adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;

1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;

2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;

3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;

4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);

5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);

6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);

7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;

8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).

Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).

Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.

O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.

akomodácia [lat.] — prispôsobenie sa, prispôsobovanie sa okolnostiam, iným podmienkam;

1. psychol. v terminológii J. Piageta prispôsobovanie sa poznania subjektu meniacej sa realite, resp. novým skúsenostiam;

2. v sociálnej psychológii (sociológii) prispôsobovanie sa jednotlivcov, skupiny alebo aj národa.

akulturácia [lat.] — proces kultúrnych zmien, v ktorých kontakty medzi rôznymi kultúrami vedú postupne k získavaniu a osvojovaniu nových kultúrnych prvkov a vzorov jednej kultúry od inej alebo navzájom medzi nimi. Predpokladom akulturácie je spravidla dlhodobejšie spolužitie skupín s rozdielnou kultúrou, jej dôležitým katalyzátorom môžu byť vojny, obchodné kontakty, náboženské misie ap. Proces môže byť jedno-, dvoj- alebo viacsmerný, označovaný aj ako transkulturácia. Úzko súvisí s adaptáciou, asimiláciou, difúziou a i. Rozlišuje sa násilná a nenásilná akulturácia, ako aj akulturácia spôsobená modernou civilizáciou. Termín v tomto zmysle pôvodne používali kultúrni antropológovia, najmä americkí. V súčasnosti sa používa aj v širšom zmysle na označenie akéhokoľvek prenosu kultúry medzi skupinami vrátane generácií (v tomto prípade častejšie enkulturácia alebo socializácia).

alkoholizmus [arab.], etylizmus — ochorenie spôsobené dlhodobým nadmerným pitím alkoholu, vyúsťujúce do patologickej závislosti od alkoholu (ktorý sa stáva súčasťou látkovej premeny); aj psychické zmeny, ku ktorým dochádza pri alkoholovom opojení, ako súčasť psychickej a sociálnej adaptácie. Vývoj závislosti od alkoholu trvá niekoľko rokov, citlivé sú viac ženy a deti ako muži. Je to najrozšírenejšia toxikománia, býva typicky asociovaná s inými závislosťami (najmä s tabakizmom).

Začiatočné štádium alkoholizmu sa prejavuje schopnosťou zniesť vysoké dávky alkoholu bez príznakov otravy, sklonom k osamotenému pitiu, neprekonateľnou túžbou po alkohole, pitím ráno, stratou sebakontroly a zvyšovaním frekvencie pitia i dávok. V ďalšom štádiu sa zvyšuje odolnosť proti alkoholu, vzniká duševná a telesná závislosť od neho, dochádza k trvalým neuropsychickým zmenám (pokles libida až impotencia, zmena osobnosti, porucha učenia sa a pamäti ap.), je porušená kontrola pitia. Po prerušení pitia sa objavujú abstinenčné príznaky (tras, potenie, nevoľnosť, nechutenstvo, halucinácie, nespavosť ap.), ktoré môžu vyústiť až do deliriózneho stavu delirium tremens (→ delírium). Konečné štádium sa prejavuje netolerovaním alkoholu organizmom a viacdňovým pitím, ktoré sa končí úplným vyčerpaním. Degradácia osobnosti pokračuje až po alkoholovú demenciu a chronické alkoholové psychózy; vyvíja sa poškodenie viacerých orgánov a orgánových systémov (pečene, podžalúdkovej žľazy, žalúdka, srdcovo-cievneho systému, nervového systému, obličiek ap.).

Alkoholizmus je trvalá choroba, sprevádza človeka od prvých príznakov až do konca života. V minulosti sa závislosť od alkoholu považovala za poruchu správania (v súvislosti s charakterom osobnosti), v súčasnosti sa zaraďuje medzi duševné poruchy a poruchy správania (poruchy psychiky a správania zapríčinené požitím alkoholu). Liečba alkoholizmu (dobrovoľná alebo ochranná) musí byť dlhodobá, spočíva v psychoterapii (nácvik riešenia problémov, zvládania emócií a vyhýbania sa spúšťačom, relaxačné techniky ap.) a farmakoterapii. Jej cieľom je zásadná zmena životného štýlu jedinca závislého od alkoholu a jeho nasmerovanie k trvalej abstinencii; vo farmakoterapii sú na poprednom mieste lieky znižujúce túžbu po alkohole. Alkoholizmu je možné predchádzať výchovou k zdravému spôsobu života na úrovni celej spoločnosti. Ako druh sociálnej deviácie, sociálno-patologický jav, má negatívny dosah na jedinca, rodinu i spoločnosť.

Ako reakcia na masovo sa rozvíjajúci alkoholizmus, umožnený priemyselnou veľkovýrobou liehovín a piva i rozširujúcou sa sieťou predaja, vznikali od začiatku 19. stor. sociálnozdravotné hnutia zamerané proti nemiernemu pitiu, prípadne proti akejkoľvek konzumácii alkoholu (najmä v USA, škandinávskych krajinách, Spojenom kráľovstve, Nemecku, Švajčiarsku, ale aj na území dnešného Slovenska a susedných štátov). Jedna vetva abstinentského hnutia, ktorej predchádzala takmer storočná kampaň náboženských a spoločenských združení, organizácií žien a i. hnutí proti konzumácii alkoholu, sa orientovala na úplnú abstinenciu a v USA prispela k zavedeniu prohibície (1919 – 33). Druhá vetva sa viac ako reforme spoločnosti venovala pomoci postihnutým. Abstinentské spolky sa masovo rozšírili v Nórsku, vo Švédsku a Fínsku, kde dosiahli mnohé úspechy (napr. značný pokles spotreby liehovín, zvýšené porozumenie verejnosti pre kontrolu dostupnosti alkoholu). Medzinárodný ohlas si získali združenia Dobrí templári a Modrý kríž, ktoré pôsobia dodnes. Na Slovensku dosiahli v 19. stor. pozoruhodný rozmach tzv. spolky triezvosti (miernosti), ktorých sa ujala národnobuditeľská generácia štúrovcov (Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža a i.). Hnutie organizované s pomocou cirkvi nadobudlo ľudový charakter a miestami malo aj širšie vzdelávacie poslanie. Začiatkom 20. stor. rozvíjala protialkoholickú spolkovú činnosť generácia hlasistov (V. Šrobár, P. Blaho a i.). V súčasnosti popri odbornej zdravotníckej pomoci (psychologická ambulancia, psychiatrická ambulancia, protialkoholická liečebňa) sa vo svete rozšírila aj laická svojpomoc v podobe svojpomocných skupín, klubov a hnutí, z ktorých najznámejšie a najrozšírenejšie je združenie Anonymní alkoholici.

V boji proti alkoholizmu je najvšestrannejším sociálnopreventívne hľadisko, ktoré kladie dôraz na prevenciu, na verejné zdravie. Považuje alkohol za potenciálne rizikovú návykovú látku spôsobujúcu ekonomicky vyčísliteľné náklady, zdravotnú, sociálnu a psychickú ujmu i ťažšie merateľné, ale závažné poškodenia. Táto koncepcia vychádza z overenej skutočnosti, že s celkovou vyššou spotrebou alkoholu v danej spoločnosti narastá objem škôd (Slovensko patrí ku krajinám s pomerne vysokou spotrebou alkoholu, predovšetkým liehovín a v značnej miere i piva, i keď sa od 1990 zaznamenáva mierne klesajúci trend v spotrebe čistého alkoholu). Zavádza sa v nej pojem problémov súvisiacich s alkoholom, ktoré nespôsobujú iba alkoholici (napr. opitý vodič, ktorý zraní dieťa, nemusí byť ešte klinicky alkoholikom), venuje sa pozornosť dostupnosti alkoholu, spôsobu predaja, spotrebe, ako aj spotrebiteľským zvyklostiam. Preventívne programy sa usilujú zvýšiť informovanosť verejnosti o zdravotných, sociálnych a ekonomických dôsledkoch nadmerného užívania alkoholu, venujú sa rizikovým faktorom a rizikovým skupinám (napr. neodporúča sa konzumovať alkohol tehotným ženám). Na Slovensku je takýmto programom aktualizovaný Národný akčný plán pre problémy s alkoholom na roky 2013 – 20. Na predchádzanie alkoholizmu právne predpisy upravujú obmedzujúce opatrenia a osobitné povinnosti fyzických osôb i podnikateľov. Ich porušenie sa postihuje ako priestupok alebo trestný čin. Zníženie rozpoznávacej alebo vôľovej schopnosti pod vplyvom alkoholu je významné z hľadiska ustanovení Trestného zákona o príčetnosti páchateľa, o kvalifikácii skutku a ukladaní trestu, ako aj o ochrannom liečení. Spôsobenie škody v opitosti má vplyv na rozsah zodpovednosti zamestnanca za škodu.

Ammon, Otto, 7. 12. 1842 Karlsruhe – 14. 1. 1916 tamže — nemecký sociológ a antropológ; pôvodne inžinier a novinár. Jeden zo zakladateľov sociálneho darvinizmu, v ktorom bola evolučná teória zneužívaná na rasistické účely. Uskutočnil rozsiahly výskum brancov z Bádenska a iných nemeckých oblastí. Svoje názory publikoval najmä v spisoch Prirodzený výber u človeka (Die natürliche Auslese beim Menschen, 1893) a Spoločenské zriadenie a jeho prirodzené základy (Die Gesellschaftsordnung und ihre natürlichen Grundlagen, 1895).

anarchia [gr.] — bezvládie spôsobené neefektívnosťou alebo neexistenciou verejnej autority integrujúcej spoločnosť pomocou všeobecných záväzných noriem a riadneho postihu v prípade ich nerešpektovania. Pomenovanie anarchia pochádza z gréckeho výrazu archein označujúceho vládu podľa pravidiel a obsahujúceho spoločný kmeň názvov rôznych foriem vlády, napríklad monarchie, oligarchie.

Anarchia predstavuje aj neexistenciu všeobecných platných pravidiel označovanú v niektorých prípadoch aj termínom anómia, ktorý do sociológie zaviedol É. Durkheim. Anómia je podľa neho charakteristickým prejavom honby za ziskom, ak spoločnosť nekladie nijaké účinné prekážky nenásytnej túžbe po bohatstve, prestíži a moci. Anarchia znamená absolútnu slobodu pre každého jednotlivca a z toho vyplývajúce spoločenské konflikty, svojvôľu a rozpad spoločenského života a komunity. Spoločnosť však nemôže existovať v podmienkach absolútnej slobody každého jej člena, kde je všetko dovolené a nič nie je zakázané. Deklarácia práv človeka a občana (1789) stanovila, že sloboda znamená možnosť robiť všetko, čo neškodí druhému. Výkon prirodzených práv každého človeka nemá mať medze, iba také, ktoré zabezpečujú ostatným členom spoločnosti tie isté práva.

anketa [fr.] —

1. sociol. spôsob zisťovania názorov obyvateľstva (→ verejná mienka) na určitú otázku, vec ap. ako východisko na výskum. Využíva formu dotazníka (poštová anketa, anketa rozdávaná v určitom vytypovanom prostredí, anketa zverejnená v masovokomunikačných prostriedkoch), pričom sa nedodržiava náhodný výber populácie. Informácie získané prostredníctvom ankety preto neposkytujú celkom spoľahlivý obraz o povahe názorov celej populácie;

2. tlačivo, na ktorom je zoznam otázok (→ dotazník).

anómia [gr.] → anarchia

anonymita [gr.] — stav zachovania tajomstva o mene osoby, autora, pôvodcu ap.; neudanie mena, bezmennosť;

1. etnogr. základný znak folklóru, v ktorom je tvorca folklórneho diela na rozdiel od iných umeleckých foriem neznámy, pretože v procese tradovania diela sa na jeho pretváraní zúčastňujú mnohí tvorcovia a interpreti, ba aj publikum;

2. v sociológii sa spolu s izoláciou a rozpadom kolektívnych pút a so zníženou sociálnou kontrolou chápe ako sprievodná črta rastúcej osobnej slobody a autonómie v modernej spoločnosti. Je príznačná pre život vo veľkomestských sídliskách s nedostatkom priestorov na združovanie. Anonymita sľúbená účastníkovi sociologického výskumu je zárukou, že počas výskumu zostane totožnosť účastníka (respondenta) neznáma, a to aj výskumníkovi.

Anonymní alkoholici — medzinárodná organizácia založená 1935 v Akrone v štáte Ohio (USA) s cieľom podporovať skupiny ľudí usilujúcich sa vyliečiť zo závislosti od alkoholu, pričom sa prísne zachováva anonymita jednotlivcov. Tvorí ju viac ako 118-tis. skupín, ktoré združujú vyše 2,1 mil. členov približne v 180 krajinách sveta. Organizácia má sídlo v New Yorku. Na Slovensku pôsobí od 1990.

antropologická škola — smer biologizujúcej sociológie, najmä v 2. polovici 19. a začiatkom 20. stor., pokladajúci antropologické charakteristiky ľudí za hlavné faktory sociálnych rozdielov a nerovností. Tieto charakteristiky slúžili zároveň na vysvetlenie príčin nerovnomerného vývoja rôznych krajín a civilizácií. Zväčša sa zdôrazňovali buď rasové rozdiely (J. A. de Gobineau, G. Lapouge, E. Huntington), alebo antropometrické (Charles Letourneau, *1831, †1902; O. Ammon) či biometrické (F. Galton, K. Pearson) vlastnosti ľudí. Koncepcie antropologickej školy sa často zneužívali na reakčné politické účely. Ako klasický príklad môže slúžiť vyhladzovacia politika nemeckého fašizmu zameraná proti tzv. menejcenným národom.

asimilácia [lat.] — prispôsobenie sa, splynutie;

1. biol. príjem jednoduchých a anorganických, ale aj organických látok a energie prijatých z vonkajšieho prostredia a ich zabudovanie do komplexnej stavby rastlinného tela; súčasť anabolických reakcií. Autotrofné organizmy (zelené rastliny a niektoré baktérie) vedia prijímať uhlík v anorganickej podobe ako oxid uhličitý. Jeho premena na organickú hmotu prebieha za pomoci svetelnej energie, slnečného žiarenia, preto sa nazýva fotosyntetická asimilácia, v užšom význame asimilácia uhlíka (→ fotosyntéza). Heterotrofné organizmy (človek, zvieratá, huby, väčšina baktérií) nie sú schopné asimilácie, preto musia organické látky prijímať v potrave. Pletivá rastlín, v ktorých asimilácia prebieha, sa nazývajú asimilačné pletivá. Je to najmä mezofylové pletivo nachádzajúce sa v listoch medzi vrchnou a spodnou pokožkou. Asimilácia prebieha prechodne aj v stonke, kvetných obaloch, diferencujúcich sa kvetoch a nezrelých plodoch. Bunky asimilačných pletív sú parenchymatické, obsahujú veľa chloroplastov (nazývajú sa aj bunky chlorenchýmu). Pri asimilácii dusíka, ktorá prebieha za pomoci chemickej energie, sa enzymatickou redukciou zabuduje dusík do dusíkatých organických zlúčenín rastlinného tela, čím sa významne podieľa na výžive rastlín. Špeciálnym prípadom asimilácie dusíka je fixácia elementárneho atmosferického dusíka niektorými baktériami;

2. geol. asimilácia magmy, → magma;

3. jaz. spodobovanie hlások v reči podľa znelosti alebo miesta (prírodného spôsobu) artikulácie (opak: disimilácia). Medzi najstaršie asimilácie spoluhlások v slovenčine patrí znelostná asimilácia, t. j. vyrovnávanie rozdielu v znelosti a neznelosti medzi susednými spoluhláskami na hranici morfém alebo slov, resp. na konci slova (znelostná neutralizácia). V zásade platí, že spoluhláska sa môže zmeniť iba na takú znelú alebo neznelú spoluhlásku, s ktorou tvorí znelostný pár. Podmienky na znelostnú asimiláciu sa v starej slovenčine utvorili v období zániku jerov; začiatky jej realizácie (sladký > slatký, dub > dup; rýb > ríp) siahajú do 13. stor.;

4. sociol. proces prispôsobenia až splynutia subjektu s nižšou vnútornou silou do subjektu s vyššou silou. V spoločenskom živote bol pojem asimilácia prvýkrát použitý v polovici 20. stor. na označenie splynutia prisťahovalcov s dominantnou, bielou kultúrou v USA. Môže označovať aj proces prispôsobovania sa nižšej, menejpočetnej alebo utláčanej etnickej, jazykovej, rasovej či náboženskej skupiny dominujúcej kultúre. Najčastejšie sa prejavuje u národnostných menšín, ktoré žijú zmiešané s obyvateľstvom iného národa. Asimilácia prebieha niekoľko generácií. Poslednou fázou je dovŕšenie splynutia, ktoré potom mení povahu národnej identity, nastáva vlastne národné odcudzenie, čo ešte nemusí znamenať stratu jazyka príslušnej menšiny. Asimilácia môže prebiehať ako voľný alebo ako násilný proces. Vplývajú na ňu najmä školský systém, ekonomické prostredie a politická štruktúra. Ako asimilácia sa niekedy označuje aj proces zužovania používania dialektov a prijatie integrujúceho jazyka v nadštátnom regióne.

askripcia [lat.] — pripísanie; v sociológii označenie vlastností jednotlivcov, ktoré sú dané už pred narodením, a preto ich dodatočnou činnosťou nemožno ovplyvniť. Napríklad askriptívny (pripísaný) status je pozícia jednotlivca v stratifikačnom systéme, ktorá sa mu pripisuje na základe neovplyvniteľných vlastností ako pohlavie, rasa ap. Opakom je získaný status, ktorý jednotlivec dosahuje vlastnými silami, napríklad vzdelaním, výberom zamestnania, rodinným stavom a podobne.

