Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Európa - Turecko

Zobrazené heslá 1 – 39 z celkového počtu 39 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abdülaziz II.

Abdülaziz II., 9. 2. 1830 Istanbul – 4. 6. 1876 tamže (zavraždený) — osmanský sultán (1861 – 76), syn Mahmuda II. Na trón nastúpil po bratovi Abdülmecidovi I. Napriek konzervatívnej výchove bol prívržencom záp. technického pokroku, do 1871 zaviedol v Osmanskej ríši rad reforiem administratívneho a školského systému. Udržiaval dobré vzťahy s Francúzskom a so Spojeným kráľovstvom a ako prvý osmanský panovník vycestoval do záp. Európy. Po smrti osvietených vezírov Fuata Pašu a Aliho Pašu kládol dôraz na absolutistickú formu vlády a islamský charakter ríše, zahraničnú politiku orientoval na Nemecko a Rusko. Zvrhnutý pri prevrate.

Abdülhamid II.

Abdülhamid II., 21. 9. 1842 Istanbul – 10. 2. 1918 tamže — osmanský sultán (1876 – 1909), syn Abdülmecida I. Na začiatku svojej vlády sa usiloval o demokratické reformy v Osmanskej ríši (vyhlásil prvú osmanskú ústavu a konštitučnú monarchiu; 1876). Po porážke vo vojne s Ruskom 1877 (→ rusko-turecké vojny) však 1878 parlament rozpustil a ústavu zrušil. Jeho spojencom bolo Nemecko (udelil mu licenciu na stavbu Bagdadskej železnice). Krvavo potlačil revoltu Arménov vo vých. Anatólii a grécke nepokoje na Kréte, čo viedlo k turecko-gréckej vojne (1897). Bol stúpencom panturkizmu, kládol dôraz na svoje postavenie ako hlavy všetkých moslimov, kalifa. Podporoval rozvoj školstva, železníc a telegrafnej siete. Po víťazstve mladoturkov prinútený 1908 obnoviť ústavu, 1909 zosadený, do 1912 vo vyhnanstve v Solúne; abdikoval v prospech brata Mehmeda V. Reşata.

Abdülmecid I.

Abdülmecid I. [-džid], 25. 4. 1823 – 25. 6. 1861 Istanbul — osmanský sultán (1839 – 61). Jeho nástupom sa v Osmanskej ríši začalo obdobie reforiem (→ tanzimat), ktorými nadviazal na reformy svojho otca Mahmuda II. Jeho edikty z 1839 a 1861 zrovnoprávnili všetkých občanov ríše a zaručovali občianske a politické práva kresťanom. Zreorganizoval armádu, štátnu správu a územné členenie. Inicioval vznik prvého ministerstva školstva, vojenstva a stredných škôl. Udržiaval dobré vzťahy s európskymi mocnosťami, 1853 sa po boku Francúzska a Spojeného kráľovstva zúčastnil krymskej vojny (→ rusko-turecké vojny).

Ahmed I.

Ahmed I., 18. 4. 1590 Manisa, Turecko – 22. 11. 1617 Istanbul — osmanský sultán 1603 – 17. Jeho vládu sprevádzali vojny a povstania. R. 1606 podpísal Žitavský mier s Rakúskom, bol donútený udeliť privilégiá Francúzsku, Benátkam a Nizozemsku. Dal postaviť v Istanbule tzv. Modrú mešitu (Mešita sultána Ahmeda I., Sultan Ahmet Camii, 1609 – 16).

Ahmed III.

Ahmed III., 30. alebo 31. 12. 1673 Istanbul – 30. 6. 1736 tamže — osmanský sultán 1703 – 30. Jeden z najvzdelanejších a najkultúrnejších osmanských panovníkov. Podporoval rozkvet literatúry, výtvarného umenia a hudby (Lale devri – Epocha tulipánov). Zmodernizoval osmanskú flotilu, 1711 zastavil postup Rusov na rieke Prut a získal späť Azov (→ rusko-turecké vojny). Znovu dobyl Peloponézsky polostrov; 1716 podľahol rakúskym vojskám pod velením Eugena Savojského v bitke pri Petrovaradíne, 1718 Požarevským mierom stratil zvyšky dobytého územia bývalého Uhorska a Belehrad, 1726 neúspešne bojoval proti Perzii. Povstaním janičiarov prinútený odstúpiť, zomrel vo väzení. Počas jeho vlády jeho zať a od 1718 veľkovezír Ibrahim Paša Nevšehirli (aj Ibrahim Paša Damat) poslal prvých osmanských vyslancov do Viedne (1719), Paríža (1720) a Moskvy (1722).

Ahmed Vefik Paša

Ahmed Vefik Paša, 6. 7. 1823 Istanbul – 2. 4. 1891 tamže — osmanský štátny činiteľ a vedec židovsko-gréckeho pôvodu. Predsedal prvému tureckému parlamentu (1877), prispel k turkologickému bádaniu. Bol osmanským vyslancom v Iráne a vo Francúzsku, 1878 a 1882 veľkovezír. Ako guvernér (válí) Bursy sa tam zaslúžil o rozvoj školstva, poľnohospodárstva a zdravotníctva i o vznik prvého divadla. Prekladal Molièrove komédie, napísal prvý slovník hovorovej turečtiny, a tým inicioval reformu spisovného jazyka. Zomrel v domácom väzení, kde bol na príkaz Abdülhamida II. od 1882.

Ali Paša, Mehmed Emin

Ali Paša, Mehmed Emin, 5. 3. 1815 Istanbul – 7. 9. 1871 tamže — osmanský veľkovezír (1852, 1855 – 56, 1858 – 59, 1861, 1867 – 71), iniciátor reforiem zameraných na europeizáciu ríše. Spolu s Mustafom Reşitom Pašom a Fuatom Pašom bol hlavnou postavou obdobia reforiem tanzimat (1839 – 70). Pracoval v diplomatických službách v rôznych záp. krajinách, 1846 – 52 (s prestávkami) minister zahraničných vecí, zúčastnil sa svetových kongresov vo Viedni (1855) a v Paríži (1856). Inicioval spojenectvo Osmanskej ríše s Francúzskom a so Spojeným kráľovstvom.

Ankara

Ankara, gr. Ankyra, lat. Aucyra, 1361 – 1930 Angora — hlavné mesto Turecka, administratívne stredisko provincie (ilu) Ankara v str. Anatólii; 4,588 mil. obyvateľov (2014). Sídlo vládnych inštitúcií a ústredných úradov. Priemysel strojársky, zbrojársky, letecký, textilný, kožiarsky, chemický, potravinársky, energetický, výroba dopravných prostriedkov; umelecké remeslá. Dopravná križovatka, medzinárodné letisko.

Pôvodne osídlená pravdepodobne Chetitmi (na mieste osmanskej citadely stál asi chetitský hrad), v 7. stor. pred n. l. sídlisko Frýgov (kráľ Midas), neskôr patrila Lýdskej ríši. V polovici 6. stor. pred n. l. ju dobyl perzský kráľ Kýros, potom tam sídlili Kelti (Galaťania), v 2. – 1. stor. pred n. l. Rimania, 334 pred n. l. ju na svojej výprave dobyl Alexander III. Veľký, obdobie rozkvetu za cisára Augusta, ktorý ju 25 pred n. l. začlenil do Rímskej ríše – centrum rímskej provincie Galatia. Postupne patrila Byzantskej ríši, v neskororímskom a byzantskom období cirkevné centrum (koncily 314 a 358), obliehali ju Peržania (Sásánovci), v 7. – 8. stor. pod nadvládou Arabov, potom križiakov, 1073 sa jej zmocnili Seldžukovci, po nich 1352 osmanskí Turci. R. 1402 v bitke pri Ankare Timúrove vojská porazili armádu osmanského sultána Bajezida I. (Yıldırıma). R. 1919 sa Ankara stala centrom národnooslobodzovacieho boja Turkov vedeného Mustafom Kemalom Pašom (→ Atatürk), po víťazstve tureckých národnooslobodzovacích síl od 1923 hlavné mesto Turecka.

