komédia

komédia [gr.] —

1. div. jeden zo základných dramatických žánrov podávajúci konflikt, dej a postavy s humorným zveličením a s cieľom vyvolať komický účinok; opak tragédie. Základnou estetickou kategóriou komédie je komickosť (komično), dramatickým základom je konflikt založený na komickom stvárnení (prípadne zveličení) ľudských slabostí, nedostatkov, chýb, názorov alebo predsudkov, ktoré sa zvyčajne porovnávajú s ideálnym predobrazom. Využívajú sa rozličné stupne komickosti od humoru cez expresívne a silno emocionálne pôsobiace výrazové prostriedky grotesky, hyperboly, irónie, karikatúry, paródie, persifláže, sarkazmu, satiry, travestie a i. Komický hrdina môže byť bezvýznamný človek a divák sa s ním nestotožňuje, často však divákovi nastavuje zrkadlo. Reprezentovaný svet nie je hrdinský, ale obyčajný (každodenný), zo psychoanalytického hľadiska je to svet, kde víťazí láska (erós) nad smrťou (thanatom). Komédia zabáva, vyvoláva dobrú náladu, niekedy bezstarostný smiech, ale aj smiech cez slzy a zvyčajne má šťastný alebo aspoň zmierlivý koniec, no nemusí to tak byť vždy. Jej posolstvo môže byť rovnako vážne ako pri tragédii. V súčasnosti niektorí teoretici považujú komédiu za deprimujúcejší žáner, než je tragédia, keďže v komédii nie sú hrdinovia ani vznešené ideály.

Štruktúra komédie z hľadiska obsahových prvkov i formálnych prostriedkov pripúšťa viaceré modifikácie, z ktorých sa vyhranili základné typy komédie: komédia ľudských typov alebo charakterová komédia, ktorej cieľom je vysmiať chyby, nedostatky a spoločenskú neprimeranosť ľudských charakterov (najčastejšou postavou je úžerník a lakomec zobrazovaný všetkými významnými dramatikmi, napr. Plautom, W. Shakespearom a Molièrom), fraška (hrubá komédia, neskôr charakterizovaná ako situačná komédia) postavená na duchaplnej zápletke a neočakávaných situáciách (napr. Revízor od N. V. Gogoľa), komédia ľudských mravov poukazujúca na zvyklosti a neresti určitej spoločenskej skupiny i jednotlivcov (napr. Učené ženy od Molièra), komédia intríg (nazývaná aj zápletková komédia) založená na nedorozumení medzi postavami, na zámene osôb ap. (napr. Dobrodružstvo pri obžinkoch od J. Palárika) a konverzačná komédia, ktorej ťažisko spočíva v duchaplnom rozhovore na určitú tému (napr. Ako je dôležité mať Filipa od O. Wilda). Uplatnením komických zveličení a satirických, parodických a groteskných postupov vznikol rad ďalších umelecky špecifických modifikácií komédie: satirická komédia, stredoveká burleska, vaudeville, v 20. stor. hudobná komédia, absurdná komédia (→ absurdná dráma), crazy-komédia, sci-fi komédia, detektívna komédia či satirická krimikomédia. Divadelní teoretici rozlišujú vážnejší a ľahší typ komédie – komédiu a veselohru (nem. Komödie a Lustspiel, fr. comédie a comédie légère, angl. comedy a light comedy).

