intarzia

Text hesla

intarzia [arab. > tal.] —

1. technika zdobenia plôch drevených predmetov, vykladanie drevom odlišnej farebnosti alebo textúry alebo inými kontrastnými materiálmi, napr. slonovinou, rohovinou, korytnačinou, perleťou, cínom a mosadzou; mozaika v dreve. Na rozdiel od inkrustácie pri intarzii sa dekor skladá na povrchu dreva a spravidla sa naň lepí. Intarzie sa môžu vytvárať niekoľkými spôsobmi, napr. z dreveného základu sa vyrezáva určitý výzdobný prvok, ktorý sa dopĺňa výzdobným prvkom z iného, odlišne sfarbeného dreva, alebo sa na celú základnú plochu nanášajú navzájom spojené platničky. Vyrezávané (a často aj morené, prifarbované či vypaľované) kúsky rôznych druhov dreva (hruška, orech, javor, mahagón, ružové drevo, palisander, eben) sa zostavujú do rôznych geometrických tvarov, figurálnych zobrazení, obrazcov perspektívnych architektúr, krajín, zátiší, kvetín alebo portrétov (zložité kompozície, tzv. tarsia pittorica). Intarzované motívy sa niekedy dopĺňajú ďalšími ozdobnými technikami: vypaľovaním, pripaľovaním, gravírovaním ap. Špeciálnou formou sú reliéfne intarzie, pri ktorých vkladané časti presahujú výšku základnej plochy (→ chebská práca).

Najstaršia intarzia, realizovaná na drobných predmetoch a neskôr (2600 – 2480 pred n. l.) i na nábytku s využitím dreva a slonoviny, je známa už z hrobov z obdobia 1. dynastie v Egypte (3100 – 2930 pred n. l.). V Mezopotámii sumerské umenie preferovalo geometrickú výzdobu s použitím lazuritu a perlete napr. na hudobných nástrojoch. Obzvlášť náročne vypracované intarzie (staré takmer 3-tis. rokov) sa našli v ruinách mesta Nimrud (Kalchu) v dnešnom Iraku. Tradícia Blízkeho východu ovplyvnila prostredníctvom importov aj územie antického Grécka (5. stor. pred n. l.), a to najmä pri výzdobe nábytku, a v mladšom období aj umenie Rímskej ríše. V Taliansku sa intarzia využívala už v 13. stor. (najstaršou intarziou zdobený európsky nábytok pochádza zo Sieny), najväčší vrchol však dosiahla až v období renesancie, známe sú klasické techniky tarsia a secco (suchá intarzia, pri ktorej boli kúsky dreva poskladané do obrazca bez použitia lepidla) a certosina. V tom období sa rozšírila aj do ostatných európskych krajín. Rozvoj intarzie podmienilo zdokonalenie techniky výroby dýh. Uplatňovala sa nielen v sakrálnych interiéroch (pri obkladoch stien alebo chórových lavíc a čítacích pultov), ale vo veľkej miere sa používala aj na výzdobu svetského nábytku (truhlice, stoly, stoličky). Slávne sú holandské a anglické marketérie, pri ktorých sa pracovalo s nákladnými materiálmi (napr. perleť a slonovina). Vo Francúzsku sa v období vlády Ľudovíta XIV. používali okrem dreva aj iné materiály, napr. cín, mosadz, perleť a korytnačina. Najvýznamnejšími majstrami v tejto technike boli ebenisti André Charles Boulle, David Roentgen (*1743, †1807), Jean-Henri Riesener (*1734, †1806) a Jean-François Oeben (*1721, †1763). Výzdoba zavedená Boullom (→ Boullova technika) bola obľúbená najmä v rokoku a používala sa pri výzdobe luxusného nábytku (skrinky, komody, písacie stoly). Módna bola najmä ornamentálna, figurálna a kvetinová dekorácia vychádzajúca z dobových grafických návrhov. Slonovinová intarzia bola okrem toho veľmi rozšírená aj vo výzdobe pažieb strelných zbraní. Intarzia sa v nábytkárstve, ale už v skromnejšej forme, používala až do obdobia empíru a biedermeiera (tzv. pásiková intarzia), zdobili sa ňou však aj menšie umeleckoremeselné predmety, kazety, šperkovnice, hodinové skrinky ap.;

2. text. pletenina s pozdĺžnymi farebnými vzormi tvorená farebnými niťami, ktoré sa navzájom prepletajú a každá z nich vytvára len očká určitej pracovnej šírky (zodpovedajúcej vytváranému vzoru), čím vznikajú kontrastné farebné vzory (väčšinou sú to vzory obojlícne v zmysle obrátených farieb).

