Vyhľadávanie podľa kategórií: geografia regionálna – Afrika - Egypt

Zobrazené heslá 1 – 16 z celkového počtu 16 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Abú Kir

Abú Kir, Abú Qír — rybárska dedina a letovisko na stredomorskom pobreží Egypta severovýchodne od Alexandrie. V zálive Abú Kir 1. 8. 1798 zničil britský admirál H. Nelson početne silnejšiu francúzsku flotilu, ktorá mala kryť egyptskú expedíciu Napoleona I. Bonaparta. Týmto víťazstvom dosiahlo Spojené kráľovstvo námornú prevahu v Stredomorí. V pozemnej bitke pri Abú Kire 25. 7. 1799 porazil Napoleon I. Bonaparte turecké vojská bojujúce na strane Spojeného kráľovstva. Britské jednotky pod velením generála R. Abercrombyho sa 8. 3. 1801 vylodili pri Abú Kire a 21. 3. porazili zvyšky francúzskej expedičnej armády.

Achmim

Achmim — mesto v strednej časti Egypta v guvernoráte Súhádž na východnom brehu Nílu asi 200 km severne od Luxoru; 102-tis. obyvateľov (2006). Textilný (najmä bavlnársky) priemysel. Obchodné stredisko. Mesto leží v blízkosti Egyptskej národnej železnice vedúcej po západnom brehu Nílu a spájajúcej Alexandriu s Asuánom.

V starovekom Egypte známe ako Ipu (aj Chentej-Menu), v Ptolemaiovskom období centrum 9. hornoegyptského kraja a stredisko kultu boha Mina, ktorého Gréci stotožňovali s bohom Panom, preto známe aj ako Panopolis (aj Chemmis). Bolo známe výrobou textílií. Z Achmimu pochádzali rodičia kráľovnej Teje, manželky Amenhotepa III., ktorej otec Juja bol kňazom a predstaveným boha dobytka Mina. V okolí mesta bolo v začiatkoch kresťanstva (4. stor.) vybudovaných niekoľko koptských kláštorov (koptský názov mesta Chmin).

Väčšina pamiatok v meste bola v neskorších obdobiach zničená (rozobraná na stavbu iných budov), v roku 1981 boli objavené zvyšky egyptského chrámu z Rímskeho obdobia, ktorý patril k najväčším v grécko-rímskom Egypte (s fragmentmi sochy faraóna Ramesseho II., so sochou jeho dcéry Meritamen i so sochou Nepherita I., zakladateľa a prvého faraóna 29. dynastie), neskôr aj ďalšieho chrámu. Na severovýchod od Achmimu sa v oblasti el-Salamúní nachádza skalná kaplnka zasvätená Minovi, pochádzajúca z 18. dynastie, ktorú dal zrejme vytesať faraón Thutmose III. a vyzdobiť i zreštaurovať Ptolemaios II. V oblastiach el-Salamúní a el-Hawáwíš sú i početné skalné hrobky od Starej ríše až po Ptolemaiovské a Rímske obdobie.

Alamejn

Alamejn, Al ’Alamayn — mesto v Egypte v guvernoráte Matrúh záp. od Alexandrie; 7,4 tis. obyvateľov (2007). Odohrala sa tam rozhodujúca bitka 2. svet. vojny na severoafrickom fronte; 23. 10. – 4. 11. 1942 tam britská armáda pod velením generála B. L. Montgomeryho porazila a donútila k ústupu nemecko-talianske vojská pod velením poľného maršala E. Rommela. Nemecko-talianske vojská pôvodne v sile 96-tis. vojakov a 500 tankov stratili 59-tis. mužov a takmer všetky tanky a delá, britskú silu predstavovalo 200-tis. vojakov a 1000 tankov, zaznamenané straty boli 13-tis. mužov a 432 tankov (Montgomery stratil v bojoch 25% pešiakov 8. armády). Bitka pri Alamejne znamenala definitívnu porážku Rommelových vojsk a rozhodla o osude celej nemeckej severoafrickej výpravy (→ Africký zbor). Múzeum a cintorín padlých vojakov.

