Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Amerika

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 106 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abbott, John Joseph Caldwell

Abbott [ebot], John Joseph Caldwell, sir, 12. 3. 1821 Saint Andrews – 30. 10. 1893 Montreal — kanadský právnik a politik. Reprezentoval Argenteuil v kanadskom zákonodarnom zhromaždení, neskôr v Snemovni reprezentantov až do 1887, keď bol vymenovaný do Senátu. R. 1891 – 92 ministerský predseda.

Aberhart, William

Aberhart [ebehát], William, 30. 12. 1878 Seaforth, Ontário – 23. 5. 1943 Vancouver — kanadský politický vodca. Zakladateľ Strany sociálneho úveru v Alberte, 1935 – 43 ministerský predseda Alberty. Pôsobil aj ako kazateľ, jeho príklon ku kresťanskému fundamentalizmu mal vplyv na rozvoj náboženského sektárstva v záp. Kanade.

abolicionizmus

abolicionizmus [lat.] —

1. úsilie o zrušenie zákonných, zastaraných zvyklostí; napr. hnutie bojujúce proti trestu smrti, považujúce ho za vážny zásah do najvýznamnejšieho základného práva človeka, ktorým je právo na život (humánna a demokratická spoločnosť musí byť založená na rešpektovaní života každého svojho člena a štát má na zabezpečenie svojej trestnej politiky používať také druhy trestov, ktoré nevyhnutne zabezpečia splnenie účelu. Ak ochrannú funkciu trestu môže namiesto trestu smrti dostatočne splniť aj iný trest, ktorým je doživotný trest, treba ho uprednostniť. Významným argumentom abolicionizmu je, že trest smrti je v prípade justičného omylu nenapraviteľný. Hnutie za zachovanie trestu smrti sa označuje ako retencionizmus;

2. hnutie v záp. Európe a v USA v 18. a 19. stor. usilujúce sa o zrušenie otroctva. Britskí abolicionisti, ku ktorým patrili mnohí kvakeri, začali 1783 verejnú kampaň a 1807 dosiahli zákaz obchodovania s otrokmi v britských kolóniách. Abolicionisti v USA požadovali okamžité zrušenie otroctva bez ohľadu na politické následky alebo na ústavné garancie otrokárov a ukončenie transatlantického obchodu s otrokmi. Hnutie zosilnelo po založení Americkej kolonizačnej spoločnosti (1817), ktorej cieľom bolo presídľovať amerických černochov na územie Afriky (dnešná Libéria), a po povstaní N. Turnera (1831). Formálnu podobu dostalo 1833, keď W. L. Garrison s Arthurom (*1786, †1865) a Lewisom (*1788, †1873) Tappanovcami založili vo Philadelphii Americkú protiotrokársku spoločnosť. Najradikálnejšie krídlo predstavoval W. L. Garrison, ktorý bojoval nielen proti otroctvu, ale i za celkovú reformu americkej spoločnosti a napádal aj Ústavu USA, pretože otroctvo tolerovala. Vydával časopis Liberator (1831 – 65) a jeho nekompromisný tón poburoval nielen obyvateľov Juhu, ale aj Severu. Umiernenejší stúpenci sa snažili vzbudiť vo verejnosti odpor proti otroctvu. Odmietali zákon o úteku otrokov (1850) a pomáhali im prostredníctvom tzv. podzemnej železnice. Prívrženci abolicionizmu sa stretávali so stálou perzekúciou a s útokmi, napr. 1837 bol v Altone davom zavraždený vydavateľ Elijah P. Lovejoy (*1802, †1837). R. 1840 sa hnutie rozdelilo a niektorí umiernení predstavitelia založili Liberálnu stranu. Vďaka činnosti abolicionistov sa otázka zrušenia otroctva stala kľúčovou počas občianskej vojny v USA (1861 – 65). Svoje veľké víťazstvo zaznamenali prijatím Deklarácie o oslobodení otrokov (1863) a 1865 prijatím 13. dodatku k Ústave USA, ktorý formálne oslobodil otrokov. Najznámejším dielom abolicionistickej literatúry sa stal román Chalúpka strýčka Toma (1852) H. B. Stoweovej.

Adams, Charles Francis

Adams [edms], Charles Francis, 18. 8. 1807 Boston – 21. 11. 1886 tamže — americký diplomat. Syn J. Q. Adamsa, vnuk J. Adamsa. Ako veľvyslanec USA v Spojenom kráľovstve (1861 – 68) dosiahol jeho neutrálny postoj počas občianskej vojny v USA (zabránil diplomatickému uznaniu Konfederácie). Na medzinárodnej konferencii v Ženeve (1871 – 72) presadil arbitrážne riešenie sporu o britskú loď Alabama, ktorá ničila americké obchodné lode.

Adams, John

Adams [edms], John, 30. 10. 1735 Braintree (dnes Quincy), Massachusetts – 4. 7. 1826 Quincy, Massachusetts — americký politik, druhý prezident USA. Otec J. Q. Adamsa, manžel A. Adamsovej. Účastník amerického boja za nezávislosť, 1774 – 77 ako delegát Prvého a Druhého kontinentálneho kongresu vystupoval za vyhlásenie nezávislosti (→ Americká revolúcia). R. 1778 – 88 diplomat vo Francúzsku, v Spojených nizozemských provinciách a vo Veľkej Británii. Jeho najväčším úspechom bolo uznanie zvrchovanosti USA Spojenými nizozemskými provinciami, bol pri podpise Parížskeho mieru medzi USA a Veľkou Britániou (1783). R. 1789 – 97 viceprezident vo vláde G. Washingtona, 1797 – 1801 prezident. Jeho zahraničná politika bola kritizovaná, keďže sa chcel vyhnúť konfliktu s Francúzskom počas napoleonských vojen. Druhý (úspešný) pokus (1798) uzavrieť zmluvu s Francúzskom bez súhlasu Kongresu bol najodvážnejším činom jeho prezidentskej kariéry, stratil však podporu vlastnej strany federalistov. R. 1798 pod nátlakom federalistov podpísal zákon o cudzincoch a poburovaní (Alien and Sedition Acts). R. 1800 sa vláda USA presťahovala z Philadelphie do Washingtonu a Adams ako prvý prezident mal svoju rezidenciu v Bielom dome.

Adams, John Quincy

Adams [edms], John Quincy, 11. 7. 1767 Braintree, Massachusetts – 23. 2. 1848 Washington — americký politik a diplomat, šiesty prezident USA (1825 – 29). Syn Johna Adamsa a A. Adamsovej. Od 1803 senátor USA. R. 1814 signatár mierovej zmluvy so Spojeným kráľovstvom, ktorá ukončila anglicko-americkú vojnu 1812 – 14. R. 1817 – 25 minister zahraničných vecí vo vláde J. Monroea, 1823 sformuloval Monroeovu doktrínu, Ako prezident neúspešne presadzoval politiku národnej konsolidácie. R. 1831 – 48 člen Snemovne reprezentantov, podporoval hnutie abolicionistov.

Adams, Samuel

Adams [edms], Samuel, 27. 9. 1722 Boston – 2. 10. 1803 tamže — americký politik aktívny v boji za nezávislosť USA. Vodca tajnej organizácie Synovia slobody, po bostonskom čajovom večierku hovorca mesta Boston. Autor Deklarácie práv kolónií, signatár Deklarácie nezávislosti USA (1776), guvernér štátu Massachusetts (1793 – 97).

Adamsová, Abigail

Adamsová [edm-] (Adams), Abigail, 22. 11. 1744 Weymouth, Massachsetts – 28. 10. 1818 Quincy, Massachusetts — manželka druhého prezidenta USA J. Adamsa, matka J. Q. Adamsa. Jej listy manželovi písané počas ich častého odlúčenia sú plné informácií a názorov na život vtedajšej americkej spoločnosti. Podporovala práva žien na vzdelanie, ako aj boj za nezávislosť a za zrušenie otroctva.

Aguirre Cerda, Pedro

Aguirre Cerda [agi- ser-], Pedro, 29. 6. 1879 Pocuro, kraj Valparaíso – 25. 11. 1941 Santiago — čilský politik, prezident (1938 – 41; Ľudový front). Predložil plán sociálneho rozvoja, obnovil demokratické slobody a začal uskutočňovať základné reformy v priemysle a poľnohospodárstve.

Ahuitzotl

Ahuitzotl [auicotl], ? – 1503 — ôsmy aztécky panovník (od 1486), brat predchádzajúcich vladárov Axayacatla a Tizoca, otec Cuauhtémoca (→ Aztéci). Vojnami rozšíril územie ríše Aztékov, dobyl štát Huaztékov, 1487 dokončil výstavbu Huitzilopochtliho chrámu, dal postaviť nový vodovod v Tenochtitláne. Pri zasvätení chrámu dal rituálne obetovať niekoľko desaťtis. ľudí (zabíjanie trvalo štyri dni a počty obetí uvedené v kronikách sa pohybujú od 20-tis. do 80-tis. ľudí, ktorí na obetovanie čakali v niekoľkokilometrových radoch; mäso obetí sa počas zasväcovania chrámu zjedlo).

Alabama

Alabama, skratka Ala. — štát na juhu USA medzi pobrežím Mexického zálivu na juhu a juž. výbežkami Apalačských vrchov, ktoré vypĺňajú sev. časť štátu. V juž. časti sa prímorskou, miestami močaristou rovinou začína Mississippská nížina. Teplé subtropické podnebie, ročný úhrn zrážok 1 500 mm. K najväčším riekam patria Tennessee a Tensaw. V porovnaní s inými štátmi USA je Alabama hospodársky menej rozvinutým štátom. Pri Birminghame na severe ťažba čierneho uhlia, železnej rudy, bauxitov. Priemysel drevársky, nábytkársky, papiernický, ťažobný, kovospracujúci (Birmingham), textilný, chemický. Dôležité priemyselné strediská: Birmingham, Gadsden, Mobile (veľký námorný prístav); v doline rieky Tennessee sú sústredené energeticky náročné odvetvia. V Huntsville je sídlo Marshall Space Flight Center (vedúce vedecké a konštrukčné stredisko NASA). V poľnohospodárstve prevláda živočíšna výroba (chov hydiny, hovädzieho dobytka); pestuje sa bavlník, kukurica, podzemnica olejná a krmoviny.

