Vyhľadávanie podľa kategórií: umenie – film

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 180 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abraham, F. Murray

Abraham [ejbrehem], F. Murray, vl. m. Fahrid Murray Abraham, 24. 10. 1939 Pittsburgh, Pa. — americký filmový, divadelný a televízny herec. Divadelnú hereckú kariéru začal 1965 v Los Angeles. Na mimobroadwayských scénach vynikol v inscenáciách hier W. Shakespeara Macbeth a Kráľ Lear. Za filmovú postavu skladateľa A. Salieriho (Amadeus) získal Zlatý glóbus a Oscara za najlepší mužský herecký výkon (1984). V 90. rokoch 20. stor. pedagóg na Brooklyn College. Najvýznamnejšie filmy: Serpico (1973), Všetci prezidentovi muži (1976), Zjazvená tvár (Scarface, 1983), Meno ruže (1986), Nostradamus (1993), Grandhotel Budapešť (The Grand Budapest Hotel, 2014).

Abrhám, Josef

Abrhám, Josef, 14. 12. 1939 Zlín — český filmový, divadelný a televízny herec. R. 1965 – 92 člen Činoherného klubu, od 1992 Národného divadla v Prahe. Debutoval 1961 vo filme Kde alibi nestačí, popularitu získal ako primár Blažej v televíznom seriáli Nemocnice na kraji města a ako Dalibor Vrána vo filme Vrchní, prchni (1980). Z ďalších filmov: Křik (1963), Každý den odvahu (1964), Morgiana (1972), Holka na zabití (1975), Marečku, podejte mi pero! (1975), Jára Cimrman, ležící, spící (1983), Konec starých časů (1989), Žebrácká opera (1991), Všichni moji blízcí (1999), Konečná stanice (2004), Obsluhoval jsem anglického krále (2006), Odcházení (2011) a i. Účinkoval aj vo viacerých televíznych filmoch a seriáloch.

Abrilová, Victoria

Abrilová (Abril), Victoria, vlastným menom Victoria Mérida, 4. 7. 1959 Madrid — španielska filmová, divadelná a televízna herečka. Medzinárodnú popularitu získala vo filmoch El Lute, choď alebo zdochni (El Lute, camina o revienta, 1987) a Milenci (Amantes, 1990), presadila sa aj v zahraničí, najmä vo Francúzsku (filmy Mesiac v kanáli, La Lune dans le caniveau, 1983; Účet, L’addition, 1984). V posledných rokoch zaujala postavou herečky erotických filmov Mariny (Spútaj ma!, Átame!, 1989), televíznej hlásateľky Rebeccy (Vysoké opätky, Tacones lejanos, 1991) alebo sebavedomej homosexuálnej hrdinky Loly (S milenkou mojej matky, 101 Reykjavík, 2000).

Abuladze, Tengiz Jevgenievič

Abuladze, Tengiz Jevgenievič, 31. 1. 1924 Kutaisi – 6. 3. 1994 Tbilisi — gruzínsky filmový režisér a scenárista. Námety čerpal z gruzínskej literatúry, histórie a kresťanských tradícií, nakrúcal filozoficko-metaforické filmy o pravde a svedomí, o cti, hrdinstve a ľudskom utrpení. Zaujal už hraným debutom Somárik (Lurdža Magdany, 1955, spolu s Rezom Čcheidzem, *1926, †2015), ktorý sa stal v histórii gruzínskej kinematografie prelomovým dielom. Medzinárodný úspech dosiahol voľne koncipovanou filmovou trilógiou Prosba (Moľba, 1968), Strom prianí (Natvris khe, 1976) a Pokánie (Monanieba, 1984) o nevinných ľuďoch trpiacich pre politické či náboženské presvedčenie. Z ďalších filmov: Cudzie deti (Čužie deti, 1958), Babička a ja (Ja, babuška, Iliko i Illarion, 1963), Náhrdelník pre moju milú (Ožerelie dľa mojej ľubimoj, 1972).

Adamčík, Samuel

Adamčík, Samuel, 23. 7. 1904 Bohunice, okres Levice – 10. 7. 1984 Bratislava — slovenský herec. Pôvodne učiteľ a dlhoročný ochotník, 1946 – 54 člen činohry Novej scény Národného divadla, 1951 – 74 Činohry SND v Bratislave. Predstaviteľ rozmanitých charakterov starcov, sedliakov, ako aj inteligentov vo svetovom i v slovenskom repertoári (Maximilián Moor, F. Schiller: Zbojníci, 1955; Serebriakov, A. P. Čechov: Ujo Váňa, 1954). Jeho realistické herectvo so zmyslom pre charakteristický detail v úlohách činorodých starcov často využívali film aj televízia (Pole neorané, 1954; Drevená dedina, 1955; Jánošík 1962 – 63; Živý bič, 1966; Rok na dedine, 1967; Hájnikova žena, 1971; Sokoliarova dcéra, 1981; Tisícročná včela, 1983).

Adjaniová, Isabelle

Adjaniová [adža-] (Adjani), Isabelle, 27. 6. 1955 Paríž — francúzska filmová, divadelná a televízna herečka, od 1973 členka Comédie-Française. Filmovú kariéru začala úlohou študentky Isabelly (Facka, La Gifle, 1974). Za postavy vo filmoch Posadnutosť (Possession, 1980), Vražedné leto (L’été meurtrier, 1983) a Kráľovná Margot (La Reine Margot, 1993) získala Cézara; za postavy vo filmoch Príbeh Adely H. (L’histoire d’Adèle H., 1975) a Camille Claudelová (Camille Claudel, 1988) nominovaná na Oscara. Z ďalších filmov: Adolf (Adolphe, 2002), Sex v Paríži (Sous les jupes des filles, 2014) a i. Držiteľka čestného Cézara (1990) ako najlepšia francúzska herečka 80. rokov 20. stor.

Adorf, Mario

Adorf, Mario, 8. 9. 1930 Zürich — nemecký filmový, divadelný a televízny herec. Od polovice 50. rokov 20. stor. hral epizódne filmové úlohy, napr. Santera (Winnetou I, 1963) alebo masového vraha Bruna Lüdkeho (Noc, v ktorej prišiel diabol, Nachts, wenn der Teufel kam, 1957). Od polovice 60. rokov 20. stor. pôsobil v Taliansku. Vystriedal množstvo žánrov a stvárnil rôzne ľudské charaktery: Stratená česť Kataríny Blumovej (Verlorene Ehre der Katharina Blum, 1975), Mám strach (Io ho paura, 1977), Fedora (F., 1978), Plechový bubienok (Die Blechtrommel, 1979), Lola (L., 1981), Via Mala (V. M., 1984), Tiché dni v Clichy (Jours tranquilles à Clichy, 1990). V ďalších rokoch nakrúcal prevažne televízne filmy.