Komédia vznikla v antickom Grécku (od antických čias je za Múzu komédie považovaná Tália, gr. Thaleia), kde sa od 5. stor. pred n. l. vyvíjala na území Atiky (→ atická komédia). Podľa niektorých zdrojov má spolu s tragédiou sakrálny pôvod a jej názov súvisí s gréckymi slovami kómos (veselý sprievod) a ódé (spev), resp. so slovom kómó(i)dia (lat. comoedia, comedia = pieseň hlučného, veselého sprievodu na počesť boha Dionýza); personifikáciou veselého hodovania (spojeného s hudbou, so spevom i s tancom) bol v gréckej antickej mytológii bakchický démon Kómos patriaci k satyrom. Podľa Aristotela (v spise Poetika) súvisí vznik komédie s komickými útvarmi, ktoré rozvíjalo dórske obyvateľstvo sicílskej Megary; znaky komédie mali viaceré posmešné piesne a veselé scénky predvádzané vo zvláštnych kostýmoch a vo zvieracích maskách. Dórska (sicílska) fraška (nazývaná aj megarská fraška) získala literárnu podobu zásluhou Epicharma žijúceho v Syrakúzach (dramaticky aktívny 478 – 467 pred n. l.). Aj keď ju Aténčania odmietali ako hrubú a oplzlú, čiastočne ovplyvnila aj vlastnú (atickú), grécku komédiu. Atická komédia vznikla v Aténach a rovnocennou s tragédiou sa stala, keď bola ustanovená ako súčasť veľkých (mestských) dionýzií (prvýkrát uvedená pravdepodobne 487/486 pred n. l.; → grécke antické divadlo). Stará atická komédia mala výrazný politický a morálny náboj, typickou je dejová fantastika (Aristofanés). Po prechodnom období (stredná atická komédia) v novej atickej komédii vymizla politická satira s fantastikou a výraznejšie sa presadila individualizácia postáv (Menandros). Dramatická stavba gréckej antickej komédie (podobne ako tragédie) pozostávala z prológu, zo vstupnej piesne chóru (→ parodos), z epizódy (gr. epeisodion) ohraničenej dvoma zborovými spevmi (gr. stasima) a zo záverečnej časti – exodu (gr. exodos). Dej a konanie boli prerušované parabázou (gr. parabasis), v ktorej autor prostredníctvom chóru priamo oslovoval publikum, súčasťou bol agón (prudký dialóg), v ktorom bola sústredená hlavná idea komédie. Tematicky odlišným druhom komédie rozvíjaným na území tzv. Veľkého Grécka (lat. Graecia Magna) bola flyacká komédia (gr. flyax, nazvaná podľa hercov flyakov, gr. flyakes) parodujúca známe tragédie (odtiaľ aj jej ďalší gr. názov hilarotragódia = veselá tragédia), autorom bol napr. Rhintón zo Syrakúz (okolo 300 pred n. l.). Na rozhraní gréckej antickej tragédie a komédie stála satyrská dráma (stavbou a námetmi bližšia tragédii než komédii), ktorá sa pôvodne uvádzala v rámci tetralógie s cieľom komickými efektmi odľahčiť pochmúrnosť predchádzajúcich troch tragédií, a až neskôr (približne 340 pred n. l.) sa tematicky i štýlovo priblížila súdobej komédii (po reorganizácii dionýzií bola vyňatá z tetralógie a vznikla z nej hra nového typu).

Prvá rímska komédia sa hrala 240 pred n. l. (autor Livius Andronicus). Počas vývinu rímskeho divadla nadviazali na menandrovský typ komédie tvorcovia rímskej komédie s gréckymi námetmi (→ palliata) Plautus a Terentius, ktorí súčasne vytvorili predpoklady na vnútornú diferenciáciu žánru komédie (dovŕšenú v klasicizme). Fragmentárne sa zachovali aj palliaty od Statia Caecilia (*okolo 230 pred n. l., †168 pred n. l.) a Naevia. V 2. – 1. stor. pred n. l. konkurovala palliate komédia togata situovaná v rímskom prostredí s postavami oblečenými v tóge (za najvýznamnejšieho autora togaty sa považuje Lucius Afranius, *okolo 150 pred n. l., †?; zachovalo sa 44 titulov a 400 veršov). Satyrskú drámu Rimania od Grékov neprevzali, namiesto dohry k tragédiám sa u nich ujala atellána a neskôr v období cisárstva mimus (→ mimos; herec mimu hral bosý, čím sa odlišoval od ostatných hercov komédie v nízkych sandáloch).

Komediálne, resp. humorné prvky v dráme boli známe aj vo vých. kultúrach, napr. v indickom divadle. Staroindické dielo o dramatických umeniach Nátjašástra (2. stor. n. l.) opisuje ako jednu z deviatich základných nálad (rasa) veselú náladu a s ňou súvisiaci emocionálny stav (bháva) – radosť.