Stavebné pamiatky: nad mestom ruiny pevnosti (založená v 7. stor.), v meste stĺp Juliána Apostatu vysoký 15 m (postavený údajne pri jeho návšteve 362 n. l.), zvyšky korintského chrámu (pôvodne zasvätený frýgickému božstvu, od 1. stor. pred n. l. chrám Romy a cisára Augusta so štvorriadkovým nápisom v latinskom a gréckom jazyku o hrdinských činoch cisára – Monumentum Ancyranum), rímske kúpele (3. stor.), viacero mešít (Nová mešita, 16. stor.; Mešita Hadžiho Bajrama, 15. stor.; mešita Kocatepe, 1967 – 87), Atatürkovo mauzóleum (1944 a 1953).

Viacero univerzít (napr. Gaziho univerzita, 1926; Ankarská univerzita, 1946), múzeá (v budove bývalého bazára z 1464 – 71 archeologické múzeum maloázijských civilizácií, najmä zbierky z chetitského obdobia, etnografické múzeum, technické múzeum), štátne divadlo a i.

Antakya

Antakya, pôvodne Antiochia — mesto v juhovýchodnom Turecku, administratívne stredisko provincie (ilu) Hatay; 219-tis. obyvateľov (2014). Priemysel chemický, textilný. Poľnohospodárske stredisko. Významné centrum kultúrno-poznávacieho cestovného ruchu. Sídlo ortodoxného patriarchátu. Od antiky významné kultúrne a náboženské centrum (→ Antiochia).

Antalya

Antalya, predtým Adalia — prístavné mesto v juhozápadnom Turecku pri Stredozemnom mori na brehu Antalyjského zálivu, administratívne stredisko provincie Antalya; 1,068 mil. obyvateľov (2014). Priemysel textilný, drevársky, potravinársky, výroba hliníka, cementársky, lodiarsky. Letisko. Atraktívne centrum turistickej riviéry.

Založené v 2. stor. pred n. l. ako Attalia pergamským kráľom Attalom II. Filadelfom. Od 79 pred n. l. rímske, potom byzantské, od 1207 do začiatku 14. stor. pod vládou Seldžukovcov, od konca 14. stor. a definitívne od 1415 turecké. Stavebné pamiatky: z rímskeho obdobia pochádza Hadriánova brána (zvyšok opevnenia, okolo 130), z obdobia vlády Seldžukovcov minaret Yivli (1212). Staré mesto má osmanský charakter (mešita z 1373, dnes etnologické múzeum, ruiny medresy a i.). Pri meste sa nachádza archeologické múzeum (najmä nálezy z Lýkie).

Antiochia

Antiochia, gr. Antiocheia — antické mesto v Malej Ázii na ľavom brehu rieky Orontes (dnes Asi); dnes mesto Antakya v Turecku. Založené 301 pred n. l. sýrskym kráľom Seleukom I. Nikatorom na križovatke obchodných ciest medzi Malou Áziou a Sýriou a nazvané podľa jeho brata. Jedno z najvýznamnejších miest helenistického sveta, hlavné mesto seleukovskej ríše. Antiochia bola postavená podľa helenistických urbanistických plánov na šachovnicovom pôdoryse. Hlavnú ulicu spájajúcu prístavy lemovali stĺporadia, pitná voda sa privádzala akvaduktmi z okolitých hôr. V blízkosti ležal ostrovček Dafné, na ktorom bol chrám boha Apolóna. R. 64 pred n. l. sa Antiochie zmocnili Rimania, stala sa hlavným mestom rímskej provincie Sýria a sídlom rímskeho miestodržiteľa. V rímskom období mesto prekvitalo (tretie najväčšie mesto Rímskej ríše), malo vybudované množstvo verejných i súkromných budov (námestia, chrámy, baziliky, paláce, divadlo, amfiteáter). V 3. stor. bola hlavná ulica dláždená, v mnohých domoch a palácoch sa našli početné mozaiky. R. 526 bola Antiochia zničená zemetrasením, po vpáde Peržanov 540 úplne spustošená, znovu vybudovaná za Justiniána I. Veľkého. R. 638 obsadená Arabmi. V kresťanskom období tu vznikla prvá kresťanská obec, Antiochia sa stala sídlom kresťanského patriarchu, tu boli stúpenci Kristovho učenia prvýkrát označení ako kresťania (Christianoi), stala sa centrom ranokresťanskej teológie (→ antiochijská škola). R. 1098 dobytá križiakmi, hlavné mesto Antiochijského kniežatstva, 1268 opäť arabská, od 1516 súčasť Osmanskej ríše. Narodili sa tu napr. rímsky historik Ammianus Marcellinus a rečník Libanios, v ktorého početných dielach a listoch sa zachoval obraz rušného mesta zo 4. stor. n. l.

Bajezid I.

Bajezid I., Bayezid I., nazývaný Yıldırım, 1354 – 8. 3. 1403 Akşehir, Turecko — osmanský sultán (1389 – 1402). Najstarší syn Murada I., ktorý ho po smrteľnom zranení na Kosovom poli určil za svojho nástupcu. Oženil sa s dcérou srbského kniežaťa Lazara. Pokračoval v anexii srbských území, 1391 obsadil Skopje (turecky Üsküp) a urobil si z mesta základňu na výboje do Bosny a Albánska. Pripojil k svojej ríši dovtedy samostatné kniežatstvá v záp. Anatólii a Bulharsko (1393), Valašsko sa stalo vazalom Osmanskej ríše. R. 1396 v bitke pri Nikopole porazil križiacku výpravu európskych rytierov vedenú kráľom Žigmundom Luxemburským (osmanské vojská vtrhli do juž. Uhorska), v tom istom roku mu kalif v Káhire udelil titul Sultan-i Rum (sultán Rúmu). Súčasníci ho nazvali Yıldırım – Blesk. R. 1395 – 1401 obliehal Konštantínopol, nepodarilo sa mu ho však dobyť, pretože Timúr, ktorý vtrhol do vých. Anatólie, ho 1402 porazil v bitke pri Ankare. Zomrel v Timúrovom zajatí.

beglerbeg

beglerbeg [tur.], bejlerbej — titul, ktorý je ekvivalentom arabského amír al-umará’ (veliteľ veliteľov). V Osmanskej ríši patril pôvodne vrchnému veliteľovi armády, neskôr označoval guvernéra provincie, potom už len čestný titul. Ako prvý ho dostal Lala Paša od Murada I. po dobytí Edirne (1366). Na konci 16. stor. bolo v Osmanskej ríši do 40 beglerbegov vo funkcii správcu provincie (v 18. stor. sa namiesto beglerbeg začal používať titul válí). Beglerbeg bol titul guvernérov aj v Iráne za Safíjovcov.

Gürsel, Cemal

Gürsel, Cemal, 13. 10. 1895 Erzurum – 14. 9. 1966 Ankara — turecký generál a prezident. R. 1958 – 60 hlavný veliteľ ozbrojených síl. R. 1960 stál na čele vojenského prevratu proti vláde Demokratickej strany a ako predseda Výboru národnej jednoty sa stal najvyššou vládnou autoritou. Od 1961 až do smrti prezident Tureckej republiky.

Hafsovci

Hafsovci, arab. Banú Hafs — berberská dynastia vládnuca v 13. – 16. stor. v dnešnom Tunisku a východnom Alžírsku. Založil ju 1229 v provincii Ifríkíja (historická oblasť na území dnešného Tuniska) guvernér ríše Almohádovcov Abú Zakaríja Jahjá (*1203, †1249), ktorý získal kontrolu nad jednotlivými kmeňmi, rozšíril ríšu o severné Maroko a dohodami s Talianmi, Španielmi a Provensalčanmi zabezpečil jej ekonomickú prosperitu. Obdobie rozmachu a prosperity pokračovalo 1249 – 77 za vlády jeho syna Muhammada I. al-Mustansira (†1277), ktorý sa vyhlásil za kalifa. V 14. stor. sa ríša dvakrát dostala pod nadvládu susedných marockých Merínovcov. V 14. a 15. stor. Hafsovci vyvíjali pirátske aktivity v Stredomorí, ktoré vyvolávali medzinárodnú nestabilitu a protiaktivity zo strany Aragóncov a Benátčanov. Obdobie 16. stor. bolo poznamenané vnútrodynastickými spormi, ríša Hafsovcov sa zmietala v boji o moc medzi Španielmi a osmanskými korzármi. Proces jej úpadku vyvrcholil 1574, keď sa stala jedným z pašalíkov (provincií) Osmanskej ríše.