Alabama bola objavená Španielmi 1519 a 1528, v 17. stor. osídlená Angličanmi (provincia Carolina), v 18. stor. Francúzmi (mesto Fort Louis, 1702). Sedemročnú vojnu medzi anglickými a francúzskymi kolonistami ukončil 1763 Parížsky mier. Francúzsko odstúpilo územie na východ od Mississippi (vrátane Alabamy) Veľkej Británii, juž. časť pripadla Španielsku, ktoré ju 1810 – 13 odstúpilo USA. Po Americkej revolúcii sa väčšia časť Alabamy stala súčasťou USA. R. 1817 získala status teritória, od 1819 je dvadsiatym druhým štátom USA. Počas občianskej vojny v USA (1861 – 65) patrila k štátom, ktoré sa odtrhli od Únie a vytvorili Konfederované štáty americké. V najznámejšej bitke na území Alabamy pri Mobile Bay 5. 8. 1865 námorné jednotky Únie pod velením admirála D. G. Farraguta porazili jednotky Konfederácie. Od apríla 1865 do 1877 okupovali Alabamu vojská Únie. V septembri 1865 ústavné zhromaždenie odvolalo rozhodnutie o odtrhnutí a zrušilo otroctvo. R. 1866 – 68 pod vojenskou správou, 1901 prijatá súčasná ústava. Rasové nepokoje pretrvávali aj po 2. svet. vojne. Zrodilo sa tam aj hnutie za práva Afroameričanov pod vedením M. L. Kinga. V Kongrese USA má Alabama 2 senátorov a 7 poslancov.

Albrightová, Madeleine

Albrightová [ólbrajto-] (Albright), Madeleine, 15. 5. 1937 Praha — americká politička. Dcéra československého diplomata Josefa Korbela (*1909, †1977), ktorý s rodinou emigroval počas 2. svet. vojny do Spojeného kráľovstva, po vojne sa vrátil, po prevzatí moci komunistami 1948 odišiel do USA. Do politiky vstúpila v polovici 70. rokov 20. stor., od 1977 pôsobila v Rade národnej bezpečnosti (National Security Council), poradkyňa viacerých politikov pre zahraničnopolitické otázky, od 1982 profesorka na Georgetownskej univerzite vo Washingtone. Pôsobila vo funkcii veľvyslankyne, 1993 – 97 stálej zástupkyne USA v OSN. R. 1997 sa ako prvá žena stala ministerkou zahraničných vecí USA (do 2001).

alcalde

alcalde [-kal-], alcade, arab. al-kádí —

1. pôvodne administratívna a vojenská funkcia (hodnosť) na území dnešného Španielska vytvorená v období reconquisty, neskôr spojená s právomocami súdneho charakteru. Alcalde bol vymenúvaný kráľom, ktorému zodpovedal za dodržiavanie zákonov na jemu zverenom území (alcaldía). Jedným z typov bol alcalde mayor, ktorého v hlavných mestách provincií, krajov a v mestách nad 6-tis. obyvateľov vymenúval kráľ na návrh pôvodnej kastílskej komory (prvý alcalde mayor bol vymenovaný už Alfonzom VI. Statočným v Tolede po 1085).

2. sudca v španielsky hovoriacich krajinách, starosta obce, predseda obecnej rady a reprezentant vládnej moci v obci. V oblasti samostatnej obecnej pôsobnosti podliehal vládnemu dozoru, v oblasti prenesených správnych úkonov bol podriadený priamo vláde. Ako predseda obecnej rady mal zástupcov (teniente de alcalde). Okrem toho plnil funkciu zmierovacieho sudcu a predbežného vyšetrovateľa v trestných záležitostiach.

Alemán Valdés, Miguel

Alemán Valdés, Miguel, 29. 9. 1902 Sayula – 14. 5. 1983 Mexiko — mexický právnik a politik, prezident (1946 – 52). R. 1936 guvernér štátu Veracruz, 1940 minister vnútra, 1946 ako kandidát Inštitucionálnej revolučnej strany (PRI) zvíťazil v prezidentských voľbách. Počas jeho vlády došlo k výraznému rozvoju priemyslu.

Alessandri Palma, Arturo

Alessandri Palma, Arturo, 20. 12. 1868 Longavi – 24. 8. 1950 Santiago — čilský liberálny politik, prezident (1921 – 25 a 1932 – 38), otec J. Alessandriho Rodrígueza. Jeho mandát bol počas prvého funkčného obdobia prerušený vojenským prevratom, od septembra 1924 do marca 1925 v exile. Od 1946 senátor.

Alessandri Rodríguez, Jorge

Alessandri Rodríguez [-gez], Jorge, 19. 5. 1896 Santiago – 31. 8. 1986 tamže — čilský obchodník, bankár a politik, prezident (1958 – 64), syn A. Alessandriho Palmu. Od 1926 člen Poslaneckej snemovne, 1947 – 50 minister financií, 1957 – 58 senátor; neúspešný kandidát v prezidentských voľbách 1970, keď vyhral reprezentant Ľudového frontu S. Allende Gossens.

Alexander, William

Alexander [eliksándr], William, sir, gróf zo Stirlingu, asi 1576 Menstrie, Škótsko – 12. 2. 1640 Londýn — škótsky spisovateľ, dvoran a kolonizátor. R. 1621 získal územie celého Nového Škótska v Kanade, ktoré sa pokúsil neúspešne kolonizovať. R. 1627 doživotne vymenovaný za ministra zahraničia pre Škótsko.

Alexander, William

Alexander [eliksándr], William, 1726 New York – 15. 1. 1783 Albany — americký generál. Bojoval vo viacerých bitkách americkej vojny za nezávislosť (→ Americká revolúcia), 27. 8. 1776 zajatý pri Long Islande, po výmene sa vrátil k armáde G. Washingtona, 26. 12. 1776 porazil hesenskú brigádu (hesenskými boli nazývaní všetci nemeckí žoldnieri, počas vojny tvorili tretinu britských jednotiek v Sev. Amerike) a pri Scotch Plains zastavil postup Ch. Cornwallisa. R. 1781 velil sev. divízii americkej armády.

Alfaro, Eloy

Alfaro, Eloy, 25. 6. 1842 Montecristi – 28. 1. 1912 Quito — ekvádorský liberálny politik a generál, prezident (1895 – 1901, 1906 – 11). Už počas študentských čias sympatizoval s antiklerikálnym liberalizmom a s doktrínou, ktorá bola zosobnená v Ekvádorskej radikálno-liberálnej strane. Po vnútroštátnych nepokojoch (1895) emigroval a po návrate do Ekvádoru sa zapojil do príprav na prevrat. Do funkcie prezidenta sa 1895 a 1906 dostal prevratom za podpory Ekvádorskej liberálnej strany. Počas jeho funkčného obdobia v prezidentskom úrade štát sekularizoval vzdelávanie, legalizoval sa rozvod, bola uzákonená sloboda vierovyznania (Ley de Cultos) a boli zoštátnené veľké pozemkové majetky cirkvi. Jeho sekularizačné snahy boli v príkrom rozpore s predstavami ekvádorského arcibiskupa Federica Gonzáleza Suáreza (*1844, †1917). Hoci sa Alfaro profiloval ako autoritatívny typ politika, jeho vláda mala výrazne demokratizačné prvky. Ústava z 1906 bola prvou modernou liberálnou ekvádorskou ústavou, ktorá zaručovala práva jednotlivca, povinnú školskú dochádzku, slobodu tlače, náboženskú toleranciu, ženské práva a ochranu indiánskeho obyvateľstva. Alfaro sa tak snažil naplniť svoj radikálny dekalóg (10 bodov, ktoré mali transformovať Ekvádor na modernú spoločnosť). Jedným z najvýznamnejších výsledkov v oblasti budovania infraštruktúry bola stavba železnice Ferrocarril Transandino spájajúcej Guayaquil a Quito. R. 1911 bol zbavený moci niekdajšími podporovateľmi, následne sa počas vlády Emilia Estradu Carmonu (*1855, †1911) pokúsil rozpútať niekoľko vojenských vzbúr. Po dočasnom exile v Paname sa 1912 do Ekvádoru vrátil, ale po poslednom neúspešnom pokuse o vzburu bol zajatý a zabitý lynčujúcim davom.

Alfonsín Foulkes, Raúl

Alfonsín Foulkes, Raúl, 12. 3. 1927 Chascomús, provincia Buenos Aires – 31. 3. 2009 Buenos Aires — argentínsky právnik a politik, prezident (1983 – 89). R. 1963 – 66 poslanec Národného kongresu, na protest proti vojenskému puču sa vzdal mandátu, od 1973 opäť poslanec. R. 1983 – 2001 (s prestávkami) predseda Radikálneho občianskeho zväzu (Unión Cívica Radical), za ktorý kandidoval v prezidentských voľbách (1983). R. 1984 podpísal s opozíciou dohodu o národnej jednote zameranej na potlačenie vplyvu argentínskej armády, inicioval vytvorenie Národnej komisie, ktorá mala objasniť zmiznutie tisícok obyvateľov počas vlády vojenských režimov (1976 – 83). Napriek jeho úsiliu nová vláda zločiny štátneho terorizmu súdila nedôsledne. Nariadil zredukovanie armády, čím chcel zabrániť ďalšiemu zneužitiu moci zo strany vojska. R. 1985 podpísal Zmluvu o mieri a priateľstve medzi Argentínou a Čile a zasadzoval sa o zlepšenie vzťahov s Brazíliou. R. 1987 potlačil niekoľko vojenských vzbúr, neskôr čelil vnútropolitickým problémom, vysokému zahraničnému dlhu, nespokojnej armáde, štrajkom a hyperinflácii. R. 1989 sa päť mesiacov pred koncom funkčného obdobia rozhodol z funkcie prezidenta odstúpiť, naďalej však pôsobil v politike.

