Inkovia

Inkovia — predkolumbovský juhoamerický indiánsky kmeň, ktorý v 15. a 16. stor. vytvoril na tichomorskom pobreží a v horských oblastiach Severných (Peruánskych a Ekvádorských), Centrálnych i Južných (Čilsko-argentínskych) Ánd na území dnešného Peru, Ekvádoru, Bolívie, severného Čile, severozápadnej Argentíny a juhozápadnej Kolumbie jeden z významných štátnych útvarov Južnej Ameriky – Inkskú ríšu s hlavným mestom Cuzco (Cusco).

Pôvod Inkov nie je objasnený dodnes, ich dejiny do začiatku 16. stor. sú známe iba z ústnej tradície zaznamenanej písomne až Španielmi. Pojem inka bol pôvodne titulom vodcov jedenástich vládnucich klanov (→ ayllu) kečuánskeho kmeňa sídliaceho v oblasti Cuzca, vládca ríše mal titul Veľký inka (Sapa Inka, Sapay Inka; malo ho trinásť vládcov); sami svoju krajinu v kečuánskom jazyku označovali ako Tahuantinsuyu (Tawantinsuyu), čo znamená Krajina štyroch častí (tento názov sa však objavil až na konci 16. stor. a nie je známe, či jestvoval už pred príchodom Španielov). Pomenovanie inka sa neskôr nesprávne prenieslo na všetkých obyvateľov ríše hovoriacich kečuánskym jazykom (runa simi), ktorý sa stal i úradným jazykom ríše. Podľa správ niektorých španielskych kronikárov však príslušníci vládnej dynastie ešte v polovici 16. stor. hovorili medzi sebou iným, bežnej populácii nezrozumiteľným jazykom (pravdepodobne ním bol dnes už zaniknutý jazyk puquina z oblasti jazera Titicaca). Podľa legendy zakladateľom a prvým vládcom ríše bol Manco Capac, ktorý okolo roku 1200 osídlil so svojím kmeňom oblasť na rozvodí riek Apurimac a Vilcanota (→ Urubamba) na náhornej plošine Altiplano a založil tam mesto Cuzco. V tom čase však boli Inkovia len jedným z početných etník v oblasti a kontrolovali len najbližšie okolie Cuzca.

