Vyhľadávanie podľa kategórií: drevárstvo

Zobrazené heslá 1 – 26 z celkového počtu 26 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

abura

abura, aj bahia, subaha, elilom, maza, vuku, mujiwa — mäkké svetlohnedé až červenkastohnedé drevo z tropických stromov Mitragyna ciliata a Mitragyna stipulosa z čeľade marenovité pochádzajúce zo záp. Afriky (Gabon, Pobrežie Slonoviny), hustota 460 – 480 kg/m3. Má širokú beľ, nevýraznú textúru, je málo odolné proti hnilobe; dobre sa suší a opracúva. Používa sa na výrobu podláh, dvier, dýh ap.

afzélia

afzélia, aj doussié, apa, aligna, mkora — tvrdé drevo z tropického stromu Afzelia bipindensis a Afzelia pachyloba, čeľaď cezalpíniovité, pôvodom zo záp. Afriky (Kamerun), hustota 830 kg/m3. Má bledožltú beľ a svetlohnedé až červenohnedé jadro. Je tvarovo stále, odolné proti škodcom, náročné na opracovanie, dobre sa suší. Používa sa ako stavebné drevo, na výrobu nábytku, krájaných dýh, podlahovín, okien a dvier i na stavbu lodí.

angelin

angelin [lat.], aj kurary, yaba, quira macaya — ťažké tvrdé drevo s hustotou 800 kg/m3 zo stromu andira bezbranná (Andira inermis) z čeľade bôbovité rastúceho v tropických oblastiach Južnej Ameriky. Bledohnedá až sivožltá farba, žltkastohnedé jadro, vyznačuje sa striedaním svetlých a tmavých pásov. Vhodné na opracovanie, problémy môžu nastať pri povrchovej úprave. Používa sa ako stavebný materiál, na výrobu nábytku, sústružníckych výrobkov, biliardových palíc, preglejok a dýh.

anizotropia dreva

anizotropia dreva — rozdielnosť hodnôt fyzikálnych a mechanických vlastností dreva v základných smeroch – tangenciálnom, radiálnom a pozdĺžnom. Je spôsobená makro-, mikro- a submikroskopickou štruktúrou dreva.

antrakotómia

antrakotómia [gr.] — vedný odbor zaoberajúci sa anatómiou zuhoľnateného dreva. Dôležitý predovšetkým pri analýzach zvyškov drevného uhlia, ktoré sa zachovali z jeho výroby v stredoveku, ale aj po požiaroch v dávnej minulosti. Na základe analýzy predovšetkým zuhoľnatených cievnych elementov dreva je možné zistiť, ktoré druhy drevín boli spálené.

balza

balza [špan.] —

1. quano, lanero, polak, topa, tami — mäkké, veľmi ľahké drevo bielej alebo svetložltej farby s lesklým povrchom z tropických juhoamerických stromov Ochroma lagopus a Ochroma pyramidale (→ balza kužeľovitá). Smerom k jadru je ružovejšie, hustota v priemere 160 kg/m3. Ťažko sa suší, má priaznivé tepelné a zvukovoizolačné vlastnosti, ľahko sa opracúva a lepí. Pre malú objemovú hmotnosť sa používa v stavebníctve na výrobu izolácií, hračiek, lietajúcich modelov i ako ochrana v obalovej technike;

2. juhoamerický čln bez kýlu, z mäkkého balzového dreva alebo z trstiny, známy najmä z oblasti jazera Titicaca v Peru (Južná Amerika).

banské drevo

banské drevo — sortiment dreva určený na výstuž podzemných chodieb najmä v baniach. Najčastejšie sa používa drevo stromov smrek (Picea), borovica (Pinus), buk (Fagus) a hrab (Carpinus).