Barber [bábr], Bernard, 29. 1. 1918 Boston – 20. 8. 2006 New York — americký sociológ, predstaviteľ školy T. Parsonsa. Od 1955 profesor na Kolumbijskej univerzite v New Yorku. Svojou knihou Veda a sociálny poriadok (Science and the Social Order, 1953) prispel k rozvoju funkcionalistickej sociológie vedy. V monografii Sociálna stratifikácia (Social Stratification, 1957) zastával stanovisko mnohorozmernej stratifikácie s dôrazom na dimenziu prestíže.

batéria [fr.] — účelové zoskupenie rovnakých predmetov, napr. vodovodná batéria — ventily na regulovanie a miešanie teplej a studenej vody;

1. el.tech. elektrický zdroj vytvorený spojením niekoľkých rovnakých článkov (galvanických, akumulátorových, palivových, termoelektrických, solárnych). Sériovým spojením sa dosiahne vyššie napätie zdroja, paralelným spojením vyšší dovolený záťažový prúd zdroja (→ akumulátor, → galvanický článok, → palivový článok);

2. hud. skupina bicích nástrojov v orchestri alebo v inom inštrumentálnom zoskupení; v 18. stor. názov arpeggia a akordických figurácií (Albertiho bas);

3. sociol. batéria otázok — súbor vzájomne spojených a dopĺňajúcich sa otázok, ktoré majú zabezpečiť validitu odpovedí, a predísť tak nežiaducim vedľajším reakciám respondenta; batéria testov — súbor vzájomne spojených a na seba nadväzujúcich testov;

4. stroj. zoskupenie rovnakých zariadení (strojov) na zvýšenie účinku, resp. výkonu;

5. voj. palebná a taktická delostrelecká a raketová jednotka alebo porovnateľná jednotka iných ozbrojených síl; aj organizačný celok obsahujúci zbrane, torpédomety, svetlomety alebo raketové komplety rovnakého kalibru alebo použitia.

dedinské spoločenstvo — skupina pozemkových a domových vlastníkov, ktorí sa narodili a žijú v jednej obci. Sú spojení susedskými a príbuzenskými vzťahmi v dedine a chotári, dodržiavajú pravidlá sociálnej komunikácie (navzájom sa poznať, tolerovať sa, na verejnosti mať v úcte odlišné zvyklosti suseda). Vzájomná kooperácia vytvorila spolužitie v stavovsky, konfesionálne i etnicky zmiešaných dedinských spoločenstvách. Kultivovaním a dodržiavaním noriem vyplývajúcich z právnych, majetkových, pracovných, rodinných a kalendárnych obyčají vznikal pocit spolupatričnosti a vytváral sa tzv. suicentrizmus obyvateľov obce. Prejavoval sa zvýrazňovaním pozitívnych a utajovaním negatívnych stránok obce, hrdosťou smerom dovnútra i navonok pred príslušníkmi okolitých dedín a zároveň mobilizujúcim prvkom, ktorý podnecoval príslušníkov dedinského spoločenstva do činov, ktoré boli prospešné pre celú obec. Slabnúť začal v 2. polovici 20. stor. pri zužovaní významu obecnej samosprávy, kolektivizácii poľnohospodárstva, ako aj pri pracovnej a sobášnej migrácii.

disimilácia [lat.] — rozlíšenie, rozloženie. Opakom je asimilácia.

1. biol. proces, pri ktorom rastliny uvoľňujú energiu, prijímajú kyslík a do okolia vylučujú oxid uhličitý;

2. jaz. akustické odlíšenie dvoch rovnakých alebo podobných hlások v blízkych slabikách, pričom vznikajú hlásky s odlišnou artikuláciou, ale so zhodnou farbou (napr. doktor – dochtor, krv – krú).

etnocentrizmus [gr.] — postoj k iným etnickým, rasovým, náboženským a kultúrnym skupinám, založený spravidla na emóciách a predsudkoch. Vychádza predovšetkým z pozícií tradícií a hodnôt vlastnej etnickej (kultúrnej) skupiny, spôsob života, obyčaje, správanie a názory jej členov nekriticky považuje za všeobecné meradlo hodnôt, za nadradené spôsobom uplatňujúcim sa v iných skupinách. Zveličuje rozdiely medzi vlastnou a ostatnými etnickými skupinami, apriórne odmieta iné etniká a ich hodnoty. Prejavuje sa v nacionalizme, šovinizme a rasizme.

Termín etnocentrizmus použil ako prvý americký sociológ William Graham Sumner.

Pojem etnocentrizmus sa používa aj ako kritická výhrada k postupom a záverom etnológov a sociológov v prípade, ak zámerne povyšujú niektoré vzorce fungovania známe z vlastnej spoločnosti na univerzálne platné.

geografická škola — súhrnné označenie názorov rôznych autorov, najmä sociológov, ale aj predstaviteľov iných spoločenských vied, ktorí pri analytickom opise spoločnosti vo väčšej alebo v menšej miere vychádzali z geografického determinizmu.

Prvé náznaky obdobného prístupu sa objavovali už v antike, neskôr najmä v 17. stor., najvýraznejší rozvoj však geografická škola zaznamenala (spolu s ďalšími prejavmi naturalizmu) v 2. polovici 19. stor. Do geografickej školy patrí predovšetkým H. T. Buckle, A. von Humboldt, F. Ratzel a C. Ritter, pre niektoré časti svojho diela býva medzi nich niekedy zaraďovaný aj F. P. G. Le Play a jeho žiaci. Ich názory a postupy skúmaní sú však teoreticky i metodologicky výrazne diferencované. Existujú aj niektoré spoločné znaky medzi geografickou školou a ekologickou školou, ktorá vznikla v USA v 20. rokoch 20. stor.

Aplikovaním štatistických a empirických metód neskôr na geografickú školu do istej miery nadviazal americký environmentalizmus. Pre zástancov geografickej školy takmer neexistovala oblasť spoločenského života, ktorú by sa neusilovali dať do jednoznačnej súvislosti s geografickými faktormi, napr. hustota obyvateľstva, podnikavosť ľudí, spôsob výživy a obliekania, ekonomické cykly, utváranie ľudských rás, formy duchovného života, samovražednosť, rodina, štátne systémy. Kritici vyčítajú geografickej škole predovšetkým tendencie k redukcionizmu.

happening [hepe-; angl.] —

1. udalosť, náhodná príhoda, príležitostné mimoriadne zhromaždenie;

2. forma akčného umenia, ktorého cieľom je prepájanie umenia so životom. Má charakter udalosti, kombinuje prvky výtvarného umenia, divadla a hudby. Namiesto hmotného diela predvádza rozličné deje, ktoré realizujú a vnímajú jeho účastníci. Termín happening prvýkrát použil 1959 americký akčný umelec A. Kaprow na označenie svojich aktivít (18 happeningov v šiestich častiach, výstava v Reuben Gallery, New York), pričom happening chápal ako inscenovaný príbeh (asambláž udalostí) uskutočňovaný v rôznom čase na rôznych miestach. Happening nadviazal na simultánne predstavenia dadaistov a futuristov, odohráva sa na základe vopred pripraveného scenára bez predchádzajúcich skúšok. Od divadla sa odlišuje zapojením diváka do príbehu (udalosti) a jeho aktívnou účasťou na ňom. Medzi najvýznamnejších amerických autorov happeningov patrili v 60. rokoch 20. stor. R. Rauschenberg, R. Lichtenstein, J. Dine, C. Oldenburg a i. Z akčných aktivít sa v 60. rokoch 20. stor. vyvinulo medzinárodné hnutie Fluxus, ktoré organizovalo koncerty a festivaly. Významnými tvorcami happeningov boli aj J. Beuys, Robert Filliou (*1926, †1987), D. Spoerri, W. Vostell, B. Vautier, Y. Klein, v Čechách M. Knížák a Eugen Brikcius (*1942).

K najvýznamnejším predstaviteľom happeningov 60. rokov 20. stor. na Slovensku patria A. Mlynárčik a S. Filko (Happsoc I., 1965, s teoretičkou Zitou Kostrovou), J. Koller, P. Bartoš, J. Želibská, V. Popovič, M. Adamčiak a R. Cyprich. Akcie, ktoré mali atribúty happeningu, uskutočnila koncom 70. a v 80. rokoch 20. stor. Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania (J. Budaj, Tomáš Petřivý, Vladimír Archleb, Jaroslav Štuller).

hermeneutika [gr.] — v užšom (pôvodnom) význame umenie interpretácie textov, v širšom (novšom) význame metodologický postup humanitných vied (napr. teológie, filozofie, histórie, hudby, pedagogiky, práva) pri interpretácii objektívnych výsledkov rozumovej činnosti človeka (napr. texty, hudba, zákony ap.) na základe ich porozumenia (pochopenia), metóda zameraná na výklad, vysvetlenie a pochopenie myšlienok, textov, teórií, udalostí ap., ktoré sa usiluje vykladať v ich širokom kontexte a so zaangažovaním autorovho výkladu (pochopenia a uhla pohľadu).

Pojem hermeneutika je odvodený z gréckeho slova herméneuein (vykladať, objasňovať), resp. od mena gréckeho antického boha Herma ako darcu jazyka a písma. Začiatky hermeneutiky je možné nájsť v období helenizmu vo filologickej disciplíne zaoberajúcej sa výkladom klasických textov (napr. homérovských) alebo v stoickej filozofii (→ stoicizmus), v tzv. herméneutiké techné, t. j. v umení výkladu, pričom pri interpretácii mýtov zohrávala významnú úlohu alegória. Na stoikov nadviazal Filón Alexandrijský alegorickými výkladmi mýtov a hermeneutickým výkladom Starého zákona. Náboženská hermeneutika sa tak neskôr vyvíjala prevažne v rámci exegézy biblických textov (biblická hermeneutika), ktorá je však výkladom výlučne sakrálnych textov. Špecifickou disciplínou sa hermeneutika stala v období ranej cirkvi. Popri exegéze vystupovala aj ako samostatné umenie komentára Biblie. Cirkevný otec Tertullianus v nadväznosti na antickú rétoriku rozvinul technickú hermeneutiku s jej vlastnými pravidlami, napr. vysvetľovanie jednotlivostí z hľadiska celku alebo ozrejmovanie nejasných miest textu pomocou už pochopených častí. Prvý systematik výkladu Svätého písma Origenes sa ako prvý pokúsil sformulovať filozofickú teóriu výkladu založenú na platónskej tradícii. Patristická hermeneutika dosiahla svoj vrchol aj zavŕšenie v diele sv. Augustína. Od začiatku reformácie sa hermeneutika v rámci filologickej kritiky pokúšala očistiť biblický text od neskorších nánosov stredovekého prekladu Vulgaty a rekonštruovať jeho najpôvodnejšie znenie. Tak vznikla moderná biblická hermeneutika, ktorej zakladateľom bol M. Luther. Termín hermeneutika v tomto duchu začal prvýkrát používať 1654 protestantský teológ Johann Konrad Dannhauer (*1603, †1666). Až do osvietenstva však hermeneutika bola predovšetkým teologickou disciplínou. Ako vedná disciplína a príslušná náuka o prostriedkoch vedeckého výkladu textov starých písomných pamiatok sa usilovala vysvetliť zmysel textu na základe jeho objektívnych (gramatický význam slov a jeho historicky podmienené variácie), ako aj subjektívnych predpokladov (zámery a úmysly autorov). Okrem procesu interpretácie, ktorej cieľom bolo správne pochopenie textu v zmysle priradenia správnych významov lexikálnym jednotkám cudzojazyčného textu, tak hermeneutika zahŕňala aj proces exegézy usilujúcej sa zhromaždiť všetky dostupné historické údaje vysvetľujúce text aj z hľadiska vonkajších súvislostí.

Hermeneutiku ako vedu o všeobecných pravidlách výkladu ľubovoľného textu rozpracoval Franz Meier (*1688, †1752) v diele Umenie výkladu (Versuch einer allgemeinen Auslegungskunst, 1757). Za prvého významného predstaviteľa modernej hermeneutiky je považovaný nemecký romantický filozof F. E. D. Schleiermacher, ktorý sa pokúšal o rekonštrukciu Platónových diel ich výkladom. Podľa Schleiermachera interpretácia zahŕňa lingvistické porozumenie zmyslu i psychologické porozumenie autorovho zámeru. Predstaviteľ filozofie života W. Dilthey chápal hermeneutiku ako metódu duchovných vied určenú na vysvetľovanie realizácie ducha v dejinách. Podľa Diltheya prírodné vedy pracujú s objektívnou skutočnosťou a majú byť schopné vysvetliť predmet svojho výskumu zákonitou súvislosťou príčin a dôsledkov. Duchovné vedy tejto objektivizácie schopné nie sú, pretože pracujú so subjektívnou, duchovnou skutočnosťou, ktorá je mnohoznačná a nedá sa úplne objektívne vysvetliť, dá sa nanajvýš len chápať a porozumieť jej z hľadiska rôznych aspektov. Hermeneutika, ktorá bola pôvodnou metódou výkladu a interpretácie umeleckých textov v rámci klasickej jazykovedy, sa tak od čias W. Diltheya stala základnou výskumnou metódou duchovných vied. V najnovšom období dostala širší spoločenskovedný a filozofický, resp. lingvisticko-filologický zmysel ako metóda chápania (rozumenia a porozumenia) v duchovných (humanitných) vedách, v rámci čoho je dôležitý rečový charakter porozumenia (W. Dilthey, H. Rickert). Filozofickú hermeneutiku s dôrazom na interpretatívnu dimenziu rozpracoval M. Heidegger (Ontológia – hermeneutika fakticity, Ontologie – Hermeneutik der Faktizität, 1923), ktorý využíval hermeneutiku na analýzu pobytu (Dasein), a H.-G. Gadamer (najmä v práci Pravda a metóda, Wahrheit und Methode, 1960), ktorý hermeneutiku posúval k analýze jazyka ako špeciálneho bytia. V Gadamerovom chápaní je hermeneutika učenie o spôsoboch, postupoch a princípoch hľadania podstaty a zmyslu, „duše“, „vnútornej formy“ umeleckého diela, je to úsilie pochopiť zrod umeleckých javov, nielen ich zjavný, ale aj skrytý zmysel, zahŕňajúc racionálne aj iracionálne, diskurzívne aj intuitívne stránky. Hudobná hermeneutika ako metodológia výkladu hudobného diela slúžiaca na jeho pochopenie, resp. ako samotný výklad a pochopenie, vznikla na prelome 19. a 20. storočia vďaka podnetom W. Diltheya v oblasti filozofie, filológie a vied o umení. Pojem hudobná hermeneutika zaviedol do muzikológie H. Kretzschmar, ktorý vo svojich prácach oživil aj postupy doznievajúcej afektovej teórie z 18. storočia. Arnold Schering (*1877, †1941) rozvinul koncepciu hudobnej symboliky, pričom predpokladal, že hudobný symbol sa prejavuje ako istý znejúci obraz. Opätovné oživenie záujmu o hudobnú hermeneutiku nastalo v 60. rokoch 20. storočia najmä v nemeckej a americkej muzikológii. V dešifrovaní sémantiky hudby sa uplatňovali rôzne metodologické pozície: filozoficko-biograficko-pramenná (Constantin Floros, *1930), hudobno-sociologická (Martin Geck, *1936; Kurt Blaukopf, *1914, †1999), hudobno-filologická (Joseph Kerman, *1924, †2014), hudobno-estetická (Carl Dahlhaus, *1928, †1989; Hans Heinrich Eggebrecht, *1919, †1999). Model hermeneutických operácií pracovnej skupiny Ústavu hudobnej hermeneutiky v Salzburgu (Siegfried Mauser, *1954; Gernot Gruber, *1939; Wolfgang Gratzer, *1965) vychádza z dvojakej existencie hudobného diela v jeho notovanej a znejúcej podobe a vyzdvihuje fenomén procesuálnosti a aktualizácie. Kým staršia hudobná hermeneutika sa zameriavala najmä na výklad obsahovej stránky, resp. mimohudobných významov hudobného textu, v súčasnej hudobnej hermeneutike sa dichotómia štrukturálnej analýzy a významového dešifrovania hudobného textu vrátane skúmania otázok z dejín a estetiky recepcie považuje za prekonanú, čím sa do istej miery prekrývajú pojmy teoretická hudobná interpretácia a hermeneutika. Sociologická hermeneutika vychádza z koncepcie porozumenia (Verstehen) M. Webera, ktorá úzko súvisí so Schleiermacherovou a Diltheyovou filozofiou. V opozícii k pozitivizmu A. Comta sa M. Weber prikláňal k Diltheyovmu teoreticko-metodologickému dualizmu humanitných a prírodných vied. Odlišnosť humanitných vied spočíva v kontinuite bežného rozumu a formálneho procesu interpretácie. Porozumenie konania je teda podľa Webera základným metodologickým nástrojom humanitných vied. V sociológii sa k tomuto odkazu hlási napr. fenomenológia A. Schütza, etnometodológia H. Garfinkela, dualita štruktúr A. Giddensa a frankfurtská škola kritickej teórie (J. Habermas). Interpretáciou práva sa zaoberá právna hermeneutika.

