konzervativizmus

Text hesla

konzervativizmus [lat.] — vo všeobecnom význame akýkoľvek postoj odmietajúci zmeny a usilujúci sa zachovať vžité a tradičné, úsilie zachovať jestvujúci stav vecí (Karl Mannheim definoval konzervativizmus ako tradicionalizmus, ktorý sa stal vedomým); opatrné alebo umiernené správanie, konvenčný životný štýl. V užšom význame súhrnné označenie myšlienkových (filozofických, ekonomických, a najmä politických) prúdov odmietajúcich radikálnu zmenu jestvujúcich spoločenských pomerov a usilujúcich sa o zachovanie tradičných kultúrnych, ekonomických a politických hodnôt.

Konzervativizmus ako politický, resp. teoreticko-politický postoj zahŕňa viaceré intelektuálne a politické prúdy a v rozličnej miere sa odlišuje od ďalších dvoch hlavných filozofických, politických a ekonomických prúdov Západu, t. j. od liberalizmu a socializmu. Formovať sa začal súčasne s rozvojom modernej spoločnosti na konci 18. a začiatku 19. stor. ako reakcia na zrýchľujúce sa tempo ekonomických a politických zmien, bezprostredne ako reakcia na Francúzsku revolúciu (1789 – 99), ako protiváha niektorých ideí osvietenstva a revolučného liberalizmu a radikalizmu. Jeho základy (resp. základy konzervativizmu, ktorý je dnes označovaný ako historický alebo klasický konzervativizmus) položil britský filozof a politický teoretik Edmund Burke v práci Úvahy o revolúcii vo Francúzsku (Reflections on the Revolution in France, 1790; čes. 1997), termín konzervativizmus použil ako prvý francúzsky spisovateľ a politik François-René Chateaubriand v názve svojho časopisu (Le Conservateur, 1818 – 20).

K základným znakom historického (klasického) konzervativizmu patria obrana národných záujmov a požiadavka zachovania etablovaného právneho a spoločenského poriadku a tradičných hodnôt (náboženstvo, tradičná kultúra). Napriek tomu, že konzervativizmus bol diferencovaný už od svojho začiatku (koniec 18. stor.) a v priebehu dejinného vývoja sa v rámci neho utvoril celý rad tendencií a prúdov, ktoré majú v jednotlivých krajinách svoje osobitosti, možno na základe práce amerického politológa a historika Russela Kirka Konzervatívne zmýšľanie (The Conservative Mind, 1953; čes. 2000) vyčleniť šesť základných princípov konzervatívneho myslenia: viera v transcendentný poriadok alebo prirodzený zákon (skutočnosť je riadená Božím zámerom); láska k rozvinutej rozmanitosti a tajuplnosti tradičného života (na rozdiel od ochudobňujúcej uniformity, rovnostárstva a utilitaristických cieľov väčšiny radikálnych systémov); presvedčenie o potrebe existencie vrstiev a tried v civilizovanej spoločnosti (v protiklade ku koncepcii beztriednej spoločnosti); neoddeliteľná spojitosť vlastníctva a slobody – hospodárska nivelizácia nie je ekonomickým pokrokom; viera, že tradície a zdravý predsudok poskytujú kontrolu nad ľudskými pohnútkami; zmena nemusí automaticky znamenať prospešnú reformu (inovácia vykonaná v chvate môže byť zničujúca).

Z filozofického hľadiska možno vyčleniť tri okruhy, ktoré v porevolučnom období konzervativizmus rozvinul ako hlavné body svojej kritiky modernej spoločnosti: 1. epistemologická kritika – skutočný rozum transcenduje (presahuje) jednotlivcov. Univerzálne nároky moderného rozumu sú iba prejavom pýchy. Múdrosť učí pokore, podriadenosti Božej prozreteľnosti a skúsenostiam predchádzajúcich storočí; 2. politická kritika – demokracia podkopáva skutočnú politickú autoritu, ktorej úlohou je ovládnuť ľudské vášne, lebo princíp svojej legitimity odvodzuje od vôle jednotlivcov. Demokracia oddeľuje moc od pravidiel a hodnôt, ktoré by ju mali riadiť. Spravodlivá moc má povahu strážcu, nie tvorcu, má stáť v službe tradičných hodnôt, ktoré sú stelesnené v inštitúciách a vo zvykoch. Legitímna moc má transcendentný pôvod a takisto podlieha transcendentným účelom; 3. sociologická kritika – dobrá spoločnosť nie je zhlukom jednotlivcov, ale živou a usporiadanou pospolitosťou (→ komunitarizmus).