ebenové drevá

ebenové drevá, aj eben, nepresne čierne drevá — veľmi pevné, tvrdé, trvanlivé a vzácne drevá asi z tridsiatich druhov z čeľade ebenovníkovité (prevažne z rodu ebenovník, Diospyros). Majú takmer vždy (vďaka farbivu v bunkách) sýtozafarbené čierne, čiernohnedé, hnedé, červené, zelené alebo biele lesklé jadro (často so svetlými pruhmi), ružovú, žltosivú, žltkastú, hnedú, svetlosivú až bielu beľ a väčšinou jemnú štruktúru bez výraznej anatomickej skladby; hustota dreva 800 – 1 100 kg/m3. Najkvalitnejšie ebenové drevo sa získava z druhu Diospyros ebenum, ktorý rastie najmä v Indii a na Cejlóne (→ bois noir). Orechovohnedé ebenové drevo z druhu Diospyros quaesita, ktoré sa vyskytuje najmä na Cejlóne, sa nazýva calamander wood, mramorové ebenové drevo s čiernym sfarbením so svetlými žltými škvrnami a s pruhmi z druhu Diospyros montana z ostrovov Andamany a Nikobary marble wood. Medzi ebenové drevá sa niekedy zaraďuje aj tmavohnedé drevo (jedno z najtvrdších ebenových driev) pochádzajúce zo západoindického stromu Brya ebenus (nazývané kokusové drevo, cocus wood). Ako africké ebenové drevo sa nesprávne nazýva čierne drevo stromu Dalbergia melanoxylor z čeľade bôbovité, ako biely eben drevo z rodu santalovec (→ santalové drevo).

Ebenové drevá sú od staroveku obľúbeným materiálom umelcov a remeselníkov na všetkých kontinentoch (v africkom, egyptskom, indickom umení). Používajú sa na výrobu nábytku (v minulosti najmä v 17. storočí vo Francúzsku, kde sa tvorcovia nábytku nazývali ebenisti; v empírovom a neoslohovom nábytku 19. storočia), pri výrobe menších umeleckých predmetov, hudobných nástrojov (klávesy, súčiastky do huslí, rúčky nástrojov ap.), pri intarziách a i. Ako imitácia ebenového dreva sa najviac používa hruškové drevo, ktoré sa veľmi dobre morí načierno.

Eisner, Karol

Eisner [ajz-], Karol, 11. 1. 1908 Bystřice, okres Frýdek-Místek – 15. 1. 1981 Bratislava — slovenský chemik a drevár. R. 1947 – 51 pôsobil v Bučine Zvolen, 1951 – 65 v Drevárskom výskumnom ústave v Bratislave, 1965 – 81 vedúci Katedry chemickej technológie dreva na Drevárskej fakulte VŠLD (dnes TU) vo Zvolene, 1966 – 71 prorektor; 1965 profesor. Zaoberal sa výskumom drevných materiálov, povrchovými úpravami a lepením dreva. V Bučine zaviedol výrobu drevotrieskových dosiek z listnatého dreva. V Líbyi, Alžírsku, Maroku a Burundi pomáhal zavádzať technológie na spracovanie dreva, pričom spolupracoval s Organizáciou Spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo a s Organizáciou Spojených národov pre priemyselný rozvoj. Člen Medzinárodnej akadémie drevárskych vied (International Academy of Wood Science, IAWS) a Americkej spoločnosti testovania materiálov (ASTM, American Society for Testing Materials). Autor viac ako 150 knižných publikácií, monografií, výskumných správ, skrípt a článkov v domácich i v zahraničných časopisoch a zborníkoch. Hlavné diela: Lepidlá v drevárskom priemysle (1958), Chemické spracovanie dreva (1977, vysokoškolské učebné texty).

fošňa

fošňa — doskové rezivo z ihličnatého alebo z listnatého dreva s hrúbkou 38 – 100 mm a šírkou 100 – 300 mm (ihličnaté drevo) alebo s hrúbkou 40 – 100 mm a šírkou 8 – 300 mm (listnaté drevo).

guľatina

guľatina — zoťaté odvetvené, prípadne odkôrnené surové drevo stromovej dĺžky (kmeň stromu), neskrátené fyzickou manipuláciou na kratšie výrezy. Je určené na ďalšie mechanické, chemické a i. spracovanie (surovina pre drevospracujúci priemysel). Guľatina najmä z ihličnatých stromov (borovica, jedľa, smrekovec, smrek) sa používa napr. v stavebníctve na vzpery, stĺpy, pilóty alebo na stavbu drevených zrubových domov. Základné kvantitatívne a kvalitatívne vlastnosti guľatiny stanovujú normy.

