koreň

koreň —

1. biol. radix — vegetatívny orgán cievnatých rastlín, zvyčajne podzemná bylinná alebo drevnatá časť rastliny. Má mechanickú (upevňuje rastlinu v pôde) a fyziologickú (čerpá z pôdy vodu a v nej rozpustené minerálne látky) funkciu, druhotne môže mať aj funkciu zásobného orgánu (→ buľva, → koreňová hľuza) a orgánu vegetatívneho rozmnožovania (nové jedince vznikajú z úlomkov koreňa). Anatomickým prechodom medzi koreňom a stonkou rastliny je hypokotyl, z ktorého pri klíčení vyrastá prvý článok stonky. Zrastením hornej časti koreňa, hypokotylu a zdrevnatenej bazálnej časti stonky vzniká koreňová hlava. Nahosemenné a dvojklíčnolistové rastliny vytvárajú hlavný koreň, ktorý rastie smerom nadol (→ geotropizmus) a je zvyčajne najdlhší a najhrubší, a bočné korene, ktoré najčastejšie rastú šikmo nadol alebo vodorovne a neprerastajú hlavný koreň (→ alorízia). Bočné korene prvého stupňa sú konármi hlavného koreňa a vyrastajú z nich bočné korene druhého stupňa a vyšších stupňov i korienky posledného stupňa. Na nich a na najmladších konároch koreňa vyrastajú koreňové vlásky. Pri papraďorastoch a jednoklíčnolistových rastlinách sa hlavný koreň nevyvinie alebo postupne zakrpatieva a zaniká a nahrádzajú ho adventívne (vedľajšie) korene najčastejšie vyrastajúce z podzemkov, z hypokotylu a z ďalších častí rastliny (→ homorízia). Súbor všetkých koreňov sa nazýva koreňová sústava.

Korene prenikajú do pôdy rastovým vrcholom tvoreným bunkami delivého, meristematického pletiva, ktoré je kryté parenchymatickým pletivom tvoriacim sa na vrchole koreňa (→ koreňová čiapočka); bunky vytvorené delivým pletivom sa v určitej vzdialenosti od vrcholu predlžujú a neskôr sa ešte ďalej diferencujú (→ diferenciácia). Rozlišuje sa primárna a sekundárna stavba koreňa. Primárna stavba je tvorená pletivami, ktoré vznikajú tam, kde sú pletivá už diferencované: na povrchu koreňa je koreňová pokožka, pod ňou parenchymatická primárna kôra obklopujúca stredný valec (stélu) zložený z parenchymatických buniek (→ stržeň), medzi ktorými sa nachádzajú cievne zväzky, jeho vrchnú vrstvu tvorí pletivo perikambium (v niektorej odbornej literatúre nazývané pericykel), v ktorom sa zakladajú bočné korene. Perikambium je obklopené bunkami endodermy, ktorá reguluje príjem vody, živín a ďalších látok alebo patogénov do rastliny. Sekundárna stavba koreňa je výsledkom činnosti druhotných (sekundárnych) pletív kambia, ktoré sa nachádza medzi drevnou a lykovou časťou (→ lyko) cievneho zväzku a ktorého delením vznikajú druhotné drevo a druhotné lyko, a felogénu, ktorý sa nachádza pod primárnou kôrou a ktorého činnosťou vzniká druhotná kôra (→ periderm), smerom dovnútra (centripetálne) produkuje parenchymatickú zelenú kôru (feloderm) a smerom von (centrifugálne) často skorkovatené ochranné pletivo felém.