Alexandria

Alexandria, arab. al-Iskandaríja, medzinárodný prepis Al Iskandaríyah — prístavné mesto v sev. Egypte na pobreží Stredozemného mora v záp. časti delty Nílu 183 km severozápadne od Káhiry, administratívne stredisko guvernorátu Alexandria; 314 km2, 4,028 mil. obyvateľov (po Káhire 2. najväčšie mesto štátu, 2006). Priemysel chemický (ropa, olej, asfalt), energetický, strojársky, textilný (bavlnárstvo), potravinársky, papiernický a celulózový, lodiarsky, tabakový; umelecké remeslá. Export bavlny, obilnín, zeleniny, čaju, kávy, stavebného dreva; burza bavlny. Dopravná križovatka, letisko. V centre mesta starobylé štvrte Bruchium (grécka), Rakotis (egyptská), Regio Judaeorum (židovská) a Faros.

Založené 332 pred n. l. Alexandrom III. Veľkým podľa projektov gréckeho urbanistu z ostrova Rodos Deinokrata, ktorý vytvoril šachovnicový pôdorys mesta so širokými ulicami. Za vlády Ptolemaia I. Sótéra (322 – 285 pred n. l.) sa Alexandria stala hlavným mestom krajiny, hospodárskym a kultúrnym strediskom celého helenistického sveta vo vých. Stredomorí, rezidenciou a sídlom umelcov a vzdelancov. Rozprestierala sa medzi sev. brehom Mareotského jazera a pobrežím mora. Uličnú sieť určovali dve hlavné ulice: Dromos, ktorá viedla od brehu jazera k moru, a na ňu kolmá, 34 m široká a viac ako 3 500 m dlhá Mesion Pedon. Na ich priesečníku sa rozprestierala agora. Pri morskom pobreží ležala kráľovská štvrť Basileia alebo Brucheion, na východ od nej židovská štvrť, na západ Emporion. Kráľovský palác obklopovali rozsiahle záhrady, v jeho blízkosti stál Museion (sídlo Múz), v ktorom pracovali významní učenci všetkých odborov (odtiaľ pomenovanie múzeum). Súčasťou vedeckej inštitúcie bola aj rozsiahla Alexandrijská knižnica. V tomto období bol vybudovaný aj Serapeion, chrám zasvätený Serapidovi (s veľkou knižnicou), a pred prístavom na ostrove Faros maják, jeden zo starovekých siedmich divov sveta. Dôležitým centrom a prístavom zostala Alexandria aj po 30 pred n. l., keď cisár Augustus pripojil Egypt k Rímskej ríši. Mala vyše 500-tis. obyvateľov, medzi ktorými vznikali ostré etnické a náboženské zrážky. Za cisára Trajána (98 – 117) tam vypuklo veľké židovské povstanie potlačené Hadriánom. Neskôr sa stala strediskom kresťanského učenia, sídlom biskupa, od 190 tam jestvovala katechetická škola (→ alexandrijská škola). Za Theodosia I. Veľkého (379 – 395), keď sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom, sa systematicky ničili všetky staré pamiatky (napr. bol zničený Serapeion a Pergamská knižnica, ktoré tam boli presťahované z mesta Pergamon). R. 642 sa Alexandrie zmocnili Arabi, čím stratila výsadné kultúrne postavenie. Z helenistického a rímskeho obdobia sa zachovali len skromné zvyšky (Diokleciánov stĺp, rímske katakomby), ostatná časť bola zničená neskoršou výstavbou. Z islamského obdobia sú najvýznamnejšie dve mešity (z 1648 a 1767). V súčasnosti je Alexandria moderným mestom, druhým najväčším v Egypte, najvýznamnejším egyptským prístavom, sídlom vedeckovýskumných ústavov, knižníc (2002 otvorená Bibliotheca Alexandrina, ktorej budova je pokladaná za jedno z najvýznamnejších diel súčasnej architektúry), múzeí a univerzity (1942). Sídlo pravoslávneho alexandrijského patriarchu, jedno z dvoch sídel (popri Káhire) koptského ortodoxného patriarchu a titulárne sídlo melchitského (gréckokatolíckeho) patriarchu.

Asuán

Asuán, arab. Aswán — mesto v juhových. Egypte na pravom brehu Nílu, administratívne stredisko guvernorátu Asuán; 290-tis. obyvateľov (2012). Najväčšie hospodárske stredisko juž. Egypta. Priemysel textilný, energetický, výroba hnojív. Konečná stanica železničnej trate vedúcej údolím Nílu, riečny prístav.