Haled Efendi, Mehmed Said

Haled Efendi, Mehmed Said, 1761 Istanbul – 1822 Konya — turecký štátny činiteľ. V Istanbule navštevoval konvent mevleviye (→ maulávíja), kde ho Gâlib Dede zasvätil do tajov poézie. R. 1802 – 06 osmanský vyslanec v Paríži, v prvých rokoch vlády sultána Mahmuda II. (1808 – 39) najvplyvnejší sultánov radca. Ako ultrakonzervatívny odporca reforiem a obhajca janičiarov bol v novembri 1822 poslaný do vyhnanstva do Konye, kde bol popravený.

Hodža Saduddin Efendi

Hodža Saduddin Efendi, tur. Hoca Sâdüddîn Efendi, 1536 Istanbul – 2. 10. 1599 tamže — osmanský politik a historik. Pochádzal z rodiny hodnostárov pri dvore osmanských sultánov. Po štúdiách u popredných učencov sa stal pomocníkom muftiho a vyučoval v madrasách. Od 1573 osobný učiteľ neskoršieho sultána Murada III., neskôr jeho radca pre zahraničné vzťahy. Ako radca Mehmeda III. (*1566, †1603) sa 1596 zúčastnil dobýjania Jágra (→ Eger). Od 1598 zastával post šejhülislama. Autor historického spisu Koruna histórie (Tâc üt-Tevârıh, 1575), ktorý venoval Muradovi III. a v ktorom na základe historických prameňov kvetnatým štýlom opísal vládu panovníkov Osmanskej ríše od jej vzniku až po Selima I. Yavuza (Hrozného); časť diela bola preložená do európskych jazykov. Prekladal perzské a arabské historické spisy do osmanskej turečtiny. Na jeho podnet bolo v Istanbule postavené prvé observatórium v Osmanskej ríši.

Hürrem

Hürrem, vlastným menom asi Alexandra (alebo Anastázia) Lisowska, zač. 16. stor. Rohatyn (dnes mesto v Ivano-frankivskej oblasti, Ukrajina) – 15. 4. 1558 Istanbul — manželka osmanského sultána Süleymana I. Kanuniho, matka neskoršieho osmanského sultána Selima II. Pravdepodobne unesená pri nájazde krymských Tatárov, dostala sa na trh s otrokmi v Istanbule, kde ju kúpili pre mladého sultána Süleymana. Jeho zákonitou manželkou s oficiálnym titulom Haseki Sultan sa stala 1521 po narodení svojho prvorodeného syna Mehmeda (*1521, †1543). Mala veľký vplyv, iniciovala a financovala stavbu viacerých mešít, nemocníc, hamámov, útulkov, karavanserailov a fontán v Istanbule, Mekke, Medine a Jeruzaleme, niektoré z nich, napr. mešitu (1538 – 39) a hamám (1556 – 57) v Istanbule, staval Sinan. Pre intrigy v záujme svojich synov nebola obľúbená. Z jej korešpondencie sa zachovalo niekoľko listov manželovi, ako aj poľskému kráľovi Žigmundovi II. Augustovi i manželke a dcére perzského šáha Tahmáspa I. Známa aj v Európe (ako Roxolana, Roxelane, Roxelana, Rossolana, la Rosa), v 16. a 17. stor. jej príbeh inšpiroval vznik niekoľkých hudobných, dramatických a prozaických umeleckých diel.

Hüseyin Efendi, Hezârfenn

Hüseyin Efendi, Hezârfenn, aj Hezarfem, Všeumelec, doslovne Muž tisícok umení, 1606 – 1678/79 alebo 1691 — turecký (osmanský) učenec a literát. Po štúdiách v Istanbule najskôr pracoval ako verejný pokladník, neskôr sa začal venovať vede a literatúre. Autor diela Všeobecné dejiny (Tankíh tavárích al-mulúk, 1670 – 73), v ktorom sa zaoberal dejinami Grécka, Ríma, Byzancie a Ďalekého východu i objavením Ameriky. Udržiaval kontakty s predstaviteľmi západoeurópskej vedy a kultúry.

Hüseyin Hilmi Paša

Hüseyin Hilmi Paša, 1855 Mytiléné, Lesbos – 3. 4. 1922 Viedeň, pochovaný v Istanbule — osmanský veľvezír a turecký politik. Absolvoval tradičné štúdium islamského práva v madrase, študoval aj na štátnej škole pre úradníkov a súkromnú francúzštinu. R. 1898 sa stal guvernérom v Jemene. Ako generálny inšpektor v Macedónsku tam od 1903 zavádzal reformy. Svojou liberálnou a nezávislou politikou zaujal mladoturecké hnutie a bol známy aj v Európe. R. 1908 sa stal ministrom vnútra a 1909 veľvezírom. Pre nesúhlas s politikou mladotureckého hnutia 1912 rezignoval a ďalších 10 rokov pôsobil ako veľvyslanec vo Viedni.

Hüsrev Paša, Koca Mehmed

Hüsrev Paša, Koca Mehmed, okolo 1756 – 3. 3. 1855 Emirgân (pri Istanbule) — osmanský politik. R. 1801 – 05 miestodržiteľ v Egypte, zvrhnutý Muhammadom Alím (tur. Mehmed Alí). Získal si dôveru osmanského sultána Mahmuda II. a podieľal sa na jeho reformách (verejnej správy, armády a námornej flotily podľa západného vzoru a i.). R. 1811 – 18 a 1822 – 27 veľkoadmirál (kapudan-i derya), od 1827 minister vojny (serasker), 1836 zvrhnutý konzervatívnymi silami. Od 1838 šéf kabinetu, 1839 veľvezír, 1840 opäť zvrhnutý a do 1841 vo vyhnanstve, 1846 – 47 opäť minister vojny. Podieľal sa na krvavom potlačení vzbury janičiarov (1826) a na modernizácii osmanskej armády podľa európskeho vzoru.

Ibrahim Paša Damat

Ibrahim Paša Damat

1. → Ibrahim Paša Nevšehirli;

2. → Ibrahim Paša Pargali.

İskenderun

İskenderun, predtým Alexandretta — prístavné mesto v južnom Turecku v provincii (ilu) Hatay na pobreží Iskenderunského zálivu; 247-tis. obyvateľov (2016). Priemysel hutnícky, chemický, lodný, textilný, potravinársky. Železničné a cestné spojenie s vnútrozemím, ako aj so susednou Sýriou, jeden z najvýznamnejších obchodných prístavov krajiny (vývoz ropy, rúd chrómu, uhlia, bavlny a obilia), vojenský prístav; İskenderun je ropovodom spojený s mestom Batman a s Irakom (mesto Kirkúk). V blízkosti ťažba rúd železa, mramoru a stavebného piesku; ložiská azbestu.

Mesto založené 333 pred n. l. pod názvom Alexandria (Alexandria ad Issue) Alexandrom III. Veľkým po jeho bitke pri meste Issos (asi 37 km severne od dnešného İskenderuna), v ktorej porazil perzského kráľa Dareia III. Malo nahradiť neďaleké pôvodne fenické mesto Myriandros a stať sa východiskovým bodom do severnej Sýrie. Od 168 pred n. l. súčasť Rímskej ríše, po jej rozdelení 395 Byzantskej ríše. Ako prístavné mesto bolo predmetom sporov medzi Arabmi a Byzanciou, 1516 dobyli oblasť egyptskí mamlúci, 1517 ju ovládla Osmanská ríša. İskenderun sa až do objavenia nových, alternatívnych trás stal východiskom pozemného obchodného spojenia s Iránom, Indiou a východnou Áziou. R. 1872 postihlo mesto zemetrasenie, ktoré spôsobilo veľké škody. Pod nadvládou Osmanskej ríše bolo až do 1. svetovej vojny, keď bolo obsadené francúzskymi vojskami, a 1921 ako autonómny sandžak Alexandretta sa stalo súčasťou mandátneho územia Sýria pod správou Francúzska. R. 1938 hlavné mesto novovzniknutého nezávislého štátu Hatay, ktorý sa 1939 stal súčasťou Turecka. Zvyšky mestského opevnenia (17. stor.), rímskokatolícky kostol (19. stor.).

