kostým

Text hesla

kostým [tal. > fr.] —

1. dámske vrchné oblečenie pozostávajúce z dvoch samostatných častí – z kabátika (saka) a zo sukne alebo z nohavíc, prípadne aj z vesty. Kostým je najčastejšie zhotovený z jedného druhu tkaniny alebo pleteniny. Zvyčajne sa dopĺňa blúzkou. Kabátik kostýmu býva väčšinou podšitý, má vonkajšie, zriedkavo i vnútorné vrecká, môže byť ušitý s fazónou alebo bez nej, so zapínaním na gombíky (jednoradové alebo dvojradové) či na zips alebo s iným druhom zapínania, prípadne sa len preväzuje. Tvarové riešenie a použitý materiál závisia od toho, na čo je kostým určený, rozoznáva sa napr. vychádzkový, pracovný, športový a spoločenský kostým. Kostým vznikol v 19. stor. v Spojenom kráľovstve, na európskom kontinente sa objavil v polovici 80. rokov 19. stor. pod označením tailor made. Spočiatku sa viac zdôrazňovala jeho feministická línia, k pánskemu obleku sa najviac priblížil v prvom desaťročí 20. stor., nadčasový typ dámskeho kostýmu bez fazóny vytvorila v 20. rokoch 20. stor. Coco Chanel;

2. oblečenie, ktoré v divadelnej inscenácii (činohre, balete, muzikáli, opere, operete) alebo v hranom filme dotvára dramatickú postavu herca (tanečníka, speváka a pod.). Divadelný kostým je súčasťou výtvarného riešenia divadelnej inscenácie (→ scénografia, → kostýmové výtvarníctvo). Od bežného odevu sa odlišuje funkciou charakterizovať (individuálne, sociálne, typovo) divadelnú postavu a schopnosťou byť nositeľom znaku reality na scéne. Kostým môže byť dobový (civilný, realistický, súčasný), historický, symbolický (znakový) alebo štylizovaný (typový). Vyznačuje sa výtvarnými kvalitami, použitým materiálom, líniou a farbou. Jeho súčasťami sú popri odeve zvyčajne obuv, prikrývka hlavy (parochňa, klobúk), rukavice a ďalšie doplnky vrátane líčenia (masky) herca. Ten istý kostým môže mať (v závislosti od spôsobu práce s ním či s jeho jednotlivými zložkami) rôzny význam, napr. historický kostým sa môže vývojom a zmenou vzťahu k nemu stať znakom dekadentnosti doby. Kostým môže tiež zmeniť svoju základnú funkciu, namiesto odevu herca sa môže stať kulisou, rekvizitou a jeho animovaním dokonca bábkou.

Tvorba kostýmu úzko súvisela s epochou, v ktorej vznikal, s predlohou, so žánrom a s celkovou scénou. V antickom gréckom divadle sa rozlišoval tragický, komický a satyrský kostým (→ grécke antické divadlo), kostýmy chóru a hlavných postáv, súčasťou kostýmu bola maska (aj na zosilnenie hlasu), v antickom rímskom divadle sa pri kostýmovaní uplatnila tóga. V stredoveku v Európe v náboženskom divadle používali predstavitelia postáv z biblických príbehov súdobý bohoslužobný odev (na identifikáciu postáv slúžila stredoveká symbolika farieb i atribúty zaužívané vo výtvarnom umení), špeciálne kostýmy mali predstavitelia zvierat, zlých (pekelných) bytostí či anjelov; vo svetskom divadle sa používali ako kostýmy odevy z bežného života. Pre anglické alžbetínske divadlo boli charakteristické elegantné, ako aj nákladné kostýmy, a to napr. vo dvorských hrách, tzv. maskách (angl. masks, masques), ktorých tvorcami boli začiatkom 17. stor. najmä dramatik Ben Jonson a architekt a autor kostýmov i scénickej výpravy k Jonsonovým hrám Inigo Jones. Rovnako sa nákladné kostýmy z drahých materiálov zhotovené podľa aktuálnej dvorskej módy uplatňovali v talianskom, španielskom, a najmä vo francúzskom dvorskom divadle (dvorskom balete), ktoré dlhodobo ovplyvňovalo aj ostatnú Európu. V talianskej improvizovanej ľudovej commedii dell’arte (2. polovica 16. – 2. polovica 18. stor.) sa vytvorili tradíciou ustálené kostýmy a masky jednotlivých typov postáv. V 18. stor. sa začal kostým používať na presnejšiu charakterizáciu postavy. K reformátorom patrili v 1. polovici 18. stor. v nemeckom divadle Johann Christoph Gottsched a Friederike Caroline Neuberová (napodobneniny antických odevov v hrách s antickou tematikou), vo francúzskom divadle herečky Adrienne Lecouvreurová a Clairon (zjednodušenie kostýmov tragických hrdiniek), v balete Marie Salléová (nahradenie dvorskej krinolíny ľahšou sukňou umožňujúcou pohyb). V 2. polovici 18. stor. sa začali snahy o posilnenie účinku stvárnenia dramatickej postavy pomocou kostýmu; začal sa používať realistický dobový kostým – k reformátorom patrili napr. vo francúzskom divadle herci François-Joseph Talma a madame Favartová, v anglickom divadle David Garrick a John Philip Kemble. V 2. polovici 19. stor. dominovalo v inscenačnej praxi úsilie o historickú vernosť divadelných kostýmov i prostredia (naturalistické a realistické divadlo; v nemeckom divadle meiningenčania, v ruskom divadle Konstantin Sergejevič Stanislavskij, vo francúzskom divadle André Antoine). Veľká divadelná reforma na prelome 19. a 20. stor. zdôraznila úlohu kostýmu sociálne a individuálne charakterizovať postavu (na rozdiel od dovtedajšej vonkajšej dekoratívnosti). V 2. polovici 19. a začiatkom 20. stor. začali divadelné súbory spolupracovať s významnými súdobými výtvarníkmi, ktorí pri tvorbe kostýmových a scénických výprav uplatňovali charakteristické črty jednotlivých výtvarných smerov (symbolizmus, secesia, expresionizmus, konštruktivizmus, surrealizmus), pričom kostým sa odlíšil od historického aj súdobého civilného oblečenia. V 20. stor. došlo k špecializácii a profesionalizácii tvorcov divadelných kostýmov. K najvýznamnejším tvorcom divadelných kostýmov patria Jacques Schmidt, Jocelyn Herbertová (Herbert), Sally Jacobsová (Jacobs), Anna Viebrocková (Viebrock), Małgorzata Szczęśniaková (Szczęśniak) a Chloé Obolenská (Obolensky).