Koreň je založený v semene ako korienok, z ktorého sa počas klíčenia pri nahosemenných a dvojklíčnolistových rastlinách vyvíja hlavný koreň rozkonárujúci sa v určitej vzdialenosti od koreňového vrcholu; bočné korene sa zakladajú v perikambiu hlavného koreňa endogénne, t. j. z vnútorných častí pod vrcholom koreňa, a prerastajú primárnou kôrou a koreňovou pokožkou. Okrem bočných koreňov sa na rôznych miestach rastliny (na stonke, listoch alebo na ich tvarovo a funkčne zmenených častiach – metamorfózach, napr. na podzemku – metamorfóze stonky) alebo na starších, sekundárne hrubnúcich koreňoch môžu vyvinúť adventívne (vedľajšie) korene, ktoré sa najčastejšie zakladajú endogénne a na ich vzniku sa podieľajú rôzne pletivá (parenchým, lyko, kambium); adventívne korene, ktoré veľmi husto vyrastajú v blízkosti hypokotylu a vytvárajú zväzky, sa nazývajú zväzkovité korene. Tvar koreňa (spravidla hlavného) je veľmi rozmanitý, najčastejšie sa vyskytuje niťovitý, kolovitý, valcovitý, povrazcovitý, vretenovitý, kužeľovitý, srdcovitý, repovitý a hľuzovitý koreň. Podľa smeru rastu sa rozlišuje zvislý (vertikálny), šikmý, vodorovný (horizontálny), zakrivený a sprehýbaný koreň, podľa povrchu hladký, hrboľatý, vráskovatý, kôrnatý, korkovitý, tŕnitý a ostnatý koreň, podľa konzistencie drevnatý, mäsitý, dužinatý, vláknitý, stržňovitý a krehký koreň, podľa trvania jednoročný, dvojročný a trváci koreň. V dôsledku zmeny prostredia dochádza k zmene funkcie koreňov, keď popri hlavnej (vyživovacej) funkcii prevládnu v ich činnosti aj iné funkcie, ktorým sa početnými premenami (metamorfózami) anatomicky, morfologicky (tvarovo) a funkčne prispôsobujú – modifikujú sa; rozlišuje sa napr. koreňová hľuza (hľuzovito zhrubnutý koreň alebo jeho časti so zásobnou funkciou), buľva (zhrubnutý repovitý koreň), zásobný (rôzne zhrubnutý), zaťahovací (činnosťou kontraktilných buniek sa skracuje, a tým zaťahuje bazálnu časť rastliny hlbšie do pôdy; vyskytuje sa najmä pri cibuľovinách), vzdušný (vedľajší, vyrastá z ktorejkoľvek časti stonky), priliepavý (krátky, vzdušný, nerozkonárený, po celej dĺžke alebo vrcholom sa priliepa na podklad, napr. na kmeň alebo na múr), asimilačný (vedľajší, v jeho primárnej kôre sú chloroplasty), dýchací (bočný, vyrastá von z pôdy, zabezpečuje príjem kyslíka z ovzdušia do podzemných orgánov, napr. pri drevinách rastúcich v trvalo mokrých pôdach), barlovitý (vedľajší, má opornú funkciu, upevňuje rastlinu v sypkých a bahnitých substrátoch), symbiotický (žije v symbióze s hubami, sinicami, baktériami, býva skrátený, tvorí malé bakteriálne hľúzky; → mykoríza), parazitický (silno redukovaný koreň parazitickej rastliny, preniká do tela hostiteľskej rastliny, z lykovej časti cievnych zväzkov odoberá asimiláty) a rozmnožovací (slúži na vegetatívne rozmnožovanie) koreň;

2. jaz. koreň slova — časť slova alebo slovného tvaru, ktorá je nositeľom základného, lexikálneho významu, najjednoduchší, ďalej nečleniteľný slovný základ, ktorý ostáva po oddelení všetkých tvarotvorných a slovotvorných prostriedkov – predpôn a prípon. Vyskytuje sa v rôznych variantoch podmienených alternáciami. V súvislosti s využívaním výpočtovej techniky na analýzu mnohotisícových súborov (jazykových korpusov; → korpus) sa novšie používa synonymický termín koreňová morféma;

3. lek. východiskové miesto anatomického útvaru (začiatok anatomickej štruktúry, orgánu), napr. koreň zuba, koreň jazyka, koreň nosa, koreň nechta, koreň miechového nervu;

4. prenesene pôvod (napr. rodové korene); príčina vysvetľujúca existenciu javu (napr. koreň problému, korene sporu).