İzmir

İzmir, historicky Smyrna — prístavné mesto v západnom Turecku, administratívne stredisko provincie (ilu) İzmir na pobreží Izmirského zálivu (Egejské more); 4,280 mil. obyvateľov (3. najväčšie mesto krajiny, 2017). Druhé najvýznamnejšie stredisko priemyslu (po Istanbule). Priemysel hutnícky, potravinársky (olejársky a i.), tabakový, textilný (najmä bavlnársky, výroba kobercov), automobilový, lodný, chemický, koksárenský, kovoobrábací, elektrotechnický, stavebných materiálov, papiernický, polygrafický, energetický (tepelná elektráreň 3 000 MW, v okolí menšie vodné elektrárne s výkonom do 1 000 MW). Významné stredisko obchodu a finančníctva, každoročné medzinárodné trhy. Cestný uzol, železničné spojenie s vnútrozemím, jeden z najvýznamnejších námorných prístavov krajiny (vývoz tabaku, fíg, bavlny a rúd), medzinárodné letisko. Vyhľadávané turistické stredisko.

Územie İzmiru patrí k oblasti s najstarším ľudským osídlením v okolí Stredozemného mora. Od 3. tisícročia pred n. l. tam sídlili protoindoeurópske spoločenstvá. İzmir pod názvom Smyrna založil okolo 1000 pred n. l. grécky kmeň Aiolov; jedno zo 7 miest, ktoré o sebe tvrdili, že sú rodiskom Homéra. V 7. stor. pred n. l. ho osídlili Ióni z Kolofónu, 575 pred n. l. ho dobyl Kroisov otec, lýdsky kráľ Alyattés (†560 pred n. l.). Maloázijské anatolské obyvateľstvo indoeurópskych Lýdov tam úspešne rozvíjalo kultúru, jazyk i medzinárodné a vnútroštátne obchodné styky, neskôr došlo k úpadku. Vo 4. stor. pred n. l. mesto obsadili vojská Alexandra III. Veľkého, ako tzv. novú Smyrnu ho zveľadil diadochos Antigonos I. Monofthalmos, po jeho smrti (301 pred n. l.) Lysimachos. V rímskej dobe bola Smyrna ázijskou provinciou Rímskej ríše. Od 1. stor. n. l. dôležité centrum kresťanstva (spomína sa aj v Biblii, tamojšej cirkvi je adresované jedno z posolstiev v Zjavení Jána; Zj 2,8 – 11). V Byzantskej ríši dôležitý obchodný prístav, 1424 ho dobyl osmanský sultán Murad II., stalo sa dôležitým medzinárodným, ale i strategicko-vojenským centrom Osmanskej ríše. V 18. a 19. stor. sa tam prisťahovalo množstvo ostrovných Grékov. R. 1922 počas grécko-tureckých vojen obsadili Smyrnu Turci (veľká časť mesta zhorela, mnoho gréckych a arménskych obyvateľov bolo zabitých, veľká časť sa odsťahovala), od vzniku Tureckej republiky (1923) názov İzmir.

Stavebné pamiatky: vykopávky antickej rímskej agory z 2. stor. n. l. (dnes múzeum), bazár Kemeralti (budovaný od 17. stor.), mešita Hisar (1592), karavanserail (1744), pevnosť Kadifekale (zachované zvyšky opevnenia, 14. – 15. stor.), v prístave hodinová veža (1901), väčšina historickej architektúry pochádza z 19. stor. (kombinuje miestne stavebné tradície a európske štýly historizmu, napr. železničná stanica), v prístave sklady navrhnuté 1890 G. Eiffelom, množstvo moderných budov z 2. polovice 20. stor. Väčšina historickej architektúry zanikla počas bojov a veľkého požiaru mesta 1922. Univerzity, viaceré múzeá (napr. archeologické múzeum), umelecké centrum Ahmeta Adnana Sayguna (každoročne sa tam koná medzinárodný hudobný festival).

İzmit

İzmit, predtým Kocaeli, antická Nikomédia — mesto v severozápadnom Turecku, administratívne stredisko provincie (ilu) Kocaeli na pobreží Izmitského zálivu (Marmarské more) východne od Istanbulu v seizmicky aktívnej tektonickej zníženine; 354-tis. obyvateľov (2016). Priemysel automobilový (licenčná výroba rôznych značiek osobných automobilov), papiernický, textilný, lodný, chemický (výroba priemyselných hnojív), gumársky, kovoobrábací, elektrotechnický, potravinársky, tabakový, cementársky; v blízkosti (v Derince) veľká ropná rafinéria. Cestný uzol na železničnej trati Istanbul – Ankara, rybársky prístav.

Mesto založili 712 pred n. l. grécki kolonisti z Megary počas druhej, tzv. veľkej gréckej kolonizácie. Pôvodný názov Astakos (lat. Astacus) alebo Olbia (iná než Olbia pri ústí Buhu). Neskôr zničené; na jeho mieste založil Nikomédés I. 264 pred n. l. Nikomédiu (gr. Nikomédeia, lat. Nicomedia) ako hlavné mesto kráľovstva Bitýnia, jeho častým súperom bola Nikaia (dnešný İznik). R. 74 pred n. l. po smrti kráľa Nikoméda IV. pripadla Nikomédia Rímskej ríši, 257 – 258 obsadená Gótmi. Za vlády Diokleciána (od 284) i jeho nástupcov bola do 324 hlavným mestom východnej časti ríše. Fakticky až do 14. stor. patrila pod Byzanciu s výnimkou 1075 – 85, keď mesto nakrátko obsadili Turci, a 1204 – 35, keď bolo súčasťou Latinského cisárstva. R. 1326 znova pripadlo Turkom. Koncom 1. svetovej vojny (1918) obsadené Britmi, 1920 Grékmi. Viackrát čiastočne zničené zemetrasením (naposledy 1999). Rodisko starogréckeho historika Arriana.

Stavebné pamiatky: zvyšky antickej Nikomédie (napr. ruiny viacerých chrámov, akropoly, agory, amfiteátra, rímskeho nymfea z 2. stor., rímskych hradieb, akvaduktu a paláca cisára Diokleciána z konca 3. stor. n. l. a i.), mešita Orhana Gaziho (1333), turecké kúpele (14. stor.), dve mešity zo 16. stor. postavené podľa návrhu Sinana, fontána (1572), hodinová veža (1901 – 02), archeologické múzeum (sídli v šľachtickom sídle postavenom v barokovom slohu na konci 18. stor.) a i.

İznik

İznik, gr. Nikaia, lat. Nicaea — mesto v severozápadnom Turecku v provincii (ilu) Bursa na brehu jazera İznik Gölü; 43-tis. obyvateľov (2016). V okolí pestovanie ovocia a zeleniny. Potravinársky priemysel.

