občianska vojna v USA

Text hesla

občianska vojna v USA, vojna Severu proti Juhu, americká občianska vojna — ozbrojený konflikt medzi severnými a južnými americkými štátmi v rokoch 1861 – 1865.

Hlavnými príčinami vypuknutia vojny boli ekonomické, sociálne a ideové rozdiely medzi severnými (nazývané aj Sever) a južnými štátmi (Juh) USA. Zatiaľ čo severné štáty boli do podstatnej miery priemyselné, s poľnohospodárstvom založeným na menších farmách, ekonomicky silnejšie, vybavené lepšou infraštruktúrou a ľudnatejšie, hospodárstvo južných štátov bolo založené najmä na poľnohospodárskej produkcii veľkých fariem a plantáží a na využívaní otrokov ako pracovnej sily. Paradoxne práve Juh zabezpečoval pred rokom 1861 väčšinu amerického exportu.

Najväčšie názorové rozdiely medzi Severanmi a Južanmi sa spravidla prejavovali v odlišnom pohľade na suverenitu jednotlivých štátov, no najmä na otázku otrokárstva, ktorá vyvolávala spoločenské napätie. V roku 1820 prijal Kongres USA tzv. Missourský kompromis, zaisťujúci rovnováhu medzi otrokárskymi a slobodnými štátmi, v ktorých otroctvo nebolo povolené. Napätie vzrástlo po vojne s Mexikom (1846 – 1848), v ktorej USA získali nové územia. Južania na nich chceli zaviesť otrokárstvo, no vplyvní severní politici a veľkopodnikatelia to odmietali, pretože vďaka industrializácii čoraz väčšmi prosperovali a nemali záujem o konkurenciu otrokárov a majetných plantážnikov. Nastolenie jedného či druhého hospodárskeho systému na nových územiach by navyše narušilo spomínanú rovnováhu a vyrovnané zastúpenie otrokárskych a slobodných štátov v Senáte USA. Kongres preto v snahe vyriešiť spor schválil súbor 5 zákonov (tzv. Kompromis roku 1850), ktorého súčasťou bol aj Zákon o otrokoch na úteku (Fugitive Slave Act), významne posilňujúci právne postavenie otrokárov. V jeho zmysle mali byť utečenci vrátení zo Severu svojim južanským majiteľom bez súdneho konania, čo na Severe vyvolalo masívny odpor a posilnenie abolicionistického hnutia, požadujúceho úplné zrušenie otrokárstva. Abolicionisti vytvorili tzv. podzemnú dráhu – systém úkrytov na pomoc otrokom pri úteku a presune do vzdialenejších oblastí (napr. do Kanady). Napätie zosilnelo v roku 1854 prijatím Zákona o Kansase a Nebraske (Kansas-Nebraska Act), umožňujúceho týmto dvom novým štátom USA určiť svoju orientáciu hlasovaním, čím bol zrušený Missourský kompromis. V Kansase dokonca v roku 1856 prebehol otvorený konflikt medzi stúpencami a odporcami otrokárstva (tzv. krvácajúci Kansas, Bleeding Kansas). Po potlačení povstania abolicionistu Johna Browna v Harpers Ferry (1859) sa začali na Juhu šíriť fámy o sprisahaní s cieľom zrušiť otrokársky systém.

Antipatiu medzi Severom a Juhom stupňoval i čoraz zjavnejší hospodársky pokrok Severu a jeho zvyšujúci sa politický vplyv. Na Juhu, presadzujúcom posilnenie samostatnosti jednotlivých štátov, postupne rástol vplyv secesionistického hnutia (požadujúceho odčlenenie južných štátov). Hoci sú dnes clá a ich vplyv na vývoz južanskej bavlny často interpretované ako kľúčová príčina vojnového konfliktu, ide skôr o mýtus šírený na Juhu počas vojny a po vojne, ktorý zľahčoval vnímanie otrokárstva ako celospoločenského problému. Žiadny južný štát ich vo svojom vyhlásení pri odštiepení nespomínal.

