Konštantín I. Veľký

Text hesla

Konštantín I. Veľký, lat. Flavius Valerius Constantinus, 27. 2. medzi 275 a 285 Naissus, Dalmácia, dnes Niš, Srbsko – 22. 5. 337 pri Nikomédii, dnes İzmit, Turecko, pochovaný v Konštantínopole, dnes Istanbul — rímsky cisár (306 – 337), syn cisára Constantia I. a Heleny, otec Konštantína II., Constantia II. a Constanta (Constans).

O jeho detstve a mladosti existuje len málo vierohodných správ. Vyrastal v Nikomédii na dvore cisára Diokleciána, kde dostal kvalitné vzdelanie a začala sa jeho vojenská kariéra. Neskôr bol poslaný do Británie za otcom, ktorý tam bol po odstúpení Diokleciána a jeho spoluvládcu Maximiána (305) vyhlásený za augusta západnej časti Rímskej ríše (vo východnej časti ríše po odstúpení Maximiána v rámci tetrarchie vládol Galerius). Po náhlej otcovej smrti (306) bol Konštantín vojskom v Eburacu (dnes York) vyhlásený za augusta, uspokojil sa však s titulom caesar (→ cézar), ktorý mu priznal Galerius (vládli spoločne). V roku 308 bol za augusta vyhlásený Licinius a Konštantín za jeho budúceho nástupcu (cézara), v roku 309 bol Galeriom uznaný za augusta (Liciniovho spoluvládcu). V tom období sídlil prevažne v meste Augusta Treverorum (dnes Trier, Nemecko), odkiaľ podnikal početné úspešné výpravy proti Alamanom a Frankom. Po smrti Galeria (311) a ďalších dvoch kandidátov na cisársky trón (Flavius Valerius Severus, †307; Maximinus Daia, †313) a po víťazstve nad Maximiánovým synom, uzurpátorom Maxentiom, v bitke pri Mulvijskom moste (aj Milvijský most; 28. 10. 312) v Ríme sa stal vládcom celej západnej časti ríše, kým východnú časť ovládal Licinius.

Podľa neskoršej tradície sa Konštantínovo víťazstvo nad Maxentiom začalo pokladať za zázrak, pretože Konštantín mal pred bitkou zjavenie, v ktorom sa mu objavili grécke písmená chí a (→ Kristov monogram; → chrismon) a nápis v tomto znamení zvíťazíš (gr. en tútó nika, lat. in hoc signo vinces). Konštantín, ktorý sa dovtedy prikláňal ku kultu Neporaziteľného Slnka (lat. Sol Invictus) a nosil korunu so slnečnými lúčmi, tak nadobudol presvedčenie, že k víťazstvu mu dopomohol kresťanský Boh (pokrstiť sa však dal až tesne pred smrťou), a začal podporovať kresťanskú cirkev. Uvedomoval si duchovnú a politickú silu kresťanstva a v roku 313 spolu s Liciniom podpísali tolerančný Milánsky edikt, ktorý zaručoval slobodu vyznania pre všetky náboženstvá v ríši, čím zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami. To malo zásadný význam z hľadiska ďalšieho vývoja kresťanstva a znamenalo rozhodujúci zvrat vo vývoji rímskej spoločnosti. V dôsledku podpory kresťanskej cirkvi a cisárskych zásahov do dogmatických sporov (napr. 325 zvolal do mesta Nicaea, dnes İznik, prvý ekumenický koncil; → nicejské koncily) sa kresťanská cirkev stala politickým mocenským nástrojom a integrovala sa do administratívnej sústavy štátu (napr. biskupi dopĺňali, resp. nahrádzali orgány verejnej správy a vystupovali v civilných sporoch ako sudcovia), kresťanské náboženstvo sa postupne stávalo štátnym náboženstvom. Keď Licinius neskôr vo východnej časti ríše opäť začal prenasledovať kresťanov, Konštantín ho v roku 324 v bitke pri Chrysopole (dnes súčasť Istanbulu) porazil a stal sa jediným vládcom Rímskej ríše. Po bitke zo strategických a z náboženských príčin preniesol centrum ríše do Liciniovho sídla, mesta Byzantion, ktoré dal v štýle cisárskeho veľkomesta prebudovať. Po vysvätení (11. 5. 330) sa mesto známe ako Konštantínovo mesto, Konštantínopol (dnes Istanbul), oficiálne Nea Rómé (Nový Rím), formálne stalo novým hlavným mestom Rímskej ríše.