Založené 316 pred n. l. Antigonom I. Monofthalmom a nazvané Antigonia. R. 301 pred n. l. dobyté Lysimachom, prebudované na mesto so štvorcovým pôdorysom a s pravouhlým uličným systémom a nazvané podľa jeho manželky Nikaia. Od 72 pred n. l. súčasť Rímskej ríše. Po zemetrasení 120 n. l. ho dal cisár Hadrián prestavať a vyzdobiť viacerými monumentálnymi verejnými budovami. Od 3. stor. n. l. dôležité strategické miesto na ceste spájajúcej východnú a západnú časť Rímskej, neskôr Byzantskej ríše (tam sídlila veľká vojenská posádka) a významné kresťanské náboženské centrum (konali sa tam dva ekumenické nicejské koncily: 325 prvý, ktorý prijal Nicejské vyznanie viery, a 787 siedmy ekumenický, resp. druhý nicejský; asi od 368 sídlo metropolitu cirkevnej provincie Bitýnia). Významný stavebný rozkvet mesta nastal v 6. stor. počas vlády Justiniána I. Veľkého, ktorý tam dal vybudovať viaceré chrámy a kláštory. R. 1075 mesto dobyté Seldžukovcami, stalo sa hlavným mestom prvej tureckej ríše v Anatólii Konyjského kráľovstva, 1097 ho naspäť dobyli vojská prvej križiackej výpravy. Po dobytí a vyplienení Konštantínopola sa 1204 – 61 stalo sídlom byzantskej exilovej vlády a patriarchu (→ Nicejské cisárstvo). Po jeho dobytí (1331) osmanským sultánom Orhanom I. (*1281, †1359) sa stalo významným centrom ranej osmanskej architektúry a neskôr aj výroby keramiky (→ iznická keramika). Veľký rozkvet mesta nastal v 16. – 17. stor., od 18. stor. začalo upadať, na začiatku 20. stor. bolo len malou dedinkou. Väčšina dovtedy zachovaných pamiatok bola počas bojov medzi Turkami a Grékmi (1922) zničená.

Stavebné pamiatky: pôvodne rímske mestské hradby (od 2. stor. n. l., dobudované okolo 268 – 269, opravované v 8. – 14. stor., celková dĺžka 5 km), v centre mesta zrekonštruovaný pôvodný byzantský chrám Hagia Sofia (založený pravdepodobne v 5. – 6. stor., 787 sa tam pravdepodobne konal koncil, prestavaný v 8. stor. a po zemetrasení 1065, výzdoba interiéru z 13. stor., v 14. stor. premenený na mešitu, ku ktorému bola 1331 – 34 pristavaná madrasa), ruiny pôvodného kláštorného Chrámu zosnutia Bohorodičky (založený pravdepodobne začiatkom 8. stor., možno však už v 6. stor., prestavaný po 1065, v interiéri sa nachádzali mozaiky z polovice 9. stor. známe len z fotografií, 1922 zničený), Zelená mešita (1378 – 92, s minaretom dekorovaným glazovanou keramikou), imaret Nilüfera Hatuna (kuchyňa pre chudobných, koniec 14. stor.), viaceré madrasy, hrobky a kúpele zo 14. stor. (napr. madrasa Sülejmana Pašu, najstaršia zachovaná osmanská madrasa; hrobka Candarlı Türbe, 1387; hamam Murata I., zrenovovaný 2007) a i.

Kadi Burhaneddin

Kadi Burhaneddin, aj Kádí Burhanuddín Sivasí, tur. Kadı Burhaneddin, vlastným menom Ahmed Burhanuddín, 1344 Kayseri, Turecko – 1398 Sivas, Turecko — azerbajdžanský a turecký básnik a učenec, sultán anatólskeho kniežatstva (beğlik) Eretna. Arabčinu, perzštinu, logiku a filozofiu študoval u otca, ktorý bol sudcom (arab. kádi) v Kayseri, astronómiu a lekárstvo v Egypte, kam s otcom odišiel 1358; 1364 spolu vykonali púť do Mekky. Po otcovej smrti sa 1364 vrátil do Kayseri a stal sa kádim (odvtedy používal pred menom tento titul), 1381 uzurpoval trón a vyhlásil sa za sultána Eretny (dovtedy tam vládol rod Eretnovcov), sídlil v Sivase. Počas svojej vlády čelil rôznym intrigám, bojoval proti mamlúkom a Osmanom, ktorých 1392 porazil. Pri trestnej výprave proti miestodržiteľovi Kayseri ho Osmani zajali a popravili.

Mecenáš umenia a priekopník azerbajdžanskej literatúry. Svoje básne písal v azerbajdžanskom dialekte, ktorý sa usiloval prispôsobiť arabskej metrike (aruz). Jeho verše sú emotívne, do ich mystického tónu však prenikli aj obrazy zo všedného života. V niektorých sa odráža autorova drsná a výbušná povaha. Významné sú aj jeho staroturecké štvorveršia (tur. tuyuğ, azerbajdžansky tuyuq) so sylabickou prízvučnou metrikou, ako aj dva po arabsky napísané islamské vieroučné spisy Elixír šťastia (Iksuru’s-Saádát) a Tajomstvá modlitby (Tercihu’l-Tavzih). Jeho poézia zoradená do Dívánu (originál je v Britskom múzeu v Londýne, v tlačenej podobe vyšiel 1944) obsahuje 1 500 gazelov, 119 tuyugov a 20 rubáí.

Kahramanmaraş

Kahramanmaraş [-raš], do 1973 Maraş — mesto v juž. Turecku na úpätí pohoria Taurus, administratívne stredisko provincie (ilu) Kahramanmaraş; 394-tis. obyvateľov (2010). Priemysel potravinársky (tradičná výroba zmrzliny a tureckého nápoja salep), textilný (jedno z najvýznamnejších turistických stredísk); remeslá (najmä tkanie kobercov). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Cestný uzol. Turistické stredisko. V okolí ťažba rúd železa a striebra.

Osídlené od staroveku, už v 12. stor. pred n. l. centrum novochetitského mestského štátu Gurgum, v 8. stor. pred n. l. nazývané Markasi, v rímskej dobe Germanicia Caesarea, v byzantskej dobe Germanikeia. R. 645 n. l. dobyté Arabmi (nazvané Maraš, turecky Maraş), 1097 križiakmi (nazvané Sebastia) a v 12. stor. Seldžukovcami, od 1515 súčasť Osmanskej ríše. V decembri 1978 tam počas útokov na alevitov (vyznávači synkretickej formy islamu so starotureckými prvkami) zahynulo vyše 100 ľudí (tzv. kahramanmaraşský pogrom). Stavebné pamiatky: Veľká mešita (Ulu Camii, koniec 15. stor.). Univerzita (založená 1992), viaceré múzeá, napr. archeologické so zbierkami chetitského umenia.

Kapadócia

Kapadócia, gr. Kappadokia, lat. Cappadocia — historické územie vo vých. časti Malej Ázie. V antickom období sa Kapadócia rozprestierala od rieky Halys (dnes Kizilirmak) na západe po pohorie Taurus na juhu a Antitaurus na východe, v období najväčšieho rozsahu až po Čierne more na severe. Pôvodne obývaná rôznymi anatólskymi etnikami, podľa záznamov z tzv. Kapadóckych tabuliek tam v 20. – 18. stor. pred n. l. existovali osady asýrskych kupcov, okolo 1700 pred n. l. sa územie Kapadócie stalo súčasťou Chetitskej ríše, v 1. tisícročí pred n. l. tam vznikli neskorochetitské štáty Tabal a Melid. V 7. stor. pred n. l. napádali územie Kimerijci a Skýti a usadilo sa tam etnikum Kapadóčanov (etnicky príbuzní Peržanom). Od 585 pred n. l. súčasť Médskej ríše, od polovice 6. stor. pred n. l. satrapia Perzskej ríše siahajúca na severe až po Čierne more (názov Kapadócia pravdepodobne súvisí so staroperzským názvom územia Katpatuka, ktorý sa dnes obvykle prekladá ako Krajina krásnych koní), 333 pred n. l. podriadená Alexandrovi III. Veľkému. Za vlády Seleukovcov sa na prelome 4. a 3. stor. pred n. l. utvorila v sev. časti Kapadócie Pontská ríša, v juž. časti v 3. – 2. stor. pred n. l. existoval samostatný štát (kráľovstvo) Kapadócia, okolo 100 pred n. l. pod nadvládou pontského vládcu Mithradata VI. Eupatora, v rímskej dobe dočasne samostatná (ako vazalský štát). R. 17 n. l. počas vlády cisára Tiberia bola Kapadócia pripojená k Rímskej ríši ako provincia Cappadocia (zahŕňala aj oblasť Pontu a Malého Arménska) s hlavným mestom Caesarea Cappadociae (dnes Kayseri v Turecku), koncom 3. stor. za vlády Diokleciána rozdelená na záp. (Cappadocia Prima) a vých. časť (Armenia Secunda), od 395 súčasť Východorímskej, neskôr Byzantskej ríše.