Spory sa prehĺbili koncom roka 1860 po zvolení odporcu otrokárstva a republikánskeho kandidáta Abrahama Lincolna za prezidenta USA (Únie). Krátko po jeho zvolení vystúpila z Únie Južná Karolína (20. decembra 1860), ktorej predstavitelia sa odvolávali na narastajúce nepriateľstvo voči otrokárskym štátom. Do začiatku februára 1861 vystúpili aj Georgia, Florida, Alabama, Mississippi, Louisiana a Texas a vytvorili Konfederované štáty americké (bežne označované názvom Konfederácia). Prezidentom Konfederácie sa stal bývalý senátor z Mississippi Jefferson Davis, hlavným mestom bolo spočiatku Montgomery v Alabame, neskôr Richmond vo Virgínii. Na jar 1861 sa počet jej členov rozšíril na jedenásť (pridali sa aj Virgínia, Arkansas, Tennessee a Severná Karolína). Zastúpenie v konfederačnom kongrese mali aj oficiálne neutrálne Kentucky a rozštiepené Missouri. Otrokárske štáty Delaware a Maryland zostali v Únii, no napr. 24 000 obyvateľov Marylandu neskôr bojovalo za Konfederáciu.

Občianska vojna sa začala 12. apríla 1861, keď konfederačné vojská pod velením generála P. G. T. Beauregarda začali ostreľovať Fort Sumter pri Charlestone (Južná Karolína) a unionistická posádka pevnosti sa im po vyčerpaní munície vzdala. Prezident Lincoln tri dni po útoku zverejnil výzvu na povolanie 75 000 dobrovoľníkov ochotných bojovať v armáde Únie. Vojnu spočiatku chápal iba ako boj za záchranu Únie bez akcentu na zrušenie otroctva. Vypuknutie vojny sprevádzalo na Juhu aj na Severe prevažne nadšenie. Mnoho mladých mužov, často z farmárskeho prostredia, považovalo vstup do armády za dobrodružstvo a príležitosť cestovať. Do armády Únie vstupovali i cudzinci vrátane prisťahovalcov z Uhorska (asi štvrtina unionistických vojakov sa narodila mimo územia USA). Unionistická armáda trpela v úvode vojny akútnym nedostatkom dôstojníkov, pretože takmer tretina ich vstúpila do armády Konfederácie. Viacerí velitelia oboch armád boli veteráni európskych revolučných bojov z rokov 1848 – 1849. Hoci mal Sever početnú aj materiálnu prevahu (na Severe žilo asi 22,4 milióna obyvateľov, na Juhu asi 9,1 milióna obyvateľov, z toho asi 3,8 milióna otrokov), vďaka schopnosti južanských veliteľov a odhodlaniu južanských vojakov sa spočiatku neprejavila. Južanskí politici mylne predpokladali, že v priebehu vojny Konfederáciu diplomaticky uznajú významné európske štáty, pričom počítali so zapojením sa Spojeného kráľovstva a Francúzska do konfliktu na ich strane (čo sa nestalo).

Bojiská občianskej vojny možno na základe geografickej lokalizácie rozdeliť na východné (zjednodušene medzi Atlantickým oceánom a Apalačskými vrchmi), západné (medzi riekou Mississippi a Apalačskými vrchmi) a transmississippské (západne od rieky Mississippi). Hlavné vojnové operácie sa začali útokom vojsk Únie na východnom bojisku na území Virgínie, brániace sa konfederačné vojsko však 21. júla 1861 nečakane zvíťazilo v bitke pri rieke Bull Run, a preto sa vojská Únie urýchlene stiahli k Washingtonu. V júni 1862 prevzal velenie hlavných konfederačných síl na východnom bojisku, tzv. Armády severnej Virgínie, skúsený stratég generál R. E. Lee. Spojil sa s vojskom generála T. J. Jacksona, ktoré dovtedy úspešne manévrovalo v Shenandoahskom údolí (pre rýchle presuny si získalo prezývku pešia kavaléria) a na prelome júna a júla 1862 porazil v tzv. sedemdňovej bitke v blízkosti Richmondu Potomackú armádu (najpočetnejšie teleso unionistickej armády) pod velením G. B. McClellana. Lee dosiahol koncom augusta 1862 aj ďalšie významné víťazstvo pri rieke Bull Run.

