Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Afrika

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 96 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abbás, Ferhát

Abbás, Ferhát, 24. 8. 1899 Taher, provincia Djidjeli – 24. 12. 1985 Alžír — alžírsky politik. R. 1943 spoluautor Manifestu alžírskeho ľudu, 1946 zakladateľ a do 1956 predseda Demokratického zväzu alžírskeho manifestu usilujúceho sa o samostatnosť Alžírska v rámci Francúzskej únie, po vypuknutí ozbrojeného boja za nezávislosť Alžírska sa 1956 pripojil k Frontu národného oslobodenia (FNO), 1958 – 61 predseda exilovej dočasnej vlády. Po vzniku nezávislého Alžírska (1962) 1962 – 63 predseda Národného zhromaždenia Alžírskej republiky.

Abbúd, Ibráhím

Abbúd, Ibráhím, 26. 10. 1900 Sinkat – 1979 alebo 1983 — sudánsky politik a generál. R. 1958 stál na čele vojenského prevratu, 1958 – 64 ministerský predseda, súčasne 1963 – 64 prezident. Zosadený prevratom, 1965 odsúdený za korupciu. Zomrel vo väzení.

Abdalkádir

Abdalkádir, 6. 9. 1808 Maskara, Alžírsko – 26. 5. 1883 Damask — alžírsky emir, národný hrdina. Pôvodne islamský teológ. Vodca protifrancúzskeho povstania 1832 – 47, donútený kapitulovať pred lepšie vyzbrojenými francúzskymi vojskami, 1847 – 52 internovaný vo Francúzsku. Od 1855 žil v Damasku, zaoberal sa islamom, 1860 sa zastal maronitov utláčaných drúzmi. Tvorca lyriky a náboženských i vojenských spisov.

Abdalkarím al-Chattábí, Muhammad

Abdalkarím al-Chattábí, Muhammad, aj Abd el-Krím, 1881 alebo 1882 Ahdir (pri Husajme), Maroko – 6. alebo 7. 2. 1963 Káhira — marocký emir, vodca povstania rífskych berberských kmeňov proti španielskym a francúzskym kolonizátorom Maroka. R. 1921 porazil Španielov, 1923 – 26 prezident Rífskej republiky, 1926 zajatý Francúzmi a deportovaný na ostrov Réunion, 1947 ušiel do Egypta, 1948 – 56 viedol Výbor pre oslobodenie arabského Magribu.

Abdallah Abderemane, Ahmed

Abdallah Abderemane, Ahmed, 12. 6. 1919 Domoni – 27. 11. 1989 Moroni — komorský politik. R. 1959 – 75 zástupca kolónie Komory vo francúzskom Senáte, 1973 – 75 predseda autonómnej vlády, po vyhlásení nezávislosti od Francúzska 1975 prezident, zakrátko zvrhnutý vojenským prevratom, opätovne zvolený 1978; usmrtený pri neúspešnom pokuse o štátny prevrat.

Abdalláh ibn Jásín

Abdalláh ibn Jásín, ? – 1059 — moslimský náboženský reformátor, zakladateľ bojovného duchovného rádu a dynastie Almorávidovcov (arab. al-Murábitún). Presadzoval poctivejšie plnenie náboženských povinností a súčasne budoval politickú jednotu marockých moslimov; 1048 – 56 vytvoril štát na území dnešnej Záp. Sahary a v juž. Maroku.

Abdalmu’min bin Alí

Abdalmu’min bin Alí, 1094 pri Tlemcene, Alžírsko – máj 1164 Salé, Maroko — kalif berberskej dynastie Almohádovcov (1130 – 63), zakladateľ najväčšej berberskej ríše v dejinách sev. Afriky. Ako vojvodca zakladateľa dynastie mahdího Muhammada Ibn Túmarta sa 1130 bez úspechu pokúsil dobyť Marrákeš, sídlo dynastie Almorávidovcov (dobyl ho až 1147). K svojej ríši pripojil aj Španielsko (1146 – 54), Alžírsko (1152), Tunisko (1158) a Líbyu (1160).

Abdalvádovci

Abdalvádovci, aj Zajjánovci — arabsko-berberská dynastia vládnuca 1235 – 1554 vo feudálnom štáte v záp. Alžírsku, hlavné mesto Tilimsán (Tlemcen). Abdalvádovci dosiahli najväčšiu moc v 14. stor., na začiatku 16. stor. sa ich štát dostal do závislosti od Španielska, od pol. 16. stor. bol likvidovaný tureckými miestodržiteľmi v Alžírsku a pripojený k Osmanskej ríši.

Abú Kir

Abú Kir, Abú Qír — rybárska dedina a letovisko na stredomorskom pobreží Egypta severovýchodne od Alexandrie. V zálive Abú Kir 1. 8. 1798 zničil britský admirál H. Nelson početne silnejšiu francúzsku flotilu, ktorá mala kryť egyptskú expedíciu Napoleona I. Bonaparta. Týmto víťazstvom dosiahlo Spojené kráľovstvo námornú prevahu v Stredomorí. V pozemnej bitke pri Abú Kire 25. 7. 1799 porazil Napoleon I. Bonaparte turecké vojská bojujúce na strane Spojeného kráľovstva. Britské jednotky pod velením generála R. Abercrombyho sa 8. 3. 1801 vylodili pri Abú Kire a 21. 3. porazili zvyšky francúzskej expedičnej armády.

Adamawa

Adamawa — historická ríša na území dnešnej vých. Nigérie a sev. Kamerunu na hornom toku rieky Benue. Začiatkom 19. stor. dobyli územie islamizovaní Fulbovia a založili tam štát s hlavným mestom Yola. Zakladateľom a prvým vládcom emirátu bol syn jedného z fulbských vodcov, bojovník a učenec Modibbo (Učený) Adama (*1771, †1848), podľa ktorého bola nazvaná ríša, predtým nazývaná Fumbina (Fombina). R. 1806 dostal Adama od islamského reformátora, šejka Usmana dan Fodia, zástavu a titul lamido fombina (vládca juhu) a 1809 začal fulbský džihád (svätú vojnu) proti nemoslimskému obyvateľstvu. Po Adamovej smrti prešla vláda na jeho 4 synov, ich moc však bola oslabená. Ríša platila tribút sultánom zo Sokota. Po 1901 ju dobyli britskí, nemeckí a francúzski kolonizátori, v nasledujúcom období bola časť územia začlenená do britskej kolónie a protektorátu Nigéria (provincia Yola, ktorú spravoval Adamov syn lamido Bobbo Ahmadu), časť do Britského Kamerunu a Francúzskeho Kamerunu. R. 1926 bola z provincie Yola vytvorená Adamawa (Gongola), tretia najväčšia provincia Nigérie. Po referende 1961 k nej bolo pričlenené aj územie ležiace na severe Britského Kamerunu.

Adwa

Adwa, tal. Adua — mesto v sev. Etiópii v etnickom štáte Tigray, 1 900 m n. m.; 61-tis. obyvateľov (2015). Umelecké remeslá. V rozhodujúcej bitke taliansko-etiópskej vojny 1. 3. 1896 tam bola na hlavu porazená talianska armáda (20-tis. mužov) generála Oresteho Baratieriho (*1841, †1901) na africké pomery dobre vyzbrojeným vojskom etiópskeho cisára Menelika II. (100-tis. mužov). Porážka pri Adwe viedla k pádu talianskeho premiéra F. Crispiho a nová vláda markíza A. S. di Rudiniho vzápätí podpísala mierovú zmluvu v Addis Abebe (26. 10. 1896), podľa ktorej Taliansko muselo uznať plnú nezávislosť Etiópie.

Afewerki, Issayas

Afewerki, Issayas, 2. 2. 1946 Asmara — eritrejský prezident. Ako člen Eritrejského oslobodzovacieho frontu (Eritrean Liberation Front, ELF) sa zapojil do hnutia za nezávislosť a odtrhnutie Eritrey od Etiópie, veliteľ jedného z partizánskych oddielov. Po rozštiepení ELF 1970 prešiel do Eritrejského ľudového oslobodzovacieho frontu (Eritrean People’s Liberation Front, EPLF), od 1987 jeho generálny tajomník. R. 1991 po 21 rokoch partizánskej vojny vstúpil na čele povstaleckej armády do eritrejského hlavného mesta Asmara; predseda dočasnej vlády, od mája 1993 prezident.

Africa

Africa [-ka] — rímska provincia v sev. Afrike (približne územie dnešného Tuniska a vých. Alžírska, asi 13 000 km2). Založená 146 pred n. l. na mieste Kartága po jeho porážke v púnskych vojnách. Na západe bola priekopou a valom oddelená od kráľovstva Numidia. V cisárskom období bola senátnou provinciou. Význam Africy stúpol v 1. stor. pred n. l. Za vlády G. I. Caesara bola 46 pred n. l. rozšírená na západ na úkor kráľovstiev Numídia a Mauretánia, ktoré po dobytí Rimanmi dostali názov Africa nova (Nová Afrika) na rozdiel od starších provincií nazývaných Africa vetus; 25 pred n. l. spojené ako Africa proconsularis. Cisár Augustus rozšíril hranice Africy smerom na juh až po Saharu, na východ po Area Philaenorum (dnes ostrov Fílé, Philae, zatopený Asuánskou priehradou). Za cisára Diokleciána koncom 3. stor. rozdelená na 4 provincie. Bola obilnicou celej Itálie, vyvážalo sa aj ovocie, olivy a kože. Miestne berberské populácie sa spočiatku úporne bránili a bojovali proti rímskym kolonistom a romanizovanej miestnej šľachte, ktorá získala rímske občianstvo, nachádzala uplatnenie v rímskej administratíve a dala Rímskej ríši aj cisára (Septimius Severus). Od 2. stor. prenikanie kresťanstva. Vo 4. – 5. stor. sa v Africe odohrávali časté povstania otrokov a kolónov, ktorí do značnej miery oslabili Rímsku ríšu. V 5. stor. sa územia Africy zmocnili Vandali, v 6. stor. Byzantská ríša, 697 Arabi.