V období vzniku európskeho stredovekého divadla (od 9. stor.) autori kresťanských hier formálne nadviazali na Terentiovu antickú komédiu, ktorú sa pokúšali nahradiť (napr. Hrotsvitha, 10. stor.). Stredoveká latinská komédia, nazývaná aj epická komédia (latinsky comedia epica), častejšie však elegická komédia (comedia elegiaca) podľa metra používaného v nej (elegické distichon), ako aj podľa hlavného inšpiračného vzoru (antická elégia), pravdepodobne nebola určená na scénické predvádzanie, ale na predčítanie. Jej najčastejšími námetmi boli láska, nevera (galantné dobrodružstvo) a otázky mravov. Väčšina diel je anonymných, k známym tvorcom patria francúzski autori Vitalis Blaesensis (→ Vitalis z Blois), jeho brat Guilelmus Blaesensis (Guillaume de Blois, 12. stor.) a Matthaeus Vindocinensis (Matthieu de Vendôme, *okolo 1130, †1185), niekoľko latinských komédií vzniklo aj v Taliansku a v Anglicku. V rôznych vývinových fázach svet. divadla nadobúdala komédia odlišné postavenie. V stredoveku podliehalo umenie transcendentálnemu, nábožensko-moralistickému náhľadu na svet a komédia sa dostala na perifériu dramatických žánrov, vyvíjala sa najmä v rámci ľudového divadla. Krátke komické útvary predvádzali potulní herci, speváci a komedianti (→ jokulátor, → igric, → kočovné divadlo).

V jednotlivých národných kultúrach získavala komédia osobitné uplatnenie i špecifické formy, napr. v Japonsku boli v 14. stor. zaraďované medzi jednotlivé vážne akty divadla nó frašky kjógen (→ japonské divadlo). V európskom prostredí slúžila ako medzihra medzi dejstvami tragédie krátka fraška (odtiaľ názvy interlúdium, intermédium, intermezzo). V 15. stor. v období renesancie vznikla v Taliansku tzv. commedia erudita (aj commedia sostenuta = učená komédia; N. Machiavelli, L. Ariosto, P. Aretino) a v 2. pol. 16. stor. (ako protiváha literárnej učenej komédii) commedia dell’arte – improvizovaná, beztextová komédia s pevne ustálenými typmi, s dialektmi a so situačnou komikou. Vo Francúzsku vzniklo 1680 divadlo Comédie-Française s najvýznamnejším autorom Molièrom, ktorý v tvorbe celkom nerešpektoval prísne klasicistické normy a zúročil dovtedajší európsky vývin literárnej i neliterárnej komédie, spájajúc do jedinečnej syntézy ľudovú smiechovú kultúru a morálno-poučné ciele. Podľa Molièra je náročnejšie napísať komédiu ako tragédiu; vytvoril aj nové, originálne subžánre (vysoká komédia, heroická komédia, comédie-ballet). V 17. stor. dospeli k najjemnejšej diferenciácii žánru komédie a tragédie francúzski klasicisti (P. Corneille). V Španielsku sa veselohra pestovala od 16. stor. (zlatý vek divadla) predovšetkým ako tzv. komédia plášťa a meča s dominujúcimi motívmi intríg a boja o moc (Lope de Vega, Tirso de Molina, P. Calderón de la Barca). V alžbetínskom Anglicku vytvoril v 16. stor. W. Shakespeare komplexnú komediálnu formu v duchu univerzalizmu kultúry (→ alžbetínske divadlo) pranierujúcu všetko, čo odporovalo prirodzenému životu. V jeho vrcholných komédiách sa pestro vykreslené postavy prejavujú v dômyselne komplikovaných zápletkách plných komických situácií a vyjadrujú sa bohatým a vtipným jazykom plným slovných hier, pričom satira je len čiastkovým prvkom. Neskôr sa tam rozvíjala tzv. komédia mravov (W. Congreve, G. Farquhar a R. B. Sheridan).