Roku 1862 však Konfederácia utrpela aj prvé veľké porážky – na západnom bojisku na území Kentucky a Tennessee. Unionistické jednotky tam pod velením generála U. S. Granta dosiahli viaceré dôležité víťazstvá a za cenu ťažkých strát vyhrali 6. – 7. apríla 1862 aj kľúčovú bitku pri Shilohu. Konfederácia v týchto bojoch prišla na jar o veľkú časť svojho riečneho loďstva, ako aj o najväčšie mesto – New Orleans.

Západne od rieky Mississippi (na transmississipskom bojisku) sa skončili hlavné boje 8. marca 1862, keď boli konfederačné vojská po bitke pri Pea Ridge vyhnané z Missouri. Ozbrojené konflikty sa následne v tejto časti Severnej Ameriky niesli v réžii útočiacich južanských polovojenských skupín. Zároveň západne od Mississippi bojovali na oboch stranách aj menšie či väčšie skupiny a vojenské útvary zložené z pôvodných obyvateľov.

Južanské sily vedené generálom Leeom sa snažili viesť ofenzívne operácie na východnom bojisku, 17. septembra 1862 však prehrali v bitke pri Antietame (Maryland), v ktorej padlo, utrpelo zranenia či bolo zajatých okolo 23 000 vojakov. Niekoľko dní po bitke (22. septembra) vydal prezident Lincoln Vyhlásenie o oslobodení otrokov (Emancipation Proclamation), ktorým boli s účinnosťou od 1. januára 1863 prepustení na slobodu otroci na území Konfederácie. Vojna bola odvtedy prezentovaná aj ako boj za zrušenie otroctva, čím bola výrazne skomplikovaná prípadná zahraničná pomoc Konfederácii. V máji 1863 Konfederácia zvíťazila v bitke pri Chancellorsville, na čo začal Lee postupovať na sever. Konfederačné jednotky tiahli cez Maryland do Pensylvánie, kde však prehrali najvýznamnejšiu bitku celej vojny – pri Gettysburgu (1. – 3. júla 1863); celkové straty (oboch armád spolu) v nej presiahli 40 000 vojakov.

V júli 1863 dosiahla Únia významné víťazstvo aj na západnom bojisku, keď jej vojská pod Grantovým velením dobyli pevnosť Vicksburg na rieke Mississippi. Únia tak získala kontrolu nad dôležitou dopravnou tepnou, čím Konfederáciu rozdelila na dve časti a naplnila strategický plán Anakonda, podľa ktorého mal byť námornou blokádou jej atlantických prístavov a obsadením najdôležitejšej americkej rieky významne obmedzený export (bavlna) a import (vojenský materiál) Konfederácie. Jej ekonomika tak utrpela straty a z dôvodu zlého zásobovania sa začal šíriť hlad, v dôsledku čoho významne klesla bojaschopnosť južanskej armády.