Horský, Dionýz

Horský, Dionýz, 6. 1. 1928 Spišská Nová Ves – 13. 6. 1998 Zvolen — slovenský drevársky inžinier. R. 1953 – 98 pôsobil na Drevárskej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) vo Zvolene; 1988 DrSc., 1989 profesor. Zaoberal sa najmä hydrotermickou úpravou a ochranou dreva pri realizovaní progresívnych sušiarenských režimov, ochranou stavieb z dreva, historických budov a pamiatok ľudovej architektúry pred fytopatologickými hubami, ako aj novými technológiami impregnácie dreva v drevopriemysle; spoluautor patentu na kaskádový dvojcyklický impregnačný spôsob tlakovej impregnácie dreva s ľubovoľnou začiatočnou vlhkosťou vodnými roztokmi ochranných látok. Spoluautor vysokoškolských učebných textov Hydrotermická úprava a ochrana dreva (časť Ochrana dreva, 1987).

hrča

hrča — útvar, ktorý vznikol uzavretím živých (tzv. zdravá hrča) alebo odumretých (tzv. nezdravá hrča) častí konárov v dreve počas rastu stromu; prirodzená chyba štruktúry dreva. Najviac hŕč je v blízkosti stržňa najmä v ihličnatých stromoch. Hrče vytvárajú letokruhy (podobne ako kmeň stromu) a znižujú kvalitu dreva, najmä jeho mechanické vlastnosti. Vo viacerých drevárskych výrobkoch sa hrče považujú za želateľný estetický prvok, ich prípustnosť definujú príslušné normy.

Hromada, Elígius

Hromada, Elígius, 2. 12. 1927 Ráztočno, okres Prievidza – 9. 8. 1984 Zvolen — slovenský lesnícky odborník. R. 1959 – 81 pôsobil na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) vo Zvolene (1960 – 62 dekan, 1962 – 65 rektor); 1965 profesor. Zaoberal sa ekonomikou lesného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu. Hlavné diela: Lesné hospodárstvo a drevospracujúci priemysel ČSSR v podmienkach európskeho deficitu dreva (1967), Analýza ekonomického vývoja lesného hospodárstva ČSSR a SSR (1972).

Chovanec, Dušan

Chovanec, Dušan, 1. 12. 1929 Turzovka, okres Čadca – 7. 4. 2017 Zvolen — slovenský drevársky odborník. R. 1953 – 58 pôsobil v Lesoprojekte Zvolen, 1959 – 62 vo Výskumnom ústave pri Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) a 1963 – 97 na Drevárskej fakulte TU vo Zvolene; 1989 profesor. Zaoberal sa najmä štruktúrou a chybami dreva, spolupracoval pri tvorbe noriem súvisiacich s drevnou surovinou listnatého dreva, napr. navrhol objektívnejšie kritériá posúdenia kvality dreva listnatých drevín a jeho efektívnejšieho využitia v drevárskom a celulózovo-papiernickom priemysle. Autor a spoluautor viacerých odborných správ, učebných textov, monografií, vedeckých článkov a vysokoškolskej učebnice Štruktúra a vlastnosti dreva (dve vydania, 1993 a 1997). R. 1990 mu bol Úradom pre objavy a vynálezy v Prahe uznaný objav Blanitá upchávka na rebríčkovej perforácii ciev brezy.