high-society [hájsosajeti; angl.] — vznešená, vyberaná spoločnosť; zaužívané hovorové označenie v médiách často prezentovanej spoločenskej vplyvnej vrstvy (osobností), ktorá sa vzhľadom na svoj vysoký sociálny status a kultúrny alebo politický vplyv stáva často vzorom.

hippies [-pis; angl.] — príslušníci hnutia mladých ľudí, ktoré sa začalo spontánne formovať na hudobných festivaloch v 60. rokoch 20. stor. v Kalifornii v USA (oficiálne vzniklo v januári 1967 v Golden Gate Parku v San Franciscu) a postupne sa rozšírilo predovšetkým do Európy a Austrálie. Hippies odmietali veľkú časť hodnôt dominantnej kultúry a hľadali nový zmysel života. Kritizovali rasizmus, karierizmus, sexizmus, cirkevný radikalizmus, formálnosť a uzavretosť rodinných vzťahov, materialistický spôsob života, ničenie životného prostredia, a predovšetkým vtedajšiu americkú politiku, najmä vojnu vo Vietname, ktorá sa stala symbolom násilia a nehumánnosti (nazývaní aj Deti kvetov – kvety ako symbol mieru a lásky). Heslom ich mierového úsilia bolo známe Make love not war (Lásku, nie vojnu). Dôraz kládli na hodnoty, ako sú mier, láska a porozumenie. Dávali prednosť hedonistickému a bohémskemu užívaniu si života v kontraste ku konzumnému a materialistickému spôsobu života staršej generácie. Vyjadrovali túžbu po prirodzenom, prostom živote, a to demonštratívnym útekom z reality pomocou náboženských meditácií a drog, ako aj ignorovaním práce. Ich životný štýl sa spájal so životom v komunitách, s východnými náboženstvami a východnou filozofiou, s cestovaním, so životom v pomaľovaných karavanoch, s návštevami hudobných festivalov (napr. Woodstock, 1969), s uvoľneným sexuálnym správaním i so špecifickým módnym štýlom (dlhé vlasy, koráliky, pestré vzory, etnické prvky v obliekaní ap.). R. 1968 sa počet hippies v USA odhadoval na viac než 200-tis., pričom 70 % z nich pochádzalo z bohatých vrstiev. Koncom 60. rokov 20. stor. bolo možné rozlíšiť pôvodných, pravých hippies a tzv. pseudohippies, ktorí svoju príslušnosť k hnutiu vyjadrovali len oblečením a vonkajšími znakmi správania. Zástancovia hippies sa inšpirovali predovšetkým zen-buddhizmom a inými orientálnymi náboženstvami. Ku kresťanstvu pôvodne pristupovali kriticky, od začiatku 70. rokov ho však do istej miery akceptovali. Sociálnu pozíciu hnutia hippies i jeho úlohu kontrakultúry a subkultúry prevzal koncom 70. rokov punk. Hippies sa stali vzorom pre veľkú skupinu mladých ľudí, pričom niektoré z novátorských myšlienok tohto hnutia pretrvávajú alebo sa nanovo objavujú aj v súčasnosti. Hnutie hippies inšpirovalo v 60. rokoch 20. stor. aj bítnické spojenie spôsobu života a umenia s revoltou proti štruktúram moci (→ beat generation). Jednému z hlavných predstaviteľov tohto hnutia A. Ginsbergovi sa pripisuje aj autorstvo sloganu Flower Power (kvetinová sila). Zatiaľ čo u beat generation z 50. rokov 20. stor. stáli proti establishmentu verše, hippies hlásali mier, lásku a slobodu masovo a aktívne.

Hirner, Alexander, 13. 12. 1911 Smolenice, okr. Trnava – 17. 11. 1987 Bratislava — slovenský sociológ, spoluzakladateľ modernej slovenskej sociológie a jej kľúčová osobnosť, lexikograf. Študoval filozofiu a sociológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (do 1940), potom sociológiu v Ríme (1941) a Paríži (1948 – 49). R. 1941 – 53 pôsobil v Matici slovenskej v Martine. R. 1941 – 44 redigoval Filozofický zborník Matice slovenskej, od 1945 tajomník Matice slovenskej pre vedné odbory. R. 1946 založil Sociologický odbor MS a 1946 – 48 redigoval prvý sociologický časopis na Slovensku, Sociologický zborník; v Martine sa tak popri Bratislave (A. Štefánek a jeho sociografická škola) sformovalo druhé centrum slovenskej sociológie. Súčasne 1946 – 47 pôsobil ako mimoriadny profesor sociológie na Vysokej škole politickej a sociálnej v Prahe (do zrušenia vyučovania sociológie na vysokých školách). R. 1953 – 58 pôsobil vo vydavateľstve Osveta v Martine, kde inicioval a viedol práce na prípravách univerzitného Príručného encyklopedického slovníka (PRES), ako aj vlastivednej Encyklopédie Slovenska (spoluautor jej metodickej príručky, 1957; vydanie plánované na 1961 sa neuskutočnilo) a i. lexikografických prác. V súvislosti najmä s touto činnosťou bol na základe vykonštruovaných obvinení 1958 zatknutý a prvá časť sadzby PRES-u (heslá A-G pripravené do tlače) bola rozmetaná. R. 1959 bol neoprávnene odsúdený a uväznený (uránové bane Jáchymov a Příbram, neskôr zo zdravotných dôvodov preložený do Valdíc, okr. Jičín). R. 1966 bol z väzenia prepustený a 1969 súdne plne rehabilitovaný. R. 1966 – 67 pôsobil v Slovenskom vydavateľstve technickej literatúry, 1967 – 68 v Sociologickom ústave SAV a 1969 – 78 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Paralelne pôsobil aj na iných sociologických pracoviskách (Československý výskumný ústav práce, Ústav školských informácií a Výskumný ústav životnej úrovne). V súlade s najproduktívnejšími výsledkami vedeckého myslenia významne ovplyvnil rozvoj slovenskej sociológie na úseku jej teórie, metodológie i histórie. Cieľavedome sa usiloval o zvýšenie vedeckej úrovne sociológie a jej humanistickej orientácie. Rozpracoval sociologickú teóriu autokinetického sociálneho systému a autokinetického jednotlivca, ktorý sa sebarealizuje participáciou na sociálnych javoch, teóriu sociálnej kontroly ako samoregulačného procesu a teóriu osobnosti ako samoorganizačného subsystému človeka. Uskutočnil viacero významných empirických výskumov (sociabilita, sociálny systém Kysúc, sociálna kontrola), v ktorých rozvinul a uplatnil viacero heuristických a metodologických inovácií. Systematicky a objavne spracoval dejiny českej a slovenskej sociológie. Autor diel Ján Feješ, jeho život a myšlienková sústava (1942), Človek a spoločnosť (1945, 1947), Sociálna kontrola (1973), Ako sociologicky analyzovať? (1976), Primárne dáta v sociológii (1978) a Model osobnosti žiaka (1980). Mnohé jeho významné práce zostali (najmä z politických dôvodov) v rukopisnej podobe alebo ako interné materiály: Náboženstvo ako diferenciačný činiteľ (1946), Veda a umenie ako konsolidačný činiteľ (1947), Formy osvetovej práce (1955), Teoretické základy sociálneho výskumu (zhabané pri zatknutí, doteraz nenájdené, 1957), Dedina na prerode (1967), Dejiny československej sociológie do roku 1948 (1970), Sociologická analýza Kysúc (1970), Sociologická sebareflexia ako problém (1986 – 87). Aktívny účastník SNP (člen revolučného národného výboru v Ružomberku a Martine, osvetový dôstojník povstaleckej armády a veliteľ v začiatočných bojoch pri Liptovskom Mikuláši, Bielom Potoku, dnes súčasť Ružomberka, a Čremošnom), začo bol 1946 vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939, československou medailou Za zásluhy I. stupňa, Československou medailou Za chrabrosť a Radom SNP II. triedy. Za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské práva bol 1991 vyznamenaný Radom T. G. Masaryka IV. triedy (in memoriam). Autor posmrtne vydaných memoárov Matičná myšlienka (1992), za ktoré mu bola 1993 in memoriam udelená Cena E. E. Kischa, a Denníky sociológov: Alexander Hirner 1953 – 55 (2004).

historický materializmus —

1. časť marxistickej filozofie venovaná spoločnosti a jej dejinám, podávajúca dialektickomaterialistický výklad vývoja spoločnosti. Zaoberá sa najmä dialektikou výrobných síl a vzťahov, ekonomickou základňou a nadstavbou spoločnosti a zákonitým striedaním spoločensko-ekonomických formácií. Podľa historického materializmu celkový stav spoločnosti závisí od jej materiálneho rozvoja, čím sa chápe najmä ekonomický rozvoj. Hybné momenty vývoja sa totiž nachádzajú vo výrobnom spôsobe tvorenom jednotou výrobných síl a vzťahov. Dynamizujúce výrobné sily (napr. výrobné nástroje a prostriedky) sa rozvíjajú v rámci určitých výrobných vzťahov charakteristických napr. vlastníckymi vzťahmi výrobných prostriedkov, ako aj vzťahmi medzi samotnými ľuďmi v procese výroby. Na určitom stupni vývoja začnú výrobné vzťahy brzdiť výrobné sily, vzniká medzi nimi protirečenie a dochádza k vystriedaniu dovtedajších výrobných vzťahov novými, lepšie vyhovujúcimi rozmachu výrobných síl (napr. zavedenie vynájdeného nástroja alebo efektívnejšej technológie do výroby si vyžaduje nahradenie zastaraných výrobných vzťahov novými, napr. feudálnych vzťahov kapitalistickými). Hybnou silou dejín je tak protiklad medzi výrobnými vzťahmi a rozvojom výrobných síl. Tento konflikt sa prejavuje v triednych bojoch a spravidla ústi do sociálnej revolúcie, pri ktorej nastáva zmena spoločensko-ekonomickej formácie. Súhrn výrobných vzťahov tvorí ekonomickú základňu, ktorá určuje spoločenskú, politickú a duchovnú nadstavbu. To znamená, že morálka, náboženstvo, umenie, filozofia, ale aj inštitúcie ako rodina a štát sú podmienené príslušným výrobným spôsobom. Rôzne aspekty spoločnosti teda nie sú určované myšlienkami, ale, naopak, od vôle ľudí nezávislé výrobné vzťahy determinujú aj nadstavbu spoločnosti. Podľa historického materializmu pri zásadnej zmene v základni dochádza aj k prerodu celej spoločnosti. V priebehu dejín ľudstvo prechádzalo rôznymi spoločensko-ekonomickými formáciami (prvotnopospolnou, otrokárskou, feudálnou, kapitalistickou, komunistickou) s rôznymi výrobnými vzťahmi, napr. v komunistickej zaniká súkromné vlastníctvo. Hlavné myšlienky historického materializmu sú obsiahnuté v spoločných dielach K. Marxa a F. Engelsa Nemecká ideológia (Die deutsche Ideologie, 1845) a Manifest komunistickej strany (Manifest der kommunistischen Partei, 1848), ako aj v Marxovom Predslove k jeho dielu Ku kritike politickej ekonómie (Zur Kritik der politischen Ökonomie, 1859). Kritici historickému materializmu vytýkajú, že preceňuje vplyv ekonomickej základne, potláča do úzadia úlohu človeka i duchovnej oblasti a predpovedá uskutočnenie nerealistickej utópie (→ dialektický materializmus, → marxizmus, → komunizmus);

2. sociologická teória marxizmu-leninizmu. V historickom materializme existuje protiklad medzi jeho filozofickým charakterom a jeho sociologickým predmetom, ktorý pochádza ešte z obdobia konštituovania sociológie ako vedy a bol vyvolaný osvietenskou požiadavkou nešpekulatívnej a nemetafyzickej vedy o spoločnosti. Táto orientácia na empirickú skutočnosť a reálne fakty bola obsiahnutá v sociológii A. Comta ako novej vede o spoločnosti i v paralelne vznikajúcom historickom materializme K. Marxa a F. Engelsa. Prvkom prehlbujúcim tento protiklad bolo neskôr konštatovanie V. I. Lenina v polemike s ruskými liberálmi a národníkmi, že historický materializmus je vlastne marxistickou sociológiou, čo postupne (aj vplyvom mimovedných — ideologických a politických faktorov) viedlo k rozlišovaniu historického materializmu a tzv. buržoáznej sociológie (k odmietaniu sociológie ako buržoáznej vedy), a dokonca na určité obdobie k likvidácii sociológie (v ZSSR i v Československu). Dogmatické chápanie historického materializmu ako všeobecného, teoretického a metodologického základu vied o spoločnosti, jeho obhajoba ako jedinej (pravej, správnej) sociálnej vedy, vedy o najvšeobecnejších zákonitostiach vzniku, vývinu a zmien spoločnosti i spoločensko-ekonomických formácií, ako aj chápanie historického materializmu ako všeobecnosociologickej disciplíny vrcholilo v 50. rokoch 20. stor. Od konca 50. a zač. 60. rokov 20. stor. sa pri analýze spoločenských kríz začala konštatovať absencia sociologických poznatkov pri riadení spoločnosti a jej jednotlivých oblastí; kritizovali sa mimovedné zásahy, ktoré spochybňovali a vylučovali formulovanie zákonitostí vo vývoji spoločnosti, a ovplyvňovanie vied o spoločnosti, ako aj ich výskumy. Opakujúce sa ideologizujúce diskusie o vzťahu historického materializmu a sociológie (spolu s kritikou dogmatizmu, schematizmu a apologetiky) sa napokon skoncentrovali na riešenie týchto problémov: 1. v prvej fáze sa v protiklade k tvrdeniu, že historický materializmus je marxistickou sociológiou, dokazovalo, že historický materializmus sa koncentruje na poznávanie najvšeobecnejších zákonov spoločenského vývoja, ale bez empiricko-teoretických výskumov všetkých závažných oblastí spoločenského života (nedostatok týchto poznatkov nemohol nijako suplovať), čo viedlo k sproblematizovaniu stále opakovaného tvrdenia, že historický materializmus ako marxistická sociológia je jednotnou a jedinou vedou o najvšeobecnejších zákonitostiach vývoja spoločnosti; 2. ďalším krokom k uznaniu samostatnosti a nezávislosti sociológie bolo akceptovanie tvrdenia, že historický materializmus je ako filozofická veda metodologickou základňou sociológie a konkrétne sociológie sú relatívne samostatné len v rámci historického materializmu, čo viedlo k uznaniu relatívnej samostatnosti sociologických výskumov, k vymedzeniu jednotlivých oblastí spoločenského života, ktoré skúma sociológia a na ktoré nemá dosah historický materializmus; 3. v poslednej fáze sa z historického materializmu vyčlenili konkrétne výskumy mnohých oblastí spoločenského života, ktoré svojimi poznatkami reagovali na požiadavky spoločenskej praxe (špeciálne alebo úsekové sociológie, napr. sociológia práce, mesta, dediny, rodiny, mládeže) a spoločenská prax si takéto poznatky priamo vyžadovala. Zároveň sa ukázalo, že na tejto úrovni výskumu len replikované kategórie historického materializmu stratili dosah na mnohé oblasti spoločenského života, čo znamenalo vyčlenenie sociológie ako samostatnej vedy v rámci systému spoločenských vied. V 80. rokoch sa v historických analýzach vývoja sociológie konštatovalo, že historický materializmus sociológiou nikdy nebol, alebo sa upozorňovalo na opakovanie procesu uvoľňovania špecifických sociologických pozícií všeobecným filozofickým koncepciám.

hlasisti — skupina mladej národne uvedomelej, demokraticky a liberálne zmýšľajúcej slovenskej inteligencie zoskupená na prelome 19. a 20. stor. okolo časopisu Hlas. Jej jadro sa začalo formovať v slovenskom akademickom spolku Detvan v Prahe na začiatku 90. rokov 19. stor. pod ideovým vplyvom T. G. Masaryka, na verejnosť vystúpila 1898 vydaním svojho tlačového orgánu Hlas. Patrili k nej intelektuáli hlásiaci sa k demokratickým princípom usporiadania spoločnosti, požadujúci demokratizáciu štátneho a verejného života a programové usmerňovanie a organizovanie národnoemancipačného hnutia. Hlasisti boli politicky prevažne liberálne orientovaní, ale s diferencovaným filozofickým a konfesionálnym presvedčením a názormi (J. Ruman, M. Hodža, F. Houdek, I. Hrušovský, J. Smetanay, D. Makovický, A. Škarvan, J. Buday, A. Štefánek, M. R. Štefánik a i.). Vedúcimi osobnosťami boli V. Šrobár a P. Blaho. Programovým cieľom hlasistov bola aktivizácia a oživenie politického, hospodárskeho a kultúrneho života slovenskej spoločnosti formami a metódami činnosti zodpovedajúcimi súdobým pomerom, zameranými najmä na osvetu a vzdelávanie ľudových vrstiev. Požadovali revíziu dovtedajšej oficiálnej línie národného hnutia a jeho dejinného ukotvenia, ktoré reprezentovala Slovenská národná strana, kritizovali jej konzervatívny program, pasívnu politiku a rusofilstvo. Odmietli štúrovskú recepciu heglovstva, ktorá podľa nich viedla ku konzervativizmu, a proti nej kládli požiadavky modernizmu, pokrokovosti a prakticizmu. Parafrázovali masarykovský realizmus, konkretizmus, kriticizmus a program vedeckej metodickosti, ale aj aktivizmus, synergizmus a jeho chápanie osobného náboženstva a pokúšali sa ich aplikovať na aktuálne otázky. Odsudzovali národnostný útlak, maďarizáciu, asimiláciu a politický režim v Uhorsku s pretrvávajúcimi výsadami šľachty (považovali ich za príčinu jeho zaostalosti). Obranu pred maďarizáciou nevideli v heslách, ale v politike zaujímajúcej sa o každodenný život všetkých vrstiev. Požadovali demokratické reformy v oblasti politických práv a slobôd občanov a národov, slobodu tlače, spolčovania a zhromažďovania i priaznivejšie podmienky na rozvoj slovenského meštianstva a roľnícke vrstvy. V záujme posilnenia zápasu za národnú sebarealizáciu propagovali strategický význam vzájomnej spolupráce s českým národným hnutím, pričom myšlienka československej vzájomnosti a orientácia na spojenectvo a súčinnosť s českým národom vyjadrovala snahu o zabezpečenie opory pre slovenský národnoobranný a národnozáchovný zápas. Zdôrazňovaním orientácie na československú vzájomnosť v duchu koncepcie jednotného československého národa sa hlasisti dostali do rozporu s líniou martinského centra národnopolitického pohybu. Pre svoje iniciatívy a koncepciu obrody národnej spoločnosti nedokázali získať širšiu podporu a sociálne zázemie a 1904 ich zoskupenie zaniklo.

