Adana — mesto v juž. Turecku v Anatólii v prímorskej nížine Çukurova neďaleko ústia rieky Seyhan do Iskenderunského zálivu, administratívne stredisko provincie (ilu) Adana; 1,664 mil. obyvateľov (2014). Priemysel textilný (bavlnársky), strojársky, tabakový, stavebných materiálov (výroba cementu), potravinársky. V okolí rozsiahle sady subtropického ovocia. Obchodné centrum juhotureckej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie bavlníka). Dopravná križovatka.

Mesto známe už v staroveku, rozkvet v 6. stor. pred n. l. Kamenný most Taş Köprü (dlhý 310 m) postavený cisárom Hadriánom v 2. stor. n. l., mešity z 15. a 16. stor. Univerzita (založená 1973).

Adapazarı — mesto v severozáp. Turecku v provincii (ilu) Sakarya na rieke Sakarya Nehri na starej vojenskej ceste z Istanbulu na východ; 240-tis. obyvateľov (2011). Priemysel dopravných prostriedkov (vagónka), chemický, papiernický, potravinársky, cementársky, výroba rafinovaného cukru, hodvábu, plátna a fajok. Export tabaku, orechového dreva a zeleniny (predovšetkým do Istanbulu). Dôležité obchodné a priemyselné centrum spojené železničnou traťou s Anatóliou. Dopravná križovatka.

Afyonkarahisar [-jon- -šar-] — mesto v Turecku v záp. časti Anatólskej plošiny; administratívne stredisko provincie (ilu) Afyonkarahisar; 187-tis. obyvateľov (2012). Stredisko obchodu. Priemysel kovoobrábací, výroba cementu a kobercov. Pestovanie maku na lekárske účely. Cestný a železničný uzol, letisko. Ruiny citadely, mešita z epochy Seldžukovcov, madrasa (oblastné múzeum).

Ağrı Dağı → Ararat

Aladağ → Antitaurus

Anatólska plošina, tur. Anadolu Yaylası — plošina v Turecku na polostrove Malá Ázia, na severe ohraničená Pontskými vrchmi, na juhu Taurusom; priemerné výšky 900 – 1 500 m n. m., najvyšší vrch je vyhasnutá sopka Erciyas Dağı, 3 917 m n. m. Budovaná slabo zvrásnenými paleozoickými horninami prekrytými najmä treťohornými jazernými sedimentmi; početné bezodtokové kotliny s reliktnými a tektonickými jazerami. Hlavné toky: Menderes, Sakarya, Kizilirmak; suché kontinentálne subtropické podnebie s priemernými teplotami v januári od 3 °C na západe do -5 °C na východe, v júli od 20 °C do 24 °C, zrážky 300 – 350 mm (najmä v zime); suché stepi a polopúšte.

Angora → Ankara

Ankara, gr. Ankyra, lat. Aucyra, 1361 – 1930 Angora — hlavné mesto Turecka, administratívne stredisko provincie (ilu) Ankara v str. Anatólii; 4,588 mil. obyvateľov (2014). Sídlo vládnych inštitúcií a ústredných úradov. Priemysel strojársky, zbrojársky, letecký, textilný, kožiarsky, chemický, potravinársky, energetický, výroba dopravných prostriedkov; umelecké remeslá. Dopravná križovatka, medzinárodné letisko.

Pôvodne osídlená pravdepodobne Chetitmi (na mieste osmanskej citadely stál asi chetitský hrad), v 7. stor. pred n. l. sídlisko Frýgov (kráľ Midas), neskôr patrila Lýdskej ríši. V polovici 6. stor. pred n. l. ju dobyl perzský kráľ Kýros, potom tam sídlili Kelti (Galaťania), v 2. – 1. stor. pred n. l. Rimania, 334 pred n. l. ju na svojej výprave dobyl Alexander III. Veľký, obdobie rozkvetu za cisára Augusta, ktorý ju 25 pred n. l. začlenil do Rímskej ríše – centrum rímskej provincie Galatia. Postupne patrila Byzantskej ríši, v neskororímskom a byzantskom období cirkevné centrum (koncily 314 a 358), obliehali ju Peržania (Sásánovci), v 7. – 8. stor. pod nadvládou Arabov, potom križiakov, 1073 sa jej zmocnili Seldžukovci, po nich 1352 osmanskí Turci. R. 1402 v bitke pri Ankare Timúrove vojská porazili armádu osmanského sultána Bajezida I. (Yıldırıma). R. 1919 sa Ankara stala centrom národnooslobodzovacieho boja Turkov vedeného Mustafom Kemalom Pašom (→ Atatürk), po víťazstve tureckých národnooslobodzovacích síl od 1923 hlavné mesto Turecka.

Stavebné pamiatky: nad mestom ruiny pevnosti (založená v 7. stor.), v meste stĺp Juliána Apostatu vysoký 15 m (postavený údajne pri jeho návšteve 362 n. l.), zvyšky korintského chrámu (pôvodne zasvätený frýgickému božstvu, od 1. stor. pred n. l. chrám Romy a cisára Augusta so štvorriadkovým nápisom v latinskom a gréckom jazyku o hrdinských činoch cisára – Monumentum Ancyranum), rímske kúpele (3. stor.), viacero mešít (Nová mešita, 16. stor.; Mešita Hadžiho Bajrama, 15. stor.; mešita Kocatepe, 1967 – 87), Atatürkovo mauzóleum (1944 a 1953).

Viacero univerzít (napr. Gaziho univerzita, 1926; Ankarská univerzita, 1946), múzeá (v budove bývalého bazára z 1464 – 71 archeologické múzeum maloázijských civilizácií, najmä zbierky z chetitského obdobia, etnografické múzeum, technické múzeum), štátne divadlo a i.