Chronológia panovania prvých ôsmich vládcov je zostavená iba na základe legiend. Prvým historicky doloženým vládcom je inka Pachacútec (1438 – 71), ktorý zvíťazil nad konkurenčnou bojovnou konfederáciou Chankov (1438), počas ďalších rozsiahlych vojenských ťažení získal kontrolu nad veľkou časťou Centrálnych Ánd a otvoril cestu k moru. Jeho územná expanzia viedla k vytvoreniu inkského impéria. Po Pachacútecovej smrti sa stal vládcom jeho syn, inka Tupac Yupanqui (1471 – 93), ktorý pokračoval v rozširovaní ríše (je považovaný za najväčšieho dobyvateľa). Jeho armáde podľahla aj dovtedy najväčšia a najvyspelejšia kultúra Čimúov. Jeho výboje smerovali na sever pozdĺž pobrežia dnešného Ekvádoru, na dobytom území posilňoval nadvládu Inkov, boli tam usádzaní noví kolonisti a pôvodní obyvatelia presídlení do iných oblastí. Svoju moc rozšíril takmer po hranice andskej oblasti, cez priesmyky vstúpil až do Čile, kde ho zastavili Araukáni. Jeho expanzívna politika viedla k čoraz väčším nárokom na podmanené etniká a súčasne zvyšovala napätie vnútri impéria. Počas svojej vlády musel čeliť početným povstaniam najmä v juhovýchodnej časti ríše (Collasuyu) obývanej prevažne Aymarmi. Posilnil účelný správny systém a venoval sa stabilizácii dobytého územia, ktoré sa malo stať súčasťou jednotného organizačného systému. Počas vlády jeho syna, inku Huaynu Capaca (1493 – 1527), dosiahlo impérium najväčší územný rozsah (dĺžka vyše 4 000 km, rozloha asi 2 mil. km²), zaberalo územie od dnešných miest Atacames (Ekvádor) a Tangua (Kolumbia) na severe (resp. od dodnes neidentifikovanej rieky Ancasmayo) po dnešné mestá Talca (Čile) a Villa Tulumaya (Argentína) na juhu (resp. po rieku Maule v Čile). Obyvateľstvo, ktorého počet sa odhaduje na 20 mil., tvorili príslušníci rôznych etník, väčšinou však s nepriateľským postojom k dobyvateľským Inkom, čo spolu s ďalšími udalosťami neskôr mimoriadne uľahčilo Španielom ich conquistu a zničenie Inkskej ríše. Huayna Capac presunul hlavné mesto ríše na sever, kde založil nové náboženské a politické centrum Tomebamba (na tom mieste vzniklo neskôr dnešné mesto Cuenca), ktoré sa stalo konkurenciou Cuzca, čo v Cuzcu vyvolalo veľkú nespokojnosť v radoch šľachty a mesto sa stalo zdrojom vážnej politickej krízy. Bolo zničené počas krvavej občianskej vojny, ktorá vypukla po náhlej smrti Huaynu Capaca (1527) a v ktorej bojovali o moc jeho synovia Huascar (legitímny dedič trónu, 12. inka opierajúci sa o tradičnú elitu v Cuzcu) a jeho nevlastný brat Atahualpa (mal oporu v severnej časti ríše). V roku 1532 Atahualpa presvedčivo zvíťazil nad bratom v rozhodujúcej bitke južne od Cuzca a stal sa posledným, 13. inkom. Občianska vojna viedla k destabilizácii štátu, čo malo nedozerné následky. Ríša sa nedokázala ubrániť Španielom, ktorí sa práve vtedy vylodili na pobreží Peru, a stala sa ich ľahkou korisťou. V roku 1532 malá španielska armáda vedená conquistadorom Franciscom Pizarrom porazila pri Cajamarce armádu Inkov, Atahualpa bol zajatý a neskôr popravený. Španieli v krátkom čase získali kontrolu nad väčšou časťou územia a svoje postavenie stále upevňovali. Nimi dosadený inka Manco Inca zorganizoval v roku 1536 protišpanielske povstanie, po jeho neúspechu sa povstalci usadili v horskej oblasti Vilcabamba, kde vytvorili takzvanú novú Inkskú ríšu, ktorá bola v roku 1572 Španielmi dobytá a jej posledný vládca Tupac Amaru (1570 – 72) bol popravený. K jej dedičstvu sa hlásili ešte na konci 18. stor. (1780 – 81) príslušníci najväčšieho protišpanielskeho povstania v Latinskej Amerike vedeného potomkom posledného vládcu z Vilcabamby Josém Gabrielom Condorcanquim, ktorý sa sám nazýval Tupac Amaru (v literatúre nesprávne označovaný ako Tupac Amaru II.). Históriu Inkov, spôsob ich života, kultúru a náboženstvo ako prvý opísal peruánsky kronikár Garcilaso de la Vega (nazývaný Inka) v 2-zväzkovom diele, ktorého prvá časť Komentáre k vláde kráľov (Commentarios reales, 1609) podáva dejiny Inkov od mýtických začiatkov po Atahualpovu smrť a druhá časť Všeobecné dejiny Peru (Historia general del Peru, 1617) udalosti od dobytia Inkskej ríše F. Pizarrom po popravu posledného vládcu Tupaca Amarua.