Aliancia pre pokrok

Aliancia pre pokrok, Spojenectvo pre pokrok, angl. Alliance for Progress, špan. Alianza para el progreso — program rozvoja latinskoamerických krajín vyhlásený v marci 1961 prezidentom USA J. F. Kennedym na konferencii Organizácie amerických štátov v Punta del Este v Uruguaji. Mal byť výrazom politického kurzu tzv. nových horizontov, ktorý Kennedyho administratíva presadzovala voči rozvojovým krajinám na posilnenie vplyvu USA v treťom svete. Zameriaval sa na hospodársku pomoc a podporu demokratických, ekonomických a sociálnych reforiem v tejto oblasti. Koncom 60. rokov 20. stor. stratil politický význam.

Allan, Hugh

Allan [elen], Hugh, sir, 29. 9. 1810 Saltcoasts, Škótsko – 9. 12. 1882 Edinburgh, pochovaný v Montreale — kanadský finančník a lodiar. Majiteľ viacerých obchodných spoločností. Jeho príliš vysoké príspevky na volebnú kampaň Konzervatívnej strany viedli 1872 k tzv. pacifickému škandálu, k pádu vlády J. A. Macdonalda a k zrušeniu Allanovej železničnej spoločnosti.

Allen, Richard

Allen [elen], Richard, 14. 2. 1760 Philadelphia, Pensylvánia – 26. 3. 1831 tamže — zakladateľ a prvý biskup Africkej metodistickej episkopálnej cirkvi v USA (1816). Po vykúpení z otroctva (1786) kázal o rovnosti černochov v cirkevnom a spoločenskom živote. Jeho nasledovníci sa nazývajú alleniti. Bojoval proti africkému kolonizačnému hnutiu a Ameriku považoval za svoju materskú krajinu.

Allende Gossens, Salvador

Allende Gossens [aľen-], Salvador, 26. 6. 1908 Valparaíso – 11. 9. 1973 Santiago — čilský lekár, politik a prezident, 1970 – 73. R. 1931 väznený za činnosť proti diktatúre, 1935 vo vyhnanstve za činnosť proti vláde A. Alessandriho Palmu, 1936 predseda Národného frontu vo Valparaíse, 1937 poslanec, 1939 – 42 minister zdravotného a sociálneho zabezpečenia, 1943 generálny tajomník Socialistickej strany Čile, 1945 senátor, 1966 – 69 predseda Senátu. R. 1970 zvíťazil ako kandidát Ľudového frontu v prezidentských voľbách (jeho 4. kandidatúra). Ako prezident presadzoval sociálnu politiku, uskutočnil reformu zdravotníctva a školstva. R. 1971 boli znárodnené zahraničné monopoly na ťažbu medi, 1972 zavedená agrárna reforma a znárodnené banky. Krajina sa postupne v dôsledku tejto politiky i v dôsledku ekonomického bojkotu zo strany USA a vyspelých záp. európskych krajín dostala do vážnych hospodárskych ťažkostí, vzrastala nespokojnosť s jeho vládou, vypukli rozsiahle nepokoje. Zahynul pri vojenskom prevrate, ktorým sa dostala k moci vojenská chunta generála A. Pinocheta Ugarteho.

Álvarez, Juan

Álvarez [-váres], Juan, 1790 Atoyac, dnes Atoyac de Álvarez – 21. 8. 1867 Acapulco — mexický generál a politik, prezident (október – december 1855). Bojoval za nezávislosť Mexika (1811 – 21), proti vpádu Francúzov (1838) a proti intervencii USA (1847). Od 1849 guvernér štátu Guerrero. Vodca revolúcie za zvrhnutie diktatúry generála A. Lópeza de Santa Anna. Ako prezident zrušil výsadné práva duchovenstva a armády, keďže nemal podporu v radoch konzervatívcov, odstúpil.

Álvarez Armellino, Gregorio Conrado

Álvarez Armellino [-váres -ľi-], Gregorio Conrado, 26. 11. 1925 Lavalleja – 28. 12. 2016 Montevideo — uruguajský generál a politik, prezident (1981 – 85) počas vojenskej diktatúry v Uruguaji (1973 – 85). R. 1962 – 79 veliteľ republikánskej gardy, 1971 – 79 náčelník generálneho štábu, 1973 účastník vojenského prevratu, ktorým bola nastolená vojenská diktatúra, od 1983 predseda Rady národnej bezpečnosti, 1978 – 79 hlavný veliteľ pozemných vojsk, 1981 – 85 prezident. V auguste 2005 vyšetrovaný Komisiou pre zmierenie, ktorá obnovila vyšetrovanie zmiznutia, uväznenia a mučenia tisícov obyvateľov počas vojenskej operácie Kondor (70. a 80. roky 20. stor.). R. 2009 odsúdený za 37 vrážd na 25 rokov väzenia.

Alvear, Carlos María de

Alvear, Carlos María de, 25. 10. 1789 Santo Ângel, Brazília – 3. 11. 1852 New York — argentínsky generál, stúpenec J. de San Martína. Bojoval vo vojne za nezávislosť Argentíny od Španielska, bol poverený vybudovaním armády, 1813 predseda Ústavodarného zhromaždenia. R. 1814 dobyl Montevideo, ktoré bolo v rukách Španielov, 1815 stál na čele Spojených provincií La Platy. Počas brazílsko-argentínskej vojny 1825 – 28 porazil 1827 v bitke pri Ituzaingu brazílske vojsko a podpísaným mierom (1828) bol Uruguaj uznaný za samostatný štát. Od 1838 veľvyslanec Argentíny v USA.

Alvear, Marcelo Torcuato de

Alvear, Marcelo Torcuato de, 4. 10. 1868 Buenos Aires – 23. 3. 1942 tamže — argentínsky právnik a politik, prezident 1922 – 28. R. 1891 spoluzakladateľ liberálnodemokratickej strany Radikálny občiansky zväz (UCR), 1911 minister verejných prác, 1912 – 17 poslanec. R. 1922 zvolený za prezidenta. R. 1932 vypovedaný z Argentíny pre podporu boja proti vojenskej diktatúre nastolenej prevratom 1930. R. 1935 sa vrátil do vlasti a 1937 kandidoval v prezidentských voľbách, avšak neúspešne.

Amador Guerrero, Manuel

Amador Guerrero [gerre-], Manuel, 30. 6. 1833 Turbaco, Republika Nová Granada, dnes Kolumbia – 2. 5. 1909 Panama — panamský politik, prvý panamský prezident (1904 – 08). Usiloval sa o odtrhnutie Panamy od Kolumbie, ktoré podporovali i USA. Po osamostatnení Panamy 1903 podpísal s USA dohodu o prenajatí prieplavového pásma.

Amazonský pakt

Amazonský pakt, špan. Pacto Amazónico — zmluva o spolupráci podpísaná v júli 1978 v meste Brazília štátmi ležiacimi v povodí Amazonky (Bolívia, Brazília, Ekvádor, Guyana, Kolumbia, Peru, Surinam a Venezuela). Pôvodný program predpokladal širokú hospodársku integráciu s cieľom vytvoriť zónu voľného obchodu, neskôr zmenený na spoločné využívanie surovinových zdrojov a zameraný na udržateľný hospodársky rozvoj so zachovaním životného prostredia v povodí Amazonky, na vytvorenie komunikačného a dopravného systému, na spoluprácu v oblasti vedy a na sociálnu inklúziu. R. 1995 v Lime bola ministrami zahraničných vecí zakladateľských krajín podpísaná druhá dohoda, na základe ktorej bola vytvorená Amazonská organizácia pre spoluprácu (Organização do Tratado de Cooperação Amazônica, OTCA), ktorá inštitucionálne posilnila Amazonský pakt a poskytla mu medzinárodnú právnu subjektivitu. Dodatok zmluvy schválený 1998 v Caracase umožnil založiť stály sekretariát OTCA v Brazílii 2002.

Americká kolonizačná spoločnosť

Americká kolonizačná spoločnosť, American Colonisation Society — organizácia založená 1817 v USA presbyteriánskym kňazom Robertom Finleym (*1772, †1817) s cieľom vrátiť oslobodených černochov do Afriky. R. 1822 odkúpila územie v záp. Afrike, ktoré sa stalo jadrom nového štátu, Libérie (1847 vyhlásila samostatnosť); medzi 1822 – 60 asi 12-tis. presťahovaných černochov. Činnosť spoločnosti narážala na nedostatok peňazí a silný odpor v USA aj zo strany černochov, ktorí za svoj domov považovali USA. R. 1912 bola zrušená.

Americká revolúcia

Americká revolúcia — vojna za nezávislosť USA proti britskej nadvláde 1775 – 83, ktorá viedla k zrodu nového štátu. Napätie medzi 13 americkými kolóniami a Veľkou Britániou vzrastalo od porážky Francúzska v sedemročnej vojne, keď Veľká Británia získala väčšinu francúzskeho územia v Severnej Amerike. Kolónie si vytvorili vlastnú legislatívu, mohli prijímať zákony a vyberať dane, ale guvernér vymenovaný britským kráľom mohol prijaté zákony vetovať. Veľká Británia regulovala obchod s kolóniami, sledujúc vlastné obchodné záujmy. Po vojne s Francúzskom rozmiestnila v Severnej Amerike vojenské jednotky na obranu záp. hranice, pričom kolónie mali finančne prispieť na ich vydržiavanie. Vzťahy sa zhoršovali od 1763 do 1775, keď britský parlament prijal niekoľko zákonov zameraných na zvýšenie príjmov z kolónií. Aby sa predišlo vojne s Indiánmi, proklamáciou kráľa Juraja III. z 1763 bola zakázaná expanzia amerických kolónií na západ od Apalačských vrchov. Zákon o cukre 1764 zdaňoval melasu, ktorá sa nedovážala z britského impéria. Na základe zákona o ubytovaní vojska z 1765 mali kolónie hradiť časť nákladov na vydržiavanie britských jednotiek. Zákon o kolkovnom z 1765, priamo zdaňujúci kolky na rôzne dokumenty, vyvolal veľké protesty, takže parlament ho 1766 zrušil. Townshendove zákony z 1767 nepriamo zdaňovali tovar dovážaný do kolónií. Američania na protest prestali kupovať britský tovar a britskí obchodníci prinútili parlament, aby 1770 zákon zrušil okrem zákona o čaji. Obzvlášť prudké protesty boli v Bostone. R. 1772 tu politickí vodcovia založili Korešpondenčný výbor, ktorý ostatné kolónie informoval o tom, ako ich britské zákony poškodzujú. Americkí obchodníci pašovali čaj z Nizozemska, aby sa vyhli plateniu daní, čo poškodzovalo Východoindickú spoločnosť, hlavného dodávateľa čaju do kolónií. R. 1773 britský parlament prijal zákon o čaji, ktorý jej ho umožňoval predávať za nižšiu cenu, ako bola cena pašovaného čaju. Odpor proti tomuto zákonu, ktorý viedol v Bostone S. Adams, vyvrcholil 16. 12. 1773 bostonským čajovým večierkom. Veľká Británia odpovedala prijatím Netolerančných zákonov (1774), na základe ktorých bol zatvorený prístav a boli posilnené právomoci guvernéra v Bostone. Korešpondenčné výbory žiadali zvolanie zhromaždenia, ktoré by organizovalo odpor proti týmto zákonom.