Achternbusch, Herbert

Achternbusch [-buš], Herbert, vlastným menom Herbert Schild, 23. 11. 1938 Mníchov — nemecký spisovateľ a filmový tvorca. V románoch Alexandrova bitka (Die Alexanderschlacht, 1971) a Hodina smrti (Die Stunde des Todes, 1975) sa tematicky zameral na vedomie indivídua, vzpiera sa tradičným estetickým normám. Autor autobiografickej prózy Breitenbach (1986). Vlastné predlohy využil vo filmoch a v divadle, napr. vo filme Na stratenej varte (Auf verlorenem Posten, 1990).

Aimée, Anouk

Aimée [eme], Anouk, vlastným menom Françoise Sorya Dreyfusová, 27. 4. 1932 Paríž — francúzska filmová a divadelná herečka. Debutovala ako štrnásťročná vo filme Dom pod morom (La maison sous la mer, 1947). Prvý úspech dosiahla 1949 hlavnou úlohou vo filme Milenci z Verony (Les amants de Vérone; réžia A. Cayatte). V 50. a 60. rokoch 20. stor. bola obsadzovaná významnými európskymi a americkými režisérmi (F. Fellini: Sladký život, 1960; Osem a pol, 1963; G. Cukor: Justine, 1969; S. Lumet: Schôdzka, 1969). Preslávila sa postavou filmovej skriptky Anne Gauthierovej vo filmoch C. Leloucha Muž a žena (Un homme et une femme, Zlatý Glóbus a nominácia na Oscara, 1966), Muž a žena po dvadsiatich rokoch (Un homme et une femme, 20 ans déjà, 1986). V ďalších rokoch účinkovala väčšinou vo vedľajších úlohách vo filmových komédiách, svoje herecké umenie potvrdila vo štvordielnom televíznom historickom veľkofilme Napoleon (2002), v dokumentárnej dráme z prostredia koncentračného tábora v Osvienčime Malá brezová lúka (La petite prairie aux bouleaux, 2003) i v dráme C. Leloucha Aj pre lásku sa zabíja (Ces amours-là, 2010).

Alda, Alan

Alda, Alan, vlatným menom Alphonso D’Abruzzo, 28. 1. 1936 New York — americký filmový, divadelný a televízny herec, scenárista, režisér a producent. R. 1963 debutoval vo filme To všetko odniesol čas (Gone are the Days). Preslávil sa postavou sarkastického kapitána Hawkeyho Piercea v televíznom seriáli M.A.S.H. (1972 – 83). R. 1981 režíroval svoj prvý film Štyri ročné obdobia (The Four Seasons), účinkoval aj vo filmoch W. Allena Zločiny a poklesky (Crimes and Misdemeanors, 1989) a Tajomná vražda na Manhattane (Manhattan Murder Mystery, 1993). Od polovice 90. rokov 20. stor. sa objavuje vo vedľajších úlohách v romantických komédiách a trileroch, napr. Mesto šialencov (Mad City, 1997), Po čom ženy túžia (What Women Want, 2000) a i.

Aldrich, Robert

Aldrich [óldrič], Robert, 9. 8. 1918 Cranston, Rhode Island – 5. 12. 1983 Los Angeles, Kalifornia — americký filmový režisér a producent. Nakrútil nekonvenčné realistické westerny Apač (The Apache, 1954) a Vera Cruz (1954), gangsterskú drámu Bozkávaj ma až do smrti (Kiss Me Deadly, 1955), kritický pohľad do zákulisia Hollywoodu Veľký nôž (The Big Knife, 1955), vojnovú drámu Útok! (Attack!, 1956), dobrodružné a kriminálne filmy Štyria pre Texas (Four for Texas, 1964), Tucet špinavcov (The Dirty Dozen, 1967), Grissomova banda (The Grissom Gang, 1971), Ultimátum (Twilight's Last Gleaming, 1977) a i.

Alea, Tomás Gutiérrez

Alea, Tomás Gutiérrez, aj Gutiérrez Alea Tomás, 11. 12. 1928 Havana – 16. 4. 1996 tamže — kubánsky filmový režisér. V dokumentárnych filmoch Je to naša zem (Esta tierra nuestra, 1959) a Národné zhromaždenie (Asamblea general, 1960) zobrazil históriu a súčasnosť kubánskej spoločnosti po revolúcii. V hraných filmoch Povstalci (Historias de la revolución, 1960), Cumbite (1964), Smrť byrokrata (Muerte de un burócrata, 1966), Spomienky (Memorias del subdesarrollo, 1968), Zápas s démonmi (Una pelea cubana contra los demonios, 1971) a Guantanamera (1995) kontroverzne zobrazil život na komunistickej Kube. Film Jahody a čokoláda (Fresa y chocolate, 1993) o homosexuálnom vzťahu mladého umelca a zväzáckeho aktivistu bol nominovaný na Oscara.

Alef štúdio

Alef štúdio — slovenská filmová spoločnosť so sídlom v Bratislave. Založená 1992 na tvorbu a výrobu hraných, dokumentárnych, publicistických, vzdelávacích a výchovných filmov, dabing filmových a televíznych diel a produkčné služby pre slovenských a zahraničných partnerov. S podporou medzinárodného fondu Eurimages realizovala koprodukčný film režiséra D. Hanáka Papierové hlavy (1995), vyrobila cyklus filmových portrétov 100 plus známych a neznámych osobností Slovenska. R. 1996 prešla organizačnými zmenami a vznikli tri samostatné spoločnosti – ALEF Film & Media Group, ALEF JO Filmštúdio a ALEF SALVO FILM.

Alexandrov, Grigorij Vasilievič

Alexandrov, Grigorij Vasilievič, vlastným menom Grigorij V. Mormonenko, 23. 1. 1903 Jekaterinburg – 16. 12. 1983 Moskva — ruský filmový a divadelný režisér a herec. Spolupracoval so S. Ejzenštejnom na filmoch Krížnik Potemkin (1925), Desať dní, ktoré otriasli svetom (1927) a Generálna línia (1929), na základe jeho poznámok a kresieb dokončil film Nech žije Mexiko! (1979). Ako režisér sa preslávil sériou hudobných veselohier Celý svet sa smeje (1934), Cirkus (1935) a Volga, Volga (1938) s Ľ. Orlovovou v hlavnej úlohe.