Text hesla

intarzia [arab. > tal.] —

1. technika zdobenia plôch drevených predmetov, vykladanie drevom odlišnej farebnosti alebo textúry alebo inými kontrastnými materiálmi, napr. slonovinou, rohovinou, korytnačinou, perleťou, cínom a mosadzou; mozaika v dreve. Na rozdiel od inkrustácie pri intarzii sa dekor skladá na povrchu dreva a spravidla sa naň lepí. Intarzie sa môžu vytvárať niekoľkými spôsobmi, napr. z dreveného základu sa vyrezáva určitý výzdobný prvok, ktorý sa dopĺňa výzdobným prvkom z iného, odlišne sfarbeného dreva, alebo sa na celú základnú plochu nanášajú navzájom spojené platničky. Vyrezávané (a často aj morené, prifarbované či vypaľované) kúsky rôznych druhov dreva (hruška, orech, javor, mahagón, ružové drevo, palisander, eben) sa zostavujú do rôznych geometrických tvarov, figurálnych zobrazení, obrazcov perspektívnych architektúr, krajín, zátiší, kvetín alebo portrétov (zložité kompozície, tzv. tarsia pittorica). Intarzované motívy sa niekedy dopĺňajú ďalšími ozdobnými technikami: vypaľovaním, pripaľovaním, gravírovaním ap. Špeciálnou formou sú reliéfne intarzie, pri ktorých vkladané časti presahujú výšku základnej plochy (→ chebská práca).

Najstaršia intarzia, realizovaná na drobných predmetoch a neskôr (2600 – 2480 pred n. l.) i na nábytku s využitím dreva a slonoviny, je známa už z hrobov z obdobia 1. dynastie v Egypte (3100 – 2930 pred n. l.). V Mezopotámii sumerské umenie preferovalo geometrickú výzdobu s použitím lazuritu a perlete napr. na hudobných nástrojoch. Obzvlášť náročne vypracované intarzie (staré takmer 3-tis. rokov) sa našli v ruinách mesta Nimrud (Kalchu) v dnešnom Iraku. Tradícia Blízkeho východu ovplyvnila prostredníctvom importov aj územie antického Grécka (5. stor. pred n. l.), a to najmä pri výzdobe nábytku, a v mladšom období aj umenie Rímskej ríše. V Taliansku sa intarzia využívala už v 13. stor. (najstaršou intarziou zdobený európsky nábytok pochádza zo Sieny), najväčší vrchol však dosiahla až v období renesancie, známe sú klasické techniky tarsia a secco (suchá intarzia, pri ktorej boli kúsky dreva poskladané do obrazca bez použitia lepidla) a certosina. V tom období sa rozšírila aj do ostatných európskych krajín. Rozvoj intarzie podmienilo zdokonalenie techniky výroby dýh. Uplatňovala sa nielen v sakrálnych interiéroch (pri obkladoch stien alebo chórových lavíc a čítacích pultov), ale vo veľkej miere sa používala aj na výzdobu svetského nábytku (truhlice, stoly, stoličky). Slávne sú holandské a anglické marketérie, pri ktorých sa pracovalo s nákladnými materiálmi (napr. perleť a slonovina). Vo Francúzsku sa v období vlády Ľudovíta XIV. používali okrem dreva aj iné materiály, napr. cín, mosadz, perleť a korytnačina. Najvýznamnejšími majstrami v tejto technike boli ebenisti André Charles Boulle, David Roentgen (*1743, †1807), Jean-Henri Riesener (*1734, †1806) a Jean-François Oeben (*1721, †1763). Výzdoba zavedená Boullom (→ Boullova technika) bola obľúbená najmä v rokoku a používala sa pri výzdobe luxusného nábytku (skrinky, komody, písacie stoly). Módna bola najmä ornamentálna, figurálna a kvetinová dekorácia vychádzajúca z dobových grafických návrhov. Slonovinová intarzia bola okrem toho veľmi rozšírená aj vo výzdobe pažieb strelných zbraní. Intarzia sa v nábytkárstve, ale už v skromnejšej forme, používala až do obdobia empíru a biedermeiera (tzv. pásiková intarzia), zdobili sa ňou však aj menšie umeleckoremeselné predmety, kazety, šperkovnice, hodinové skrinky ap.;

2. text. pletenina s pozdĺžnymi farebnými vzormi tvorená farebnými niťami, ktoré sa navzájom prepletajú a každá z nich vytvára len očká určitej pracovnej šírky (zodpovedajúcej vytváranému vzoru), čím vznikajú kontrastné farebné vzory (väčšinou sú to vzory obojlícne v zmysle obrátených farieb).

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Intarzia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-08-10]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/intarzia