Kontinuálne osídlenie od egyptského staroveku, keď bol Asuán strediskom 1. hornoegyptského kraja, egypt. Sunu, gr. Syene. Za Rimanov, Turkov a Britov pohraničné posádkové mesto. V súčasnosti významná archeologická lokalita: chrám bohyne Eset datovaný až do vlády Ptolemaia III. a Ptolemaia IV., južne od mesta známe lomy, v ktorých sa ťažila žula na stavbu pyramíd. V Severných lomoch sa nachádza najväčší obelisk (nedokončený), v Južných lomoch napr. nedokončená socha niektorého egyptského panovníka. V okolí sú ďalšie významné archeologické lokality, napr. Kubbet el-Hawa, Elefantína, Sahel. Pamiatky z ostrovčeka Fílé (zaplavený vodami Asuánskej priehrady) boli 1972 – 80 premiestnené na ostrovček Agilkia. Zachované ruiny bývalého koptského Kláštora sv. Simeona (9. – 11. stor.), mešita. Turistický ruch. Južne od Asuánu priehradné nádrže (Asuánska priehrada).

Farafra

Farafra, arab. Kasr al-Faráfira, oficiálny prepis Qasr al Faráfirah — oázové mesto v západnej časti Egypta v guvernoráte al-Vádí al-Gadída v severnej časti Líbyjskej púšte vo Farafrianskych oázach v zníženine eolického pôvodu; okolo 5-tis. obyvateľov.

V oázach sa pestuje datľovník, olivovník, obilie a zelenina. Cestné spojenie s Káhirou. V blízkosti sa nachádza skupina oáz Bahríja a oáza Dachla.

Heluán

Heluán, aj Helván, Hilwan, Hulwán — mesto v Egypte v južnej časti aglomerácie Káhiry na pravom brehu Nílu; 1,295 mil. obyvateľov (2016). Priemysel hutnícky, strojársky (výroba dopravných prostriedkov, o. i. železničných vagónov), chemický (výroba priemyselných hnojív), cementársky, potravinársky, textilný, polygrafický. Klimatické a termálne kúpele. Astronomické observatórium (1904), univerzita (1975). S Káhirou spojené metrom.

Archeologická lokalita s rozľahlým pohrebiskom s hrobkami príslušníkov vyšších a nižších vrstiev spoločnosti pochádzajúcich z formatívneho a ranodynastického obdobia.

Kafr aš-Šajch

Kafr aš-Šajch, oficiálny prepis Kafr ash-Shaykh — mesto v sev. Egypte v delte Nílu asi 134 km sev. od Káhiry, administratívne stredisko guvernorátu Kafr aš-Šajch; 158-tis. obyvateľov (2010). Priemysel textilný, potravinársky (hydináreň, cukrovar, mlyn na ryžu), tabakový; remeslá. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie bavlníka a ryže). Dopravná križovatka. Univerzita (2006).

Pôvodne sa nazývalo Dinkún, 1204 sa tam usadil marocký šejk Talha Abú Sa’íd at-Tilimsání (žil tam vyše 30 rokov a je tam aj pochovaný, jeho hrobka sa stala pútnickým miestom), na jeho počesť premenované na Kafr aš-Šajch Talha (dedina šejka Talhu). Počas vlády kráľa Fu’áda I. premenované na Al-Fu’ádíju. Od 1949 sídlo guvernorátu (dovtedy súčasť guvernorátu Garbíja), od 1955 dnešný názov.

Káhira

Káhira, arab. al-Káhira, medzinárodný prepis Al Qáhirah, angl. Cairo — hlavné mesto Egypta v severovýchodnej časti krajiny na vých. brehu Nílu bezprostredne pri juž. okraji nílskej delty (v mieste rozvetvovania sa rieky) asi 160 km od pobrežia Stredozemného mora (k mestu patria aj nílske ostrovy Gezíra a Róda), administratívne stredisko guvernorátu Káhira; 8,183 mil. obyvateľov, metropolitná oblasť Veľká Káhira (dvojmestie Káhira-Gíza s priľahlými mestami) 19,440 mil. obyvateľov (2010), najväčšie mesto Afriky a Blízkeho východu.