Konzervatívne myslenie je v podstatnej miere späté s klasickou politickou filozofiou (Platón, Aristoteles, Cicero, Tomáš Akvinský), najmä pokiaľ ide o morálnu a zároveň aristokratickú koncepciu politického a spoločenského poriadku (chápaného ako vláda najlepších). Líši sa od nej najmä v tom, že odmieta univerzalistickú a racionalistickú požiadavku revolučného myslenia, čo súvisí s tým, že konzervatívne myslenie sa formovalo ako politická reakcia na revolúciu. Na rozdiel od revolucionárov ovplyvnených osvietenstvom, ktorí považovali filozofické princípy svojej politickej aktivity za univerzálne platné a opierali sa o individuálny rozum, konzervativizmus kritizuje individuálny rozum a uprednostňuje múdrosť určitej konkrétnej tradície. Zatiaľ čo podľa osvietencov, ktorí položili filozofické základy revolučného myslenia, je rozum demokratickou kvalitou, teda sú ním obdarené všetky ľudské bytosti, podľa konzervativizmu ide o kvalitu aristokratickú, čiže prislúchajúcu iba tým niektorým, tým najlepším, mudrcom. Na rozdiel od gréckej filozofie konzervativizmus neurčuje ideálnu formu spoločnosti, ale obhajuje určitú konkrétnu tradíciu, ktorá bola zmietnutá revolučným pohybom. Revolučný univerzalizmus a racionalizmus vychádzajú z viery, že ľudská prirodzenosť je vo svojej podstate dobrá a zlo a utrpenie vyplývajú zo štruktúry spoločnosti; môžu byť odstránené, ak sa radikálne zmení štruktúra spoločnosti (najlepším príkladom tohto presvedčenia je marxizmus). Naproti tomu konzervativizmus považuje zlo a utrpenie za neoddeliteľné od ľudskej existencie, preto sú aj možnosti politiky iba obmedzené.

V politológii a v politike je pre konzervatívcov príznačná nedôvera k všeobecným teóriám a abstraktným princípom, ktorými sa vyznačujú ostatné politické smery. Obracajú sa k tradícii, teda k hodnotám, praktickým postupom a inštitúciám, ktoré obstáli v dejinách a pretrvali z generácie na generáciu. Presvedčenie o nedokonalosti človeka viedlo konzervatívcov k podozrievavosti voči zdôrazňovaniu slobody a k uprednostňovaniu spoločenského poriadku, ktorý je zárukou stálosti a predvídateľnosti ľudského života. Pre konzervatívne myslenie je typické chápanie spoločnosti ako istého organizmu, morálneho spoločenstva držaného pohromade spoločne uznávanými hodnotami a názormi a fungujúceho ako organický celok. Spoločnosťou sú preň vzájomné zväzky, putá medzi občanmi, z ktorých vznikajú inštitúcie vykonávajúce vládu. Podľa historického konzervativizmu je štát výsledkom historického procesu, morálneho a duchovného vývoja národa, užitočnou inštitúciou nevyhnutnou na udržanie poriadku a vynucovanie práva v diferencovanej spoločnosti. Odmietnutie zmluvnej teórie štátu (→ spoločenská zmluva) však neznamenalo odvrhnutie liberálnej myšlienky, že moc musí byť súčasne autoritou. Existencia autority ako základnej črty všetkých spoločenských inštitúcií je dôsledkom toho, že sú ustanovené právnymi prostriedkami a vznikajú z holej nevyhnutnosti (Roger Vernon Scruton), t. j. zo základnej potreby vedenia, riadenia, istoty a súdržnosti spoločnosti. Oslabovanie autority môže podľa konzervatívcov otvárať dvere totalitnej vláde. Štát, občianska spoločnosť a jedinci tvoria organickú jednotu, dobrý štát je daný dobrým charakterom občanov (Edmund Burke nesúhlasil so snahami vysvetľovať štát racionálne, t. j. ako spoločenstvo záujmov, a tým znehodnocovať ideu štátu). Konzervatívni teoretici nedôverovali individualizmu, ktorý ničí sociálne zväzky. Neviazaný individualizmus a filozofia podľa tézy každý sám za seba vedú k atomizácii a k vytvoreniu spoločnosti zraniteľných, izolovaných indivíduí. Konzervatívci sú zástancami silnej vlády, súčasne si však uvedomujú nebezpečenstvo despotizmu. Zdrojom občianskeho a spoločenského poriadku sú podľa nich zvyklosti, konvencie, ústava a právo. Spravidla trvajú na vyváženej ústave, v ktorej sú obsiahnuté zdedené zásady štátneho života. Ústava nie je podľa nich len súbor pravidiel a zvykov, ktoré ľuďom umožňujú angažovať sa vo sfére moci, ale aj prostriedok riadiaci (obmedzujúci) moc a poskytujúci autoritu najmä prostredníctvom práva. Konzervatívci sú k autokratickému režimu nepriateľskí a k demokracii zdržanliví najmä preto, že prostredníctvom nich sa môže moc dostať do rúk demagógov.