Antakya, pôvodne Antiochia — mesto v juhovýchodnom Turecku, administratívne stredisko provincie (ilu) Hatay; 219-tis. obyvateľov (2014). Priemysel chemický, textilný. Poľnohospodárske stredisko. Významné centrum kultúrno-poznávacieho cestovného ruchu. Sídlo ortodoxného patriarchátu. Od antiky významné kultúrne a náboženské centrum (→ Antiochia).

Antalya, predtým Adalia — prístavné mesto v juhozápadnom Turecku pri Stredozemnom mori na brehu Antalyjského zálivu, administratívne stredisko provincie Antalya; 1,068 mil. obyvateľov (2014). Priemysel textilný, drevársky, potravinársky, výroba hliníka, cementársky, lodiarsky. Letisko. Atraktívne centrum turistickej riviéry.

Založené v 2. stor. pred n. l. ako Attalia pergamským kráľom Attalom II. Filadelfom. Od 79 pred n. l. rímske, potom byzantské, od 1207 do začiatku 14. stor. pod vládou Seldžukovcov, od konca 14. stor. a definitívne od 1415 turecké.

Stavebné pamiatky: z rímskeho obdobia pochádza Hadriánova brána (zvyšok opevnenia, okolo 130), z obdobia vlády Seldžukovcov minaret Yivli (1212). Staré mesto má osmanský charakter (mešita z 1373, dnes etnologické múzeum, ruiny madrasy a i.). Pri meste sa nachádza archeologické múzeum (najmä nálezy z Lýkie).

Antiochia, gr. Antiocheia — antické mesto v Malej Ázii na ľavom brehu rieky Orontes (dnes Asi); dnes mesto Antakya v Turecku. Založené 301 pred n. l. sýrskym kráľom Seleukom I. Nikatorom na križovatke obchodných ciest medzi Malou Áziou a Sýriou a nazvané podľa jeho brata. Jedno z najvýznamnejších miest helenistického sveta, hlavné mesto seleukovskej ríše. Antiochia bola postavená podľa helenistických urbanistických plánov na šachovnicovom pôdoryse. Hlavnú ulicu spájajúcu prístavy lemovali stĺporadia, pitná voda sa privádzala akvaduktmi z okolitých hôr. V blízkosti ležal ostrovček Dafné, na ktorom bol chrám boha Apolóna. R. 64 pred n. l. sa Antiochie zmocnili Rimania, stala sa hlavným mestom rímskej provincie Sýria a sídlom rímskeho miestodržiteľa. V rímskom období mesto prekvitalo (tretie najväčšie mesto Rímskej ríše), malo vybudované množstvo verejných i súkromných budov (námestia, chrámy, baziliky, paláce, divadlo, amfiteáter). V 3. stor. bola hlavná ulica dláždená, v mnohých domoch a palácoch sa našli početné mozaiky. R. 526 bola Antiochia zničená zemetrasením, po vpáde Peržanov 540 úplne spustošená, znovu vybudovaná za Justiniána I. Veľkého. R. 638 obsadená Arabmi. V kresťanskom období tu vznikla prvá kresťanská obec, Antiochia sa stala sídlom kresťanského patriarchu, tu boli stúpenci Kristovho učenia prvýkrát označení ako kresťania (Christianoi), stala sa centrom ranokresťanskej teológie (→ antiochijská škola). R. 1098 dobytá križiakmi, hlavné mesto Antiochijského kniežatstva, 1268 opäť arabská, od 1516 súčasť Osmanskej ríše. Narodili sa tu napr. rímsky historik Ammianus Marcellinus a rečník Libanios, v ktorého početných dielach a listoch sa zachoval obraz rušného mesta zo 4. stor. n. l.

Antitaurus, tur. Altin Dağları, bývalý Aladaǧ — pohorie na juhu str. Turecka v Malej Ázii, najvyššia časť pohoria Taurus. Zložené z viacerých chrbtov rozčlenených prítokmi riek Seyhan a Ceyhan. Dĺžka okolo 200 km, maximálna výška 3 900 m n. m. Budované paleozoickými metamorfovanými (bridlice) a sedimentárnymi (pieskovce) horninami. Vyvrásnené v hercýnskej orogenéze, dodatočne vyzdvihnuté počas alpínskej orogenézy. Pokryté ihličnatými lesmi. Kočovný chov tiav, mulov, oviec.

Araks, arménsky Araxa, azerbajdžansky Araz, perzsky Eres, turecky Aras— rieka v Zakaukazsku v Ázii, hraničná rieka Arménska a Azerbajdžanu s Iránom a Tureckom; najväčší pravostranný prítok Kury; dĺžka 1 072 km, rozloha povodia 102-tisíc km², priemerný ročný prietok 285 m³/s. Pramení v Turecku v Arménskej vysočine. Ako typicky horská rieka tečie tiesňavami až po vyústenie do Araratskej roviny. Na dolnom toku preteká Muganskou stepou a Miľskou stepou, na Kursko-arakskej nížine na území Azerbajdžanu sa vlieva do Kury. Najvýznamnejšie prítoky sú Arpa, Razdan, Vozopan. Na rieke sú dvakrát do roka záplavy: v marci – júni (z topiaceho sa snehu) a v novembri – decembri (z dažďov). Araks je nesplavná rieka, je však využívaná energeticky (viacero vodných elektrární) a na dolnom toku na zavlažovanie.

