Aguirre Cerda [agi- ser-], Pedro, 29. 6. 1879 Pocuro, kraj Valparaíso – 25. 11. 1941 Santiago — čilský politik, prezident (1938 – 41; Ľudový front). Predložil plán sociálneho rozvoja, obnovil demokratické slobody a začal uskutočňovať základné reformy v priemysle a poľnohospodárstve.

Ahuitzotl [auicotl], ? – 1503 — ôsmy aztécky panovník (od 1486), brat predchádzajúcich vladárov Axayacatla a Tizoca, otec Cuauhtémoca (→ Aztéci). Vojnami rozšíril územie ríše Aztékov, dobyl štát Huaztékov, 1487 dokončil výstavbu Huitzilopochtliho chrámu, dal postaviť nový vodovod v Tenochtitláne. Pri zasvätení chrámu dal rituálne obetovať niekoľko desaťtis. ľudí (zabíjanie trvalo štyri dni a počty obetí uvedené v kronikách sa pohybujú od 20-tis. do 80-tis. ľudí, ktorí na obetovanie čakali v niekoľkokilometrových radoch; mäso obetí sa počas zasväcovania chrámu zjedlo).

alcade [-kal-] → alcalde

alcalde [-kal-], alcade, arab. al-kádí —

1. pôvodne administratívna a vojenská funkcia (hodnosť) na území dnešného Španielska vytvorená v období reconquisty, neskôr spojená s právomocami súdneho charakteru. Alcalde bol vymenúvaný kráľom, ktorému zodpovedal za dodržiavanie zákonov na jemu zverenom území (alcaldía). Jedným z typov bol alcalde mayor, ktorého v hlavných mestách provincií, krajov a v mestách nad 6-tis. obyvateľov vymenúval kráľ na návrh pôvodnej kastílskej komory (prvý alcalde mayor bol vymenovaný už Alfonzom VI. Statočným v Tolede po 1085).

2. sudca v španielsky hovoriacich krajinách, starosta obce, predseda obecnej rady a reprezentant vládnej moci v obci. V oblasti samostatnej obecnej pôsobnosti podliehal vládnemu dozoru, v oblasti prenesených správnych úkonov bol podriadený priamo vláde. Ako predseda obecnej rady mal zástupcov (teniente de alcalde). Okrem toho plnil funkciu zmierovacieho sudcu a predbežného vyšetrovateľa v trestných záležitostiach.

Alemán Valdés, Miguel, 29. 9. 1902 Sayula – 14. 5. 1983 Mexiko — mexický právnik a politik, prezident (1946 – 52). R. 1936 guvernér štátu Veracruz, 1940 minister vnútra, 1946 ako kandidát Inštitucionálnej revolučnej strany (PRI) zvíťazil v prezidentských voľbách. Počas jeho vlády došlo k výraznému rozvoju priemyslu.

Alessandri Palma, Arturo, 20. 12. 1868 Longavi – 24. 8. 1950 Santiago — čilský liberálny politik, prezident (1921 – 25 a 1932 – 38), otec J. Alessandriho Rodrígueza. Jeho mandát bol počas prvého funkčného obdobia prerušený vojenským prevratom, od septembra 1924 do marca 1925 v exile. Od 1946 senátor.

Alessandri Rodríguez [-gez], Jorge, 19. 5. 1896 Santiago – 31. 8. 1986 tamže — čilský obchodník, bankár a politik, prezident (1958 – 64), syn A. Alessandriho Palmu. Od 1926 člen Poslaneckej snemovne, 1947 – 50 minister financií, 1957 – 58 senátor; neúspešný kandidát v prezidentských voľbách 1970, keď vyhral reprezentant Ľudového frontu S. Allende Gossens.

Alfaro, Eloy, 25. 6. 1842 Montecristi – 28. 1. 1912 Quito — ekvádorský liberálny politik a generál, prezident (1895 – 1901, 1906 – 11). Už počas študentských čias sympatizoval s antiklerikálnym liberalizmom a s doktrínou, ktorá bola zosobnená v Ekvádorskej radikálno-liberálnej strane. Po vnútroštátnych nepokojoch (1895) emigroval a po návrate do Ekvádoru sa zapojil do príprav na prevrat. Do funkcie prezidenta sa 1895 a 1906 dostal prevratom za podpory Ekvádorskej liberálnej strany. Počas jeho funkčného obdobia v prezidentskom úrade štát sekularizoval vzdelávanie, legalizoval sa rozvod, bola uzákonená sloboda vierovyznania (Ley de Cultos) a boli zoštátnené veľké pozemkové majetky cirkvi. Jeho sekularizačné snahy boli v príkrom rozpore s predstavami ekvádorského arcibiskupa Federica Gonzáleza Suáreza (*1844, †1917). Hoci sa Alfaro profiloval ako autoritatívny typ politika, jeho vláda mala výrazne demokratizačné prvky. Ústava z 1906 bola prvou modernou liberálnou ekvádorskou ústavou, ktorá zaručovala práva jednotlivca, povinnú školskú dochádzku, slobodu tlače, náboženskú toleranciu, ženské práva a ochranu indiánskeho obyvateľstva. Alfaro sa tak snažil naplniť svoj radikálny dekalóg (10 bodov, ktoré mali transformovať Ekvádor na modernú spoločnosť). Jedným z najvýznamnejších výsledkov v oblasti budovania infraštruktúry bola stavba železnice Ferrocarril Transandino spájajúcej Guayaquil a Quito. R. 1911 bol zbavený moci niekdajšími podporovateľmi, následne sa počas vlády Emilia Estradu Carmonu (*1855, †1911) pokúsil rozpútať niekoľko vojenských vzbúr. Po dočasnom exile v Paname sa 1912 do Ekvádoru vrátil, ale po poslednom neúspešnom pokuse o vzburu bol zajatý a zabitý lynčujúcim davom.

Alfonsín Foulkes, Raúl, 12. 3. 1927 Chascomús, provincia Buenos Aires – 31. 3. 2009 Buenos Aires — argentínsky právnik a politik, prezident (1983 – 89). R. 1963 – 66 poslanec Národného kongresu, na protest proti vojenskému puču sa vzdal mandátu, od 1973 opäť poslanec. R. 1983 – 2001 (s prestávkami) predseda Radikálneho občianskeho zväzu (Unión Cívica Radical), za ktorý kandidoval v prezidentských voľbách (1983). R. 1984 podpísal s opozíciou dohodu o národnej jednote zameranej na potlačenie vplyvu argentínskej armády, inicioval vytvorenie Národnej komisie, ktorá mala objasniť zmiznutie tisícok obyvateľov počas vlády vojenských režimov (1976 – 83). Napriek jeho úsiliu nová vláda zločiny štátneho terorizmu súdila nedôsledne. Nariadil zredukovanie armády, čím chcel zabrániť ďalšiemu zneužitiu moci zo strany vojska. R. 1985 podpísal Zmluvu o mieri a priateľstve medzi Argentínou a Čile a zasadzoval sa o zlepšenie vzťahov s Brazíliou. R. 1987 potlačil niekoľko vojenských vzbúr, neskôr čelil vnútropolitickým problémom, vysokému zahraničnému dlhu, nespokojnej armáde, štrajkom a hyperinflácii. R. 1989 sa päť mesiacov pred koncom funkčného obdobia rozhodol z funkcie prezidenta odstúpiť, naďalej však pôsobil v politike.

Aliancia pre pokrok, Spojenectvo pre pokrok, angl. Alliance for Progress, špan. Alianza para el progreso — program rozvoja latinskoamerických krajín vyhlásený v marci 1961 prezidentom USA J. F. Kennedym na konferencii Organizácie amerických štátov v Punta del Este v Uruguaji. Mal byť výrazom politického kurzu tzv. nových horizontov, ktorý Kennedyho administratíva presadzovala voči rozvojovým krajinám na posilnenie vplyvu USA v treťom svete. Zameriaval sa na hospodársku pomoc a podporu demokratických, ekonomických a sociálnych reforiem v tejto oblasti. Koncom 60. rokov 20. stor. stratil politický význam.