intarzia

intarzia [arab. > tal.] —

1. technika zdobenia plôch drevených predmetov, vykladanie drevom odlišnej farebnosti alebo textúry alebo inými kontrastnými materiálmi, napr. slonovinou, rohovinou, korytnačinou, perleťou, cínom a mosadzou; mozaika v dreve. Na rozdiel od inkrustácie pri intarzii sa dekor skladá na povrchu dreva a spravidla sa naň lepí. Intarzie sa môžu vytvárať niekoľkými spôsobmi, napr. z dreveného základu sa vyrezáva určitý výzdobný prvok, ktorý sa dopĺňa výzdobným prvkom z iného, odlišne sfarbeného dreva, alebo sa na celú základnú plochu nanášajú navzájom spojené platničky. Vyrezávané (a často aj morené, prifarbované či vypaľované) kúsky rôznych druhov dreva (hruška, orech, javor, mahagón, ružové drevo, palisander, eben) sa zostavujú do rôznych geometrických tvarov, figurálnych zobrazení, obrazcov perspektívnych architektúr, krajín, zátiší, kvetín alebo portrétov (zložité kompozície, tzv. tarsia pittorica). Intarzované motívy sa niekedy dopĺňajú ďalšími ozdobnými technikami: vypaľovaním, pripaľovaním, gravírovaním ap. Špeciálnou formou sú reliéfne intarzie, pri ktorých vkladané časti presahujú výšku základnej plochy (→ chebská práca).

Najstaršia intarzia, realizovaná na drobných predmetoch a neskôr (2600 – 2480 pred n. l.) i na nábytku s využitím dreva a slonoviny, je známa už z hrobov z obdobia 1. dynastie v Egypte (3100 – 2930 pred n. l.). V Mezopotámii sumerské umenie preferovalo geometrickú výzdobu s použitím lazuritu a perlete napr. na hudobných nástrojoch. Obzvlášť náročne vypracované intarzie (staré takmer 3-tis. rokov) sa našli v ruinách mesta Nimrud (Kalchu) v dnešnom Iraku. Tradícia Blízkeho východu ovplyvnila prostredníctvom importov aj územie antického Grécka (5. stor. pred n. l.), a to najmä pri výzdobe nábytku, a v mladšom období aj umenie Rímskej ríše. V Taliansku sa intarzia využívala už v 13. stor. (najstaršou intarziou zdobený európsky nábytok pochádza zo Sieny), najväčší vrchol však dosiahla až v období renesancie, známe sú klasické techniky tarsia a secco (suchá intarzia, pri ktorej boli kúsky dreva poskladané do obrazca bez použitia lepidla) a certosina. V tom období sa rozšírila aj do ostatných európskych krajín. Rozvoj intarzie podmienilo zdokonalenie techniky výroby dýh. Uplatňovala sa nielen v sakrálnych interiéroch (pri obkladoch stien alebo chórových lavíc a čítacích pultov), ale vo veľkej miere sa používala aj na výzdobu svetského nábytku (truhlice, stoly, stoličky). Slávne sú holandské a anglické marketérie, pri ktorých sa pracovalo s nákladnými materiálmi (napr. perleť a slonovina). Vo Francúzsku sa v období vlády Ľudovíta XIV. používali okrem dreva aj iné materiály, napr. cín, mosadz, perleť a korytnačina. Najvýznamnejšími majstrami v tejto technike boli ebenisti André Charles Boulle, David Roentgen (*1743, †1807), Jean-Henri Riesener (*1734, †1806) a Jean-François Oeben (*1721, †1763). Výzdoba zavedená Boullom (→ Boullova technika) bola obľúbená najmä v rokoku a používala sa pri výzdobe luxusného nábytku (skrinky, komody, písacie stoly). Módna bola najmä ornamentálna, figurálna a kvetinová dekorácia vychádzajúca z dobových grafických návrhov. Slonovinová intarzia bola okrem toho veľmi rozšírená aj vo výzdobe pažieb strelných zbraní. Intarzia sa v nábytkárstve, ale už v skromnejšej forme, používala až do obdobia empíru a biedermeiera (tzv. pásiková intarzia), zdobili sa ňou však aj menšie umeleckoremeselné predmety, kazety, šperkovnice, hodinové skrinky ap.;

