Konzervatívna strana

Konzervatívna strana, Conservative Party, plný názov Konzervatívna a unionistická strana, Conservative and Unionist Party — stredopravá politická strana v Spojenom kráľovstve založená na princípoch zachovania tradičných hodnôt, ako aj na podpore súkromného podnikania a silnej armády. Na čele strany stojí líder (angl. leader), vodca strany, ktorý v rozhodujúcej miere určuje jej politiku a vo vláde je spravidla ministerským predsedom; predseda strany (angl. chairman) vykonáva funkciu generálneho sekretára, stará sa o vnútorné záležitosti strany a vo vláde je spravidla ministrom bez kresla.

Konzervatívna strana patrí k najstarším politickým stranám v Európe, skonštituovala sa v 30. – 40. rokoch 19. stor. ako pokračovateľka jednej z frakcií strany toryovcov. Jej základné politické zásady v duchu klasického konzervativizmu sformuloval v roku 1834 R. Peel v Tamworthskom manifeste (angl. Tamworth Manifesto), v ktorom deklaroval úmysel uskutočňovať umiernené reformy. V roku 1834, resp. po voľbách v januári 1835, sa stala vládnou stranou (predseda vlády R. Peel), v tom istom roku však prešla do opozície. Vládu opäť vytvorila v roku 1841, ale v roku 1846 po zrušení tzv. obilných zákonov (angl. Corn Laws, v platnosti od 1815) sa rozdelila na tzv. protekcionistov (odporcov voľného obchodu vedených B. Disraelim) a peelovcov (zástancov voľného obchodu). Stratila väčšinu v parlamente v prospech liberálov (Liberálna strana, angl. Liberal Party), ktorí boli až do 1. svetovej vojny jej hlavnými politickými protivníkmi a s ktorými sa striedala vo vláde. Koncom 40. rokov 19. stor. sa ideológom Konzervatívnej strany stal B. Disraeli (1868 – 81 jej oficiálny líder; 1868 a 1874 – 80 ministerský predseda), ktorý ju zreorganizoval. Podľa Disraeliho základom straníckej doktríny by malo byť spojenectvo vlády a ľudu (národa), úsilie strany by malo smerovať k vytvoreniu zdravého hospodárstva založeného na slobodnej hospodárskej súťaži a k posilneniu obranyschopnosti krajiny i jej vplyvu vo svete (v tom období patrila strana k hlavným predstaviteľom politiky klasického britského imperializmu).