Počas prvých storočí n. l. významná oblasť šírenia kresťanstva (biblický Prvý list Petrov je adresovaný aj kresťanskej diaspóre v Kapadócii), vo 4. stor. tam pôsobili kapadócki cirkevní otcovia (→ kapadócka škola). V 7. – 12. stor. vzniklo v Kapadócii (na ochranu pred útokmi nepriateľov) viacero podzemných miest (okrem obydlí sa tam nachádzali aj zásobárne, dielne a priestory na osobnú hygienu), z ktorých k najväčším patrili Kaymaklı a Derınkuyu. V 12. – 13. stor. tam napriek podrobeniu Kapadócie Seldžukovcami (od 1071) vzniklo množstvo kresťanských stavieb (kaplnky s freskami predstavujúcimi vrchol byzantského umenia). Od 14. do zač. 20. stor. bola Kapadócia súčasťou Osmanskej ríše.

Jadro historického územia Kapadócie, najmä vrchovina Göreme, je vyhľadávanou turistickou oblasťou s množstvom historických pamiatok (skalné mestá vhĺbené a vytesané do mäkkých tufov) a unikátnych geomorfologických útvarov (zemné pyramídy, ihlicové útvary a svedecké vrchy vytvorené eróziou v tufoch); 1985 bolo Göreme zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Národný park Göreme a skalné mestá Kapadócie.

Karabekir, Kâzim

Karabekir, Kâzim, aj Kâzim Zeyrek, 1882 Istanbul – 26. 1. 1948 Ankara — turecký generál a politik. Po štúdiách na vojenských školách v Istanbule krátko slúžil v Macedónii, potom v Istanbule a Edirne. Počas balkánskych vojen (1912 – 13) bol neďaleko Edirne zajatý Bulharmi a držaný ako rukojemník. Počas 1. svetovej vojny sa zúčastnil obrany Dardanel (1915), istý čas bojoval proti Britom v Iraku, neskôr na Kaukaze proti Arménom a Rusom; 1917 generál. Po skončení vojny sa na žiadosť Mustafu Kemala (Atatürka) stal jedným z veliteľov tureckej národnooslobodzovacej vojny (kemalistická revolúcia). R. 1920 viedol vojenské operácie proti Arménsku, ktorému kemalovská turecká vláda odmietla ponechať územie východotureckých vilájetov (provincií) a prinútila Arménov podpísať mierovú zmluvu (Alexandropolský mier; arménsko-turecká vojna 1920). Po vojne sa angažoval politicky, ale s mnohými Atatürkovými názormi (vrátane otázky zrušenia kalifátu) sa nezhodoval. R. 1924 bol spoluzakladateľom Pokrokovej republikánskej strany (Terakkiperver Cumhuriyet Fırkası) a stal sa jej vodcom. Po obvinení zo spojenia členov strany s kurdskou rebéliou a s pokusom o atentát na Atatürka bola strana 1925 zrušená a Karabekir i viacerí členovia boli uväznení. Po prepustení odišiel z politiky a venoval sa písaniu pamätí z obdobia národnooslobodzovacieho boja, ktoré však boli na rozkaz vtedajšej vlády spálené. Rehabilitovaný až po Atatürkovej smrti (1938) İ. İnönüom. Od decembra 1938 poslanec, 1946 – 48 predseda parlamentu.

Karacháni

Karacháni — turkický kmeňový zväz nazvaný podľa dynastie Karachánovcov (Čiernych chánov; tur./turkicky kara = čierny), ktorá asi od polovice 9. stor. stála na jeho čele. Jadro Karachánov pravdepodobne tvorili kmene Karlukov, Jaghmov a Čigilov, ktorí spočiatku kočovali v oblasti dnešného Kirgizska, kazašského Sedemriečia a historického východného Turkestanu. Podľa tradície vládca Karachánov Satuk Bughra Chán (aj Satyq Bughra Chán, †955), pôvodne kmeňový vodca (hakan) Karlukov, konvertoval (spolu s kmeňovým zväzom Karachánov) pod vplyvom potulných dervišov na islam. Od konca 10. stor. začali Karacháni napádať stredoázijské oázy a od 943 utvárať tzv. Karachánovský štát. R. 999 zosadili posledného panovníka sámánovskej ríše a ovládli jej sídlo Bucharu, ako aj väčšiu časť stredoázijských oáz a mestá východného Turkestanu. Ich expanziu na juh zastavil (pri rieke Amudarja) ghazníjsky sultán Mahmúd z Ghazní, s ktorým 1025 uzavreli mier.

Karachánovský štát nebol centralizovaný, podobne ako pri väčšine ostatných kočovných stredoázijských kmeňoch v ňom paralelne vládlo niekoľko vodcov (ilek cháni). Hlavnými centrami boli mestá Balasagun (dnes zaniknutá lokalita v severnom Kirgizsku), Kašgar (západná Čína), Özgön (aj Uzgen; vo východnej časti Ferganskej doliny v dnešnom južnom Kirgizsku) a Samarkand (Uzbekistan), ďalšími Buchara (Uzbekistan), Chotan (západná Čína), Talas (dnes Taraz, Kazachstan) a i. Karacháni boli rozdelení na dva klany a podľa nich sa aj Karachánovský štát 1032 rozdelil na dve hlavné časti, východnú a západnú (v ich rámci existovali aj územia s paralelnou vládou). Neskoršie pokusy o centralizáciu Karachánovského štátu narazili na rastúcu moc tureckých Seldžukovcov, ktorí si koncom 11. stor. podmanili jeho západnú časť, východná časť bola 1141 nútená podriadiť sa nastupujúcej moci mongolských Karakitanov. R. 1211 východnú časť okupoval najmanský vodca Küčlüg (vládol 1211 – 18), ktorý sa zmocnil karakitanského trónu, západnú časť dobyl chórezmský šáh Alá’uddín Muhammad (vládol 1199 – 1220).

Počas vlády Karachánovcov došlo k výraznej turkizácii Strednej Ázie, v ktorej sa prelínali arabská a perzská kultúra. V tom období tam vzniklo aj prvé známe turkické literárne dielo z islamského obdobia, filozoficko-didaktická poéma Obšťastňujúca veda (Kutadgu Bilig, 1069) J. H. H. Balasaguniho a prvé turkicko-arabské encyklopedické dielo Kompendium turkických jazykov (Díwán ul-lughát at-Turk, 1075, dokončené 1083) M. Kašgarího s bohatým materiálom o všetkých turkických kmeňoch a štátnych útvaroch. Významná bola aj stavebná činnosť Karachánovcov, napr. v Buchare (minaret Kalian, 1127 – 29), v Özgöne (minaret a mauzóleum, 12. stor.) a i.

