Abd Ar-Razzák as Samarkandí, aj Abd-ur-razzák, 1413 Herát, dnes v Afganistane – 1482 tamže — stredoázijský (perzský) historik a politický dejateľ. Väčšinu života prežil v Samarkande. Pôsobil v diplomatických službách v Indii. Od 1463 šejk v Heráte. Opísal dejiny Mongolov, chána Timúra a jeho potomkov v období 1304 – 1471.
Achajmenovci — staroperzská panovnícka dynastia asi 700 – 300 pred n. l. Z pôvodného kráľovstva na juhozápade Iránu, ktoré si podrobila Médska ríša, vytvoril Kýros II. Veľký v 2. pol. 6. stor. pred n. l. zjednotením perzských a podrobených médskych kmeňov Perzskú ríšu s hlavným mestom Perzepolis. Jej územie postupne rozšíril o Malú Áziu a Babylonskú ríšu, jeho nástupca Kambysés II. dobyl Egypt, Dareios I. Veľký si podrobil Tráciu a Macedóniu, pripojil severozáp. časť Indie, zaviedol pevnú organizáciu a rozdelil ríšu na 20 oblastí (satrapií). Ďalší významní králi: Xerxés I., Artaxerxés I. Makrocheir, Artaxerxés III. Óchos, Dareios II. a posledný z dynastie Dareios III.
Alp Arslan (Levie srdce), perzsky Álp Arsalán, vlastným menom Muhammad ibn Dá’úd, 20. 1. 1029 – 15. 12. 1072 — druhý seldžucký sultán (1063 – 72). Syn vládcu Chorásánu, 1064 dobyl Gruzínsko a Arménsko, 1067 Sýriu, Palestínu, Kilikiu a Kapadóciu a 1071 v bitke pri Mantzikerte porazil a zajal byzantského cisára Romana IV. Diogena, na čo sa Seldžukovci zmocnili Malej Ázie; vládou nad teritóriom poveril vezíra Nizáma al-Mulka.
behistúnsky nápis, aj bisutunský nápis — staroperzská pamiatka vých. od mesta Kermánšáh (Báchtarán) v záp. Iráne. Mohutný reliéf, ktorý dal po 522 pred n. l. vytesať na skalu vo výške 65 metrov perzský kráľ Dareios I. Veľký, zobrazuje triumfujúceho kráľa v sprievode dvoch hodnostárov pred skupinou ôsmich rebelov. Zobrazenú udalosť vysvetľuje nápis v troch jazykoch: staroperzskom, babylonskom a novoelamskom. Staroperzský nápis bol prvým klinopisným textom, ktorý sa podarilo prečítať a preložiť (Georg Friedrich Grotefend, *1775, †1853; H. C. Rawlinson). R. 2006 lokalita zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Hataî → Ismá’íl I.
Hosejn Bájkará, Sultán Mírzá bin Mansúr, 1438 Herát – 1506 tamže — timúrovský vládca Chorásánu (od 1469). Ako 14-ročný vstúpil do služieb Bábura bin Bajsunkúra (*1422, †1457) a po jeho smrti odišiel do Mervu (dnes Mary), kde sa oženil s dcérou miestneho vládcu. Neskôr sa vrátil do Herátu a 1469 sa stal vládcom Chorásánu. Jeho oddaným stúpencom a vezírom sa stal básnik A. Navoí. Počas vlády Hosejna Bájkaru zažil Chorásán hosp. a kultúrny rozkvet, na kráľovsky dvor prichádzali učenci a básnici z celého islamského východu, o. i. tam pôsobili básnik M. Džámí, historik M. Mirchond a miniaturista Kamáloddín Behzád Heraví (*1450/60, †1535). Hosejn Bájkará dal postaviť viacero veľkolepých stavieb.
Hüsrev —
1. → Chosrou I. Dádgar
2. → Chosrou II. Parvíz
Chosróes —
1. → Chosrou I. Dádgar;
2. → Chosrou II. Parvíz.