Prvý kontinentálny kongres vo Philadelphii (5. 9. 1774 – 26. 10. 1774) pod vedením S. Adamsa, J. Adamsa, G. Washingtona a P. Henryho odhlasoval zrušenie obchodu s Veľkou Britániou a odsúhlasil rezolúciu o tajnom vojenskom výcviku občanov kolónií. Kongres, ktorý sa považuje za prvú neoficiálnu americkú vládu, sa dohodol na zvolaní Druhého kontinentálneho kongresu v máji 1775, ak dovtedy Veľká Británia nezmení svoju politiku voči kolóniám. V apríli 1775 britský generál T. Gage dostal tajné rozkazy, aby vojensky zakročil proti buričom v Massachusetts a zatkol ich vodcov. Keďže sa o tom dozvedeli a ušli, rozhodol sa zničiť sklad zbraní a pušného prachu v Concorde. Boje, ktoré sa 19. 4. 1775 rozpútali pri Concorde a Lexingtone, sa rýchlo rozšírili. V máji prišli ďalšie britské jednotky pod vedením generálov J. Burgoyna, H. Clintona a W. Howa. Vo Philadelphii sa zišiel Druhý kontinentálny kongres, 14. 6. 1775 vytvoril Kontinentálnu armádu a jej veliteľom sa stal G. Washington, ktorý ihneď začal s reorganizáciou a vyzbrojovaním armády. Invázia do Kanady, ktorej cieľom bolo zabrániť preniknutiu britských jednotiek k New Yorku, sa skončila neúspechom. Niektorí plantážnici z juhu sa obávali, že revolúcia v mene slobody proti Veľkej Británii môže medzi otrokmi vyvolať nepokoje, a preto ju spočiatku váhali podporiť.

Dňa 23. 8. 1775 Juraj III. vyhlásil, že americké kolónie povstali proti britskej korune. O niekoľko mesiacov neskôr britský parlament zatvoril americké prístavy. Tieto akcie presvedčili delegátov Kongresu, že pokojné vyriešenie sporu je nemožné. Preto 4. 7. 1776 Kongres prijal Deklaráciu nezávislosti USA, najradikálnejší dokument tých čias, v ktorom bol po prvýkrát zakotvený princíp úplnej rovnosti ľudí. Jej autorom bol T. Jefferson. Každá americká kolónia sa začala nazývať štátom a Kongres prijal Články konfederácie, ktoré mali zjednotiť jednotlivé štáty pod centrálnou vládou s tým, že im boli ponechané značné právomoci. Trinásť amerických štátov ich schválilo do marca 1781. Každý z nich si vytvoril vlastnú vládu a väčšina prijala novú ústavu, posledný bol Massachusetts 1780.

V prvých rokoch vojny Washingtonova armáda utrpela niekoľko porážok, bola nedostatočne vyzbrojená a vycvičená, chýbali jej disciplína, zbrane, loďstvo, šatstvo a finančné prostriedky. Bola to však armáda, ktorá bojovala za slobodu svojej krajiny a na svojom území, a britská armáda, hoci dobre vycvičená a vyzbrojená, musela svojich vojakov a zásoby prepravovať 3 000 míľ cez oceán. R. 1777 Američania dosiahli prvé veľké víťazstvo pri Saratoge, čo znamenalo obrat vo vojne. Jeho dôsledkom bola i podpora Francúzska, ktoré spočiatku pomáhalo Američanom tajne. Na základe spojeneckej zmluvy z 1778 poskytlo vojenské jednotky a lode. Hlavnú zásluhu na získaní francúzskej podpory mal americký diplomat B. Franklin. Španielsko vstúpilo do vojny na strane Američanov 1779 a Nizozemsko 1780. Vojna pokračovala na juhu. Tu americká armáda utrpela mnoho porážok, ale 1781 vyhrala poslednú a rozhodujúcu bitku pri Yorktowne. Hoci sa vojna skončila, kráľ Juraj III. odmietal uznať porážku až do 1783. Mierové rokovania sa začali už v apríli 1782, britskú stranu zastupoval Richard Oswald (*1705, †1784) a USA B. Franklin, J. Adams a J. Jay. Predbežná zmluva bola podpísaná 30. 11. 1782, definitívne potvrdená 3. 9. 1783 Parížskym mierom. Veľká Británia ňou uznávala nezávislosť USA, boli stanovené hranice nového štátu, ktorého územie siahalo na západe k rieke Mississippi, na severe ku Kanade, na východe k Atlantickému oceánu a na juhu k Floride. Poslední britskí vojaci odišli z New Yorku v novembri 1783. R. 1789 bola prijatá Ústava USA. Vo vojne zahynulo 25 700 amerických a asi 10-tis. britských vojakov. Americké kolónie sa vojnou značne zadĺžili, ale dlh sa splatil už začiatkom 19. stor., obnovil sa aj obchod medzi USA a Veľkou Britániou.

americko-mexická vojna

americko-mexická vojna — vojna medzi USA a Mexikom 1846 – 48. Vznikla zo snahy USA rozšíriť svoje územie k Tichému oceánu anektovaním Texasu 1845 a zo sporu o jeho záp. hranicu (Texas sa odtrhol od Mexika ešte 1836, ale Mexiko jeho vyhlásenie samostatnosti neuznalo). Vojnu vyprovokovali USA, prvé ozbrojené konflikty medzi americkými a mexickými vojakmi vypukli 25. 4. 1846. Po víťazstve USA bola 2. 2. 1848 podpísaná zmluva v Guadalupe Hidalgu, ktorou sa Mexiko vzdalo nárokov na Texas na sever od rieky Rio Grande a postúpilo USA Nové Mexiko a Kaliforniu. USA sa zaviazali zaplatiť Mexiku 15 mil. dolárov a prevzali pohľadávky amerických občanov voči Mexiku vo výške 3,25 mil. dolárov. Americký senát zmluvu ratifikoval 10. 3. 1848. Anexia dotvorila (okrem malých území získaných 1853) základný územný rozsah USA.

anglicko-americká vojna

anglicko-americká vojna, aj vojna 1812 — konflikt medzi Spojeným kráľovstvom a USA 1812 – 14 (tzv. druhá vojna za nezávislosť), ktorý vznikol ako dôsledok zasahovania Spojeného kráľovstva do americkej expanzie na západ a zo snahy obmedziť americký obchod s Európou, najmä s napoleonským Francúzskom. Britské sily pod vedením generála Isaaca Brocka (*1769, †1812) prinútili kapitulovať Detroit a spolu s Kanaďanmi sa 1812 ubránili pri Queenstown Heights. Američania dobyli a vypálili 1813 York v provincii Toronto, zvíťazili v bitke na Erijskom jazere a zabrali Detroit. V auguste 1814 britskí vojaci porazili Američanov pri Bladensburgu, obsadili Washington a zapálili úradné budovy, v septembri 1814 prehrali v bitke pri Plattsburghu. Mierová zmluva z Gentu uzavretá 24. 12. 1814 obnovila hranice platné pred konfliktom a Spojené kráľovstvo uznalo suverenitu USA.

Antigua a Barbuda

Antigua a Barbuda, angl. Antigua and Barbuda — štát v Strednej Amerike v súostroví Malé Antily v Karibskom mori na ostrovoch Antigua (280 km2), Barbuda (160 km2) a Redonda (2 km2); sopečného pôvodu. Administratívne členenie: 6 farností (Saint George, Saint John’s, Saint Mary, Saint Paul, Saint Peter, Saint Philip). Vlhké pasátové podnebie, zrážky počas vlhkého polroka (máj – október). Pôvodné rastlinstvo činnosťou človeka zmenené. Lesy zaberajú asi 2-tis. ha. Lagúna na Barbude je chránenou oblasťou hniezdenia vodných vtákov.

Hospodárstvo je založené na cestovnom ruchu, krajinu navštívi okolo 250-tis. turistov ročne (najmä z USA, 2015). Na tvorbe HDP sa služby podieľajú 79 %, priemysel 19 %, poľnohospodárstvo 2 % (2016). Poľnohospodárska výroba je limitovaná nedostakom vody a pracovných síl (zamestnaných najmä v sektore služieb) a výskytom prírodných katastrof (časté hurikány). Poľnohospodáska pôda zaberá celkovo okolo 20 % rozlohy krajiny, orná pôda iba 9 % (2011). Pestovanie cukrovej trstiny, bavlníka, kukurice, ryže, tropického ovocia, zeleniny; chov dobytka; rybolov. Priemysel potravinársky (spracúvanie poľnohospodárskych plodín), textilný, petrochemický (spracúvanie dovážanej ropy), elektronický; rozvinuté remeslá. Pomerne dobre vybudovaná cestná sieť, železničná doprava slúžiaca v minulosti len na dopravu cukrovej trstiny už nefunguje. Hlavný námorný prístav a medzinárodné letisko v hlavnom meste Saint John’s. Hlavní obchodní partneri: Poľsko, USA, Spojené kráľovstvo. Vývoz: cukor, melasa, bavlna, textilné a ropné výrobky, potraviny, elektronické komponenty, zvieratá, remeselnícke výrobky. Dovoz: ropa, spotrebný tovar.