Politické a kultúrne centrum krajiny, sídlo egyptskej vlády, parlamentu, najvyššieho súdu a ďalších štátnych úradov, ako aj zahraničných diplomatických zastupiteľstiev a Arabskej ligy. Obchodné (stredisko obchodu s bavlnou, obilím, drevom, tabakom a i.) a finančné stredisko štátu i Blízkeho východu, sídlo významných bánk, burzy (od 1865), priemyselných koncernov a hospodárskych organizácií, veľtrhové mesto. Významné stredisko hutníckeho (oceliarstvo) a textilného (najmä bavlnárskeho) priemyslu, ďalej strojárskeho (o. i. výroba dopravných prostriedkov), chemický, elektrotechnický, kožiarsky, odevný, tabakový, nábytkársky a polygrafický priemysel; rozvinuté umelecké remeslá (zlatníctvo, výrobky z kovov, tkáčstvo a i.). Cestovný ruch. Dopravná križovatka, riečny prístav, medzinárodné letisko (významná križovatka svet. leteckých liniek), metro (od 1987, prvé v Afrike).

Káhira patrí k mestám s výrazným znečistením ovzdušia, vody a pôdy, je tam desaťnásobne horšia kvalita ovzdušia, ako odporúčajú smernice OSN (zvýšená hladina aromatických uhľovodíkov, oxidu uhličitého a siričitého, medi, olova a i.). V dôsledku nedostatku zrážok, vysokých budov a úzkych ulíc (faktory zhoršujúce rozptyl smogu), prevahy starších automobilov (viac ako 60 % z nich má vyše 10 rokov) a vypaľovania strnísk v poľnohospodárskom zázemí vznikajú v Káhire časté hmly. K zhoršeniu viditeľnosti dochádza i počas prúdenia púšťového vetra chamsín prinášajúceho horúci vzduch s prímesou piesku.

Dejiny – Dnešná Káhira vznikla splynutím viacerých sídel ležiacich v delte Nílu na významných obchodných cestách spájajúcich Arábiu, Sýriu a Palestínu so sev. Afrikou a mestá na africkom pobreží Stredozemného mora s vnútrozemím. Na jej území sa už v staroveku nachádzalo staroegyptské mesto Iunu (grécky Heliopolis), v jej blízkosti sú aj ďalšie významné staroegyptské centrá, napr. záp. od nej Gíza a južne Mennofer (Memfis). Okolo 100 n. l. založil rímsky cisár Traján na pravom (vých.) brehu Nílu v blízkosti ostrova Róda na mieste pôvodného staroegyptského sídla Grékmi nazývaného Babylon mesto a pevnosť (neskôr Arabmi nazvaná Kasr al-Šam), ktorá mala chrániť lodný most cez Níl a kanál (nazývaný Amnis Trajani) vedúci do Červeného mora; v neskoršom období sa mesto stalo centrom byzantskej administratívy a začali sa tam usádzať koptskí kresťania (→ Kopti), pravdepodobne v 1. pol. 5. stor. tam bolo založené biskupstvo. R. 641 dobyli Babylon Arabi a vojvodca kalifa Umara ibn al-Chattába a neskorší prvý guvernér Egypta Amr ibn al-Ás založil sev. od Babylonu opevnený vojenský tábor, ktorý nazval Fustát (Veľký stan). Tábor sa postupne rozrástol na mesto a stal sa hlavným mestom krajiny; vzniklo tam viacero palácov, obytných domov a mešít (väčšina pôvodných stavieb sa nezachovala, dodnes jestvujúca mešita Amra ibn al-Ása, najstaršia v Káhire, bola mnohokrát prestavaná). Na mieste týchto dvoch starých sídelných jadier leží dnes mestská časť Káhiry, Stará Káhira (arab. Misr al-Kadima). R. 750 Fustát vyhorel a následne vzniklo nové administratívne a vojenské centrum al-Askar, ktoré si však pozíciu hlavného mesta udržalo len niečo vyše storočie. Počas vlády dynastie Túlúnovcov (868 – 905), predovšetkým jej zakladateľa, neskoršieho egyptského sultána Ahmada ibn Túlúna, vzniklo nové mesto al-Katái’ (870). Boli vybudované nové administratívne budovy a kasárne, mešita Ahmada ibn Túlúna (876 – 879), rezidencia guvernéra, verejná nemocnica, akvadukt a paláce (905 boli všetky stavby s výnimkou mešity Ahmada ibn Túlúna deštruované). Ahmad ibn Túlún dal na ostrove Róda postaviť pevnosť a 861 znovuvybudovať nílometer (stavba slúžiaca na meranie výšky hladiny Nílu). Mesto sa stalo významným umeleckým a politickým centrom, významným centrom výroby textilu, v 10. – 11. stor. spracovania horského krištáľu a v 11. – 12. stor. výroby vysokokvalitnej listrovej keramiky.