Ismá’íl I., aj Ismá’íl Ardabílí, 17. 7. 1484 Ardabíl – 23. 5. 1524 Tebríz, dnes Tabríz — perzský šáh, zakladateľ dynastie Safíjovcov, básnik, vnuk Uzuna Hasana, vodcu turkického kmeňového zväzu Ak Kojunlu (aj Aq Qoyunlu, Biela ovca). Pôvodne šejk súfijského dervišského bratstva založeného šejkom Safím (Safíuddín Ardabílí, *1252, †1334). R. 1499 – 1508 sa zmocnil bývalých dŕžav svojho starého otca, 1501 sa usídlil s celým dvorom v Tabríze a vyhlásil za šáha Azerbajdžanu, 1502 za šáha Iránu (prijal titul šáhinšáh-i). Do 1510 obsadil územie dnešného Iránu a časť Iraku. Počas jeho panovania sa Perzia (Irán) stala opäť národným štátom. Za štátne náboženstvo vyhlásil odnož šíitského islamu isná’ašaríja, politicky vymedzil hranice Iránu voči susednej sunnitskej Osmanskej ríši, ktorá ho neustále mocensky ohrozovala. R. 1514 v bitke pri Čaldiráne (na náhornej plošine v dnešnom sv. Iráne v provincii Západný Azerbajdžan) podľahol dobre vyzbrojenej armáde osmanského sultána Selima I. Po svojej porážke sa sústredil na posilnenie diplomacie s európskymi krajinami; jeho pokus o utvorenie protiosmanskej aliancie s Ľudovítom II. Jagelovským bol neúspešný. Autor didaktickej poézie (pod pseudonymom – perzsky Chatá’í, tur. Hataî) vyznačujúcej sa lyrizmom vyplývajúcim z úprimnej oddanosti viere, ktorá mala blízko k mystickej poézii dervišov, napr. poém vo dvojveršiach Kniha rád (Nasíhatnáme, 1505 – 06) a Desať kníh (Dahnáme, 1505 – 06). Písal prevažne azerbajdžanským jazykom a kizilbašskou turečtinou (po perzsky málo), čo vyvolalo pozitívny ohlas vo východnej časti Osmanskej ríše. Celá jeho tvorba vyšla posmrtne v básnickej zbierke Díván (Díván, 1541). Jeho verše boli po stáročia citované stúpencami mystického rádu bektašíja v Anatólii. Jeho život a činy opísali Abdulláh Džámí Hátifí (†1521) v nedokončenom veršovanom diele Kniha Ismá’ílova (Ismá’íl náme, 16. stor.) a Muhammad Kásim Džunábádí Kásimí (†1581) v Kráľovskej knihe Ismá’ílovej (Šáhnáme-je Ismá’íl). Jeho mauzóleum v Ardabíle (po 1524) je súčasťou komplexu svätyne šejka Safího (vybudovaný v 14. – 18. stor.; 2000 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO).
Kádžárovci — dynastia turkického pôvodu vládnuca 1794 – 1925 v Iráne (Perzii). Jej členovia boli potomkami prevažne turkického šíitského zväzu Kizilbašov (resp. ich azerbajdžanskej vetvy v Iráne nazývanej Kádžári) a turkických kmeňov Oghuzov. Zakladateľ dynastie Ághá Mohammad Chán (1742 Astarábád, dnes Gorgán – 17. 6. 1797 Šuša, Náhorný Karabach, zavraždený) bol v detstve zajatý v tom čase v Iráne vládnucimi Zandovcami a držaný ako rukojemník v Širáze, odkiaľ sa mu 1778 podarilo ujsť. Využil vnútornú krízu Zandovcov a porazil ich posledného predstaviteľa, čo znamenalo zánik dynastie Zandovcov, zjednotil Kádžárov a 1785 obsadil Isfahán, 1788 Širáz, 1794 Kermán (jeho obyvateľstvo dal vyvraždiť) a 1795 vých. Gruzínsko (vrátane Tbilisi; obyvateľstvo dal zmasakrovať). R. 1796 (po dobytí Mašhadu, čím sa skončila vláda Afšárovcov v Chorásáne) sa dal korunovať za šáha, za hlavné mesto vyhlásil Teherán a pod svoju vládu zjednotil Chorásán, Perziu a juž. Kaukaz. Mohutná ruská invázia proti Iránu, ktorej cieľom bolo opätovne získať vých. Gruzínsko (1796), sa neuskutočnila pre smrť ruskej panovníčky Kataríny II. Veľkej. Pretože Ághá Mohammad Chán nemal potomkov (Zandovci ho dali vykastrovať), po jeho zavraždení nastúpil na trón (1798) jeho synovec Fath Alí (5. 