Africanus

Africanus [áfriká-] —

1. → Julius Africanus (Sextus Iulius Africanus);

2. → Leo Africanus;

3. → Scipio Africanus St. (Publius Cornelius Scipio Africanus Maior);

4. → Scipio Africanus Ml. (Publius Cornelius Scipio Aemilianus Africanus Minor)

africká diaspóra

africká diaspóra — označenie obyvateľstva afrického pôvodu prinúteného historickými príčinami žiť následkom masového presunu v rozptýlení v iných častiach sveta mimo afrického kontinentu. Korene siahajú do staroveku a raného stredoveku, keď sa menšie množstvá otrokov vyvážali cez Saharu a po Níle a distribuovali sa po celom islamskom svete, od Pyrenejského polostrova až po Indiu, kde sa v islamskej spoločnosti asimilovali. Oboplávanie Afriky a objavenie Nového sveta viedlo od 15. stor. k masovému vývozu čiernych otrokov do Ameriky a karibskej oblasti (→ africká emigrácia). Vďaka vysokej koncentrácii si obyvateľstvo na Haiti, v Brazílii, vo Francúzskej Guyane a i. uchovalo mnohé prvky africkej kultúry, jazykov, náboženstva a tradícií. V Severnej Amerike viedla africká prítomnosť k vzniku synkretických foriem kresťanstva, africký folklór, hudba a tradície významne ovplyvnili americkú kultúru. Od 19. stor. pôsobili hnutia propagujúce návrat do Afriky, s čím súvisí vznik Libérie, Sierry Leone a panafrikanizmu. V 20. stor. idea rasovej odlišnosti a duchovné putá s Afrikou ovplyvnili mnohé hnutia v USA (Black Muslims, Black Power, Black Panthers).

Do Európy prichádzali Afričania v malých skupinkách už od stredoveku, slúžili ako pážatá na panovníckych dvoroch a ako domáci sluhovia. Väčší počet Afričanov žil v Portugalsku, kde v 16. stor. tvorili desatinu obyvateľstva Lisabonu. Poväčšine splynuli s miestnym obyvateľstvom. K masovému pohybu obyvateľstva afrického pôvodu dochádzalo aj neskôr. Emigrácia z Karibských ostrovov a Afriky viedla v 20. stor. k vytváraniu komunít v USA a v bývalých koloniálnych metropolách – v Spojenom kráľovstve, vo Francúzsku a v Belgicku, začiatkom 21. stor. príchod afrických migrantov aj do ďalších európskych krajín.

africká mytológia

africká mytológia — mytologické predstavy obyvateľov afrického kontinentu. Odrážajú etnickú, kultúrnu a jazykovú pestrosť svetadiela, na ktorom sa hovorí viac ako tisíc rôznymi jazykmi. Uchovávali sa ústnou tradíciou. K osobitostiam africkej mytológie patria žánrová nediferencovanosť a synkretickosť materiálu vyvierajúca zo synkretizmu gnozeologických, estetetických, náboženských, filozofických a spoločenských predstáv, ktoré našli odraz v ľudovej slovesnosti. Ďalšou špecifickou črtou je archaickosť niektorých tradovaných foriem, ktoré sa zachovali popri neskorších formách, čo poskytuje možnosť sledovať evolúciu folklórnych žánrov. Jednotlivé folklórne kategórie (mýty, legendy, rozprávania, rozprávky, bájky, eposy) neboli statické, navzájom sa prelínali, ovplyvňovali, modifikovali a prechádzali z jednej kategórie do druhej. Archaické mytologické predstavy sa zachovali aj v neskorších folklórnych žánroch, vo zvieracích bájkach a vo fantastických rozprávkach, v ktorých vystupujú rôzne podoby zlých aj dobrých duchov a oblúd a zvieratá s ľudskými vlastnosťami. Nad pravými kozmogonickými mýtmi prevažujú mýty o pôvode človeka, rás, národov, etník, rastlín, zvierat, remesiel a rôznych hospodárskych činností i o vzniku určitých rodinných a spoločenských vzťahov, obyčajov a obradov. Pre africkú mytológiu sú charakteristické geocentrizmus (pripútanosť k vlastnému svetu, k zemi) a antropomorfizmus (častý výskyt zvieracích hrdinov), v ktorých sa odráža viera Afričanov v jednotu človeka a prírody vyvierajúca z afrických náboženských predstáv, ako aj viera v blízky vzťah medzi ľuďmi, bohmi, mŕtvymi predkami, zvieratami a rastlinami, medzi reálnym a nadprirodzeným svetom, ktoré sa navzájom prelínajú a ovplyvňujú. Vyskytujú sa osobité predstavy o vzniku vesmíru, sveta a človeka, o zmysle života a smrti i o vzťahu k prírode, iné majú mnoho spoločného s hebrejskou a orientálnou tradíciou (u Wapangwov koncepcia stvorenia sveta, v ktorom primárnou hybnou silou je slovo, koncepcia najvyššieho Boha Stvoriteľa, ktorý je však príliš vzdialený a neprístupný, a preto sa ľudia utiekajú k iným božstvám, viera v posmrtný život, stvorenie človeka z hliny, u Jorubov možnosť utrpením dosiahnuť vykúpenie ap.). V príbehoch o pôvode smrti sa často vyskytuje motív voľby (v mýtických dobách mali ľudia možnosť vybrať si medzi životom a smrťou: mať deti a stratiť nesmrteľnosť alebo nemať deti a žiť naveky). Významnú úlohu v mýtických predstavách o pôvode ohňa, vody, určitých rastlín, dobytka, zvierat či rôznych činností majú kultúrni hrdinovia, mýtickí predkovia, prví ľudia, zbožštení vodcovia rodov a kmeňov, ako aj zakladatelia vládnucich dynastií, čo súvisí so silným kultom predkov v afrických spoločnostiach.

africká osobnosť

africká osobnosť, angl. African Personality — koncepcia zdôrazňujúca špecifické črty čiernej rasy (→ negroidná varieta). Pojem po prvýkrát použil E. W. Blyden pri prednáške vo Freetowne 19. 5. 1893. Emancipáciu Afriky podrobnejšie rozpracoval v početných prácach, kde o. i. kritizoval snahy misionárov europeizovať Afričanov a propagoval vytvorenie nezávislej africkej cirkvi a západoafrickej univerzity, ktorá by pomáhala rozvíjať africkú osobnosť. V 50. a 60. rokoch 20. stor. súčasť politického slovníka prvého ghanského prezidenta K. Nkrumaha. Pojem sa rozšíril v anglofónnej Afrike, vo frankofónnej Afrike obdoba africanité a négritude.

africké nezávislé cirkvi

africké nezávislé cirkvi, afrokresťanské cirkvi — africké synkretické cirkvi, ktoré sa v snahe o afrikanizáciu kresťanstva odštiepili od kresťanských cirkví. Predstavujú syntézu kresťanstva a tradičných afrických náboženstiev, usilujú sa priblížiť kresťanstvo africkému mysleniu a svetonázoru, interpretovať Bibliu z afrického pohľadu. Dôraz kladú na svojpomoc komunity veriacich, liečenie vierou, pri bohoslužbách na tanec a spev. V koloniálnom období sa objavovali milenaristické hnutia s nacionalistickými prvkami (Južná Afrika, etiópske cirkvi). V súčasnosti existuje viac ako 5-tis. cirkví vo väčšine afrických krajín, najmä v Južnej Afrike, Nigérii, Ghane, Konžskej demokratickej republike a Keni. Vlastnú africkú verziu kresťanstva 2 roky hlásala začiatkom 18. stor. v bývalej Konžskej ríši prorokyňa Kimpa Vita známa pod kresťanským menom Donna Beatrice (1706 upálená Portugalčanmi). Prvé afrokresťanské cirkvi vznikali už v 19. stor. v Sierre Leone (1819), Ghane (1862), Južnej Afrike (1882) a Nigérii, napr. Africká baptistická cirkev (Ebenezer Baptist Church), ktorú 1888 založil nigérijský básnik, bojovník proti rasizmu Mojola Agbebi (*1860, †1917). V 20. stor. počet afrických synkretických cirkví aj ich prívržencov narastal (napr. hnutie Aladura v záp. Afrike). Najpočetnejšia je Cirkev Ježiša Krista a jeho zástupcu na Zemi Simona Kimbangua (kimbanguizmus), ktorú 1921 založil v bývalom Belgickom Kongu S. Kimbangu; má vyše 10 mil. členov v Konžskej demokratickej republike a v okolitých krajinách, ako aj vo Francúzsku a v Portugalsku.

africké tajné spoločnosti

africké tajné spoločnosti — výberové náboženské spoločnosti. Možnosť členstva v nich obmedzovali viaceré faktory: vek (iba dospelí členovia etnika), pohlavie (ženské a mužské tajné spoločnosti), niekedy aj spoločenské postavenie adepta, politické či náboženské funkcie, majetok ap. Africké tajné spoločnosti vykonávali náboženské obrady, ktorých cieľom bolo často za pomoci halucinogénnych látok komunikovať s božstvami, duchmi i predkami a zabezpečiť ochranu a blahobyt dediny, etnika či širšieho spoločenstva, vykonávať magické liečiteľské praktiky (vyháňanie zlých duchov z tela chorých), organizovať iniciačné obrady (→ iniciácia, význam 3), t. j. skúšky dospelosti, pri ktorých sa chlapci a dievčatá podrobovali obriezke. Predtým však boli zasväcovaní do tajov života, histórie etnika, obradných tancov a náboženských rituálov, učili sa základy spoločenského správania a sexuálneho života, chlapci aj vojenskému umeniu, dievčatá sa pripravovali na úlohu manželiek a matiek. Niekedy sa členovia učili aj tajný jazyk. Iniciácia mohla trvať niekoľko mesiacov až rokov, po absolvovaní obradov sa mladí ľudia stávali plnoprávnymi členmi určitej spoločnosti a niekedy dostávali aj nové meno. Najznámejšie tajné spoločnosti v záp. Afrike: u Jorubov Ogboni, u gabonských Fangov Bwiti, mužská tajná spoločnosť Poro, ženská tajná spoločnosť Sande, v Sierre Leone a v Libérii spoločnosť Bundu, v Kamerune spoločnosť Ekpo a i.