Allende Gossens [aľen-], Salvador, 26. 6. 1908 Valparaíso – 11. 9. 1973 Santiago — čilský lekár, politik a prezident, 1970 – 73. R. 1931 väznený za činnosť proti diktatúre, 1935 vo vyhnanstve za činnosť proti vláde A. Alessandriho Palmu, 1936 predseda Národného frontu vo Valparaíse, 1937 poslanec, 1939 – 42 minister zdravotného a sociálneho zabezpečenia, 1943 generálny tajomník Socialistickej strany Čile, 1945 senátor, 1966 – 69 predseda Senátu. R. 1970 zvíťazil ako kandidát Ľudového frontu v prezidentských voľbách (jeho 4. kandidatúra). Ako prezident presadzoval sociálnu politiku, uskutočnil reformu zdravotníctva a školstva. R. 1971 boli znárodnené zahraničné monopoly na ťažbu medi, 1972 zavedená agrárna reforma a znárodnené banky. Krajina sa postupne v dôsledku tejto politiky i v dôsledku ekonomického bojkotu zo strany USA a vyspelých záp. európskych krajín dostala do vážnych hospodárskych ťažkostí, vzrastala nespokojnosť s jeho vládou, vypukli rozsiahle nepokoje. Zahynul pri vojenskom prevrate, ktorým sa dostala k moci vojenská chunta generála A. Pinocheta Ugarteho.

Álvarez [-váres], Juan, 1790 Atoyac, dnes Atoyac de Álvarez – 21. 8. 1867 Acapulco — mexický generál a politik, prezident (október – december 1855). Bojoval za nezávislosť Mexika (1811 – 21), proti vpádu Francúzov (1838) a proti intervencii USA (1847). Od 1849 guvernér štátu Guerrero. Vodca revolúcie za zvrhnutie diktatúry generála A. Lópeza de Santa Anna. Ako prezident zrušil výsadné práva duchovenstva a armády, keďže nemal podporu v radoch konzervatívcov, odstúpil.

Álvarez Armellino [-váres -ľi-], Gregorio Conrado, 26. 11. 1925 Lavalleja – 28. 12. 2016 Montevideo — uruguajský generál a politik, prezident (1981 – 85) počas vojenskej diktatúry v Uruguaji (1973 – 85). R. 1962 – 79 veliteľ republikánskej gardy, 1971 – 79 náčelník generálneho štábu, 1973 účastník vojenského prevratu, ktorým bola nastolená vojenská diktatúra, od 1983 predseda Rady národnej bezpečnosti, 1978 – 79 hlavný veliteľ pozemných vojsk, 1981 – 85 prezident. V auguste 2005 vyšetrovaný Komisiou pre zmierenie, ktorá obnovila vyšetrovanie zmiznutia, uväznenia a mučenia tisícov obyvateľov počas vojenskej operácie Kondor (70. a 80. roky 20. stor.). R. 2009 odsúdený za 37 vrážd na 25 rokov väzenia.

Alvear, Carlos María de, 25. 10. 1789 Santo Ângel, Brazília – 3. 11. 1852 New York — argentínsky generál, stúpenec J. de San Martína. Bojoval vo vojne za nezávislosť Argentíny od Španielska, bol poverený vybudovaním armády, 1813 predseda Ústavodarného zhromaždenia. R. 1814 dobyl Montevideo, ktoré bolo v rukách Španielov, 1815 stál na čele Spojených provincií La Platy. Počas brazílsko-argentínskej vojny 1825 – 28 porazil 1827 v bitke pri Ituzaingu brazílske vojsko a podpísaným mierom (1828) bol Uruguaj uznaný za samostatný štát. Od 1838 veľvyslanec Argentíny v USA.

Alvear, Marcelo Torcuato de, 4. 10. 1868 Buenos Aires – 23. 3. 1942 tamže — argentínsky právnik a politik, prezident 1922 – 28. R. 1891 spoluzakladateľ liberálnodemokratickej strany Radikálny občiansky zväz (UCR), 1911 minister verejných prác, 1912 – 17 poslanec. R. 1922 zvolený za prezidenta. R. 1932 vypovedaný z Argentíny pre podporu boja proti vojenskej diktatúre nastolenej prevratom 1930. R. 1935 sa vrátil do vlasti a 1937 kandidoval v prezidentských voľbách, avšak neúspešne.

Amador Guerrero [gerre-], Manuel, 30. 6. 1833 Turbaco, Republika Nová Granada, dnes Kolumbia – 2. 5. 1909 Panama — panamský politik, prvý panamský prezident (1904 – 08). Usiloval sa o odtrhnutie Panamy od Kolumbie, ktoré podporovali i USA. Po osamostatnení Panamy 1903 podpísal s USA dohodu o prenajatí prieplavového pásma.

Amazonský pakt, špan. Pacto Amazónico — zmluva o spolupráci podpísaná v júli 1978 v meste Brazília štátmi ležiacimi v povodí Amazonky (Bolívia, Brazília, Ekvádor, Guyana, Kolumbia, Peru, Surinam a Venezuela). Pôvodný program predpokladal širokú hospodársku integráciu s cieľom vytvoriť zónu voľného obchodu, neskôr zmenený na spoločné využívanie surovinových zdrojov a zameraný na udržateľný hospodársky rozvoj so zachovaním životného prostredia v povodí Amazonky, na vytvorenie komunikačného a dopravného systému, na spoluprácu v oblasti vedy a na sociálnu inklúziu. R. 1995 v Lime bola ministrami zahraničných vecí zakladateľských krajín podpísaná druhá dohoda, na základe ktorej bola vytvorená Amazonská organizácia pre spoluprácu (Organização do Tratado de Cooperação Amazônica, OTCA), ktorá inštitucionálne posilnila Amazonský pakt a poskytla mu medzinárodnú právnu subjektivitu. Dodatok zmluvy schválený 1998 v Caracase umožnil založiť stály sekretariát OTCA v Brazílii 2002.

americko-mexická vojna — vojna medzi USA a Mexikom 1846 – 48. Vznikla zo snahy USA rozšíriť svoje územie k Tichému oceánu anektovaním Texasu 1845 a zo sporu o jeho záp. hranicu (Texas sa odtrhol od Mexika ešte 1836, ale Mexiko jeho vyhlásenie samostatnosti neuznalo). Vojnu vyprovokovali USA, prvé ozbrojené konflikty medzi americkými a mexickými vojakmi vypukli 25. 4. 1846. Po víťazstve USA bola 2. 2. 1848 podpísaná zmluva v Guadalupe Hidalgu, ktorou sa Mexiko vzdalo nárokov na Texas na sever od rieky Rio Grande a postúpilo USA Nové Mexiko a Kaliforniu. USA sa zaviazali zaplatiť Mexiku 15 mil. dolárov a prevzali pohľadávky amerických občanov voči Mexiku vo výške 3,25 mil. dolárov. Americký senát zmluvu ratifikoval 10. 3. 1848. Anexia dotvorila (okrem malých území získaných 1853) základný územný rozsah USA.

Antigua a Barbuda, angl. Antigua and Barbuda — štát v Strednej Amerike v súostroví Malé Antily v Karibskom mori na ostrovoch Antigua (280 km²), Barbuda (160 km²) a Redonda (2 km²); sopečného pôvodu. Administratívne členenie: 6 farností (Saint George, Saint John’s, Saint Mary, Saint Paul, Saint Peter, Saint Philip). Vlhké pasátové podnebie, zrážky počas vlhkého polroka (máj – október). Pôvodné rastlinstvo činnosťou človeka zmenené. Lesy zaberajú asi 2-tis. ha. Lagúna na Barbude je chránenou oblasťou hniezdenia vodných vtákov.

Hospodárstvo je založené na cestovnom ruchu, krajinu navštívi okolo 250-tis. turistov ročne (najmä z USA, 2015). Na tvorbe HDP sa služby podieľajú 79 %, priemysel 19 %, poľnohospodárstvo 2 % (2016). Poľnohospodárska výroba je limitovaná nedostakom vody a pracovných síl (zamestnaných najmä v sektore služieb) a výskytom prírodných katastrof (časté hurikány). Poľnohospodárska pôda zaberá celkovo okolo 20 % rozlohy krajiny, orná pôda iba 9 % (2011). Pestovanie cukrovej trstiny, bavlníka, kukurice, ryže, tropického ovocia, zeleniny; chov dobytka; rybolov. Priemysel potravinársky (spracúvanie poľnohospodárskych plodín), textilný, petrochemický (spracúvanie dovážanej ropy), elektronický; rozvinuté remeslá. Pomerne dobre vybudovaná cestná sieť, železničná doprava slúžiaca v minulosti len na dopravu cukrovej trstiny už nefunguje. Hlavný námorný prístav a medzinárodné letisko v hlavnom meste Saint John’s. Hlavní obchodní partneri: Poľsko, USA, Spojené kráľovstvo. Vývoz: cukor, melasa, bavlna, textilné a ropné výrobky, potraviny, elektronické komponenty, zvieratá, remeselnícke výrobky. Dovoz: ropa, spotrebný tovar.