V správe krajiny sa Konštantín zameral na obnovu jednoty ríše, súbor jeho administratívnych a vojenských opatrení (tzv. Konštantínove reformy), ktorými nadviazal na reformy cisára Diokleciána (284 – 305), predstavuje zavŕšenie Diokleciánom začatého dominátu; jedným z jeho znakov bolo uctievanie osoby cisára a zdôrazňovanie jej významu používaním nákladného slávnostného rúcha a diadému i prostredníctvom ceremoniálov na cisárskom dvore, ako aj budovaním nákladných verejných stavieb (okrem Konštantínopola to boli napr. Chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme a budovy postavené v Trieri). Vo vnútornej politike sa Konštantín usiloval o dôsledné oddelenie civilnej a vojenskej administratívy. Úrady prétoriánskych prefektov zbavil vojenských kompetencií a pretvoril ich na hlavné civilné administratívne zložky v štáte. Dôležité štátne záležitosti riadila štátna rada (consistorium), najvyšším predstaviteľom celej štátnej byrokracie sa stal predstavený úradov (magister officiorum). S cieľom sprehľadniť administratívu rozdelil ríšu na štyri prefektúry, ktoré sa delili na 13 diecéz a tie na 116 provincií.

Uskutočnil viacero hospodárskych reforiem, o. i. zaviedol novú zlatú mincu (→ solidus) s pevne stanoveným obsahom zlata, ktorá sa stala základom stabilnej finančnej sústavy ríše na niekoľko ďalších storočí, v roku 332 uzákonil dedičné pripútanie kolónov k pôde (→ kolonát). Vydal množstvo zákonov a nariadení týkajúcich sa verejného života, pričom viaceré z nich odrážajú kresťanské vplyvy, napr. v roku 326 bol vydaný edikt zakazujúci v celej ríši (s výnimkou provincií Umbria a Etrúria) gladiátorské hry, nedeľa bola vyhlásená za deň odpočinku, trest smrti ukrižovaním bol zmenený na trest obesením, boli posilnené práva vdov a sirôt, právomoci biskupov a pod. Dokončil reorganizáciu rímskej armády spočívajúcu v upevnení vojenského systému (podľa Diokleciánovej vojenskej reformy) a v novej vojenskej politike, ktorá už nepreferovala len posilnenie pohraničných provincií, ale sústredila sa aj na ochranu významných strategických bodov a veľkých miest. Vojsko bolo organizované vo dvoch základných zložkách: stálych pohraničných (limitaei) a mobilných (comitatenses; vnútri ríše) oddieloch. Limitaei mali za úlohu odrážať útoky barbarov a chrániť hranice až do príchodu comitatenses. Na čele armády stáli dvaja velitelia – veliteľ pešieho vojska (magister peditum) a veliteľ jazdeckého vojska (magister equitum); neskôr sa obidve funkcie spojili (veliteľ obidvoch vojsk, magister utriusque militiae). Konštantín rozpustil aj niekdajšiu prétoriánsku gardu, ktorú nahradil novými oddielmi (scholae palatinae).

V oblasti zahraničnej politiky sa mu podarilo zabezpečiť pohraničnú oblasť Dunaja a Rýna pred vpádmi Germánov, v roku 328 potlačil povstanie v Galii, v roku 332 porazil Gótov a 334 Sarmatov. Zomrel v čase príprav na výpravu proti Peržanom. Jeho telo bolo prevezené do Konštantínopola a pochované v Chráme sv. apoštolov (nezachoval sa). Napriek tomu, že jeho vláda bola poznačená viacerými krutými činmi (325 dal popraviť Licinia, 326 vlastnú manželku Faustu, *289, a syna Crispa, *pred 305), východná cirkev mu udelila titul rovný apoštolom (gr. isapostolos) a po smrti ho uznala (i s matkou Helenou) za svätého (sviatok 21. 5.). Dôležitými literárnymi prameňmi o období jeho vlády sú najmä viaceré oslavné diela Eusebia z Caesarey, ako aj Lactantiov (Lactantius) spis O úmrtiach prenasledovateľov (De mortibus persecutorum).

Po Konštantínovej smrti vládli v Rímskej ríši (spočiatku rozdelenej na tri časti) jeho synovia: Konštantín II. (337 – 340 ovládal na západe Galiu, Britániu a Hispániu), Constans (od 337 vládca Ilýrie, Afriky a Itálie, po smrti Konštantína II. v 340 ovládol celú západnú časť) a Constantius II. (od 337 vládca východnej časti, po Constantovej smrti v 350 a porážke uzurpátora Magnentia od 353 vládca celej Rímskej ríše, od 355 bol Constantiovým spoluvládcom v západnej časti jeho bratanec Julián nazývaný Julián Apostata).