V ďalšom období sa začali rozvíjať nové formy komédie, v 18. stor. v Taliansku z commedie dell’arte vyšli dramatici C. Goldoni a C. Gozzi (Goldoni nahradil improvizovanú komédiu typov charakterovou komédiou), vo Francúzsku komédiu inovovali P. C. de Ch. de Marivaux a P.-A. C. de Beaumarchais, v 19. stor. vytvoril romantické ľúbostné a fantazijné komédie A. de Musset. V tvorbe E. Labichea a G. Feydeaua, kde sa komédia syntetizuje s vaudevillom, sa žáner tzv. dobre urobenej hry (angl. well-made play, fr. pièce bien faite) stal strojom na zápletky, nedorozumenia a lascívne trápnosti šokujúce meštiaka. Komédia sa rozvíjala aj v ďalších európskych krajinách: v Nemecku (E. G. Lessing, H. von Kleist, G. Freytag), Rakúsku (F. Grillparzer, J. N. Nestroy, F. Raimund, H. von Hofmannsthal), Dánsku (L. Holberg), Poľsku (A. Fredro), Rusku (A. S. Gribojedov, N. V. Gogoľ, A. V. Suchovo-Kobylin, A. N. Ostrovskij, A. P. Čechov, v 20. stor. V. V. Majakovskij), na Ukrajine (Oleksandr Jevdokymovyč Kornijčuk, *1905, †1972), v Čechách (V. K. Klicpera, J. K. Tyl, v 1. pol. 20. stor. K. Čapek).

V 2. pol. 19. a v 20. stor. britskí autori O. Wilde a G. B. Shaw písali tragikomédie plné paradoxov ako výsmešný obraz vysokej spoločnosti. Vo Francúzsku A. Jarry priniesol v tom čase na javiská grotesku s čiernym humorom využívajúcu tradíciu frašky a klauniády, tvorba E. Ionesca a S. Becketta priniesla posun k tragifraške či k tragigroteske absurdného divadla (v duchu Ionescovho vyhlásenia komické je tragické a tragické je komické) a zrovnoprávnením i pomiešaním žánrov ukončenie klasicistickej žánrovej hierarchie a diferenciácie. K ďalším predstaviteľom komédie 20. stor. patrili C. Zuckmayer, M. Frisch a F. Dürrenmatt. V anglosaských krajinách rozšírili nový typ konverzačnej a ironickej komédie P. Shaffer, N. Simon, A. Ayckbourn a i.

Na Slovensku sa od 16. stor. hrávali diela rímskeho dramatika Plauta (zásluhou editora J. Sambuca), v 18. stor. Molièrove hry. V 19. stor. prenikol do ochotníckeho repertoáru prúd nemeckých fraškových komédií, na ktoré nadviazali domáci dramatici (J. Chalupka, J. Záborský, G. K. Zechenter-Laskomerský, M. Š. Ferienčík a i.). Vznikali aj satirické komédie (J. Chalupka, Jozef Hollý) a komédie s národným a etickým posolstvom (J. Palárik, F. Urbánek). V 20. stor. patrili k významným autorom komédií (popri J. Hollom a F. Urbánkovi) J. G. Tajovský, I. Stodola, J. Barč-Ivan, P. Zvon, P. Karvaš, I. Bukovčan, J. Kákoš, J. Solovič, Ľ. Feldek, M. Lasica, J. Satinský, P. Kováčik a M. Kočan, pre ktorých tvorbu boli v slovenskej odbornej publicistike zaužívané v 2. pol. 20. stor. rozmanité terminologické špecifikácie (charakterová komédia, situačná komédia, dedinská komédia, spoločenská satira, angažovaná komédia, komédia science-fiction, groteska, komédia-fraška, lyrická komédia, komunálny humor a i.). Osobitá je tvorba S. Štepku, ktorý pre súbor Radošinského naivného divadla (založené 1963) napísal desiatky hier, v ktorých aj účinkoval. Krátke scénky a skeče písali a v Divadle na Korze hrávali M. Lasica a J. Satinský, ktorí neskôr účinkovali v Štúdiu S, resp. Štúdiu L+S, kde uvádzali vlastný komediálny repertoár (v spolupráci s J. Filipom), ako aj moderné komédie cudzích autorov. Komédie písali aj P. Janík, V. Klimáček a i.