R. 969 dobyl Egypt fátimovský vojvodca Džauhar as-Sikillí (as-Saklabí), ktorý v tom istom roku založil severovýchodne od Fustátu nový vojenský tábor (alebo satelitné mesto) opevnený mohutnou hradbou z nepálených tehál s ôsmimi bránami a nazval ho Káhira (arab. Al-Kahira = Dobyvateľka). Káhira sa stala hlavným mestom Egypta, sídlom kalifa a jeho dvora (panovnícky palác postavený 953 – 973; nezachoval sa) i významným centrom islamskej vzdelanosti, 970 – 992 bola postavená mešita al-Azhar, pri ktorej 972 vznikla madrasa (dnešná univerzita al-Azhar), a 990 – 1013 Hákimova mešita. V 2. pol. 11. stor. postihli mesto viaceré katastrofy (hladomor a mor), ktoré spôsobili vyľudnenie a čiastočný zánik Fustátu. Remeselníci z Fustátu sa presťahovali do Káhiry, ktorá sa v tom období začala značne rozširovať (napr. 1087 – 92 boli vybudované nové hradby, z ktorých sa zachovali napr. mestské brány Báb al-Nasr, 1087 – 92, a Báb al-Futúh, koniec 11. stor.).

V Káhire a v jej okolí vzniklo množstvo nových stavieb z kameňa s bohato dekorovanými fasádami (napr. mešita al-Akmar, od 1125) a v jej blízkosti viacero mauzóleí a funerálnych komplexov. R. 1168 bol vzhľadom na nebezpečenstvo útoku križiakov Fustát deštruovaný. Počas vlády dynastie Ajjúbovcov (1171 – 1250) boli časti mesta na brehu Nílu prestavané na remeselné a obchodné štvrte (od najstarších čias sa tam nachádzali prístavy). Sultán Saláhaddín inicioval vznik nového obranného systému s hradbami, ktoré by spájali Fustát a Káhiru. Z tohto plánu sa realizovala len citadela (1176; nachádzali sa tam paláce a sídla štátnych inštitúcií) postavená na Mukattamských vrchoch medzi Fustátom a Káhirou. Počas vlády dynastie mamlúkov (1250 – 1517) bola Káhira hlavným obchodným, náboženským a rezidenčným centrom ríše a po zničení Bagdadu Mongolmi (1258) i centrom islamskej kultúry. Vznikli nové štvrte, intenzívna stavebná činnosť prebiehala v al-Kahire, kde bola rozšírená hlavná ulica (nazývaná kasaba), ktorá slúžila aj na náboženské sprievody a bolo na nej vybudovaných množstvo prepychových súkromných rezidencií i charitatívnych inštitúcií založených mamlúckymi sultánmi. Vzniklo aj množstvo mešít, madrás, škôl a pitných fontán (v budove tzv. sabíl-kuttáb). K najvýznamnejším zachovaným stavbám patrí mešita sultána Bajbarsa (1266 – 69), ktorú dal vybudovať pri hipodróme (v neskoršom období vlády mamlúkov zohrával významnú úlohu ako športové a ceremoniálne centrum). O rozšírenie mesta, ako aj o vznik a prestavbu mnohých verejných stavieb sa zaslúžil mamlúcky sultán Muhammad an-Násir (vládol 1294 – 1340), významný patrón architektúry. Okolo 1340 mala Káhira asi 500-tis. obyvateľov. Koncom 14. stor. nastal ekonomický úpadok mesta. V 2. pol. 15. stor. počas vlády sultána Kájtbája boli vybudované a reštaurované mnohé verejné stavby a mesto bolo opäť rozšírené (vznikli nové štvrte, pohrebiská a rezidencie aristokracie za hradbami al-Kahiry).