Africký národný kongres

Africký národný kongres, ANK, African National Congress, ANC — najstaršia a najvplyvnejšia politická organizácia černošského obyvateľstva Južnej Afriky. Založená 1912 ako Juhoafrický domorodý národný kongres (South African Native National Congress) z iniciatívy Pixleyho ka Isaku Semeho (*asi 1881, †1951) v Bloemfonteine na konferencii reprezentantov afrického ľudu juž. Afriky s cieľom prekonať kmeňové a národnostné rozdiely a vytvoriť jednotný národ, ktorý by sa postavil proti panstvu Britov a Búrov. Od 1923 súčasný názov. Programom bol boj za rasovú rovnoprávnosť, odstránenie diskriminačných zákonov a zastúpenie v parlamente. Zakladateľmi ANK boli africkí vlasteneckí intelektuáli a kmeňoví náčelníci. V prvých desaťročiach bol výberovou protestnou organizáciou, v 50. rokoch 20. stor. sa zmenil na najväčšie masové hnutie (1952 vyše 100-tis. členov). Spočiatku sa orientoval na nenásilné formy boja, najmä proti zaberaniu africkej pôdy (heslo Vráťte nám Afriku!), s rozvojom priemyslu získaval silné pozície v odboroch. Vystupoval ako celonárodné a multirasové hnutie opierajúce sa najmä o kmeň Xhosov, po zavedení apartheidu v máji 1948 začal spolupracovať s ďalšími juhoafrickými politickými organizáciami, ideovo, akčne aj personálne prepojený s juhoafrickou komunistickou stranou. Po zavedení registrácie černošského obyvateľstva (1950) agitoval proti noseniu pasov, vyhlásil kampaň občianskej neposlušnosti (porušovanie rasistických zákonov), 1955 sa z jeho iniciatívy konalo zhromaždenie protirasistických organizácií Kongres ľudu, na ktorom bola schválená Charta slobody (Freedom Charter). R. 1959 sa odštiepila militantná frakcia pod vedením Roberta Mangalisa Sobukweho (*1924, †1978) a vytvorila Panafrický kongres (Pan-african Congress, PAC). R. 1960 streľba do demonštrujúcich černochov v Sharpeville. ANK zakázaný (do 1990 pôsobil v ilegalite), tisíce Afričanov uväznených, N. Mandela a ďalší siedmi predstavitelia ANK odsúdení na doživotie, časť vedenia pôsobila v zahraničí. Hlavný stan ANK bol v Zambii, vojenské tábory v Angole a Tanzánii, kde sa cvičili jednotky na partizánsku vojnu, utečenecké tábory v Botswane a Tanzánii, zastúpenie vo viac ako 25 štátoch celého sveta. R. 1961 sa ANK začal orientovať na nenásilné formy boja, oznámil vytvorenie ozbrojeného krídla pod názvom Umkhonto we Sizwe (Spear of the Nation, Kopija národa), neskôr premenované na Ľudovú armádu ANK, ktorá vykonávala najmä sabotážne akcie. Počet členov prudko vzrástol po povstaní v Sowete 1976, kde polícia a armáda podľa niektorých zdrojov zabila vyše 600 ľudí. V priebehu 80. rokov 20. stor. aj boje s inými černošskými organizáciami, najmä s hnutiami Inkatha (Zuluovia) a PAC; od pol. 80. rokov 20. stor. ANK formálne otvorený obyvateľom všetkých rás vrátane belochov. R. 1990 legalizovaný, predáci prepustení z väzenia; 1991 dohoda o ukončení nepriateľstva s ostatnými organizáciami, snaha o ovládnutie politickej scény. Vo všerasových voľbách 1994 presvedčivé víťazstvo ANK, N. Mandela sa stal prezidentom Južnej Afriky. Opakovane zvíťazilo aj vo voľbách 1999, 2004, 2009 a 2014.

Predsedovia: 1912 – 17 John Langalibalele Mafukuzela Dube (*1871, †1946), 1917 – 24 Sefako Mapogo Makgatho (*1861, †1951), 1924 – 27 a 1937 – 40 Zacharias Richard Mahabane (*1881, †1971), 1927 – 30 Josiah Tshangana Gumede (*1867, †1946), 1930 – 36 Pixley ka Isaka Seme, 1940 – 49 Alfred Bitini Xuma (*1893, †1962), 1949 – 52 James Sebe Moroka (*1891, †1985), 1952 – 67 A. J. Luthuli, 1967 – 91 O. Tambo, 1991 – 97 N. Mandela, 1997 – 2007 Thabo Mvuyelwa Mbeki (*1942), 2007 – 2017 Jacob Gedleyihlekisa Zuma (*1942), od 2017 Matamela Cyril Ramaphosa (*1952).

Africký roh

Africký roh — názov (nie geografický) najvýchodnejšieho cípu afrického kontinentu; oblasti Somálskeho polostrova (Somálsko a Etiópia) a Džibutska.

africký socializmus

africký socializmus — označenie reformistických koncepcií riešenia sociálno-politických problémov v krajinách Afriky. Marxisticko-leninská ideológia a komunistické idey ovplyvnili programy mnohých politických strán, z ktorých sa sformovali komunistické strany (v Južnej Afrike aj inde už v 20. rokoch 20. stor.). Po získaní politickej nezávislosti vznikli v Afrike mnohé marxisticky orientované politické režimy (Benin, Etiópia, Mozambik), ďalšie africké krajiny si vytvorili vlastné politické ideológie socialistického vývoja spoločnosti vychádzajúce z tradičných afrických duchovných hodnôt, z myšlienky spolupatričnosti, tradičného kolektivizmu, ako aj zo špecifického afrického vývoja (L. S. Senghor, Mobutu Sese Seko, K. Kaunda a i.). K najznámejším patrí ideológia afrického socializmu ujamaa vypracovaná tanzánijským prezidentom J. Nyererem a rozpracovaná 1967 v Arušskej deklarácii.

afrikanizácia

afrikanizácia

1. politika afrických krajín ako bývalých kolónií, ktorej cieľom bolo dosádzať vlastných občanov, Afričanov, do funkcií zastávaných predtým v štátnej správe, obchode a priemysle občanmi z bývalej koloniálnej metropoly, resp. z vyspelých krajín. Zahŕňa aj oblasť poľnohospodárstva, niektoré africké štáty prevzali pod svoju správu, resp. znárodnili, poľnohospodársku pôdu, ktorú predtým vlastnili európski usadlíci;

2. v oblasti kultúry, umenia a školstva návrat k vlastným africkým kultúrnym a duchovným hodnotám a ich uplatňovanie v praxi;

3. afrikanizácia afrických dejín – nový pohľad a interpretácia afrických dejín použitím nových, dosiaľ nevyužitých prameňov;

4. afrikanizácia náboženstva (kresťanstva) vedie k vzniku afrických synkretických cirkví (→ africké nezávislé cirkvi).

Ahidjo, Ahmadou

Ahidjo [ajdžo], Ahmadou (Babatoura), 24. 8. 1924 Garoua – 30. 11. 1989 Dakar — kamerunský politik, prvý prezident Kamerunskej republiky (1960 – 82). Pochádzal z fulbskej moslimskej rodiny, od 1947 politicky činný (poslanec), 1958 – 66 predseda Kamerunského zväzu, 1966 – 83 Kamerunského národného zväzu. R. 1958 – 59 predseda vlády, po vyhlásení nezávislosti Kamerunu 1960 prezident. Považovaný za konzervatívneho politika. Podarilo sa mu zjednotiť územia bývalého Francúzskeho Kamerunu a Britského Kamerunu, pričom uprednostnil politické riešenia pred vojenskými, neskôr sa autoritatívnym spôsobom snažil o jednotu krajiny. Úzko spolupracoval s Francúzskom; po piatich funkčných obdobiach rezignoval na úrad prezidenta. Od 1983 žil v exile v juž. Francúzsku a v Senegale, 1984 ho dal jeho nástupca P. Biya odsúdiť v neprítomnosti na smrť za údajnú prípravu prevratu, trest neskôr zmenený na doživotie.

Ahmad ibn Túlún

Ahmad ibn Túlún, 835 – marec 884 Antiochia — zakladateľ egyptskej arabskej dynastie Túlúnovcov, 868 – 883 vládca Egypta, 877 pripojil k svojej provincii Palestínu a Sýriu. Prestal platiť poplatky abbásovskému kalifovi, zaslúžil sa o nový rozkvet Egypta. Hlavné mesto Fustát (dnes časť Káhiry) rozšíril o novú sídelnú štvrť s palácmi, nemocnicou a ibn Túlúnovou mešitou (876 – 879), ktorá sa zachovala dodnes.

Aidíd, Muhammad Farah

Aidíd, Muhammad Farah, 15. 12. 1934 Beledweyne – 1. 8. 1996 Mogadišo (zastrelený pri vojenskej zrážke) — somálsky politik, generál, dočasný (interim) somálsky prezident (jún 1995), prezident politickej strany Zjednotený somálsky kongres – Somálska národná aliancia (United Somali Congress – Somali National Alliance, UNC), vodca hlavnej ozbrojenej frakcie. V 50. rokoch 20. stor. šéf koloniálnej polície v Mogadiše, v 60. rokoch veliteľ štábu, začiatkom 70. rokov vo väzení, neskôr vojenský poradca prezidenta – diktátora M. Siada Barrého. Pripojil sa k opozícii, 1991 sa podieľal na zvrhnutí režimu Siada Barrého, po ktorom vypukla občianska vojna. Po rozkole v UNC v januári 1991 obsadil Mogadišo, 1992 – 95 viedol boje proti mierovej operácii OSN Obnovená nádej (modré prilby). V júni 1995 prívržencami zvolený za dočasného prezidenta celého Somálska (za prezidenta sa dal vyhlásiť aj vodca hlavnej opozičnej ozbrojenej frakcie Alí Mahdí Muhammad).

Ajjúbovci

Ajjúbovci — egyptská arabská panovnícka dynastia kurdského pôvodu, 1171 – 1250 vládla v Egypte, Jemene, Sýrii a Mezopotámii. Jej zakladateľ Saláhaddín (Saladin) sa po zosadení Fátimovcov (1171) vyhlásil 1174 za sultána. K ríši pripojil Sýriu, záp. Arábiu a Jemen a niekoľkokrát porazil križiakov. Po smrti jeho nástupcu al-Ádila (1218) sa ríša rozpadla na niekoľko nezávislých panstiev. R. 1250 zvrhli Ajjúbovcov v Egypte mamlúci. Vedľajšia vetva Ajjúbovcov vládla 1171 – 1222 v Jemene, ďalšie sa udržali do 1331 ako kniežatá v Sýrii pod nadvládou mamlúkov.

