hermeneutika

Text hesla

hermeneutika [gr.] — v užšom (pôvodnom) význame umenie interpretácie textov, v širšom (novšom) význame metodologický postup humanitných vied (napr. teológie, filozofie, histórie, hudby, pedagogiky, práva) pri interpretácii objektívnych výsledkov rozumovej činnosti človeka (napr. texty, hudba, zákony ap.) na základe ich porozumenia (pochopenia), metóda zameraná na výklad, vysvetlenie a pochopenie myšlienok, textov, teórií, udalostí ap., ktoré sa usiluje vykladať v ich širokom kontexte a so zaangažovaním autorovho výkladu (pochopenia a uhla pohľadu).

Pojem hermeneutika je odvodený z gréckeho slova herméneuein (vykladať, objasňovať), resp. od mena gréckeho antického boha Herma ako darcu jazyka a písma. Začiatky hermeneutiky je možné nájsť v období helenizmu vo filologickej disciplíne zaoberajúcej sa výkladom klasických textov (napr. homérovských) alebo v stoickej filozofii (→ stoicizmus), v tzv. herméneutiké techné, t. j. v umení výkladu, pričom pri interpretácii mýtov zohrávala významnú úlohu alegória. Na stoikov nadviazal Filón Alexandrijský alegorickými výkladmi mýtov a hermeneutickým výkladom Starého zákona. Náboženská hermeneutika sa tak neskôr vyvíjala prevažne v rámci exegézy biblických textov (biblická hermeneutika), ktorá je však výkladom výlučne sakrálnych textov. Špecifickou disciplínou sa hermeneutika stala v období ranej cirkvi. Popri exegéze vystupovala aj ako samostatné umenie komentára Biblie. Cirkevný otec Tertullianus v nadväznosti na antickú rétoriku rozvinul technickú hermeneutiku s jej vlastnými pravidlami, napr. vysvetľovanie jednotlivostí z hľadiska celku alebo ozrejmovanie nejasných miest textu pomocou už pochopených častí. Prvý systematik výkladu Svätého písma Origenes sa ako prvý pokúsil sformulovať filozofickú teóriu výkladu založenú na platónskej tradícii. Patristická hermeneutika dosiahla svoj vrchol aj zavŕšenie v diele sv. Augustína. Od začiatku reformácie sa hermeneutika v rámci filologickej kritiky pokúšala očistiť biblický text od neskorších nánosov stredovekého prekladu Vulgaty a rekonštruovať jeho najpôvodnejšie znenie. Tak vznikla moderná biblická hermeneutika, ktorej zakladateľom bol M. Luther. Termín hermeneutika v tomto duchu začal prvýkrát používať 1654 protestantský teológ Johann Konrad Dannhauer (*1603, †1666). Až do osvietenstva však hermeneutika bola predovšetkým teologickou disciplínou. Ako vedná disciplína a príslušná náuka o prostriedkoch vedeckého výkladu textov starých písomných pamiatok sa usilovala vysvetliť zmysel textu na základe jeho objektívnych (gramatický význam slov a jeho historicky podmienené variácie), ako aj subjektívnych predpokladov (zámery a úmysly autorov). Okrem procesu interpretácie, ktorej cieľom bolo správne pochopenie textu v zmysle priradenia správnych významov lexikálnym jednotkám cudzojazyčného textu, tak hermeneutika zahŕňala aj proces exegézy usilujúcej sa zhromaždiť všetky dostupné historické údaje vysvetľujúce text aj z hľadiska vonkajších súvislostí.