9. 1772 Damghán, dnešný Irán – 23. 10. 1834 Isfahán), ktorý nadviazal kontakty s európskymi krajinami (najmä s Francúzskom a so Spojeným kráľovstvom) a pokúsil sa s nimi vytvoriť spojenectvo proti Rusku a obrániť iránske záujmy v Zakaukazsku. Po dvoch prehratých vojnách s Ruskom (1804 – 13, 1826 – 28) však stratil oblasť v juž. Kaukaze (→ rusko-perzské vojny). Známym sa stal predovšetkým mnohými manželkami a potomkami. Počas vlády (od 1834) jeho vnuka Mohammada (5. 1. 1805 Tabríz – 4. 10. 1848 Teherán) došlo k čiastočnému oslabeniu moci Kádžárovcov najmä v okrajových oblastiach ríše (Chorásán, Kermán a Herát, ktorý obsadili britské vojská). Mohammadov syn Náseroddín (17. 7. 1831 Teherán – 1. 5. 1896 tamže, zavraždený), ktorý vládol od 1848, bol najdlhšie vládnucim panovníkom celej dynastie. Krátko po nástupe na trón dal krvavo potlačiť bábistické povstanie (1848 – 52; → bábizmus). S pomocou hlavného ministra Amíra Kabíra (*1807, †1852) uskutočnil viaceré reformy, ktoré mali Irán pretvoriť na moderný štát podľa európskeho vzoru (napr. zavedenie pošty a telegrafu, budovanie manufaktúr, 1851 založenie prvej univerzity v Teheráne). Na nátlak dvora však Kabíra odvolal a dal zavraždiť, čím sa reformy zastavili. Udržiaval čulé styky s európskymi mocnosťami (trikrát absolvoval cestu po Európe), čo však v konečnom dôsledku malo za následok rast európskeho vplyvu. Do iránskych záležitostí sústavne zasahovali tak Rusko, ako aj Spojené kráľovstvo, ktoré sledovali vlastné strategické záujmy, predovšetkým súperili o získanie obchodných koncesií, ktoré Náseroddín udeľoval za finančné protislužby (napr. 1872 udelil koncesiu na stavbu železníc, ako aj na ťažbu nerastných surovín s výnimkou zlata a striebra britskému podnikateľovi P. J. Reuterovi; 1873 bola po proteste Ruska zrušená). Iránske hospodárstvo sa dostalo pod zahraničný vplyv, poklesla poľnohospodárska produkcia (dôsledkom boli hladomory, najväčší 1870 – 71). Náseroddín zreformoval armádu, 1879 vytvoril podľa ruského vzoru a pod velením ruských dôstojníkov elitnú, tzv. perzskú kozácku brigádu. V domácej politike zápasil s narastajúcou politickou i ekonomickou silou duchovenstva, čo sa prejavilo napr. aj v spore o tabak, keď 1890 udelil britskému dôstojníkovi Geraldovi Francisovi Talbotovi koncesiu (výlučné právo) na predaj, nákup a export tabaku. V krajine pod vedením duchovných vypukli nepokoje (1891 – 92), obyvateľstvo začalo bojkotovať tabakové výrobky a Náseroddín napokon 1892 koncesiu zrušil. Po jeho zavraždení vládol jeho najstarší syn Mozaffaroddín (23. 