konsonancia

konsonancia [lat.] — súlad, zhoda, súzvuk; opak: disonancia;

1. hud. ľubozvučnosť dvoch tónov vznikajúca vtedy, ak sú ich frekvencie vyjadrené pomerom malých celých čísel, napr. 2 : 1 (oktáva), 3 : 2 (kvinta); hranicu medzi konsonanciou a disonanciou tvorí interval kvarty (pomer 4 : 3). Konsonancia môže byť harmonická – prejavuje sa v priebehu skladby v harmonických súvislostiach (horizontálny vzťah), alebo akustická – prejavuje sa ako vlastnosť izolovaného, samostatného súzvuku alebo intervalu (vertikálny vzťah). Konsonancia vytvára dojem harmonickej statickosti a nízkeho vnútorného napätia. Jej vnímanie sa v priebehu histórie menilo, v stredoveku sa za dokonalú konsonanciu považovali iba intervaly oktávy a kvinty, od 16. stor. aj tercie a sexty. V 20. stor. a v súčasnej hudbe sa pojmy konsonancia a disonancia relativizujú a hranica medzi nimi nie je zreteľná;

2. lit. druh rýmu, v ktorom sa zvukovo zhodujú spoluhlásky bez ohľadu na samohlásky (napr. tvŕdz – sŕdc);

3. vzájomná vyváženosť častí v celku, harmónia.