Obyvateľstvo tvoria najmä černosi (89 %) a mulati (10 %), potomkovia afrických otrokov, ktorí hovoria kreolskou angličtinou (antiguan creole english, barbudan creole english). Prevláda protestantské náboženstvo (87 %). Až 98 % obyvateľov žije na ostrove Antigua, takmer všetci obyvatelia Barbudy sústredení v meste Codrington.

Ostrov Antigua objavil 1493 K. Kolumbus, 1628 bola anglickými osadníkmi kolonizovaná Barbuda a 1632 Antigua. Redonda zostala neobývaná. R. 1871 – 1965 bola Antigua a Barbuda britskou kolóniou Záveterných ostrovov, potom súčasť Západoindickej federácie, 1967 získala autonómiu, 1981 nezávislosť; člen Spoločenstva národov. Od 2014 je generálnym guvernérom Rodney Errey Lawrence Williams (*1947) a predsedom vlády Gaston Alfonso Browne (*1967).

Antigua a Barbuda je konštitučná monarchia, hlavou štátu je britská kráľovná, ktorú zastupuje generálny guvernér. Zákonodarným orgánom je dvojkomorový parlament zložený z Poslaneckej snemovne (volenej na obdobie 5 rokov; 18 členov) a Senátu (vymenovaného generálnym guvernérom; 17 členov).

araukánske vojny — boj čilskej vetvy Araukánov (Mapučov) proti Španielom za nezávislosť (1536 – 1818) a proti čilskej expanzii na svoje územie (1818 – 82). Boj Araukánov proti Španielom sa začal po príchode výpravy D. de Almagra (1535 – 37) na územie dnešného Čile a pokračoval najmä po založení mesta Santiago (1541) a ďalších miest na ich území výpravou P. de Valdivia (1840 – 53). Začiatkom 50. rokov 16. stor. Araukáni zaznamenali čiastočné úspechy, neskôr však boli porazení a zatlačení na juh od rieky Bío-Bío, ktorá sa podľa zmluvy z 1641 stala hranicou ich územia na severe. Po mnohých povstaniach dosiahli 1773 nezávislosť. Po vyhlásení samostatnosti Čile 1818 kládli odpor prenikaniu Čiľanov na svoje územie. R. 1864 bola uzavretá zmluva o jeho nepripojiteľnosti k Čile, ktorá však bola porušovaná, čo vyvolalo ďalšie boje. R. 1882 Araukáni formálne uznali čilskú zvrchovanosť nad svojím územím.

Arbenz Guzmán [-bens gusman], Jacobo, 14. 9. 1913 Quezaltenango – 27. 1. 1971 Mexiko — guatemalský politik, prezident 1951 – 54. R. 1952 prijal zákon o pozemkovej reforme, ktorý umožnil vyvlastniť United Fruit Company, čo sa dotýkalo amerických záujmov. R. 1954 zvrhnutý pri vojenskom prevrate financovanom z USA. Odišiel do exilu.

Arévalo Bermejo [-ba- -cho], Juan José, 10. 9. 1904 Taxisco, Santa Rosa – 8. 10. 1990 Guatemala — guatemalský politik, prezident 1945 – 51. R. 1936 minister vzdelávania, neskôr žil v Argentíne, kde zastával viaceré akademické funkcie, 1944 po štátnom prevrate v Guatemale zvolený za prezidenta. Presadzoval politiku pozemkovej reformy a sociálneho zákonodarstva. Po prevrate 1954 žil v exile v Mexiku a od 1963 v Nikarague, po návrate do vlasti (1966) veľvyslanec v Čile (1969 – 70), vo Francúzsku (1970 – 72) a v Izraeli (1978 – 81).

Argentína, Argentínska republika, špan. Argentina, República Argentina — štát v juhových. časti Južnej Ameriky. Na západe hraničí s Čile, na severe a severovýchode s Bolíviou, Paraguajom, Brazíliou a Uruguajom, na východe obmývaný Atlantickým oceánom, dĺžka pobrežnej línie 4 989 km. Okrem pevninskej časti patria k Argentíne vých. časť súostrovia Ohňová zem, Ostrov štátov a i. menšie ostrovy. Administratívne sa člení na 23 provincií a autonómne mesto Buenos Aires.

Územie Argentíny tvoria štyri rozľahlé prírodné oblasti: Severná Argentína, Pampas a Patagónia (na východe), Andy (na západe). Severnú Argentínu tvorí nížinaté územie, na západe ohraničené predhoriami Ánd, na severe a východe štátnou hranicou, na juhu približne tokom rieky Salado a dolným tokom rieky Parana. Str. tok Parany rozdeľuje Severnú Argentínu na dve časti: na záp. časť, ktorá sa nazýva Gran Chaco a pokračuje aj na území Bolívie a Paraguaja, a na vých. časť tvorenú Medziriečím. Povrch Gran Chaca klesá od západu (500 m n. m.) na východ (50 m n. m.). Sev. časť územia je porastená suchomilnými lesmi so stromami rodu kebračo, ktorých drevo je veľmi tvrdé (používa sa v stavebníctve a výťažok z neho aj pri spracúvaní koží). Priemerné teploty v januári dosahujú až 30 °C, v júli do 17 °C, ročný úhrn zrážok 500 – 1 000 mm. Juž. časť Gran Chaca je suchšia, pokrytá zväčša savanou. Osídlené sú najmä okrajové časti. Medziriečie tvorí úrodná nížina medzi riekami Parana a Uruguaj. Sev. hranicu tohto územia tvorí rieka Iguaçu (ľavostranný prítok Parany), na ktorej sú mohutné vodopády. Nížinu Medziriečia pokrývajú na severe husté kroviny a miestami močiare, ktoré zaberajú väčšie plochy aj na juhu (najmä v blízkosti riek). Centrálna časť má pahorkovitý charakter a využíva sa na rastlinnú i na živočíšnu výrobu. Táto časť Argentíny patrí k jej najvlhším oblastiam (ročný úhrn zrážok 1 500 – 2 000 mm) s priemernými teplotami v januári okolo 25 °C, v júli asi 14 °C.

Centrálnu časť Argentíny vypĺňa oblasť Pampas, ktorá zaberá asi pätinu územia štátu od vých. úpätia str. časti Ánd po pobrežie Atlantického oceána (od estuáru Río de la Plata na severe po záliv Bahía Blanca na juhu). Mierne zvlnené územie, ktorého väčšinu pokrývajú úrodné pôdy vytvárajúce spolu s priaznivou klímou (priemerné teploty v januári 19 – 20 °C, v júli 7 – 8 °C, ročný úhrn zrážok 500 – 1 000 mm) výborné podmienky na rozvoj poľnohospodárstva. Rastlinná výroba, koncentrovaná najmä v oblasti tzv. vlhkej (nízkej) pampy rozkladajúcej na východ od línie spájajúcej mesto Bahía Blanca so sev. stráňami masívu Sierra de Córdoba, sa špecializuje predovšetkým na pestovanie pšenice, kukurice a lucerny. V oblasti suchej (vysokej) pampy sú pôdy menej úrodné. Rozhodujúci význam má chov hovädzieho dobytka a ošípaných i pestovanie ľanu. Pampas s viac ako dvoma tretinami obyvateľov krajiny a s koncentráciou priemyselnej výroby predstavuje jadro hospodárskeho života Argentíny.

