. Po úteku sultána Bábura do Kábulu a Indie sa stalo súčasťou ríše Veľkých Mogulov. V 16. a 17. stor. prešlo niekoľkokrát z mogulských do safíjovských (perzských) rúk. Faktickými vládcami mesta boli paštunský kmeňový zväz Ghílzájov a kmeň Popolzájov (z kmeňového zväzu Durrániov), ktorí sa striedavo pridávali na perzskú a indickú stranu. Po jednej z mogulsko-safíjovských vojen 1649 – 53 sa mesto stalo súčasťou Iránu (Perzie) a vodca kmeňa Popolzájov Sado získal od Safíjovcov za pomoc vo vojne proti Mogulom čestný titul vodca Afgancov, ktorý sa vzťahoval aj na jeho potomkov (Sadozájovci). Kmeňoví vodcovia v Kandaháre však postupne odmietali poslušnosť oslabeným Safíjovcom, 1709 vypuklo v Kandaháre povstanie proti safíjovskému miestodržiteľovi gruzínskeho pôvodu Gurgán chánovi (1704 – 09, aj Juraj XI. Bagrationi, kráľ Kartlijského kráľovstva) a náčelník Ghílzájov Mír Vajs Hotak (*1673, †1715) tam vyhlásil vlastné kniežatstvo.

R. 1736 obliehal Kandahár perzský šáh Nádir, ktorý ho považoval za vstupnú bránu do Indie. Mesto vydržalo ročné obliehanie, potom však padlo Nádirovi do rúk. Jeho nadvláda bola viackrát narušená povstaniami Paštunov. Po Nádirovej smrti (1747) sa jeden z jeho schopných veliteľov Ahmad Šáh Durrání (aj Ahmed Šach Durání, Ahmad Šáh Abdálí) vrátil do Kandaháru, na zhromaždení afganských kmeňov (džirga) bol vyhlásený za afganského kráľa a stal sa zakladateľom moderného afganského kráľovstva; za jeho hlavné mesto bol vyhlásený Kandahár. Jeho syn a nástupca Timúr Šáh (1773 – 93) však 1773 preniesol hlavné mesto z Kandaháru do Kábulu. Napriek tomu Kandahár zostal aj v 19. stor. významným mestom, po jeho dobytí britským vojskom počas prvej britsko-afganskej vojny (1838) tam bol 1839 korunovaný probritský Šáh Šudžá (*1780, †1842) a Kandahár sa stal britskou vojenskou základňou. R. 1842 ho dobylo povstalecké vojsko zvrhnutého kráľa Dósta Muhammada Chána (*1793, †1863; 1826 – 39), opäť sa však stal centrom alternatívnej vlády znepriatelených vládnucich rodín. Dóstovi Muhammadovi Chánovi sa ho podarilo ovládnuť až 1850. Počas druhej britsko-afganskej vojny (1878 – 80) sa Kandahár opäť stal centrom britskej posádky (1878 obsadený britsko-indickým vojskom). Neďaleko Kandaháru (pri Majvande) sa 27. júla 1880 odohrala rozhodujúca bitka, v ktorej boli Briti porazení. Kandahár sa však stal miestom bojov medzi jednotlivými regionálnymi vodcami. V období prvých reforiem počas vlády kráľov Abdurrahmána (1880 – 1901), Habíbulláha I. (1901 – 19) a Amánulláha (1919 – 29) zostal naďalej poľnohospodárskym a priemyselným centrom, ale aj značne konzervatívnym mestom. Po nástupe nového kráľa M. Nádira Chána (1929 – 33) a jeho syna M. Záhira Šáha (1933 – 73) sa začala industrializácia mesta za pomoci zahraničného kapitálu, napr. prostredníctvom amerických investícií bolo vybudované letisko a letecká základňa.

V období prítomnosti sovietskych vojsk (od 1979) v Afganistane sa Kandahár stal jedným z centier opozičných mudžáhidov a v meste a v jeho bezprostrednom okolí fakticky denne prebiehali boje. Na letisku bola zriadená sovietska letecká základňa, ktorá bola po odchode sovietskych vojsk premenená na afganskú. Po páde komunistického režimu na čele s prezidentom M. Nadžíbuláhom (1992) sa Kandahár stal centrom regiónu, v ktorom panovalo bezvládie a bol značne poškodený. Od 1994 sa v jeho okolí zaktivizovalo hnutie Taliban a Kandahár sa stal jeho centrom. R. 2001 vstúpili do Kandaháru spojenecké vojská NATO (International Security Assistance Force, ISAF) a vláda Talibanu bola zvrhnutá. Na opravenom letisku bola zriadená americká letecká základňa. Ako súčasť síl NATO pôsobila v Kandaháre 2007 – 12 aj slovenská ženijná jednotka a od 2008 strážna jednotka (jeden z jej príslušníkov zahynul 9. júla 2013 pri útoku vojaka afganskej armády).

Stavebné pamiatky: mauzóleum Ahmada Šáha Durráního (2. pol. 18. stor.), ktoré je súčasťou Piatkovej mešity (Džámí masdžid, 2. pol. 18. stor.; nachádza sa tam posvätná relikvia islamu – plášť proroka Mohameda, 2. pol. 18. stor.), mauzóleum chána Míra Vajsa Hotaka (zač. 18. stor.), Mešita vlasov proroka Mohameda (Džámí Mui Mobarak, 19. stor.), ruiny pevnosti (deštruovaná koncom 18. stor.). Dve univerzity, múzeum.