hodnotová orientácia — pomerne stály, spoločensky podmienený súbor postojov k osobám, situáciám či k iným materiálnym alebo nemateriálnym predmetom ľudského myslenia, cítenia a správania, ktorý je založený na určitej uznávanej hodnotovej hierarchii. V rôznych situáciách a rôznych oblastiach a štádiách života môžu vystupovať do popredia rozličné priority, rozdielne hierarchie hodnôt. Základná hodnotová orientácia vzniká v detstve a najťažšie podlieha zmenám. Hodnotová orientácia určuje motívy konania, preferencie istých cieľov a tendencie k určitému spôsobu správania. V otázke, nakoľko postoje vplývajú na skutočné správanie, existuje všeobecná zhoda, že postoje sú len jedným z faktorov, ktoré ho ovplyvňujú.

hodnotový konsenzus — vlastnosť skupiny, ktorej členovia vyjadrujú súhlas so skupinovými hodnotami tým, že spolupracujú a dodržiavajú pravidlá správania so zreteľom na cieľ skupiny a rozmiestnenie spoločenských rol a výhod. Konsenzus je nevyhnutnou podmienkou spoločenského poriadku. Teórie revolúcie hovoria o negatívnom konsenze, teda o konsenze členov revolučnej skupiny o neakceptovateľných vlastnostiach starého režimu, ktoré chcú zmeniť. Tento negatívny konsenzus sa však v spoločenskom rozmere prejavuje ako konflikt a narušenie poriadku.

hustota väzieb, st. termín expanzivita — sociol. v sociometrii a sieťovej analýze označenie materiálnych, symbolických alebo emotívnych informačných spojení medzi jednotlivcami alebo skupinami, resp. stupňa ich súdržnosti. Index hustoty väzieb (expanzity) vyjadruje pomer skutočne pozorovaných väzieb medzi aktérmi k maximálne možnému počtu väzieb. Hustota väzieb vyjadruje aj mieru súdržnosti (kohézie) siete, resp. jej časti. Husto prepojený súbor aktérov s hustotou väzieb rovnajúcou sa 1 sa nazýva klika. Princíp súdržnosti je spolu s princípom štruktúrnej ekvivalencie základným postupom agregovania aktérov a identifikácie ich podskupín v rámci siete na základe vzorov ich vzťahov s inými aktérmi.

indexikálnosť [lat.], angl. indexicality — sociolingvistický termín označujúci fakt, že význam slova alebo výpovede je závislý od (konverzačného) kontextu, v ktorom sa používa. Kvôli porozumeniu významu výpovede je potrebné skúmať konkrétne okolnosti, za akých bola vyslovená. Indexikálnosť označuje aj spôsob implicitnej komunikácie (komunikácia konotácií a stereotypných asociácií, ktoré sú spojené s použitím slova).

izolácia [tal.] — a) oddelenie, osamotenie, odlúčenie; b) zábrana, bariéra;

1. biol., ekol., genet. a) oddelenie jedincov od ostatných členov populácie. Pozoruje sa napr. pri hmyze žijúcom sociálne (mravce, termity, včely) a zvyčajne vedie k úhynu odlúčeného jedinca, b) dodržiavanie prirodzeného vzájomného odstupu členov populácie, napr. dodržiavanie odstupu pri lastovičkách (lastovičky sediace na drôtoch elektrického vedenia sa nedotýkajú, aby nenastal prenos parazitov), c) oddelenie časti populácie v dôsledku geografických pomerov (geografická izolácia), napr. vývoj ostrovných biocenóz môže viesť k vzniku špecializovaných cenóz (dve populácie sa geograficky oddelili, každá sa prispôsobila jedinečným podmienkam stanovišťa), prerušil sa medzi nimi tzv. genetický tok (geneticky sa rozrôznili) a rozdelili na nové druhy (→ reprodukčná izolácia). Čiastočné alebo úplné zabránenie výmeny genetickej informácie medzi skupinami jedincov v populácii daného druhu môže v extrémnom prípade viesť až k vzniku izolátu, d) ekologická izolácia;

2. el.tech. nevodivý obal vodiča elektrického prúdu zabraňujúci spojeniu s inými vodivými materiálmi alebo časťami zariadenia (napr. s inými vodičmi v kábli) a chrániaci ľudí alebo živočíchy pred dotykom. Musí mať dostatočnú elektrická pevnosť a tepelnú odolnosť. Zhotovuje sa z polyvinylchloridu, polyetylénu, zosieťovaného polyetylénu ap.;

3. chem., biotechnol. laboratórny alebo technologický postup, ktorého výsledkom je oddelenie a získanie požadovanej zlúčeniny z reakčnej alebo z inej zmesi. Využívajú sa pri nej separačné postupy a metódy (destilácia, extrakcia, filtrácia, chromatografia, kryštalizácia, rektifikácia a i.); používa sa v chemickej (anorganickej i organickej) technológii, biotechnologických procesoch, v potravinárskej a vo farmárskej výrobe, chemických laboratóriách a i. V biotechnologickej výrobe sa po skončení biotechnologického procesu izolácia využíva na získanie produktu, ktorým môže byť biomasa (izolácia biomasy), metabolit vylučovaný produkčným organizmom do kultivačného média (extracelulárny produkt, napr. enzým, kyselina citrónová, kyselina mliečna, antibiotikum) alebo produkt hromadiaci sa v bunkách produkčného organizmu (napr. ergosterol). Pri izolácii produktu z biomasy je prvým krokom mechanický alebo chemický rozklad buniek a následná izolácia napr. extrakciou. Po odstránení biomasy z kultivačného média sa extracelulárne produkty izolujú pomocou rôznych separačných metód a postupov, ktorých výber závisí od chemických a fyzikálno-chemických vlastností produktov. Na izoláciu chemicky alebo tepelne labilných látok sa využívajú špeciálne extraktory pracujúce v definovaných režimoch, aby sa zabránilo znehodnoteniu produktu. Antibiotiká, vitamíny a iné farmakologicky významné látky si vyžadujú zložitejšie postupy izolácie a prečistenia, okrem extrakcie a zrážania sa využívajú napr. ionexová a gélová chromatografia a špecifické separačné metódy založené na princípoch biošpecifických interakcií (imunoprecipitácia). Ich izolácia sa uskutočňuje za aseptických podmienok. Pri izolácii biomasy je výber vhodnej technológie na oddelenie buniek produkčného mikroorganizmu od kultivačného média podmienený druhom mikroorganizmu tvoriaceho biomasu a požiadavkou zachovania jeho biologickej aktivity. Na separáciu buniek od kultivačného média sa využívajú filtrácia, flotácia, odstreďovanie a usadzovanie. Pri flotácii spravidla uskutočňovanej vzduchom bublinky vzduchu vynášajú mikrobiálne bunky alebo ich zhluky k hladine kvapaliny. Usadzovanie sa používa najmä pri oddeľovaní mikrobiálneho kalu pri čistení odpadových vôd. Pri izolácii bakteriálnej biomasy sa najčastejšie využíva odstreďovanie, ktorému môže predchádzať zrážanie bakteriálnej kultúry do zhlukov. Kvasinkové mikroorganizmy sa od kultivačného média najčastejšie oddeľujú odstreďovaním (napr. pekárske droždie) a následným odstránením prebytočnej vody (napr. filtráciou) do požadovanej koncentrácie sušiny. Vláknité mikroorganizmy (napr. mikromycéty a aktinomycéty) sa izolujú z kultivačného média filtráciou v kombinácii s lisovaním na požadovanú koncentráciu sušiny;

4. lek., veter. oddelenie osôb (alebo zvierat) s infekčným ochorením s cieľom zabrániť šíreniu ochorenia. Izolácia chorých je najstaršie preventívne opatrenie proti šíreniu nákaz. Robí sa v domácom prostredí (pri ľahších infekčných chorobách) alebo v nemocničnom zariadení (pri vysoko infekčných ochoreniach, pri ochoreniach so závažným priebehom alebo keď izolácia nie je možná v domácom prostredí). Izolácia chorých je účinná, ak sa vykonáva včas (na začiatku ochorenia) a podľa možnosti sú izolovaní všetci chorí jedinci. Doba izolácie závisí od doby infekčnosti jedinca (→ karanténa);

5. mikrobiol., virol. akýkoľvek aseptický postup, ktorým sa príslušný druh mikroorganizmu prítomný vo vzorke alebo v prostredí získa vo forme čistej kultúry. Podľa typu mikroorganizmu zahŕňa izolácia kultiváciu na selektívnom médiu, obohacovaciu kultiváciu a (alebo) použitie separačných metód (napr. filtrácie). Používa sa na získanie produkčného kmeňa mikroorganizmov na biotechnologické účely, na získanie pôvodcu infekčného ochorenia a i. Pri diagnostike akútnych vírusových ochorení je klasickou metódou izolácia vírusu. Zahŕňa zachytenie vírusu (z klinického materiálu), jeho naočkovanie do jedného zo živých bunkových modelov (bunkových kultúr, kuracích embryí alebo laboratórnych zvierat) používajúcich sa na jeho zachytenie a následné namnoženie na množstvo nevyhnutné na jeho laboratórnu identifikáciu, pričom platia postuláty sformulované R. Kochom (Kochove postuláty), podľa ktorých len izolácia vírusu z laboratórneho zvieraťa, do ktorého bol vírus naočkovaný prenesením z pacienta a vyvolal u neho identické príznaky ochorenia, je skutočným dôkazom pôvodcu nákazy. V súčasnosti sa izolácia vírusu nahrádza metódami molekulárnej biológie, v niektorých prípadoch je však nevyhnutná;

6. sociol. → sociálna izolácia;

7. tech. zariadenie, proces alebo stavebná úprava zabraňujúce prenosu fyzikálneho javu z jedného predmetu na druhý, z predmetu na prostredie alebo z prostredia na prostredie. Cieľom izolácie je zabrániť nežiaducim javom, napr. stratám tepla, nežiaducim tepelným ziskom, prenikaniu hluku alebo vody ap. Rozlišuje sa izolácia proti prechodu tepla (→ tepelná izolácia), proti hluku (zvuková izolácia, akustická izolácia) a vibráciám, proti vode a vlhkosti (vodotesná izolácia, hydroizolácia) a špeciálna izolácia, napr. proti vysokým teplotám, agresívnemu prostrediu (izolácia proti korózii spôsobenej agresívnym chemickým prostredím), žiareniu, pretekaniu elektrického prúdu (elektrická izolácia, na ktorú sa používajú rôzne druhy dielektrík) ap. Izolácie sa hojne uplatňujú v stavebníctve a priemysle (chemickom, strojníckom, elektrotechnickom, energetickom) a sú spojené s aplikáciou látok s izolačnými vlastnosťami alebo výrobkov z nich; izolácia proti hluku (zvuková izolácia, akustická izolácia) – úprava stavebnej konštrukcie (steny, stropu, podlahy a i.) chrániaca vnútorné prostredie pred nepriaznivými účinkami hluku šíriaceho sa z vonkajšieho alebo z vnútorného prostredia. Používajú sa pri nej mäkké akustické materiály, ktoré majú schopnosť pohlcovať najmä stredno- a vysokofrekvenčné zložky zvuku, pričom k dispozícii sú priamo výrobky z nich. Z hľadiska vnútornej štruktúry sa rozdeľujú na vláknité (čadičové, sklené a i.), kanálikové a penové. Aplikujú sa vo forme rohoží ukladaných za obkladový materiál alebo vo forme dosiek často s konečnou povrchovou úpravou (na podhľady alebo na obklady). Zvukovoizolačné vlastnosti konštrukcií sú normatívne stanovené v závislosti od účelu miestností (obytné miestnosti, nemocničné izby, školské triedy, kancelárie a i.). Šírenie nízkofrekvenčných zložiek zvuku (vibrácií) od hlučných strojov v továrňach sa obmedzuje vkladaním podložiek z pórovitých materiálov pod stroje (izolácia proti vibráciám); izolácia proti vode (vodotesná izolácia, hydroizolácia) – stavebná úprava, ktorá chráni stavebný objekt pred pôsobením vlhkosti a vody nachádzajúcej sa v atmosfére, pôde a v budove v súvislosti s jej prevádzkou (tzv. prevádzková voda). Stavebné materiály v rôznej miere prijímajú vlhkosť a vodu z okolitého prostredia, čo nepriaznivo ovplyvňuje vlastnosti stavebných konštrukcií. Dostatočnú ochranu proti vlhkosti a vode môže zabezpečiť samotná konštrukcia (napr. z vodostavebného betónu), v opačnom prípade sa navrhuje hydroizolačný systém (hydroizolácia) konštrukcie. Volí sa druh izolačného materiálu, počet vrstiev, úprava podkladu a spôsob ochrany pred mechanickým poškodením počas následných stavebných prác, pričom vyhotovenie izolácie prebieha podľa realizačného projektu a technologických predpisov platných pre príslušný typ hydroizolácie. Na izoláciu proti vode sa používajú izolačné pásy (na báze oxidovaných a modifikovaných asfaltov, ako aj na báze bentonitu; ktoré pri styku s vodou zväčšujú objem), fólie z gumy alebo z plastov (→ hydroizolačné fólie), nátery, tmely a kvapalné fólie (stierky) na báze oxidovaných a modifikovaných asfaltov a striekané hydroizolácie na báze modifikovaných asfaltov, akrylátových a polyuretánových živíc, ďalej penetračné hydroizolácie (napr. náterové rekryštalizačné izolácie a špeciálne tmely na báze cementu), injektážne izolácie (injektážny materiál na báze polyuretánových, epoxidových alebo akrylátových živíc sa pod predpísaným tlakom vháňa do pórov konštrukcie) a i. Na utesnenie dilatačných a pracovných škár a prestupov potrubí cez vodostavebný betón slúžia utesňovacie profily, ďalej napučiavacie pásky a pasty na báze prírodného a syntetického kaučuku a živíc, na hydroizoláciu strešného plášťa krytiny, ktoré môžu byť povlakové (napr. z asfaltovaných pásov a fólií) alebo skladané (z plošných alebo z tvarovaných dielcov). Izolácie proti vode sa používajú na ochranu podzemných častí stavieb (základov, podzemných stien, potrubí a i.) proti podzemnej vode, gravitačnej vode a zemnej vlhkosti, na ochranu previsnutých (balkóny, lodžie, terasy, rímsy, markízy) a strešných konštrukcií proti atmosférickým zrážkam, ako aj na ochranu proti prevádzkovej vode (kuchyne, obchodné priestory, bazény, nádrže a i.); prispievajú aj k zvýšeniu trvanlivosti a životnosti stavebných materiálov a stavebných konštrukcií. Dodatočné hydroizolácie sa aplikujú, ak je potrebná oprava existujúcich izolácií proti vode; najčastejšie sa uskutočňujú penetráciou a injektovaním izolačných materiálov, ako aj vkladaním izolačných fólií a plechov do muriva. Na izoláciu proti vysokým teplotám sa používajú žiaruvzdorné materiály, na izoláciu proti požiaru, najmä na ochranu stavebných nosných konštrukcií, špeciálne omietky (napr. na báze špeciálnych silikátových mált), nátery a obklady (napr. na báze vláknocementových kompozitných a vláknitých hlinitokremičitanových materiálov) zvyšujúce ich požiarnu odolnosť, na protiradónové izolácie zamedzujúce prenikaniu radónu z podložia do interiéru budov plynotesné asfaltové pásy, nátery a stierky na báze syntetických živíc, na izoláciu proti rôznym druhom žiarenia (röntgenové, rádioaktívne) stavebné výrobky zhotovené zo špeciálnych veľmi ťažkých betónov s veľkou hustotou, zo špeciálnych mált, z olovených plechov ap.; izolácia elektrických strojov – vybavenie elektrického stroja zabezpečujúce spoľahlivé izolačné oddelenie častí stroja pod napätím od uzemnených častí, ako sú kostry, zväzky plechov a i. Napr. vodiče cievok sa izolujú lakmi, tkaninami, papierom (→ izolačný papier) a sklotextilom, cievky epoxidovými živicami a lakmi odolávajúcimi vyšším teplotám, ako aj olejom a vzduchom, prechody elektrických vedení cez kovové časti porcelánom, bakelitom alebo sklom. Izolácia musí mať veľkú elektrickú pevnosť a musí byť odolná aj proti tepelnému namáhaniu a náhodným a náhlym prepätiam pri atmosférických poruchách. Kvalitu izolácie elektrických strojov udáva jej trieda (Y, A, E, B, F, H, C), ktorá vyjadruje najvyššie dovolené zahriatie zariadenia zohľadňujúce použitú izoláciu; napr. pri triede Y (s izolačnými materiálmi papier, bavlna, umelý hodváb, drevo, PVC, guma, polyamidové vlákna) je maximálna povolená trvalá teplota 90 °C, pri triede B (s izolačnými materiálmi sľuda, silikátový fíber, sklené vlákna) teplota do 130 °C a pri triede C (s izolačnými materiálmi sklo, porcelán, kremík, silikátový fíber, sľuda) teplota nad 180 °C.