Allen, Woody

Allen [elen], Woody, vlastným menom Allan Stewart Konigsberg, 1. 12. 1935 New York — americký scenárista, režisér, filmový a divadelný herec, producent, komik, poviedkar, esejista, dramatik a hudobník. Začínal v 60. rokoch 20. stor. ako kabaretiér nočných klubov v Greenwich Village, ako herec a scenárista debutoval vo filme Čo je nové, mačička? (What’s New, Pussycat?, 1965). Jeho prvé filmy Vezmi peniaze a utekaj (Take the Money and Run, 1969), Banány (Bananas, 1971), Všetko, čo ste chceli vedieť o sexe, ale báli ste sa opýtať (Everything You Always Wanted to Know about Sex but Were Afraid to Ask, 1972), Spáč (Sleeper, 1973) a i. boli väčšinou situačné komédie čerpajúce motívy aj z nemej grotesky. Zahral si v nich postavy nesmelých, zakomplexovaných a smoliarskych mužov. V pol. 70. rokov 20. stor. prešiel od bláznivých komédií k nostalgickým, autobiograficky ladeným výpovediam s dôrazom na medziľudské vzťahy a existenciálne i morálne problémy súčasných amerických intelektuálov: Annie Hallová (Annie Hall, 1977, Oscar za najlepší film, réžiu a pôvodný scenár), Manhattan (1979), Purpurová ruža z Káhiry (The Purple Rose of Cairo, 1985), Hana a jej sestry (Hannah and Her Sisters, 1986, Oscar za najlepší pôvodný scenár, 1987), September (1987), Zločiny a poklesky (Crimes and Misdemeanors, 1989), Manželia a manželky (Husbands and Wives, 1992), Strely nad Broadwayom (Bullets over Broadway, 1994) a i. Začiatkom 21. stor. zaujal trilógiou, ktorou sa usiloval vystihnúť genius loci troch európskych metropol: Vicky Cristina Barcelona (2008), Polnoc v Paríži (Midnight in Paris, 2011, Oscar za najlepší pôvodný scenár, 2012) a Do Ríma s láskou (To Rome with Love, 2012).

Autor štyroch zbierok poviedok: Vyrovnať si účty (Getting Even, 1971), Bez peria (Without Feathers, 1975), Vedľajšie príznaky (Side Effects, 1980), Číra anarchia (Mere Anarchy, 2007).

Almendros, Néstor

Almendros, Néstor, 30. 10. 1930 Barcelona – 4. 3. 1992 New York — španielsky filmový kameraman. Spolupracoval s režisérmi E. Rohmerom a F. Truffautom: Zberateľka (La Collectionneuse, 1967), Moja noc s Maud (Ma nuit chez Maud, 1969), Príbeh Adely H. (L’histoire d’Adèle H., 1975), Muž, ktorý miloval ženy (L’homme qui aimait les femmes, 1976), Konečne nedeľa! (1983), ako kameraman sa podieľal na úspechoch amerických filmov Kramerová versus Kramer (1979), Modrá lagúna (The Blue Lagoon, 1980), Sofiina voľba (Sophie’s Choice, 1982), Miesta v srdci (Places in the Heart, 1984). Za film Nebeské dni (Days of Heaven, 1978; réžia Terrence Malick) získal Oscara.

Almodóvar, Pedro

Almodóvar, Pedro, 25. 9. 1949 Calzada de Calatrava — španielsky filmový a televízny režisér a scenárista. Medzinárodný úspech dosiahol televíznym filmom Matador (1986) a psychologickou komédiou Ženy na pokraji nervového zrútenia (Mujeres al borde de un ataque de nervios, 1988). Vo svojich filmoch analyzuje problémy medziľudských vzťahov, ich najčastejšou témou je téma osamelosti, lásky a vášne. Z ďalších filmov: Zákon túžby (La Ley del deseo, 1987), Spútaj ma! (Átame!, 1990), Vysoké opätky (Tacones lejanos, 1991), Kika (K., 1993), Úspech môjho tajomstva (La flor de mi secreto, 1996), Všetko o mojej matke (Todo sobre mi madre, 1999), Hovor s ňou (Hable con ella, 2002), Volver (2006), Koža, v ktorej žijem (La piel que habito, 2011) a i.

Alov, Alexandr Alexandrovič

Alov, Alexandr Alexandrovič, vlastným menom Alexandr Lapsker, 26. 9. 1923 Charkov – 12. 6. 1983 Riga — ruský filmový režisér. Spolupracoval s V. N. Naumovom, úspech dosiahli filmom Mier tomu, kto prichádza (Mir vchoďaščemu, 1961). Špecializovali sa prevažne na expresívne ladené filmové adaptácie literárnych diel: Pavel Korčagin (1956), Víchrica (Veter, 1958), Zlá anekdota (Skvernyj anekdot, 1966). V 70. rokoch 20. storočia nahradili expresívnosť konvenčným spôsobom rozprávania: Útek (Beg, 1970), Legenda o Eulenspieglovi (Legenda o Tile, 1976), Teherán 43 (Tegeran-43, 1980), Breh (Bereg, 1984).

Altman, Robert

Altman [eltmen], Robert, 20. 2. 1925 Kansas City, Kansas – 20. 11. 2006 Los Angeles, Kalifornia — americký filmový a televízny režisér, producent a scenárista. Po 2. svetovej vojne pôsobil ako dokumentarista, 1957 nakrútil vo vlastnej produkcii film Delikventi (The Delinquents) a strihový film o smrti amerického herca J. Deana Príbeh Jamesa Deana (James Dean Story). V televízii sa presadil 1970 komédiou z prostredia vojenskej poľnej nemocnice M.A.S.H. Jeho filmy sú prevažne satiricky ladenou analýzou americkej spoločnosti a jej mýtov, parodujú žánrové schémy amerického filmu: Nashville (1975), Svadba (A Wedding, 1978), Dokonalý pár (A Perfect Couple, 1979), Kvinteto (Quintet, 1979), Hráč (The Player, 1992), Krátke strihy (Short Cuts, 1993) a i. Odvrátenú tvár britskej aristokracie v 30. rokoch 20. storočia predstavuje snímka Gosford Park (2001, Zlatý glóbus za najlepšiu réžiu). Svoje dielo Altman uzavrel tanečným filmom The Company (2003) a hudobnou komédiou Zajtra nehráme! (A Prairie Home Companion, 2006).