Ararat, tur. Ağrı Dağı — sopečný masív na východe Turecka v Arménskej vysočine, vyhasnutý od 1840. Má 2 bazaltové vrcholy: Veľký Ararat (5 165 m n. m.) a Malý Ararat (3 925 m n. m.) oddelené hlbokým sedlom Sardar-Bulak. Štít Veľkého Araratu pokrýva večný sneh a neveľké ľadovce (nad 4 250 m n. m.). Na svahoch chudobné vysokohorské rastlinstvo, na úpätí polopúšťové stepi. Prvý výstup 1829.

Všeobecne tradované miesto pristátia Noemovej archy po potope sveta. Podľa biblického podania sa však miesto pristátia archy (1M 8, 4) nevzťahuje na horu Ararat, ale na starovekú krajinu Ararat (asi Urartu).

Araratská rovina — rovinaté dno kotliny na str. toku rieky Araks, súčasť Arménskej vysočiny v juhozáp. časti Arménska a v Turecku. Na severe je ohraničená čadičovým masívom Aragacu (4 090 m n. m.), na severovýchode Gegamským chrbtom, na juhu sopečným masívom Araratu (v Turecku); dĺžka roviny 90 km, výška 800 – 1 000 m n. m. Povrch budovaný štvrtohornými usadeninami. Podnebie je výrazne kontinentálne, polopúšťové. Z rieky Araks, ktorá preteká územím, sa čerpá voda do rozsiahlej siete zavodňovacích kanálov. Pestovanie najmä bavlníka, viniča, zeleniny, juž. ovocia. Dôležitými centrami sú Jerevan, Armavir (Hoktemberjan) a Vagharšapat (Ečmiadzin). Araratskou rovinou vedú železničné trate a cesta do Baku, ako aj k jazeru Sevan a do Batumi.

Arda, gr. Ardas, tur. Arda Nehri — rieka v Bulharsku, Grécku a Turecku, pravostranný prítok Marice; dĺžka 272 km (v Bulharsku 241 km). Tečie zníženinou vo vých. časti Rodop striedavo zúženými profilmi a rozšírenými úsekmi. Využívaná na zavlažovanie, na str. toku priehrady a vodné elektrárne. Dôležité mesto na rieke Kărdžali.

Babaeski — mesto v európskej časti Turecka v provincii Kırklareli; 28-tis. obyvateľov (2014). Stredisko spracovania cukrovej repy. Mešita z 15. stor. a mešita zo 16. stor. postavená podľa projektov tureckého staviteľa Sinana. V okolí ložiská zemného plynu.

Balkán — 1. súhrnné označenie štátov a území na Balkánskom polostrove, t. j. Albánska, Bosny a Hercegoviny, Bulharska, Čiernej Hory, Grécka, Chorvátska, Severného Macedónska, Rumunska, Slovinska, Srbska a európskej časti Turecka;

2. → Stará planina.

Beyşehir Gölü [bajše-] — jazero v Turecku v strednej Anatólii v tektonickej zníženine vo výške 1 116 m n. m.; plocha 651 km² (najväčšie sladkovodné jazero krajiny), dĺžka 45 km, šírka 25 km, maximálna hĺbka 10 m. Jazero má niekoľko ostrovov. Je využívané na zavlažovanie.

Bospor —

1. turecky Karadeniz Boğazı — prieliv medzi európskou časťou (Balkánsky polostrov) a ázijskou časťou (Malá Ázia) Turecka spájajúci Čierne more a Marmarské more; dĺžka okolo 33 km, minimálna šírka 660 m (najužší prieliv medzi svetadielmi), hĺbka 33 – 105 m. Povrchový prúd menej slanej vody (18 – 20 ‰) preniká z Čierneho mora do Marmarského mora, slanšia voda (37 ‰) pri dne prúdi opačne. Koncom treťohôr bol prieliv riečnou dolinou, v období glaciálov súšou, až po ústupe posledného (würmského) ľadovca morským prielivom. Má strmé vysoké svahy a veľa zátok, najväčšou je Zlatý roh v juhozápadnej časti. Na obidvoch stranách sa rozkladá Istanbul. Prieliv je jednou z najfrekventovanejších námorných trás na svete. Je preklenutý troma mostami, pod dnom vedie železničný tunel.

2. Kimmerský Bospor — v staroveku názov morskej úžiny medzi Čiernym morom a Azovským morom, dnes Kerčský prieliv. Na obidvoch stranách prielivu ležala Bosporská ríša.

Carihrad — slovanský názov hlavného mesta Byzantskej ríše Konštantínopol, dnes Istanbul.

Ceyhan [džej-], tur. Ceyhan Nehri — rieka v južnom Turecku; dĺžka 475 km, rozloha povodia 21 200 km², priemerný ročný prietok 230 m³/s. Vzniká spojením niekoľkých menších tokov Arménskeho Taurusu v blízkosti mesta Elbistan, preteká nížinou Çukurova a rozsiahlou deltou vytváranou spolu s riekou Seyhan ústi do Iskenderunského zálivu Stredozemného mora. Využívaná na výrobu elektrickej energie a na zavlažovanie (viacero priehrad a hydroelektrární). Na rieke leží mesto Ceyhan, v antike nazývané Pyramos.

Eğirdir Gölü, pôvodne Eğridir Gölü — jazero tektonického pôvodu v záp. Turecku juhozáp. od Anatólskej plošiny, severových. od mesta İsparta, 924 m n. m.; plocha 520 km², dĺžka 35 km, šírka 16 km. Jeho sev. časť sa nazýva Hoyran. Z jazera vyteká rieka Aksu.