Aladura

Aladura — západoafrické synkretické náboženské hnutie, ktoré vzniklo v Nigérii v prvých desaťročiach 20. stor., odkiaľ sa rozšírilo do okolitých štátov (jorubské slovo Aladura znamená ten, kto sa modlí). Je syntézou kresťanstva a prvkov afrických tradičných náboženstiev, duchovného liečiteľstva, magických praktík a zariekavania. Ako univerzálny liek sa používa svätená voda. Pri vzniku Aladury stál charizmatický učiteľ a liečiteľ Joseph Ayodele Babalola (*1904, †1959). Hlásia sa k nej desiatky autonómnych cirkví a kongregácií, medzi najvýznamnejšie patrí Cirkev Pána (angl. Church of the Lord) založená 1930. Veľký význam pripisuje písanému slovu a svätým textom vnuknutým zakladateľovi a vodcovi tohto mesianistického hnutia, anglikánskemu katechétovi, učiteľovi a vizionárovi Josiahovi Olunowovi Ositeluovi (*1902, †1966). V čase jeho smrti bola Cirkev Pána rozšírená v 4 afrických krajinách a mala pobočku aj v Londýne. Počet členov Aladury sa v súčasnosti odhaduje na niekoľko miliónov, Cirkev Pána má asi 3 mil. členov.

Alavitovci

Alavitovci, ’Alawí — moslimská panovnícka dynastia vládnuca v Maroku počnúc sultánom ar-Rašídom († 1672; 1666 ovládol Fez) až do 21. stor. Pôvod odvodzuje od Mohamedovho vnuka Hasana. Koruna je dedičná v priamej mužskej línii. Panovníkovi patrí kalifský titul amír al-mu’minín, jeho osoba je posvätná. R. 1957 sultán Muhammad V. prijal titul kráľ; 1961 – 99 bol panovníkom kráľ Hasan II., od 1999 je panovníkom Muhammad VI. (*1963).

Alexandria

Alexandria — meno viac ako 30 miest, ktoré na svojich výbojoch založil Alexander III. Veľký. Prvou bola Alexandria (332 pred n. l.) pri ústí Nílu v Egypte.

Alexandria

Alexandria, arab. al-Iskandaríja, medzinárodný prepis Al Iskandaríyah — prístavné mesto v sev. Egypte na pobreží Stredozemného mora v záp. časti delty Nílu 183 km severozápadne od Káhiry, administratívne stredisko guvernorátu Alexandria; 314 km2, 4,028 mil. obyvateľov (po Káhire 2. najväčšie mesto štátu, 2006). Priemysel chemický (ropa, olej, asfalt), energetický, strojársky, textilný (bavlnárstvo), potravinársky, papiernický a celulózový, lodiarsky, tabakový; umelecké remeslá. Export bavlny, obilnín, zeleniny, čaju, kávy, stavebného dreva; burza bavlny. Dopravná križovatka, letisko. V centre mesta starobylé štvrte Bruchium (grécka), Rakotis (egyptská), Regio Judaeorum (židovská) a Faros.

Založené 332 pred n. l. Alexandrom III. Veľkým podľa projektov gréckeho urbanistu z ostrova Rodos Deinokrata, ktorý vytvoril šachovnicový pôdorys mesta so širokými ulicami. Za vlády Ptolemaia I. Sótéra (322 – 285 pred n. l.) sa Alexandria stala hlavným mestom krajiny, hospodárskym a kultúrnym strediskom celého helenistického sveta vo vých. Stredomorí, rezidenciou a sídlom umelcov a vzdelancov. Rozprestierala sa medzi sev. brehom Mareotského jazera a pobrežím mora. Uličnú sieť určovali dve hlavné ulice: Dromos, ktorá viedla od brehu jazera k moru, a na ňu kolmá, 34 m široká a viac ako 3 500 m dlhá Mesion Pedon. Na ich priesečníku sa rozprestierala agora. Pri morskom pobreží ležala kráľovská štvrť Basileia alebo Brucheion, na východ od nej židovská štvrť, na západ Emporion. Kráľovský palác obklopovali rozsiahle záhrady, v jeho blízkosti stál Museion (sídlo Múz), v ktorom pracovali významní učenci všetkých odborov (odtiaľ pomenovanie múzeum). Súčasťou vedeckej inštitúcie bola aj rozsiahla Alexandrijská knižnica. V tomto období bol vybudovaný aj Serapeion, chrám zasvätený Serapidovi (s veľkou knižnicou), a pred prístavom na ostrove Faros maják, jeden zo starovekých siedmich divov sveta. Dôležitým centrom a prístavom zostala Alexandria aj po 30 pred n. l., keď cisár Augustus pripojil Egypt k Rímskej ríši. Mala vyše 500-tis. obyvateľov, medzi ktorými vznikali ostré etnické a náboženské zrážky. Za cisára Trajána (98 – 117) tam vypuklo veľké židovské povstanie potlačené Hadriánom. Neskôr sa stala strediskom kresťanského učenia, sídlom biskupa, od 190 tam jestvovala katechetická škola (→ alexandrijská škola). Za Theodosia I. Veľkého (379 – 395), keď sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom, sa systematicky ničili všetky staré pamiatky (napr. bol zničený Serapeion a Pergamská knižnica, ktoré tam boli presťahované z mesta Pergamon). R. 642 sa Alexandrie zmocnili Arabi, čím stratila výsadné kultúrne postavenie. Z helenistického a rímskeho obdobia sa zachovali len skromné zvyšky (Diokleciánov stĺp, rímske katakomby), ostatná časť bola zničená neskoršou výstavbou. Z islamského obdobia sú najvýznamnejšie dve mešity (z 1648 a 1767). V súčasnosti je Alexandria moderným mestom, druhým najväčším v Egypte, najvýznamnejším egyptským prístavom, sídlom vedeckovýskumných ústavov, knižníc (2002 otvorená Bibliotheca Alexandrina, ktorej budova je pokladaná za jedno z najvýznamnejších diel súčasnej architektúry), múzeí a univerzity (1942). Sídlo pravoslávneho alexandrijského patriarchu, jedno z dvoch sídel (popri Káhire) koptského ortodoxného patriarchu a titulárne sídlo melchitského (gréckokatolíckeho) patriarchu.

Alí, Zín Ábidín ben

Alí, Zín Ábidín ben, 3. 9. 1936 Hammam Sús, Tunisko — tuniský politik, 1987 – 2011 prezident republiky. Účastník protifrancúzskeho národnooslobodzovacieho boja, vojenské vzdelanie získal na školách vo Francúzsku a v USA. Jeden z organizátorov tuniskej národnej armády, pôsobil na rôznych vojensko-politických postoch. R. 1986 – 87 minister vnútra, v októbri 1987 vymenovaný za ministerského predsedu, 7. 11. 1987 zosadil prezidenta al-H. ben Alí Burgibu (vyhlásený za neschopného zo zdravotných dôvodov vykonávať úrad) a sám sa vyhlásil za prezidenta. Dňa 24. 1. 2011 pod tlakom demonštrácií proti jeho vláde ušiel s rodinou do Saudskej Arábie.

Almohádovci

Almohádovci [-moa-], arab. al-Muvahhidún — berberská dynastia vládnuca 1121 – 1269 v severozápadnej Afrike a v moslimskom Španielsku. Jej zakladateľ Ibn Túmart z berberského kmeňa Masmúdov vystúpil s reformnou koncepciou očisty islamu a s kritikou Almorávidovcov, 1121 sa vyhlásil za mahdího. Jeho vojvodca a neskôr nástupca Abdalmu’min bin Alí ovládol ríšu Almorávidovcov v Afrike a na Pyrenejskom polostrove. Za vlády jeho syna Abú Ja’kúba Júsufa (1163 – 84) a vnuka Abú Júsufa Ja’kúba al-Mansúra (1184 – 96), ktorý 1195 porazil pri Alarcose kastílske vojská, bola ríša na vrchole teritoriálneho a kultúrneho rozmachu. Ich hlavným mestom na Pyrenejskom polostrove bola Sevilla. Úpadok ríše po 1212, keď bol Muhammad an-Násir (1199 – 1213) porazený kastílskym kráľom Alfonzom VIII. Šľachetným v bitke pri Las Navas de Tolosa; vplyv Almohádovcov sa obmedzil na sev. Afriku. Ríšu Almohádovcov ohrozovali aj mocenské ambície miestodržiteľov v Afrike. Zanikla 1269 po dobytí Marrákeša berberskými Merínovcami.

Za panovania Almohádovcov vynikli vo vede a v umení filozofi Ibn Tufajl (Abubacer) a Ibn Rušd (Averroes), židovský lekár Moše ben Majmun (Maimonides), kartograf al-Idrísí, astronóm al-Bitrúdží (Alpetragius, †asi 1204), kozmograf al-Kazvíní. Vznikli viaceré architektonické pamiatky, pevnosti a mestské opevnenia, mešity s charakteristickými bohato členenými minaretmi (Marrákeš, Rabat, Tlemcen, Sevilla).

Almorávidovci

Almorávidovci, arab. al-Murábitún — berberská dynastia vládnuca 1061 – 1147 v severozápadnej Afrike. Založil ju moslimský reformátor Abdalláh ibn Jásín, ktorý vyzýval k očiste islamu od deformácií a nemorálnosti. Vytvoril bojovný duchovný rád Almorávidovcov, ktorý 1048 – 56 ovládol časť územia dnešnej Záp. Sahary a juž. Maroka. Najvýznamnejší vodca Almorávidovcov Júsuf ibn Tášfín (1061 – 1107) založil 1070 nové hlavné mesto Marrákeš, 1071 – 82 ovládol záp. Alžírsko, 1082 sa na žiadosť andalúzskych kniežat o pomoc proti reconquiste vylodil v Andalúzii, 1086 porazil Alfonza VI. Statočného v bitke pri Sacraliase (aj bitka pri Zálake; dnes Sagrajas, pri Badajoze) a začlenil územie Andalúzie do svojej ríše. Jeho syn Alí (*1084, †1143) dobyl 1110 Zaragozu a 1116 Baleárske ostrovy. Ríšu oslabili mocenské boje a náboženská neznášanlivosť a po dobytí Marrákeša Almohádovcami 1147 zanikla.

Za dynastie Almorávidovcov vynikali vo vede a v umení filozof Ibn Bádždža (Avempace), astronóm Džábir ibn Aflah (*1100, †1150), básnik Ibn Zajdún (*1003, †1071), literát a teológ Ibn Hazm, historik Ibn Hajján (*987, †1075), geograf al-Bakrí (*1014, †1094). Zo stavebných pamiatok tohto obdobia bola najslávnejšia Veľká mešita v alžírskom Tlemcene; po dobytí ríše Almohádovcami boli vo veľkej miere zničené (Marrákeš).