Pre svoj nesúhlas s autonómiou Írska sa konzervatívci koncom 19. stor. spojili s tzv. unionistami reprezentovanými Liberálnou unionistickou stranou (Liberal Unionist Party, aj Liberal Unionists; vznikla 1886 odštiepením od Liberálnej strany), ktorá taktiež nesúhlasila s autonómiou Írska, a obidve strany vytvorili v roku 1895 koaličnú vládu. Oddelenú organizačnú štruktúru si však ponechali až do roku 1912, keď došlo k ich zlúčeniu a k vzniku Konzervatívnej a unionistickej strany (pod týmto oficiálnym názvom pôsobí Konzervatívna strana dodnes). Vo voľbách v roku 1905 bola Konzervatívna strana porazená (vo vláde ju vystriedala Liberálna strana), do vlády sa vrátila (po účasti v koaličnej vláde) až v roku 1922. V roku 1924 bola porazená Labouristickou stranou, ktorá si získala voličov svojou sociálnou politikou a až do súčasnosti je jej hlavným politickým protivníkom. K moci sa opäť dostala v roku 1935. V roku 1940 sa lídrom strany stal W. Churchill (do 1955), ktorý bol počas 2. svetovej vojny aj ministerským predsedom (1940 – 45) a ako jeden z troch hlavných predstaviteľov protifašistickej koalície sa výraznou mierou zasadil o porážku fašizmu. Vo voľbách v roku 1945 bola strana neočakávane porazená, do vlády sa vrátila v roku 1951, keď sa predsedom vlády stal opäť W. Churchill (do 1955), a vládla až do roku 1964, pričom pod vedením po ňom nasledujúcich lídrov a predsedov vlád (1955 – 57 R. A. Eden; 1957 – 63 M. H. Macmillan; 1963 – 64 A. F. Douglas-Home) prevzala v oblasti sociálnej politiky od predchádzajúcej, labouristickej vlády koncepciu tzv. štátu blahobytu. V strane sa postupne sformovalo niekoľko názorových skupín. Okrem tzv. tradičných konzervatívcov presadzujúcich najmä podporu tradičných konzervatívnych hodnôt (cirkev, jednotný britský štát a rodina) k nim patria najmä zástancovia tzv. konzervativizmu jedného národa (one-nation-conservatism), ktorí predstavujú ľavé krídlo strany a, vychádzajúc z Disraeliho chápania dvoch tzv. národov (t. j. bohatých a chudobných), usilujú sa o dosiahnutie sociálnej harmónie. Vládnucou stranou sa opäť stala v rokoch 1970 – 74 a počas funkčného obdobia jej lídra a premiéra E. Heatha vstúpilo Spojené kráľovstvo do Európskeho hospodárskeho spoločenstva. V roku 1974 prehrala voľby a vo vláde ju vystriedali labouristi. V roku 1975 sa líderkou strany stala M. Thatcherová, ktorá po volebnom víťazstve v roku 1979 priviedla stranu opäť k moci. Politika Thatcherovej vlády (1979 – 90; privatizácia štátnych podnikov, obmedzenie systému sociálnej starostlivosti, dôsledný monetarizmus) nazývaná thatcherizmus bola v ostrom kontraste s politikou labouristov, množstvo odporcov však mala aj vnútri strany. V roku 1990 po vnútorných rozporoch v strane M. Thatcherová odstúpila a vystriedal ju J. Major (1990 – 97 líder strany a predseda vlády). Vo voľbách v roku 1997 utrpeli konzervatívci od labouristov ťažkú porážku a v nasledujúcich rokoch strana zostala v opozícii. Naďalej v nej pretrvávali rozpory, a to najmä v otázke členstva a postavenia Spojeného kráľovstva v EÚ (→ euroskepticizmus). V roku 2005 sa lídrom strany stal David Cameron (*1966), pod ktorého vedením sa výrazne odklonila od tradičného konzervativizmu smerom k sociálnoliberálnym a ľavicovejším pozíciám s cieľom pritiahnuť najmä mladých voličov. Naďalej v nej však prevládali euroskepticizmus (napr. odmietanie prijatia eura) a tzv. britský unionizmus usilujúci sa o zachovanie Severného Írska v rámci Spojeného kráľovstva. Vo voľbách v rokoch 2010 a 2015 strana zvíťazila a D. Cameron sa stal predsedom vlády. Rozpory vnútri strany, predovšetkým v otázke zotrvania v EÚ, resp. vystúpenia z nej (tzv. brexit; zo spojenia British/Britain exit = britské vystúpenie/vystúpenie Británie; na čele tábora za vystúpenie stál člen Konzervatívnej strany a od roku 2016 aj minister zahraničia za konzervatívnu vládu Boris Johnson, *1964) viedli Camerona k vypísaniu celonárodného referenda o zotrvaní Spojeného kráľovstva v EÚ 23. júna 2016, v ktorom sa väčšina obyvateľov Spojeného kráľovstva (52 %) vyslovila za odchod krajiny z európskych štruktúr. Následne Cameron ako odporca vystúpenia z EÚ rezignoval na funkcie predsedu vlády i lídra strany. V júli 2016 ho na týchto postoch nahradila bývalá tajomníčka strany T. Mayová, ktorá s cieľom získať podporu voličov pri rokovaniach s EÚ o brexite vyhlásila v roku 2017 predčasné voľby. Konzervatívna strana síce vo voľbách vyhrala, stratila však väčšinu v Dolnej snemovni a T. Mayová bola nútená zostaviť menšinovú vládu s podporou Demokratickej unionistickej strany (Democratic Unionist Party, založená 1971) – euroskeptických severoírskych unionistov (o. i. sa finančne podieľali na financovaní zástancov brexitu) a tvrdých odporcov zjednotenia Severného Írska a Írska. Podmienky vystúpenia Spojeného kráľovstva z EÚ a následné vzťahy medzi nimi zakotvené v návrhu Dohody medzi EÚ a Spojeným kráľovstvom však britský parlament v decembri 2018 a po ďalších rokovaniach aj v marci 2019 odmietol. Ako hlavná príčina sa uvádzalo nevyriešenie charakteru vnútroírskej hranice, t. j. hranice medzi Írskom, ktoré je členom EÚ, a Severným Írskom, ktoré je súčasťou Spojeného kráľovstva. Po odstúpení T. Mayovej v júli 2019 z funkcie sa lídrom Konzervatívnej strany a predsedom vlády stal B. Johnson, ktorý si stanovil cieľ vyviesť Spojené kráľovstvo z EÚ do 31. 10. 2019 aj bez dosiahnutia dohody s EÚ (tzv. tvrdý brexit). Jeho vláda dosiahla na rokovaniach s EÚ dohodu o vystúpení Spojeného kráľovstva z EÚ vrátane revidovaného protokolu o Írsku a Severnom Írsku (17. október 2019), pre obštrukcie časti poslancov Konzervatívnej strany v britskom parlamente, ktorých cieľom bolo eliminovať možnosť odchodu Spojeného kráľovstva bez dohody, sa jej však nepodarilo dodržať termín vystúpenia 31. 10. 2019. Vláda B. Johnsona preto požiadala o tretie predĺženie lehoty na vystúpenie Spojeného kráľovstva z EÚ do 31. 1. 2020. V októbri 2019 britský parlament schválil návrh B. Johnsona na vypísanie predčasných volieb, ktoré sa konali 12. decembra 2019 a v ktorých zvíťazila Konzervatívna strana (získala 43,6 % hlasov), následne 20. decembra 2019 Dolná snemovňa a 9. januára 2020 Snemovňa lordov ratifikovali dohodu o vystúpení. Po zavŕšení výstupového procesu sa Spojené kráľovstvo 1. februára 2020 stalo krajinou mimo EÚ, do 31. decembra 2020 trvalo tzv. prechodné obdobie, počas ktorého boli dohodnuté podmienky budúcej koexistencie (partnerstva) Spojeného kráľovstva a EÚ.