Káhira

Káhira, arab. al-Káhira, medzinárodný prepis Al Qáhirah, angl. Cairo — hlavné mesto Egypta v severovýchodnej časti krajiny na vých. brehu Nílu bezprostredne pri juž. okraji nílskej delty (v mieste rozvetvovania sa rieky) asi 160 km od pobrežia Stredozemného mora (k mestu patria aj nílske ostrovy Gezíra a Róda), administratívne stredisko guvernorátu Káhira; 8,183 mil. obyvateľov, metropolitná oblasť Veľká Káhira (dvojmestie Káhira-Gíza s priľahlými mestami) 19,440 mil. obyvateľov (2010), najväčšie mesto Afriky a Blízkeho východu.

Politické a kultúrne centrum krajiny, sídlo egyptskej vlády, parlamentu, najvyššieho súdu a ďalších štátnych úradov, ako aj zahraničných diplomatických zastupiteľstiev a Arabskej ligy. Obchodné (stredisko obchodu s bavlnou, obilím, drevom, tabakom a i.) a finančné stredisko štátu i Blízkeho východu, sídlo významných bánk, burzy (od 1865), priemyselných koncernov a hospodárskych organizácií, veľtrhové mesto. Významné stredisko hutníckeho (oceliarstvo) a textilného (najmä bavlnárskeho) priemyslu, ďalej strojárskeho (o. i. výroba dopravných prostriedkov), chemický, elektrotechnický, kožiarsky, odevný, tabakový, nábytkársky a polygrafický priemysel; rozvinuté umelecké remeslá (zlatníctvo, výrobky z kovov, tkáčstvo a i.). Cestovný ruch. Dopravná križovatka, riečny prístav, medzinárodné letisko (významná križovatka svet. leteckých liniek), metro (od 1987, prvé v Afrike).

Káhira patrí k mestám s výrazným znečistením ovzdušia, vody a pôdy, je tam desaťnásobne horšia kvalita ovzdušia, ako odporúčajú smernice OSN (zvýšená hladina aromatických uhľovodíkov, oxidu uhličitého a siričitého, medi, olova a i.). V dôsledku nedostatku zrážok, vysokých budov a úzkych ulíc (faktory zhoršujúce rozptyl smogu), prevahy starších automobilov (viac ako 60 % z nich má vyše 10 rokov) a vypaľovania strnísk v poľnohospodárskom zázemí vznikajú v Káhire časté hmly. K zhoršeniu viditeľnosti dochádza i počas prúdenia púšťového vetra chamsín prinášajúceho horúci vzduch s prímesou piesku.

Dejiny – Dnešná Káhira vznikla splynutím viacerých sídel ležiacich v delte Nílu na významných obchodných cestách spájajúcich Arábiu, Sýriu a Palestínu so sev. Afrikou a mestá na africkom pobreží Stredozemného mora s vnútrozemím. Na jej území sa už v staroveku nachádzalo staroegyptské mesto Iunu (grécky Heliopolis), v jej blízkosti sú aj ďalšie významné staroegyptské centrá, napr. záp. od nej Gíza a južne Mennofer (Memfis). Okolo 100 n. l. založil rímsky cisár Traján na pravom (vých.) brehu Nílu v blízkosti ostrova Róda na mieste pôvodného staroegyptského sídla Grékmi nazývaného Babylon mesto a pevnosť (neskôr Arabmi nazvaná Kasr al-Šam), ktorá mala chrániť lodný most cez Níl a kanál (nazývaný Amnis Trajani) vedúci do Červeného mora; v neskoršom období sa mesto stalo centrom byzantskej administratívy a začali sa tam usádzať koptskí kresťania (→ Kopti), pravdepodobne v 1. pol. 5. stor. tam bolo založené biskupstvo. R. 641 dobyli Babylon Arabi a vojvodca kalifa Umara ibn al-Chattába a neskorší prvý guvernér Egypta Amr ibn al-Ás založil sev. od Babylonu opevnený vojenský tábor, ktorý nazval Fustát (Veľký stan). Tábor sa postupne rozrástol na mesto a stal sa hlavným mestom krajiny; vzniklo tam viacero palácov, obytných domov a mešít (väčšina pôvodných stavieb sa nezachovala, dodnes jestvujúca mešita Amra ibn al-Ása, najstaršia v Káhire, bola mnohokrát prestavaná). Na mieste týchto dvoch starých sídelných jadier leží dnes mestská časť Káhiry, Stará Káhira (arab. Misr al-Kadima). R. 750 Fustát vyhorel a následne vzniklo nové administratívne a vojenské centrum al-Askar, ktoré si však pozíciu hlavného mesta udržalo len niečo vyše storočie. Počas vlády dynastie Túlúnovcov (868 – 905), predovšetkým jej zakladateľa, neskoršieho egyptského sultána Ahmada ibn Túlúna, vzniklo nové mesto al-Katái’ (870). Boli vybudované nové administratívne budovy a kasárne, mešita Ahmada ibn Túlúna (876 – 879), rezidencia guvernéra, verejná nemocnica, akvadukt a paláce (905 boli všetky stavby s výnimkou mešity Ahmada ibn Túlúna deštruované). Ahmad ibn Túlún dal na ostrove Róda postaviť pevnosť a 861 znovuvybudovať nílometer (stavba slúžiaca na meranie výšky hladiny Nílu). Mesto sa stalo významným umeleckým a politickým centrom, významným centrom výroby textilu, v 10. – 11. stor. spracovania horského krištáľu a v 11. – 12. stor. výroby vysokokvalitnej listrovej keramiky.