Alwa

Alwa, Alodia — staroveké mesto a štát na území dnešného Sudánu. Predtým súčasť ríše Meroé, názov doložený na stéle meroejského vládcu z 431 pred n. l. Mesto Alwa existovalo od 9. – 8. stor. pred n. l. Zachovali sa ruiny palácov, chrámov, obydlí. Názov štátu Alwa sa objavuje v 6. stor. v egyptských prameňoch z byzantského obdobia a v spisoch ranokresťanských autorov. Alwa bola najbohatšia a najväčšia ranostredoveká ríša v údolí Nílu na juh od Egypta, ktorá rozvíjala autochtónne africké tradície. Udržiavala styky s Aksumom, Nobatiou, Egyptom. Nepriateľstvo s ríšou Mukurra (→ Dongola). R. 580 prijala kresťanstvo monofyzitského typu. Začiatkom 9. stor. kráľ Johan zjednotil Alwu a Núbiu. Koncom 15. stor. Alwu dobyli Arabi, islamizácia štátu a zánik kresťanstva.

Alžírsko

Alžírsko, Alžírska demokratická ľudová republika, arab. Jazá’ir, Al Jumhúríyyah al Jazái’riyyah ad Dímuqráţiyyah ash Sha’biyyah — štát v severozápadnej Afrike pri pobreží Stredozemného mora. Administratívne sa člení na 48 vilájetov. Jeho územie vypĺňajú dve rozľahlé prírodné oblasti – masív Atlasu (na severe) a časť Sahary (v centre a na juhu). Pobrežie Stredozemného mora lemuje úzky pruh nížiny. Masív Atlasu tvoria na území Alžírska dve horské sústavy: severnejší Malý Atlas, ktorý sa skladá z 3 rovnobežných pásem (na východe sa spájajú) a jeho najvyššou časťou je pohorie Džurdžura (najvyšší vrch Lalla Chadídža, 2 308 m n. m.), a Veľký Atlas, ktorý je tvorený viacerými hrebeňmi (ich juž. svahy strmo spadajú k Sahare) a jeho najvyššou časťou je silne rozčlenený masív Aurès (Šelja, 2 328 m n. m.). Záp. výbežky Malého Atlasu a Veľkého Atlasu ohraničujú na severe a na juhu rozľahlú vnútrozemskú náhornú Plošinu šotov (1 000 – 1 300 m n. m.). Sahara zaberá asi 80 % rozlohy Alžírska. Tvoria ju 3 typy púšťovej krajiny: pieskové púšte v znížených panvách (Veľký západný Erg, Veľký východný Erg), kamenisté púšte vyššie položených území medzi panvami (Tademaitská plošina a i.) a skalné púšte v osamotených horských masívoch (Ahaggar, Tassili). Najvyšší vrch Alžírska (Tahat, 3 005 m n. m.) leží v masíve Ahaggar.

Územie patrí do 3 klimatickým pásem. Prímorské pásmo so subtropickým podnebím má teplé suché leto (24 – 26 °C), miernu daždivú zimu (10 – 4 °C), zrážky 200 – 1 050 mm za rok. Na Plošine šotov a vo Veľkom Atlase prevláda polopúšťové podnebie s priemernými mesačnými teplotami 20 – 32 °C a so zrážkami 150 – 300 mm za rok. Oblasť Sahary má púšťové podnebie s veľkými dennými výkyvmi teplôt, s priemernými mesačnými teplotami 23 – 28 °C a so zrážkami menej ako 100 mm (niekedy neprší viac rokov za sebou). Veľmi riedka riečna sieť. Voda najdlhšej rieky Šeliff (700 km) a jej prítokov sa využíva na zavlažovanie. Dná bezodtokových panví pokrývajú slané jazerá (šoty), ktorých rozloha v priebehu roka kolíše. V prímorskej oblasti nahradili pôvodnú subtropickú vegetáciu kultúrne rastliny (obilniny, vinič, ovocné stromy). Vo vyšších častiach pohorí sa zachovali najmä dubové lesy (dub korkový a i.). V oblasti šotov prevažujú skromné trávnaté porasty kavyľa pevného (Stipa tenacissima). Územie Sahary je väčšinou bez vegetácie. Zastúpenie živočíchov je skromné (rôzne druhy hlodavcov a plazov). Nerastné bohatstvo Alžírska tvoria predovšetkým ložiská ropy a zemného plynu (na východe centrálnej časti), železnej, zinkovej, olovenej, medenej a antimónovej rudy, fosfátov, síry, striebra, čierneho uhlia, soli a stavebných surovín.

Alžírsko patrí k ekonomicky najvyspelejším štátom Afriky. Na tvorbe HDP sa podieľa poľnohospodárstvo 10 %, priemysel 47 %, služby 43 % (2014). V poľnohospodárstve pracuje 11 %, v priemysle 31 %, v službách 58 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2011). Hlavným odvetvím hospodárstva je ťažba ropy a zemného plynu (podieľa sa 78 % na hodnote vývozu, 2016), v prístavoch v Skikde a Arzewe sú veľké závody na skvapalňovanie zemného plynu. Významná je aj ťažba fosfátov, zinkovej, olovenej a železnej rudy i čierneho uhlia. Priemysel hutnícky (spracovanie železných rúd), petrochemický, potravinársky (produkcia vína a olivového oleja, mlyny, konzervárne rýb a ovocia), textilný, kožiarsky, cementársky. Poľnohospodárska pôda (3 % orná pôda, 15 % lúky a pasienky) rozšírená najmä na severe. Pestuje sa najmä pšenica, jačmeň, zemiaky, rajčiaky, citrusové ovocie, olivy, figy, vinič; v oázach zelenina a datle; v stepiach kavyľ pevný. Živočíšna výroba je slabo rozvinutá, využíva predovšetkým stepnú oblasť Veľkého Atlasu. Sústreďuje sa na chov oviec, kôz a hovädzieho dobytka. Pri pobreží je rozšírený rybolov. Dopravná sieť je vybudovaná nerovnomerne (len na severe), oblasť Sahary je ťažko prístupná (karavány), železničné trate a hlavné cesty prebiehajú pozdĺž pobrežia, námorná doprava – dôležité námorné prístavy v mestách Alžír, Annaba, Arzew, Bedžája a Oran, 17 medzinárodných letísk; sieť ropovodov a plynovodov spájajúcich náleziská vo vých. časti Sahary s námornými prístavmi. Vyváža sa najmä ropa, zemný plyn a ropné produkty. Dovážajú sa potraviny, stroje, polofabrikáty, suroviny a chemické výrobky. Hlavnými obchodnými partnermi Alžírska sú Španielsko, Francúzsko, Čína a Taliansko.

Nerovnomerné osídlenie. Až 95 % obyvateľov žije na severe, na juhu sú obývané len oázy. Obyvateľstvo: 70 % Arabov, 30 % príslušníkov berberských kmeňov – Kabylov, Tuaregov a i. (2008). Náboženstvo: 99 % sunnitských moslimov (2008). Podiel mestského obyvateľstva 72 % (2016). Najvýznamnejšie mestá: Alžír, Oran, Constantine, Annaba, Batna, Saţíf.

Na území Alžírska od 11. stor. pred n. l. obchodné kolónie Feničanov, neskôr Kartáginci. V 8. – 1. stor. pred n. l. numídske štáty. Od 42 pred n. l. rímska provincia (Mauretania Caesariensis). R. 430 oblasť ovládli Vandali, 534 – 699 súčasť Byzantskej ríše, okolo 700 pripojená ku kalifátu Umajjovcov a islamizovaná, okolo 1150 vpád kočovníkov kmeňa Banú Hilál, v 11. a 12. stor. vláda dynastií Almorávidovcov a Almohádovcov, 1235 – 1554 berberskej dynastie Abdalwádovcov, v 15. – 16. stor. dobyli niektoré pobrežné územia Španieli. Od 1519 vazalský štát Turecka, vláda janičiarov a korzárov. R. 1711 odtrhnutie od Osmanskej ríše (oficiálne do 1830 pod suverenitou tureckého sultána), 1830 francúzska okupácia a neskôr kolonizácia. Odpor obyvateľstva na čele s Abdalkádirom 1847 zlomený, Alžírsko sa stalo zámorským departementom Francúzska (Francúzske Alžírsko) s rozsiahlymi koloniálnymi výhodami. Počas 2. svetovej vojny 1940 – 42 spravované vládou vo Vichy, po oslobodení Spojencami sídlo de Gaullovho hnutia Bojujúce Francúzsko. R. 1943 vydaný Manifest alžírskeho ľudu požadujúci zrušenie výsad francúzskych kolonistov, ľudové povstanie 1945 krvavo potlačené (vyše 40-tis. Alžírčanov zabitých). Vznik národnooslobodzovacieho hnutia (Muhammad Budiáf, *1919, †1992; A. Ben Bella a i.), príprava na partizánsky spôsob boja. R. 1954 založený Front národného oslobodenia (Front de libération nationale, FLN), ktorý politicky a vojensky riadil boj. R. 1954 – 62 národnooslobodzovacia vojna, v ktorej zahynulo asi 2 mil. ľudí. Obrat až po 1958 po nástupe Ch. de Gaulla na čelo francúzskej vlády, po rokovaniach 1962 uzavreté francúzsko-alžírske Evianské dohody. Vyhlásená nezávislosť Alžírska, prezidentom ľavicovo orientovaný A. Ben Bella, revolučný chaos ukončený 1965 vojenským prevratom, moc prevzal H. Bumedien, po jeho smrti 1979 Šadlí Bendžedíd.