Hacılar [-dži-] — archeologická lokalita (tel) v Turecku v severovýchodnej Anatólii v provincii (ilu) Burdur pri meste Burdur. Koncom 50. rokov 20. stor. tam bola odkrytá ranoneolitická osada (anglický archeológ James Mellaart, *1925) so zdrojom vody, ktorá ležala na dôležitej obchodnej ceste. Najstaršie stopy osídlenia patria ešte do tzv. predkeramického neolitu (vyše 7000 pred n. l.). Osadu tvorili pravouhlé príbytky s tehlovými múrmi pomaľovanými červenou farbou. Pod dlážkou mnohých obydlí sa našli ľudské lebky. V neskoršom období boli príbytkami dvojpodlažné domy z nepálených tehál na kamenných základoch. Okná boli pravouhlé, vchody do domov široké, v príbytkoch boli výklenky, kde sa umiestňovali sošky žien z nepálenej hliny. Popri bežnej keramike vyrábali obyvatelia osady aj nádoby (väčšina maľovaná v geometrickom štýle) v tvare zvierat, ľudí alebo ľudských hláv, ako aj nádoby z alabastru, náramky z mušlí a kostené kosáky. Osada zanikla po silnom požiari. Po jej splanírovaní tam onedlho vzniklo sídlo s prstencovým opevnením s hrúbkou múrov 2 m. Zaniklo násilne, o čom svedčia spálené kosti detí v ruinách opevnenej osady.

Halys [gr.] — v antike názov rieky (dnes Kizilirmak v Turecku) tvoriacej hranicu medzi Lýdiou a Perzskou ríšou. Známa z dvojznačnej veštby veštiarne v Delfách lýdskemu kráľovi Kroisovi pred výpravou proti perzskému kráľovi Kýrovi II. Veľkému: Ak prekročíš rieku Halys, zničíš veľkú ríšu (zničenou ríšou však bola jeho vlastná ríša Lýdia).

Helléspontos — starogrécky názov prielivu Dardanely nazvaného podľa starogréckej mytologickej postavy Hellé; podľa najnovšieho prepisu Helespont.

Hisarlık — pahorok v severozáp. Turecku v blízkosti ústia rieky Menderes (hist. Skamander) do Egejského mora juhozáp. od prístavného mesta Çanakkale na ázijskom brehu Dardanel. Nachádza sa tam archeologická lokalita, ktorá bola stotožnená so starovekým mestom Trója.

İskenderun, predtým Alexandretta — prístavné mesto v južnom Turecku v provincii (ilu) Hatay na pobreží Iskenderunského zálivu; 247-tis. obyvateľov (2016). Z priemyselných odvetví je zastúpený hutnícky, chemický, lodný, textilný a potravinársky priemysel. Mesto má železničné a cestné spojenie s vnútrozemím, ako aj so susednou Sýriou, predstavuje jeden z najvýznamnejších obchodných prístavov krajiny (vývoz ropy, rúd chrómu, uhlia, bavlny a obilia) a vojenský prístav; İskenderun je ropovodom spojený s mestom Batman a s Irakom (mesto Kirkúk). V blízkosti sa ťažia rudy železa, mramor a stavebný piesok a nachádzajú sa ložiská azbestu.

Mesto bolo založené v roku 333 pred n. l. pod názvom Alexandria (Alexandria ad Issue) Alexandrom III. Veľkým po jeho bitke pri meste Issos (asi 37 km severne od dnešného İskenderuna), v ktorej porazil perzského kráľa Dareia III. Malo nahradiť neďaleké pôvodne fenické mesto Myriandros a stať sa východiskovým bodom do severnej Sýrie. Od roku 168 pred n. l. bolo súčasťou Rímskej ríše, po jej rozdelení v roku 395 Byzantskej ríše. Ako prístavné mesto bolo predmetom sporov medzi Arabmi a Byzanciou, v roku 1516 dobyli oblasť egyptskí mamlúci, 1517 ju ovládla Osmanská ríša. İskenderun až do objavenia nových, alternatívnych trás predstavoval východisko pozemného obchodného spojenia s Iránom, Indiou a východnou Áziou. V roku 1872 postihlo mesto zemetrasenie, ktoré spôsobilo veľké škody. Pod nadvládou Osmanskej ríše bolo až do 1. svetovej vojny, keď bolo obsadené francúzskymi vojskami, a v roku 1921 sa ako autonómny sandžak Alexandretta stalo súčasťou mandátneho územia Sýria pod správou Francúzska. V roku 1938 sa stalo hlavným mestom novovzniknutého nezávislého štátu Hatay, ktorý bol od roku 1939 súčasťou Turecka.

V meste sa nachádzajú zvyšky mestského opevnenia (17. stor.), rímskokatolícky kostol (19. stor.) a múzeum námorníctva (založené 2009).

Iskenderunský záliv, tur. İskenderun Körfezi — záliv Stredozemného mora pri južnom pobreží Turecka; dĺžka 72 km, šírka 45 km, hĺbka do 73 m. Ústi doň rieka Ceyhan. Na pobreží zálivu leží prístavné mesto İskenderun.

Isparta — mesto v juhozápadnom Turecku v pohorí Západný Taurus (Lýcijský Taurus), 1 035 m n. m., v blízkosti jazera Eğridir Gölü, administratívne stredisko provincie (ilu) Isparta; 242-tis. obyvateľov (2016). Významný priemysel stavebných hmôt (jedna z najväčších cementární v krajine), výroba ružového oleja a kobercov. Obilný trh. V okolí pestovanie tabaku a ruží. Dobré železničné aj cestné spojenie s celou krajinou, letisko. Isparta leží na tektonickej línii, 1889 zničená v dôsledku silného zemetrasenia. Zvyšky byzantskej pevnosti, mešity Hızırbey Camii (okolo 1325), Kutlubey Camii (nazývaná aj Veľká mešita, Ulu Camii, 1429 – 19. stor.), Hacı Abdi Camii (1569), Firdevs Paşa Camii (16. stor., podľa návrhu Sinana, preto nazývaná aj Sinanova mešita) a i. Múzeá, univerzita.