Hermeneutiku ako vedu o všeobecných pravidlách výkladu ľubovoľného textu rozpracoval Franz Meier (*1688, †1752) v diele Umenie výkladu (Versuch einer allgemeinen Auslegungskunst, 1757). Za prvého významného predstaviteľa modernej hermeneutiky je považovaný nemecký romantický filozof F. E. D. Schleiermacher, ktorý sa pokúšal o rekonštrukciu Platónových diel ich výkladom. Podľa Schleiermachera interpretácia zahŕňa lingvistické porozumenie zmyslu i psychologické porozumenie autorovho zámeru. Predstaviteľ filozofie života W. Dilthey chápal hermeneutiku ako metódu duchovných vied určenú na vysvetľovanie realizácie ducha v dejinách. Podľa Diltheya prírodné vedy pracujú s objektívnou skutočnosťou a majú byť schopné vysvetliť predmet svojho výskumu zákonitou súvislosťou príčin a dôsledkov. Duchovné vedy tejto objektivizácie schopné nie sú, pretože pracujú so subjektívnou, duchovnou skutočnosťou, ktorá je mnohoznačná a nedá sa úplne objektívne vysvetliť, dá sa nanajvýš len chápať a porozumieť jej z hľadiska rôznych aspektov. Hermeneutika, ktorá bola pôvodnou metódou výkladu a interpretácie umeleckých textov v rámci klasickej jazykovedy, sa tak od čias W. Diltheya stala základnou výskumnou metódou duchovných vied. V najnovšom období dostala širší spoločenskovedný a filozofický, resp. lingvisticko-filologický zmysel ako metóda chápania (rozumenia a porozumenia) v duchovných (humanitných) vedách, v rámci čoho je dôležitý rečový charakter porozumenia (W. Dilthey, H. Rickert). Filozofickú hermeneutiku s dôrazom na interpretatívnu dimenziu rozpracoval M. Heidegger (Ontológia – hermeneutika fakticity, Ontologie – Hermeneutik der Faktizität, 1923), ktorý využíval hermeneutiku na analýzu pobytu (Dasein), a H.-G. Gadamer (najmä v práci Pravda a metóda, Wahrheit und Methode, 1960), ktorý hermeneutiku posúval k analýze jazyka ako špeciálneho bytia. V Gadamerovom chápaní je hermeneutika učenie o spôsoboch, postupoch a princípoch hľadania podstaty a zmyslu, „duše“, „vnútornej formy“ umeleckého diela, je to úsilie pochopiť zrod umeleckých javov, nielen ich zjavný, ale aj skrytý zmysel, zahŕňajúc racionálne aj iracionálne, diskurzívne aj intuitívne stránky. Hudobná hermeneutika ako metodológia výkladu hudobného diela slúžiaca na jeho pochopenie, resp. ako samotný výklad a pochopenie, vznikla na prelome 19. a 20. storočia vďaka podnetom W. Diltheya v oblasti filozofie, filológie a vied o umení. Pojem hudobná hermeneutika zaviedol do muzikológie H. Kretzschmar, ktorý vo svojich prácach oživil aj postupy doznievajúcej afektovej teórie z 18. storočia. Arnold Schering (*1877, †1941) rozvinul koncepciu hudobnej symboliky, pričom predpokladal, že hudobný symbol sa prejavuje ako istý znejúci obraz. Opätovné oživenie záujmu o hudobnú hermeneutiku nastalo v 60. rokoch 20. storočia najmä v nemeckej a americkej muzikológii. V dešifrovaní sémantiky hudby sa uplatňovali rôzne metodologické pozície: filozoficko-biograficko-pramenná (Constantin Floros, *1930), hudobno-sociologická (Martin Geck, *1936; Kurt Blaukopf, *1914, †1999), hudobno-filologická (Joseph Kerman, *1924, †2014), hudobno-estetická (Carl Dahlhaus, *1928, †1989; Hans Heinrich Eggebrecht, *1919, †1999). Model hermeneutických operácií pracovnej skupiny Ústavu hudobnej hermeneutiky v Salzburgu (Siegfried Mauser, *1954; Gernot Gruber, *1939; Wolfgang Gratzer, *1965) vychádza z dvojakej existencie hudobného diela v jeho notovanej a znejúcej podobe a vyzdvihuje fenomén procesuálnosti a aktualizácie. Kým staršia hudobná hermeneutika sa zameriavala najmä na výklad obsahovej stránky, resp. mimohudobných významov hudobného textu, v súčasnej hudobnej hermeneutike sa dichotómia štrukturálnej analýzy a významového dešifrovania hudobného textu vrátane skúmania otázok z dejín a estetiky recepcie považuje za prekonanú, čím sa do istej miery prekrývajú pojmy teoretická hudobná interpretácia a hermeneutika. Sociologická hermeneutika vychádza z koncepcie porozumenia (Verstehen) M. Webera, ktorá úzko súvisí so Schleiermacherovou a Diltheyovou filozofiou. V opozícii k pozitivizmu A. Comta sa M. Weber prikláňal k Diltheyovmu teoreticko-metodologickému dualizmu humanitných a prírodných vied. Odlišnosť humanitných vied spočíva v kontinuite bežného rozumu a formálneho procesu interpretácie. Porozumenie konania je teda podľa Webera základným metodologickým nástrojom humanitných vied. V sociológii sa k tomuto odkazu hlási napr. fenomenológia A. Schütza, etnometodológia H. Garfinkela, dualita štruktúr A. Giddensa a frankfurtská škola kritickej teórie (J. Habermas). Interpretáciou práva sa zaoberá právna hermeneutika.

Zverejnené vo februári 2008.

Hermeneutika [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-02-06]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hermeneutika