3. 1853 Teherán – 3. 1. 1907 tamže), ktorý rovnako ako jeho otec pokračoval v udeľovaní koncesií a navyše si bral vysoké pôžičky od ruských a britských bánk, aby tak mohol financovať svoje cesty po Európe a vydržiavať finančne nákladný dvor. Krajina sa postupne dostala do polokoloniálnej závislosti od Ruska, ako aj od Spojeného kráľovstva (1901 získalo ropnú koncesiu na dve tretiny iránskeho územia). To viedlo k nárastu protišáhovskej opozície vystupujúcej vo dvoch ideologických prúdoch (liberálno-národnom a duchovnom). V jeseni 1905 vypukli v Teheráne masové demonštrácie podporované obchodníkmi, duchovenstvom a prozápadne orientovanou inteligenciou (začiatok tzv. perzskej revolúcie), v auguste 1906 bol Mozaffaroddín prinútený podpísať príkaz, ktorým nariaďoval zvolanie parlamentu (madžles); prvýkrát sa zišiel v októbri 1906 a následne prijal tzv. ústavodarné zákony (madžles-e šúrá-je mellí), ktoré Mozaffaroddín ratifikoval 30. decembra 1906 (päť dní pred smrťou). Jeho nástupca a syn Mohammad Alí (21. 6. 1872 Tabríz – 5. 4. 1925 San Remo, Taliansko) sa napriek tomu, že po nástupe na trón (1907) sľúbil vernosť ústave, usiloval o obnovenie absolutistickej monarchie. Keď v auguste 1907 podpísali Rusko a Spojené kráľovstvo Petrohradskú zmluvu, na základe ktorej si rozdelili sféry vplyvu nad Iránom (ruská, britská a neutrálna zóna), v krajine opäť vypukli nepokoje. Koncom júna 1908 Mohammad Alí podporovaný Ruskom (za pomoci perzskej kozáckej brigády) obsadil parlament a viacerých jeho členov dal zatknúť a popraviť (štátny prevrat 1908). Zaviedol prísnu diktatúru podporovanú kozáckymi oddielmi, postavili sa však proti nemu vodcovia turkických kmeňov v okolí Tabrízu a Gílánu i bachtijárski kmeňoví vodcovia zo str. Iránu. Z obavy o život sa 1909 ukryl na ruskom veľvyslanectve a bol vyvezený do Ruska. Posledným kádžárovským šáhom, ktorého ešte ako neplnoletého 1909 zvolili povstalci po úteku jeho otca do exilu, bol Ahmad (21. 1. 1898 Tabríz – 21. 2. 1930 Paríž). Do 1910 za neho vládol vodca kádžárovského kmeňa, regent a strýc Ahmad Šáh Azúd ol-Molk (Azúd al-Mulk; †1910) a po jeho smrti do 1914 kádžárovský predák Náser ol-Molk (Abolqasem Náser al-Mulk; *1863, †1927). Počas Ahmadovej vlády došlo k dočasnému obnoveniu činnosti parlamentu, ktorý sa pokúšal presadiť finančné reformy, s čím nesúhlasili Spojené kráľovstvo a Rusko. Po štátnom prevrate (21. febr. 1921), ktorý uskutočnil vtedajší kozácky generál Rezá Chán Pahlaví, a po vymenovaní Rezá Chána za ministra vojny a 1923 za predsedu vlády (→ Pahlavíovci) bol prinútený odísť do exilu v Európe. V októbri 1925 ho parlament zosadil, čím bola ukončená vláda dynastie Kádžárovcov v Iráne. Niektorí potomkovia dynastie Kádžárovcov žijú v súčasnosti v Európe a USA, ďalší emigrovali v 20. rokoch 20. stor. do Strednej Ázie a dodnes žijú v Uzbekistane (v Taškente a Buchare). Od 2011 je hlavným predstaviteľom dynastie Kádžárovcov Mohammad Hassan Mirza (*1949).