İzmir, historicky Smyrna — prístavné mesto v západnom Turecku, administratívne stredisko provincie (ilu) İzmir na pobreží Izmirského zálivu (Egejské more); 4,280 mil. obyvateľov (3. najväčšie mesto krajiny, 2017). Druhé najvýznamnejšie stredisko priemyslu (po Istanbule). Priemysel hutnícky, potravinársky (olejársky a i.), tabakový, textilný (najmä bavlnársky, výroba kobercov), automobilový, lodný, chemický, koksárenský, kovoobrábací, elektrotechnický, stavebných materiálov, papiernický, polygrafický, energetický (tepelná elektráreň 3 000 MW, v okolí menšie vodné elektrárne s výkonom do 1 000 MW). Významné stredisko obchodu a finančníctva, každoročné medzinárodné trhy. Cestný uzol, železničné spojenie s vnútrozemím, jeden z najvýznamnejších námorných prístavov krajiny (vývoz tabaku, fíg, bavlny a rúd), medzinárodné letisko. Vyhľadávané turistické stredisko.

Územie İzmiru patrí k oblasti s najstarším ľudským osídlením v okolí Stredozemného mora. Od 3. tisícročia pred n. l. tam sídlili protoindoeurópske spoločenstvá. İzmir pod názvom Smyrna založil okolo 1000 pred n. l. grécky kmeň Aiolov; jedno zo 7 miest, ktoré o sebe tvrdili, že sú rodiskom Homéra. V 7. stor. pred n. l. ho osídlili Ióni z Kolofónu, 575 pred n. l. ho dobyl Kroisov otec, lýdsky kráľ Alyattés (†560 pred n. l.). Maloázijské anatolské obyvateľstvo indoeurópskych Lýdov tam úspešne rozvíjalo kultúru, jazyk i medzinárodné a vnútroštátne obchodné styky, neskôr došlo k úpadku. Vo 4. stor. pred n. l. mesto obsadili vojská Alexandra III. Veľkého, ako tzv. novú Smyrnu ho zveľadil diadochos Antigonos I. Monofthalmos, po jeho smrti (301 pred n. l.) Lysimachos. V rímskej dobe bola Smyrna ázijskou provinciou Rímskej ríše. Od 1. stor. n. l. dôležité centrum kresťanstva (spomína sa aj v Biblii, tamojšej cirkvi je adresované jedno z posolstiev v Zjavení Jána; Zj 2,8 – 11). V Byzantskej ríši dôležitý obchodný prístav, 1424 ho dobyl osmanský sultán Murad II., stalo sa dôležitým medzinárodným, ale i strategicko-vojenským centrom Osmanskej ríše. V 18. a 19. stor. sa tam prisťahovalo množstvo ostrovných Grékov. R. 1922 počas grécko-tureckých vojen obsadili Smyrnu Turci (veľká časť mesta zhorela, mnoho gréckych a arménskych obyvateľov bolo zabitých, veľká časť sa odsťahovala), od vzniku Tureckej republiky (1923) názov İzmir.

Stavebné pamiatky: vykopávky antickej rímskej agory z 2. stor. n. l. (dnes múzeum), bazár Kemeralti (budovaný od 17. stor.), mešita Hisar (1592), karavanserail (1744), pevnosť Kadifekale (zachované zvyšky opevnenia, 14. – 15. stor.), v prístave hodinová veža (1901), väčšina historickej architektúry pochádza z 19. stor. (kombinuje miestne stavebné tradície a európske štýly historizmu, napr. železničná stanica), v prístave sklady navrhnuté 1890 G. Eiffelom, množstvo moderných budov z 2. polovice 20. stor. Väčšina historickej architektúry zanikla počas bojov a veľkého požiaru mesta 1922. Univerzity, viaceré múzeá (napr. archeologické múzeum), umelecké centrum Ahmeta Adnana Sayguna (každoročne sa tam koná medzinárodný hudobný festival).

İzmit, predtým Kocaeli, antická Nikomédia — mesto v severozápadnom Turecku, administratívne stredisko provincie (ilu) Kocaeli na pobreží Izmitského zálivu (Marmarské more) východne od Istanbulu v seizmicky aktívnej tektonickej zníženine; 354-tis. obyvateľov (2016). Priemysel automobilový (licenčná výroba rôznych značiek osobných automobilov), papiernický, textilný, lodný, chemický (výroba priemyselných hnojív), gumársky, kovoobrábací, elektrotechnický, potravinársky, tabakový, cementársky; v blízkosti (v Derince) veľká ropná rafinéria. Cestný uzol na železničnej trati Istanbul – Ankara, rybársky prístav.

Mesto založili 712 pred n. l. grécki kolonisti z Megary počas druhej, tzv. veľkej gréckej kolonizácie. Pôvodný názov Astakos (lat. Astacus) alebo Olbia (iná než Olbia pri ústí Buhu). Neskôr zničené; na jeho mieste založil Nikomédés I. 264 pred n. l. Nikomédiu (gr. Nikomédeia, lat. Nicomedia) ako hlavné mesto kráľovstva Bitýnia, jeho častým súperom bola Nikaia (dnešný İznik). R. 74 pred n. l. po smrti kráľa Nikoméda IV. pripadla Nikomédia Rímskej ríši, 257 – 258 obsadená Gótmi. Za vlády Diokleciána (od 284) i jeho nástupcov bola do 324 hlavným mestom východnej časti ríše. Fakticky až do 14. stor. patrila pod Byzanciu s výnimkou 1075 – 85, keď mesto nakrátko obsadili Turci, a 1204 – 35, keď bolo súčasťou Latinského cisárstva. R. 1326 znova pripadlo Turkom. Koncom 1. svetovej vojny (1918) obsadené Britmi, 1920 Grékmi. Viackrát čiastočne zničené zemetrasením (naposledy 1999). Rodisko starogréckeho historika Arriana.