Vých. časti juž. Argentíny patria k prírodným oblastiam Patagónie. Tvorí ju suchá, silnými vetrami previevaná plošina, ktorá sa terasovito dvíha od pobrežia oceána na východe až do výšky viac ako 2 000 m n. m. na západe. Patrí k nej viac ako štvrtina územia štátu rozložená najmä na juh od rieky Colorado. Žijú tam však len necelé 3 % obyvateľov štátu. Pôdy Patagónie sú suché a neúrodné, nevhodné na pestovanie zrnovín. Aj chov oviec sa sústreďuje len v úzkych dolinách riek, ktoré členia Patagóniu na viaceré plošiny (→ meseta). V dolinách sú ľudia i zvieratá čiastočne chránení pred nepríjemnými vetrami. Väčšina obyvateľov tejto oblasti žije na severe v blízkosti riek Colorado a Rio Negro. Na miestnych farmách sa pestuje najmä lucerna a ovocie (hrušky, jablká) a chovajú sa ovce. Patagónske pobrežie Atlantického oceána je rajom pre milovníkov nenarušenej, ale drsnej prírody. Vo vnútrozemí sa hojne vyskytujú vodopády a jazerá. V tejto oblasti Argentíny prevláda mierne teplé kontinentálne podnebie s tuhou zimou (do -35 °C), mierne chladným letom (16 – 18 °C) a ročným úhrnom zrážok od 150 mm (na západe) do 700 mm (na východe). Pri Zálive svätého Juraja sa nachádzajú významné ložiská ropy (Comoduro Rivadavia). Čiastočne sa využívajú energetické zásoby riek (Negro a i.).

Záp. časti Argentíny patria do prírodnej oblasti Ánd, ktorých hrebeňom prechádza štátna hranica s Čile. Argentínske pásma tohto mohutného horského systému (siahajúceho od obratníka Kozorožca po Ohňovú zem) majú rôzne členité a rôzne široké podhorie (Piedmont). Na severe patrí k Andám časť rozsiahlej náhornej plošiny Puna de Atacama (3 500 – 4 600 m n. m.), ktorá je zovretá medzi záp. a vých. pásmom pohoria (vysokým do 6 880 m n. m.) a vyskytujú sa na nej viaceré sopky. Má suché subtropické kontinentálne podnebie. Miestami ju pokrývajú slané močiare. Pomerne hojný je výskyt ložísk nerastných surovín. Smerom na juh sa horský systém Argentíny zužuje. Tvorí ho niekoľko rovnobežných pásem tiahnucich sa od severu na juh, nachádza sa tam Aconcagua, 6 960 m n. m., najvyšší štít Argentíny, Ánd, celej Južnej Ameriky a záp. pologule. Na juh od 33° juž. zemepisnej šírky sa pásmo argentínskych hrebeňov Ánd znižuje a prechádza do Patagónskych Ánd, ktoré poskytujú podstatne menej priaznivejšie podmienky na život obyvateľov. Predhorskú časť tvorí rôzne široké pásmo ich podhorí. Pretínajú ich početné rieky umožňujúce pravidelne zavlažovať poľnohospodársku pôdu, ktorá je preto (na niektorých miestach) vhodná na pestovanie cukrovej trstiny a kukurice (v okolí mesta San Miguel de Tucumán), lucerny a bavlníka (v okolí Córdoby). V tejto časti Argentíny sa nachádzajú aj významné vinohradnícke oblasti (v okolí miest Mendoza, San Juan a i.). Keďže Európania prenikali do záp. časti Argentíny z pobrežia cez Andy (od Tichého oceána), patria neveľké sídla Piedmontu k najstarším európskym osadám Argentíny.

Podnebie Argentíny je rozmanité. Ovplyvňuje ho jej pretiahnutý tvar v smere sever – juh a veľké výškové rozdiely územia. Sev. časť záp. oblastí (38° juž. zemepisnej šírky) má subtropické podnebie, južnejšie územia patria k miernemu klimatickému pásmu. Najteplejším mesiacom je január s priemernými teplotami vzduchu od 20 °C (polostrov Valdés) do 30 °C (Gran Chaco). Najchladnejší je júl s priemernými teplotami od 1 °C (na juhu) do 17 °C (na severe). Zrážky sú rozdelené nerovnomerne. Najsuchšie sú oblasti v zrážkovom tieni Ánd (na západe) s ročným úhrnom zrážok 150 – 200 mm. V oblasti Pampas dosahujú ročné zrážky 500 – 800 mm, na severovýchode (v Medziriečí) až 1 200 – 1 700 mm. Väčšina zrážok spadne v letnom polroku (október – marec). Andy majú vertikálne zoradenie klimatických pásem, ktoré spôsobuje extrémne rozdiely v ich podnebí. Takmer všetky rieky Argentíny (s výnimkou malého územia na juhozápade Patagónie) patria do úmoria Atlantického oceána. Najväčší hospodársky význam majú vodné toky laplatskej riečnej sústavy na severovýchode. Jej hlavnou riekou je Parana, ktorá patrí k najvodnatejším veľtokom sveta. Prispievajú k tomu aj jej najväčšie prítoky Paraguaj (s prítokmi Pilcomayo, Bermejo a i.) a Salado. Estuárom Río de la Plata ústi Parana spoločne s hraničnou riekou Uruguaj. Rieky Patagónie (Colorado, Negro a i.) sú kratšie a majú väčší spád. Vodou ich zásobujú najmä andské ľadovce. V Andách sú desiatky jazier ľadovcového pôvodu (Buenos Aires, Argentino a i.). Pre rastlinnú ríšu Argentíny je typická stepná vegetácia pampy, ktorú v kultúrnej krajine nahradili poľnohospodárske plodiny. V Gran Chacu sa vyskytujú najmä suchomilné kry a lesy so stromami rodu kebračo. Južne od 30° juž. zemepisnej šírky začínajú prevažovať krovinaté formácie a rôzne druhy kaktusov. Stráne Ánd pokrývajú rôzne druhy lesov. Živočíšnu ríšu Argentíny zastupujú tapíry, jelene, srnce, diviaky, jaguáre, pumy, na pampách aj lamy huanaco, líšky a i. Hojne sú zastúpené vtáky (kolibríky, papagáje, kondory a i.) a hmyz.

Argentína patrí k hospodársky najvyspelejším štátom Južnej Ameriky (do pol. 20. stor. jedna z najprosperujúcejších krajín na svete). Má vysoko produktívnu poľnohospodársku výrobu orientovanú najmä na export, vzdelanú populáciu a ložiská rôznorodých nerastných surovín, z ktorých sa ťažia najmä ropa a zemný plyn. Na tvorbe HDP sa poľnohospodárstvo podieľa 7 %, priemysel 27 %, služby 66 % (2016). V poľnohospodárstve pracujú len 2 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva, v priemysle 23 %, v službách 75 % (2014). V poľnohospodárstve dominuje živočíšna výroba, ktorá je zastúpená takmer na celom území štátu (Pampas – chov hovädzieho dobytka, Patagónia – chov oviec). Rastlinná výroba je sústredená prevažne v sev. provinciách (pestovanie pšenice, kukurice, lucerny) a na vlhších miestach predhorí a strání Ánd (ovocinárstvo, vinohradníctvo). Charakteristickou črtou poľnohospodárskej výroby je výskyt rozľahlých fariem (s viac ako 2 500 ha pôdy), ktoré zamestnávajú sezónnych robotníkov. V blízkosti morského pobrežia je dôležitým zdrojom obživy rybolov. V priemyselnom sektore dominujú tradičné priemyselné odvetvia založené na spracovaní domácich surovín: priemysel potravinársky (zameraný na spracúvanie poľnohospodárskych surovín – mraziarne mäsa, mliekarne, konzervárne, mlyny, cukrovary, výroba oleja, vína), kožiarsky, obuvnícky, drevársky, stavebných materiálov, ťažobný (najmä ťažba ropy a zemného plynu v Patagónii, menej čierneho uhlia a rúd farebných kovov), energetický (veľký podiel elektrickej energie produkujú elektrárne využívajúce obnoviteľné zdroje energie), rozvinutý je aj automobilový, kovoobrábací, chemický a textilný priemysel. Hlavnou priemyselnou oblasťou je územie na pravom brehu dolného toku Parany (na juhu provincie Santa Fe, na severe provincie Buenos Aires). V sektore služieb zohrávajú významnú úlohu finančný sektor a maloobchod. Vyvážajú sa poľnohospodárske produkty (najmä obilie, krmoviny, rastlinné a živočíšne oleje, mäso, mäsové výrobky, koža, vlna), dopravné prostriedky, chemické výrobky. Dovážajú sa stroje, dopravné prostriedky, chemické výrobky, plasty. Najväčší obchodní partneri: Brazília, Čína, USA.