Obyvateľstvo tvoria najmä černosi (89 %) a mulati (10 %), potomkovia afrických otrokov, ktorí hovoria kreolskou angličtinou (antiguan creole english, barbudan creole english). Prevláda protestantské náboženstvo (87 %). Až 98 % obyvateľov žije na ostrove Antigua, takmer všetci obyvatelia Barbudy sústredení v meste Codrington.

Ostrov Antigua objavil 1493 K. Kolumbus, 1628 bola anglickými osadníkmi kolonizovaná Barbuda a 1632 Antigua. Redonda zostala neobývaná. R. 1871 – 1965 bola Antigua a Barbuda britskou kolóniou Záveterných ostrovov, potom súčasť Západoindickej federácie, 1967 získala autonómiu, 1981 nezávislosť; člen Spoločenstva národov. Od 2014 je generálnym guvernérom Rodney Errey Lawrence Williams (*1947) a predsedom vlády Gaston Alfonso Browne (*1967).

Antigua a Barbuda je konštitučná monarchia, hlavou štátu je britská kráľovná, ktorú zastupuje generálny guvernér. Zákonodarným orgánom je dvojkomorový parlament zložený z Poslaneckej snemovne (volenej na obdobie 5 rokov; 18 členov) a Senátu (vymenovaného generálnym guvernérom; 17 členov).

Antigua a Barbuda, generálni guvernéri:
1981 – 93 sir Wilfred Ebenezer Jacobs
1993 – 2007 James Beethoven Carlisle
2007 – 14 Louise Agnetha Lake-Tack
od 2014 Rodney Errey Lawrence Williams

Appomattox

Appomattox [epome-] — obec v USA v štáte Virgínia, kde bola 9. 4. 1865 na farme Wilmera McLeana podpísaná kapitulácia vojsk Konfederácie pod velením generála R. E. Leeho s generálom víťazného vojska Únie U. C. Grantom. Znamenala koniec občianskej vojny v USA (1861 – 65). R. 1940 bola oblasť vyhlásená za národnú historickú pamiatku a 1954 za národný historický park.

araukánske vojny

araukánske vojny — boj čilskej vetvy Araukánov (Mapučov) proti Španielom za nezávislosť (1536 – 1818) a proti čilskej expanzii na svoje územie (1818 – 82). Boj Araukánov proti Španielom sa začal po príchode výpravy D. de Almagra (1535 – 37) na územie dnešného Čile a pokračoval najmä po založení mesta Santiago (1541) a ďalších miest na ich území výpravou P. de Valdivia (1840 – 53). Začiatkom 50. rokov 16. stor. Araukáni zaznamenali čiastočné úspechy, neskôr však boli porazení a zatlačení na juh od rieky Bío-Bío, ktorá sa podľa zmluvy z 1641 stala hranicou ich územia na severe. Po mnohých povstaniach dosiahli 1773 nezávislosť. Po vyhlásení samostatnosti Čile 1818 kládli odpor prenikaniu Čiľanov na svoje územie. R. 1864 bola uzavretá zmluva o jeho nepripojiteľnosti k Čile, ktorá však bola porušovaná, čo vyvolalo ďalšie boje. R. 1882 Araukáni formálne uznali čilskú zvrchovanosť nad svojím územím.

Arbenz Guzmán, Jacobo

Arbenz Guzmán [-bens gusman], Jacobo, 14. 9. 1913 Quezaltenango – 27. 1. 1971 Mexiko — guatemalský politik, prezident 1951 – 54. R. 1952 prijal zákon o pozemkovej reforme, ktorý umožnil vyvlastniť United Fruit Company, čo sa dotýkalo amerických záujmov. R. 1954 zvrhnutý pri vojenskom prevrate financovanom z USA. Odišiel do exilu.

Arévalo Bermejo, Juan José

Arévalo Bermejo [-ba- -cho], Juan José, 10. 9. 1904 Taxisco, Santa Rosa – 8. 10. 1990 Guatemala — guatemalský politik, prezident 1945 – 51. R. 1936 minister vzdelávania, neskôr žil v Argentíne, kde zastával viaceré akademické funkcie, 1944 po štátnom prevrate v Guatemale zvolený za prezidenta. Presadzoval politiku pozemkovej reformy a sociálneho zákonodarstva. Po prevrate 1954 žil v exile v Mexiku a od 1963 v Nikarague, po návrate do vlasti (1966) veľvyslanec v Čile (1969 – 70), vo Francúzsku (1970 – 72) a v Izraeli (1978 – 81).

Argentína

Argentína, Argentínska republika, špan. Argentina, República Argentina — štát v juhových. časti Južnej Ameriky. Na západe hraničí s Čile, na severe a severovýchode s Bolíviou, Paraguajom, Brazíliou a Uruguajom, na východe obmývaný Atlantickým oceánom, dĺžka pobrežnej línie 4 989 km. Okrem pevninskej časti patria k Argentíne vých. časť súostrovia Ohňová zem, Ostrov štátov a i. menšie ostrovy. Administratívne sa člení na 23 provincií a autonómne mesto Buenos Aires.

Územie Argentíny tvoria štyri rozľahlé prírodné oblasti: Severná Argentína, Pampas a Patagónia (na východe), Andy (na západe). Severnú Argentínu tvorí nížinaté územie, na západe ohraničené predhoriami Ánd, na severe a východe štátnou hranicou, na juhu približne tokom rieky Salado a dolným tokom rieky Parana. Str. tok Parany rozdeľuje Severnú Argentínu na dve časti: na záp. časť, ktorá sa nazýva Gran Chaco a pokračuje aj na území Bolívie a Paraguaja, a na vých. časť tvorenú Medziriečím. Povrch Gran Chaca klesá od západu (500 m n. m.) na východ (50 m n. m.). Sev. časť územia je porastená suchomilnými lesmi so stromami rodu kebračo, ktorých drevo je veľmi tvrdé (používa sa v stavebníctve a výťažok z neho aj pri spracúvaní koží). Priemerné teploty v januári dosahujú až 30 °C, v júli do 17 °C, ročný úhrn zrážok 500 – 1 000 mm. Juž. časť Gran Chaca je suchšia, pokrytá zväčša savanou. Osídlené sú najmä okrajové časti. Medziriečie tvorí úrodná nížina medzi riekami Parana a Uruguaj. Sev. hranicu tohto územia tvorí rieka Iguaçu (ľavostranný prítok Parany), na ktorej sú mohutné vodopády. Nížinu Medziriečia pokrývajú na severe husté kroviny a miestami močiare, ktoré zaberajú väčšie plochy aj na juhu (najmä v blízkosti riek). Centrálna časť má pahorkovitý charakter a využíva sa na rastlinnú i na živočíšnu výrobu. Táto časť Argentíny patrí k jej najvlhším oblastiam (ročný úhrn zrážok 1 500 – 2 000 mm) s priemernými teplotami v januári okolo 25 °C, v júli asi 14 °C.

Centrálnu časť Argentíny vypĺňa oblasť Pampas, ktorá zaberá asi pätinu územia štátu od vých. úpätia str. časti Ánd po pobrežie Atlantického oceána (od estuáru Río de la Plata na severe po záliv Bahía Blanca na juhu). Mierne zvlnené územie, ktorého väčšinu pokrývajú úrodné pôdy vytvárajúce spolu s priaznivou klímou (priemerné teploty v januári 19 – 20 °C, v júli 7 – 8 °C, ročný úhrn zrážok 500 – 1 000 mm) výborné podmienky na rozvoj poľnohospodárstva. Rastlinná výroba, koncentrovaná najmä v oblasti tzv. vlhkej (nízkej) pampy rozkladajúcej na východ od línie spájajúcej mesto Bahía Blanca so sev. stráňami masívu Sierra de Córdoba, sa špecializuje predovšetkým na pestovanie pšenice, kukurice a lucerny. V oblasti suchej (vysokej) pampy sú pôdy menej úrodné. Rozhodujúci význam má chov hovädzieho dobytka a ošípaných i pestovanie ľanu. Pampas s viac ako dvoma tretinami obyvateľov krajiny a s koncentráciou priemyselnej výroby predstavuje jadro hospodárskeho života Argentíny.

Vých. časti juž. Argentíny patria k prírodným oblastiam Patagónie. Tvorí ju suchá, silnými vetrami previevaná plošina, ktorá sa terasovito dvíha od pobrežia oceána na východe až do výšky viac ako 2 000 m n. m. na západe. Patrí k nej viac ako štvrtina územia štátu rozložená najmä na juh od rieky Colorado. Žijú tam však len necelé 3 % obyvateľov štátu. Pôdy Patagónie sú suché a neúrodné, nevhodné na pestovanie zrnovín. Aj chov oviec sa sústreďuje len v úzkych dolinách riek, ktoré členia Patagóniu na viaceré plošiny (→ meseta). V dolinách sú ľudia i zvieratá čiastočne chránení pred nepríjemnými vetrami. Väčšina obyvateľov tejto oblasti žije na severe v blízkosti riek Colorado a Rio Negro. Na miestnych farmách sa pestuje najmä lucerna a ovocie (hrušky, jablká) a chovajú sa ovce. Patagónske pobrežie Atlantického oceána je rajom pre milovníkov nenarušenej, ale drsnej prírody. Vo vnútrozemí sa hojne vyskytujú vodopády a jazerá. V tejto oblasti Argentíny prevláda mierne teplé kontinentálne podnebie s tuhou zimou (do -35 °C), mierne chladným letom (16 – 18 °C) a ročným úhrnom zrážok od 150 mm (na západe) do 700 mm (na východe). Pri Zálive svätého Juraja sa nachádzajú významné ložiská ropy (Comoduro Rivadavia). Čiastočne sa využívajú energetické zásoby riek (Negro a i.).