Ríša Inkov bola bohatá a organizačne, vojensky i obchodne úspešná. Spoločnosť bola prísne hierarchizovaná. Prostým občanom (hatunruna) vládol panovník – inka (Sapa Inka), ktorý bol absolútnym vládcom. Ako jediný nosil odev z vikunej vlny a bol považovaný za syna boha Slnka Intiho (Intip Churin), čoho symbolom a zároveň znakom moci bol strapec mascaypacha (koruna panovníka). Ríša (Tahuantinsuyu, Tawantinsuyu) sa delila na štyri časti: Antisuyu na severovýchode, Chinchasuyu (aj Chinchaysuyu) na severozápade, Collasuyu (aj Qullasuyu) na juhovýchode a Contisuyu (aj Kuntisuyu, Cuntusuyu) na juhozápade. Na ich čele stáli najbližší príbuzní panovníka, každá časť mala niekoľko provincií, ktorých správcovia (tocricoc) rovnako pochádzali z inkovej rodiny. Na nižších stupňoch správy stáli predstavitelia jednotlivých kmeňov (bývalí etnickí vládcovia, ktorí sa podrobili dobrovoľne). V obciach bolo základnou sociálnou jednotkou rodové spoločenstvo (ayllu), ktorého vodca (curaca) mal značné hospodárske, vojensko-politické a náboženské kompetencie. Postupne sa vytvorila vrstva šľachty, ktorej najvyšší príslušníci boli členmi inkovej rozvetvenej rodiny, sústreďovali sa väčšinou v Cuzcu, mali rozsiahle privilégiá a zastávali významné funkcie v štátnej správe i v náboženskej sfére. Hospodárstvo Inkov, ktorí nepoznali peniaze, bolo založené na systéme daní odvádzaných najmä formou práce (→ mita). Tento systém sa uplatňoval v poľnohospodárstve, remeselnej výrobe (odvod niektorých produktov, najmä látok), stavebnej činnosti (práce na verejných stavbách a cestách), pri práci v baniach i pri vojenských odvodoch. Organizácia rozsiahleho hospodárskeho systému vyžadovala výkonný byrokratický aparát. Inkovia nepoznali písmo (toto tvrdenie však niektorí autori spochybňujú), štatistické (číselné) údaje boli zaznamenávané prostredníctvom uzlového písma kipu (quipu).

Dôležitým prostriedkom na upevnenie jednoty ríše bola takmer dokonalá sieť väčšinou dláždených cestných komunikácií, čo umožňovalo rýchly presun správ dopravovaných zvláštnymi poslami (chasqui) i presun dobre organizovanej armády. Ich hlavnú kostru tvorili dve severné a dve južné tepny (jedna, takzvaná kráľovská, viedla pozdĺž Ánd a druhá popri tichomorskom pobreží; dĺžka spolu vyše 9 000 km), ktoré boli prepojené sieťou vedľajších ciest (spolu takmer 30-tis. km) s približne 2-tis. odpočívadlami. Prirodzené prekážky v ťažko dostupných Andách sa prekonávali tunelmi alebo visutými mostami. Inkovia nepoznali koleso a nepoužívali vozy, preto cesty boli iba pre peších a pre karavány lám. Mali dobre zorganizovanú niekoľkotisícovú armádu (ako zbrane používali najmä praky, kopije, baranidlá a kyjaky). Na úzkych terasovitých poliach (andenes) na horských svahoch pestovali do 40 druhov rastlín (najmä kukuricu, zemiaky, bavlník, koku, kasavu, mrlík čilský, podzemnicu olejnú, papričky čili a ovocie). Pôdu obrábali ručne, voz, pluh ani ťažné zvieratá nepoznali. Zo zvierat využívali lamy (llama), alpaky (paqu, allpaqa), morčatá (quwi, saka), kačice (pili, kulta) a psy (allqu). Ďalším zdrojom obživy bol rybolov.