Dĺžka železničných tratí je 36 917 km (2014), železničná doprava je dobre vybudovaná na severe (Pampas) a spája všetky hospodársky dôležité centrá štátu. Južne od 40° juž. zemepisnej šírky sa nachádzajú len separované železničné trate, ktoré spájajú prístavy na pobreží Atlantického oceána s vnútrozemím. Význam osobnej železničnej dopravy klesá, väčšie využitie má v okolí aglomerácie Buenos Aires. Vzrastajúci význam má cestná doprava, cestná sieť má dĺžku 231 374 km, hustejšia a kvalitnejšia je v sev. provinciách. Hlavné autobusové stanice sú v Ratine a Buenos Aires. Pomerne veľkú úlohu pri preprave nákladov má riečna doprava spájajúca väčšie mestá na riekach Parana, Paraguaj, Uruguaj a i. Najväčšie námorné prístavy sú v Bahía Blanca, Buenos Aires, La Plate, Punta Colorada a v Ushuaii. Krajina má 1 138 letísk (2013), ale iba 161 so spevnenou pristávacou dráhou (2017).

Obyvateľstvo: → Argentínčania. Osídlená je najmä oblasť Pampas. Podiel mestského obyvateľstva 92 % (2017). Najväčšie mestá: Buenos Aires, Córdoba, Rosario, Mendoza, San Miguel de Tucumán, La Plata, Salta, Mar del Plata, Santa Fe.

Argentína bola pôvodne obývaná Indiánmi rôznych kmeňov, o. i. Araukánmi a Patagóncami, v 16. – 19. stor. takmer vyhubenými. V pol. 15. stor. sa severozáp. a záp. horská časť dnešnej Argentíny stala súčasťou ríše Inkov. R. 1509 a 1515 zakotvil v estuári Río de la Plata španielsky moreplavec Juan Díaz de Solís (*1470, †1516), po ňom Diego de García a Sebastiano Caboto. R. 1536 bolo ako prístav zabezpečujúci spojenie so Španielskom založené mesto Buenos Aires (Pedro de Mendoza), ktoré bolo zničené v bojoch s domorodcami a 1580 znova založené Juanom de Garay (*1528, †1583). Vnútrozemie bolo podrobené v 16. stor. Španielmi zo západu z Peru. Do 1816 bola Argentína španielskou kolóniou spočiatku ako súčasť miestokráľovstva Peru, potom spravovaná paraguajským guvernérom a od 1620 ako samostatné guvernérstvo Río de la Plata podriadené peruánskemu miestokráľovi. R. 1776 sa guvernérstvo stalo miestokráľovstvom s hlavným mestom Buenos Aires a bolo rozdelené na 8 intendancií, z ktorých štyri severné zaberali Horné Peru (Bolíviu) a štyri južné dnešnú Argentínu, Paraguaj a Uruguaj. Prvým miestokráľom bol generál Bruno Mauricio de Zabala (*1682, †1736), jeho nástupca José de Vértiz (*1719, †1799) obsadil časť Patagónie. Keď sa Španielsko spojilo s Francúzskom (1805), zmocnili sa 1806 hlavného mesta Angličania, ktorí vyzvali obyvateľstvo na odtrhnutie sa od Španielska. Argentínčania vedení kreolskou milíciou na čele s naturalizovaným Francúzom Jacquesom de Liniers (aj Santiago de Liniers; *1753, †1810) Spojené kráľovstvo 1806 – 07 porazili. R. 1809 Španieli dosadili za miestokráľa Baltasara Hidalga de Cisneros (*1756, †1829), ktorého 1810 zvrhlo národnooslobodzovacie povstanie v Buenos Aires. Vládnutím bol poverený výbor na čele s Corneliom de Saavedra (*1759, †1829). Po víťazstve generála M. Belgrana v San Migueli de Tucumán (1812) a pri Salto Cerite (1813) bolo oslobodené povodie Ría de la Plata. Po víťazstvách admirála Williama Browna (*1777, †1857) nad španielskym loďstvom, Josého de San Martín a Carlosa Maríu de Alvear v Montevideu, v bitkách pri Chacabucu a Taipu (v spolupráci s Čiľanmi a Peruáncami) bola španielska moc definitívne zlomená. R. 1813 sa zišiel ústavodarný snem, 1816 na kongrese v San Migueli de Tucumán bola vyhlásená nezávislosť Spojených provincií La Platy. R. 1819 na kongrese v Buenos Aires bola vydaná prvá ústava vypracovaná podľa vzoru USA. Počas ustavičných bojov medzi centralistami a federalistami sa územie rozpadlo a 1826 vznikla federatívna republika Argentína. R. 1825 – 28 viedla vojnu s Brazíliou o územie Uruguaja, ktorá sa skončila uznaním nezávislosti Uruguaja. R. 1833 stratila Falklandy, ktoré boli obsadené Spojeným kráľovstvom.

V 1. pol. 19. stor. sa vytvárali politické zoskupenia unitárov (buržoázia) a federalistov (latifundisti, J. M. de Rosas, 1829 – 31 a 1835 – 52 guvernér Buenos Aires, ich vodca a argentínsky diktátor). R. 1853 bola prijatá federalistická ústava. R. 1865 – 70 sa Argentína spolu s Brazíliou a Uruguajom zúčastnila vojny proti Paraguaju a spolu s Brazíliou anektovala dve tretiny paraguajského územia. Od 70. rokov 19. stor. veľký prílev európskych prisťahovalcov, 1880 – 83 boli Indiáni zatlačení za Rio Negro, vzrástli latifundiá, rozvíjali sa poľnohospodárstvo a doprava. V posledných desaťročiach 19. stor. sa začalo hospodárske prenikanie Spojeného kráľovstva. R. 1880 – 1916 v krajine vládli diktátorské režimy, 1928 – 29 boli prijaté čiastočné sociálne reformy a bol znárodnený ropný priemysel. R. 1930 bola nastolená dvojročná vojenská diktatúra J. F. Uribura, 1935 uzatvorený protikomunistický pakt s Brazíliou a Uruguajom, podporované fašistické štáty. R. 1939 boli na nátlak USA rozpustené fašistické strany a organizácie. Počas 2. svetovej vojny bola Argentína neutrálna, pod tlakom USA vyhlásila 27. 3. 1945 vojnu Nemecku a Japonsku. R. 1945 legalizácia politických strán, vstup do OSN, 1946 – 55 sa prezidentom stal J. D. Perón (jeho spoločensko-politická, ekonomická a nacionalistická doktrína sa označuje ako peronizmus). R. 1948 vstup krajiny do Organizácie amerických štátov (OAŠ), 1955 bol uskutočnený vojenský prevrat a Perón odišiel do exilu. R. 1958 – 66 civilné vlády, 1966 – 73 striedanie vojenských režimov, 1973 – 74 sa druhýkrát stal prezidentom J. D. Perón, po jeho smrti sa prezidentkou stala jeho manželka M. E. Perónová (de Perón), 1976 zvrhnutá vojenským prevratom. R. 1975 vstup Argentíny do Latinskoamerickej hospodárskej sústavy (SELA). R. 1976 – 83 vojenské vlády (1981 prizvaní civilisti), počas ktorých bolo podľa rôznych odhadov zavraždených 10-tis. osôb. R. 1982 nevyhlásená vojna so Spojeným kráľovstvom o Falklandy, ktorú Argentína prehrala. Vojnový stav bol ukončený až 1989. Porážka urýchlila pád vojenskej chunty a návrat civilnej vlády. R. 1983 – 89 počas úradu prezidenta R. Alfonsína Foulkesa boli hlavní predstavitelia bývalých vojenských režimov súdení (časť z nich odsúdená) za zločiny proti ľudskosti. R. Alfonsín Foulkes potlačil niekoľko pokusov o vojenský prevrat, neuspel však s hospodárskym programom a ekonomickú krízu sprevádzali masové sociálne nepokoje. Keď v nasledujúcich voľbách 1989 zvíťazil peronista C. S. Menem, Alfonsín odstúpil z úradu o 5 mesiacov skôr v jeho prospech. Počas úradu C. S. Menema (1989 – 99) charakterizovalo ekonomický program úsilie o reprivatizáciu štátneho sektora (redukcia štátnej správy, zníženie inflácie), čo nakoniec vyústilo (v súvislosti so svetovou ekonomickou krízou) do hlbokej finančnej krízy sprevádzanej korupčnými aférami a rastúcou nezamestnanosťou, čo malo za následok veľkú nespokojnosť obyvateľov (sociálne nepokoje). V zložitom vnútropolitickom období sa v úrade prezidenta vystriedalo niekoľko politikov, 2002 bol Národným kongresom do funkcie vymenovaný Eduardo Duhalde (*1941). R. 2003 sa uskutočnili prezidentské voľby a do úradu sa dostal Néstor Carlos Kirchner (*1950) kandidujúci za novovytvorenú stranu Front za víťazstvo (Frente para la Victoria) Kirchner zlikvidoval argentínsky zahraničný dlh a začal zavádzať program posilňujúci výrobu, vzdelávanie i sociálnu spravodlivosť, boli obnovené súdne procesy s predstaviteľmi bývalých vojenských režimov a viacerí boli odsúdení, v zahraničnej politike oživil styky s ľavicovými i s pravicovými režimami Južnej Ameriky. V jeho politike pokračovala (kirchnerizmus) 2007 – 15 jeho manželka, prezidentka Cristina Elisabet Fernándezová Kirchnerová (Fernández de Kirchner; *1953), bývalá senátorka za provinciu Buenos Aires, 2015 – 19 bol prezidentom Maurício Macri (*1959). Od 2019 je prezidentom peronista Alberto Ángel Fernández (*1959).

