manicheizmus

manicheizmus — náboženské hnutie založené v 3. stor. perzským prorokom Máním. Spája prvky zoroastrizmu, kresťanstva, judaizmu a buddhizmu. Základom učenia je dualizmus vzájomne bojujúcich síl dobra (svetla) a zla (tmy), pričom svet a ľudstvo sú iba súčasťou tohto konfliktu. Vonkajším prejavom tohto súboja sú prírodné úkazy (napr. dážď).

Koncom 3. stor. sa manicheizmus rozšíril z oblasti centrálnej Ázie na západ až na územie Rímskej ríše, kde v raných fázach konkuroval kresťanstvu. Po prijatí Theodosiovho dekrétu (380), ktorý ustanovil kresťanstvo za štátne náboženstvo Rímskej ríše, bol manicheizmus postupne z Európy vytlačený smerom na východ, kde bol spočiatku tolerovaný, no neskôr potláčaný. Vrcholné obdobie manicheizmu nastalo po roku 762, keď sa za vlády kagana Bögüa (vládol 759 – 779) stalo štátnym náboženstvom Ujgurskej ríše, z ktorej sa rozšíril do Mandžuska a Číny, kde sa sinizoval. Pod vplyvom taoizmu a čínskeho buddhizmu vznikla špecifická forma čínskeho manicheizmu (čín. ming-ťiao). Manichejská tradícia ovplyvnila filozofiu viacerých čínskych buddhistických siekt, napr. Spoločnosti bieleho lotosu. V 17. stor. sa manicheizmus takmer úplne vytratil. V súčasnosti sa k nemu hlásia už iba malé skupiny veriacich v južnej časti Číny (napr. manichejský chrám Cchao-an v Čchuän-čou v provincii Fu-ťien, založený v 12. stor., kde sa nachádza socha Máního, ktorá bola v 2021 zapísaná na Zoznam svetového dedičstva UNESCO ako súčasť súboru pamiatok v rámci obchodovania v Čchuän-čou počas obdobia dynastií Sung a Jüan).