Text hesla

Konštantín I. Veľký, lat. Flavius Valerius Constantinus, 27. 2. medzi 275 a 285 Naissus, Dalmácia, dnes Niš, Srbsko – 22. 5. 337 pri Nikomédii, dnes İzmit, Turecko, pochovaný v Konštantínopole, dnes Istanbul — rímsky cisár (306 – 337), syn cisára Constantia I. a Heleny, otec Konštantína II., Constantia II. a Constanta (Constans).

O jeho detstve a mladosti existuje len málo vierohodných správ. Vyrastal v Nikomédii na dvore cisára Diokleciána, kde dostal kvalitné vzdelanie a začala sa jeho vojenská kariéra. Neskôr bol poslaný do Británie za otcom, ktorý tam bol po odstúpení Diokleciána a jeho spoluvládcu Maximiána (305) vyhlásený za augusta západnej časti Rímskej ríše (vo východnej časti ríše po odstúpení Maximiána v rámci tetrarchie vládol Galerius). Po náhlej otcovej smrti (306) bol Konštantín vojskom v Eburacu (dnes York) vyhlásený za augusta, uspokojil sa však s titulom caesar (→ cézar), ktorý mu priznal Galerius (vládli spoločne). V roku 308 bol za augusta vyhlásený Licinius a Konštantín za jeho budúceho nástupcu (cézara), v roku 309 bol Galeriom uznaný za augusta (Liciniovho spoluvládcu). V tom období sídlil prevažne v meste Augusta Treverorum (dnes Trier, Nemecko), odkiaľ podnikal početné úspešné výpravy proti Alamanom a Frankom. Po smrti Galeria (311) a ďalších dvoch kandidátov na cisársky trón (Flavius Valerius Severus, †307; Maximinus Daia, †313) a po víťazstve nad Maximiánovým synom, uzurpátorom Maxentiom, v bitke pri Mulvijskom moste (aj Milvijský most; 28. 10. 312) v Ríme sa stal vládcom celej západnej časti ríše, kým východnú časť ovládal Licinius.

Podľa neskoršej tradície sa Konštantínovo víťazstvo nad Maxentiom začalo pokladať za zázrak, pretože Konštantín mal pred bitkou zjavenie, v ktorom sa mu objavili grécke písmená chí a (→ Kristov monogram; → chrismon) a nápis v tomto znamení zvíťazíš (gr. en tútó nika, lat. in hoc signo vinces). Konštantín, ktorý sa dovtedy prikláňal ku kultu Neporaziteľného Slnka (lat. Sol Invictus) a nosil korunu so slnečnými lúčmi, tak nadobudol presvedčenie, že k víťazstvu mu dopomohol kresťanský Boh (pokrstiť sa však dal až tesne pred smrťou), a začal podporovať kresťanskú cirkev. Uvedomoval si duchovnú a politickú silu kresťanstva a v roku 313 spolu s Liciniom podpísali tolerančný Milánsky edikt, ktorý zaručoval slobodu vyznania pre všetky náboženstvá v ríši, čím zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami. To malo zásadný význam z hľadiska ďalšieho vývoja kresťanstva a znamenalo rozhodujúci zvrat vo vývoji rímskej spoločnosti. V dôsledku podpory kresťanskej cirkvi a cisárskych zásahov do dogmatických sporov (napr. 325 zvolal do mesta Nicaea, dnes İznik, prvý ekumenický koncil; → nicejské koncily) sa kresťanská cirkev stala politickým mocenským nástrojom a integrovala sa do administratívnej sústavy štátu (napr. biskupi dopĺňali, resp. nahrádzali orgány verejnej správy a vystupovali v civilných sporoch ako sudcovia), kresťanské náboženstvo sa postupne stávalo štátnym náboženstvom. Keď Licinius neskôr vo východnej časti ríše opäť začal prenasledovať kresťanov, Konštantín ho v roku 324 v bitke pri Chrysopole (dnes súčasť Istanbulu) porazil a stal sa jediným vládcom Rímskej ríše. Po bitke zo strategických a z náboženských príčin preniesol centrum ríše do Liciniovho sídla, mesta Byzantion, ktoré dal v štýle cisárskeho veľkomesta prebudovať. Po vysvätení (11. 5. 330) sa mesto známe ako Konštantínovo mesto, Konštantínopol (dnes Istanbul), oficiálne Nea Rómé (Nový Rím), formálne stalo novým hlavným mestom Rímskej ríše.