Americká akadémia filmového umenia a vedy

Americká akadémia filmového umenia a vedy, angl. Academy of Motion Picture Arts and Sciences — nezisková profesijná prestížna organizácia so sídlom v USA. Vznikla 1927 z iniciatívy filmového producenta L. B. Mayera, ktorý s úsilím podporiť rozvoj filmového priemyslu a umenia, zorganizoval zakladajúce stretnutie 36 popredných osobností amerického filmu. Prvým prezidentom akadémie bol D. Fairbanks, členmi o. i. M. Pickfordová, R. Walsh a L. B. Mayer. Neskôr ich počet v rámci jednotlivých filmových profesií vrátane producentov a kritikov vzrástol na vyše 5-tis. Členom (na pozvanie) sa môže stať významná osobnosť svetovej kinematografie so vzťahom k americkému filmu. Akadémia okrem podpory technického rozvoja a dokumentácie historického vývinu americkej kinematografie každoročne od 1927 – 28 udeľuje v jednotlivých kategóriách výročné ceny Academy Award známe pod menom Oscar. Pri nominácii v kategórii cudzojazyčný film s ňou spolupracuje za Slovensko od 1996 Slovenská filmová a televízna akadémia.

americká noc

americká noc — filmový trik používaný na nakrúcanie nočných exteriérových záberov cez deň, aby sa vytvorili lepšie svetelné podmienky. Jeho základom je využívanie filtrov, ktoré svojou farbou tónovanou domodra vytvárajú pred objektívom filmovej kamery ilúziu nočného prostredia. Názov americká noc využil francúzsky režisér F. Truffaut ako názov hraného filmu o filme (1973).

Anderson, Lindsay

Anderson [endrsn], Lindsay, 17. 4. 1923 Bangalúr, India – 30. 8. 1994 Angoulême, Francúzsko — britský filmový a divadelný režisér a scenárista; jeden z hlavných predstaviteľov hnutia Free Cinema. Do 1957 filmový kritik. Venoval sa dokumentárnemu filmu: Wakefieldsky expres (Wakefield Express, 1953), Vysnívaná krajina (O Dreamland, 1954), Spolu (Together, 1956); za film Poznamenané deti (Thursday’s Children, 1954) získal s Guyom Brentonom (*1927, †1994) Oscara. Medzinárodný úspech dosiahol debutom Ten športový život (This Sporting Life, 1963). Vo svojich spoločenskokritických filmoch objavoval predovšetkým reálny svet a život jednoduchých ľudí. R. 1968 nakrútil svoj najlepší film Keby (if....); z ďalších filmov: Šťastný to muž! (Oh, Lucky Man! 1973), Pri oslavách (In Celebration, 1975), Nemocnica Británia (Britannia Hospital, 1982), Višňový sad (The Cherry Orchard, 1990).

Anderssonová, Bibi

Anderssonová (Andersson), Bibi, vlastným menom Berit Elisabeth Andersson, 11. 11. 1935 Štokholm – 14. 4. 2019 tamže — švédska divadelná a filmová herečka. Od 1959 pôsobila v Kráľovskom dramatickom divadle v Štokholme. R. 1955 – 74 vytvorila niekoľko výrazných ženských postáv prevažne vo filmoch režiséra I. Bergmana: Úsmevy letnej noci (Sommarnattens leende, 1955), Siedma pečať (Det sjunde inseglet, 1957), Lesné jahody (Smultronstället, 1957), Tvár (Ansiktet, 1958), Diablovo oko (Djävulens öga, 1960), Persóna (Persona, 1966), Scény z manželského života (Scener ur ett äktenskap, 1973) a i. Uplatnila sa aj vo filmoch amerických a európskych tvorcov: Kremeľský list (The Kremlin Letter, 1970, réžia J. Huston), Nepriateľ ľudu (An Enemy of the People, 1978, réžia George Schaefer, *1920, †1997), Láska s otáznikom (L’amour en question, 1978, réžia A. Cayatte), Concorde... Letisko ’79 (The Concorde... Airport ’79, 1979, réžia David Lowell Rich, *1923) a i. Posledným filmom, v ktorom účinkovala, bol Mráz (The Frost, 2009, réžia Ferran Audí, *1962). Uplatnila sa aj ako divadelná režisérka.

Anderssonová, Harriet

Anderssonová (Andersson), Harriet, 14. 2. 1932 Štokholm — švédska divadelná a filmová herečka. Od 1954 členka Mestského divadla v Malmö, do ktorého ju angažoval režisér I. Bergman. Veľký úspech dosiahla filmom Leto s Monikou (Sommaren med Monika, 1953), vytvorila množstvo ženských postáv rôznych charakterov a osudov práve v Bergmanových filmoch: Večer kaukliarov (Gycklarnas afton, 1953), Sny žien (Kvinnodröm, 1955), Úsmevy letnej noci (Sommarnattens leende, 1955), Ako v zrkadle (Såsom i en spegel, 1961), Šepoty a výkriky (Viskningar och rop, 1972), Fanny a Alexander (Fanny och Alexander, 1982), Požehnané (De två saliga, 1986) a i. Pozoruhodné typy žien stvárnila aj vo filmoch iných režisérov, napr. J. Donnera (Nedeľa v septembri, En söndag i september, 1963; Milovať, Att älska, 1964), S. Lumeta (Smrteľný prípad, The Deadly Affair, 1966), M. Zetterlingovej (Mladé ženy, Flickorna, 1968) a i. V neskoršom období vynikla predovšetkým v minimalistickej dráme L. von Triera Dogville (2003).

Andreánsky, Vojtech

Andreánsky, Vojtech, 27. 8. 1917 Prešov – 6. 10. 1993 Bratislava — slovenský filmový režisér, priekopník populárno-vedeckých filmov na Slovensku. Venoval sa lekárskej tematike: Umelé srdce (1960), Mimotelový obeh (1960), Mozog (1965); kultúrnej histórii slovenského národa: Bukovohorská kultúra (1966), Limes Romanus na Slovensku (1968), Bratislavské korunovácie (1968); nakrútil filmové portréty slovenských umelcov: Mária Markovičová (1970), Paľo Bielik (1971), Dr. Janko Blaho (1975), Ladislav Chudík recitátor (1980).

Andrewsová, Julie

Andrewsová [endrúso-] (Andrews), Julie, vlastným menom Julia Elizabeth Wells, 1. 10. 1935 Walton-on-Thames — britská filmová, divadelná a televízna herečka a speváčka. V pol. 50. rokov 20. stor. slávila úspech v broadwayskom muzikáli My Fair Lady, svetovú popularitu získala v muzikáloch Mary Poppinsová (Mary Poppins, 1964, Oscar za najlepšiu herečku v hlavnej úlohe) a Za zvukov hudby (The Sound of Music, 1965), v ďalších rokoch koncertovala a nahrávala gramofónové platne. Obrat v jej kariére znamenala spolupráca s režisérom B. Edwardsom, predovšetkým na filmoch Victor/Victoria (1982), Muž, ktorý miloval ženy (The Man Who Loved Women, 1983), To je život (That’s Life, 1986).