V záverečnej fáze vojny útočili na vojská Konfederácie na ich území predovšetkým tri zoskupenia vojsk Únie. Jednotky generála P. H. Sheridana od leta 1864 plienili Shenandoahské údolie, ktoré bolo dôležitou poľnohospodárskou oblasťou Juhu, čím prehĺbili hospodárske oslabenie Konfederácie. Jednotky vedené generálom W. T. Shermanom postupovali od Mississippi, pričom uplatňovali taktiku spálenej zeme. Začiatkom septembra 1864 získali Atlantu, následne po tzv. pochode k moru dosiahli Atlantik a ďalej postupovali Severnou a Južnou Karolínou. Najdôležitejšie boje sa odohrali vo Virgínii, kde od mája 1864 operovali jednotky pod priamym velením hlavného veliteľa unionistickej armády generála Granta proti konfederačnej Armáde severnej Virgínie. V neprehľadnom zarastenom teréne pri Fredericksburgu (oblasť nazývaná Divočina) spočiatku neboli úspešné, rozhodujúce bolo až ich víťazstvo po niekoľkomesačných bojoch pri Petersburgu (tzv. obliehanie Petersburgu) a v následnej bitke pri Appomattoxe, po ktorej podpísal 9. apríla 1865 generál Lee kapituláciu. Boje v obmedzenej miere prebiehali ešte niekoľko týždňov, nad Texasom získala Únia kontrolu až v júni 1865.

V americkej občianskej vojne zahynulo najmenej 620 000 vojakov, z ktorých asi tretina padla priamo v bojoch či zomrela v dôsledku zranení, najčastejšími príčinami smrti však boli rôzne choroby (dyzentéria, týfus, zápal pľúc, tuberkulóza, kiahne a i.). Množstvo obetí mali na svedomí aj neľudské podmienky v zajateckých táboroch, napr. v južanskom tábore Andersonville v Georgii zahynulo takmer 13 000 vojakov. Vojnové udalosti sa stali osudnými aj pre približne 50 000 civilistov.

Americkú občiansku vojnu historici často pokladajú, i keď s trochou zjednodušenia, za prvú modernú vojnu v dejinách – presun vojakov či zbraní prebiehal do veľkej miery po železnici, kľúčové udalosti a boje sprostredkovali médiá, z čias vojny pochádza veľké množstvo fotografií. Obe strany navyše použili viaceré technické vynálezy – pozorovacie balóny, telegrafnú sieť a systém signálnych veží, ťažké obranné i útočné delá, drážkované muškety schopné presnejšie a ďalej strieľať, míny a ručné granáty. Veľký pokrok zaznamenalo počas vojny ženijné vojsko a prebiehali aj prvé moderné námorné boje. V bitke pri Hampton Roads 9. marca 1862 po prvýkrát v dejinách proti sebe bojovali námorníci na palubách dvoch obrnených lodí – Monitoru a predtým Južanmi ukoristeného Merrimacku. Konfederačný torpédový čln David poškodil 5. októbra 1863 pri Charlestone nepriateľskú loď New Ironsides, južanská ponorka Hunley dokonca 17. februára 1864 v rovnakej oblasti potopila ako prvá v histórii nepriateľské plavidlo – delovú šalupu Housatonic.

Ihneď po vojne sa začala tzv. rekonštrukcia Juhu – proces hospodárskej obnovy, ktorý trval až do roku 1877. Boli prijaté zásadné dodatky americkej ústavy, 13. dodatok zrušil inštitúciu otrokárstva, bývalí otroci získali na celom území USA občianske práva, hoci často iba formálne.

Americká spoločnosť zostala po vojne ešte dlho rozdelená, mementom bol aj úspešný atentát herca a fanatického prívrženca Juhu Johna W. Bootha na prezidenta Lincolna 14. apríla 1865 vo Fordovom divadle vo Washingtone. Symbolom spoločenských a rasových rozdielov bola aj v roku 1865 založená organizácia Ku-klux-klan, zameraná proti republikánom a Afroameričanom. Povojnový vývoj USA sa niesol v znamení masovej imigrácie a nárastu populácie (medzi rokmi 1860 a 1890 dvojnásobne, medzi rokmi 1860 a 1910 až trojnásobne), expanzie na Západ a bojov s Indiánmi, ako aj potvrdenia štatútu svetovej veľmoci, najmä po víťaznej španielsko-americkej vojne v roku 1898. Udalosti z rokov 1861 – 1865 rezonujú v USA dodnes, napr. v spojitosti s odstraňovaním pamätníkov venovaných významným predstaviteľom Konfederácie.