R. 969 dobyl Egypt fátimovský vojvodca Džauhar as-Sikillí (as-Saklabí), ktorý v tom istom roku založil severovýchodne od Fustátu nový vojenský tábor (alebo satelitné mesto) opevnený mohutnou hradbou z nepálených tehál s ôsmimi bránami a nazval ho Káhira (arab. Al-Kahira = Dobyvateľka). Káhira sa stala hlavným mestom Egypta, sídlom kalifa a jeho dvora (panovnícky palác postavený 953 – 973; nezachoval sa) i významným centrom islamskej vzdelanosti, 970 – 992 bola postavená mešita al-Azhar, pri ktorej 972 vznikla madrasa (dnešná univerzita al-Azhar), a 990 – 1013 Hákimova mešita. V 2. pol. 11. stor. postihli mesto viaceré katastrofy (hladomor a mor), ktoré spôsobili vyľudnenie a čiastočný zánik Fustátu. Remeselníci z Fustátu sa presťahovali do Káhiry, ktorá sa v tom období začala značne rozširovať (napr. 1087 – 92 boli vybudované nové hradby, z ktorých sa zachovali napr. mestské brány Báb al-Nasr, 1087 – 92, a Báb al-Futúh, koniec 11. stor.).

V Káhire a v jej okolí vzniklo množstvo nových stavieb z kameňa s bohato dekorovanými fasádami (napr. mešita al-Akmar, od 1125) a v jej blízkosti viacero mauzóleí a funerálnych komplexov. R. 1168 bol vzhľadom na nebezpečenstvo útoku križiakov Fustát deštruovaný. Počas vlády dynastie Ajjúbovcov (1171 – 1250) boli časti mesta na brehu Nílu prestavané na remeselné a obchodné štvrte (od najstarších čias sa tam nachádzali prístavy). Sultán Saláhaddín inicioval vznik nového obranného systému s hradbami, ktoré by spájali Fustát a Káhiru. Z tohto plánu sa realizovala len citadela (1176; nachádzali sa tam paláce a sídla štátnych inštitúcií) postavená na Mukattamských vrchoch medzi Fustátom a Káhirou. Počas vlády dynastie mamlúkov (1250 – 1517) bola Káhira hlavným obchodným, náboženským a rezidenčným centrom ríše a po zničení Bagdadu Mongolmi (1258) i centrom islamskej kultúry. Vznikli nové štvrte, intenzívna stavebná činnosť prebiehala v al-Kahire, kde bola rozšírená hlavná ulica (nazývaná kasaba), ktorá slúžila aj na náboženské sprievody a bolo na nej vybudovaných množstvo prepychových súkromných rezidencií i charitatívnych inštitúcií založených mamlúckymi sultánmi. Vzniklo aj množstvo mešít, madrás, škôl a pitných fontán (v budove tzv. sabíl-kuttáb). K najvýznamnejším zachovaným stavbám patrí mešita sultána Bajbarsa (1266 – 69), ktorú dal vybudovať pri hipodróme (v neskoršom období vlády mamlúkov zohrával významnú úlohu ako športové a ceremoniálne centrum). O rozšírenie mesta, ako aj o vznik a prestavbu mnohých verejných stavieb sa zaslúžil mamlúcky sultán Muhammad an-Násir (vládol 1294 – 1340), významný patrón architektúry. Okolo 1340 mala Káhira asi 500-tis. obyvateľov. Koncom 14. stor. nastal ekonomický úpadok mesta. V 2. pol. 15. stor. počas vlády sultána Kájtbája boli vybudované a reštaurované mnohé verejné stavby a mesto bolo opäť rozšírené (vznikli nové štvrte, pohrebiská a rezidencie aristokracie za hradbami al-Kahiry).