jednotlivec, indivíduum, lat. individuum — jednotlivá bytosť, jednotlivý konkrétny človek v neopakovateľnej, jedinečnej jednote svojich rozumovo-emočných schopností, ktoré ho podstatným spôsobom odlišujú od iných ľudí či už v pozitívnom, alebo v negatívnom zmysle. Z pohľadu filozofie predstavuje jednotlivec konkrétneho nositeľa bytnosti v podobe bytostne nedelenej jednoty. Jednotlivec je chápaný ako poznávacia a prirodzená bytosť, ktorá je autonómna, a teda nezávislá od autority, a zároveň schopná samostatne sa rozhodovať a konať, je teda výsledkom prirodzeného záujmu človeka o sebaurčenie. Jednotlivec však nie je výsledkom striktného vymedzenia sa voči prírode alebo v zásadnom protiklade k spoločnosti, ale je vo vzájomnom vzťahu so spoločnosťou a prírodou, pretože je tak súčasťou spoločnosti, ako aj životného prostredia. Koncepcia jednotlivca sa zakladá na jeho slobode, ktorá zahŕňa jeho zodpovednosť za spoločnosť, a na jeho racionalite, ktorá nie je len inherentným, subjektívnym, ale aj objektívnym princípom jednotlivca. Vďaka tomu je jednotlivec schopný poznávať a pretvárať prírodu i vládnuť v spoločnosti; výrazná sústredenosť na koncepciu jednotlivca sa stala základom individualizmu. Jednotlivec ako samostatný spoločenský element vystupuje v sociologických koncepciách založených na nominalizme. Všeobecne sa chápe ako nositeľ spoločenských elementov, t. j. spoločenských pozícií a k nim prislúchajúcich spoločenských rolí (→ sociálna rola), ako spoločenský aktér sa podieľa na uskutočňovaní spoločenských interakcií a spoločenských vzťahov. Spoločenskosť, ktorá sa zakladá na sklonoch človeka vyhľadávať spoločnosť ľudí a prechovávať k nim city, ako aj na vzájomnej závislosti medzi ľuďmi (jednotlivec nedokáže sám uspokojiť všetky svoje potreby, záujmy a ciele), je prirodzenou stránkou každej ľudskej bytosti (popri biologickej, psychickej a duchovnej). Nedostatočnú biologickú výbavu jednotlivca na prežitie (v porovnaní s inými živočíchmi) kompenzuje jeho schopnosť symbolicky komunikovať a racionálne myslieť. Tieto ľudské vlastnosti jednotlivca sa môžu rozvinúť len v spoločnosti, osobnosť jednotlivca sa tak rozvíja a formuje v procesoch socializácie.

kapitál [lat. > tal.] — vo všeobecnom význame: a) to, čo prináša stály (resp. zvýšený) úžitok; b) nahromadený majetok, väčšia peňažná hotovosť, bohatstvo, úspory;

1. ekon. hodnota (majetok), ktorej použitie prináša jeho vlastníkovi výnos (zväčšenie majetku). Kapitál mal (a má) v priebehu ekonomického vývoja spoločnosti viacero významov i foriem a pre veľkú rôznorodosť svojej podstaty sa v ekonomickej teórii stal zdrojom kontroverzných názorov. Termín kapitál pravdepodobne pochádza z lat. caput (hlava), resp. z tal. capitale a pôvodne označoval veľkosť (počet hláv) stáda dobytka. V 16. – 18. stor. merkantilisti stotožňovali kapitál s peniazmi. Kapitál ako ekonomickú kategóriu zaviedol v 19. stor. K. Marx a chápal ho ako hodnotu prinášajúcu nadhodnotu v dôsledku vykorisťovania námezdných robotníkov (Kapitál, Das Kapital, 3 zv., 1867, 1885, 1894), pričom kapitál rozdelil na konštantný a variabilný. Konštantný (stály) kapitál predstavujú výdavky vynaložené na nákup strojov, zariadení, budov, pôdy, surovín a materiálu, ktoré sa využívajú pri výrobe statkov a pri poskytovaní služieb. Zdroje vynaložené na jeho kúpu nie sú schopné vytvoriť dodatočnú pridanú hodnotu, t. j. na vyrobené statky a služby sa prenáša len určitá časť hodnoty konštantného kapitálu použitého pri ich výrobe. Pojem konštantný kapitál použili aj viacerí predstavitelia klasickej školy ekonómie (napr. D. Ricardo). Variabilný (premenlivý) kapitál slúži na nákup pracovnej sily a predstavuje zdroj zvyšovania hodnoty kapitálu v dôsledku toho, že pracovná sila ako tovar vytvára vyššiu hodnotu, než sama stojí; → marxizmus, → kapitalizmus. Predstavitelia klasickej ekonómie (napr. A. Smith, D. Ricardo, J. S. Mill) chápali kapitál najmä ako kapitálové statky (reálny kapitál), peniaze za kapitál nepovažovali, pretože tie podľa nich slúžia iba na sprostredkovanie výmeny. Úspory považovali za výdavky na kúpu reálnych kapitálových statkov. Teóriou kapitálu sa ďalej zaoberali predstavitelia rakúskej školy hraničnej užitočnosti (rakúskej národohospodárskej školy), ktorej sa pripisuje najväčší význam v rozvoji (subjektívnej) teórie kapitálu a úroku, napr. kritik marxizmu E. Böhm-Bawerk (Kapitál a úrok, Kapital und Kapitalzins, 1884 – 89, 2 zv.) nadviazal na teoretickú koncepciu ekonomických statkov rôzneho rádu (spotrebné statky sú statky prvého rádu a kapitálové statky predstavujú statky vyšších, za sebou nasledujúcich štádií) C. Mengera a sformuloval tzv. ážiovú teóriu úroku. Rakúsky austromarxista R. Hilferding v práci Finančný kapitál (Das Finanzkapital, 1910) použil na označenie kapitálu, ktorý vlastnia banky, poisťovne a investičné spoločnosti, termín finančný kapitál. Odlišné poňatie kapitálu predstavil vo svojich prácach J. B. Clark (Pôvod kapitálu, The Genesis of Capital, 1895), ktorý rovnako ako I. Fisher (Charakter kapitálu a dôchodku, The Nature of Capital and Income, 1906), považuje kapitál za permanentný fond automaticky generujúci produktivitu v podobe úroku. F. A. Hayek (Mytológia kapitálu, The Mythology of Capital, 1936) upozornil na nutnosť pochopiť úzky vzťah medzi mikroekonomickými a makroekonomickými aspektmi tohto pojmu.

V súčasnosti sa termín kapitál najčastejšie používa v týchto významoch:

a) v ekonomickej teórii v tradičnom chápaní jeden z troch základných výrobných faktorov (popri práci a pôde), ktorý je na rozdiel od práce a pôdy vyrobený ekonomickým systémom (nie je spoločnosti daný ako práca a pôda, ale závisí od jej ekonomickej aktivity) a predstavuje fixný vstup do výroby, input. Kapitál ako základný výrobný faktor môže mať formu fyzického alebo finančného kapitálu. Fyzický kapitál (aj reálny alebo skutočný kapitál) tvoria kapitálové statky (t. j. stroje, zariadenia, budovy ap.), ktoré nie sú určené na bezprostrednú spotrebu, ale na výrobu ďalších statkov a služieb (vyrobené tovary sa používajú ako inputy, teda ako vstupy, výrobné zdroje na ďalšiu výrobu). Je výsledkom investícií, charakterizuje ho dlhodobé použitie, pôsobí vo viacerých výrobných (transformačných) procesoch, pričom sa postupne fyzicky i technicky opotrebúva; opotrebovanie sa vyjadruje pomocou odpisov. Výnosom z neho je miera výnosu z kapitálu vyjadrená ako čistá produktivita kapitálu. Finančný kapitál, ktorého súčasťou je peňažný kapitál (toto najnovšie chápanie obidvoch pojmov súvisí s rozšírením chápania pojmu peniaze), je zdrojom fyzického kapitálu (resp. kapitálových statkov). Vystupuje v podobe rôznych finančných aktív (úspor, investičných, dôchodkových, poistných a iných fondov, účastín, obligácií a iných cenných papierov), ktoré sú vytvárané ekonomickými subjektmi tak, že časť svojich súčasných dôchodkov nespotrebujú (vzdávajú sa súčasnej spotreby s cieľom zvýšiť spotrebu v budúcnosti) a poskytujú ich za určitú cenu (úrok, dividendu ap.) tým, ktorí majú investičné príležitosti. Finančný kapitál umožňuje tomu, kto ponúka svoje zdroje, rast spotreby v budúcnosti a slúži ako prostriedok uchovania hodnoty. Neopotrebúva sa ako fyzický (reálny) kapitál a je zameniteľný za iné formy hodnôt.

Hranice medzi fyzickým (reálnym) a finančným kapitálom sú veľmi relatívne, pretože rast fyzického (reálneho) kapitálu je možný vďaka finančným zdrojom, ktoré zároveň vznikajú v dôsledku rastu produktívnosti fyzického (reálneho) kapitálu. Napr. účastiny možno chápať ako dokument finančného kapitálu, všetky vyvolané a s nimi súvisiace platby (napr. výška burzového kurzu, dividenda) sú však podmienené a určené efektívnosťou fungovania fyzického (reálneho) kapitálu. Kapitál je teda taký tovar (resp. služba), ktorý sa bude v budúcnosti používať na výrobu iných tovarov a služieb, sú to aj finančné zdroje, ktoré sú sprostredkujúcim faktorom na akvizíciu strojov, budov, zásob a iných foriem fyzického kapitálu, ktoré si podnik (organizácia) plánuje obstarať. Nadobúdanie kapitálu investovaním a jeho následné využitie vo výrobnom procese vychádza z rozhodnutia zvýšiť jeho hodnotu, zo získania fondov na financovanie expanzie pri akceptovaní potreby požičania si peňazí a z potrebnej diskontácie prítokov z kapitálu. Ak pri určitom použití, v určitej krajine ap. nie je možné kapitál vyššie zhodnotiť, stáva sa pri danom použití, resp. v danej krajine nadbytočným (prebytočným) a dochádza k jeho pohybu smerom k jeho vyššiemu zhodnoteniu.

K trom tradičným základným výrobným faktorom (inputom) sa v súčasnosti ako ďalší faktor priraďuje ľudský kapitál (aj intelektuálny kapitál) predstavujúci súhrn vrodených a získaných schopností, znalostí a zručností jednotlivca, ktoré zvyšujú jeho produktivitu pri vykonávaní ekonomických činností a prinášajú mu výnos (príjem) porovnateľný s výnosom z fyzického kapitálu. Delí sa na špecifický (využiteľný v určitom špecifickom type ekonomických činnosti) a nešpecifický (využiteľný v rôznych ekonomických činnostiach). Jedným z kľúčových procesov, pri ktorom dochádza k akumulácii ľudského kapitálu, je proces formálneho vzdelávania (→ teória ľudského kapitálu).

Podľa oblastí, v ktorých kapitál pôsobí, sa rozlišuje výrobný kapitál (aj produktívny kapitál, kapitál vo výrobnej forme; niektorí autori doň zahŕňajú aj pracovné sily), tovarový kapitál (kapitál vo forme tovarov) a bankový kapitál. Bankový kapitál (aj kapitál komerčnej banky) predstavuje vo všeobecnosti vlastné zdroje financovania aktív, schopnosť banky pokryť svojimi aktívami záväzky. Funkciami kapitálu komerčnej banky sú najmä financovanie (krytie) strát, vytváranie dôvery k banke a vytváranie „brzdy“ proti podstupovaniu nadmerného rizika. Kapitál komerčnej banky z kvalitatívnej a kvantitatívnej stránky sledujú inštitúcie zamerané na regulovanie bankovníctva a dohľad nad ním. Pri kvantifikácii kapitálu banky existujú dva základné prístupy: angloamerický prístup, ktorý definuje bankový kapitál ako čistú hodnotu aktív, t. j. ako hodnotu, ktorá by vlastníkovi zostala, ak by splatil všetky záväzky banky, a európsky, kontinentálny prístup vychádzajúci z účtovného stanovenia položiek kapitálu. V rámci celkových zdrojov banky (pasív) má kapitál banky nízky podiel; kapitálová primeranosť predstavuje pomer medzi kapitálom banky a rizikovo váženými aktívami. Dôležitá je nielen samotná výška bankového kapitálu, ale aj jeho kvalitatívna stránka, teda jeho štruktúra. Jednotlivé položky bankového kapitálu majú svoje osobitné účely a podmienky tvorby a použitia, preto pri vzniku problémových situácií v banke, napr. pri úhrade strát, nie sú všetky položky navzájom zastupiteľné ani rovnako dostupné (zložky kapitálu majú presne definované použitie v prípade vzniku konkrétnych rizík).

Zloženie kapitálu komerčnej banky určujú odporúčania Bazilejského výboru pre bankový dohľad (Basel Committee on Banking Supervision; jeden z výborov Banky pre medzinárodné platby), ktoré sú zakotvené v dohodách Basel I (1988), Basel II (2004) a Basel III (2010) a sú záväzné pre členské štáty výboru (pre iné štáty sa stávajú platnými po zapracovaní do národnej právnej úpravy príslušného štátu, v krajinách Európskej únie prostredníctvom smerníc).

Podľa odporúčaní Bazilejského výboru pre bankový dohľad sa kapitál komerčnej banky člení na dve vrstvy: prvú vrstvu predstavuje vlastný (základný) kapitál a druhú vrstvu dodatkový kapitál, pričom platí zásada, že prvú vrstvu tvoria kvalitnejšie a stabilnejšie zdroje než druhú vrstvu. Vlastný (základný) kapitál sa často stotožňuje s účtovným označením základné imanie. Výška základného imania banky je v jednotlivých krajinách stanovená zákonom, pričom sa zohľadňuje požiadavka na stabilitu banky a jej ochranu pred nesolventnosťou. Vymedzenie vlastného kapitálu je odvodené od právnej formy bankového subjektu a pozostáva z dvoch častí: zo splateného akciového kapitálu a z odkrytých rezerv. Splatený akciový kapitál predstavuje súčin menovitej hodnoty a počtu akcií. K odkrytým rezervám patria ážiové fondy, nerozdelený zisk, zákonné rezervy a rezervné fondy. Ážiové fondy sa vytvárajú vtedy, ak sa akcie predávajú za cenu, ktorá je vyššia než ich menovitá hodnota. Rezervy predstavujú pasíva banky, ktoré sa vytvárajú na základe predpokladaného znehodnotenia alebo úbytku aktív v budúcnosti. Rezervné fondy predstavujú fondy, ktoré sa tvoria zo zisku po zdanení. Zákonné rezervné fondy a ostatné rezervné fondy sú súčasťou vlastného kapitálu banky. Tieto fondy sa môžu použiť na krytie strát bežného obdobia, minulých rokov i na zvýšenie základného imania. Súčasťou vlastného (základného) kapitálu banky je aj hospodársky výsledok minulých rokov. Zložkami dodatkového kapitálu sú termínovaný podriadený dlh, hybridné kapitálové inštrumenty, rezervné fondy a rezervy na krytie strát z úverov, ako aj rezervy z prehodnotenia fixných aktív. Termínovaný podriadený dlh predstavuje vklad do kapitálu banky so splatnosťou nad 5 rokov. Banka pre medzinárodné platby odporúča, aby sa hodnota podriadeného dlhu diskontovala najmenej o 20 % ročne, čím sa dosiahne jeho splatenie za 5 rokov. Hybridné kapitálové inštrumenty majú charakter dlhu a súčasne sa započítavajú do kapitálu banky. Sú charakteristické najmä nezaistenosťou a podriadenosťou. R. 1996 bol ako tretia, najnižšia vrstva kapitálu komerčnej banky zavedený aj krátkodobý podriadený dlh (eliminovaný dohodou Basel III), ktorého zavedenie v rámci štátu bolo v kompetencii národných dohliadacích orgánov. Význam tohto dlhu spočíval v možnosti zavedenia kapitálového krytia nielen na úverové, ale aj na trhové riziká (kurzové, úrokové, akciové a komoditné riziko). Podmienkou jeho započítania do kapitálu banky bolo, že jeho minimálna splatnosť bola stanovená na dva roky. Skoršie splatenie krátkodobého podriadeného dlhu ani úroku z neho nebolo možné, ak by sa tým porušila požiadavka minimálneho kapitálového krytia uvedených rizík.