V prvých voľbách 1990 za účasti viacerých strán vyhral fundamentalistický Islamský front spásy (Front islamique du salut, FIS), úsilie o vytvorenie islamského štátu a o odstúpenie prezidenta. Silnejúci vplyv fundamentalistov viedol v januári 1992 k odstúpeniu prezidenta a v júli k zavraždeniu jeho nástupcu M. Budiáfa, v januári 1992 prevzala moc v štáte armáda, Islamský front spásy rozpustený; júl 1992 – 1994 prezident Alí Káfí (*1928, †2013), január 1994 – 1999 L. Ziruál, od apríla 1999 A. A. Buteflika. R. 1996 bola na základe referenda prijatá nová ústava, podľa ktorej sa islam stal štátnym náboženstvom, boli zakázané všetky náboženské, etnické a regionálne strany a posilnené právomoci prezidenta. Pretrvávajúca občianska vojna, sústavné teroristické útoky islamských fundamentalistov si od 1992 vyžiadali tisíce obetí z radov civilného obyvateľstva. Od 9. februára 1992 vyhlásený stav ohrozenia (odvolaný 24. februára 2011). R. 1993 vznikla Islamská ozbrojená skupina (Groupe islamique armé, GIA), ktorá kontrolovala alžírske štvrte (tzv. oslobodené zóny), kde bola zavádzaná špecifická forma islamského štátu, i dopravné ťahy a útočila na civilistov a cudzincov. R. 1995 – 98 spáchala krvavé útoky na viaceré mestá. Neúspešné pokusy režimu o ukončenie občianskej vojny viedli k tzv. Rímskej platforme, k vyjednávaniu sprostredkovanému katolíckou komunitou Sant’Egidio v Ríme v novembri 1994 a v januári 1995 medzi zástupcami islamistických a neislamistických strán bez účasti zástupcov alžírskej vlády. Táto dohoda odsudzovala vtedajšiu situáciu a neschopnosť režimu riešiť ju, predpokladala návrat k demokratickému poriadku a odmietala násilie i akúkoľvek formu diktatúry. Politický systém mal vychádzať z ústavy z 1989. Signatári (zástupcovia FIS, FLN, ľavicovej Strany pracujúcich, Alžírskej ligy na ochranu ľudských práv, Hnutia za demokraciu v Alžírsku, Frontu socialistických síl, Islamského renesančného hnutia a Súčasného moslimského Alžírska) sa zaviazali rešpektovať všetky základné slobody bez ohľadu na vyznanie, rasu, pohlavie a jazyk a odmietli akékoľvek zapojenie sa armády do politického života. Alžírsky režim platformu rázne odmietol ako zahraničné zasahovanie do vnútorných záležitostí. Po postupnom rozpade GIA a rozpustení Islamskej armády spásy (Armée islamique du salut, AIS) bojujúcej proti príslušníkom režimu a ozbrojeným zložkám bola jedinou ozbrojenou organizáciou Salafistická skupina pre kázanie a boj (Groupe salafiste pour la prédication et le combat, GSPC), ktorá sa 1998 odštiepila od GIA. R. 2007 si zmenila názov na al-Kájda islamského Magribu (Tanzím al-ká’ida fí bilád al-magrib al-islámí, AQIM), napojená bola na svetové džihádistické hnutie vedené U. bin Ládinom. R. 2011 – 12 prebiehali vo viacerých mestách protesty proti rastúcim cenám potravín, nezamestnanosti a politickému útlaku, ktoré boli súčasťou tzv. Arabskej jari. Vo februári 2019 vypukli protesty proti zámeru prezidenta Butefliku po piatykrát kandidovať v prezidentských voľbách. V apríli Buteflika rezignoval a za jeho nástupcu bol vymenovaný predseda hornej komory parlamentu, Abdalkádir Binsaláh (*1941).

Alžírsko je prezidentská republika, hlavou štátu je prezident volený na 5 rokov. Zákonodarným orgánom je parlament zložený z Národného zhromaždenia (380 členov) a Národnej rady (144 členov).

Prezidenti Dočasnej vlády Alžírskej republiky (1958 – 1962)
1958 – 1961 Ferhát Abbás
1961 – 1962 Ben Youssef Ben Khedda

Prezidenti Dočasnej výkonnej rady Alžírska (1962)
1962 – 1962 Abderrahman Farès

Prezidenti Alžírskeho ústavodarného zhromaždenia (1962 – 1963)
1962 – 1963 Ferhát Abbás

Prezidenti nezávislého Alžírska
1963 – 1965 Ahmad Ben Bella (zosadený)
1976 – 1978 Huari Bumedien
1978 – 1979 Rabah Bitat (dočasný prezident)
1979 – 1992 Šadlí Bendžedíd (rezignoval)
1992 – 1992 Abdelmalek Benhabyles (predseda Ústavnej rady)
1992 – 1992 Muhammad Budiáf (zavraždený)
1992 – 1994 Alí Káfí (predseda Hornej štátnej rady)
1994 – 1999 Lamín Ziruál
1999 – 2019 Abdal Azíz Buteflika
od 2019 Abdalkádir Binsaláh (dočasný prezident)

Alžírsko, predsedovia vlády
1962 – 1963 Ahmad Ben Bella
1963 – 1976 úrad predsedu vlády zrušený
1976 – 1979 úrad predsedu vlády neobsadený
1979 – 1984 Muhammad Ben Ahmad Abdelghaní
1984 – 1988 Abdelhamíd al-Ibráhímí
1988 – 1989 Kasdí Mirbáh
1989 – 1991 Mawlúd Hamrúš
1991 – 1992 Sajjid Ahmad Ghazálí
1992 – 1993 Bil’íd Abdessalám
1993 – 1994 Ridá Málik
1994 – 1995 Mukdád Sífí
1995 – 1998 Ahmad Újahíja
1998 – 1999 Ismá’íl Hamdání
1999 – 2000 Ahmad Bin Bítúr
2000 – 2003 Alí Bin Flís
2003 – 2006 Ahmad Újahíja
2006 – 2008 Abdal’azíz Bllchádim
2008 – 2012 Ahmad Újahíja
2012 – 2014 Abdelmálik Sallál
2014 – 2014 Júsuf al-Júsfí
2014 – 2017 Abdelmálik Sallál
2017 – 2019 Abdalmadžíd Tabbún
od 2019 Nureddín Bedouí

Amo, Anton Wilhelm

Amo, Anton Wilhelm, 1703 neďaleko Aximu, Ghana – asi 1753 Fort San Sebastian, Shama, Ghana — africký filozof. Pochádzal z územia dnešnej Ghany, ako štvorročný sa dostal do Amsterdamu a odtiaľ do Nemecka, kde jeho výchovu a vzdelanie zabezpečila rodina vojvodov Braunschweigovcov-Wolfenbüttelovcov. Vyštudoval právo na univerzite v Halle, 1734 získal doktorát z filozofie vo Wittenbergu a vrátil sa do Halle, kde prednášal filozofiu (od 1736 profesor), od 1740 profesor filozofie na univerzite v Jene. Okolo 1747 sa pod tlakom nepriaznivých okolností vrátil do Ghany. Dielo: Traktát o umení triezveho a presného filozofovania (Tractatus de arte sobrie et accurate philosophandi, 1738).

anglo-búrska vojna

anglo-búrska vojna, aj búrska vojna alebo juhoafrická vojna — vojna medzi Spojeným kráľovstvom a dvoma búrskymi republikami – Transvaalskou republikou (→ Transvaal) a Oranským slobodným štátom (→ Oransko), 1899 – 1902. V období medzi napoleonskými vojnami a 1. svet. vojnou najväčšia a najdrahšia vojna, v akej Briti bojovali, medzi vojensky nevyrovnanými partnermi (Briti mali 500-tis. vojakov, Búri iba 88-tis., ich výhodou však bola znalosť terénu). Krízu vyvolal odmietavý postoj Transvaalskej republiky a jej prezidenta P. Krugera udeliť politické práva cudzincom, britským prisťahovalcom (tzv. úitlanderom) v oblasti Witwatersrandu, kde sú najbohatšie ložiská zlata na svete a kam nesiahala britská právomoc. Po odmietnutí búrskeho ultimáta proti zosilneniu britskej vojenskej prítomnosti vyhlásila Transvaalska republika (na stranu ktorej sa pridal i Oranský slobodný štát) 11. 10. 1899 Spojenému kráľovstvu vojnu. Prebiehala v troch etapách: prvá etapa bola v znamení víťazstiev búrskej armády (tzv. Black Week), 10. – 15. 12. 1899 obliehanie miest Mafeking (dnes Mahikeng), Kimberley a i. Búri však nedokázali svoje víťazstvá využiť a v druhej etape podľahli britským vojskám pod velením maršalov Fredericka Sleigha Robertsa (*1832, †1914) a H. H. Kitchenera. Briti obsadili Bloemfontein (február 1900), Johannesburg a Pretóriu (máj a jún 1900). Dňa 27. 2. 1900 búrsky generál Pieter Arnoldus Cronjé (aj Piet Cronjé; *1836, †1911) pri Paardebergu kapituloval, 24. 5. bola vyhlásená anexia Oranského slobodného štátu a 1. 9. 1900 aj Transvaalskej republiky, prezident Kruger odcestoval do Európy. V tretej etape sa Búri uchýlili k partizánskej vojne, Briti k taktike vypálenej krajiny; ničili a vypaľovali búrske a africké farmy, búrske ženy a deti zatvárali do koncentračných táborov, kde ich vyše 20-tis. zomrelo. Búri začali neúspešne rokovať, napokon súhlasili so stratou nezávislosti oboch republík podpísaním mierovej zmluvy 31. 5. 1902 vo Vereenigingu (→ Južná Afrika, dejiny).

Angola

Angola, Angolská republika, port. Angola, República de Angola — štát v záp. časti juž. Afriky pri pobreží Atlantického oceána. Na severe a severovýchode susedí s Konžskou demokratickou republikou (bývalý Zair), na východe so Zambiou a na juhu s Namíbiou. Integrálnou súčasťou Angoly je aj exkláva Cabinda oddelená od hlavného územia 40 km širokým územím Konžskej demokratickej republiky (bývalý Zair). Angola sa administratívne člení na 18 provincií.

Prírodné pomery

Vnútrozemie Angoly vypĺňa z väčšej časti náhorná plošina vo výške 1 000 – 1 500 m n. m. (asi 78 % územia leží vyššie ako 1 000 m n. m.). Pobrežie Atlantického oceána lemuje nížina prechádzajúca do púšte Moçamedes. Na západe centrálnej časti sa nad plošinou Bié dvíha najvyšší masív Angoly Sierra Mocco (2 620 m n. m.). Podnebie tropické, vo vnútrozemí ovplyvňované nadmorskou výškou. Na väčšine územia sa teplota najchladnejšieho mesiaca (júla) pohybuje od 15 do 18 °C, najteplejšieho mesiaca (marca) od 22 do 26 °C. Výdatnosť zrážok dosahuje pri pobreží 700 – 800 mm, na púšti Moçamedes 50 mm, vo vnútrozemí 750 – 1 800 mm, prší po celý rok väčšinou v podobe prudkých lejakov. Územie patrí prevažne k úmoriu Atlantického oceána s povodiami riek Kongo (na severe), Cuanza (v centre) a Cunene (na juhu). Vých. časť Angoly odvodňovaná riekami Lungwebungu a Cuando do Zambezi patrí k úmoriu Indického oceána. Cubango s prítokom Cuíto tečie do bezodtokových panví na území Botswany. Rieky prekonávajú skalné stupne početnými vodopádmi, majú veľké zásoby energie. Najväčšou vodnou plochou Angoly je umelá vodná nádrž Ngove na rieke Cunene. Vnútrozemie (asi 50 % rozlohy) pokrývajú väčšinou riedke a suché lesy (v Cabinde a na severovýchode tropické lesy). V suchších oblastiach sú rozšírené savany, na juhozápade púšte a polopúšte. Živočíšstvo bolo čiastočne vyhubené (poľovníci, vojnové udalosti). Najbohatšia je živočíšna ríša saván (antilopy, levy, šakaly, hyeny a i.). V riekach žijú krokodíly, hrochy, korytnačky. Na území Angoly bolo zriadených viacero rozľahlých národných parkov (Mupa, Bikuar, Cameia a i.). Známe sú ložiská ropy, zemného plynu, diamantov, zlata, striebra, železnej, mangánovej a medenej rudy, síry, cínu, volfrámu, chrómu, niklu, kuchynskej soli, prírodného asfaltu.