Vládcovia Karachánovského štátu
Karachánovskí hlavní vládcovia v Transoxánii
? – 955 Satuk Bughra Chán (aj Satyq Bughra Chán)
956 – 958 Músá Bughra Chán
958 – 970 Sulajmán Arslan Chán
970 – 998 Alí Arslan Chán
998 – 1015 Ahmad I. Arslan Kara Chán
1015 – 1024 Mansúr Arslan Chán
1024 – 1026 Ahmad II. (aj Toghan Chán)
1026 – 1032 Júsuf I. Kadír Chán
Karachánovskí vládcovia východnej časti (hlavné centrá Balasagun, Kašgar, ďalšie Özgön, Chotan, Talas)
1032 – 1056 Sulajmán, lokálny vládca (Balasagun, Kašgar a Chotan)
1032 – 1057 Muhammad I., lokálny vládca (Talas, od 1056 aj Balasagun, Kašgar a Chotan)
1057 – 1059 Ibrahím I.
1059 – 1074 Mahmúd
1074 – 1075 Umar
1075 – 1103 Hasan Hárún
1103 – 1128 Ahmad Hárún
1128 – 1158 Ibrahím II.
1158 – ? Muhammad II.
? – 1211 Júsuf
1211 Muhammad III.
Karachánovskí vládcovia západnej časti (hlavné centrum Samarkand, ďalšie Buchara)
1020 – 1034 Alí Tegin Bughra Chán, lokálny protivládca Mansúra Arslan Chána (Buchara a Samarkand)
1042 – 1052 Muhammad Ajn ad-Dawla
1052 – 1068 Ibrahím I. Böri Tegin
1068 – 1080 Nasr I.
1080 – 1081 Chidr
1081 – 1089 Ahmad I.
1089 – 1095 Jakúb
1095 – 1097 Masúd I.
1097 Sulajmán
1097 – 1099 Mahmúd I.
1099 – 1102 Džibráíl
1102 – 1129 Muhammad II.
1129 Nasr II.
1129 – 1130 Ahmad II.
1130 – 1132 Hasan
1132 Ibrahím II.
1132 – 1141 Mahmúd II.
1141 – 1156 Ibrahím III.
1156 – 1161 Alí Čaghri Chán
1161 – 1171 Masúd II. Tabghač Chán
1171 – 1178 Muhammad III.Tabghač Chán
1178 – 1204 Ibrahím IV. Arslan Chán
1204 – 1211 Osmán Ulugh Chán

Kara Mustafa Paša Kemankeš

Kara Mustafa Paša Kemankeš, ? Elbasan, podľa niektorých zdrojov asi 1592 Vlorë – 31. 1. 1644 Istanbul — osmanský veľkovezír (od 1638). Pôvodne janičiar, u janičiarov získal vďaka lukostreleckej zručnosti prímeno (tur. kemankeş = lukostrelec). Bol vymenovaný za hlavného veliteľa janičiarskeho zboru s titulom aga a za admirála (kapudan-ı derya) osmanskej flotily (1635). Zúčastnil sa vojenských ťažení do Jerevanu (1635) a proti safíjovskej Perzii (1638 – 39), počas ktorých bol vymenovaný za veľkovezíra. Po sprostredkovaní mieru s Perziou (1639) sa vrátil do Istanbulu, kde začal uskutočňovať viaceré reformy (výrazne znížil počty janičiarov a palácovej stráže, rozsiahlou výstavbou lodí podporoval osmanskú mocenskú orientáciu na Stredomorie a zavádzal pravidlá merkantilizmu do hospodárstva), jeho ekonomické reformy však neboli úspešné. Popravený na príkaz sultána Ibrahima I.

Kara Mustafa Paša z Merzifonu

Kara Mustafa Paša z Merzifonu (tur. Merzifonlu), 1634/35 Marınca pri Merzifone, provincia Amasya – 25. 12. 1683 Belehrad — osmanský veľkovezír (od 1676). Chránenec a neskôr adoptovaný člen rodiny veľkovezíra Köprülüa Mehmeda Pašu (→ Köprülüovci), ktorý mu po nástupe do úradu (1656) udelil titul aga. R. 1658 sa zúčastnil na výprave do Sedmohradska a obsadil pevnosť Jenő (dnes Ineu v Aradskom judeţi, Rumunsko). R. 1660 sa stal beglerbegom Silistry, 1661 bol vymenovaný za váliho Diyarbakıru a kapitána egejskej flotily. R. 1663 sa stal v Istanbule zástupcom (kajmakam) nového veľkovezíra Fazıla Ahmeda Pašu Köprülüa a 1666 bol vymenovaný za druhého vezíra (funkciu kajmakama zastával aj naďalej). Počas ťaženia proti Poľsku (1672) sa zúčastnil obliehania pevností Chotin (dnes Chotyn, Ukrajina) a Kamenec Podoľský (Kamianec-Podiľskyj, Ukrajina), viedol osmanskú delegáciu na mierových rokovaniach a dohodol podmienky mierovej zmluvy. Získal si priazeň sultána Mehmeda IV. a po smrti Fazıla Ahmeda Pašu Köprülüa (1676) sa stal veľkovezírom. Viedol pomerne konzervatívnu politiku, jeho vojenské ťaženia proti Rusku (1677, 1678, 1680) sú považované za pokus o stabilizáciu tamojšieho regiónu nachádzajúceho sa už pod osmanskou nadvládou. Zakladal náboženské nadácie (→ vakf), mešity, knižnice a vývarovne v Istanbule, Galate (dnes súčasť Istanbulu), Edirne a Merzifone. V máji 1683 ho sultán Mehmed IV. poveril velením osmanského vojska s cieľom dobyť Viedeň. Skoro dva mesiace (od 13. júla do 11. septembra) trvajúce obliehanie Viedne však nebolo úspešné (→ bitka pri Viedni). Kara Mustafa Paša z Merzifonu stratil dôveru sultána a bol nútený stiahnuť sa do Budína, odkiaľ organizoval obranu hraníc. Po ďalších vojenských neúspechoch (bitka pri Parkane, dnes Štúrovo; strata Ostrihomu) bol na sultánov príkaz popravený uškrtením (→ turecké vojny).

Kária

Kária, gr. Karia, lat. Caria — v staroveku územie na juhozápade Malej Ázie na pobreží Egejského mora, dnes súčasť Turecka. Nazvané podľa autochtónneho obyvateľstva Károv. Na severozápade hraničilo s Ióniou, na severe s Lýdiou (hranicu tvorila rieka Menderes, hist. Maiandros, dnes Büyük Menderes), na severovýchode s Pisidiou, na východe s Frýgiou a na juhovýchode s Lýkiou (hranicu tvorila rieka Indos, dnes Dalaman Çayı).

Pobrežie Kárie osídlili neskôr Feničania a na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. Gréci, ktorí tam založili svoje kolónie, z ktorých sa postupne stali významné obchodné prístavy (napr. Halikarnas, dnes Bodrum). Označenie Kária sa potom nevzťahuje len na oblasti obývané Kármi (najmä vnútrozemie), ale aj na oblasti kolonizované Grékmi, kde sa rozvíjala zmiešaná kultúra. K najvýznamnejším mestám v Kárii okrem Halikarnasu patrili Milét a Magnésia na rieke Menderes (Maiandros).

V pol. 6. stor. pred n. l. si Káriu podmanil lýdsky kráľ Kroisos, od 545 pred n. l. bola perzskou satrapiou s hlavným mestom Mylasa (dnes Milas v juhozáp. Turecku). R. 495 – 494 pred n. l. sa Kári aktívne zúčastnili protiperzského iónskeho povstania, po jeho porážke však v grécko-perzských vojnách bojovali na strane Peržanov. V Kárii súčasne pretrvával grécky vplyv, preto sa niektoré kárske obce stali členmi Aténskeho námorného spolku (až do 440 pred n. l.), potom sa znova dostali pod vplyv Perzie. Vo 4. stor. pred n. l. sa Kári zjednotili pod vládou domácich vládcov, ktorí ako satrapovia formálne uznávali zvrchovanosť Perzie, pri spravovaní ríše však boli nezávislými. Najvýznamnejší z nich, satrapa Mausólos (vládol 377 – 353 pred n. l.) z kárskej dynastie Hekatomnovcov, rozšíril územie Kárie o časť Iónie a Lýkie, pripojil ostrovy Chios, Rodos a Kos a hlavné mesto preniesol do Halikarnasu. Po smrti Alexandra III. Veľkého (323 pred n. l.) bojovali o Káriu sýrski Seleukovci a egyptskí Ptolemaiovci, napokon bola pripojená k ríši Seleukovcov. R. 189 pred n. l. bola sev. časť Kárie odstúpená Pergamskej ríši, juž. časť ovládal do 167 pred n. l. Rodos. R. 129 pred n. l. sa Kária stala súčasťou rímskej provincie Ázia (lat. Asia). V rámci Rímskej ríše Kária prosperovala, úpadok nastal až v 3. stor. n. l. Pri reorganizácii ríše za cisára Diokleciána (koncom 3. stor.) bola vytvorená samostatná provincia Kária (v rámci diecézy Ázia). V byzantskom období tam vzniklo viacero kresťanských biskupstiev. Koncom 12. stor. väčšinu územia Kárie dobyli Turci, od 15. stor. súčasť Osmanskej ríše.