Na Slovensku vznikla potreba tvorby divadelných kostýmov (ako súčasti výtvarného riešenia uvádzaných inscenácií) po vzniku profesionálneho divadla (1920). K prvým tvorcom patrili grafik a scénický výtvarník Ľudovít Hradský a herec, režisér a scénický výtvarník Karol L. Zachar, prvou slovenskou profesionálnou divadelnou kostýmovou výtvarníčkou bola Ľudmila Brozmanová-Podobová, ktorá pôsobila 1940 – 44 v SND, kde spolupracovala najmä s režisérmi Jankom Borodáčom a Jánom Jamnickým. Od 50. rokov 20. stor. tvorili kostýmy maliarka Ester Šimerová-Martinčeková a kostýmové výtvarníčky Stanislava Vaníčková a Ludmila Purkyňová, ktorá sa výrazne zaslúžila o profesionalizáciu kostýmovej tvorby. K ďalším významným kostýmovým výtvarníkom tvoriacim divadelné kostýmy patria Milan Čorba, Mona Hafsahlová, Danica Hanáková, Peter Čanecký, Ľudmila Várossová, Ľubica Jarjabková, Katarína Bieliková, Marija Havranová, Alexandra Grusková, Ján Kocman, Eva Farkašová, Helena Bezáková, Jozef Ciller, Elena Holéczyová, Štefan Hudák a i.

Filmový kostým je súčasťou filmovej výpravy a nositeľom vizuálnej informácie, charakteristiky postavy. Úlohou filmového kostýmu je čo najvernejšie definovať postavu, historické obdobie, životný štýl, sociálny status, a to bez nutnosti použitia dialógu. Z hľadiska toho, či ide o film zo súčasnosti alebo o historický film, vojnový film, western, science-fiction a pod., sú okrem odevu súčasťou kostýmu aj odevné doplnky, obuv, líčenie (maska), úprava vlasov (parochňa) či pokrývka hlavy. Pri vojnových alebo historických filmoch je spravidla dôležité zachovať dobovú autenticitu v čo najvyššej možnej miere. Existujú však aj výnimky, napr. režiséri francúzskeho hnutia cinéma du look (aktívne od 80. rokov 20. stor.; napr. filmy Subway, 1984, réžia Luc Besson; a Zlá krv, Mauvais sang, 1986, réžia Leos Carax) kládli dôraz na umeleckú štylizáciu odevu, farebnosť a tzv. naleštenosť vizuálu, takže voľba kostýmov nebola motivovaná realistickým zobrazením mizanscény s časovými a priestorovými súvislosťami, ale umeleckými ambíciami tvorcov.