2. text. pletenina s pozdĺžnymi farebnými vzormi tvorená farebnými niťami, ktoré sa navzájom prepletajú a každá z nich vytvára len očká určitej pracovnej šírky (zodpovedajúcej vytváranému vzoru), čím vznikajú kontrastné farebné vzory (väčšinou sú to vzory obojlícne v zmysle obrátených farieb).

jadro

jadro — stred, vnútorná časť niečoho; hlavná zložka niečoho, podstata, základ;

1. archit. mestské historické jadro;

2. astron. → jadro galaxie, → jadro hviezdy, → jadro kométy, → jadro Slnka;

3. ban., geol. → vrtné jadro;

4. biol. → bunkové jadro;

5. bot. → jadierko;

6. drev. staršia, vnútorná vrstva dreva na obvode priečneho rezu kmeňa stromu spravidla odlíšená tmavším sfarbením od svetlejšej vonkajšej, mladšej časti beli. Neobsahuje živé bunky, v strome zvyšuje stabilitu kmeňa. Podľa rozmiestnenia jadra a beli sa rozlišuje beľové, zrelodrevné a jadrové drevo. Medzi tzv. jadrové dreviny patria borovica, smrekovec, limba, tis, dub, brest, jaseň, agát, gaštan jedlý, moruša, topoľ, vŕba, jarabina a jabloň; → drevo;

7. eltech. jadro pólu – časť pólov, ktoré nesú budiace vinutie motora; jadro rotora → rotor; jadro statora → stator; jadro transformátora → transformátor;

8. fyz. jadro atómu → atómové jadro;

9. geofyz. → zemské jadro;

10. geol. jadro v → jadrových pohoriach; → vrtné jadro;

11. hut. → zlievarenské jadro;

12. chem. → kondenzačné jadro;

13. inform. → jadro operačného systému;

14. mat. jadro integrálnej rovnice → integrálna rovnica; jadro homomorfizmu grúp \(f: \mathbf A \rightarrow \mathbf B\), označované \(\mathrm{ker} (f)\), z anglického kernel (jadro) – podgrupa všetkých prvkov \(x \in \mathbf A\), pre ktoré \(f(x)\) je neutrálny prvok v \(\mathbf B\). Analogicky sa definuje jadro homomorfizmu iných matematických štruktúr; jadro morfizmu – v teórii kategórií zovšeobecnenie pojmu jadro homomorfizmu grúp. V kategórii, v ktorej jestvujú nulové (v určitom zmysle triviálne) morfizmy, jadro morfizmu \(f: \mathbf A \rightarrow \mathbf B\) je (v určitom zmysle) taký najvšeobecnejší morfizmus \(k: \mathbf K \rightarrow \mathbf A\), že súčin morfizmov \(k\) a \(f\) je nulový morfizmus; jadro (častejšie vnútro) podmnožiny \(M\) topologického priestoru – podmnožina všetkých vnútorných bodov podmnožiny \(\mathbf M: x \in \mathbf M\) je vnútorným bodom práve vtedy, keď jestvuje otvorená množina (resp. podmnožina) v \(\mathbf M\) obsahujúca \(x\);

15. stav. → jadro priehrady; → bytové jadro;

16. zootech. → plemenné jadro; → jadrové krmivo.