Po dobytí Egypta Osmanmi a počas ich nadvlády (1517 – 1914) sa Káhira stala provinčným mestom, ale zároveň aj jedným z najvýznamnejších obchodných stredísk v Osmanskej ríši. Mnohí remeselníci a umelci však odišli do Istanbulu. Stavebná aktivita výraznejšie nenarušila pôvodný charakter starého mesta. Stavali sa mešity s centrálnymi kupolami, štíhle minarety a od 16. stor. tradičné arabské kaviarne. Prístavy vo Fustáte upadli, rozvíjal sa nový prístav Búlák, kde vzniklo množstvo skladov a mešít (napr. mešita Sinana Pašu, 1571) v architektonickom štýle spájajúcom mamlúcke a osmanské architektonické prvky. Stavebná činnosť sa sústreďovala v predmestiach, mimo hradieb starého mesta, kde vznikali významné charitatívne a verejné inštitúcie i mešity. Architektúra v Káhire bola ovplyvnená mamlúckymi vzormi až do 18. stor., keď prevážil vplyv osmanskej dvornej architektúry a dekorácie. Staršie stavby boli opravované. Zachované tradičné obytné domy v historických častiach mesta sú charakteristické drevenými arkiermi na fasádach a zdobené panelmi s vyrezávanými geometrickými alebo florálnymi ornamentmi a s oknami prekrytými drevenými ornamentálnymi mrežami.

Výrazné zmeny nastali v Káhire počas jej obsadenia (1798 – 1801) francúzskymi vojskami Napoleona I. Bonaparta, keď boli deštruované celé historické štvrte a množstvo významných pamiatok. Mesto bolo rozdelené na 8 častí a boli vydané regulácie týkajúce sa hygieny. Trend modernizácie pokračoval počas celého 19. stor., a najmä v jeho 2. polovici, keď boli v európskom štýle postavené nové štvrte. Hlavným zámerom bolo vytvoriť z Káhiry modernú metropolu. Pôsobili tam mnohí európski architekti, viacerí na svojich stavbách uplatňovali štýl vychádzajúci z islamskej architektúry, vzorom pri budovaní Káhiry bol aj Paríž. Staré mesto si však uchovalo pôvodný stredoveký charakter. V 20. stor. v súvislosti s nárastom obyvateľstva sa Káhira rozrástla o ďalšie nové štvrte s modernou architektúrou. Začiatkom 20. stor. vznikla na základe európskych urbanistických koncepcií nová štvrť Heliopolis, ktorej architektúra sa vyznačuje zmesou európskych a islamských foriem (napr. palác baróna Éduarda d’Empain, 1907 – 11). V súčasnosti je Káhira výrazne kozmopolitné mesto na kultúrnom rozhraní Afriky, Ázie a Európy, ako aj významné kultúrne a duchovné centrum arabského a islamského sveta.

Stavebné pamiatky – Stará Káhira (arab. Misr al-Kadima): čiastočne zachované zvyšky rímskej pevnosti (okolo 100 n. l., neskôr niekoľkokrát prestavaná, arab. Kasr al-Šam), v ktorej areáli sa nachádza viacero koptských chrámov bazilikovej dispozície, napr. Chrám sv. Sergia a Bakcha (Abu Serga, založený v 5. stor., prestavaný v 11. a v 17. stor., reštaurovaný 2000, podľa legendy tam odpočívala Svätá rodina počas pobytu v Egypte), Chrám sv. Barbory (Sitt Barbara, 13. stor.), Koptské múzeum (založené 1910), ako aj Konvent sv. Juraja (10. stor., upravený v 19. stor.) a Chrám sv. Juraja (10. stor., prestavaný začiatkom 20. stor.) gréckej pravoslávnej cirkvi.

Pamiatky islamskej architektúry: zachovalo sa okolo 600 významných pamiatok islamskej architektúry, čím sa Káhira zaraďuje k najvýznamnejším mestám islamského sveta; 1979 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. K najvýznamnejším zachovaným stavbám patria mešita Amra ibn al-Ása (založená 641 vo Fustáte ako prvá mešita v Egypte, prestavaná 673, koncom 7. stor., v 1. pol. 9. stor. a neskôr, súčasná podoba je z 19. stor.), mešita Ahmada ibn Túlúna (876 – 879, jej špirálovitý minaret bol kópiou minaretu Veľkej mešity v Sámarre, koncom 13. stor. prestavaná), mešita (al-)Azhar (970 – 992; v interiéroch sa zachovali pôvodné štukové epigrafické a florálne ornamenty), Hákimova mešita (Veľká mešita kalifa al-Hákima, 990 – 1013, reštaurovaná 1980), mešita al-Akmar (od 1125, fasáda s bohatou reliéfnou výzdobou a kaligrafickými nápismi) a mešita al-Sáliha Talá’iho (1160).

