inštrumentácia

inštrumentácia [lat.] — 1. geol. inštrumentácia vrtu — všetky technické práce súvisiace so záchranou zlomeného vrtného náradia, ktoré zostane po havárii vo vrte (časti ulomených pažníc, náradie spadnuté do vrtného otvoru ap.). Pri inštrumentácii vrtu sa používajú špeciálne nástroje (vyťahováky, vidlice, zvony ap.). Je to spravidla časovo náročný a finančne značne nákladný proces;

2. hud. a) náuka o uplatňovaní hudobných nástrojov v kompozíciách určených na kolektívnu reprodukciu hudby v orchestri, príp. v inštrumentálnom súbore. Do hudobnej teórie prenikla až v 1. polovici 19. stor. teoretickou prácou Veľký traktát o modernej inštrumentácii a orchestrácii (Grand traité d’instrumentation et d’orchestration modernes, 1844) Hectora Berlioza a začiatkom 20. stor. učebnicami Richarda Straussa (1905) a N. A. Rimského-Korsakova (1913). Z českých autorov sa inštrumentáciou symfonického orchestra zaoberal napr. Otakar Jeremiáš (Praktické pokyny k instrumentaci, 1942), teórii inštrumentácie sa venovali jeho žiak Jarmil Burghauser a Jan Rychlík, na Slovensku Ivan Parík a Bystrík Režucha;

b) aj orchestrácia – v hudobnej kompozícii tvorivý umelecký proces, prostredníctvom ktorého skladateľ realizuje svoju umeleckú predstavu o nových nástrojových kombináciách orchestrálnych zvukových farieb, o ich súzvuku, ako aj o ich vzájomných kontrastoch. Rozpísaním jednotlivých nástrojových partov a partitúry vytvorí svoju, príp. nanovo zinštrumentuje cudziu skladbu pre orchester príslušného obsadenia. Až do 17. stor. skladatelia v partitúrach nevenovali pozornosť presnému nástrojovému obsadeniu, povinné orchestrálne obsadenie sa začalo predpisovať v 18. stor. (napr. spresnením zdvojovania melodických hlasov pri sláčikových a drevených dychových nástrojoch, označením fanfár pri plechových dychových nástrojoch). Antonio Vivaldi a jeho súčasníci s dôvtipom variovali nástrojové farby napr. v inštrumentálnych koncertoch (concerto grosso). V tvorbe Johanna Sebastiana Bacha a Georga Friedricha Händla bola inštrumentácia ovplyvnená (resp. determinovaná) organom, najmä jeho registrami. Zvolený model inštrumentácie sa v ich skladbách takmer nemenil. Baroková inštrumentácia má skôr dekoratívny charakter, jej základ tvorí skupina sláčikových hudobných nástrojov, mohutnosť orchestrálneho zvuku sa znásobuje napr. pomocou trúbky, nostalgický charakter melódie pomocou hoboja. Individualitu nástrojových farieb a ich variabilných kombinácií v orchestrálnom zvuku objavili vo svojich symfóniách až Joseph Haydn, Wolfgang Amadeus Mozart a ich súčasníci. Z dekoratívnej inštrumentácie sa stala výrazová inštrumentácia. V romantizme zaznamenala inštrumentácia veľký pokrok najmä vďaka Ludwigovi van Beethovenovi, H. Berliozovi, Nikolajovi Andrejevičovi Rimskému-Korsakovovi a Mauricovi Ravelovi. Rovnocenné postavenie všetkých nástrojových skupín v orchestri začali uplatňovať až H. Berlioz a Ferenc Liszt. Richard Wagner vo svojich operách rozšíril možnosti inštrumentácie a dosiahol tak najmohutnejší orchestrálny zvuk vo vývoji opernej tvorby v 19. stor. Neskôr skladatelia wagnerovský orchester čiastočne redukovali, príp. dopĺňali len o nové hudobné nástroje. Inštrumentácia závisí od invencie tvorcu a jeho skúseností a predpokladá dôkladné teoretické znalosti o hudobných nástrojoch (technické dispozície, ladenie, tónový rozsah, notácia, timbre a kombinačné možnosti). V historickom vývoji bola inštrumentácia podmienená dobovým vkusom, skladateľovou individualitou, ako aj technickým vybavením hudobných nástrojov. Skladateľov motivovalo postupné zdokonaľovanie hudobných nástrojov, interpretačné schopnosti inštrumentalistov, orchestrov a inštrumentálnych zoskupení často závislých od mecenášov. Inštrumentácia typologicky úzko súvisí s hudobnými druhmi, žánrami a hudobnými formami. Okrem rozsiahlych symfonických a vokálno-inštrumentálnych skladieb sa vzťahuje aj na oblasť komornej hudby: od komorného orchestra cez inštrumentálne formácie (noneto, okteto, septeto, sexteto, kvinteto, kvarteto, trio, duo) až po sólový nástroj (napr. organ s bohatou škálou nástrojových registrov). Každý hudobný žáner má vlastné zákonitosti inštrumentácie, napr. klasická, populárna a džezová hudba sú založené na špecifikách nástrojového obsadenia, tradícii i proveniencii (populárna hudba sa napr. opiera o elektroakustické hudobné nástroje). Svoje zákonitosti inštrumentácie má aj operetná a muzikálová tvorba, autentický a štylizovaný folklór, ako aj dychová hudba. Spôsob inštrumentácie ovplyvnili nové kompozičné smery hudby 20. stor. (aleatorika, hudba timbru, minimal music a i.), a to najmä uplatňovaním nových výrazových prostriedkov. K ďalším významným skladateľom, ktorí pozitívne ovplyvnili vývin inštrumentácie v klasickej európskej hudbe, patria Johannes Brahms, Gustav Mahler, Edvard Hagerup Grieg, Jean Sibelius, Antonín Dvořák, Modest Petrovič Musorgskij, Piotr Iľjič Čajkovskij, Giuseppe Verdi, Giacomo Puccini, Georges Bizet, Jules Émile Massenet, Claude Debussy, R. Strauss, Igor Stravinskij, Arthur Honegger, Béla Bartók, Dmitrij Šostakovič, Leoš Janáček, Bohuslav Martinů a i., na Slovensku Alexander Moyzes, Ján Cikker, Eugen Suchoň a i., v operetnej a muzikálovej tvorbe George Gershwin, Jerome David Kern, Jacques Offenbach, Johann Strauss, Franz Lehár, Karl Millöcker, Leonard Bernstein a Andrew Lloyd Webber, v oblasti dychovej hudby napr. František Kmoch;

3. lit. veršová inštrumentácia — označenie rovnakého hláskového usporiadania básnickej reči (verša, strofy alebo celej básne); → onomatopoja. Hory, šíre hory – to ich rodné dvory, hole, sivé hole – to ich voľné pole. (Ján Botto: Smrť Jánošíkova)