Text hesla

občianska vojna v USA, vojna Severu proti Juhu, americká občianska vojna — ozbrojený konflikt medzi severnými a južnými americkými štátmi v rokoch 1861 – 1865.

Hlavnými príčinami vypuknutia vojny boli ekonomické, sociálne a ideové rozdiely medzi severnými (nazývané aj Sever) a južnými štátmi (Juh) USA. Zatiaľ čo severné štáty boli do podstatnej miery priemyselné, s poľnohospodárstvom založeným na menších farmách, ekonomicky silnejšie, vybavené lepšou infraštruktúrou a ľudnatejšie, hospodárstvo južných štátov bolo založené najmä na poľnohospodárskej produkcii veľkých fariem a plantáží a na využívaní otrokov ako pracovnej sily. Paradoxne práve Juh zabezpečoval pred rokom 1861 väčšinu amerického exportu.

Najväčšie názorové rozdiely medzi Severanmi a Južanmi sa spravidla prejavovali v odlišnom pohľade na suverenitu jednotlivých štátov, no najmä na otázku otrokárstva, ktorá vyvolávala spoločenské napätie. V roku 1820 prijal Kongres USA tzv. Missourský kompromis, zaisťujúci rovnováhu medzi otrokárskymi a slobodnými štátmi, v ktorých otroctvo nebolo povolené. Napätie vzrástlo po vojne s Mexikom (1846 – 1848), v ktorej USA získali nové územia. Južania na nich chceli zaviesť otrokárstvo, no vplyvní severní politici a veľkopodnikatelia to odmietali, pretože vďaka industrializácii čoraz väčšmi prosperovali a nemali záujem o konkurenciu otrokárov a majetných plantážnikov. Nastolenie jedného či druhého hospodárskeho systému na nových územiach by navyše narušilo spomínanú rovnováhu a vyrovnané zastúpenie otrokárskych a slobodných štátov v Senáte USA. Kongres preto v snahe vyriešiť spor schválil súbor 5 zákonov (tzv. Kompromis roku 1850), ktorého súčasťou bol aj Zákon o otrokoch na úteku (Fugitive Slave Act), významne posilňujúci právne postavenie otrokárov. V jeho zmysle mali byť utečenci vrátení zo Severu svojim južanským majiteľom bez súdneho konania, čo na Severe vyvolalo masívny odpor a posilnenie abolicionistického hnutia, požadujúceho úplné zrušenie otrokárstva. Abolicionisti vytvorili tzv. podzemnú dráhu – systém úkrytov na pomoc otrokom pri úteku a presune do vzdialenejších oblastí (napr. do Kanady). Napätie zosilnelo v roku 1854 prijatím Zákona o Kansase a Nebraske (Kansas-Nebraska Act), umožňujúceho týmto dvom novým štátom USA určiť svoju orientáciu hlasovaním, čím bol zrušený Missourský kompromis. V Kansase dokonca v roku 1856 prebehol otvorený konflikt medzi stúpencami a odporcami otrokárstva (tzv. krvácajúci Kansas, Bleeding Kansas). Po potlačení povstania abolicionistu Johna Browna v Harpers Ferry (1859) sa začali na Juhu šíriť fámy o sprisahaní s cieľom zrušiť otrokársky systém.

Antipatiu medzi Severom a Juhom stupňoval i čoraz zjavnejší hospodársky pokrok Severu a jeho zvyšujúci sa politický vplyv. Na Juhu, presadzujúcom posilnenie samostatnosti jednotlivých štátov, postupne rástol vplyv secesionistického hnutia (požadujúceho odčlenenie južných štátov). Hoci sú dnes clá a ich vplyv na vývoz južanskej bavlny často interpretované ako kľúčová príčina vojnového konfliktu, ide skôr o mýtus šírený na Juhu počas vojny a po vojne, ktorý zľahčoval vnímanie otrokárstva ako celospoločenského problému. Žiadny južný štát ich vo svojom vyhlásení pri odštiepení nespomínal.