Kambysés II., aj Kambýses, asi 560 pred n. l. pravdepodobne Ekbatana, dnes Hamadán – 522 pred n. l. približne oblasť dnešnej Sýrie — staroperzský kráľ (530 – 522 pred n. l.) a egyptský vládca (525 – 522 pred n. l.) z dynastie Achajmenovcov, syn Kýra II. Veľkého. Ako najstarší kráľovský syn bol vymenovaný za kráľa Babylonie, v tom čase jednej z najdôležitejších provincií Staroperzskej ríše (Perzská ríša). Významne rozšíril hranice ríše. Podľa behistúnskeho nápisu, najdôležitejšieho prameňa o jeho živote, využil oslabenie Egypta, 525 pred n. l. ho víťazstvom nad kráľom Psamtekom III. dobyl a dal sa korunovať za kráľa novej, 27. dynastie. Postupne si podmanil grécke osady v Kyrenaike i líbyjské kmene, jeho ťaženia do Núbie (kráľovstvo Kuš) a Etiópie (524 pred n. l.) však boli neúspešné a následne proti nemu vypuklo v Egypte povstanie. Jeho návrat do vlasti urýchlili aj početné perzské povstania vedené kňazom Gaumatom vydávajúcim sa za Bardiju (gr. Smerdis), Kambysésovho zavraždeného brata. Počas cesty však za nevyjasnených okolností zomrel.
Kizilbaši, aj Kyzylbaši, Qizilbaši, Qezelbaši, t. j. Červenohlaví — turkický šíitský kmeňový zväz. Vznikol v 2. pol. 15. stor., sídlil a čiastočne aj kočoval v oblasti dnešného severozápadného Iránu, východného Turecka a Azerbajdžanu. Súčasťou zväzu boli kmene Afšárov, Tekelov a Kádžárov (→ Kádžárovci), ku ktorým sa neskôr pripojili ďalšie turkické kmene, iránskojazyční Tályši a niektoré kurdské kmene. Kizilbaši patrili k šíitskej sekte isná’ašaríja uznávajúcej dedičnú postupnosť dvanástich imámov (jedným z ich znakov bol turban s dvanástimi červenými prúžkami na počesť imámov, odtiaľ označenie Červenohlaví, Kizilbaši). Boli prívržencami súfijského dervišského bratstva safavíja založeného šejkom Safím (Safíuddín Ardabílí, *1252, †1334) so strediskom v Ardabíle (severozápadný Irán), z ktorého vzišla dynastia Safíjovcov vládnuca v Perzii od začiatku 16. stor., vojensky podporovali jej zakladateľa Ismá’íla I. a predstavovali hlavnú vojenskú silu safíjovskej ríše. Kizilbaši na prelome 15. a 16. stor. napádali gruzínske dŕžavy a Širván, 1502 rozvrátili štát kmeňového zväzu Ak Kojunlu (aj Aq Qoyunlu, Biela ovca), 1514 ich však v bitke na Čaldiráne (náhorná plošina v dnešnom severovýchodnom Iráne) porazil osmanský sultán Selim I. Yavuz. V safíjovskej Perzii (označovaná aj ako Kizilbašský štát; v 16. a 17. stor. sa v tureckom a ruskom jazyku ako Kizilbaši označovali všetci Peržania) Kizilbaši zastávali vysoké funkcie dvorných úradníkov, vojenských veliteľov i gubernátorov, boli správcami a taktiež vlastníkmi poľnohospodárskej pôdy. Ich význam výrazne upadol po reformách šáha Abbása I. Veľkého (vládol 1587 – 1629), ktorý kizilbašskú armádu nahradil regulárnym vojskom. Kizilbašská identita sa následne takmer vytratila, zachovala sa iba v Afganistane, kam odišla časť kizilbašských vojsk počas územnej expanzie afganského rodu Durráníovcov (1743 – 93), na ktorých dvore kizilbašskí vojaci slúžili ako osobná garda šáha. Koncom 19. stor. sa afganskí emiri pokúsili obrátiť Kizilbašov na sunnitskú vetvu islamu, čo viedlo k zdvojeniu náboženskej identity (→ takíja). V súčasnosti sa počet Kizilbašov v Afganistane odhaduje na niekoľko tisíc, Kizilbašovia z intelektuálskych vrstiev sa opäť hlásia k svojej identite. Menšie etnografické skupiny Kizilbašov sú v severovýchodnom Iráne a v Azerbajdžane.