Záp. časti Argentíny patria do prírodnej oblasti Ánd, ktorých hrebeňom prechádza štátna hranica s Čile. Argentínske pásma tohto mohutného horského systému (siahajúceho od obratníka Kozorožca po Ohňovú zem) majú rôzne členité a rôzne široké podhorie (Piedmont). Na severe patrí k Andám časť rozsiahlej náhornej plošiny Puna de Atacama (3 500 – 4 600 m n. m.), ktorá je zovretá medzi záp. a vých. pásmom pohoria (vysokým do 6 880 m n. m.) a vyskytujú sa na nej viaceré sopky. Má suché subtropické kontinentálne podnebie. Miestami ju pokrývajú slané močiare. Pomerne hojný je výskyt ložísk nerastných surovín. Smerom na juh sa horský systém Argentíny zužuje. Tvorí ho niekoľko rovnobežných pásem tiahnucich sa od severu na juh, nachádza sa tam Aconcagua, 6 960 m n. m., najvyšší štít Argentíny, Ánd, celej Južnej Ameriky a záp. pologule. Na juh od 33° juž. zemepisnej šírky sa pásmo argentínskych hrebeňov Ánd znižuje a prechádza do Patagónskych Ánd, ktoré poskytujú podstatne menej priaznivejšie podmienky na život obyvateľov. Predhorskú časť tvorí rôzne široké pásmo ich podhorí. Pretínajú ich početné rieky umožňujúce pravidelne zavlažovať poľnohospodársku pôdu, ktorá je preto (na niektorých miestach) vhodná na pestovanie cukrovej trstiny a kukurice (v okolí mesta San Miguel de Tucumán), lucerny a bavlníka (v okolí Córdoby). V tejto časti Argentíny sa nachádzajú aj významné vinohradnícke oblasti (v okolí miest Mendoza, San Juan a i.). Keďže Európania prenikali do záp. časti Argentíny z pobrežia cez Andy (od Tichého oceána), patria neveľké sídla Piedmontu k najstarším európskym osadám Argentíny.

Podnebie Argentíny je rozmanité. Ovplyvňuje ho jej pretiahnutý tvar v smere sever – juh a veľké výškové rozdiely územia. Sev. časť záp. oblastí (38° juž. zemepisnej šírky) má subtropické podnebie, južnejšie územia patria k miernemu klimatickému pásmu. Najteplejším mesiacom je január s priemernými teplotami vzduchu od 20 °C (polostrov Valdés) do 30 °C (Gran Chaco). Najchladnejší je júl s priemernými teplotami od 1 °C (na juhu) do 17 °C (na severe). Zrážky sú rozdelené nerovnomerne. Najsuchšie sú oblasti v zrážkovom tieni Ánd (na západe) s ročným úhrnom zrážok 150 – 200 mm. V oblasti Pampas dosahujú ročné zrážky 500 – 800 mm, na severovýchode (v Medziriečí) až 1 200 – 1 700 mm. Väčšina zrážok spadne v letnom polroku (október – marec). Andy majú vertikálne zoradenie klimatických pásem, ktoré spôsobuje extrémne rozdiely v ich podnebí. Takmer všetky rieky Argentíny (s výnimkou malého územia na juhozápade Patagónie) patria do úmoria Atlantického oceána. Najväčší hospodársky význam majú vodné toky laplatskej riečnej sústavy na severovýchode. Jej hlavnou riekou je Parana, ktorá patrí k najvodnatejším veľtokom sveta. Prispievajú k tomu aj jej najväčšie prítoky Paraguaj (s prítokmi Pilcomayo, Bermejo a i.) a Salado. Estuárom Río de la Plata ústi Parana spoločne s hraničnou riekou Uruguaj. Rieky Patagónie (Colorado, Negro a i.) sú kratšie a majú väčší spád. Vodou ich zásobujú najmä andské ľadovce. V Andách sú desiatky jazier ľadovcového pôvodu (Buenos Aires, Argentino a i.). Pre rastlinnú ríšu Argentíny je typická stepná vegetácia pampy, ktorú v kultúrnej krajine nahradili poľnohospodárske plodiny. V Gran Chacu sa vyskytujú najmä suchomilné kry a lesy so stromami rodu kebračo. Južne od 30° juž. zemepisnej šírky začínajú prevažovať krovinaté formácie a rôzne druhy kaktusov. Stráne Ánd pokrývajú rôzne druhy lesov. Živočíšnu ríšu Argentíny zastupujú tapíry, jelene, srnce, diviaky, jaguáre, pumy, na pampách aj lamy huanaco, líšky a i. Hojne sú zastúpené vtáky (kolibríky, papagáje, kondory a i.) a hmyz.

Argentína patrí k hospodársky najvyspelejším štátom Južnej Ameriky (do pol. 20. stor. jedna z najprosperujúcejších krajín na svete). Má vysoko produktívnu poľnohospodársku výrobu orientovanú najmä na export, vzdelanú populáciu a ložiská rôznorodých nerastných surovín, z ktorých sa ťažia najmä ropa a zemný plyn. Na tvorbe HDP sa poľnohospodárstvo podieľa 7 %, priemysel 27 %, služby 66 % (2016). V poľnohospodárstve pracujú len 2 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva, v priemysle 23 %, v službách 75 % (2014). V poľnohospodárstve dominuje živočíšna výroba, ktorá je zastúpená takmer na celom území štátu (Pampas – chov hovädzieho dobytka, Patagónia – chov oviec). Rastlinná výroba je sústredená prevažne v sev. provinciách (pestovanie pšenice, kukurice, lucerny) a na vlhších miestach predhorí a strání Ánd (ovocinárstvo, vinohradníctvo). Charakteristickou črtou poľnohospodárskej výroby je výskyt rozľahlých fariem (s viac ako 2 500 ha pôdy), ktoré zamestnávajú sezónnych robotníkov. V blízkosti morského pobrežia je dôležitým zdrojom obživy rybolov. V priemyselnom sektore dominujú tradičné priemyselné odvetvia založené na spracovaní domácich surovín: priemysel potravinársky (zameraný na spracúvanie poľnohospodárskych surovín – mraziarne mäsa, mliekarne, konzervárne, mlyny, cukrovary, výroba oleja, vína), kožiarsky, obuvnícky, drevársky, stavebných materiálov, ťažobný (najmä ťažba ropy a zemného plynu v Patagónii, menej čierneho uhlia a rúd farebných kovov), energetický (veľký podiel elektrickej energie produkujú elektrárne využívajúce obnoviteľné zdroje energie), rozvinutý je aj automobilový, kovoobrábací, chemický a textilný priemysel. Hlavnou priemyselnou oblasťou je územie na pravom brehu dolného toku Parany (na juhu provincie Santa Fe, na severe provincie Buenos Aires). V sektore služieb zohrávajú významnú úlohu finančný sektor a maloobchod. Vyvážajú sa poľnohospodárske produkty (najmä obilie, krmoviny, rastlinné a živočíšne oleje, mäso, mäsové výrobky, koža, vlna), dopravné prostriedky, chemické výrobky. Dovážajú sa stroje, dopravné prostriedky, chemické výrobky, plasty. Najväčší obchodní partneri: Brazília, Čína, USA.

Dĺžka železničných tratí je 36 917 km (2014), železničná doprava je dobre vybudovaná na severe (Pampas) a spája všetky hospodársky dôležité centrá štátu. Južne od 40° juž. zemepisnej šírky sa nachádzajú len separované železničné trate, ktoré spájajú prístavy na pobreží Atlantického oceána s vnútrozemím. Význam osobnej železničnej dopravy klesá, väčšie využitie má v okolí aglomerácie Buenos Aires. Vzrastajúci význam má cestná doprava, cestná sieť má dĺžku 231 374 km, hustejšia a kvalitnejšia je v sev. provinciách. Hlavné autobusové stanice sú v Ratine a Buenos Aires. Pomerne veľkú úlohu pri preprave nákladov má riečna doprava spájajúca väčšie mestá na riekach Parana, Paraguaj, Uruguaj a i. Najväčšie námorné prístavy sú v Bahía Blanca, Buenos Aires, La Plate, Punta Colorada a v Ushuaii. Krajina má 1 138 letísk (2013), ale iba 161 so spevnenou pristávacou dráhou (2017).

Obyvateľstvo: → Argentínčania. Osídlená je najmä oblasť Pampas. Podiel mestského obyvateľstva 92 % (2017). Najväčšie mestá: Buenos Aires, Córdoba, Rosario, Mendoza, San Miguel de Tucumán, La Plata, Salta, Mar del Plata, Santa Fe.

Argentína bola pôvodne obývaná Indiánmi rôznych kmeňov, o. i. Araukánmi a Patagóncami, v 16. – 19. stor. takmer vyhubenými. V pol. 15. stor. sa severozáp. a záp. horská časť dnešnej Argentíny stala súčasťou ríše Inkov. R. 1509 a 1515 zakotvil v estuári Río de la Plata španielsky moreplavec Juan Díaz de Solís (*1470, †1516), po ňom Diego de García a Sebastiano Caboto. R. 1536 bolo ako prístav zabezpečujúci spojenie so Španielskom založené mesto Buenos Aires (Pedro de Mendoza), ktoré bolo zničené v bojoch s domorodcami a 1580 znova založené Juanom de Garay (*1528, †1583). Vnútrozemie bolo podrobené v 16. stor. Španielmi zo západu z Peru. Do 1816 bola Argentína španielskou kolóniou spočiatku ako súčasť miestokráľovstva Peru, potom spravovaná paraguajským guvernérom a od 1620 ako samostatné guvernérstvo Río de la Plata podriadené peruánskemu miestokráľovi. R. 1776 sa guvernérstvo stalo miestokráľovstvom s hlavným mestom Buenos Aires a bolo rozdelené na 8 intendancií, z ktorých štyri severné zaberali Horné Peru (Bolíviu) a štyri južné dnešnú Argentínu, Paraguaj a Uruguaj. Prvým miestokráľom bol generál Bruno Mauricio de Zabala (*1682, †1736), jeho nástupca José de Vértiz (*1719, †1799) obsadil časť Patagónie. Keď sa Španielsko spojilo s Francúzskom (1805), zmocnili sa 1806 hlavného mesta Angličania, ktorí vyzvali obyvateľstvo na odtrhnutie sa od Španielska. Argentínčania vedení kreolskou milíciou na čele s naturalizovaným Francúzom Jacquesom de Liniers (aj Santiago de Liniers; *1753, †1810) Spojené kráľovstvo 1806 – 07 porazili. R. 1809 Španieli dosadili za miestokráľa Baltasara Hidalga de Cisneros (*1756, †1829), ktorého 1810 zvrhlo národnooslobodzovacie povstanie v Buenos Aires. Vládnutím bol poverený výbor na čele s Corneliom de Saavedra (*1759, †1829). Po víťazstve generála M. Belgrana v San Migueli de Tucumán (1812) a pri Salto Cerite (1813) bolo oslobodené povodie Ría de la Plata. Po víťazstvách admirála Williama Browna (*1777, †1857) nad španielskym loďstvom, Josého de San Martín a Carlosa Maríu de Alvear v Montevideu, v bitkách pri Chacabucu a Taipu (v spolupráci s Čiľanmi a Peruáncami) bola španielska moc definitívne zlomená. R. 1813 sa zišiel ústavodarný snem, 1816 na kongrese v San Migueli de Tucumán bola vyhlásená nezávislosť Spojených provincií La Platy. R. 1819 na kongrese v Buenos Aires bola vydaná prvá ústava vypracovaná podľa vzoru USA. Počas ustavičných bojov medzi centralistami a federalistami sa územie rozpadlo a 1826 vznikla federatívna republika Argentína. R. 1825 – 28 viedla vojnu s Brazíliou o územie Uruguaja, ktorá sa skončila uznaním nezávislosti Uruguaja. R. 1833 stratila Falklandy, ktoré boli obsadené Spojeným kráľovstvom.