Spory sa prehĺbili koncom roka 1860 po zvolení odporcu otrokárstva a republikánskeho kandidáta Abrahama Lincolna za prezidenta USA (Únie). Krátko po jeho zvolení vystúpila z Únie Južná Karolína (20. decembra 1860), ktorej predstavitelia sa odvolávali na narastajúce nepriateľstvo voči otrokárskym štátom. Do začiatku februára 1861 vystúpili aj Georgia, Florida, Alabama, Mississippi, Louisiana a Texas a vytvorili Konfederované štáty americké (bežne označované názvom Konfederácia). Prezidentom Konfederácie sa stal bývalý senátor z Mississippi Jefferson Davis, hlavným mestom bolo spočiatku Montgomery v Alabame, neskôr Richmond vo Virgínii. Na jar 1861 sa počet jej členov rozšíril na jedenásť (pridali sa aj Virgínia, Arkansas, Tennessee a Severná Karolína). Zastúpenie v konfederačnom kongrese mali aj oficiálne neutrálne Kentucky a rozštiepené Missouri. Otrokárske štáty Delaware a Maryland zostali v Únii, no napr. 24 000 obyvateľov Marylandu neskôr bojovalo za Konfederáciu.

Občianska vojna sa začala 12. apríla 1861, keď konfederačné vojská pod velením generála P. G. T. Beauregarda začali ostreľovať Fort Sumter pri Charlestone (Južná Karolína) a unionistická posádka pevnosti sa im po vyčerpaní munície vzdala. Prezident Lincoln tri dni po útoku zverejnil výzvu na povolanie 75 000 dobrovoľníkov ochotných bojovať v armáde Únie. Vojnu spočiatku chápal iba ako boj za záchranu Únie bez akcentu na zrušenie otroctva. Vypuknutie vojny sprevádzalo na Juhu aj na Severe prevažne nadšenie. Mnoho mladých mužov, často z farmárskeho prostredia, považovalo vstup do armády za dobrodružstvo a príležitosť cestovať. Do armády Únie vstupovali i cudzinci vrátane prisťahovalcov z Uhorska (asi štvrtina unionistických vojakov sa narodila mimo územia USA). Unionistická armáda trpela v úvode vojny akútnym nedostatkom dôstojníkov, pretože takmer tretina ich vstúpila do armády Konfederácie. Viacerí velitelia oboch armád boli veteráni európskych revolučných bojov z rokov 1848 – 1849. Hoci mal Sever početnú aj materiálnu prevahu (na Severe žilo asi 22,4 milióna obyvateľov, na Juhu asi 9,1 milióna obyvateľov, z toho asi 3,8 milióna otrokov), vďaka schopnosti južanských veliteľov a odhodlaniu južanských vojakov sa spočiatku neprejavila. Južanskí politici mylne predpokladali, že v priebehu vojny Konfederáciu diplomaticky uznajú významné európske štáty, pričom počítali so zapojením sa Spojeného kráľovstva a Francúzska do konfliktu na ich strane (čo sa nestalo).

Bojiská občianskej vojny možno na základe geografickej lokalizácie rozdeliť na východné (zjednodušene medzi Atlantickým oceánom a Apalačskými vrchmi), západné (medzi riekou Mississippi a Apalačskými vrchmi) a transmississippské (západne od rieky Mississippi). Hlavné vojnové operácie sa začali útokom vojsk Únie na východnom bojisku na území Virgínie, brániace sa konfederačné vojsko však 21. júla 1861 nečakane zvíťazilo v bitke pri rieke Bull Run, a preto sa vojská Únie urýchlene stiahli k Washingtonu. V júni 1862 prevzal velenie hlavných konfederačných síl na východnom bojisku, tzv. Armády severnej Virgínie, skúsený stratég generál R. E. Lee. Spojil sa s vojskom generála T. J. Jacksona, ktoré dovtedy úspešne manévrovalo v Shenandoahskom údolí (pre rýchle presuny si získalo prezývku pešia kavaléria) a na prelome júna a júla 1862 porazil v tzv. sedemdňovej bitke v blízkosti Richmondu Potomackú armádu (najpočetnejšie teleso unionistickej armády) pod velením G. B. McClellana. Lee dosiahol koncom augusta 1862 aj ďalšie významné víťazstvo pri rieke Bull Run.