Angelopoulos, Theo

Angelopoulos [-pu-], Theo, aj Theodoros, 27. 4. 1935 Atény – 24. 1. 2012 Pireus — grécky filmový režisér. Začínal ako dokumentarista, 1970 nakrútil film Rekonštrukcia (Anaparastassi), v ďalších filmoch zobrazoval na vzťahoch malej skupiny ľudí históriu a osud gréckeho národa a jeho postavenie v širšom európskom kontexte. Vytvoril voľný filmový cyklus o gréckych dejinách: Dni roku 36 (I mares tou 36, 1972), Kočovné divadlo (O thiasos, 1975), Lovci (I kynighi, 1976), Alexander Veľký (O Megalexandros, 1980), v 80. rokoch 20. storočia sa priklonil k tvorbe komornejšie a osobnejšie ladených filmov so spoločensko-politickým pozadím súdobého Grécka: Cesta na Kythéru (Taxidi sta Kithiara, 1984), Včelár (O Melissokomos, 1986), Krajina v hmle (Topio stin omichli, 1988), Prerušený krok bociana (To meteoro vima tou pelargou, 1991), Odyseov pohľad (Ulysses’ Gaze, 1995). R. 1998 nakrútil svoje najintímnejšie dielo, film Večnosť a deň (Mia aioniotita kai mia mera), ktorý je príbehom nevyliečiteľne chorého básnika.

animácia

animácia [lat.] — oživenie; filmová technika, použitím ktorej neživé predmety, materiály alebo obrazy získavajú vo filme ilúziu pohybu. Jej základom je postupné, rozfázované snímanie situácie špeciálne upravenou filmovou kamerou po jednotlivých políčkach filmového pása; je základom animovaného filmu. Podľa druhu materiálu a použitej techniky sa delí na kreslenú, kombinovanú a počítačovú animáciu.

animátor

animátor [lat.] — tvorivá profesia animovaného filmu; prostredníctvom animácie pripravuje alebo vytvára jednotlivé fázy pohybu neživých predmetov, obrazov alebo materiálov. Spolupracuje najmä s režisérom, kameramanom a výtvarníkom animovaného filmu.

Anton, Karel

Anton, Karel, 25. 10. 1898 Praha – 12. 4. 1979 záp. Berlín — český filmový režisér, scenárista; označovaný za prvého básnika českého filmu. Debutoval filmom Cikáni (1921), po sérii grotesiek Anton Comedies (1922 – 23) nakrútil adaptáciu lyrickej prózy V. Mrštíka Pohádka máje (1926), ktorou položil základy českého poetického filmu. Medzinárodný úspech získal prvým českým zvukovým filmom Tonka Šibenice (1930). Od 1934 šéf európskej produkcie Paramountu v Paríži a režisér nemeckých a francúzskych filmov Tanec kolem světa (Wir tanzen um die Welt, 1939), Rozvod s překážkami (Immer nur Du, 1941), Podvodnice (Die Hochstaplerin, 1944), Dobrý den, Kateřino (Bonjour, Kathrin, 1956).

Antonioni, Michelangelo

Antonioni, Michelangelo, 29. 9. 1912 Ferrara – 30. 7. 2007 Rím — taliansky filmový režisér, scenárista, prozaik a maliar. R. 1943 – 50 sa venoval dokumentárnemu filmu, debutoval hraným filmom Kronika jednej lásky (Cronaca di un amore, 1950) o citovom vzťahu zámožnej ženy k chudobnému milencovi. Jeho filmy obsahujú kritiku vyššej spoločnosti, odhaľujú citovú prázdnotu, osamelosť a neschopnosť komunikácie. Nepoužíval retrospektívu, paralelnú montáž ani chronologický dej, jeho filmy sú analytickým obrazom ľudskej duše. Film Výkrik (Il Grido, 1957) je situovaný do robotníckeho prostredia. Časti voľnej tetralógie Dobrodružstvo (L’Avventura, 1960), Noc (La Notte, 1961), Zatmenie (L’eclisse, 1962) a Červená pustatina (Il deserto rosso, 1964) zobrazujú odcudzenie a osamelosť ženy. Od 1966 nakrúcal v Spojenom kráľovstve, USA, Taliansku, Španielsku a Alžírsku: Zväčšenina (Blow-up, 1966), Zabriskie Point (1970), Povolanie: reportér (Professione: Reporter, 1975), Pátranie po jednej žene (Identificazione di una donna, 1982). R. 1983 vydal knihu poviedok a esejí Kolkáreň pri Tiberi (Quel bowling sul Tevere), ktorá sa stala námetom poviedkového koprodukčného francúzsko-taliansko-nemeckého filmu Za mrakmi (Al di là delle nuvole, 1995; spolurežisér W. Wenders). Za celoživotné dielo získal 1993 Cenu Európskej filmovej akadémie a 1995 Oscara.

Arbuckle, Roscoe

Arbuckle [erbakl], Roscoe (Conkling), nazývaný Fatty, 24. 3. 1887 San José, Kalifornia – 29. 6. 1933 New York — americký filmový komik éry nemého filmu, režisér a scenárista. Začínal ako kabaretiér, od 1908 hrával epizódne postavy, 1913 ho angažoval M. Sennett do skupiny tzv. keystonských strážnikov, kde účinkoval spolu s Ch. Chaplinom. Jeho komickosť bola založená na nadmernej telesnej hmotnosti. Od 1916 režisér a scenárista väčšiny svojich filmov: Fattyho verný pes Fido (Fatty’s Faithful Fido, 1915), Fatty na Coney Islande (Coney Island, 1917), Fattyho milióny (Brewster’s Millions, 1921), Fatty sa blázni za ženbou (Crazy to Marry, 1921) a i. Podozrenie z vraždy mladej štatistky 1921 náhle ukončilo jeho filmovú kariéru, až do smrti režíroval pod pseudonymom J. W. Goodrich.