V 1. pol. 19. stor. sa vytvárali politické zoskupenia unitárov (buržoázia) a federalistov (latifundisti, J. M. de Rosas, 1829 – 31 a 1835 – 52 guvernér Buenos Aires, ich vodca a argentínsky diktátor). R. 1853 bola prijatá federalistická ústava. R. 1865 – 70 sa Argentína spolu s Brazíliou a Uruguajom zúčastnila vojny proti Paraguaju a spolu s Brazíliou anektovala dve tretiny paraguajského územia. Od 70. rokov 19. stor. veľký prílev európskych prisťahovalcov, 1880 – 83 boli Indiáni zatlačení za Rio Negro, vzrástli latifundiá, rozvíjali sa poľnohospodárstvo a doprava. V posledných desaťročiach 19. stor. sa začalo hospodárske prenikanie Spojeného kráľovstva. R. 1880 – 1916 v krajine vládli diktátorské režimy, 1928 – 29 boli prijaté čiastočné sociálne reformy a bol znárodnený ropný priemysel. R. 1930 bola nastolená dvojročná vojenská diktatúra J. F. Uribura, 1935 uzatvorený protikomunistický pakt s Brazíliou a Uruguajom, podporované fašistické štáty. R. 1939 boli na nátlak USA rozpustené fašistické strany a organizácie. Počas 2. svetovej vojny bola Argentína neutrálna, pod tlakom USA vyhlásila 27. 3. 1945 vojnu Nemecku a Japonsku. R. 1945 legalizácia politických strán, vstup do OSN, 1946 – 55 sa prezidentom stal J. D. Perón (jeho spoločensko-politická, ekonomická a nacionalistická doktrína sa označuje ako peronizmus). R. 1948 vstup krajiny do Organizácie amerických štátov (OAŠ), 1955 bol uskutočnený vojenský prevrat a Perón odišiel do exilu. R. 1958 – 66 civilné vlády, 1966 – 73 striedanie vojenských režimov, 1973 – 74 sa druhýkrát stal prezidentom J. D. Perón, po jeho smrti sa prezidentkou stala jeho manželka M. E. Perónová (de Perón), 1976 zvrhnutá vojenským prevratom. R. 1975 vstup Argentíny do Latinskoamerickej hospodárskej sústavy (SELA). R. 1976 – 83 vojenské vlády (1981 prizvaní civilisti), počas ktorých bolo podľa rôznych odhadov zavraždených 10-tis. osôb. R. 1982 nevyhlásená vojna so Spojeným kráľovstvom o Falklandy, ktorú Argentína prehrala. Vojnový stav bol ukončený až 1989. Porážka urýchlila pád vojenskej chunty a návrat civilnej vlády. R. 1983 – 89 počas úradu prezidenta R. Alfonsína Foulkesa boli hlavní predstavitelia bývalých vojenských režimov súdení (časť z nich odsúdená) za zločiny proti ľudskosti. R. Alfonsín Foulkes potlačil niekoľko pokusov o vojenský prevrat, neuspel však s hospodárskym programom a ekonomickú krízu sprevádzali masové sociálne nepokoje. Keď v nasledujúcich voľbách 1989 zvíťazil peronista C. S. Menem, Alfonsín odstúpil z úradu o 5 mesiacov skôr v jeho prospech. Počas úradu C. S. Menema (1989 – 99) charakterizovalo ekonomický program úsilie o reprivatizáciu štátneho sektora (redukcia štátnej správy, zníženie inflácie), čo nakoniec vyústilo (v súvislosti so svetovou ekonomickou krízou) do hlbokej finančnej krízy sprevádzanej korupčnými aférami a rastúcou nezamestnanosťou, čo malo za následok veľkú nespokojnosť obyvateľov (sociálne nepokoje). V zložitom vnútropolitickom období sa v úrade prezidenta vystriedalo niekoľko politikov, 2002 bol Národným kongresom do funkcie vymenovaný Eduardo Duhalde (*1941). R. 2003 sa uskutočnili prezidentské voľby a do úradu sa dostal Néstor Carlos Kirchner (*1950) kandidujúci za novovytvorenú stranu Front za víťazstvo (Frente para la Victoria) Kirchner zlikvidoval argentínsky zahraničný dlh a začal zavádzať program posilňujúci výrobu, vzdelávanie i sociálnu spravodlivosť, boli obnovené súdne procesy s predstaviteľmi bývalých vojenských režimov a viacerí boli odsúdení, v zahraničnej politike oživil styky s ľavicovými i s pravicovými režimami Južnej Ameriky. V jeho politike pokračovala (kirchnerizmus) 2007 – 15 jeho manželka, prezidentka Cristina Elisabet Fernándezová Kirchnerová (Fernández de Kirchner; *1953), bývalá senátorka za provinciu Buenos Aires, 2015 – 19 bol prezidentom Maurício Macri (*1959). Od 2019 je prezidentom peronista Alberto Ángel Fernández (*1959).

Argentína je federatívna republika. Hlavou štátu je prezident volený na 4 roky v priamych voľbách. Zákonodarným orgánom je dvojkomorový Národný kongres, ktorý sa skladá z Poslaneckej snemovne (257 členov volených na 4 roky; počet poslancov za jednotlivé provincie a autonómne mesto Buenos Aires sa stanovuje podľa počtu ich obyvateľov a určuje sa každých 10 rokov; polovica členov sa každé dva roky obmieňa) a zo Senátu (72 členov volených na 6 rokov; traja členovia za každú provinciu, tretina členov sa každé dva roky obmieňa).

Argentína
Rozloha: 2 780 403 km2
Počet obyvateľov: 43 417 000 (2015)
Priemerná hustota zaľudnenia: 16 obyvateľov/km2
Hlavné mesto: Buenos Aires
Úradný jazyk: španielčina
Mena: 1 argentínske peso = 100 centáv
Hrubý národný produkt na obyvateľa: 13 640 USD (2015)
Export: 56,8 mld. USD (2015)
Import: 59,8 mld. USD (2015)
Stredná dĺžka života mužov/žien: 74 rokov/80 rokov (2016)
Prirodzený prírastok: 1,0 % (2016)
Gramotnosť: viac ako 95 % (2016)

Argentína, prezidenti
1826 – 27 Bernardino Rivadavia
1927 Vicente López y Planes
1835 – 52 Juan Manuel de Rosas (diktátor)
1852 – 60 Justo José du Urquiza (do 1854 dočasný)
1860 – 62 Santiago Derqui
1862 – 68 Bartolomé Mitre
1868 – 74 Domingo Faustino Sarmiento
1874 – 80 Nicolás Remigio Aurelio Avellaneda
1880 – 86 Julio Argentino Roca
1886 – 90 Miguel Juárez Celmán
1890 – 92 Carlos Enrique José Pellegrini
1892 – 95 Luis Sáenz Peña
1895 – 98 José Evaristo Uriburu
1898 – 1904 Julio Argentino Roca
1904 – 06 Manuel Quintana
1906 – 10 José Figueroa Alcorta
1910 – 14 Roque Sáenz Peña
1914 – 16 Victorino de la Plaza
1916 – 22 Hipólito Yrigoyen
1922 – 28 Marcelo Torcuato de Alvear
1928 – 30 Hipólito Yrigoyen
1930 – 32 José Félix Uriburu
1932 – 38 Augustín Pedro Justo
1938 – 42 Roberto María Ortiz
1942 – 43 Ramón S. Castillo
1943 Arturo Franklin Rawson
1943 – 44 Pedro Pablo Ramírez
1944 – 46 Edelmiro Julián Farrell
1946 – 55 Juan Domingo Perón
1955 Eduardo Lonardi
1955 – 58 Pedro Eugenio Aramburu
1958 – 62 Arturo Frondizi
1962 – 63 José María Guido
1963 – 66 Arturo Umberto Illía
1966 – 70 Juan Carlos Onganía
1970 – 71 Roberto Marcelo Levingston
1971 – 73 Alejandro Agustín Lanusse
1973 Héctor José Cámpora
1973 – 74 Juan Domingo Perón
1974 – 76 María Estela Martínezová Perónová
1976 – 81 Jorge Rafael Videla
1981 Roberto Eduardo Viola
1981 – 82 Leopoldo Fortunato Galtieri
1982 – 83 Reynaldo Benito Bignone
1983 – 89 Raúl Alfonsín Foulkes
1989 – 99 Carlos Saúl Menem
1999 – 2001 Fernando de la Rúa
2001 Ramón Puerta (dočasný)
2001 Adolfo Rodriguez Saá
2001 - 02 Eduardo Oscar Camaño (dočasný)
2002 – 03 Eduardo Alberto Duhalde
2003 – 07 Néstor Carlos Kirchner
2007 – 15 Cristina Elisabet Fernándezová Kirchnerová
2015 – 19 Mauricio Macri
od 2019 Alberto Ángel Fernández

Arias Madrid, Arnulfo

Arias Madrid [ari- -rid], Arnulfo, 15. 8. 1901 Penonomé – 10. 8. 1988 Maiami, Florida — panamský politik a prezident (1940 – 41, 1949 – 51, 1968), mladší brat prezidenta A. Harmodia (1932 – 36). R. 1930 minister poľnohospodárstva a verejných prác, v období 2. svetovej vojny sympatizoval s fašistickým Talianskom, odporca amerických základní v Paname. R. 1968 zosadený vojenským prevratom 11 dní po nástupe do úradu.