Roku 1862 však Konfederácia utrpela aj prvé veľké porážky – na západnom bojisku na území Kentucky a Tennessee. Unionistické jednotky tam pod velením generála U. S. Granta dosiahli viaceré dôležité víťazstvá a za cenu ťažkých strát vyhrali 6. – 7. apríla 1862 aj kľúčovú bitku pri Shilohu. Konfederácia v týchto bojoch prišla na jar o veľkú časť svojho riečneho loďstva, ako aj o najväčšie mesto – New Orleans.

Západne od rieky Mississippi (na transmississipskom bojisku) sa skončili hlavné boje 8. marca 1862, keď boli konfederačné vojská po bitke pri Pea Ridge vyhnané z Missouri. Ozbrojené konflikty sa následne v tejto časti Severnej Ameriky niesli v réžii útočiacich južanských polovojenských skupín. Zároveň západne od Mississippi bojovali na oboch stranách aj menšie či väčšie skupiny a vojenské útvary zložené z pôvodných obyvateľov.

Južanské sily vedené generálom Leeom sa snažili viesť ofenzívne operácie na východnom bojisku, 17. septembra 1862 však prehrali v bitke pri Antietame (Maryland), v ktorej padlo, utrpelo zranenia či bolo zajatých okolo 23 000 vojakov. Niekoľko dní po bitke (22. septembra) vydal prezident Lincoln Vyhlásenie o oslobodení otrokov (Emancipation Proclamation), ktorým boli s účinnosťou od 1. januára 1863 prepustení na slobodu otroci na území Konfederácie. Vojna bola odvtedy prezentovaná aj ako boj za zrušenie otroctva, čím bola výrazne skomplikovaná prípadná zahraničná pomoc Konfederácii. V máji 1863 Konfederácia zvíťazila v bitke pri Chancellorsville, na čo začal Lee postupovať na sever. Konfederačné jednotky tiahli cez Maryland do Pensylvánie, kde však prehrali najvýznamnejšiu bitku celej vojny – pri Gettysburgu (1. – 3. júla 1863); celkové straty (oboch armád spolu) v nej presiahli 40 000 vojakov.

V júli 1863 dosiahla Únia významné víťazstvo aj na západnom bojisku, keď jej vojská pod Grantovým velením dobyli pevnosť Vicksburg na rieke Mississippi. Únia tak získala kontrolu nad dôležitou dopravnou tepnou, čím Konfederáciu rozdelila na dve časti a naplnila strategický plán Anakonda, podľa ktorého mal byť námornou blokádou jej atlantických prístavov a obsadením najdôležitejšej americkej rieky významne obmedzený export (bavlna) a import (vojenský materiál) Konfederácie. Jej ekonomika tak utrpela straty a z dôvodu zlého zásobovania sa začal šíriť hlad, v dôsledku čoho významne klesla bojaschopnosť južanskej armády.

V záverečnej fáze vojny útočili na vojská Konfederácie na ich území predovšetkým tri zoskupenia vojsk Únie. Jednotky generála P. H. Sheridana od leta 1864 plienili Shenandoahské údolie, ktoré bolo dôležitou poľnohospodárskou oblasťou Juhu, čím prehĺbili hospodárske oslabenie Konfederácie. Jednotky vedené generálom W. T. Shermanom postupovali od Mississippi, pričom uplatňovali taktiku spálenej zeme. Začiatkom septembra 1864 získali Atlantu, následne po tzv. pochode k moru dosiahli Atlantik a ďalej postupovali Severnou a Južnou Karolínou. Najdôležitejšie boje sa odohrali vo Virgínii, kde od mája 1864 operovali jednotky pod priamym velením hlavného veliteľa unionistickej armády generála Granta proti konfederačnej Armáde severnej Virgínie. V neprehľadnom zarastenom teréne pri Fredericksburgu (oblasť nazývaná Divočina) spočiatku neboli úspešné, rozhodujúce bolo až ich víťazstvo po niekoľkomesačných bojoch pri Petersburgu (tzv. obliehanie Petersburgu) a v následnej bitke pri Appomattoxe, po ktorej podpísal 9. apríla 1865 generál Lee kapituláciu. Boje v obmedzenej miere prebiehali ešte niekoľko týždňov, nad Texasom získala Únia kontrolu až v júni 1865.