Argentína je federatívna republika. Hlavou štátu je prezident volený na 4 roky v priamych voľbách. Zákonodarným orgánom je dvojkomorový Národný kongres, ktorý sa skladá z Poslaneckej snemovne (257 členov volených na 4 roky; počet poslancov za jednotlivé provincie a autonómne mesto Buenos Aires sa stanovuje podľa počtu ich obyvateľov a určuje sa každých 10 rokov; polovica členov sa každé dva roky obmieňa) a zo Senátu (72 členov volených na 6 rokov; traja členovia za každú provinciu, tretina členov sa každé dva roky obmieňa).

Arias Madrid [ari- -rid], Arnulfo, 15. 8. 1901 Penonomé – 10. 8. 1988 Maiami, Florida — panamský politik a prezident (1940 – 41, 1949 – 51, 1968), mladší brat prezidenta A. Harmodia (1932 – 36). R. 1930 minister poľnohospodárstva a verejných prác, v období 2. svetovej vojny sympatizoval s fašistickým Talianskom, odporca amerických základní v Paname. R. 1968 zosadený vojenským prevratom 11 dní po nástupe do úradu.

Barco Vargas [-ku -gaš], Virgilio, 17. 9. 1921 Cúcuta – 20. 5. 1997 Bogota — kolumbijský diplomat, politik a prezident (1986 – 90). Pôsobil ako minister spojov, poslanec, senátor, minister verejných prác, minister poľnohospodárstva, 1966 – 69 primátor Bogoty, 1970 – 1974 výkonný riaditeľ Svetovej banky (inštitúcie International Bank for Reconstruction and Development, IBRD), 1977 – 80 veľvyslanec v USA a na Bahamách, 1961 – 62 a 1990 – 92 veľvyslanec v Spojenom kráľovstve.

Batlle y Ordóñez, José, 21. 5. 1856 Montevideo – 20. 10 1929 tamže — uruguajský politik a prezident (1903 – 07, 1911 – 15). V roku 1893 pôsobil ako poslanec, 1896 senátor. Vo funkcii prezidenta presadzoval demokratické zákony, sociálne reformy a rozvoj verejných prác, obmedzil zisky domácich i zahraničných podnikateľov, zrušil trest smrti a vytvoril podmienky na prechod Uruguaja od obdobia diktatúr k demokracii.

Belaúnde Terry, Fernando, 7. 10. 1912 Lima – 4. 6. 2002 tamže — peruánsky architekt, politik a prezident (1963 – 68 a 1980 – 85). V rokoch 1945 – 48 poslanec, 1956 založil stranu Ľudová akcia (Acción Popular, AP). Počas prvej administratívy presadzoval program reforiem a výstavby komunikácií v amazonskom údolí, podporoval program Johna Fitzgeralda Kennedyho Aliancia pre pokrok, 1968 bol zvrhnutý vojenským prevratom, 1968 – 76 v exile.

Belgrano, Manuel, 3. 6. 1770 Buenos Aires – 20. 6. 1820 tamže — argentínsky právnik, politik a generál, jeden z vodcov vo vojne za nezávislosť, stúpenec liberálnych i hospodárskych reforiem, monarchista. V rokoch 1806 – 07 bojoval proti britskej intervencii, 1812 – 13 porazil Španielov v Hornom Peru.

hacienda [špan.] — vidiecka usadlosť, veľkostatok v bývalých španielskych kolóniách v Strednej a Južnej Amerike.

Haiti, staršie názvy La Española, lat. Hispaniola, špan. Santo Domingo, fr. Saint-Domingue — ostrov v Strednej Amerike v Karibskom mori a otvorenom Atlantickom oceáne, súčasť Západnej Indie, druhý najväčší ostrov Veľkých Antíl (po Kube); 76 192 km², dĺžka 675 km, šírka 225 km. Prevažne hornatý povrch (najvyšší vrch Duarte, 3 175 m n. m.), na východe nížiny. V minulosti časté zemetrasenia. Priemerné ročné teploty na pobreží 23 – 29 °C, v horských oblastiach 18 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 300 do 2 400 mm. V priekopovej prepadline Port-au-Prince sa nachádzajú tri jazerá, najväčšie Lago de Enriquillo (37 m pod hladinou mora, so slanou vodou). Silno odlesnené územie, miestami zvyšky tropických dažďových pralesov, v suchších oblastiach savany a krovinaté stepi.

V predkolumbovskom období osídlený rybármi, lovcami a primitívnymi poľnohospodármi indiánskeho kmeňa Tainov. Objavený Španielmi koncom 1492 počas prvej výpravy K. Kolumba a nazvaný La Española (→ Hispaniola), 1496 bolo založené mesto Santo Domingo (dnes hlavné mesto Dominikánskej republiky), ktoré sa stalo prvým centrom španielskej kolonizácie Ameriky a východiskom ďalšieho objavovania a dobývania ostrovov v Karibiku. Od 1844 je ostrov politicky rozdelený, vo väčšej, východnej časti sa rozprestiera Dominikánska republika, v západnej časti republika Haiti.

Havanská konferencia — schôdzka zástupcov amerických štátov konaná z iniciatívy USA v júli 1940 v Havane. Jej cieľom bolo stanoviť hlavné línie politiky všetkých vlád na kontinente, najmä však prerokovať otázky bezpečnosti v kontexte 2. svetovej vojny a skúseností z tohto obdobia, ako aj možnosti vytvorenia panamerického vojenského zväzku.

Haya de la Torre [aja], Victor Raúl, 22. 2. 1895 Trujillo – 2. 8. 1979 Lima — peruánsky politik indiánskeho pôvodu. Ako odporca vojenskej diktatúry A. B. Leguíu y Salceda žil od 1923 v exile v Mexiku, kde 1924 založil Americkú ľudovú revolučnú alianciu (APRA) známu ako hnutie Aprista, ktorá mala za cieľ zjednotiť obyvateľstvo Latinskej Ameriky v boji proti imperializmu a proti vykorisťovaniu Indiánov a dosiahnuť znárodnenie majetkov zahraničných vlastníkov. Po návrate do Peru neúspešne kandidoval za Apristu v prezidentských voľbách, 1932 – 33 väznený.

R. 1934 – 45 žil ako vodca najradikálnejšej opozície v ilegalite, venoval sa publikačnej činnosti a disidentským aktivitám. Počas vlády prezidenta J. L. Bustamanteho y Riverosu 1945 – 48, ktorý zvíťazil na základe podpory aliancie APRA, Haya de la Torre v skutočnosti kontroloval vládu. Po vojenskom prevrate generála M. A. Odríu sa 1949 musel uchýliť do azylu na kolumbijskom veľvyslanectve v Lime (do 1954), potom emigroval do Mexika (do 1957). R. 1962 sa stal víťazom v prezidentských voľbách, ktoré však armáda anulovala. Od 1978 predseda ústavodarného zhromaždenia.