Arizona

Arizona, skratka Ariz. — štát na západe USA hraničiaci s Mexikom. Z väčšej časti hornatý. Centrálnu a severnú časť zaberá Coloradska plošina, južnú a juhovýchodnú časť plošina rieky Gila (obidve výrazne rozčlenené riekou Colorado s prítokmi Little Colorado, Gila). Suché subtropické kontinentálne podnebie. Na juhu horská púšť so stromovými kaktusmi, na svahoch horských chrbtov suché borovicové lesy, v medzihorských bezodtokových panvách (bolsony) občasné slané jazerá a piesočné presypy. Rieky s energetickým potenciálom, najväčšie priehrady a hydroelektrárne na rieke Colorado (Hoover Dam, Glen Canyon Dam).

Početné národné parky a prírodné rezervácie: Grand Canyon National Park (→ Veľký kaňon), Petrified Forest National Park, Canyon de Chelly National Monument (všetky na území Coloradskej plošiny), národný park Saguaro National Park a biosférická rezervácia Organ Pipe Cactus National Monument (na hraniciach s Mexikom).

Značné nerastné bohatstvo, najmä zásoby farebných kovov. Ťažba rúd medi (1. miesto v USA, zabezpečuje dve tretiny produkcie USA), striebra, zlata, mangánu, sľudy, azbestu. Priemysel hutnícky (spracovanie farebných kovov, najmä medi a hliníka vo Phoenixe), kovospracujúci, potravinársky, elektronický. Pestovanie bavlníka (tretina plôch), krmovín, ovocia (citrusy). Chov dobytka a oviec, najmä na mäso. Riedko osídlené územie, obyvateľstvo sústredené v mestách Flagstaff, Phoenix, Tucson a Nogales. Veľké indiánske rezervácie na ľavom brehu rieky Colorado (najmä kmene Navahov a Hopiov).

Najstaršími indiánskymi kultúrami na území Arizony boli hohokamská a anasazská, neskôr príchod kočovných Apačov a Navahov. V 16. stor. tam začali prenikať z Mexika Španieli, najmä misionári. Od 17. stor. patrila Arizona do miestokráľovstva Nové Španielsko. Po získaní nezávislosti Mexika (1821) sa stala jeho súčasťou, po skončení americko-mexickej vojny sa oblasť nazývaná Nové Mexiko, ktorej súčasťou bola aj Arizona, dostala pod správu USA. R. 1853 boli kúpou územia medzi riekami Colorado a Rio Grande del Norte dotvorené súčasné hranice Arizony. Po vypuknutí občianskej vojny v USA sa pridala na stranu Konfederácie (1862), ale už v apríli 1862 bola obsadená vojskami Únie. R. 1863 na základe zákona podpísaného prezidentom A. Lincolnom dostala štatút teritória, 1912 dosiahla štátnosť ako 48. členský štát USA.

Arkansas

Arkansas, skr. Ark. — štát na juhu USA na pravom brehu Mississippi. Povrch vypĺňa na juhu a východe Mississippská nížina, v severozáp. časti vrchoviny Boston a Ouachita (výšky nad 800 m n. m.) navzájom oddelené riekou Arkansas. Vlhké mierne až subtropické podnebie. Prevládajú žltozeme, černozeme a aluviálne pôdy. V nížinách a dolinách subtropické lesy, vo vyšších polohách borovice a duby. Veľké zásoby tvrdého dreva. Prevažne poľnohospodársky štát s farmami na juhovýchode. Pri Mississippi hlavné oblasti pestovania bavlníka. Ďalej pestovanie sóje, ryže, obilia. Chov hydiny a dobytka. Priemysel potravinársky (spracovanie hydiny, konzervovanie ovocia), drevársky, elektronický, chemický, ťažobný (ťažba ropy, bauxitu, stavebných materiálov). Pre Arkansas sú charakteristické malé až stredne veľké mestá.

Územie Arkansasu bolo objavené v 16. stor. Španielmi pod vedením Hernanda de Soto (*1500, †1542). R. 1686 tam Francúzi založili pevnosť Arkansas Post a územie bolo vyhlásené za francúzske (Louisiana). Francúzi tam vykonávali misionársku činnosť a obchodovali s Indiánmi až do 1762, keď postúpili územie na západ od Mississippi Španielsku. R. 1800 Španielsko tajne vrátilo územie Francúzsku, od ktorého ho 1803 odkúpili USA. Od 1812 samostatná oblasť v rámci teritória Missouri, 1819 samostatné teritórium, 1836 25. štát USA. Počas občianskej vojny v USA patril k 11 juž. štátom, ktoré sa odtrhli od Únie a vytvorili Konfederáciu. Načas existovali dve vlády, jedna lojálna Severu v Little Rocku a druhá konfederačná vo Washingtone (na juhozápade Arkansasu). R. 1868 bol Arkansas začlenený späť do Únie, 1874 bola prijatá súčasná ústava. Po skončení obdobia Rekonštrukcie Juhu USA (1863 – 77) boli vo vláde skoro nepretržite demokrati s výnimkou 1967 – 71, keď stál na čele vlády republikán Winthrop Rockefeller (*1912, †1973).

Babcock, Orville E.

Babcock [bebkok], Orville E., 25. 12. 1835 Franklin, Vermont – 2. 6. 1884 Mosquito Lagoon, Florida — americký vojenský veliteľ. Absolvent vojenskej akadémie vo West Pointe. Počas občianskej vojny v USA pobočník generála U. S. Granta, po jeho zvolení za prezidenta jeho osobný tajomník. Neskôr zapletený do daňovej aféry.

Baker, James Addison

Baker [bejkr], James Addison, 28. 4. 1930 Houston, Tex. — americký politik, právnik a politický poradca počas administratív prezidentov R. Reagana a G. H. W. Busha. R. 1981 – 85 a 1992 – 93 riaditeľ kancelárie Bieleho domu, 1985 – 88 minister financií (→ Bakerov plán), 1989 – 92 minister zahraničia.

Garfield, James Abram

Garfield [-fild], James Abram, 19. 11. 1831 Cuyahoga County, Ohio – 19. 9. 1881 Elberon, dnes Long Branch, New Jersey — americký právnik a politik, 20. prezident USA. Počas občianskej vojny v USA sa stal generálmajorom. R. 1863 – 80 člen Kongresu za republikánov, 1880 zvíťazil v prezidentských voľbách, 1881 prezident. Zomrel na následky atentátu z 2. 7. 1881, ktorý naňho spáchal odmietnutý uchádzač o verejný úrad Charles Julius Guiteau (*1841, †1882).

Garrison, William Lloyd

Garrison [ge-], William Lloyd, 10. 12. 1805 Newburyport, Massachusetts – 24. 5. 1879 New York — americký novinár a publicista, bojovník proti otroctvu. R. 1831 – 65 vydával v Bostone noviny The Liberator, v ktorých viedol kampaň za zrušenie otroctva v zmysle abolicionizmu. R. 1831 spoluzakladateľ Novoanglickej protiotrokárskej spoločnosti a 1835 Americkej protiotrokárskej spoločnosti. Obhajoval stanovisko, že severné štáty by mali radšej odísť z Únie, ako by mali niesť spoluvinu za zachovanie otroctva. Počas občianskej vojny v USA podporoval vojnové úsilie Únie len vlažne. Jeho protiotrokársky fanatizmus sa spájal s prezieravým postojom k Afroameričanom a po ratifikácii Trinásteho dodatku Ústavy 1865 zastavil vydávanie svojich novín.

Goethals, George Washington

Goethals [gétels], George Washington, 29. 6. 1858 Brooklyn, dnes súčasť New Yorku – 21. 1. 1928 New York — americký dôstojník a inžinier. Od 1880 inštruktor vojenskej akadémie vo West Pointe. Ako dôstojník Zboru inžinierov armády USA získal cenné skúsenosti pri výstavbe kanálov a pevností. R. 1907 bol prezidentom T. Rooseveltom vymenovaný za šéfa a hlavného inžiniera Komisie Panamského prieplavu, po otvorení prieplavu (15. 8. 1914) prezidentom W. Wilsonom za prvého guvernéra Panamského prieplavového pásma (do 1917).

Grant, Ulysses Simpson

Grant [grent], Ulysses Simpson, 27. 4. 1822 Point Pleasant, Ohio – 23. 7. 1885 Mount McGregor, New York — americký generál a politik, 18. prezident USA. Po absolvovaní vojenskej akadémie vo West Pointe (1843) sa vyznamenal počas mexicko-americkej vojny. R. 1854 odišiel z armády, po vypuknutí občianskej vojny v USA však do nej opäť vstúpil na strane Únie v hodnosti plukovníka. Od 1861 brigádny generál, mal zásluhu na mnohých víťazstvách, o. i. 1863 dobyl Vicksburg. R. 1864 sa stal hlavným veliteľom všetkých armád USA. Napriek veľkým stratám, ktoré utrpel v bojoch s armádou Konfederácie vedenou generálom R. E. Leem, dosiahol významné víťazstvá a po bitke pri Appomattoxe donútil Leeho podpísať tam 9. 4. 1865 kapituláciu vojsk Konfederácie, čo znamenalo ukončenie vojny. R. 1869 – 77 prezident USA. Počas svojho úradu prejavoval len malú exekutívnu iniciatívu a podriaďoval sa Kongresu USA, obdobie jeho vlády poznačili početné korupčné škandály. Autor autobiografického diela Osobné pamäti (Personal Memoirs, 1885 – 86, 2 zväzky).