kolonát

kolonát, lat. colonatus — v Rímskej ríši v období cisárstva osobitná forma (inštitút rímskeho práva) majetkovoprávneho vzťahu medzi vlastníkom pôdy (lat. possessor) a drobným, chudobným nájomcom (lat. colonus, → kolón), ktorý ju obrábal (lat. colere = pestovať, obývať); pripútanie (osobná závislosť) roľníkov k pôde, ktorá nebola ich vlastníctvom.

Vznik a fungovanie kolonátu nie sú v odbornej literatúre dodnes dostatočne objasnené. Predpokladá sa, že sa začal rozvíjať už na konci obdobia rímskej republiky (od polovice 1. stor. pred n. l.), keď majitelia veľkostatkov (latifundií) začali uprednostňovať prenajímanie jednotlivých parciel drobným slobodným nájomcom – kolónom, pred obrábaním pôdy otrokmi (veľký počet otrokov a nedostatočný dohľad mali za následok ich časté vzbury). Na základe zmluvy uzavretej približne na obdobie piatich rokov sa vlastník zaviazal zabezpečiť kolónom materiálne podmienky (vybavenie hospodárstva, prvé osivo) a bola im stanovená výška renty, ktorú mali odvádzať ročne v peniazoch. V období cisárstva sa v dôsledku nárastu hospodárskych problémov v ríši (od 2. stor. n. l., a najmä od obdobia občianskych vojen a vojenskej anarchie v 2. polovici 3. stor. n. l.) začalo postavenie kolónov zhoršovať. Upadali do dlhov a neúspešné hospodárenie im znemožňovalo vymaniť sa zo závislosti od vlastníka, ktorý im (aj po vypršaní zmluvy) bránil pôdu opustiť. Preto na svoju ekonomickú situáciu často reagovali útekom, ich počet klesal a pôda zostávala neobrobená. Tomu mali zabrániť reformy cisára Diokleciána, a najmä zákon cisára Konštantína I. Veľkého z 30. 10. 332, ktorý výrazne zmenil právny status kolónov.

Kolóni boli po vydaní zákona pokladaní za otrokov pôdy (lat. servi terrae), resp. za dedične pripútaných k pôde (doslova pripísaní k hrude, lat. glebae adscripti), čo znamená, že nesmeli opustiť pôdu, na ktorej pracovali, a to dokonca ani so súhlasom jej vlastníka (vlastník mal povinnosť platiť štátu za každého kolóna daň, a tak bol zabezpečený pravidelný odvod daní vymeriavaných podľa počtu ľudí pracujúcich na pozemkoch), a ich synovia po nich preberali dlhy a prenajímanú pôdu (sami sa stávali kolónmi). Nájomné neplatili v peniazoch, ale v naturáliách (časťou dopestovanej úrody) a boli viazaní pracovať aj na tej časti pôdy, ktorú obrábal vlastník. Ich povinnosti k prenajímateľovi pôdy (pánovi) boli stanovované na každom veľkostatku osobitne, podľa miestnych zvyklostí (consuetudo praedii). Oslobodení od kolonátu mohli byť najmä tí kolóni, ktorí sa so súhlasom vlastníka pozemku mali stať členmi mestských rád (curiales; → kúria), biskupmi, kňazmi, mníchmi alebo vojakmi.

Kolonát ako systém organizácie poľnohospodárstva pretrval vo Východorímskej (resp. Byzantskej) ríši až do stredoveku, pričom ho prebrali napr. aj Góti, Vandali či Frankovia, a podľa niektorých autorov sa pokladá za prechodnú formu medzi otrokárskym a feudálnym systémom.