Janota, Imrich

Janota, Imrich, 5. 5. 1907 Turzovka, okres Čadca – 21. 3. 1987 Bratislava — slovenský drevársky a lesnícky odborník. R. 1933 – 34 pôsobil v Akciovej spoločnosti pre zužitkovanie dreva v Čadci, 1934 – 35 v Československej ústrednej predajni dreva v Prahe, 1935 – 37 v Štátnych lesoch v Podbrezovej-Štiavničke, 1937 – 38 v Štátnych lesoch Látky-Nový Svet a na píle Janov, 1939 – 45 na Ústrednom riaditeľstve Štátnych lesov v Bratislave, respektíve vo Zvolene, 1945 – 48 generálny riaditeľ Československých drevospracujúcich závodov v Prahe, 1948 – 51 vedúci plánovacieho odboru Oblastného riaditeľstva Štátnych lesov, 1951 – 55 vedúci výskumu, 1955 – 60 riaditeľ Drevárskeho výskumného ústavu v Bratislave, súčasne 1953 – 60 externý asistent a 1960 – 73 profesor na Drevárskej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene (1957 – 73 vedúci Katedry náuky o dreve, 1961 – 65 prodekan, 1965 – 66 prorektor pre vedeckovýskumnú činnosť; dnes Technická univerzita), od 1973 vedúci pracovník v Štátnom drevárskom výskumnom ústave v Bratislave (dnes Slovenský drevársky výskumný ústav pôsobiaci v rámci Výskumného ústavu papiera a celulózy, a. s.); 1960 profesor. R. 1926 – 70 absolvoval viaceré študijné pobyty a pracovné cesty v zahraničí, napr. vo Francúzsku, Švajčiarsku, v Bulharsku, Rakúsku a Poľsku. Zaoberal sa rozvojom moderného drevárskeho priemyslu (lesnou ťažbou a distribúciou dreva), výskumu (podieľal sa na založení Drevárskeho výskumného ústavu) a školstva (spoluautor koncepcie vysokoškolského študijného odboru drevárske inžinierstvo) na Slovensku. Prispel k riešeniu plnšieho využívania drevnej suroviny (najmä bukového dreva) vyspelejšími technológiami, venoval sa aj vplyvu bielej hniloby na objemovú hmotnosť a ďalšie vlastnosti bukového dreva. Podieľal sa na projektovaní a výstavbe viacerých piliarskych závodov (napr. v Červenej Skale, Oravskom Podzámku a Liptovskom Hrádku) i na výstavbe jednej z prvých slovenských preglejkární v Žarnovici, navrhol projekty viacerých drevárskych kombinátov. Autor a spoluautor viacerých učebných textov, vysokoškolskej učebnice Ekonomika drevárskeho priemyslu (1963), 7 knižných publikácií, napr. Spracovanie dreva (1963) a Drevo – cenná surovina (1963), projektových štúdií a vyše 80 vedeckých a odborných prác publikovaných v zborníkoch a časopisoch.

Kačík, František

Kačík, František, 19. 9. 1958 Považská Bystrica — slovenský chemik. Od 1982 pôsobí na Drevárskej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene; 2000 profesor. Zaoberá sa technológiou chemického, termického a hydrotermického spracovania biomasy, vývojom analytických metód na charakterizáciu zložiek dreva a environmentálnymi problémami drevárskeho priemyslu. Autor a spoluautor okolo 80 vedeckých publikácií, vysokoškolských učebníc Analytická chémia dreva (1999), Chémia (2005) a Prírodné a syntetické polyméry (2007), ako aj viacerých vysokoškolských učebných textov.

kambium

kambium [lat.] — sekundárne meristematické (delivé) pletivo nahosemenných a dvojklíčnolistových rastlín zabezpečujúce druhotné hrubnutie (drevnatenie) rastlín. Kambium tvoria dva typy buniek: vretenovité iniciály, z ktorých vznikajú elementy dreva a lyka, a izodiametrické iniciály, ktoré produkujú bunky stržňových lúčov. Kambiálne bunky sa nachádzajú buď medzi drevom a lykom cievnych zväzkov (zväzkové kambium), alebo medzi stržňovými lúčmi (medzizväzkové kambium); na priečnom reze stonky (kmeňa) vytvárajú súvislý uzavretý takzvaný kambiálny kruh. Delením buniek zväzkového kambia sa smerom dovnútra stonky vytvárajú elementy druhotného dreva a smerom von elementy druhotného lyka, delením buniek medzizväzkového kambia sa vytvárajú stržňové lúče alebo sa zakladajú nové cievne zväzky.