Stavebné pamiatky: zvyšky antickej Nikomédie (napr. ruiny viacerých chrámov, akropoly, agory, amfiteátra, rímskeho nymfea z 2. stor., rímskych hradieb, akvaduktu a paláca cisára Diokleciána z konca 3. stor. n. l. a i.), mešita Orhana Gaziho (1333), turecké kúpele (14. stor.), dve mešity zo 16. stor. postavené podľa návrhu Sinana, fontána (1572), hodinová veža (1901 – 02), archeologické múzeum (sídli v šľachtickom sídle postavenom v barokovom slohu na konci 18. stor.) a i.

İznik, gr. Nikaia, lat. Nicaea — mesto v severozápadnom Turecku v provincii (ilu) Bursa na brehu jazera İznik Gölü; 43-tis. obyvateľov (2016). V okolí pestovanie ovocia a zeleniny. Potravinársky priemysel.

Založené 316 pred n. l. Antigonom I. Monofthalmom a nazvané Antigonia. R. 301 pred n. l. dobyté Lysimachom, prebudované na mesto so štvorcovým pôdorysom a s pravouhlým uličným systémom a nazvané podľa jeho manželky Nikaia. Od 72 pred n. l. súčasť Rímskej ríše. Po zemetrasení 120 n. l. ho dal cisár Hadrián prestavať a vyzdobiť viacerými monumentálnymi verejnými budovami. Od 3. stor. n. l. dôležité strategické miesto na ceste spájajúcej východnú a západnú časť Rímskej, neskôr Byzantskej ríše (tam sídlila veľká vojenská posádka) a významné kresťanské náboženské centrum (konali sa tam dva ekumenické nicejské koncily: 325 prvý, ktorý prijal Nicejské vyznanie viery, a 787 siedmy ekumenický, resp. druhý nicejský; asi od 368 sídlo metropolitu cirkevnej provincie Bitýnia). Významný stavebný rozkvet mesta nastal v 6. stor. počas vlády Justiniána I. Veľkého, ktorý tam dal vybudovať viaceré chrámy a kláštory. R. 1075 mesto dobyté Seldžukovcami, stalo sa hlavným mestom prvej tureckej ríše v Anatólii Konyjského kráľovstva, 1097 ho naspäť dobyli vojská prvej križiackej výpravy. Po dobytí a vyplienení Konštantínopola sa 1204 – 61 stalo sídlom byzantskej exilovej vlády a patriarchu (→ Nicejské cisárstvo). Po jeho dobytí (1331) osmanským sultánom Orhanom I. (*1281, †1359) sa stalo významným centrom ranej osmanskej architektúry a neskôr aj výroby keramiky (→ iznická keramika). Veľký rozkvet mesta nastal v 16. – 17. stor., od 18. stor. začalo upadať, na začiatku 20. stor. bolo len malou dedinkou. Väčšina dovtedy zachovaných pamiatok bola počas bojov medzi Turkami a Grékmi (1922) zničená.

Stavebné pamiatky: pôvodne rímske mestské hradby (od 2. stor. n. l., dobudované okolo 268 – 269, opravované v 8. – 14. stor., celková dĺžka 5 km), v centre mesta zrekonštruovaný pôvodný byzantský chrám Hagia Sofia (založený pravdepodobne v 5. – 6. stor., 787 sa tam pravdepodobne konal koncil, prestavaný v 8. stor. a po zemetrasení 1065, výzdoba interiéru z 13. stor., v 14. stor. premenený na mešitu, ku ktorému bola 1331 – 34 pristavaná madrasa), ruiny pôvodného kláštorného Chrámu zosnutia Bohorodičky (založený pravdepodobne začiatkom 8. stor., možno však už v 6. stor., prestavaný po 1065, v interiéri sa nachádzali mozaiky z polovice 9. stor. známe len z fotografií, 1922 zničený), Zelená mešita (1378 – 92, s minaretom dekorovaným glazovanou keramikou), imaret Nilüfera Hatuna (kuchyňa pre chudobných, koniec 14. stor.), viaceré madrasy, hrobky a kúpele zo 14. stor. (napr. madrasa Sülejmana Pašu, najstaršia zachovaná osmanská madrasa; hrobka Candarlı Türbe, 1387; hamam Murata I., zrenovovaný 2007) a i.

İznik Gölü — jazero tektonického pôvodu v severozápadnom Turecku v blízkosti Marmarského mora; dĺžka 32 km, maximálna šírka 11 km, plocha 298 km², hĺbka do 82 m.

Kaçkar [kač-], Kaçkar Dağları — horské pásmo v severovýchodnej časti Turecka, najvyššia časť Pontských vrchov. Na juhu ohraničené dolinou rieky Çoruh, sev. svahy klesajú strmo k pobrežiu Čierneho mora. Alpínsky reliéf, najvyšší vrch Kaçkar Dağı, 3 937 m n. m. Sev. svahy (s ročným úhrnom zrážok viac ako 3 000 mm patria medzi najvlhšie oblasti Turecka) sú porastené bujnou vegetáciou (charakteristické sú rododendrony), pestuje sa tam čajovník; juž., suché svahy porastené xerofilnou vegetáciou sú využívané ako pasienky. Vo výške 3 350 – 3 600 m n. m. hranica večného snehu, v najvyšších častiach ľadovce. Vyhľadávaná turistická oblasť (kempovanie, pešia turistika, horolezectvo, lyžovanie). Územie Kaçkaru je národným parkom (vyhlásený 1994).