Vývoj pravidiel zloženia kapitálu banky smeruje k tomu, aby sa zvyšoval podiel kvalitného kapitálu banky v rámci prvej vrstvy. Dosiahnutie požadovanej úrovne kapitálu si vyžaduje určité náklady, ovplyvňuje ceny produktov, ziskovosť banky a jej konkurenčnú schopnosť. Výška kapitálu je limitujúcim faktorom pri stanovovaní úverovej angažovanosti (25 % kapitálu banky ako maximálna výška úveru jednému klientovi alebo skupine vzájomne prepojených subjektov), pri stanovovaní maximálnych hraníc otvorených devízových pozícií bánk, ako aj pri nadobúdaní majetkových podielov v spoločnostiach, ktoré nie sú bankami. Sleduje sa pri nadobúdaní majetkového podielu v banke, ak ide o zákonom sledovaný majetkový podiel (5 %, 10 %, 20 %, 33 % alebo 50 %) v jednej alebo v niekoľkých operáciách priamo alebo pri konaní v zhode. Znižovanie kapitálu banky v dôsledku strát môže byť príčinou odňatia licencie, ak pokles kapitálu presiahne zákonom stanovené tempo;

b) v mikroekonomike (v oblasti podnikového hospodárstva) predstavuje podnikový kapitál hodnotu všetkých aktív, ktoré podnik využíva v rámci výrobného (transformačného) procesu, resp. pri poskytovaní služieb. Tvoria ho dlhodobý hmotný majetok, dlhodobý nehmotný majetok, finančný majetok, zásoby a peňažné prostriedky ap. Delí sa na fixný a obežný kapitál. Fixný kapitál zahŕňa všetky nefinančné kapitálové aktíva podniku (napr. stroje), ktoré majú dlhodobú životnosť a sú charakteristické pre príslušný výrobný proces; je to teda peňažná hodnota vyjadrujúca hodnotu kapitálových statkov určených na výrobu tovarov a služieb (→ základné prostriedky). Obežný kapitál (aj obehový, obratový, cirkulujúci) je krátkodobý, spotrebúva sa v jednom výrobnom procese a musí byť neustále nahrádzaný. V procese činnosti podniku mení svoje formy (obracia sa) a jeho hodnota sa prenáša do ceny nových výrobkov. Môže byť hmotný (v podobe výrobných zásob – základné a pomocné suroviny, materiál, palivá, nakupované polotovary, zásoby náhradných dielov ap.) a nehmotný (napr. klasická ekonómia považuje za súčasť obežného kapitálu aj prostriedky vynaložené na mzdy). Podľa pôvodu zdrojov, z ktorých bol majetok podniku vytvorený, sa rozlišuje vlastný kapitál tvorený vlastnými zdrojmi (základný kapitál, rezervné fondy, nerozdelený zisk ap.) a cudzí kapitál predstavujúci dlh podniku, ktorý podnik musí v určitej lehote splatiť (bankové úvery, pôžičky, obligácie, dlžobné úpisy ap.). Podiel jednotlivých zložiek vlastného a cudzieho kapitálu na celkovom kapitáli podniku sa nazýva kapitálová štruktúra, ktorá závisí od veľkosti podniku, rýchlosti obratu kapitálu, organizácie odbytu ap. Kapitál vynaložený na preskúmanie a vytvorenie začiatočnej koncepcie podniku v etape pred začatím činnosti podniku sa nazýva zakladajúci kapitál. Prostriedky (kapitál), ktoré sú potrebné na zriadenie firmy alebo spoločnosti a ktoré do podniku vložil jeho vlastník, sa nazývajú základný kapitál, v akciových spoločnostiach a v spoločnostiach s ručením obmedzeným sa niekedy označujú aj ako akciový alebo účastinný kapitál. Podľa právnej úpravy z 1992 sa na Slovensku označuje základný kapitál ako základné imanie, v štátnych podnikoch ako kmeňové imanie. Percentuálny podiel vloženého kapitálu fyzickej alebo právnickej osoby na celkovom základnom imaní spoločnosti (podniku) sa nazýva kapitálová účasť. Rizikový kapitál (venture kapitál, rozvojový kapitál) predstavuje externý stredno- až dlhodobý zdroj financovania podnikov (firiem) spoločnosťou rizikového kapitálu výmenou za majetkovú účasť v nich, t. j. ide o investície prostredníctvom akciového alebo podielového vstupu špecializovaných spoločností (rizikového kapitálu) určené na rozvoj, rozbeh alebo na transformáciu najmä malých a stredných podnikov, ktoré sú pre svoj rastový a inovačný potenciál perspektívne. Po uskutočnení podnikateľského zámeru špecializovaná spoločnosť (spoločnosť rizikového kapitálu) odpredáva svoj majetkový podiel zväčša financovanej firme a získané financie používa na opätovné investovanie formou kapitálovej účasti v ďalších podnikoch;

c) súhrn všetkých kapitálovo silných podnikov v krajine;

2. spoločenský kapitál — v sociológii nejednoznačne definovaný pojem najčastejšie chápaný ako vlastnosť skupiny (spoločenskej siete), t. j. ako kolektívny statok, ktorý sa generuje na permanentnej výmene (materiálnej či symbolickej povahy) medzi členmi spoločenstva a produkuje ich vzájomnú solidaritu, dôveru a vnútroskupinovú súdržnosť, pričom spôsob i ciele jeho použitia takmer výlučne závisia od jednotlivcov. Pojem spoločenský kapitál bol inšpirovaný ekonomickými teóriami kapitálu a teóriami racionálneho výberu. Teórie spoločenského kapitálu sú dosť rozmanité a nesúrodé. Jedna zo snáh o ich systematizáciu vedie k odlišovaniu rôznych druhov kapitálu, napr. societálneho, ľudského, spoločenského, ekonomického, kultúrneho, symbolického, politického, verejného, viažuceho, premosťujúceho ap. Vo všeobecnosti možno odlíšiť dva ťažiskové smery teórií spoločenského kapitálu. Teória, ktorá vznikla v 1. pol. 20. stor. v USA, ho chápe najmä ako zdroj spoločenskej kontroly v podobe internalizovaných noriem správania v skupine a poukazuje na oslabenie či rozpad prvotných spoločenských väzieb. Významne ju rozvinuli najmä James Samuel Coleman (*1926, †1995), R. D. Putnam a F. Fukuyama. Druhý smer, ktorého predstaviteľom je napr. P. F. Bourdieu, považuje spoločenský kapitál za zásadu diferenciácie spoločenského priestoru, ktorá vedie k aktivizácii reálnych i potenciálnych spoločenských zdrojov prostredníctvom spoločenského konštruovania vzťahových sietí medzi jednotlivcami a skupinami. Teóriám spoločenského kapitálu sa často vyčíta, že sa sústreďujú najmä na skúmanie rozpadových tendencií súčasných spoločností (zánik sprostredkujúcich spoločenských štruktúr, oslabovanie a zánik primárnych spoločenských vzťahov, oslabovanie dôvery) a oveľa menej pozornosti venujú vzniku a priebehu nových druhov spoločenských vzťahov, často idealizujú komunitu a spoločenský kapitál chápu aktivisticky a nekriticky kladne, predpokladajúc, že ľudia by mali dobrovoľne participovať na verejných záležitostiach, pretože inak sa správajú nespoločensky a podporujú anómiu (→ anarchia). Zazlieva sa im aj podriaďovanie ľudského správania ekonomickej logike (kapitál možno vlastniť, ponúkať i zbavovať sa ho podobne, ako je to s tovarmi na trhu). V súčasnej slovenskej sociológii rozvinuli problematiku societálneho (ľudského, sociálneho a kultúrneho) kapitálu najmä P. Gajdoš a J. Pašiak.

Karásek, Jozef, 25. 6. 1930 Nemšová, okres Trenčín – 9. 5. 1993 Bratislava — slovenský sociológ. Študoval na Filozoficko-historickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde do 1956 pôsobil, od 1956 pôsobil na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1965 – 86 vedúci Katedry sociológie). Reprezentoval marxistický prístup k budovaniu sociologickej teórie a metodológie. Jeho rané publikácie O spoločenskom bytí a spoločenskom vedomí (1961) a Výroba, veda, technika (1965) boli orientované na problematiku vedecko-technického rozvoja v ČSSR. Neskôr sa zaoberal metodologickými otázkami skúmania verejnej mienky, spolu s M. Katriakom a Petrom Ondrejčekom (*1909, †1996) aplikoval výskumnú metodiku vypracovanú v Gallupovom ústave v USA na podmienky Slovenska. V 70. a 80. rokoch 20. stor. spolupracoval s Výskumným ústavom kultúry v rámci Kabinetu sociológie a prognostiky kultúry. Cenným prínosom boli poznatky získané v oblasti výskumu kultúrnej úrovne a kultúrnych potrieb obyvateľstva Slovenska. Autor viacerých učebných textov a metodologických príručiek z oblasti sociológie. Spoluzakladateľ (1964) Slovenskej sociologickej spoločnosti pri SAV a jej dlhoročný podpredseda.

kariéra [fr.] —

1. vzostupná sociálna mobilita jednotlivca v spoločnosti alebo v profesii. Najčastejšie ide o úspešný postup jednotlivca k vyššiemu sociálnemu postaveniu, ktoré je spojené s vyššou prestížou, väčším podielom na moci a vyšším finančným príjmom. Úsilie jednotlivca tvrdo a bezohľadne dosiahnuť vyššie postavenie alebo popredné miesto v zamestnaní, v spoločenskom alebo v politickom živote sa označuje pojmom karierizmus;

2. profesijná dráha jednotlivca od jej začiatku až po daný okamih. Zahŕňa vzostup i zostup jednotlivca v profesii alebo v spoločnosti.

kasta [lat. > port.] —

1. v krajinách južnej Ázie (India, Bangladéš, Nepál, Pakistan, Srí Lanka) prísne uzavretá jednotka hierarchicky usporiadaného spoločenského systému, výlučná skupina osôb, resp. ich sociálny status, ktorý je vopred určený narodením. Základom kastového systému je viera, že skutky človeka (→ karma) určujú jeho ďalšie prevtelenia (→ reinkarnácia), ako aj viera, že človek musí zachovávať morálne pravidlá (→ dharma) vyplývajúce z jeho zaradenia v spoločnosti. Pôvod systému sa odvozuje od tradičného delenia árijskej spoločnosti (→ Árijci) na štyri stavy, varny (brahmani – kňazi a obetníci; kšatrijovia – vládcovia a bojovníci; vaišjovia – kupci a roľníci; šúdrovia – remeselníci a sluhovia), o ktorých sa zmieňujú posvätné védske texty (→ védy). Tradícia odvozuje varny od rôznych častí tela (hlavy, paží, brucha, nôh) kozmického tvorcu Brahmu a funkciu každej určovala miera rituálnej čistoty, ako aj osobných schopností vykonávať určené povinnosti (štúdium véd, ochrana spoločnosti, hospodárstvo a obchod, remeslá, služba ostatným). Ide o kozmické usporiadanie, v ktorom sú vrodené vlastnosti chápané ako dedičné. Varny sú vzájomne exkluzívne, endogamné a hierarchicky usporiadané na základe rodom určenej sociálnej roly: na vrchole sú brahmani, na najnižšom stupni spoločnosti šúdrovia (spoločne so skupinou nedotknuteľných, ktorí sú však mimo varnového systému). V rámci tohto tradičného varnového usporiadania spoločnosti, ktoré bolo založené na náboženskom princípe (→ hinduizmus), sa v súvislosti s rozvojom poľnohospodárstva (premena kočovných pastierskych skupín na usadlých obrábateľov pôdy), miest, obchodu a remesiel postupne utvoril hierarchický sociálny kastový systém založený na deľbe práce.

Tento dlhodobý proces prebiehajúci približne od mladšieho védskeho obdobia (od 6. stor. pred n. l., na juhu neskôr) viedol k utváraniu početných spoločenstiev vznikajúcich nielen na základe zdedených zamestnaní a tradícií, ale napr. aj na základe náboženskej či etnickej príslušnosti. Tieto spoločenstvá, v indických jazykoch nazývané džáti (zrodenie; postavenie v rámci systému určuje princíp narodenia, t. j. človek sa do určitého spoločenstva narodí, a ak nie je pre vážne previnenie vylúčený, ostane v ňom doživotne), sa po príchode Portugalčanov v 15./16. stor. začali označovať ako kasty (termín kasta nie je v indických jazykoch známy). Varnu však nemožno stotožniť s kastou, pretože štyri varny sú stále a nemenné, tvoria však základný rámec vertikálneho, hierarchického členenia hinduistickej kastovej spoločnosti: brahman si aj napriek tomu, že vykonáva podradné zamestnanie, zachováva vysoký rituálny status, na druhej strane ekonomická prosperita nezaručuje príslušníkom nižších kást sociálny vzostup. Každú džáti možno teoreticky priradiť k určitej varne; varny dávajú regionálne aj sociálne roztrieštenej indickej spoločnosti jednotný ideologický rámec. Tento zjednodušujúci postup používali od 1901 britské koloniálne úrady pri sčítaní indického obyvateľstva. V súčasnosti zahŕňa kastový systém asi 3-tis. kást a 25-tis. podkást. K základným črtám kastového systému patrí prísne oddelenie jednotlivých sociálnych skupín, dedičná špecializácia činností, odmietanie vzájomných kontaktov medzi skupinami a jednoznačná sociálna hierarchia. Spoločenské postavenie členov kást určuje status povolania, ktoré vykonávajú. Kastu obyčajne tvoria vykonávatelia tradičných povolaní, ktorí ich môžu poznamenať určitou mierou rituálneho znečistenia. Fyzický dotyk s určitými skupinami ľudí (napr. s upratovačmi mŕtvol a odpadu, čističmi toaliet, kožiarmi) ostatných rituálne znečisťuje, preto tieto skupiny stoja mimo kastového systému a ich príslušníci bývajú označovaní ako nedotknuteľní (v súčasnosti sa pre nich ustálilo označenie dalitovia, t. j. utláčaní). Medzikastové styky sa riadia prísnymi predpismi týkajúcimi sa napr. spoločného stolovania (stolovať možno len s príslušníkom vlastnej kasty) a pravidlom endogamie (sobáše možno uzatvárať len vnútri danej kasty). Prestup z nižšej do vyššej kasty nie je možný, spoločenský vzostup umožňuje okrem ekonomických faktorov dodržiavanie zvyklostí typických pre vyššiu kastu (vegetariánstvo, abstinencia, rituálne čistý spôsob prípravy jedla, striktnejšie pravidlá pri uzatváraní manželstva). Osobitne vyhranenú podobu získal kastový systém medzi vyznávačmi ortodoxného hinduizmu, jeho prejavy sa niekedy vyskytujú aj u vyznávačov sikhizmu, islamu, ako aj medzi kresťanskými konvertitmi. Naopak, neortodoxné smery hinduizmu, ako aj buddhizmus a džinizmus kastové delenie neuznávajú. S cieľom oslobodiť dalitov od kastovej diskriminácie vzniklo na prelome 19. a 20. stor. reformné hnutie presadzujúce hromadné prestupy k buddhizmu. Odstránenie kastovníctva požadovali aj indickí reformátori 19. a 20. stor. (S. Vivékánanda, M. K. Gándhí). Napriek tomu, že indická ústava kastovú diskrimináciu zakazuje, tradícia kastovníctva pretrváva najmä na vidieku dodnes. Črty kastového systému sa môžu vyskytovať aj v iných spoločenstvách, známe sú napr. u Rómov;

2. prenesene určitá profesijná skupina (napr. lekári, vojaci, umelci ap.), ktorá sa vedome odlučuje alebo izoluje od ostatnej spoločnosti na základe povolania, majetku a i., udržuje si sociálny odstup od iných skupín (profesií) a vyznačuje sa vysokou mierou samoregulovania, dedenia profesií či preferovania sobášov v rámci tej istej skupiny.

Katriak, Martin, 31. 7. 1913 Čačín, dnes miestna časť obce Čerín – 4. 1. 1999 Bratislava — slovenský sociológ a kultúrno-osvetový pracovník. R. 1932 – 36 študoval na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, 1939 – 48 (s prerušením) filozofiu a psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ na viacerých miestach, 1946 – 54 na Povereníctve školstva, vied a umení (prednosta oddelenia pre vedu a výskum), 1955 – 60 v Osvetovom ústave, od 1960 vo Filozofickom ústave SAV, 1965 – 77 v Sociologickom ústave SAV (1970 – 74 zástupca riaditeľa), súčasne externe pôsobil na viacerých vysokých školách.

Zaoberal sa sociológiou práce, výskumom v oblasti kultúry a osvety a riešením viacerých metodologických a teoretických otázok sociologického výskumu. Autor sociologických prác Metodika osvetového výskumu (1957), Metodologické zásady sociologického bádania (1968), Metódy a techniky sociologického výskumu (1975), Devičany v socialistickej výstavbe. Sociologická monografia (1980) a Sociológia fajčenia (1987), viacerých štúdií a empirických výskumov, spoluautor práce Sociologický výskum, jeho príprava a uskutočňovanie (1971). Spoluzakladateľ Slovenskej sociologickej spoločnosti (1964; 1966 – 69 jej predseda).

každodenná kultúra — súhrn poznatkov a skúseností, ktoré podmieňujú spôsob života, obvyklé, všedné správanie a konanie jednotlivca, sociálnych skupín alebo spoločnosti v určitom čase. Každodenná kultúra prostredníctvom vopred daných vzorov správania, postojov a spoločensky akceptovaných pravidiel ovplyvňuje organizáciu každodenného života a návyky ľudí. Ako súhrn poznatkov a skúseností zároveň ovplyvňuje predstavy človeka, sociálnych skupín alebo spoločnosti o každodennosti v určitom historickom období. Nazhromaždené skúsenosti a ich manifestácia v materiálnych a nemateriálnych produktoch každodennej činnosti človeka sa spravidla odovzdávajú z generácie na generáciu. Každodenná kultúra súčasne predstavuje dynamický jav, ktorý podlieha premenám pod vplyvom sociálnych, politických, ekonomických, ideologických a i. zmien v konkrétnych spoločnostiach a historických obdobiach. Je predmetom výskumu v spoločenských vedách, ako sú etnológia, kulturológia, sociológia, sociálna a kultúrna antropológia, sociálna história ap.