V správe krajiny sa Konštantín zameral na obnovu jednoty ríše, súbor jeho administratívnych a vojenských opatrení (tzv. Konštantínove reformy), ktorými nadviazal na reformy cisára Diokleciána (284 – 305), predstavuje zavŕšenie Diokleciánom začatého dominátu; jedným z jeho znakov bolo uctievanie osoby cisára a zdôrazňovanie jej významu používaním nákladného slávnostného rúcha a diadému i prostredníctvom ceremoniálov na cisárskom dvore, ako aj budovaním nákladných verejných stavieb (okrem Konštantínopola to boli napr. Chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme a budovy postavené v Trieri). Vo vnútornej politike sa Konštantín usiloval o dôsledné oddelenie civilnej a vojenskej administratívy. Úrady prétoriánskych prefektov zbavil vojenských kompetencií a pretvoril ich na hlavné civilné administratívne zložky v štáte. Dôležité štátne záležitosti riadila štátna rada (consistorium), najvyšším predstaviteľom celej štátnej byrokracie sa stal predstavený úradov (magister officiorum). S cieľom sprehľadniť administratívu rozdelil ríšu na štyri prefektúry, ktoré sa delili na 13 diecéz a tie na 116 provincií.

Uskutočnil viacero hospodárskych reforiem, o. i. zaviedol novú zlatú mincu (→ solidus) s pevne stanoveným obsahom zlata, ktorá sa stala základom stabilnej finančnej sústavy ríše na niekoľko ďalších storočí, v roku 332 uzákonil dedičné pripútanie kolónov k pôde (→ kolonát). Vydal množstvo zákonov a nariadení týkajúcich sa verejného života, pričom viaceré z nich odrážajú kresťanské vplyvy, napr. v roku 326 bol vydaný edikt zakazujúci v celej ríši (s výnimkou provincií Umbria a Etrúria) gladiátorské hry, nedeľa bola vyhlásená za deň odpočinku, trest smrti ukrižovaním bol zmenený na trest obesením, boli posilnené práva vdov a sirôt, právomoci biskupov a pod. Dokončil reorganizáciu rímskej armády spočívajúcu v upevnení vojenského systému (podľa Diokleciánovej vojenskej reformy) a v novej vojenskej politike, ktorá už nepreferovala len posilnenie pohraničných provincií, ale sústredila sa aj na ochranu významných strategických bodov a veľkých miest. Vojsko bolo organizované vo dvoch základných zložkách: stálych pohraničných (limitaei) a mobilných (comitatenses; vnútri ríše) oddieloch. Limitaei mali za úlohu odrážať útoky barbarov a chrániť hranice až do príchodu comitatenses. Na čele armády stáli dvaja velitelia – veliteľ pešieho vojska (magister peditum) a veliteľ jazdeckého vojska (magister equitum); neskôr sa obidve funkcie spojili (veliteľ obidvoch vojsk, magister utriusque militiae). Konštantín rozpustil aj niekdajšiu prétoriánsku gardu, ktorú nahradil novými oddielmi (scholae palatinae).

V oblasti zahraničnej politiky sa mu podarilo zabezpečiť pohraničnú oblasť Dunaja a Rýna pred vpádmi Germánov, v roku 328 potlačil povstanie v Galii, v roku 332 porazil Gótov a 334 Sarmatov. Zomrel v čase príprav na výpravu proti Peržanom. Jeho telo bolo prevezené do Konštantínopola a pochované v Chráme sv. apoštolov (nezachoval sa). Napriek tomu, že jeho vláda bola poznačená viacerými krutými činmi (325 dal popraviť Licinia, 326 vlastnú manželku Faustu, *289, a syna Crispa, *pred 305), východná cirkev mu udelila titul rovný apoštolom (gr. isapostolos) a po smrti ho uznala (i s matkou Helenou) za svätého (sviatok 21. 5.). Dôležitými literárnymi prameňmi o období jeho vlády sú najmä viaceré oslavné diela Eusebia z Caesarey, ako aj Lactantiov (Lactantius) spis O úmrtiach prenasledovateľov (De mortibus persecutorum).

Po Konštantínovej smrti vládli v Rímskej ríši (spočiatku rozdelenej na tri časti) jeho synovia: Konštantín II. (337 – 340 ovládal na západe Galiu, Britániu a Hispániu), Constans (od 337 vládca Ilýrie, Afriky a Itálie, po smrti Konštantína II. v 340 ovládol celú západnú časť) a Constantius II. (od 337 vládca východnej časti, po Constantovej smrti v 350 a porážke uzurpátora Magnentia od 353 vládca celej Rímskej ríše, od 355 bol Constantiovým spoluvládcom v západnej časti jeho bratanec Julián nazývaný Julián Apostata).

Zverejnené 10. júna 2022.

Konštantín I. Veľký [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-07-05]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/konstantin-i-velky