Kahramanmaraş [-raš], do 1973 Maraş — mesto v juž. Turecku na úpätí pohoria Taurus, administratívne stredisko provincie (ilu) Kahramanmaraş; 394-tis. obyvateľov (2010). Priemysel potravinársky (tradičná výroba zmrzliny a tureckého nápoja salep), textilný (jedno z najvýznamnejších turistických stredísk); remeslá (najmä tkanie kobercov). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Cestný uzol. Turistické stredisko. V okolí ťažba rúd železa a striebra.

Osídlené od staroveku, už v 12. stor. pred n. l. centrum novochetitského mestského štátu Gurgum, v 8. stor. pred n. l. nazývané Markasi, v rímskej dobe Germanicia Caesarea, v byzantskej dobe Germanikeia. R. 645 n. l. dobyté Arabmi (nazvané Maraš, turecky Maraş), 1097 križiakmi (nazvané Sebastia) a v 12. stor. Seldžukovcami, od 1515 súčasť Osmanskej ríše. V decembri 1978 tam počas útokov na alevitov (vyznávači synkretickej formy islamu so starotureckými prvkami) zahynulo vyše 100 ľudí (tzv. kahramanmaraşský pogrom). Stavebné pamiatky: Veľká mešita (Ulu Camii, koniec 15. stor.). Univerzita (založená 1992), viaceré múzeá, napr. archeologické so zbierkami chetitského umenia.

Karabük — mesto v sev. Turecku na rieke Filyos (ústi do Čierneho mora), administratívne stredisko provincie (ilu) Karabük; 114-tis. obyvateľov (2012). Významné stredisko hutníckeho priemyslu (sídlo firmy Kardemir, najväčšej oceliarskej firmy štátu), ďalej chemický a strojársky (výroba dopravných prostriedkov) priemysel. Severozáp. od mesta ťažba čierneho uhlia.

Karabük sa pôvodne vyvíjal ako súčasť obce Öğlebeli, rozvoj nastal v 30. rokoch 20. stor. v súvislosti s industrializáciou a objavením zásob železnej rudy. Súčasné mesto vzniklo 1939, keď tam bol postavený jeden z prvých oceliarskych závodov v Turecku. Asi 9 km severových. sa nachádza historické mesto Safranbolu (1994 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Univerzita (2007).

Kars — mesto v severovýchodnom Turecku na rieke Kars (prítok Araksu) asi 45 km západne od hranice s Arménskom a 65 km južne od hranice s Gruzínskom na náhornej plošine Kars vo výške 1 768 m n. m., administratívne stredisko provincie (ilu) Kars; 88-tis. obyvateľov (2019). Mesto má rozvinutý potravinársky, textilný (výroba kobercov), cementársky priemysel. Predstavuje obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (chov dobytka mliečneho typu). Je dopravnou križovatkou na železničnej trati Kars – Tbilisi – Baku spájajúcej krajinu s územím Gruzínska a Azerbajdžanu, má diaľničné spojenie s mestom Erzurum, 6 km od centra leží letisko s pravidelnými spojeniami do Ankary a Istanbulu.

Najstaršie dejiny mesta sú nejasné, pravdepodobne od staroveku bolo sídlom lokálnej arménskej dynastie ovládajúcej územie nazývané Vanand, ktoré malo vlastnú dynastiu arménskych vládcov. V 2. polovici 9. stor. sa stalo súčasťou arménskeho kráľovstva Bagratovcov (928 – 961 hlavné mesto), po 963 opäť hlavné mesto lokálneho arménskeho kráľovstva Vanand. V roku 1064 dobyté tureckými Seldžukovcami, 1206 – 07 Gruzíncami a včlenené do ich kráľovstva. V 30. rokoch 13. stor. opäť pod nadvládou Turkov, 1386/87 dobyté vojskami Timúra, 1534 osmanskými Turkami a včlenené do Osmanskej ríše, 1828 a 1855 (počas krymskej vojny) dobyté Rusmi. Po rusko-tureckej vojne 1877 – 78 pripojené k Rusku, 1918 nakrátko súčasť Turecka, 1919 samostatnej Arménskej republiky (hlavné mesto provincie Vanand). V roku 1920 po napadnutí Arménska dobyté Tureckom a 1921 k nemu definitívne pripojené.

Stavebné pamiatky: arménsky Chrám sv. apoštolov (930 – 937, v 2. polovici 11. stor. premenený na mešitu, od 1964 múzeum, od 90. rokov 20. stor. mešita; významná pamiatka arménskej architektúry, centrála so štyrmi apsidami zaklenutá kupolou na vysokom tambure, ktorého vonkajšie steny sú zdobené slepými arkádami a postavami 12 apoštolov), ruiny citadely (založená v 2. polovici 12. stor. na mieste staršej pevnosti, deštruovaná 1386, úplne prestavaná a opevnená 1579, deštruovaná 1606, rekonštruovaná v 17. stor., deštruovaná v 2. polovici 19. stor.), viaceré pamiatky osmanskej architektúry 16. – 19. stor. (napr. súkromné rezidencie, mešity, kúpele, kamenný most).

V meste má sídlo archeologické múzeum a univerzita.

Kayseri [kaj-], gr. Kaisareia, lat. Caesarea Cappadociae — mesto v strednom Turecku na Anatólskej plošine severne od sopky Erciyas Dağı, administratívne stredisko provincie (ilu) Kayseri; 850-tis. obyvateľov (2012). Jedno z hlavných obchodných, finančných (viacero bánk) a priemyselných stredísk strednej časti krajiny. Priemysel textilný, letecký, potravinársky (cukrovarnícky, mäsový s tradičnou výrobou údenín, mliekarský), nábytkársky, cementársky, hutnícky (spracovanie farebných kovov); remeslá (zlatníctvo, tkanie kobercov). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ovocia, zeleniny, pšenice, jačmeňa, zemiakov, cukrovej repy, viniča, produkcia sušených hrozienok). Cestný uzol pri medzinárodnej železničnej trati spájajúcej Európu s Iránom, medzinárodné letisko. Turistické stredisko.