Hayova-Bunauova-Varillova zmluva [hejo- bünoo-] — dohoda medzi USA a novovzniknutou Panamskou republikou o podmienkach výstavby Panamského prieplavu podpísaná 18. 11. 1903 americkým ministrom zahraničných vecí J. M. Hayom a francúzskym inžinierom a vojakom zastupujúcim Panamu Philippom Bunauom-Varillom (*1859, †1940), ratifikovaná 26. 2. 1904. USA získali výhradné práva na stavbu kanála cez Panamskú šiju, právo používať a kontrolovať ho, udržiavať prevádzku, čistiť ho a zabezpečiť jeho obranu. Pás územia pozdĺž kanála (asi 16 km) prešiel natrvalo pod americkú správu. Panama ako náhradu získala jednorazovú sumu 10 mil. dolárov v zlate, pravidelný poplatok 250-tis. dolárov ročne a záruku garancie svojej nezávislosti.

Hayova-Herránova zmluva [hejo- erá-] — dohoda medzi USA a Kolumbiou o podmienkach výstavby budovania Panamského prieplavu podpísaná 22. 1. 1903 americkým ministrom zahraničných vecí J. M. Hayom a Tomásom Herránom (*1843, †1904), kolumbijským ministrom zahraničných vecí (Panama bola v tom čase jednou z provincií Kolumbie). USA mali získať za jednorazovú sumu 10 mil. a pravidelný ročný poplatok 250-tis. dolárov právo na prenájom a kontrolu prieplavového pásma na 99 rokov s možnosťou toto obdobie predĺžiť. Zmluva sa v Kolumbii stala predmetom silnej kritiky a parlament ju odmietol ratifikovať. Po tomto neúspechu začali USA podnecovať v provincii Panama hnutie za nezávislosť, ktoré vyvrcholilo revolúciou a 3. 11. 1903 vyhlásením samostatnej Panamskej republiky, s ktorou bola podpísaná Hayova-Bunauova-Varillova zmluva.

Hayova-Pauncefotova zmluva [hejo- pónsfu-] — dohoda medzi USA a Spojeným kráľovstvom podpísaná 18. 11. 1901 americkým ministrom zahraničia J. M. Hayom a britským vyslancom Julianom Pauncefotom (*1828, †1902). Nahradila Claytonovu-Bulwerovu zmluvu z 1850 a priznala USA plné práva na stavbu, správu a obranu Panamského prieplavu.

Herrera Campíns [erre- kampins], Luis (Antonio), 4. 5. 1925 Acarigua – 9. 11. 2007 Caracas — venezuelský novinár a politik. R. 1946 založil spolu s R. Calderom kresťanskosocialistickú stranu Comité de Organización Política Electoral Independiente (COPEI). R. 1952 – 58 bol donútený ako odporca diktatúry prezidenta M. Péreza Jiméneza žiť v exile. Po návrate aktívne pracoval v COPEI, jeden z vodcov jej ľavého krídla, od 1961 predseda strany. Poslanec parlamentu, 1974 – 78 senátor. R. 1979 – 84 prezident.

Herrera y Tordesillas [erre- i -siľas], Antonio de, asi 1549 Cuéllar – 29. 3. 1625 Madrid — španielsky historik. R. 1596 bol kráľom Filipom II. vymenovaný za kozmografa a kronikára Kastílie a obidvoch Indií. Autor diela Všeobecné dejiny... (Historia general de los hechos de los Castellanos en las islas i tierra firme de mar Océano, 4 zväzky, 1601 – 15), ktoré sú významným prameňom histórie objavovania a dobýjania Ameriky.

Hidalgo y Costilla [idal- i kostiľa], Miguel, 8. 5. 1753 Corralejo – 30. 7. 1811 Chihuahua — mexický kňaz a bojovník za slobodu. Po vyštudovaní filozofie a teológie na univerzite San Nicolás vo Valladolide bol poslaný ako duchovný do dediny Dolores (Guanajuato), kde začal šíriť pokrokové osvietenské metódy práce (pestovanie viniča, chov včiel a priadky morušovej, zakladanie rôznych dielní). Kontakty s prostredím chudobných Indiánov ho priviedli ku kritike koloniálneho systému, začo bol perzekvovaný. V septembri 1810 zorganizoval povstanie proti Španielom, ktorým sa začal boj za nezávislosť Mexika. Jeho vyše 50-tisícová armáda sa dostala až do blízkosti hlavného mesta, kde však bol v rozhodujúcej bitke 17. 1. 1811 španielskymi silami porazený. Padol do zajatia, bol odsúdený na smrť a zastrelený. Je považovaný za symbol boja za nezávislosť a nazývaný otec národa.

Hispaniola — latinský názov ostrova Haiti v Karibskom mori objaveného Európanmi 1492 počas prvej výpravy K. Kolumba, ktorý ho nazval La Española (Malé Španielsko, lat. Hispaniola). V súčasnosti zaberá východnú časť ostrova (dve tretiny) Dominikánska republika a západnú časť republika Haiti.

Horné Peru — historický názov územia v Južnej Amerike; v období španielskej kolonizačnej správy sa ním označovala oblasť zodpovedajúca približne dnešnej Bolívii.

Kajmanie ostrovy, angl. Cayman Islands — zámorské územie Spojeného kráľovstva, súostrovie vo Veľkých Antilách v Karibskom mori juž. od Kuby a severozápadne od Jamajky. Skladá sa z 3 ostrovov: Grand Cayman, Cayman Brac, Little Cayman.

Ostrovy budované prevažne vápencami sú lemované koralovými útesmi. Nížinný reliéf, najvyšším bodom je The Bluff vo vých. časti Cayman Brac, 43 m n. m. Tropické oceánske podnebie s obdobím dažďov v máji až októbri a obdobím sucha v novembri až apríli; v období júl – november riziko hurikánov. Slabo rozvinutá riečna sieť, ostrovy trpia nedostatkom sladkej vody. Prirodzenú vegetáciu tvoria rovníkové lesy.

Dominantnými sektormi ekonomiky sú cestovný ruch (územie vyhľadávané najmä potápačmi, ostrovy navštívi okolo 700-tis. turistov ročne) a finančný sektor (ostrovy majú zvláštny daňový režim, vďaka ktorému je tam registrovaných viac ako 550 bánk, množstvo poisťovacích spoločností ap., zakladajú sa tam firmy a uzatvárajú zmluvy), ktoré sa na tvorbe HDP podieľajú 70 – 80 %. Ich postavenie bolo podmienené rozvojom a modernizáciou telekomunikácií a dopravy uskutočňujúcich sa od 2. pol. 20. stor. Tradičnými odvetviami hospodárstva sú rybolov (najmä lov žralokov), stavba lodí, pestovanie bavlníka, ovocia a zeleniny, chov dobytka mliečneho typu a korytnačiek (na export) i produkcia mahagónového dreva. Na ostrovy sa dováža až 90 % potravín a spotrebného tovaru. Životná úroveň patrí medzi najvyššie v karibskej oblasti. Väčšina obyvateľov, viac než 90 %, žije na ostrove Grand Cayman, kde leží i hlavné mesto Georgetown. Obyvatelia: 40 % miešancov, 20 % belochov, 20 % černochov, 20 % ostatných. Náboženstvo: 34 % anglikánov, 32 % protestantov. Mena: kajmanský dolár. Úradný jazyk: angličtina.

Pôvodne neobývané ostrovy objavil 1503 K. Kolumbus a dostali sa pod zvrchovanosť španielskej a 1670 britskej koruny (pod administratívnu správou Jamajky, jej dependencia). Od polovice 18. stor. príchod osadníkov. Po vyhlásení nezávislosti Jamajky (1962) samostatná britská korunná kolónia s čiastočnou samosprávou, 2002 zámorské územie Spojeného kráľovstva.