V začiatkoch kinematografie nadväzovala tvorba filmového kostýmu na tvorbu divadelného kostýmu (podobne ako voľba filmových námetov). Dominovalo výrazné líčenie ženských i mužských postáv s dôrazom na mimiku, čo bolo príznačné najmä pre americkú a francúzsku grotesku 20. rokov 20. stor., ako aj výrazný charakteristický kostým, napr. Charlie Chaplin postavil svoju identitu a gagy na výzore elegána s nadmerne veľkými topánkami a príliš úzkym sakom (Kid, The Kid, 1921; Moderná doba, Modern Times, 1936; obidva réžia Charlie Chaplin). Filmové umenie ovplyvnil v 20. rokoch 20. stor. aj nový umelecký štýl art déco, ktorý sa uplatnil v Paríži (od 1925), kde sa objavili prvé módne filmové ikony, napr. Kiki de Montparnasse (vlastným menom Alice Ernestine Prinová, Prin) vo filme Emak-Bakia (1926, réžia Man Ray) alebo Louise Brooksová (Brooks) vo filme Pandorina skrinka (Die Büchse der Pandora, 1929, réžia Georg Wilhelm Pabst), i ďalšie typy moderných žien (odeté vo voľných šatách so zníženým pásom, s krátkymi vlasmi a s načerveno nalíčenými perami), ako aj v Hollywoode napr. vo filmoch s Gretou Garbo (Moderná Carmen, The Torrent, 1926, réžia Monta Bell) a Marlene Dietrichovou (Maroko, Morocco, 1930, réžia Josef von Sternberg) a vo filmových muzikáloch s Fredom Astairom a Ginger Rogersovou (Páni v cylindroch, Top Hat, 1935, réžia Mark Sandrich). Filmové plátno sa stalo novým priestorom na prezentáciu módnych trendov, s čím súviselo prenikanie francúzskych módnych návrhárov do filmového odvetvia. Módna návrhárka Coco Chanel spolupracovala so štúdiom United Artists Corp. a navrhla viacero kostýmov pre Gloriu Swansonovú (Dnes večer alebo nikdy, Tonight or Never, 1931, réžia Mervyn LeRoy). Štýl New Look povojnovej uhladenej elegancie Charla Diora sa stal príznačným pre filmy Alfreda Hitchcocka. Hitchcockova kostýmová výtvarníčka Edith Headová (Head) vyzdvihla napr. v jeho filmoch Okno do dvora (Rear Window, 1954) a Vertigo (1958) výrazne štylizovanú ženskosť i precíznu uhladenosť hrdiniek a hrdinov. Kontrastom k tomu bola rebelantská móda kožených búnd a džínsov reprezentovaná postavami stvárnenými Marlonom Brandom (Divoch, The Wild One, 1953, réžia László Benedek) a neskôr Jamesom Deanom (Rebel bez príčiny, Rebel Without a Cause, 1955, réžia Nicholas Ray). V 80. rokoch 20. stor. vniesol do filmovej kostýmovej tvorby prvé prejavy postmoderny (→ postmoderný dizajn) a štýlu haute couture módny návrhár Jean-Paul Gaultier, ktorý spolupracoval s režisérmi Peterom Greenawayom (Kuchár, zlodej, jeho žena a jej milenec, The Cook, the Thief, His Wife and Her Lover, 1989), Lucom Bessonom (Piaty element, Le cinquième élément, 1997) a Pedrom Almodóvarom (Koža, v ktorej žijem, La piel que habito, 2011). Samostatnú kategóriu predstavujú kostýmy vo filmoch science-fiction, ktoré od nakrútenia filmu Metropolis (1927, réžia Fritz Lang) prechádzali transformáciami vizionárskych predstáv blízkej či vzdialenej budúcnosti (Mechanický pomaranč, Clockwork Orange, 1971, réžia Stanley Kubrick; séria filmov Hviezdne vojny, Star Wars, od 1977, réžia George Lucas; Ostré komando, Blade Runner, 1982, réžia Ridley Scott; Matrix, 1999, réžia Lilly Wachowská a Lana Wachowská, Wachowski). Súčasne bol dominantný aj trend v príklone k realizmu, keď filmové kostýmy kopírovali každodenné oblečenie.

V slovenskom a českom kostýmovom výtvarníctve patria k výrazným tvorcom filmových kostýmov Milan Čorba (Sladké hry minulého leta, 1969, réžia Juraj Herz; Ružové sny, 1976, réžia Dušan Hanák), Theodor Pištěk ml. (Amadeus, 1984, Oscar za najlepšie kostýmy; Valmont, 1989; obidva réžia Miloš Forman), Mária Bieliková (Všetko čo mám rád, 1992; Záhrada, 1995; obidva réžia Martin Šulík), Katarína Hollá (Kolja, 1996, réžia Jan Svěrák; Horiaci ker, 2013, réžia Agniezska Hollandová, Holland), Katarína Štrbová-Bieliková (Želary, 2003, réžia Ondřej Trojan; Masaryk, 2016, réžia Julius Ševčík), Kateřina Štefková (Výlet, 2002; Sedem zhavranelých bratov, 2015; obidva réžia Alice Nellisová, Nellis) a i.;

3. odev, prestrojenie na maškarný bál, ples.

Zverejnené 8. novembra 2022.

Kostým [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-01-29]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kostym