V 70. – 80. rokoch 20. stor. vznikli aj teoretické práce o komédii, napr. J. Pašteka sa zaoberal moderným komičnom európskej dramatiky (Estetické paralely umenia, 1976), Jozef Mistrík opísal komické žánre (Dramatický text, 1979) a P. Karvaš podal prehľad relevantných teoretických prístupov (K problematike estetickej kategórie komického, 1980);

2. film. jeden z najobľúbenejších filmových žánrov, ktorý sa sformoval v začiatkoch kinematografie vo Francúzsku, kde spoločnosť Pathé vyrábala filmy s populárnym komikom M. Linderom. Tie sa spolu s vaudevillovými inšpiráciami (→ vaudeville) a s princípmi commedie dell’arte stali predobrazom americkej filmovej grotesky postavenej na fyzickom humore, situačných gagoch a stabilných komických charakteroch. Americká filmová spoločnosť Keystone, ktorej ústrednou postavou bol M. Sennett, vychovala najvýraznejších komikov nemej éry – Ch. Chaplina, B. Keatona, R. Arbuckla, B. Turpina, H. Langdona a i. Jednoduché zápletky sa metódou improvizácie odvíjali od motívov naháňačiek, šľahačkových vojen či výbuchov, do ktorých sa zapájali aj komické skupiny kúpajúcich sa krásavíc (Bathing Beauties) a tzv. keystonských policajtov (Keystone Cops), a znásobovali tak smiešny zmätok. Ďalšou bola spoločnosť H. Roacha, z ktorej vzišlo komické duo Laurel a Hardy (S. Laurel, O. Hardy) či komik H. C. Lloyd. Stúpajúca popularita krátkych grotesiek postupne viedla k narastaniu metráže, k zložitejším zápletkám a k osamostatneniu sa najúspešnejších komikov. Ch. Chaplin vo filmoch Kid (The Kid, 1921), Moderná doba (Modern Times, 1936) a Diktátor (The Great Dictator, 1940), v ktorých vytvoril postavu deklasovaného elegána Tuláka Charlieho, spojil komiku so sentimentom a so sociálnou a s politickou satirou. B. Keaton vytvoril postavu Friga, ktorý si zachovával nemenný výraz tváre, začo dostal prezývku Veľká kamenná tvár (The Great Stone Face). Vo filmoch ako Frigo na mašine (The General, 1926) a Kameraman (The Cameraman, 1928) zlúčil princípy komédie a drámy, situačné gagy s absurdným humorom a kaskadérske kúsky s neošúchanými filmárskymi nápadmi.

Po prechode na zvukový film bol fyzický humor nahradený verbálnym. Zatiaľ čo niektoré hviezdy nemej komédie upadli do zabudnutia a iné transformovali svoju tvorbu, v tradíciách grotesky pokračovali Laurel a Hardy (Dubové palice, Block-Heads, 1938, réžia John G. Blystone, *1892, †1938) alebo bratia Marxovci (Kačacia polievka, Duck Soup, 1933, réžia Leo McCarey, *1898, †1969). Zvuková éra priniesla viacero komediálnych subžánrov, napr. bláznivú komédiu postavenú na situačnej komike (Leopardia žena, Bringing Up Baby, 1938, réžia H. Hawks) či muzikálovú komédiu spájajúcu komediálnu zápletku s hudobnými číslami (Spievanie v daždi, Singin’ in the Rain, 1952, réžia G. Kelly a Stanley Donen, *1924, †2019). K najvýznamnejším tvorcom komédií klasického obdobia Hollywoodu patrili nemeckí emigranti E. Lubitsch (Ôsma žena Modrofúzova, Bluebeard’s Eighth Wife, 1938) a B. Wilder (romantické komédie Slamený vdovec, The Seven Year Itch, 1955; Niekto to rád horúce, Some Like It Hot, 1959; Byt, The Apartment, 1960; a i.).

Okrem žánrových rozdielov medzi jednotlivými druhmi komédie sa rozdiely prejavujú aj v humore národných kinematografií, pričom väčšina filmov je založená na charakteristickej postave komika. Talianska filmová komédia zúročila dedičstvo ľudovej komédie a skúsenosť povojnového neorealizmu, a to napr. vo filmoch Manželstvo po taliansky (Matrimonio all’italiana, 1964, réžia V. De Sica) a Chlieb, láska a fantázia (Pane, amore e fantasia, 1953, réžia L. Comencini). Vo Francúzsku uviedol do komediálneho žánru nové impulzy J. Tati vo svojich autorských snímkach o patáliách pána Hulota, ktoré zosmiešňovali odcudzenosť moderného sveta (napr. Prázdniny pána Hulota, Les vacances de Monsieur Hulot, 1953; Playtime, 1967). V 60. rokoch 20. stor. nastala politizácia komédie, napr. komédia Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu (Dr. Strangelove or: How I Learned to Stop Worrying and Love the Bomb, 1964, réžia S. Kubrick) či MASH (1970, réžia R. Altman) reflektovali aktuálne udalosti studenej vojny. W. Allen v autorských komédiách o psychických a vzťahových problémoch neurotického newyorského intelektuála (Annie Hallová, Annie Hall, 1977; Manhattan, 1979; Hana a jej sestry, Hannah and Her Sisters, 1986) kultivoval sebaironický humor, ako aj filmové dedičstvo významných moderných režisérov.