Kayseri

Kayseri [kaj-], gr. Kaisareia, lat. Caesarea Cappadociae — mesto v strednom Turecku na Anatólskej plošine severne od sopky Erciyas Dağı, administratívne stredisko provincie (ilu) Kayseri; 850-tis. obyvateľov (2012). Jedno z hlavných obchodných, finančných (viacero bánk) a priemyselných stredísk strednej časti krajiny. Priemysel textilný, letecký, potravinársky (cukrovarnícky, mäsový s tradičnou výrobou údenín, mliekarský), nábytkársky, cementársky, hutnícky (spracovanie farebných kovov); remeslá (zlatníctvo, tkanie kobercov). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ovocia, zeleniny, pšenice, jačmeňa, zemiakov, cukrovej repy, viniča, produkcia sušených hrozienok). Cestný uzol pri medzinárodnej železničnej trati spájajúcej Európu s Iránom, medzinárodné letisko. Turistické stredisko.

Mesto vzniklo v oblasti osídlenej Asýrčanmi a Chetitmi už v 2. tisícročí pred n. l., v minulosti jedno z najvýznamnejších kapadóckych miest (→ Kapadócia). V období helenizmu sa spočiatku nazývalo Mazaka, od vlády kapadóckeho kráľa Ariaratha V. Euseba Filopatóra (163 – 130 pred n. l.) Eusebeia. Po vytvorení rímskej provincie Kapadócia (Cappadocia) počas vlády cisára Tiberia (17 n. l.) sa stalo jej hlavným mestom a bolo nazvané Caesarea Cappadociae, po rozdelení provincie na dve časti (4. stor.) hlavným mestom západného územia Cappadocia Prima. Predpokladá sa (na základe biblického Prvého listu Petrovho adresovaného kapadóckej kresťanskej diaspóre), že v oblasti Kayseri sa v prvých storočiach n. l. rozšírilo kresťanstvo. Začiatkom 3. stor. bolo mesto centrom kresťanskej vzdelanosti, vo 4. stor. sídlom tzv. kapadóckych cirkevných otcov Bazila Veľkého, jeho brata Gregora Nysského a Gregora Naziánskeho. Okolo 1080 ho dobyli Seldžukovci, 1096 križiaci, krátko nato opäť Seldžukovci, v polovici 12. stor. nastal rozkvet mesta. Od 14. stor. do zač. 20. stor. súčasť Osmanskej ríše (okrem obdobia 1401 – 67, keď mestu vládol Timúr), potom súčasť Turecka.

Stavebné pamiatky: citadela (pôvodne 3. stor. n. l., prebudovaná v 6. stor. cisárom Justiniánom I. Veľkým, neskôr Seldžukovcami aj Osmanmi); viaceré významné príklady seldžuckej architektúry, napr. Veľká mešita (Ulu Camii; založená 1135, dostavaná v ranom seldžuckom štýle 1205 – 06 a neskôr viackrát prestavaná; bazilikálny pôdorys s kupolou pred mihrábom), komplex sultánky Hunat Hatun (1237 – 38, prestavaný v 19. stor.; pozostáva z Veľkej mešity, hrobky, madrasy a hamámu), madrasa Çifte medrese (1205, jej súčasťami boli aj nemocnica a hrobka; dnes Múzeum seldžuckej civilizácie), Sáhibova madrasa (Sahibiye medrese; 1267 – 68, s bohato zdobeným vstupným portálom), Seraceddinova madrasa (Seraceddin medrese; 1238 – 39), viaceré hrobky valcového alebo oktogonálneho tvaru s pyramídovou strechou (napr. Çifte Kümbet, 1247 – 48; Döner Kümbet, okolo 1275; Alaca Kümbet, 13. stor.; a i.), mešita Kurşunlu Camii (1575 – 85/86, architekt Sinan); arménsky Chrám sv. Gregora Lusavoriča (Surup Krikor Lusavoriç Kilise, 19. stor.); viacero tradičných osmanských obytných mestských domov z 18. – 19. stor. (napr. Atatürk Evi, 19. stor.) a i. Viaceré múzeá, napr. archeologické (nachádzajú sa tam nálezy z Kaneša, ktorý leží v blízkosti Kayseri). Univerzita (založená 1978).

kemalisti

kemalisti [vl. m.] —

1. pôvodne stúpenci národnooslobodzovacieho hnutia v Turecku vedeného M. Kemalom (odtiaľ názov) Atatürkom (1919 – 23; tzv. kemalistická revolúcia; → Turecko, Dejiny);

2. po zániku Osmanskej ríše a vzniku Tureckej republiky (1923) stúpenci Atatürkom vypracovaného programu sekularizácie a modernizácie Turecka podľa vzoru vyspelých európskych krajín, ktorý sa stal základom ideológie Atatürkom založenej vládnucej Republikánskej ľudovej strany (Cumhuriyet Halk Partisi, CHP, 1923), t. j. kemalizmu. Jeho hlavnými princípmi sú republikánstvo (odmietnutie monarchistickej formy štátu), nacionalizmus (národnú identitu nadobúda človek bez ohľadu na národnosť a vierovyznanie narodením v Turecku; s tým však súvisí obmedzovanie práv menšín), populizmus (vo význame ľudovosti, t. j. štát je orientovaný na potreby všetkých ľudí bez rozdielu; princíp rovnosti), laicizmus (sekularizmus; prísne oddelenie náboženstva od štátu), etatizmus (štátny kapitalizmus v ekonomike; v záujme verejného blaha štát môže zasahovať do všetkých ekonomických záležitostí), revolučnosť (reformizmus; podporovanie spoločensko-politických a hospodárskych zmien v krajine, nahradenie tradičných inštitúcií modernými). R. 1935 boli princípy kemalizmu zapracované do štatútu Republikánskej ľudovej strany, 1937 aj do tureckej ústavy a ideológia kemalizmu sa stala oficiálnou ideológiou Tureckej republiky. Od 80. rokov 20. stor. však čelí kritike demokratickej verejnosti (požaduje sa napr. oslabenie vplyvu armády a posilnenie civilnej zložky politickej moci, ochrana ľudských práv a slobôd menšín, o. i. Kurdov) a niektoré jeho prvky sa obmedzujú najmä v súvislosti so snahou Turecka o vstup do EÚ.

Kırklareli

Kırklareli — mesto na severovýchode európskej časti Turecka v regióne Marmara, administratívne stredisko provincie (ilu) Kırklareli; 66-tis. obyvateľov (2013). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie obilia, cukrovej repy, slnečnice; chov dobytka). Železničná križovatka, železničné spojenie s hlavným ťahom Istanbul – Edirne.

Oblasť mesta oddávna obývaná, byzantskými Grékmi nazývané Saranta Ekklisies. R. 914 – 1003 pod nadvládou Bulharskej, potom Byzantskej a od 1363 Osmanskej ríše (názov Kırk Kilise). Počas gréckej vojny za nezávislosť 1821 – 29 proti tureckej nadvláde poškodené. Počas balkánskych vojen 1912 – 13 obsadené Bulharskom, potom znova Osmanskou ríšou a 1919 – 22 Gréckom, v dôsledku čoho nastal masový odlev bulhalrského obyvateľstva, 1922 obsadené Turkami a po vzniku Tureckej republiky 1923 bolo grécke obyvateľstvo nahradené tureckým (dovtedy žijúcim v Grécku); od 1923 mesto, od 1924 súčasný názov.

Stavebné pamiatky: viacero pamiatok islamskej architektúry, napr. náboženský komplex Hızır Bey Külliye pozostávajúci z mešity Hızır Bey (2. pol. 14. stor.), kúpeľov (1383) a bazára, pamätník Kırklar (14. stor.), múzeum (1994, sídli v budove z 1894).