Oficiálnym náboženstvom Inkskej ríše bol kult boha Slnka Intiho (zavedený v 15. stor. inkom Pachacútecom), Inti bol považovaný za oficiálneho predka inkských vládcov (inka predstavoval jeho zástupcu na zemi). Najvýznamnejší chrám Intiho (Dom Slnka, Intihuasi) bol v chrámovom komplexe Coricancha v Cuzcu. S mýtmi a obradmi súvisiacimi s astronomickými pozorovaniami sa viazal kult božstva Mesiaca Mama Quilla, ktoré bolo považované za pramatku Inkov (manželka Intiho). Osobitné postavenie malo stvoriteľské božstvo Viracocha, darcom života a úrody bol Pachacamac a matkou plodnosti Pachamama. Inkský panteón sa rozširoval prijímaním cudzích božstiev v súvislosti s vojenskými výbojmi na územiach obývaných vyznávačmi iných náboženstiev s podmienkou prijatia Intiho za najväčšieho zo všetkých božstiev. V náboženských predstavách najvyšších inkských vzdelancov a kňazov sa často objavoval princíp trojjedinosti (tri božské osoby Intiho i jeho zosobnenie v božstve Illapa), ktorý neskôr využili kresťanskí misionári pri christianizácii domáceho obyvateľstva. Na rozdiel od mezoamerických kultúr rituály spojené s ľudskými obetami boli zriedkavé, vykonávali sa najmä počas výnimočných udalostí (nástup nového inku, jeho choroba a smrť, obdobie sucha a neúrody). Inkovia verili v posmrtný život, s čím súvisela mumifikácia, obradná starostlivosť o zosnulých, najmä o inkov. Kvalita posmrtného života závisela od sociálneho postavenia zosnulého. Podľa inkských predstáv odchádzali inkovia a príslušníci elity do tzv horného sveta, kde trávili čas v spoločnosti boha Slnka a ostatných božstiev, a prostí ľudia do dolného sveta (alebo domu diabla), kde zažívali útrapy a námahu a kam sa dostávali iba zlí ľudia. Duša a telo sa chápali ako dve rozličné časti; duša počas spánku opúšťa ľudské telo a zažíva vlastné zážitky, ktoré môžu priniesť predpovede, znamenia o živote jednotlivca alebo celej spoločnosti. S tým súvisel aj záujem Inkov o vykladanie snov a o veštby. Na očistenie od hriechov im slúžila spoveď, počas ktorej spovedník často využíval aj násilie. Verilo sa, že hriechy, ktorých sa jednotlivec dopustil, zaťažujú celú spoločnosť, preto sa ľudia prísnosťou a trýzňou počas spovedí usilovali znovuzískať priazeň bohov. Cieľom spovede bolo čo najčestnejšie vyznať vinu, pretože od nej záviseli moc a zdravie inku i blahobyt ríše. Možná inkova choroba predstavovala zlé znamenie, preto v takom prípade bývala spoveď nariadená úradne. V ľudovej viere jestvoval silný kult ochranných duchov (konopas) jednotlivcov alebo aj väčších skupín, uctievaní boli aj predkovia, niektoré rastliny, zvieratá, predmety, hviezdy, ako aj posvätné miesta huaca, označujúce predmety, miesta, jazero, horu či osobu obdarené nadprirodzenými schopnosťami.

Inkovia dosiahli vysokú úroveň v oblasti umenia (najmä v poézii, próze a divadle). Boli vynikajúci remeselníci (v umeleckých remeslách sú badateľné vplyvy podmanených Močikov a Čimúov), spracúvali vlnu a bavlnu, tkali krásne látky. Preslávili sa najmä spracúvaním kovov (meď, cín, bronz, striebro a najmä zlato), ktoré tepali a umelecky dekorovali do podoby šperkov, plastík, plakiet a i. ozdobných a úžitkových predmetov (veľké množstvo zlatých predmetov Inkov sa zničilo, keď sa ich zmocnili Španieli a roztavili ich). Hrnčiari vyrábali keramiku s geometricky maľovanou výzdobou. Medzi najkrajšie a technicky najdokonalejšie pamiatky ľudstva patrí inkská monumentálna kamenná architektúra; mestá Cuzco a Machu Picchu v dnešnom Peru a pevnosť El Fuerte de Samaipata (→ Samaipata) v dnešnej Bolívii boli zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO (1983, 1998). K ďalším významným pamiatkam inkskej architektúry patria napr. pevnosť Sacsayhuamán (Saksaywaman) pri Cuzcu a mestá Ollantaytambo (Ullantaytampu), Písac (P’isaq), Incallajta (Inkallaqta) a Choquequirao (Chuqik’iraw). Inkovia budovali cesty (systém inkských ciest Qhapaq Ñan v dnešnej Argentíne, Bolívii, Čile, Ekvádore, Kolumbii a Peru bol 2014 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), tunely, visuté mosty, zavlažovacie a odvodňovacie kanály (voda sa rozvádzala zložitým systémom na veľké vzdialenosti, a to aj cez tunely). Domy stavali z masívnych kameňov, ktoré rozpílili a ukladali tesne na seba. Pri spájaní kameňov nepoužívali maltu ani iný spájací materiál. Kultúrne, spoločenské a náboženské tradície Inkov dodnes uchovávajú Kečuánci tvoriaci najväčšiu indiánsku národnosť v Južnej Amerike (Peru, Bolívia, Ekvádor, Kolumbia, Čile, Argentína; asi 15 mil.).