Pri viacročných rastlinách (napr. pri drevinách) prejavuje kambium činnosť počas ich celého života, pri jednoročných nedrevnatejúcich rastlinách sa často nevytvára vôbec alebo je aktívne len krátky čas. Na aktivitu kambia vplývajú sezónne zmeny (počas roka sa mení tvar a veľkosť novovzniknutých buniek), ktoré sú veľmi výrazné v miernom klimatickom pásme, kde sa striedajú obdobie zimného pokoja a obdobie rastu, napr. od polovice júna do polovice augusta sa tvorí až 75 % celkového ročného prírastku; prírastky dreva v jednotlivých rokoch možno pozorovať na priečnom reze stonky ako úzke medzikružie, pričom každé medzikružie predstavuje jedno vegetačné obdobie; → letokruh.

Keylwerth, Rudolf

Keylwerth [kejlvert], Rudolf, 26. 10. 1911 Most, Česko – 19. 5. 1969 Viedeň — nemecký drevársky odborník. R. 1938 – 45 pôsobil v Ríšskom ústave pre výskum dreva v Eberswalde (1943 – 45 ako hlavný inžinier), súčasne od 1940 prednášal na tamojšej vysokej lesníckej škole mechanickú technológiu dreva a technickú mechaniku, od 1946 pôsobil v Spolkovom ústave pre výskum lesného hospodárstva a drevárstva v Reinbeku, 1956 riaditeľ novozaloženého Ústavu fyziky dreva a mechanickej technológie dreva pri Spolkovom ústave pre výskum lesného hospodárstva a drevárstva, súčasne profesor na univerzite v Hamburgu. Zaoberal sa fyzikou dreva, najmä jeho pružnostnými vlastnosťami, rozmerovou stabilitou a sušením, ako aj využitím matematickej štatistiky vo výskume dreva a drevárskych materiálov i uplatňovaním vedeckého výskumu v praxi. Autor vyše 100 vedeckých a odborných publikácií.

klada

klada

1. časť kmeňa odťatého stromu zbavená konárov a spravidla aj kôry, brvno;

2. v stredoveku mučiaci nástroj pozostávajúci z dvoch brvien s ohrúhlymi otvormi, medzi ktoré sa odsúdenému zasekli nohy.

Klauditz, Wilhelm

Klauditz [-dic], Wilhelm, 24. 2. 1903 Vechelde pri Braunschweigu – 30. 6. 1963 pri Mníchove — nemecký odborník v oblasti výskumu dreva. Od 1939 vedecký pracovník v Ríšskom ústave pre výskum dreva (Reichsanstalt für Holzforschung) v Eberswalde (dnes Eberswalde-Finow) neďaleko Berlína, po jeho rozdelení 1944 – 45 vedúci jeho chemicko-technologickej časti. R. 1946 založil v Braunschweigu laboratórium na aplikovaný výskum dreva, z ktorého 1949 vznikol Inštitút výskumu dreva (Institut für Holzforschung, 1952 – 70 súčasť technickej univerzity v Braunschweigu), po jeho smrti nazvaný Inštitút Wilhelma Klauditza (Wilhelm Klauditz-Institut), 1970 pričlenený k Fraunhoferovej spoločnosti (Fraunhofer Gesellschaft); v súčasnosti jedno z najvýznamnejších európskych pracovísk zaoberajúcich sa problematikou materiálového výskumu.

Zaoberal sa najmä fyzikou dreva a drevných materiálov, napr. vývinom a použitím drevotrieskových dosiek. Pôsobil vo viacerých medzinárodných organizáciách, napr. v Organizácii Spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO), v Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) a v Hospodárskej komisii OSN pre Európu (ECE). R. 1951 založil vedecký časopis Holzforschung. Od 1946 udeľuje Medzinárodné združenie pre technické otázky dreva (Internationaler Verein für technische Holzfragen) Cenu Wilhelma Klauditza za vynikajúce výsledky v oblasti výskumu a využitia dreva (najmä za tie, ktoré prispievajú k ochrane životného prostredia).