Po dobytí Egypta Osmanmi a počas ich nadvlády (1517 – 1914) sa Káhira stala provinčným mestom, ale zároveň aj jedným z najvýznamnejších obchodných stredísk v Osmanskej ríši. Mnohí remeselníci a umelci však odišli do Istanbulu. Stavebná aktivita výraznejšie nenarušila pôvodný charakter starého mesta. Stavali sa mešity s centrálnymi kupolami, štíhle minarety a od 16. stor. tradičné arabské kaviarne. Prístavy vo Fustáte upadli, rozvíjal sa nový prístav Búlák, kde vzniklo množstvo skladov a mešít (napr. mešita Sinana Pašu, 1571) v architektonickom štýle spájajúcom mamlúcke a osmanské architektonické prvky. Stavebná činnosť sa sústreďovala v predmestiach, mimo hradieb starého mesta, kde vznikali významné charitatívne a verejné inštitúcie i mešity. Architektúra v Káhire bola ovplyvnená mamlúckymi vzormi až do 18. stor., keď prevážil vplyv osmanskej dvornej architektúry a dekorácie. Staršie stavby boli opravované. Zachované tradičné obytné domy v historických častiach mesta sú charakteristické drevenými arkiermi na fasádach a zdobené panelmi s vyrezávanými geometrickými alebo florálnymi ornamentmi a s oknami prekrytými drevenými ornamentálnymi mrežami.

Výrazné zmeny nastali v Káhire počas jej obsadenia (1798 – 1801) francúzskymi vojskami Napoleona I. Bonaparta, keď boli deštruované celé historické štvrte a množstvo významných pamiatok. Mesto bolo rozdelené na 8 častí a boli vydané regulácie týkajúce sa hygieny. Trend modernizácie pokračoval počas celého 19. stor., a najmä v jeho 2. polovici, keď boli v európskom štýle postavené nové štvrte. Hlavným zámerom bolo vytvoriť z Káhiry modernú metropolu. Pôsobili tam mnohí európski architekti, viacerí na svojich stavbách uplatňovali štýl vychádzajúci z islamskej architektúry, vzorom pri budovaní Káhiry bol aj Paríž. Staré mesto si však uchovalo pôvodný stredoveký charakter. V 20. stor. v súvislosti s nárastom obyvateľstva sa Káhira rozrástla o ďalšie nové štvrte s modernou architektúrou. Začiatkom 20. stor. vznikla na základe európskych urbanistických koncepcií nová štvrť Heliopolis, ktorej architektúra sa vyznačuje zmesou európskych a islamských foriem (napr. palác baróna Éduarda d’Empain, 1907 – 11). V súčasnosti je Káhira výrazne kozmopolitné mesto na kultúrnom rozhraní Afriky, Ázie a Európy, ako aj významné kultúrne a duchovné centrum arabského a islamského sveta.

Stavebné pamiatky – Stará Káhira (arab. Misr al-Kadima): čiastočne zachované zvyšky rímskej pevnosti (okolo 100 n. l., neskôr niekoľkokrát prestavaná, arab. Kasr al-Šam), v ktorej areáli sa nachádza viacero koptských chrámov bazilikovej dispozície, napr. Chrám sv. Sergia a Bakcha (Abu Serga, založený v 5. stor., prestavaný v 11. a v 17. stor., reštaurovaný 2000, podľa legendy tam odpočívala Svätá rodina počas pobytu v Egypte), Chrám sv. Barbory (Sitt Barbara, 13. stor.), Koptské múzeum (založené 1910), ako aj Konvent sv. Juraja (10. stor., upravený v 19. stor.) a Chrám sv. Juraja (10. stor., prestavaný začiatkom 20. stor.) gréckej pravoslávnej cirkvi.