V právnom myslení konzervatívci chápu právo ako pokus priblížiť sa k prirodzenému zákonu, pričom pre nich predstavuje vôľu štátu vyjadrujúcu vôľu spoločnosti. Piliermi práva sú užitočnosť a spravodlivosť, zdrojom jeho etických princípov je kresťanská morálka. Právo je výrazom moci vnútri jej hraníc a jeho poslaním je najmä zabezpečiť poriadok. Legitímnu funkciu plní vtedy, keď dokáže prinútiť jednotlivca zdržať sa zasahovania do práv druhého (právo na život, zdravie, súkromie, vlastníctvo). Jeho ťažiskovým poslaním teda nie je chrániť slobodu, ale zabezpečovať poriadok. Podľa konzervatívcov nie je hodnota individuálnej slobody absolútna, je podriadená vyššej hodnote, ktorou je autorita etablovanej vlády (Roger Vernon Scruton). Slobodu chápu ako ochotné prijímanie spoločenských záväzkov a jej súčasťou je plnenie povinností. Zdôrazňujú, že druhou stranou deklarovaných ľudských práv je povinnosť. Ľudské práva sú podľa nich odvodené od dôstojnosti a politické a občianske práva a slobody sú výsledkom dejinného procesu a vnútorných dohôd v rámci spoločnosti.

V ekonomickom myslení konzervativizmus nie je spojený s konkrétnym ekonomickým smerom. Tradiční konzervatívci boli rozhodnými stúpencami súkromného vlastníctva a kontinuity vlastníckych vzťahov, k vzťahu medzi štátom a jednotlivcom sa zvyčajne stavali neideologicky a pragmaticky. Podľa konzervatívcov je voľný trh najefektívnejším prostriedkom na maximalizáciu spoločenského prospechu a minimalizáciu nákladov v spoločnosti, nie je však dostatočným zdrojom morálnych hodnôt a politickej slobody, voľný trh preto nemôže existovať bez vlády práva. Štát zodpovedá za vyrovnanosť meny a za splnenie materiálneho očakávania, ktoré je s jej stabilitou spájané. Konzervatívne strany to postupne viedlo k stotožneniu sa s ekonomickými teóriami (napr. keynesovstvo), podľa ktorých bolo zasahovanie štátu do trhového procesu sociálnou a ekonomickou nevyhnutnosťou. Štát podľa nich musí mať efektívnu schopnosť organizovať a riadiť spoločenskú obranu, potláčať nespravodlivosť a vykonávať rôzne druhy aktivít, pri ktorých súkromná iniciatíva zlyháva.

