İznik

İznik, gr. Nikaia, lat. Nicaea — mesto v severozápadnom Turecku v provincii (ilu) Bursa na brehu jazera İznik Gölü; 43-tis. obyvateľov (2016). V okolí pestovanie ovocia a zeleniny. Potravinársky priemysel.

Založené 316 pred n. l. Antigonom I. Monofthalmom a nazvané Antigonia. R. 301 pred n. l. dobyté Lysimachom, prebudované na mesto so štvorcovým pôdorysom a s pravouhlým uličným systémom a nazvané podľa jeho manželky Nikaia. Od 72 pred n. l. súčasť Rímskej ríše. Po zemetrasení 120 n. l. ho dal cisár Hadrián prestavať a vyzdobiť viacerými monumentálnymi verejnými budovami. Od 3. stor. n. l. dôležité strategické miesto na ceste spájajúcej východnú a západnú časť Rímskej, neskôr Byzantskej ríše (tam sídlila veľká vojenská posádka) a významné kresťanské náboženské centrum (konali sa tam dva ekumenické nicejské koncily: 325 prvý, ktorý prijal Nicejské vyznanie viery, a 787 siedmy ekumenický, resp. druhý nicejský; asi od 368 sídlo metropolitu cirkevnej provincie Bitýnia). Významný stavebný rozkvet mesta nastal v 6. stor. počas vlády Justiniána I. Veľkého, ktorý tam dal vybudovať viaceré chrámy a kláštory. R. 1075 mesto dobyté Seldžukovcami, stalo sa hlavným mestom prvej tureckej ríše v Anatólii Konyjského kráľovstva, 1097 ho naspäť dobyli vojská prvej križiackej výpravy. Po dobytí a vyplienení Konštantínopola sa 1204 – 61 stalo sídlom byzantskej exilovej vlády a patriarchu (→ Nicejské cisárstvo). Po jeho dobytí (1331) osmanským sultánom Orhanom I. (*1281, †1359) sa stalo významným centrom ranej osmanskej architektúry a neskôr aj výroby keramiky (→ iznická keramika). Veľký rozkvet mesta nastal v 16. – 17. stor., od 18. stor. začalo upadať, na začiatku 20. stor. bolo len malou dedinkou. Väčšina dovtedy zachovaných pamiatok bola počas bojov medzi Turkami a Grékmi (1922) zničená.

Stavebné pamiatky: pôvodne rímske mestské hradby (od 2. stor. n. l., dobudované okolo 268 – 269, opravované v 8. – 14. stor., celková dĺžka 5 km), v centre mesta zrekonštruovaný pôvodný byzantský chrám Hagia Sofia (založený pravdepodobne v 5. – 6. stor., 787 sa tam pravdepodobne konal koncil, prestavaný v 8. stor. a po zemetrasení 1065, výzdoba interiéru z 13. stor., v 14. stor. premenený na mešitu, ku ktorému bola 1331 – 34 pristavaná madrasa), ruiny pôvodného kláštorného Chrámu zosnutia Bohorodičky (založený pravdepodobne začiatkom 8. stor., možno však už v 6. stor., prestavaný po 1065, v interiéri sa nachádzali mozaiky z polovice 9. stor. známe len z fotografií, 1922 zničený), Zelená mešita (1378 – 92, s minaretom dekorovaným glazovanou keramikou), imaret Nilüfera Hatuna (kuchyňa pre chudobných, koniec 14. stor.), viaceré madrasy, hrobky a kúpele zo 14. stor. (napr. madrasa Sülejmana Pašu, najstaršia zachovaná osmanská madrasa; hrobka Candarlı Türbe, 1387; hamam Murata I., zrenovovaný 2007) a i.