Ardantová, Fanny

Ardantová (Ardant), Fanny, 22. 3. 1949 Saumur — francúzska filmová, divadelná a televízna herečka. Debutovala epizódnou úlohou vo filme Psi (1979), medzinárodný úspech dosiahla spoluprácou s F. Truffautom. Upozornila na seba postavou vášnivej milenky Matildy (Žena od susedov, La femme d’à côté, 1981), bláznivej sekretárky (Konečne nedeľa!, Vivement dimanche!, 1983) alebo výraznými hereckými kreáciami vo filmoch Život je román (La vie est un roman, 1983), Láska až za hrob (L’amour à mort, 1984) a Melodráma (Mélo, 1986). Medzi jej filmovými postavami prevažujú ženy s osudmi vášnivej lásky: Swannova láska (Un amour de Swann, 1983), Rodinná rada (Conseil de famille, 1985), Strach a láska (Trois soeurs, 1988), Niekto to rád dievčatá (Pédale douce, 1996), Žena môjho muža (Nathalie..., 2003) a i.

archívny film

archívny film — film uložený vo filmovom archíve, filmotéke. Je základom zbierok filmových archívov, ktoré môžu tieto filmy verejne prezentovať a využívať na študijné účely. Na Slovensku sú uložené v archíve Slovenského filmového ústavu – národného kinematografického centra, a v archívoch armády, štátnych orgánov a inštitúcií.

Aristarco, Guido

Aristarco [-ko], Guido, 7. 10. 1918 Fossacesia – 11. 9. 1996 Rím — taliansky filmový kritik a teoretik. R. 1952 založil a ako šéfredaktor viedol časopis Cinema nuovo. Autor historicko-teoretických prác o vývoji filmu v kontexte súdobej kultúry: Farba vo filme (Il colore nel film, 1949), Talianska kinematografia po vojne (Il cinema italiano dopoguerra, 1949), Umenie filmu (L’arte del film, 1950), Mýty a skutočnosť v talianskom filme (Miti e realta nel’cinema italiano, 1961), Rozklad rozumu. Rozprava o filme (Il dissolvimento della ragione. Discurso sul cinema, 1966). R. 1951 napísal systematický prehľad filmového teoretického myslenia od začiatkov kinematografie Dejiny filmových teórií (Storia delle teoriche del film).

Arletty

Arletty, vlastným menom Léonie Bathiatová, 15. 5. 1898 Courbevoie – 23. 7. 1992 Paríž — francúzska filmová a divadelná herečka. Debutovala 1932 vo filme Pes, ktorý aportuje (Un chien qui rapporte), úspech jej priniesla spolupráca s M. Carném a básnikom J. Prévertom. Predstavila sa ako prostitútka Madame Raymondová (Hôtel du Nord, 1938), partnerka J. Gabina v poeticko-realistickom filme Deň sa začína (Le jour se lève, 1939), diablova vyslankyňa na Zemi (Návšteva z temnôt, Les Visiteurs du soir, 1942) a kurtizána Garance (Deti raja, Les enfants du paradis, 1945). Po 2. svetovej vojne obvinená z kolaborácie s fašizmom, v 50. rokoch 20. stor. sa opäť vrátila k filmu: Vzduch Paríža (L’air de Paris, 1954), Veľká hra (Le grand jeu, 1954), Najdlhší deň (The Longest Day, 1962) a i. R. 1962 prišla o zrak, v posledných rokoch pracovala v rozhlase.

art director

art director [-rek-; angl.] — v americkej filmovej terminológii označenie tvorivo-technickej profesie zodpovednej za návrh a realizáciu scén, dekorácií, stavieb a niekedy aj kostýmov na nakrúcanie jednotlivých scén filmu. V slovenčine sa používa analogické označenie scénický a kostýmový výtvarník prevzaté z divadelného pojmoslovia. V dejinách filmu sa prvýkrát výrazne uplatnil v americkom filme Intolerancia (Intolerance: Love’s Struggle Through the Ages, 1916, réžia D. W. Griffith).

Ashby, Hal

Ashby [eš-], Hal, 2. 9. 1929 Ogden, Utah – 27. 12. 1988 Malibu, Kalifornia — americký filmový režisér. Od polovice 50. rokov 20. stor. strihač v Hollywoode, za film V žiari noci (In the Heat of the Night, 1967) získal Oscara za najlepší strih. Ako režisér debutoval filmom Pán domáci (The Landlord, 1970). Nevyhýbal sa sugestívnym psychologickým ani spoločensko-politickým témam: Posledná eskorta (The Last Detail, 1973), Návrat domov (Coming Home, 1978), Bol som pri tom (Being There, 1979), Žena šampióna (The Slugger’s Wife, 1985).

Askoľdov, Alexandr Jakovlevič

Askoľdov, Alexandr Jakovlevič, 17. 7. 1932 Kyjev – 21. 5. 2018 Göteborg — ruský filmový režisér. Pôvodne divadelný kritik a dramaturg, venoval sa tvorbe M. Bulgakova. Debutoval filmom Komisárka (1967), ktorý bol zakázaný ako protisovietsky a do distribúcie sa dostal až 1987. Po zákaze filmu kultúrny pracovník a riaditeľ filmovej a koncertnej sály Rossija v Moskve. V 70. rokoch 20. stor. nakrútil dva televízne dokumenty o stavbe KAMAZ-u.

Asquith, Anthony

Asquith [eskuis], Anthony, 9. 11. 1902 Londýn – 20. 2. 1968 tamže — anglický filmový režisér. Preslávil sa filmami Boj o Dardanely (Tell England, 1931) a Pygmalion (1938), nakrútil množstvo filmov podľa námetov z anglickej histórie, drámy a literatúry: Po francúzsky ľahko a rýchlo (French without Tears, 1939), Tichá svadba (Quiet Wedding, 1941), Príbeh jednej z nich (We Dive at Dawn, 1943), Profesor odchádza (The Browning Version, 1951), Ako je dôležité mať Filipa (The Importance of Being Earnest, 1952), Lekár v rozpakoch (The Doctor’s Dilemma, 1958), Milionárka (The Millionairess, 1960), Žltý Rolls-Royce (The Yellow Rolls-Royce, 1964).

Astaire, Fred

Astaire [estér], Fred, vlastným menom Frederick Austerlitz, 10. 5. 1899 Omaha, Nebraska – 22. 6. 1987 Los Angeles, Kalifornia — americký filmový herec, tanečník a choreograf. Spolu s G. Rogersovou najväčšie hviezdy amerického filmu 30. rokov 20. stor.: Veselý rozvod (The Gay Divorcee, 1934), Páni v cylindroch (Top Hat, 1935), Svet valčíkov (Swing Time, 1936), Smiem prosiť? (Shall We Dance?, 1937), Život v tanci (The Story of Vernon and Irene Castle, 1939). V 40. rokoch 20. stor. vystriedal v tanečných filmoch a muzikáloch niekoľko tanečných partneriek (R. Hayworthová, J. Garlandová): Nikdy nezbohatneš (You’ll Never Get Rich, 1941), Krajšia ako sen (You Were Never Lovelier, 1942), Veľkonočná paráda (Easter Parade, 1948). R. 1949 získal Oscara za zásluhy na rozvoji amerického muzikálu. V 70. rokoch 20. stor. sa k muzikálu vrátil ako sprievodca po jeho histórii v strihových filmoch To je zábava I. – II. (That’s Entertainment I. – II., 1974, 1976).