Pojem každodenná kultúra sa rozšíril koncom 60. a v prvej polovici 70. rokov 20. stor. pod vplyvom zamerania spoločenských vied na výskum každodennosti. Vo svojej podstate odkazuje na koncept pojmu životný svet (Lebenswelt; resp. každodenný život) E. Husserla, na ďalšie rozpracovanie tohto pojmu najmä A. Schützom a T. Luckmannom v podobe štruktúr každodenného života (Strukturen der Lebenswelt) i na všeobecný pojem kultúry ako spôsobu života. Termín sa používa najmä v nemeckej a stredoeurópskej terminológii spoločenských vied (nem. Alltagskultur, čes. každodenní kultura, kultura všedního dne, poľ. kultura codzieności ap.). V anglosaskej a frankofónnej terminológii je tento pojem zriedkavejší a namiesto neho sa používa termín každodenný život (angl. everyday life, fr. vie quotidienne) a všeobecný pojem kultúra.

každodennosť — vo všeobecnosti rutinný priebeh denného a týždenného cyklu u jednotlivého človeka (indivídua), malých a väčších skupín či spoločnosti, stav, v ktorom sa nevyskytuje nič nové, všednosť, obyčajnosť. V spoločenských vedách sa každodennosť chápe ako skúsenosť človeka a vnímanie toho, čo sa v jeho predstavách objavuje každodenne, je výrazom normálnosti, rutiny. Skúmaním každodennosti sa zaoberajú filozofia (fenomenológia, existencializmus, neomarxizmus), história, etnológia, kulturológia, kultúrna antropológia, sociálna antropológia, a najmä sociológia v rámci svojho špecializovaného odvetvia sociológie každodennosti, každodennosť preto predstavuje jeden zo základných kulturologických a sociologických pojmov;

1. filoz. z bezprostredného hľadiska bežného človeka vlastnosť každodenných entít a procesov ako jedincovi vopred daná, samozrejme, všedne a s pravidelnosťou pociťovaná a vnímaná realita previazaná vzťahmi špecializovaných hmotných entít, materiálne a kultúrne prostredie, v ktorom indivíduum uspokojuje svoje potreby. Z filozofického hľadiska pribúda k materiálnemu aspektu každodennosti konkrétna skúsenosť človeka limitovaná procesmi poznávania, porozumenia/neporozumenia a zabúdania. Teória poznávania považuje každodennosť za apriórne, vopred dané pociťovanie (prežívanie, chápanie) skutočnosti realizovanej v rozmanitých konkretizovateľných významoch. Intersubjektívna každodennosť funguje ako systém kognitívnych a normatívnych pravidiel ustanovených v spoločnosti vopred, dohodou. Pojmom každodennosť sa v rámci svojich filozofických systémov zaoberali predovšetkým E. Husserl (pojem životného sveta, nem. Lebenswelt, pretlmočený do podoby každodenného života) a L. Wittgenstein;

2. sociol. súhrn všedných pravidelne sa opakujúcich činností (práca, odpočinok, resp. spánok, jedlo, telesná hygiena ap.), ktoré sú základom sociálnej reprodukcie indivídua (skupiny, spoločnosti), riadia sa známymi, spravidla nepísanými pravidlami, sú špecificky časovo a priestorovo usporiadané a ich vykonávanie predpokladá určitý objem poznania zafixovaný v tzv. zdravom rozume a vyjadrovaný bežným, hovorovým jazykom. Sociologické skúmanie každodennosti sa uberá rôznymi smermi, medzi ktorými prevláda bezprostredná deskripcia reprodukčných aktivít bežného človeka dennodenne vykonávaných v rámci jeho súkromného života. Táto koncepcia umožňuje interpretovať každodennosť ako priestor, v ktorom jednotlivec môže odporovať nadvláde neosobných inštitúcií. Pokusom o prekonanie tohto prístupu na analytickejšej úrovni sa stalo Husserlovo chápanie každodennosti ako životného sveta (Lebenswelt), ku ktorému sa možno dostať v dôsledku fenomenologickej redukcie sveta vedy. Pre fenomenologickú sociológiu a etnometodológiu sa každodennosť javí ako zvrchovaná realita, ako samozrejmý nereflektovaný svet ovládaný bežnou racionalitou metodicky a účelovo konajúceho jednotlivca, ale takou, ktorá je v podstate izomorfná s vedeckou racionalitou. Prednosťou tohto pohľadu je systémové vnímanie každodennosti ako určitého organického celku, ako aj úsilie o analytický prienik k jej skrytému pozadiu. Významným podnetom na súčasný výskum každodennosti sa stal prístup zakladateľa dramaturgickej sociológie E. Goffmana upozorňujúci na rôzne podoby bezprostrednej ľudskej komunikácie v ich prirodzenom prostredí. Prejavil sa nárastom záujmu o skúmanie správania na verejnosti v podmienkach moderného mesta. Napr. sledovanie veľkomestského života inšpirovalo francúzskeho teoretika každodennosti Michela Maffesoliho (*1944) k pomenovaniu takých trendov postmodernej spoločnosti, ako sú neotribalizmus, nomádstvo, orgiastika ap.

klan [keltské jazyky] —

1. príbuzenská skupina ľudí odvodzujúca svoj pôvod od jedného spoločného (často totemického; → totem) predka. Na rozdiel od rodu pri klane zväčša nie je možné dokázať (skutočný alebo fiktívny) pokrvný vzťah. Zvyčajne sa za klan považujú len unilineárne skupiny ľudí (odvodzujúce svoj pôvod od spoločného predka len po jednej línii, od ženy alebo od muža; → matrilinearita, → patrilinearita), nie je to však všeobecne platné kritérium. Klany sú spravidla exogamné (→ exogamia). Predok symbolizuje sociálnu jednotu a identitu členov klanu. Klanová príslušnosť hrá úlohu v mnohých činnostiach a rituáloch a je politicky významná. Klan je väčšou príbuzenskou skupinou než rod a menšou než frátria;

2. hist. rodové zväzy v Škótsku, Írsku a vo Walese odvodzujúce svoj pôvod od spoločného (často mýtického) predka. Nadväzovali na sociálnu kultúru Keltov a ich vznik bol spojený s potrebou usadlého spôsobu života. Boli organizované na princípoch tradičnej patriarchálnej rodiny a spoločného, najmä pozemkového vlastníctva. Príslušnosť ku klanu znamenala nárok na podiel zo spoločne užívanej pôdy, na užívanie pastvín i na pomoc vo všetkých oblastiach života (sociálnej, hospodárskej, vojenskej), ako aj povinnosť vzájomnej solidarity. Na čele klanu stál náčelník s bezvýhradnou autoritou. Klany sa identifikovali s ovládnutým geografickým územím, ktorého centrom bol zvyčajne hrad, kde sa konávali aj pravidelné zhromaždenia, ako aj s erbom alebo s iným symbolom (napr. v Škótsku neskôr so vzorom na kilte; → tartan). Príslušnosť ku klanu sa vyjadrovala predponou pred priezviskom (v Írsku Ó alebo O’, napr. Ó Dálaigh, O’Connell; v Škótsku Mac, napr. MacDougall, MacDonald). V Írsku sa začal prechod kmeňov na klanové spoločenstvá okolo 670, v 7. – 8. stor. tam jestvovalo množstvo malých kráľovstiev (túath) s klanovým systémom. V Škótsku siahajú začiatky klanov do 6. stor., klany z oblasti sev. Škótska (Highlands) zohrali v 18. stor. významnú úlohu v období jakobitských povstaní, keď ich územie slúžilo ako základňa prívržencov jakobitov. Klany mali významnú úlohu aj ako organizačné jednotky v boji proti Angličanom. Klanový systém zanikol v Írsku koncom 16. a začiatkom 17. stor., v Škótsku na konci 18. stor. po porážke jakobitov, keď mnoho významných príslušníkov klanov emigrovalo do Ameriky. Oživenie záujmu o tradíciu klanov nastalo v 19. a 20. stor. a súviselo s prebudením záujmu o národnú históriu i so snahou o dosiahnutie istej miery samostatnosti. V Škótsku zabezpečuje registráciu klanov heraldický úrad Court of Lord Lyon v Edinburghu. R. 1989 vznikla v Írsku organizácia Klany Írska (Clans of Ireland), ktorej cieľom je zostavenie a dopĺňanie registra írskych klanov;

3. skupina rodín v príbuzenskom vzťahu, rod (napr. rodinný klan, kennedyovský klan);

4. v prenesenom význame vnútorne úzko previazaná skupina ľudí, ktorú spája silný spoločný záujem (napr. mafiánsky klan).

klasifikácia [lat.] —

1. vedecká metóda organizácie poznania a zároveň spôsob spracovania údajov s cieľom ich efektívnejšieho použitia alebo hľadania súvislostí medzi nimi; a) konceptuálna analytická metóda slúžiaca na usporiadanie a zatriedenie entít (údajov) do skupín na základe zvoleného klasifikačného princípu (kritéria klasifikácie), aj aplikácia tejto metódy na usporiadanie a zaraďovanie entít podľa ich vlastností. Tradične je klasifikačným princípom logické delenie (úplná dichotómia, dichotómia bez zostatku) vlastností určitej iniciálnej vzorky entít (summum genus) do podmnožín na základe ich spoločných prvkov (resp. na základe podobností a odlišností ich vlastností) nazývané aj klasifikácia zhora. U Aristotela je základom logického delenia dvojčlenná (binomická) definícia použitá na označenie jednotlivej entity a určujúcej vlastnosti tejto entity, t. j. jej rodu (genus) a druhu (špecifická vlastnosť, differentia specifica). Množina spoločných vlastností určitého charakteru predstavuje rod, ktorý zároveň zahŕňa komplementárne podmnožiny špecifických vlastností (differentia). Špecifické vlastnosti určujú (definujú) druh entity, ktorý sa odlišuje od iných členov toho istého rodu, pričom špecifická vlastnosť určuje druh úplne (a formuje ďalej nedeliteľnú podmnožinu) alebo ho neurčuje úplne a dá sa ďalej podľa ďalších subordinovaných spoločných a odlišujúcich vlastností entít hierarchicky deliť na menšie podmnožiny atď., až kým odlišujúce vlastnosti nie sú vyčerpané. Takto určené množiny entít predstavujú klasifikačné skupiny s jedinečným klasifikačným miestom nazývané kategórie alebo taxa. Niektorí autori považujú logické delenie (klasifikácia zhora) za jediný druh klasifikácie ako metódy. Podľa tradičného prístupu vychádzajúceho z esencialistického stanoviska je druhom klasifikácie zhora aj taxonómia; b) výsledok klasifikačnej aktivity (klasifikačný zoznam, klasifikačný systém), ktorý má charakter hierarchickej štruktúry vytvárajúcej logický strom, mriežku alebo iné usporiadanie. Môže byť štrukturálny (napr. periodická sústava prvkov) alebo historický (napr. evolučný strom).

V súčasnosti sa ako klasifikácia označuje nielen triedenie vlastností, ale aj triedenie predmetov, javov ap. (klasifikácia jazykov, → jazyk, význam 2; klasifikácia múzeí; klasifikácia zbierok; klasifikácia klímy; klasifikácia oblakov; klasifikácia stromov; klasifikácia zemín; klasifikácia vied, → veda; klasifikácia hviezd, → Harvardská klasifikácia, → spektrálna klasifikácia hviezd; klasifikácia knižničných dokumentov, → knihovnícko-bibliografická klasifikácia), ako aj iné spôsoby organizácie vedeckého poznania – hierarchické (systematizácia, druhy polytetickej taxonómie) a nehierarchické (typológia, nomenklatúra, stratifikácia), ktoré nie sú výsledkom aplikácie klasifikačnej metódy. Napr. Deweyho desatinné triedenie považované za klasifikáciu začalo vznikať ako taxonómia, časom sa však jemnejším triedením, parcializáciou a premostením oddelených kategórií stalo menným zoznamom (nomenklatúrou), podobne Medzinárodná štatistická klasifikácia chorôb a príbuzných zdravotných problémov je triedením na základe aplikácie rôznych klasifikačných princípov a nepredstavuje klasifikáciu, ale nomenklatúru.

V biológii predstavuje klasifikácia usporadúvanie organizmov podľa určitých kritérií do logicky organizovanej schémy, do skupín, resp. do taxonomických jednotiek. Táto schéma je zvyčajne hierarchická, pozostáva z veľkých zoskupení organizmov – ríš (napr. rastlinná a živočíšna ríša; → klasifikácia rastlín, → klasifikácia živočíchov), ktoré sa ďalej delia na podskupiny (napr. rady a čeľade). Biologickou klasifikáciou sa zaoberajú systematická biológia (→ taxonómia), fenetika, fylogenetika (→ fylogenéza) a kladistika. Biologické klasifikačné systémy prechádzajú neustálym vývojom; údaje získané metódami molekulárnej biológie a genetiky v mnohých prípadoch podporujú hypotézy o monofyletickosti skupín, ktoré sa rozlišujú na základe podobnosti morfologických znakov, čo potvrdzuje, že určitý klasifikačný systém pravdivo odráža evolúciu a príbuzenské vzťahy medzi organizmami.

V matematike klasifikácia predstavuje rozdeľovanie objektov do tried ekvivalencie (relácia, rozklad množiny) vzhľadom na určitú reláciu ekvivalencie podľa charakteristických vlastností. Napr. klasifikácia nenulových, konečne generovaných vektorových priestorov nad daným poľom vzhľadom na reláciu lineárnej izomorfnosti (lineárna transformácia) je úplne daná rozmerom (dimenziou) ako charakteristickou vlastnosťou: dva konečne generované reálne vektorové priestory patria do tej istej triedy ekvivalencie práve vtedy, keď majú ten istý reálny rozmer. Na druhej strane však napr. nie je známy súbor charakteristických vlastností, ktorý by úplne určoval klasifikáciu topologických priestorov vzhľadom na reláciu homeomorfnosti (topologický priestor X je homeomorfný s priestorom Y, ak existuje spojité zobrazenie g: X → Y, ktoré je bijektívne (→ bijekcia) a ktorého inverzné zobrazenie g^-1: Y → X je spojité). Hľadanie klasifikácie alebo aj uvedomenie si ťažkostí s ňou spojených bolo a je dôležitým činiteľom v rozvoji matematiky, keďže často vedie k nachádzaniu nových súvislostí medzi teóriami a k vypracúvaniu nových konštrukcií, metód i celých teórií. Napr. ťažkosti s klasifikáciou topologických priestorov vzhľadom na reláciu homeomorfnosti boli dôležitým impulzom na vznik a rozvoj veľmi plodných, relatívne mladých oblastí matematiky, napr. algebraickej topológie a diferenciálnej topológie (teória, ktorá sa zaoberá najmä diferencovateľnou varietou a diferencovateľným zobrazením medzi varietami). Všeobecnými otázkami klasifikácie v matematike (napr. mierou ťažkostí spojených s klasifikáciou vzhľadom na danú reláciu ekvivalencie) sa zaoberá matematická logika;

2. ped. forma hodnotenia vzdelávacích (študijných) výsledkov a správania žiakov (študentov) vyjadrená kvantitatívne hodnotiacim stupňom (známkou). Na Slovensku sa hodnotenie žiakov (študentov), ktoré má informatívnu, korekčnú, motivačnú a i. funkciu, riadi metodickými pokynmi Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, pričom sa uskutočňuje v súlade s požiadavkami jednotlivých vzdelávacích (študijných) programov, výkonových štandardov a rozvoja všeobecných kompetencií žiakov (študentov). Vo výchovno-vzdelávacom procese sa uskutočňuje priebežná (čiastkových výsledkov a prejavov) a celková (na konci 1. a 2. polroka na základných a stredných školách, resp. na konci semestra na vysokých školách) klasifikácia žiakov (študentov). Na základných a stredných školách sa vyjadruje piatimi (1 = výborný, 2 = chválitebný, 3 = dobrý, 4 = dostatočný, 5 = nedostatočný) a na vysokých školách šiestimi (A = výborne, B = veľmi dobre, C = dobre, D = uspokojivo, E = dostatočne, FX = nedostatočne) klasifikačnými stupňami. Správanie sa klasifikuje iba na základných a stredných školách, a to štyrmi stupňami (veľmi dobré, uspokojivé, menej uspokojivé, neuspokojivé). Ďalšou formou hodnotenia je slovné hodnotenie, ktorým sa hodnotia výsledky žiakov v prípravnom a nultom ročníku i v jednotlivých ročníkoch 1. stupňa základných škôl; používa sa aj kombinácia klasifikácie a slovného hodnotenia.

