Kalábria

Kalábria, tal. Calabria, novogr. Kalavria — administratívna oblasť, kraj v juž. Taliansku na Kalábrijskom polostrove; rozloha 15 079 km², 1,958 mil. obyvateľov (2010), administratívne stredisko Catanzaro. Väčšinou hornatý povrch (→ Kalábrijský polostrov). Jeden z najslabšie ekonomicky rozvinutých krajov Talianska, podstatou hospodárstva je roľníctvo, pestovanie olivovníka, citrusov, pšenice a cukrovej trstiny; tradičné vinohradníctvo; chov somárov, ošípaných, oviec, kôz a hovädzieho dobytka; priemysel potravinársky, vinársky (90 % produkcie predstavuje červené víno), cementársky, keramický, chemický, hutnícky; ťažba síry a kamennej soli; cestovný ruch (pobrežia vyhľadávané najmä milovníkmi potápania).

Územie Kalábrie bolo v staroveku osídlené italickým kmeňom Bruttiov. V 8. stor. pred n. l. tam začali prenikať Gréci, grécke kolónie, z ktorých najvýznamnejšie boli Krotón (dnes Crotone), Rhégion (Reggio di Calabria), Taras (Tarent), Sybaris a Lokri Episefiri (Locri), boli súčasťou tzv. Veľkého Grécka (gr. Megalé Hellas, lat. Graecia Magna). V 3. stor. pred n. l. ovládli Kalábriu Rimania a nazvali ju Bruttium. Po páde Západorímskej ríše sa stala súčasťou ríše Ostrogótov, od 6. stor. ovládaná Byzanciou. Prevaha gréckeho obyvateľstva určovala charakter kultúry (stavba pravoslávnych kostolov a kláštorov). V 9. stor. čelila Kalábria útokom Arabov zo Sicílie, v 11. stor. ju dobyli Normani a spolu s Apúliou sa stala vojvodstvom. Obyvateľstvo bolo nútené prestúpiť na katolícku vieru a bolo romanizované. R. 1128 sa Kalábria stala súčasťou neskoršieho Sicílskeho kráľovstva. Po vzájomných sporoch medzi významnými európskymi dynastiami (→ sicílske nešpory, 1282) sa Kalábria stala súčasťou Neapolského kráľovstva, od 1816 Kráľovstva oboch Sicílií a od 1861 Talianska.