V sociálnom konaní konzervativizmus uprednostňuje iniciatívu jedincov a skupín, ktorým má v prípade potreby pomáhať príslušná väčšia spoločenská jednotka (rodina, obec) a až potom štát. Konzervatívci pripúšťajú istú podobu štátnej sociálnej starostlivosti, nesúhlasia však s tým, aby sa dobročinnosť globálne preniesla na štátne úrady.

Napriek množstvu tendencií a prúdov sa intelektuálna a politická kontinuita konzervatívnej idey udržala dodnes, i keď nové okolnosti podnietili nové formulácie konzervatívnych princípov, ktorých nositeľmi v politike sa od 2. polovice 19., a najmä v 20. stor. stali konzervatívne strany. V 19. stor. sa vytvorili európska (kontinentálna) a anglo-americká forma konzervativizmu. Na európskom kontinente utvorená autoritárska forma zásadne odmietala každú zmenu, obhajovala monarchiu a aristokraciu, v 19. stor. bola reprezentovaná monarchistami (→ rojalizmus), k predstaviteľom ktorých vo Francúzsku patrili Joseph de Maistre a Louis Gabriel Ambroise de Bonald pokladajúci Francúzsku revolúciu za neblahý zlom v európskych dejinách. Zástancom konzervatívneho usporiadania založeného na zachovaní monarchie, aristokracie, armády, úradníctva a kléru bol napr. rakúsky kancelár Clemens Wenzel Metternich a jeho konzervatívny systém Svätej aliancie, ktorú s cieľom zabrániť šíreniu liberálnych myšlienok utvorili Rakúsko (František II.), Prusko (Fridrich Wilhelm III.) a Rusko (Alexander I. Pavlovič). Na politiku pruského kráľa Fridricha Wilhelma IV. mali veľký vplyv zakladateľ pruskej Konzervatívnej strany (založená 1848) Ernst Ludwig Gerlach a Friedrich Julius Stahl, ktorý vypracoval základy konzervatívnej teórie štátu (jeho spis Monarchistický princíp, Das monarchische Prinzip, 1845, sa stal základom programu strany). V Anglicku a USA sa rozvinula umiernenejšia, pružnejšia a nakoniec aj úspešnejšia forma konzervativizmu, ktorá s cieľom zachovať kontinuitu akceptovala prirodzenú zmenu, t. j. zmenu v duchu hesla je potrebné meniť, aby sa dalo zachovať (change in order to conserve). Nositeľkou konzervatívnych ideí v Spojenom kráľovstve sa stala Konzervatívna strana (vytvorená v 30. – 40. rokoch 19. stor. ako pokračovateľka jednej z frakcií toryovcov) a jej ideológ Benjamin Disraeli, k významným predstaviteľom patrili napr. anglickí romantickí básnici Samuel Taylor Coleridge či Robert Southey (pôvodne stúpenci Francúzskej revolúcie, neskôr jej odporcovia), v USA Republikánska strana (založená 1854).

Hoci konzervatívne strany po svojom vzniku reprezentovali prevažne vyššie vrstvy spoločnosti (šľachtu, klérus, veľkostatkárov, priemyselníkov), rozširovaním volebného práva sa programovo i praktickou politikou začali čoraz viac obracať aj na ďalšie skupiny obyvateľstva a až do konca 1. svetovej vojny sa vo väčšine západoeurópskych štátov striedali vo vládnutí s ľavicovými liberálmi. S nástupom masových socialistických strán sa však hlavný straníckopolitický protiklad konzervativizmus verzus liberalizmus zmenil na protiklad sociálna demokracia (t. j. ľavica) verzus konzervatívno-liberálny pravý stred, resp. pravica. V súčasnosti konzervatívne strany (konzervatívci) politicky reprezentujú predovšetkým pravý stred až pravicu. Veľký dôraz kladú na stabilitu a tradície, uprednostňujú postupné reformy pred zásadnými zmenami. Človeka vnímajú v kontexte jeho formovania okolitým prostredím, pričom zdôrazňujú najmä úlohu rodiny, cirkvi a národných tradícií. V porovnaní s kresťanskými demokratmi sa svetonázorovo menej opierajú o kresťanské hodnoty, nespochybňujú nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva, odmietajú väčšie zásahy štátu do ekonomiky a presadzujú čo najvyšší podiel súkromného vlastníctva a súkromných a cirkevných škôl. Vládnutie konzervatívnych strán sprevádzajú výrazne napätejšie vzťahy s odbormi. Konzervatívci pripúšťajú existenciu veľkých sociálnych rozdielov, ktoré vysvetľujú odlišným rodinným zázemím a schopnosťami ľudí reagovať na trhové prostredie, zdôrazňujú právne zásady fungovania spoločnosti. Sú menej citliví (tolerantní) k etnickým, náboženským a homosexuálnym menšinám i k ženskej emancipácii. Úloha štátu spočíva podľa nich najmä v ochrane kultúrnych a národných tradícií a bezpečnosti občanov. V otázkach európskej integrácie a spoločnej meny sú skeptickejší ako liberáli alebo socialisti, majú väčší zmysel pre vznik alebo pre udržanie si vlastnej štátnosti, menej však sympatizujú s úsilím etnických menšín o autonómiu alebo o štátoprávne osamostatnenie. Volebné úspechy zaznamenávajú predovšetkým medzi solventnejším, vidieckym a nábožensky či národne orientovaným obyvateľstvom, vo všeobecnosti majú pestrejšie volebné zázemie ako liberáli alebo socialisti. Postupne vzniklo niekoľko variantov konzervativizmu.