Augusta, Karel

Augusta, Karel, 20. 6. 1935 Praha – 31. 5. 1998 tamže — český filmový, divadelný a televízny herec. Vo filme a v televízii sa presadil predovšetkým v epizódnych postavách komického charakteru: Všichni dobří rodáci (1968), Čtyři vraždy stačí, drahoušku (1970), Petrolejové lampy (1971), Morgiana (1972), Bouřlivé víno (1976), Božská Ema (1979), Causa králík (1979), Vrchní, prchni (1980) a Vítr v kapse (1982).

azerbajdžanský film

azerbajdžanský film, azerbajdžanská kinematografia — jeho začiatky sú spojené s činnosťou akciovej spoločnosti Fiľma založenej 1916 v Baku, ktorá vyrobila niekoľko hraných filmov, napr. V ríši nafty a miliónov (V carstve nefti i millionov, 1916, réžia Boris Nikolajevič Svetlov, *1880, †po 1926), Aršin Mal-Alan (1917). Po nástupe sovietskej moci v Azerbajdžane (1920) bol azerbajdžanský film podriadený štátnemu monopolu a ideologickej kontrole. R. 1923 vznikla štátna organizácia AFKU (Azerbajdžanskoje fotokinoupravlenije), neskôr premenovaná na Azkino (1930 – 33), Azfiľm (1933 – 34), Azgoskinprom (1934 – 35), Azerfiľm (1935 – 40), Filmové štúdio Baku (Bakinskaja kinostudija, 1941 – 59), od 1960 Azerbajdžanfiľm nazvaný podľa spisovateľa a filmára Dž. Džabarlyho.

Systematická filmová výroba sa rozvinula v 20. rokoch 20. stor., keď v Baku pôsobili významní filmoví režiséri aj z iných sovietskych republík (napr. V. I. Pudovkin, Igor Savčenko, *1906, †1950; N. Šengelaja, Amo Bek-Nazarov, *1892, †1965). V 30. rokoch patrili medzi najvýznamnejšie filmy 26 komisárov (Dvadcať šesť komissarov, 1933, réžia Nikolaj Michajlovič Šengelaja, *1903, †1943), Pri mori najmodrejšom (U samogo sinego moria, 1936, Boris Barnet, *1902, †1965 a Samed Mardanov, *1911, †1939), Ľudia z Baku (Bakinci, 1938, Viktor Turin, *1895, †1945). R. 1936 sa začala v Baku výroba zvukových filmov. V 40. rokoch bola produkcia hraných filmov sporadická, medzi najpopulárnejšie patril film Aršin Mal-Alan (1945, réžia Rza Tachmašib, *1894, †1980, a Nikolaj Leščenko, *1908, †1954), nová verzia ľudovej spevohry v hudobnom spracovaní Uzeira Gadžibekova (*1885, †1948). Ďalší rozvoj sa začal v 60. rokoch 20. stor. po nástupe generácie absolventov moskovského VGIK-u, napr. Aždara Ibrahimova, *1919, †1993; Tofika Tagizadeho, *1919, †1998; Hasana Seidbejliho, *1920, †1980; Husejna Seidzadeho, *1910, †1979). V tematickej orientácii prevládali v 60. a 70. rokoch príbehy z národných dejín a námety z prostredia naftárskeho priemyslu. V 70. a 80. rokoch 20. stor. spolupracovali s filmom aj spisovatelia, dramatici a scenáristi bratia Maksud (*1935, †2016) a R. Ibrahimbekovovci – film Povedz, že ma ľúbiš! (Skaži, čto ľubiš meňa!, 1978, réžia M. Ibrahimbekov). R. 1979 nakrútil Eľdar Kulijev (*1951, †2017) historickú fresku z 9. stor. Babek.

V dokumentárnej tvorbe vynikli reportáže Romana Karmena (*1906, †1978) Rozprávanie o naftároch z Kaspického mora (Povesť o nefťanikach Kaspii, 1954, ocenený na MFF v Cannes) a Premožitelia mora (Pokoriteli moria, 1961).

Po rozpade Sovietskeho zväzu sa azerbajdžanskí filmoví tvorcovia stretli s problémom financovania a opätovného oživenia azerbajdžanskej kinematografie. Výrazným impulzom sa v tomto smere stal film Unavení slnkom (Utomľonnyje solncem, 1. diel 1994, Oscar za najlepší zahraničný film, 2. diel 2010, 3. diel 2011) režiséra N. Michalkova, na ktorom ako scenárista spolupracoval R. Ibrahimbekov. Zobrazením súčasnosti v Azerbajdžane sa na základe rozprávkového príbehu zaoberá film režiséra Elçina Musaoǧlua (*1966) 40. dvere (40-ci qapi, 2008).

Baarová, Lída

Baarová, Lída, vlastným menom Ludmila Babková, 7. 9. 1914 Praha – 27. 10. 2000 Salzburg, Rakúsko, pochovaná v Prahe — česká filmová herečka. Debutovala vo filme Kariéra Pavla Čamrdy (1931), popularitu získala filmami Lelíček v službách Sherlocka Holmesa (1932), Funebrák (1932), Její lékař (1933), Grandhotel Nevada (1934), Švadlenka (1936), Lidé na kře (1937), Dívka v modrém (1939), ako aj dramatickými úlohami vo filmoch O. Vávru Panenství (1937) a Turbína (1941). V 30. rokoch 20. stor. nakrúcala aj v Nemecku (Barkarola, Barcarole, 1935), kde sa však skompromitovala vzťahom s J. Goebbelsom, 1939 bola nútená kariéru v Nemecku ukončiť, 1941 – 43 žila a nakrúcala v Taliansku. Po 2. svetovej vojne bola väznená a vyšetrovaná v Československu za údajnú kolaboráciu, v decembri 1946 prepustená na slobodu, po komunistickom prevrate vo februári 1948 emigrovala. V emigrácii sa v 50. rokoch 20. stor. uplatnila v niekoľkých talianskych (napr. 1953 v Darmošľapoch, I vitelloni, F. Felliniho) a španielskych filmoch. R. 1991 vyšla jej autobiografia Života sladké hořkosti, 2002 kniha jej spomienok Prokletí Lídy Baarové od Stanislava Motla.