klebety — neoverené, často úmyselne zveličené alebo aj nepravdivé informácie zvyčajne hanlivého charakteru týkajúce sa konkrétnej osoby. Môžu byť nástrojom sociálnej kontroly, ich rozširovanie môže znížiť spoločenskú prestíž dotknutých osôb. Šírenie klebiet môže prebiehať aj konšpiračne. Klebety zo života celebrít sú predmetom záujmu bulvárnych médií, v záujme udržania pozornosti publika sú niekedy objednané aj dotknutou osobou.

klientela [lat.] — klienti (zákazníci) využívajúci služby určitého poskytovateľa.

klientelizmus [lat.] — zneužívanie politického alebo profesionálneho postavenia (napr. v štátnej správe) na uprednostňovanie a podporovanie záujmov jednotlivcov alebo záujmových skupín za určitú protislužbu (poskytnutie daru alebo určitých výhod od týchto jednotlivcov alebo skupín); → korupcia.

klub [angl.] —

1. a) dobrovoľný spolok alebo združenie s rôzne silnou organizačnou štruktúrou slúžiace na podporovanie spoločných záujmov (zvyčajne profesijných, napr. klub novinárov, klub právnikov, klub dôstojníkov) alebo na rozvíjanie voľnočasových aktivít (športový klub, futbalový klub, hudobný klub, literárny klub, tanečný klub ap.); aj miestnosť alebo miestnosti (klubovňa), prípadne samostatný objekt, využívané na klubové stretnutia. V krajinách s klubovou tradíciou (Spojené kráľovstvo) sú kluby často založené na princípe exkluzívnosti členstva spočívajúcom v určitom sociálnom statuse, na príslušnosti k určitej spoločenskej vrstve (ale napr. aj k určitej univerzite alebo škole). Členovia takýchto klubov môžu presadzovať určité spoločné spoločenské a politické ciele. Spoločenstvá podobné klubom sa začali formovať v 16. stor. v Anglicku a združovali výlučne mužov, v 18. stor. sa stali centrom spoločenského života mužov vyšších spoločenských vrstiev (→ dandy), najväčší rozmach dosiahli v 2. pol. 19. stor. Koncom 19. stor. vznikali aj výlučne dámske kluby, zriedka sa však zachovali do súčasnosti, v 20. stor. sa kluby čiastočne otvorili aj nečlenom. K najstarším klubom v Spojenom kráľovstve patria londýnske kluby. White’s (založený 1693), Boodle’s (1762) a Brooks’s (1764). Podľa anglického vzoru vznikali v 18. stor. kluby aj v britských zámorských kolóniách (neskoršie USA a domíniá). Vo Francúzsku začali kluby vznikať koncom 18. stor., v období Francúzskej revolúcie to boli rôzne kluby prívržencov a odporcov revolúcie (napr. klub jakobínov založený 1789, klub feuillantov). Aj v neskoršom období rozvíjali kluby najmä politickú činnosť namierenú proti štátnej moci, preto boli často sledované políciou.

V bývalom Sovietskom zväze sa v období pred 2. svet. vojnou začali budovať tzv. závodné kluby, kultúrno-spoločenské zariadenia (spravidla samostatné budovy) navrhnuté tak, aby poskytovali podmienky na uskutočňovanie veľkej škály aktivít slúžiacich na kultúrne povznesenie a vzdelávanie zamestnancov závodov. Z architektonického hľadiska patrí k najznámejším Klub Rusakovových závodov v Moskve (1928) navrhnutý architektom K. Meľnikovom. Budovanie závodných klubov sa po 2. svet. vojne prenieslo do ďalších krajín tzv. socialistického bloku. Na Slovensku (najmä v Bratislave) začali v uvoľnenej spoločensko-politickej atmosfére 60. rokov 20. stor. vznikať vysokoškolské kluby, ktoré sa stali miestom stretávania študentov a s ním spojeného rozvoja slovenskej bítovej a rockovej hudby, najslávnejší bol Vysokoškolský klub (V-klub, aj Véčko) založený 1965;

b) poslanecký klub — združenie poslancov parlamentu (zákonodarného zboru), ktorí patria k jednej politickej strane (hnutiu) alebo volebnej koalícii;

2. ped. školský klub detí — školské výchovno-vzdelávacie zariadenie zabezpečujúce žiakom v základnej škole činnosť podľa výchovného programu školy zameranú na prípravu na vyučovanie a na oddych v čase mimo vyučovania i v čase školských prázdnin. Školský klub detí (v minulosti nazývaný školská družina) sa člení na oddelenia, a to spravidla podľa veku žiakov, pričom ich počet v jednom oddelení sa riadi platnými predpismi. Činnosti, ktoré plánujú, organizujú a realizujú pedagogickí zamestnanci (vychovávatelia), sú založené na princípe dobrovoľnosti a záujmovosti. Nadväzujú na výchovno-vzdelávací proces v škole, pričom v súlade so špecifickými požiadavkami žiakov plnia viaceré funkcie, ako sú formovanie fyzickej, psychickej, sociálnej a duchovnej stránky dieťaťa, rozvíjanie kompetencií v oblasti komunikačných (v materinskom i v cudzom jazyku) a tvorivých schopností, ústnych a písomných spôsobilostí a manuálnych zručností, prevencia sociálnych patologických javov a i. Účasť žiakov v školskom klube detí je spoplatnená mesačným príspevkom, ktorý je určený zákonom a zohľadňuje náročnosť a druh klubovej činnosti.

kmeň —

1. anat., lat. truncus — spoločná nerozvetvená časť anatomickej štruktúry, napr. mozgový kmeň (truncus encephali; → mozog), sympatikový kmeň (truncus sympathicus; → sympatikus);

2. antropol., hist., sociol. zvyčajne etnicky jednotné spoločenstvo, ktoré je založené na princípe príbuzenských vzťahov (pozostáva z menších skupín, napr. z rodov, klanov, frátrií), vyznačuje sa jazykovou a kultúrnou homogénnosťou, obýva spoločné teritórium (alebo spoločne kočuje) a má spoločné kmeňové povedomie (jeho symbolickým vyjadrením môžu byť napr. odev, ozdoby, dodržiavanie určitých spôsobov správania, zvykov či tabu a spoločný kult; → tribalizmus). Podľa základnej formy kmeňovej organizácie sa zvyčajne rozlišujú segmentované a centralizované kmene. Pre segmentovaný kmeň (vnútorne rozčlenený) je charakteristická autonómia vnútorných jednotiek (rodov, klanov, frátrií), ktorá prevažuje nad kmeňovou organizáciou; moc je najčastejšie obmedzená na koordináciu medzi zástupcami jednotlivých príbuzenských skupín (rada starších). Ako typ sociálnej organizácie nemá charakteristické znaky štátu a je typický pre pastierske a lovecké, prípadne roľnícke spoločenstvá v etape vývoja ľudskej spoločnosti označovanej ako kmeňové spoločenstvo (resp. rodovo-kmeňové spoločenstvo; termíny kmeň a kmeňové spoločenstvo sa niekedy považujú za synonymné). Kmeňmi žijúcimi aj v súčasnosti na úrovni kmeňového spoločenstva sú niektoré pôvodné (indigénne) etnické skupiny v Afrike, Amerike a Austrálii označované ako prírodné národy. Centralizované kmene už majú pomerne stálu politickú štruktúru, moc je v rukách jedného voleného alebo dedičného náčelníka (alebo kráľa), napr. spoločenstvá utvárané v staroveku (mimo území starovekých štátov) a na začiatku stredoveku (najmä v období sťahovania národov) spravidla na etnickom, rodovom alebo klanovom základe. V priebehu dejín niektoré kmene zanikli, z iných sa utvorili novodobé národy, napr. slovanské kmene (→ Slovania), germánske kmene (→ Germáni). Kmene sa niekedy dočasne alebo natrvalo spájali s inými kmeňmi s cieľom vytvoriť politicky a vojensky zameranú kmeňovú federáciu (najznámejšiu rozsiahlu kmeňovú federáciu vytvorili Irokézi) alebo kmeňový zväz (napr. kmeňový zväz utvorený začiatkom n. l. germánskymi kmeňmi Markomanov a Kvádov pod vedením kráľa Marobuda či multietnický kmeňový zväz Hunov). Termín kmeň nie je jednoznačne vymedzený. Niekedy sa stotožňuje s termínom etnikum, ktorý však má oveľa širší význam ako pojem kmeň, pretože etnikum (napr. Laponcov; → Saamovia) môžu vytvárať desiatky či stovky kmeňov;

3. biol., lat. phylum — jedna zo základných taxonomických jednotiek v systematike živých organizmov (→ taxonómia) vyššia ako trieda (classis) a nižšia ako ríša (regnum); kmeň tvorí niekoľko príbuzných tried, prípadne jedna špecializovaná trieda, viac príbuzných kmeňov tvorí ríšu. Organizmy patriace do určitého kmeňa sú vždy charakterizované znakmi odlišnými od znakov organizmov patriacich do iných kmeňov. Začleňovanie živých organizmov do kmeňov je typické najmä pre živočíšnu ríšu. V rastlinnej ríši sa kmeň ako taxonomická jednotka zvyčajne nepoužíva; pri hubách sa rozlišujú viaceré kmene, napr. kmeň Ascomycota (vreckaté huby) alebo kmeň Basidiomycota (bazídiové huby). V botanike je kmeň podľa pravidiel Medzinárodného kódu botanickej nomenklatúry na úrovni taxonomickej jednotky oddelenie(divisio), pri baktériách existuje podľa Medzinárodného bakteriologického kódu množstvo kmeňov, ako ekvivalent pojmu kmeň sa používa aj pojem oddelenie (niekedy aj druh); latinský názov kmeňa (oddelenia) nebýva preto vytvorený jednotnými koncovkami ako pri iných taxonomických jednotkách (napr. pri čeľadi);

4. bot., drev. lat. truncus — druhotne hrubnúca drevnatá, v dolnej časti nerozkonárená stonka stromov, ktorá prechádza do rozkonárenej koruny; → drevo. Pri niektorých drevinách prebieha od bázy celou korunou až k vrcholu (priebežný kmeň; typický je pri väčšine ihličnatých drevín) alebo sa delí na jednotlivé silné konáre (pri väčšine listnatých drevín). Podľa tvaru môže byť kmeň valcovitý alebo kužeľovitý;

5. dopr. časť cestovného lístka slúžiaca ako účtovný doklad;

6. jaz. kmeň slova — základná časť slova, ktorá sa v rozličných tvaroch toho istého slova zvyčajne nemení a ku ktorej sa pripájajú jednotlivé pádové (pri menách) alebo osobné prípony (pri slovesách). Niekedy sa však v kmeni slova uplatňujú rozličné samohláskové alebo spoluhláskové zmeny, napr. žen-a, žien (-a- sa mení na -ie-; → alternácia). Rozoznáva sa menný (oteck-o, oteck-a, oteck-ovi; letn-ý, letn-ého, letn-ému; tvoj-ho, tvoj-mu) a slovesný kmeň (maľuje-m, maľuje-te, maľuje-me). Podľa zloženia sa rozlišuje jednoduchý, napr. žen-a (je totožný s tou časťou slova alebo slovného základu, ktorá je nositeľom základného lexikálneho významu, t. j. s koreňom slova, napr. žen-a, o-žen-iť, žen-ský; -žen- je koreň slova), odvodený (napr. slovo huslista je utvorené z kmeňa husl- a z kmeňotvornej prípony -ist-; k nim sa pridáva pádová prípona -a) a zložený kmeň, ktorý je utvorený spojením kmeňov (nanič-hodník, chvály-hodn-ý);

7. → sklársky kmeň.

kmeňové spoločenstvo, aj rodovo-kmeňové spoločenstvo — forma sociálnej a politickej organizácie charakteristická pre kmeň (význam 2), založená na princípe príbuzenských vzťahov bez centralizovaného orgánu moci a sociálno-ekonomickej stratifikácie (segmentovaný kmeň). Pretože kmeňové spoločenstvo nedosahuje stupeň spoločenskej organizácie zvyčajne spájanej so štátom, v typológiách sa chápe ako opozitum termínu moderná spoločnosť. Kmeňové spoločenstvá sú najčastejšie malého rozsahu, obmedzené v čase a priestore a dosah ich komunikácie je úzky. Zväčša nepoznajú písmo, preto sú označované aj ako predpísomné (predliterárne) spoločenstvá. Vyznačujú sa nízkou deľbou práce, koncentrovanosťou mnohých rol vykonávaných jednou osobou a jednoduchým a jednotným hodnotovým systémom s obmedzeným prijímaním nových myšlienok. Ich ekonomika je často založená na zberačstve a love (vyskytujú sa však aj prvky obchodu a bartera), je silno ovplyvnená prírodným prostredím (schopná však dosahovať s ním dynamickú rovnováhu; preto sa etniká žijúce aj v súčasnosti v kmeňových spoločenstvách označujú ako prírodné národy), je pre ne typické minimálne využívanie nástrojov a technológií (preto sa označujú aj ako tradičná či predindustriálna spoločnosť). V marxistickej periodizácii dejín jedna z etáp vývoja ľudskej spoločnosti označovanej ako prvotnopospolná spoločnosť. Problematikou kmeňových spoločenstiev sa zaoberali L. H. Morgan, Henry James Sumner Maine (*1822, †1888), B. K. Malinowski, Emil Ludwig Schmidt (*1837, †1906) a i.

kmeňový zväz → kmeň (význam 2)

kočovníctvo, nomádstvo —

1. spôsob života určitého spoločenstva (napr. rodu, kmeňa, etnika), ktorý úzko súvisí so spôsobom zabezpečenia jeho obživy (kočovníctvo ako forma ekonomiky) a pri ktorej spoločenstvo nemá stále sídlo, ale v závislosti od ročného obdobia sa sťahuje z miesta na miesto. Termín kočovníctvo nie je jednoznačne definovaný. Ako kočovné sa niekedy označujú aj prvotné spoločenstvá lovcov a zberačov staršej kamennej doby (paleolitu), ktoré neboli natrvalo usadené, pretože sa v dôsledku vyčerpania zdrojov potravy museli presúvať (kočovať) z miesta na miesto; tento spôsob života a zabezpečenia obživy je charakteristický aj pre niektoré prírodné národy žijúce v súčasnosti. Najčastejšie sa ako kočovníci (nomádi) označujú príslušníci pastierskych spoločenstiev (niekedy nazývaných aj pastierske kmene), ktoré sa pohybujú so svojimi čriedami za pastvou po určitom území, žijú v prenosných obydliach a v závislosti od ročných období sa viac-menej periodicky vracajú na určité miesta; v tomto prípade sa kočovanie považuje za formu, resp. vetvu usadlého roľníctva. Pri polokočovnom spôsobe života spoločenstvo časť roka žije na jednom mieste, pri polousadlom spôsobe života sa časť spoločenstva zdržuje na jednom, stabilnom mieste a časť kočuje. Rozlišuje sa vertikálne (v hornatých oblastiach pohyb zo zimnej paše v dolinách na letnú pašu do hôr) a horizontálne kočovníctvo (napr. v lete pohyb na sever, v zime na juh). Doplnkovými formami obživy sú poľnohospodárstvo, lov a obchodovanie.

Existuje 7 hlavných oblastí rozšírenia kočovníctva, pričom príslušníci mnohých národov alebo etník sa v priebehu 20. stor. usadili a v súčasnosti kočuje len ich malá časť:

1. euroázijské stepi (Mongoli, Buriati, Chakasi, Tuvania, Kirgizi, Kazachovia a i.) – chov koní, hovädzieho dobytka, oviec, kôz a tiav;

2. Blízky východ, Irán, Afganistan (Paštuni, Bachtijári, Balúči, turkické národy Iránu a Afganistanu) – chov kôz, oviec, koní, tiav a oslov;

3. Arabský polostrov (Arabská púšť), severná a severovýchodná Afrika (arabskí beduíni, Berberi, Kušiti) – chov tiav;

4. oblasť saván na juh od Sahary v západnom Sudáne (Fulbovia), vo východnej Afrike (Niloti) a v južnej Afrike (Hererovia, Zuluovia, Xhosovia, Khoini) – chov hovädzieho dobytka;

5. vysokohorské oblasti Ázie (Tibet, Pamír, Kaukaz) a Južnej Ameriky (Andy) – polousadlý chov hovädzieho dobytka;

6. oblasť Sibíri a európske tundry (Saamovia, Nenci, Eveni, Nganasani, Čukčovia, Koriaci) – chov sobov;

7. prérie (Veľké prérie) Severnej Ameriky, pampy Južnej Ameriky – chov koní a lov.

K menším oblastiam patria horské oblasti Balkánskeho polostrova (Arumuni, Karakačani).

V Európe v súčasnosti žije kočovným spôsobom časť rómskeho etnika. Na území dnešného Slovenska kočovanie Rómov existovalo až do polovice 20. stor., od 1958 bolo kočovanie osôb zákonom zakázané (→ Rómovia). Po zmene spoločensko-politickej situácie nebolo od 1990 kočovníctvo v Česko-Slovensku obmedzené právnymi predpismi ani sankcionovateľné. Od 2004 platí v Slovenskej republike ako členskom štáte Európskej únie (podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie 2004/38/ES z 29. apríla 2004) právo občanov Európskej únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov Európskej únie. Na ochranu práv Rómov a kočujúcich osôb v Európskej únii bolo zriadené Európske fórum Rómov a kočovníkov (Evropako Forumo e Romengo thaj e Phirutnengo, angl. European Roma and Travellers Forum, 2004), ktorého cieľom je zabezpečiť dodržiavanie ľudských práv a rovnosti príležitostí;

2. prenesene časté sťahovanie sa, napr. za prácou, putovanie.