buddhizmus

buddhizmus — jedno z veľkých svetových náboženstiev.

Vzniklo v 6. – 5. storočí pred n. l. v Indii, dnes je rozšírené najmä na Srí Lanke, v krajinách juhovýchodnej Ázie, Ďalekého východu, v Tibete a Nepále. Jeho zakladateľom je Siddhártha Gautama (→ Buddha), ktorý v súlade s vtedajšou indickou filozofickou tradíciou sústreďoval hlavnú pozornosť na príčiny zotrvávania v kolobehu životov (→ sansára) a na možnosti vyslobodenia sa z neho (→ nirvána).

Základ buddhistickej náuky tvoria štyri ušľachtilé pravdy, ktoré Buddha pochopil pri prebudení (→ bódhi). Vychádzajú z poznania, že celá existencia je utrpenie (duhkha) zapríčinené zmyslovou túžbou (tršná), nevedomosťou (avidjá), lipnutím na egu (náuka o anátmane) a nestálosťou bytia (anitjá). K odstráneniu utrpenia, a tým k úniku z kolobehu životov možno dospieť pomocou múdrosti (pradžňá) spočívajúcej v pochopení Buddhovho učenia, mravným životom (šíla) a meditáciou (samádhi). Neoddeliteľnou súčasťou buddhistického učenia je náuka o príčinne podmienenom vznikaní (pratítjasamudpáda), podľa ktorej každý čin (karman) vykonaný s istým zámerom prinesie v nasledujúcom živote plod podobnej morálnej kvality (karmanový zákon). Najvyšším cieľom buddhistu je vyslobodenie z kolobehu životov (nirvána).

Buddhovo učenie zostavili a kodifikovali okolo roku 480 pred n. l. mnísi na prvom buddhistickom koncile v Rádžagrhe (v dnešnom indickom štáte Bihár). Vyše štyristo rokov sa šírilo ústnym podaním. Prvá písomná verzia vznikla v 1. stor. pred n. l. na Cejlóne (dnes Srí Lanka). Nazýva sa pálijský kánon (podľa jazyka páli, v ktorom je zapísaná) alebo Tipitaka, čiže Trojkôš, lebo ju tvoria tri súbory textov: 1. Vinajapitaka – Kôš kláštornej disciplíny, 2. Suttapitaka – Kôš kázní a rozpráv, 3. Abhidhammapitaka – Kôš vyššieho učenia. Neskôr bola spísaná aj sanskrtská mahájánová Tripitaka.

Už v Indii prešiel buddhizmus dôležitými vývojovými fázami, pri ktorých vznikli tri hlavné tradície s vlastnými školami a sektami. Bol to predovšetkým základný buddhizmus, neskoršími školami hanlivo nazývaný hínajána (malé vozidlo), ktorý sa sústreďoval v kláštoroch, kde sa mnísi usilovali rýdzo osobným pričinením dosiahnuť vlastnú nirvánu. V 1. storočí pred n. l. vznikol mahájánový buddhizmus (veľké vozidlo) kladúci dôraz na možnosť všetkých ľudí dospieť k vyslobodeniu. Ideálom sa stal bódhisattva. Vytvorila sa široká plejáda bódhisattvov a buddhov, ku ktorým sa veriaci modlia a uctievajú ich. Tretiu tradíciu predstavuje vadžrajána (hromové vozidlo), tantrická cesta, ktorá na dosiahnutie osvietenia zavádza špecifické jogistické a magicko-rituálne postupy, pričom dôležitú úlohu pripisuje učiteľovi, guruovi.

Asi po 7. storočí buddhizmus v Indii postupne upadal, do 13. storočia prakticky vymizol. To však neznamenalo jeho zánik, lebo buddhistické učenie sa dostalo za hranice subkontinentu, kde v styku s rozličnými miestnymi vplyvmi prešlo ďalším vývojom a vytvorili sa nové školy a sekty. V štátoch juhovýchodnej Ázie prevládla théraváda (cesta starších) vychádzajúca z pôvodného hínajánového buddhizmu. Na Ďalekom východe sa rozšíril mahájánový buddhizmus, no získal špecifické podoby reprezentované domácimi školami, akou je v Číne napr. amidizmus a čchan-buddhizmus, v Japonsku zen-buddhizmus zameraný na meditáciu a úzko spojený s kultúrou pitia mletého zeleného čaju (→ čajový obrad, → satori). V Tibete a Nepále sa rozšíril tantrický buddhizmus, ktorého odnožou je aj tibetský buddhizmus. V 20. storočí sa buddhizmus dostal aj do Európy, Severnej Ameriky a ostatných častí sveta.

Buddhistickú obec (sangha) tvoria mnísi, mníšky aj laickí vyznávači.

Najvýznamnejším súčasným predstaviteľom buddhizmu je 14. dalajláma Tändzin Gjamccho (*1935), žijúci v exile v severoindickej Dharamsale.