V blízkosti mesta boli vybudované citadela (1176, prestavaná v 13. – 15. stor., aj v 19. stor.) a viacero mauzóleí i funerálnych komplexov, napr. mešita emira al-Džujúšiho (1085), funerálny komplex sultána Kalávúna (1284 – 85, mauzóleum, madrasa, nemocnica), funerálny komplex sultána Hasana (1356 – 63, okrem sultánovho mauzólea ho pôvodne tvorili mešita, 4 madrasy, sirotinec, krytý bazár s obchodmi, kúpele a kuchyňa pre chudobných), funerálny komplex sultána Kájtbája (1472 – 74), mešita Abdalghániho al-Fachriho (1418), mešita sultána Kájtbája (1481 – 91), mešita Abdalkádira al-Daštútiho (1506), mešita Abú Dahaba (1774), mešita Muhammada Alího (aj Alabastrová mešita, 1828 – 57, postavená v areáli citadely), mauzóleum abbásovských kalifov (1242 – 66), mauzóleum Aliho Badra al-Karafího (1300), mauzóleum Abú al-Jusufajna (1329 – 30), funerálny komplex emira Šamsuddína Aksunkura (nazývaný aj Modrá mešita, 1346 – 47), funerálny komplex sultána Faradža ibn Barkúka (1398 – 1411), funerálny komplex sultána al-Mu’ajjada (1415 – 22), mauzóleum Abdullaha al-Dakrúrího (1466), mauzóleum Fadavíja (1479), mauzóleum emira Chajrbaka (1502 – 20).

Madrasy: madrasa a funerálny komplex emira Ahmada al-Mihmandara (1324 – 25), madrasa a funerálny komplex emira Aslama al-Silahdára (1344 – 45), madrasa emira Sargatmiša (1356), madrasa al-Ghannamíja (1372 – 73), madrasa sultána Barkúka (1384 – 86), madrasa a funerálny komplex emira Achúra Kanibaja (1503 – 04).

Súkromné rezidencie a mestské paláce: Ka’a al-Dardir (pol. 12. stor.), palác emira Alina Aka (aj palác emira Chajrbaka, 1293, 1502 – 03), palác emira Taza (1352, prestavaný v 17. a v 19. stor.), palác Baštak (1334 – 39, dnes múzeum), palác sultána Kájtbája (1485), palác al-Gavhara (1814, v areáli citadely) a i. Sabíl-kuttáb (budova s pitnou fontánou a školou) Abdarrahmána Katchudu (1744), karavanserail sultána Kansuha al-Ghúriho (1504 – 05) a i. Na nílskom ostrove Róda nílometer (861, pôvodne jestvoval už v staroveku).

Káhira je významným vedeckým a vzdelávacím centrom, sídlia tam Egyptská akadémia vied, početné výskumné ústavy, knižnice a viaceré univerzity, napr. univerzita al-Azhar (pôvodne madrasa založená 972 pri mešite al-Azhar), najvýznamnejšia a druhá najstaršia vzdelávacia inštitúcia v arabskom svete, ďalej Káhirská univerzita (založená 1908), Americká univerzita (1919), Univerzita Ain-Šams (1950) a i. V Káhire sa nachádza množstvo múzeí a galérií, z ktorých k najvýznamnejším patria Egyptské múzeum (založené 1857, súčasná budova v neoklasicistickom štýle z 1902), Koptské múzeum (1908) a Múzeum islamského umenia (1910), na nílskom ostrove Gezíra nové egyptské Národné kultúrne centrum (otvorené 1988) s Múzeom moderného umenia a budovou opery (predošlá budova opery, tzv. chedívska, postavená 1869 pri príležitosti otvorenia Suezského kanála, bola 1971 deštruovaná). Sídlo koptského patriarchu. Botanická a zoologická záhrada.

Kárún

Kárún, arab. Birkit Kárún, oficiálny prepis Birkat Qárún — slané jazero v severnom Egypte v tektonickej preliačine (45 m pod hladinou mora) v oáze Fajjúm; maximálna hĺbka 10 m, dĺžka 42 km, šírka 9 km, rozloha 233 km2. Je zvyškom veľkého sladkovodného jazera, v antike nazývaného Moeris, ktoré malo rozlohu okolo 1 270 – 1 700 km2. Jazero sa stále zmenšuje, mesto Fajjúm ležiace v minulosti na jeho brehu sa dnes nachádza asi 20 km od brehu. Rybolov; na brehoch množstvo vtáctva. Rozvíjajúca sa turistická oblasť.