Mesto vzniklo v oblasti osídlenej Asýrčanmi a Chetitmi už v 2. tisícročí pred n. l., v minulosti jedno z najvýznamnejších kapadóckych miest (→ Kapadócia). V období helenizmu sa spočiatku nazývalo Mazaka, od vlády kapadóckeho kráľa Ariaratha V. Euseba Filopatóra (163 – 130 pred n. l.) Eusebeia. Po vytvorení rímskej provincie Kapadócia (Cappadocia) počas vlády cisára Tiberia (17 n. l.) sa stalo jej hlavným mestom a bolo nazvané Caesarea Cappadociae, po rozdelení provincie na dve časti (4. stor.) hlavným mestom západného územia Cappadocia Prima. Predpokladá sa (na základe biblického Prvého listu Petrovho adresovaného kapadóckej kresťanskej diaspóre), že v oblasti Kayseri sa v prvých storočiach n. l. rozšírilo kresťanstvo. Začiatkom 3. stor. bolo mesto centrom kresťanskej vzdelanosti, vo 4. stor. sídlom tzv. kapadóckych cirkevných otcov Bazila Veľkého, jeho brata Gregora Nysského a Gregora Naziánskeho. Okolo 1080 ho dobyli Seldžukovci, 1096 križiaci, krátko nato opäť Seldžukovci, v polovici 12. stor. nastal rozkvet mesta. Od 14. stor. do zač. 20. stor. súčasť Osmanskej ríše (okrem obdobia 1401 – 67, keď mestu vládol Timúr), potom súčasť Turecka.

Stavebné pamiatky: citadela (pôvodne 3. stor. n. l., prebudovaná v 6. stor. cisárom Justiniánom I. Veľkým, neskôr Seldžukovcami aj Osmanmi); viaceré významné príklady seldžuckej architektúry, napr. Veľká mešita (Ulu Camii; založená 1135, dostavaná v ranom seldžuckom štýle 1205 – 06 a neskôr viackrát prestavaná; bazilikálny pôdorys s kupolou pred mihrábom), komplex sultánky Hunat Hatun (1237 – 38, prestavaný v 19. stor.; pozostáva z Veľkej mešity, hrobky, madrasy a hamámu), madrasa Çifte medrese (1205, jej súčasťami boli aj nemocnica a hrobka; dnes Múzeum seldžuckej civilizácie), Sáhibova madrasa (Sahibiye medrese; 1267 – 68, s bohato zdobeným vstupným portálom), Seraceddinova madrasa (Seraceddin medrese; 1238 – 39), viaceré hrobky valcového alebo oktogonálneho tvaru s pyramídovou strechou (napr. Çifte Kümbet, 1247 – 48; Döner Kümbet, okolo 1275; Alaca Kümbet, 13. stor.; a i.), mešita Kurşunlu Camii (1575 – 85/86, architekt Sinan); arménsky Chrám sv. Gregora Lusavoriča (Surup Krikor Lusavoriç Kilise, 19. stor.); viacero tradičných osmanských obytných mestských domov z 18. – 19. stor. (napr. Atatürk Evi, 19. stor.) a i. Viaceré múzeá, napr. archeologické (nachádzajú sa tam nálezy z Kaneša, ktorý leží v blízkosti Kayseri). Univerzita (založená 1978).

Kırıkkale — mesto v Turecku v centrálnej Anatólii v blízkosti rieky Kizilirmak asi 80 km od Ankary, administratívne stredisko provincie Kırıkkale; 129-tis. obyvateľov (2012). Priemysel hutnícky (výroba oceľových zliatin vysokej kvality), strojársky, chemický, drevársky. Cestné a železničné spojenie s Ankarou.

Vzniklo pravdepodobne v 16. stor. ako malá obec, rozvoj nastal v polovici 20. stor. po založení oceliarní, od 1941 mesto. Univerzita (1992).

Kırklareli — mesto na severovýchode európskej časti Turecka v regióne Marmara, administratívne stredisko provincie (ilu) Kırklareli; 66-tis. obyvateľov (2013). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie obilia, cukrovej repy, slnečnice; chov dobytka). Železničná križovatka, železničné spojenie s hlavným ťahom Istanbul – Edirne.

Oblasť mesta oddávna obývaná, byzantskými Grékmi nazývané Saranta Ekklisies. R. 914 – 1003 pod nadvládou Bulharskej, potom Byzantskej a od 1363 Osmanskej ríše (názov Kırk Kilise). Počas gréckej vojny za nezávislosť 1821 – 29 proti tureckej nadvláde poškodené. Počas balkánskych vojen 1912 – 13 obsadené Bulharskom, potom znova Osmanskou ríšou a 1919 – 22 Gréckom, v dôsledku čoho nastal masový odlev bulhalrského obyvateľstva, 1922 obsadené Turkami a po vzniku Tureckej republiky 1923 bolo grécke obyvateľstvo nahradené tureckým (dovtedy žijúcim v Grécku); od 1923 mesto, od 1924 súčasný názov.

Stavebné pamiatky: viacero pamiatok islamskej architektúry, napr. náboženský komplex Hızır Bey Külliye pozostávajúci z mešity Hızır Bey (2. pol. 14. stor.), kúpeľov (1383) a bazára, pamätník Kırklar (14. stor.), múzeum (1994, sídli v budove z 1894).