Kaminaljuyú [-nalchuju] — archeologická lokalita na predmestí Guatemaly (Ciudad de Guatemala), významné, náboženské a politické (ceremoniálne) centrum kultúry Mayov (približne od 1000 pred n. l. – 900 n. l.). Spočiatku bolo pod silným vplyvom kultúry Olmékov a Zapotékov, koncom predklasického obdobia (300 pred n. l. – 250 n. l.) sa stalo najmocnejším centrom vrchovinnej oblasti Guatemaly a širokého okolia. Jeho moc spočívala predovšetkým v kontrole zdrojov obsidiánu, ktorý bol strategickou surovinou. V ranom klasickom období (3. – 6. stor. n. l.), najmä v jeho 1. polovici, udržiavalo úzke vzťahy s vtedajším hegemónom Strednej Ameriky, vzdialeným mestom Teotihuacán v strednom Mexiku, a stalo sa šíriteľom cudzích vplyvov do mayskej oblasti, čo však po neskoršom úpadku Teotihuacánu spôsobilo aj zmenšenie významu Kaminaljuyú. Pretože Kaminaljuyú na rozdiel od iných mayských miest nedisponovalo lomovým kameňom a jeho budovy boli postavené z nepálených tehál (tzv. adobe), väčšina z nich má v súčasnosti podobu zatrávnených pahorkov. V areáli archeologickej lokality s plochou približne 5 km² sa zachovalo asi 200 platforiem a zvyškov pyramíd, viacero ihrísk na loptové hry a početné stély z predklasického obdobia s tesanými obrazovými námetmi, ktoré často súvisia s témou mayskej posvätnej knihy Popol Vuh.

kapitanát [lat.] —

1. kapitánia — hist. administratívno-vojenská jednotka zriaďovaná od 16. stor. v oblastiach kolonizovaných Španielskom (ako generálny kapitanát napr. v Čile, Guatemale, Kolumbii) a Portugalskom (1530 bolo na území dnešnej Brazílie 15 kapitanátov, 1821 boli zrušené a administratívnosprávnymi jednotkami sa stali provincie; → Brazília);

2. lat. capitaneatus — v Uhorsku (resp. v Kráľovskom Uhorsku) v 15. – 17. stor. vojenské veliteľstvo zabezpečujúce obranu určitej časti územia predovšetkým proti Turkom (na jeho čele stál kapitán); aj územie, ktoré mu ako vojenskosprávna jednotka (obvod) podliehalo. Pôvodné kapitanáty zriadené uhorským snemom 1445 boli vyčlenené územia, ktorých správou boli počas neplnoletosti Ladislava V. Pohrobka poverení 7 kapitáni. Po zvolení J. Hyňadyho za gubernátora (správcu) Uhorského kráľovstva (1446) ich funkciu uhorský snem 1447 zrušil, od nástupu Mateja I. Korvína na trón (1458) však existoval Hornouhorský kapitanát, ktorého funkcia súvisela s potláčaním bratríckeho hnutia.

Po bitke pri Moháči (1526), ktorá otvorila cestu tureckej expanzii do Uhorska, bolo nevyhnutné zreorganizovať obranu krajiny. Kým obranu sev. časti územia dnešného Slovenska zabezpečovali posádky jednotlivých hradov, obranu stredoslovenských banských miest zabezpečoval pravdepodobne od 30. rokov 16. stor. (uvádza sa aj 1541 alebo 1554) Banskomestský hlavný kapitanát (nepresne Banský kapitanát) so sídlom vo Zvolene, pod ktorého právomoc patrili i Zvolenská, Liptovská, Oravská, Turčianska, Trenčianska, Hontianska, Tekovská a Novohradská stolica (celé dnešné str. Slovensko). Po dobytí Budína (1541) sa v Kráľovskom Uhorsku formovali ďalšie kapitanáty, ktoré však nedokázali zabezpečiť takú účelnú obranu ako Banskomestský kapitanát, zväčša len organizovali vojenskú posádku na hradoch a nemali centrálne vedenie. Územie Slovenska patrilo pod Preddunajský hlavný kapitanát (vznikol 1542), pod ktorého právomoc patrili aj Zakarpatská Ukrajina a Potisie. R. 1559 bol z Preddunajského hlavného kapitanátu vyčlenený Hornouhorský hlavný kapitanát (územie od Tatier smerom na východ: vých. Slovensko a priľahlé časti dnešného Maďarska, Ukrajiny a Rumunska).

R. 1563 bola uhorským snemom schválená reorganizácia obrany Kráľovského Uhorska a 1564 bolo jeho územie vojenskosprávne rozdelené na 6 hlavných kapitanátov na čele s hlavným kapitánom. Na území Slovenska sa nachádzali Preddunajský hlavný kapitanát (1564 – 68 mal sídlo v Nitre, 1568 – 81 v Šuranoch, 1581 – 89 v Leviciach, 1589 – 1663 v Nových Zámkoch a 1663 – 86 v Komárne), s ktorým bol v súvislosti so zlepšovaním účinnosti obrany spojený aj Banskomestský hlavný kapitanát (spolu zahŕňali desať stolíc: Bratislavskú, Nitriansku, Trenčiansku, Tekovskú, Turčiansku, Oravskú, Liptovskú, Hontiansku, Novohradskú, Zvolenskú), a Hornouhorský (alebo Košický) hlavný kapitanát so sídlom v Košiciach (do 1699; na území Slovenska zahŕňal šesť stolíc – Gemersko-Malohontskú, Spišskú, Šarišskú, Abovskú, Zemplínsku, Turniansku). Na dnešné juhozáp. Slovensko čiastočne zasahoval aj Zadunajský hlavný kapitanát spočiatku so sídlom v Rábe (Győr; sídlo sa často menilo, neskôr bolo aj v Bratislave) a Balatonsko-dunajský hlavný kapitanát (pod jeho správu patrila oblasť Žitného ostrova). Mimo územia Slovenska sa nachádzali Chorvátsky (Karlovský) a Vendský (Varaždínsky) hlavný kapitanát. Zač. 17. stor. slúžilo v posádkach Preddunajského hlavného kapitanátu vyše 6 200 vojakov a v posádkach Hornouhorského hlavného kapitanátu vyše 4 500 vojakov. Funkcia kapitanátov postupne zanikla po vyhnaní Turkov z Uhorska (1686);

2. prvostupňová banská vrchnosť 1854 – 1934; → banský kapitanát;

3. lodiarsky úrad, organizácia poverená správou určitého prístavu alebo úseku lodnej cesty, napr. kapitanát Štátnej plavebnej správy Bratislava.

Kečuánci, Kečuovia, vlastným menom Qhichwa runakuna — juhoamerický indiánsky kmeň z vysokohorských oblastí Peru (12 mil., 2000), Bolívie (2 mil., 2006), Ekvádoru, Argentíny, Čile a Kolumbie; spolu asi 15 mil. Najpočetnejšia indiánska národnosť Ameriky. Kečuánci pôvodne žili v okolí dnešného mesta Abancay v Peruánskych Andách v teplých horských údoliach nazývaných kečua. Na začiatku 15. stor. ovládali rozľahlé územie vrátane kraja obývaného Chankami, ktorí ich okolo 1430 z neho vyhnali a napadli aj ich spojencov Inkov. V pol. 15. stor. sa ich územie stalo súčasťou Tahuantinsuyu, ríše Inkov. Formálne sú od 16. stor. kresťania (rímski katolíci), zachovávajú si však aj pôvodnú, predkolumbovskú vieru (medzi tradičné rituály patria napr. sviatok čistenia zavlažovacích kanálov, vzdávanie úcty horským vrcholom, bohyni Pachamame a i.). Zaoberajú sa väčšinou poľnohospodárstvom, pestujú zemiaky (vyše 200 odrôd), kukuricu, jačmeň, pšenicu, koku, mrlík čilský (kvinou), bavlník, chovajú lamy, alpaky, ovce. Z remesiel sú významné hrnčiarstvo, košikárstvo, tkáčstvo a spracovanie kovov (meď, striebro, zlato). Základnou jednotkou sociálnej organizácie je endogamná rodina, v dosiaľ zachovávanom rodovom zriadení sa rody zoskupujú do občín (ayllu) na čele so staršinami a ich pomocníkmi (huarayoc).

Do príchodu Španielov (16. stor.) obývali Kečuánci rozptýlené usadlosti vzdialené od seba niekoľko km, pozostávajúce z kamenných domov pravouhlého pôdorysu, so sedlovou alebo s valbovou strechou pokrytou tvrdou ostrou trávou náhorných plošín, potom sa ich systém územnej správy zmenil na umelo zakladané obce a mestečká pod španielskou správou, ktorá bola neskôr nahradená domorodými hodnostármi (od 70. rokov 20. stor. masívna migrácia do veľkých miest, najmä do Limy, Quita a La Pazu). Tradičným mužským odevom Kečuáncov je pončo zdobené pruhmi a vlnená čiapka na uši (ch’ullu), ženským odevom sukňa s farebným lemom, vlnený pléd (lliclla, lliklla) zopnutý striebornou ihlicou a klobúčik. Majú bohatý folklór (mýty, legendy). Preslávení sú hudobným štýlom huayno (wayñu), ktorý vznikol na základe kečuánskych a aymarských hudobných tradícií. Hovoria kečuánskym jazykom.