V 2. polovici 20. stor. sa sformoval neokonzervativizmus, ktorý prijímal základné hodnoty a postoje tradičného konzervativizmu (dôraz na rodinu, náboženstvo, národ, trhové hospodárstvo), na rozdiel od neho sa však usiloval o aktívnu zmenu (napr. zničenie komunizmu). Neokonzervatívci upozorňujú na údajné zrútenie poriadku a stability, ktoré môže byť dôsledkom rozšírenia liberálnych a permisívnych postojov i morálnej a kultúrnej rôznorodosti, navrhujú posilňovať tradičné hodnoty a obnoviť autoritu a spoločenskú disciplínu. Nebezpečnými sú podľa nich politické princípy ponúkajúce určitý model reformy či prestavby sveta, napr. ľudské práva, rovnosť a sociálnu spravodlivosť. V ideológii radikálneho variantu konzervativizmu sformovaného začiatkom 70. rokov 20. stor., všeobecne označovaného ako nová pravica a reprezentovaného vládami Margaret Thatcherovej v Spojenom kráľovstve a Ronalda Reagana v USA, sa spájali ekonomický liberalizmus a sociálny konzervativizmus v tomto prípade chápaný ako smer presadzujúci právo štátu zachovávať status quo. V inom chápaní predstavuje sociálny konzervativizmus ideológiu zastávanú v súčasnosti najmä kresťanskodemokratickými stranami, ktoré ako alternatívu k voľnému trhu presadzujú sociálne trhové hospodárstvo a zdôrazňujú úlohu štátu pri podpore a ochrane tradičných hodnôt, napr. v Nemecku Kresťanskodemokratickou úniou Nemecka (CDU), na Slovensku Kresťanskodemokratickým hnutím (KDH).

Liberálny konzervativizmus kladie dôraz na tradície, rodinu a národnú hrdosť, zároveň však prijíma niektoré hodnoty a postoje liberalizmu, zdôrazňuje osobnú i ekonomickú slobodu (voľný trh, privatizácia, menší vplyv štátu, nízke dane); jeho príkladom na Slovensku je napr. strana Most-Híd. Národný konzervativizmus zdôrazňuje najmä národné záujmy, tradície a kultúru, ako aj sociálne hľadiská (v tom má blízko k sociálnemu konzervativizmu), orientuje sa na tradičnú rodinu (ako centrum identity) a na sociálnu stabilitu, v ekonomike siaha od podpory hospodárskeho liberalizmu (→ laissez-faire, laissez-passer) až po podporu sociálneho trhového hospodárstva. Zaujíma kritický postoj k imigrácii, ktorú sa usiluje obmedzovať. Príkladom sú napr. na Slovensku Slovenská národná strana (SNS), vo Francúzsku gaullistická strana (RPF).

Zverejnené 8. septembra 2022.

Konzervativizmus [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-12-03]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/konzervativizmus