Hospodárstvo

Na tvorbe HDP sa priemysel podieľa 60 %, služby 31 %, poľnohospodárstvo 9 % (2014). Hlavným priemyselným odvetvím Angoly je ťažobný priemysel, ktorý sa orientuje najmä na ťažbu ropy (v Cabinde; na tvorbe HDP podieľa asi 50 % a predstavuje viac ako 90 % vývozu krajiny, 2016), diamantov a farebných rúd. Spracovateľský priemysel využíva miestne surovinové zdroje, najmä ropu (spracúva sa v Luande) a poľnohospodárske produkty (palmový olej, cukor, mäso). Zastúpené sú aj menšie zariadenia textilného, chemického, papiernického a gumárskeho priemyslu. Rozvoj drevárskeho priemyslu (ťažba a spracovanie vzácneho dreva). Poľnohospodárstvo zamerané na domácu spotrebu má výhodnejšie podmienky na severe krajiny. K hlavným poľnohospodárskym plodinám patria kávovník a bavlník, na domácu spotrebu sa pestuje kukurica, ryža, pšenica, fazuľa, maniok, banány, sisal, slnečnica. V suchších oblastiach je rozšírený extenzívny chov hovädzieho dobytka, oviec, kôz. Rozvoj živočíšnej výroby znemožňuje výskyt bodavky tse-tse (mucha tse-tse). Viac ako polovica potravín sa dováža. Pri pobreží je dôležitým zdrojom obživy rybolov. Železničné trate spájajú pobrežie s vnútrozemím. Cestná sieť je kvalitná len v okolí hlavného mesta a pri pobreží. V Luande je medzinárodné letisko a najväčší námorný prístav. Vyváža sa ropa a ropné produkty, diamanty, káva. Dovážajú sa prevažne stroje a dopravné zariadenia, potraviny, suroviny, spotrebný tovar. Hlavnými obchodnými partnermi Angoly sú Čína, Portugalsko, Kórejská republika, India a USA.

Obyvateľstvo

Asi 90 % obyvateľstva tvoria bantuskí černosi (60 % záp. Bantuovia, 30 % konžskí Bantuovia). K hlavným etnickým skupinám patria Ovimbunduovia (37,2 %), Mbunduovia (21,6 %) a Kongovia (13,2 %). Osídlenie Angoly je nerovnomerné, sústredené najmä pri pobreží. 83 % obyvateľov vyznáva kresťanstvo (najmä katolíci, 50 %), ostatní tradičné miestne náboženstvá (2014). Podiel mestského obyvateľstva 46 % (2016). Najväčšie mestá: Luanda, Huambo, Benguela, Lobito, Cabinda.

Dejiny

Najstaršími obyvateľmi územia dnešnej Angoly boli pravdepodobne lovecké a zberačské skupiny hovoriace khoisanskými jazykmi. V prvom tisícročí prebiehali veľké migrácie obyvateľov hovoriacich bantuskými jazykmi, pravdepodobne zo str. Afriky, ktorí sa tam usádzali, asimilovali pôvodné obyvateľstvo a zaviedli alebo aspoň zdokonalili technológiu spracovania železa a pestovania obilnín. Migrácie sa skončili v 16. stor. Na území dnešnej Angoly vzniklo niekoľko centralizovaných kráľovstiev, z nich najvýznamnejšou bola Konžská ríša (vznikla ako prvá v 13. stor.) s hlavným mestom M’banza Kongo, ktoré Portugalčania nazvali São Salvador do Congo. Na juh od nej sa od 15. stor. rozprestieralo kráľovstvo Ndongo (Ngola), jeho panovník mal titul ngola (odtiaľ názov krajiny). R. 1483 objavili Angolu Portugalčania, 1589 – 1951 portugalská kolónia; v 16. – 19. stor. stredisko obchodu s otrokmi a so slonovinou na západoafrickom pobreží. V 1. pol. 17. stor. zjednotenie kmeňov pod vedením kráľovnej Žinga Mbandi (1625 – 55). R. 1650 – 70 boli potlačené povstania domorodého obyvateľstva. Malé nezávislé kráľovstvá pretrvali až do 1. pol. 20. stor.

Začiatkom 20. stor. Portugalčania kruto potlačili niekoľko veľkých kmeňových povstaní, po nástupe portugalského diktátora Salazara k moci (1932) všestranné kolonialistické vykorisťovanie Angoly (nútené práce, asimilácia, drancovanie prírodného bohatstva), 1951 – 73 zámorská provincia Portugalska, 1973 – 75 s vnútornou autonómiou. Po 2. svet. vojne zosilnenie národnooslobodzovacieho úsilia: 1954 založený Zväz severoangolského ľudu (UPNA), ktorý po zlúčení s Demokratickou stranou Angoly vytvoril 1962 Národný front oslobodenia Angoly (FNLA; Holden Álvaro Roberto, *1923, †2007) a exilovú vládu v Kinshase; 1956 zlúčením ľavicových strán vzniklo Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly (MPLA; Mário Pinto de Andrade, *1928, †1990, A. A. Neto, A. L. Cabral) a 1966 Národný zväz za úplnú nezávislosť Angoly (UNITA; J. M. Savimbi). Od 1961 ozbrojený boj, ktorý bol spočiatku namierený proti portugalským kolonistom, neskôr vyústil do vzájomných potýčok. Po štátnom prevrate v Portugalsku (1974) podpísaná dohoda s troma národnooslobodzovacími hnutiami v Angole, 1975 nezávislosť, vyhlásená Angolská ľudová republika s vládou jedinej politickej strany (MPLA), prezidentom Angoly A. A. Neto; FNLA a UNITA v opozícii. Rozpútaná občianska vojna za účasti kubánskych vojsk a vojsk Južnej Afriky podporujúcich opozíciu, počas 20 rokov v nej zahynulo 500-tis. a ušlo 1,4 mil. ľudí. R. 1988 dohoda o politickom urovnaní vojenských konfliktov, odchod juhoafrických a 1991 ukončený aj odsun kubánskych vojenských jednotiek, 1989 podpísaná dohoda medzi prezidentom J. E. dos Santosom a predsedom organizície UNITA J. Savimbim o ukončení občianskej vojny, 1991 zavedený systém viacerých politických strán, 1992 zmena názvu na Angolská republika a pod dohľadom OSN prvé slobodné voľby.

Počas nového vojenského konfliktu v septembri 1992 prišlo o život 100-tis. ľudí. V novembri 1994 bola uzavretá dohoda medzi vládnym hnutím MPLA a organizáciou UNITA. V septembri 1995 sa v Bruseli konala konferencia OSN o obnove vojnami postihnutej krajiny, na ktorej sa zúčastnil prezident J. E. dos Santos a vodca organizácie UNITA J. Savimbi. Koncom septembra 1995 vláda a UNITA uzavreli v exkláve Cabinda prímerie, no už v decembri vypukli vojenské konflikty. Podľa mierovej zmluvy mali byť do 8. 2. 1996 príslušníci organizácie UNITA odzbrojení a koncentrovaní do štyroch táborov. Prezident po dohode s americkým prezidentom J. Carterom prepustil 340 členov organizácie UNITA, pričom OSN predĺžila mandát mierových vojsk v Angole. Do pol. júna 1996 bola UNITA odzbrojená, prezident vládu rozpustil. V apríli 1997 bola z prívržencov MPLA a UNITA vytvorená vláda jednoty a národného zmierenia, ktorej predsedom sa stal Fernando José de França Dias Van-Dúnem (*1934). R. 1998 opäť vypukli vojenské konflikty, keďže UNITA odmietla konečnú mierovú dohodu. Koncom 1999 vládne vojská získali kontrolu nad väčšinou územia štátu, vojenské konflikty však pretrvávali aj v nasledujúcich rokoch. Vo februári 2002 zahynul počas vojenského konfliktu s vládnymi vojskami vodca organizácie UNITA J. Savimbi. V marci 2002 bolo uzatvorené prímerie a 4. apríla ukončená takmer 27 rokov trvajúca občianska vojna. V parlamentných voľbách 2008, ako aj 2012 zvíťazilo MPLA a vo funkcii prezidenta bol potvrdený J. E. dos Santos. R. 2010 bola prijatá nová ústava. Od 2017 je prezidentom Angoly João Manuel Gonçalves Lourenço (*1954).

Štátoprávne usporiadanie

Angola je nezávislá republika, hlavou štátu je prezident, zákonodarným zborom jednokomorové Národné zhromaždenie (Assembleia Nacional; 220 poslancov volených na 4 roky).

Angola, prezidenti
1975 – 1979 António Agostinho Neto
1979 – 2017 José Eduardo dos Santos
od 2017 João Manuel Gonçalves Lourenço

Annaba

Annaba, do 1962 Bône — prístavné mesto v severovýchodnom Alžírsku pri Stredozemnom mori, administratívne stredisko vilájetu Annaba; 343-tis. obyvateľov (2008). Jedno z dôležitých priemyselných stredísk Alžírska. Priemysel chemický (spracovanie ropy), hutnícky, metalurgický, strojársky (výroba dopravných prostriedkov), tabakový, potravinársky, spracovanie korku. Exportný prístav (vývoz ocele, liatiny, fosforitov, poľnohospodárskeho tovaru). Železničný uzol, medzinárodné letisko. Turistika, kúpele.