Bahna, Vladimír

Bahna, Vladimír, 25. 7. 1914 Banská Štiavnica – 19. 10. 1977 Bratislava — slovenský filmový režisér, scenárista a dramaturg. Pôvodne novinár, od 1944 scenárista krátkych filmov v spoločnosti Nástup. R. 1945 – 53 dramaturg, scenárista a režisér dokumentárnych, propagandistických a populárno-vedeckých filmov: Pukanskí kolári (1947), Čarovný prút, Údolie radosti, Nepriateľ medzi nami, Neznáme ruky (všetky 1948), Oceľová cesta (1949), Dúha nad Slovenskom (1952). Patrí k zakladateľskej generácii slovenskej kinematografie a k popredným predstaviteľom socialistického realizmu. V hranom filme debutoval adaptáciou románu P. Jilemnického Pole neorané (1953). Staval na ľudskej dráme a medziľudských vzťahoch determinovaných spoločensko-politickou situáciou: Žena z vrchov (1955), Dom na rázcestí (1959), Stopy na Sitne (1968), Námestie sv. Alžbety (1965); venoval sa aj historickým námetom v rozličných žánrových polohách: Posledná bosorka (1956), Zemianska česť (1957), Skrytý prameň (1973). V 60. a 70. rokoch 20. stor. sa v televíznej tvorbe venoval adaptáciám slovenských literárnych diel: Návrat Ondreja Baláža (1963), Na brehu priezračnej rieky (1966), Generácia (1969).

Balaďa, Ivan

Balaďa, Ivan, 1. 1. 1936 Bratislava – 17. 6. 2014 Praha — slovenský filmový, divadelný a televízny režisér. Absolvent FAMU v Prahe. R. 1959 – 61 režisér v Československej televízii v Bratislave, realizoval televízne inscenácie Biela krv (1959), Krompašská vzbura, Poslední (obidva 1961). Nakrútil prvý slovenský televízny film Smrť sa volá Engelchen (1960), adaptácie noviel Tri gaštanové kone (1966) od M. Figuli a Dáma (1968) od F. Švantnera. V Československom armádnom filme realizoval dokumentárne filmy Cintorín bez mena (1963), Človek vo veľkej hale (1964) a V pátek se stěhujeme (1966), v Prahe nakrútil podľa námetu A. P. Čechova a scenára L. Dohnala film Archa bláznů (1968), ktorý bol komunistickou cenzúrou zakázaný a verejne bol uvedený až na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch 1990. Od 1969 spolupracoval s pražskou Laternou magicou, v 70. rokoch 20. stor. hosťoval na slovenských a českých divadelných scénach, 1993 – 95 pôsobil ako šéf činohry divadla v Olomouci, od 1995 ako režisér v Mestskom divadle Zlín. K tvorbe televíznych filmov sa vrátil v 80. rokoch 20. stor. psychologickými príbehmi Oči plné snehu (1983) a Biela voči oblohe (1986), v hranom filme nakrútil rozprávku O živej vode (1987).

Balajan, Roman Gurgenovič

Balajan, Roman Gurgenovič, 15. 4. 1941 Nerkin Oratag, Azerbajdžan — ruský filmový režisér. Debutoval filmom Zlodej (Vor, 1969), venoval sa filmovým adaptáciám literárnych diel A. P. Čechova (Gaštanka, Kaštanka, 1976; Bozk, Poceluj, 1983), I. S. Turgeneva (Samotár, Birjuk, 1977) a i. Podľa pôvodných scenárov nakrútil filmy Lety v sne a v skutočnosti (Poljoty vo sne i najavu, 1982), Ochraňuj ma, môj talizman (Chrani meňa, moj talisman, 1986) a i. Z ďalších filmov: Lady Macbeth z Mcenského okresu (Ledi Makbet Mcenskogo ujezda, 1989), Dve luny, tri slnká (Dve luny, tri solnca, 1998), Rajské vtáky (Rajskije pticy, 2008).

Balázs, Béla

Balázs [-láž], Béla, vlastným menom Herbert Bauer, 4. 8. 1884 Szeged – 17. 5. 1949 Budapešť — maďarský filmový teoretik a kritik, filozof, estetik, básnik, dramatik, divadelný a filmový režisér. V začiatkoch literárnej tvorby bol ovplyvnený symbolizmom a novoromantizmom, vo filozofii idealizmom a relativizmom: Estetika smrti (1908), Komparatistická metafyzika (1919). Účastník spoločenského diania v období Maďarskej republiky rád, počas emigrácie v Rakúsku spoluzakladateľ proletárskej organizácie filmových divákov Volksfilmverband. Scenárista nemeckých filmov Narkóza (Narkose, 1929), Trojgrošová opera (Die Dreigroschenoper, 1931) a Modré svetlo (Das blaue Licht, 1932). Po nástupe fašizmu odišiel do ZSSR, po 1945 sa vrátil do Maďarska. Na Slovensku spolupracoval na scenári filmu Drak sa vracia (1967, réžia E. Grečner).

Priekopník systematickej filmovej teórie, vo svojej teoretickej práci Viditeľný človek alebo Kultúra filmu (Der sichtbare Mensch oder die Kultur des Films, 1924) dokazuje, že film je autonómna umelecká forma, a odhaľuje jeho podstatu i jeho špecifikum – vizuálnosť. Ako prvý formuloval princípy filmovej estetiky.

Ďalšie diela: Duch filmu (Der Geist des Films, 1930), Film – vývoj a podstata nového umenia (Der Film – Werden und Wesen einer neuen Kunst, 1948).

Balco, Vladimír

Balco, Vladimír, 16. 7. 1949 Liptovský Ján, okres Liptovský Mikuláš – 31. 8. 2017 Bratislava — slovenský filmový režisér a scenárista. Počas štúdia na VŠMU v Bratislave získal medzinárodné ocenenia za dokumentárny film Tri tony šťastia (1979); ďalšie filmy: Homo immunis (1983), Quo vadis? (1983). R. 1984 debutoval hraným filmom Uhol pohľadu o morálnych a generačných problémoch mladého umelca, neskôr sa orientoval na témy zo súčasnosti: Pasodoble pre troch (1986), Postoj (1988), Let asfaltového holuba (1990), Rivers of Babylon (1998), Dážď padá na naše duše (2002). Od 1998 pôsobil pedagogicky na VŠMU v Bratislave; 2010 profesor.