Kattárska preliačina

Kattárska preliačina, arab. Munchafád al-Kattára, oficiálny prepis Munkhafaḍ al Qaţţarah — rozsiahla depresia v severozáp. časti Egypta v Líbyjskej púšti asi 200 km juž. od pobrežia Stredozemného mora a 20 km vých. od Sívskych oáz; dĺžka 320 km, šírka 120 km, rozloha okolo 20 000 km2. Pokrytá piesočnými dunami, výskyt slanísk a brakických jazier. Suchá klíma, ročný úhrn zrážok od 25 mm na juhu do 50 mm na severe, priemerná denná teplota v lete 36,2 °C, v zime 6,2 °C. Najnižšie miesto územia sa nachádza 133 m pod hladinou mora a je najnižším bodom v Egypte a druhým najnižším bodom v Afrike (po Asalskej preliačine). Jediným trvalo obývaným sídlom v Kattarskej preliačine je oáza Kara (okolo 300 obyvateľov). Ložiská ropy a sódy (uhličitanu sodného).

Kená

Kená, arab. Kiná, oficiálny prepis Qiná — mesto v Egypte na východnom brehu Nílu asi 60 km severne od Luxoru, administratívne stredisko guvernorátu Kená; 230-tis. obyvateľov (2012). Priemysel textilný, potravinársky, stavba felúk (malé plachetnice s pomocnými veslami používané tradične o. i. na Níle, v súčasnosti slúžiace zväčša ako atrakcie pre turistov). Stredisko obchodu a remesiel (najmä hrnčiarstva). Oproti mestu Kená na západnom brehu Nílu sa rozkladá archeologická lokalita Dendera. Mesto leží na ceste spájajúcej Arabskú púšť s prístavným mestom Safága na pobreží Červeného mora.

Kóm Ombó

Kóm Ombó, arab. Kawm Umbú — mesto v Egypte v guvernoráte Asuán na východnom brehu Nílu asi 50 km severne od Asuánu; 78-tis. obyvateľov (2013). Je obchodným strediskom poľnohospodárskej oblasti a je známe najmä ako významná archeologická lokalita s dobre zachovanými zvyškami chrámového komplexu.

Staroegyptské mesto existujúce na karavánovej ceste z Núbie do Egypta dosiahlo vrchol rozvoja v ptolemaiovskom (305 – 30 pred n. l.) a rímskom (30 pred n. l. – 395 n. l.) období. V 2. stor. pred n. l. sa v jeho blízkosti začala výstavba chrámového komplexu zasväteného tamojším hlavným božstvám Sobekovi a Horovi, ktorá pokračovala počas celého ptolemaiovského obdobia (najmä v 1. stor. pred n. l.), keď bol chrám významným pútnickým miestom, ako aj počas rímskeho obdobia.

V chráme obdĺžnikového pôdorysu súmernom podľa hlavnej osi boli umiestnené dve svätyne: v západnej bol uctievaný boh Hor zobrazovaný s hlavou sokola a vo východnej boh Sobek s hlavou krokodíla. Za vstupným pylónom s dvoma vchodmi sa rozprestieralo otvorené nádvorie z troch strán lemované stĺporadím. Za ním nasledovali hypostyly, predsiene a napokon obidve svätyne. Hlavice zachovaných stĺpov v hypostylovej časti sú zakončené kompozitnými a rastlinnými motívmi. Na niektorých miestach sa zachovala pôvodná polychrómovaná reliéfna výzdoba, v ktorej sa striedajú náboženské motívy s historickými nápismi a vyobrazeniami božstiev, panovníkov a kráľovien. Súčasťami posvätného okrsku boli pôvodne aj menší chrám zrodenia a nádrže s vodou, v ktorých sa chovali krokodíly, neskôr pochovávané na miestnom pohrebisku. V severovýchodnej časti komplexu je umiestnený nílometer (na meranie hladiny Nílu). V polovici 19. stor. navštívil lokalitu slovenský maliar K. Ľ. Libai, ktorý obrazy chrámových ruín z Kóm Ombó zaradil do svojho albumu litografií z cesty po Egypte.