Vzniklo v 12. stor. pred n. l. ako fenická obchodná stanica (Ophni), po 201 pred n. l. rezidencia numidských kráľov (názov Hippo Regius), neskôr rímske mesto, jedno z najluxusnejších starovekých miest. R. 393 sa tam konala synoda (koncil) ranokresťanskej cirkvi. Sídlo biskupstva, ktorého biskupom sa 396 stal sv. Augustín. R. 430 mesto obliehané Vandalmi, ktorí ho 431 dobyli a spustošili, krátky rozkvet zažilo po dobytí Byzanciou (533), 697 ho zničili Arabi. V nasledujúcom období oporný bod pirátov. Od 1160 patrilo berberskej dynastii Almohádovcov, asi od 1250 dynastii Hafsovcov, 1533 – 35 a 1540 – 1830 Osmanskej ríši, 26. 6. 1832 dobyté Francúzskom (názov Bône). Archeologickým výskumom boli odkryté početné pamiatky z rímskeho obdobia (fórum – jedno z najväčších v sev. Afrike, termy, divadlo, vodovod, veľký počet mozaikových dlážok). Bazilika sv. Augustína (1881 – 1900). Univerzita (založená 1975), archeologické múzeum.

al-Ansár

al-Ansár [arab.] —

1. príslušníci medinských kmeňov Aus a Chazradž, nasledovníci proroka Mohameda, u ktorých našiel útočisko pri odchode z Mekky (hedžra);

2. stúpenci Sudánca al-Mahdího (Muhammad Ahmad ibn as-Sajjid Abdalláh), ktorý sa koncom 19. stor. vyhlásil za mahdího, nového proroka, Bohom určeného na obnovu islamu.

apartheid

apartheid [-te-; afrikaans] —

1. v africkom politickom kontexte oddelený vývoj, izolovaná existencia;

2. doktrína politického systému v Južnej Afrike založená na rasovej, územnej, biologickej a kultúrnej segregácii jednotlivých rás. Apartheid zaviedli belošskí usadlíci, ktorí sa pridŕžali puritánskeho učenia kalvínskej cirkvi o Božej predurčenosti bielej rasy a búrskeho národa ako nositeľa kresťanskej civilizácie v Afrike, pričom odmietali akýkoľvek prejav rasovej a náboženskej tolerancie. Oficiálnym cieľom apartheidu bolo zabezpečiť jednotlivým etnickým zložkám obyvateľstva Južnej Afriky oddelený rozvoj v špecifických podmienkach, ktoré zodpovedali ich doterajšiemu vývoju. Už po vzniku Juhoafrickej únie bol 1909 prijatý diskriminačný Zákon o Južnej Afrike, ktorý platil vyše 50 rokov a 1961 sa stal základom ústavy vzniknutej Juhoafrickej republiky (JAR). R. 1948, keď sa k moci dostala Národná strana (angl. National Party), ktorá mala ideu apartheidu zakotvenú v predvolebnom programe už 1947, sa apartheid stal štátnou politikou. Od 1948 juhoafrická vláda postupne zaradila do ústavy okolo 300 zákonov obsahujúcich zásady apartheidu, ktoré obmedzovali základné ľudské práva nebelošského obyvateľstva. Zákon O rozvoji bantuskej samosprávy (angl. (Bantu Self-Government Act) z 1959 zrušil zastúpenie afrického obyvateľstva v parlamente a umožnil založenie bantustanov. Apartheid dovolil Indom a miešancom žiť vo vymedzenom priestore, v getách, zároveň ich však zbavil politických práv. Afričanom vymedzil niekoľko sto územných celkov zaberajúcich 13 % územia štátu. Zákony O zákaze zmiešaných manželstiev z 1949 a O boji proti nemravnosti zakazovali manželský a iný styk medzi bielym a farebným obyvateľstvom. Zákonom O univerzitnom vzdelaní z 1959 farebné obyvateľstvo stratilo právo vzdelávať sa na univerzitách spolu s bielymi študentmi. Politika apartheidu vyvolala ostré protesty v samotnej Južnej Afrike, v Organizácii africkej jednoty (dnes Africká únia), v OSN a vo svetovej verejnosti. R. 1973 OSN vyhlásila desaťročie boja proti rasizmu. Na výzvu OSN bolo obdobie od 21. 3. 1978 – 20. 3. 1979 vyhlásené za Medzinárodný rok boja proti apartheidu. Medzinárodné aktivity, protesty, ekonomické sankcie a politická izolácia prinútili vládu Južnej Afriky začiatkom 80. rokov 20. stor. niektoré zákony zmierniť. Systém apartheidu trval od 1948 do 1. 2. 1991, keď juhoafrický prezident F. W. de Klerk vyhlásil, že v priebehu 5 mesiacov budú v krajine zrušené najdôležitejšie zákony apartheidu. Prezidentov manifest priznávajúci pôvodnému africkému obyvateľstvu spoluúčasť na politických rozhodnutiach a postupné rušenie zákonov zameraných na segregáciu farebného obyvateľstva sa stretol s ostrým nesúhlasom konzervatívnych vrstiev bieleho obyvateľstva. Definitívny koniec apartheidu priniesli až prvé demokratické voľby v apríli 1994, nová dočasná ústava a vláda na čele s prvým africkým prezidentom N. Mandelom (→ Južná Afrika, dejiny).

Asuán

Asuán, arab. Aswán — mesto v juhových. Egypte na pravom brehu Nílu, administratívne stredisko guvernorátu Asuán; 290-tis. obyvateľov (2012). Najväčšie hospodárske stredisko juž. Egypta. Priemysel textilný, energetický, výroba hnojív. Konečná stanica železničnej trate vedúcej údolím Nílu, riečny prístav.

Kontinuálne osídlenie od egyptského staroveku, keď bol Asuán strediskom 1. hornoegyptského kraja, egypt. Sunu, gr. Syene. Za Rimanov, Turkov a Britov pohraničné posádkové mesto. V súčasnosti významná archeologická lokalita: chrám bohyne Eset datovaný až do vlády Ptolemaia III. a Ptolemaia IV., južne od mesta známe lomy, v ktorých sa ťažila žula na stavbu pyramíd. V Severných lomoch sa nachádza najväčší obelisk (nedokončený), v Južných lomoch napr. nedokončená socha niektorého egyptského panovníka. V okolí sú ďalšie významné archeologické lokality, napr. Kubbet el-Hawa, Elefantína, Sahel. Pamiatky z ostrovčeka Fílé (zaplavený vodami Asuánskej priehrady) boli 1972 – 80 premiestnené na ostrovček Agilkia. Zachované ruiny bývalého koptského Kláštora sv. Simeona (9. – 11. stor.), mešita. Turistický ruch. Južne od Asuánu priehradné nádrže (Asuánska priehrada).

Asuánska priehrada

Asuánska priehrada

1. priehrada s hydroelektrárňou (inštalovaný výkon 592 MW) na rieke Níl (nad kataraktmi) v juž. Egypte (5 km juž. od Asuánu). Postavená Britmi 1898 – 1902, 1912 a 1933 zvýšená (výška hrádze 54 m, dĺžka koruny hrádze 2,14 km, objem vodnej nádrže 5,4 mld. m3). Využíva sa ako ochrana pred povodňami, na zavlažovanie a na zásobovanie elektrickou energiou;

2. aj as-Sadd al-Álí — priehrada s hydroelektrárňou (inštalovaný výkon 2 100 MW) na rieke Níl vybudovaná 1960 – 70 (za pomoci bývalého Sovietskeho zväzu) 7 km na juh od staršej. Výška hrádze 111 m, dĺžka koruny hrádze 5 km. Vodná nádrž nazvaná Násirovo jazero (Birkat an Naşr; podľa egyptského prezidenta G. A. an-Násira), ktorú Asuánska priehrada vytvára, patrí medzi najväčšie v Afrike (objem 160 mld. m3, plocha 5 250 km2) a zasahuje až do Sudánu (tam nazývaná Núbijské jazero, Birkat an Núbia). Priehrada sa využíva ako ochrana pred povodňami, na zavlažovanie, plavbu a na zásobovanie elektrickou energiou. Vyhľadávaná turistami. Počas výstavby prebiehala pod patronátom UNESCO záchranná akcia, pri ktorej boli premiestnené niektoré staroegyptské pamiatky na záchranu pred zatopením (→ Abú Simbel).

Ašantská ríša

Ašantská ríša — stará africká ríša (kráľovstvo) na území dnešnej Ghany vytvorená po 1680 Oseiom Kofim Tutuom I. (* asi 1660, †1712 alebo 1717), ktorý spojil ašantské kmene do federácie. Na jej čele stál panovník (asantehene) sídliaci v meste Kumasi v dnešnej Ghane. Po rozsiahlych výbojoch zaberala okolo 1800 územie dnešnej str. Ghany, časti Pobrežia Slonoviny a Burkiny Faso (→ Burkina). Základom jej hospodárskej moci bol obchod s otrokmi. Po ašantských, resp. anglo-ašantských vojnách (1823 – 24, 1823 – 31, 1873 - 74, 1895 - 96, 1900) podrobená Spojeným kráľovstvom, od 1900 súčasť britskej kolónie Zlaté pobrežie (aj Zlatonosné pobrežie), pričom si zachovala vnútorný politický systém. Asantehene má i v súčasnosti v Ghane určitú politickú úlohu.

Babangida, Ibrahim Badamisi

Babangida, Ibrahim Badamisi, 17. 8. 1941 Minna — nigérijský generál, prezident. R. 1967 – 70 sa zúčastnil na potlačení separatistického hnutia v Biafre, 1983 jeden z vodcov vojenského prevratu proti civilnej vláde Nigérie, 1985 proti generálovi Muhammaduovi Buharimu (*1942), od 1985 prezident, predseda vlády a Národnej rady štátu (vojenských guvernérov), 1991 – 92 aj predseda Organizácie africkej jednoty (dnes Africká únia). Po neúspechu vo voľbách 1993 odišiel z politického života.

Balewa, Abubakar Tafawa

Balewa, Abubakar Tafawa, sir, 1. 10. 1912 Bauchi — 15. 1. 1966 pri Ife — nigérijský politik. R. 1949 s tradičným vládcom Ahmaduom Bellom (*1909 alebo 1910, †1966) založil stranu Severný ľudový zväz (Northern Peoples Congress, NPC), ktorá mala presadzovať záujmy severu. Po prijatí novej ústavy 1952 federálny minister, po víťazstve NPC vo federálnych voľbách 1959 prvý ministerský predseda Nigérie. Zavraždený počas vojenského prevratu.