Pamiatky islamskej architektúry: zachovalo sa okolo 600 významných pamiatok islamskej architektúry, čím sa Káhira zaraďuje k najvýznamnejším mestám islamského sveta; 1979 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. K najvýznamnejším zachovaným stavbám patria mešita Amra ibn al-Ása (založená 641 vo Fustáte ako prvá mešita v Egypte, prestavaná 673, koncom 7. stor., v 1. pol. 9. stor. a neskôr, súčasná podoba je z 19. stor.), mešita Ahmada ibn Túlúna (876 – 879, jej špirálovitý minaret bol kópiou minaretu Veľkej mešity v Sámarre, koncom 13. stor. prestavaná), mešita (al-)Azhar (970 – 992; v interiéroch sa zachovali pôvodné štukové epigrafické a florálne ornamenty), Hákimova mešita (Veľká mešita kalifa al-Hákima, 990 – 1013, reštaurovaná 1980), mešita al-Akmar (od 1125, fasáda s bohatou reliéfnou výzdobou a kaligrafickými nápismi) a mešita al-Sáliha Talá’iho (1160).

V blízkosti mesta boli vybudované citadela (1176, prestavaná v 13. – 15. stor., aj v 19. stor.) a viacero mauzóleí i funerálnych komplexov, napr. mešita emira al-Džujúšiho (1085), funerálny komplex sultána Kalávúna (1284 – 85, mauzóleum, madrasa, nemocnica), funerálny komplex sultána Hasana (1356 – 63, okrem sultánovho mauzólea ho pôvodne tvorili mešita, 4 madrasy, sirotinec, krytý bazár s obchodmi, kúpele a kuchyňa pre chudobných), funerálny komplex sultána Kájtbája (1472 – 74), mešita Abdalghániho al-Fachriho (1418), mešita sultána Kájtbája (1481 – 91), mešita Abdalkádira al-Daštútiho (1506), mešita Abú Dahaba (1774), mešita Muhammada Alího (aj Alabastrová mešita, 1828 – 57, postavená v areáli citadely), mauzóleum abbásovských kalifov (1242 – 66), mauzóleum Aliho Badra al-Karafího (1300), mauzóleum Abú al-Jusufajna (1329 – 30), funerálny komplex emira Šamsuddína Aksunkura (nazývaný aj Modrá mešita, 1346 – 47), funerálny komplex sultána Faradža ibn Barkúka (1398 – 1411), funerálny komplex sultána al-Mu’ajjada (1415 – 22), mauzóleum Abdullaha al-Dakrúrího (1466), mauzóleum Fadavíja (1479), mauzóleum emira Chajrbaka (1502 – 20).

Madrasy: madrasa a funerálny komplex emira Ahmada al-Mihmandara (1324 – 25), madrasa a funerálny komplex emira Aslama al-Silahdára (1344 – 45), madrasa emira Sargatmiša (1356), madrasa al-Ghannamíja (1372 – 73), madrasa sultána Barkúka (1384 – 86), madrasa a funerálny komplex emira Achúra Kanibaja (1503 – 04).

Súkromné rezidencie a mestské paláce: Ka’a al-Dardir (pol. 12. stor.), palác emira Alina Aka (aj palác emira Chajrbaka, 1293, 1502 – 03), palác emira Taza (1352, prestavaný v 17. a v 19. stor.), palác Baštak (1334 – 39, dnes múzeum), palác sultána Kájtbája (1485), palác al-Gavhara (1814, v areáli citadely) a i. Sabíl-kuttáb (budova s pitnou fontánou a školou) Abdarrahmána Katchudu (1744), karavanserail sultána Kansuha al-Ghúriho (1504 – 05) a i. Na nílskom ostrove Róda nílometer (861, pôvodne jestvoval už v staroveku).

Káhira je významným vedeckým a vzdelávacím centrom, sídlia tam Egyptská akadémia vied, početné výskumné ústavy, knižnice a viaceré univerzity, napr. univerzita al-Azhar (pôvodne madrasa založená 972 pri mešite al-Azhar), najvýznamnejšia a druhá najstaršia vzdelávacia inštitúcia v arabskom svete, ďalej Káhirská univerzita (založená 1908), Americká univerzita (1919), Univerzita Ain-Šams (1950) a i. V Káhire sa nachádza množstvo múzeí a galérií, z ktorých k najvýznamnejším patria Egyptské múzeum (založené 1857, súčasná budova v neoklasicistickom štýle z 1902), Koptské múzeum (1908) a Múzeum islamského umenia (1910), na nílskom ostrove Gezíra nové egyptské Národné kultúrne centrum (otvorené 1988) s Múzeom moderného umenia a budovou opery (predošlá budova opery, tzv. chedívska, postavená 1869 pri príležitosti otvorenia Suezského kanála, bola 1971 deštruovaná). Sídlo koptského patriarchu. Botanická a zoologická záhrada.