V americkej občianskej vojne zahynulo najmenej 620 000 vojakov, z ktorých asi tretina padla priamo v bojoch či zomrela v dôsledku zranení, najčastejšími príčinami smrti však boli rôzne choroby (dyzentéria, týfus, zápal pľúc, tuberkulóza, kiahne a i.). Množstvo obetí mali na svedomí aj neľudské podmienky v zajateckých táboroch, napr. v južanskom tábore Andersonville v Georgii zahynulo takmer 13 000 vojakov. Vojnové udalosti sa stali osudnými aj pre približne 50 000 civilistov.

Americkú občiansku vojnu historici často pokladajú, i keď s trochou zjednodušenia, za prvú modernú vojnu v dejinách – presun vojakov či zbraní prebiehal do veľkej miery po železnici, kľúčové udalosti a boje sprostredkovali médiá, z čias vojny pochádza veľké množstvo fotografií. Obe strany navyše použili viaceré technické vynálezy – pozorovacie balóny, telegrafnú sieť a systém signálnych veží, ťažké obranné i útočné delá, drážkované muškety schopné presnejšie a ďalej strieľať, míny a ručné granáty. Veľký pokrok zaznamenalo počas vojny ženijné vojsko a prebiehali aj prvé moderné námorné boje. V bitke pri Hampton Roads 9. marca 1862 po prvýkrát v dejinách proti sebe bojovali námorníci na palubách dvoch obrnených lodí – Monitoru a predtým Južanmi ukoristeného Merrimacku. Konfederačný torpédový čln David poškodil 5. októbra 1863 pri Charlestone nepriateľskú loď New Ironsides, južanská ponorka Hunley dokonca 17. februára 1864 v rovnakej oblasti potopila ako prvá v histórii nepriateľské plavidlo – delovú šalupu Housatonic.

Ihneď po vojne sa začala tzv. rekonštrukcia Juhu – proces hospodárskej obnovy, ktorý trval až do roku 1877. Boli prijaté zásadné dodatky americkej ústavy, 13. dodatok zrušil inštitúciu otrokárstva, bývalí otroci získali na celom území USA občianske práva, hoci často iba formálne.

Americká spoločnosť zostala po vojne ešte dlho rozdelená, mementom bol aj úspešný atentát herca a fanatického prívrženca Juhu Johna W. Bootha na prezidenta Lincolna 14. apríla 1865 vo Fordovom divadle vo Washingtone. Symbolom spoločenských a rasových rozdielov bola aj v roku 1865 založená organizácia Ku-klux-klan, zameraná proti republikánom a Afroameričanom. Povojnový vývoj USA sa niesol v znamení masovej imigrácie a nárastu populácie (medzi rokmi 1860 a 1890 dvojnásobne, medzi rokmi 1860 a 1910 až trojnásobne), expanzie na Západ a bojov s Indiánmi, ako aj potvrdenia štatútu svetovej veľmoci, najmä po víťaznej španielsko-americkej vojne v roku 1898. Udalosti z rokov 1861 – 1865 rezonujú v USA dodnes, napr. v spojitosti s odstraňovaním pamätníkov venovaných významným predstaviteľom Konfederácie.

Zverejnené 23. júla 2021.

citácia

Červenka, J. Občianska vojna v USA [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-09-19]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/obcianska-vojna-v-usa