Od 80. rokov 20. stor. patrí komédia k ťažiskovým žánrom svetovej kinematografie, či už ide o fantazijnú komédiu vychádzajúcu z vedecko-fantastickej zápletky (napr. Krotitelia duchov, Ghostbusters, 1984, réžia Ivan Reitman, *1946), o paródiu postavenú na komických citáciách známych diel (napr. Bláznivá strela, The Naked Gun: From the Files of Police Squad!, 1988, réžia David Zucker, *1947), o bláznivú komédiu postavenú na sérii vtipov (napr. Blbý a blbší, Dumb & Dumber, 1994, réžia Peter Farrelly, *1956, a Bobby Farrelly, *1958) alebo o romantickú komédiu spájajúcu melodramatické a komické prvky (napr. Keď Harry stretol Sally, When Harry Met Sally…, 1989, réžia Rob Reiner, *1947).

V českej kinematografii vznikli prvé filmové komédie už pri jej zrode. V prvých hraných filmoch – krátkych filmových skečoch Dostaveníčko ve mlýnici, Výstavní párkař a lepič plakátů a Smích a pláč, ktoré 1898 nakrútil architekt J. Kříženecký, vystupoval komik a prvý český filmový herec J. Šváb-Malostranský. Po vzniku prvých filmových spoločností vzniklo od 1907 množstvo krátkych nemých hraných filmov, z ktorých boli známe napr. komédie Ahasver (1915, réžia J. Kvapil), Zlaté srdéčko (1916) a Pražští adamité (1917, obidva réžia A. Fencl), ako aj prvý pokus o historickú komédiu v českej kinematografii Noc na Karlštejně (1919, podľa divadelnej hry J. Vrchlického, réžia Olaf Larus-Racek, *1893, †po 1919). V 30. rokoch 20. stor. zaznamenala česká filmová komédia výrazný vzostup, keď veľkú popularitu získali filmy s hercami V. Burianom, J. Voskovcom, J. Werichom, H. Haasom a i., napr. C. a K. polní maršálek (1930, réžia K. Lamač), Muži v ofsajdu (1931, podľa románu K. Poláčka, réžia S. Innemann), Anton Špelec, ostrostřelec (1932, podľa divadelnej hry E. A. Longena) a Svět patří nám (1937, podľa divadelnej hry J. Voskovca a J. Wericha, obidva réžia M. Frič). Komédie vznikali aj v období 2. svet. vojny, napr. Škola základ života (1938, podľa prózy J. Žáka), Cesta do hlubin študákovy duše (1939, podľa prózy J. Žáka, obidva réžia M. Frič), U pokladny stál... (1939, podľa divadelnej hry Jiřího Vernera *1905, †1942, réžia K. Lamač), z ďalších Hotel Modrá hvězda (1941, réžia M. Frič) a i.

V 60. rokoch 20. stor. sa uplatnili mladí filmoví tvorcovia M. Forman (Černý Petr, 1963; Lásky jedné plavovlásky, 1965; Hoří, má panenko, 1967), J. Menzel (Ostře sledované vlaky, 1966, podľa novely B. Hrabala, Oscar v kategórii Najlepší cudzojazyčný film, 1967) a V. Chytilová (Sedmikrásky, 1966; Ovoce stromů rajských jíme, 1969), ktorí vo svojich autorských filmoch novej vlny využívali prvky komediálneho žánru a absurdného humoru. R. 1964 vznikla jedna z najslávnejších českých filmových komédií Limonádový Joe aneb Koňská opera (podľa literárneho námetu J. Brdečku), ktorou sa režisér O. Lipský etabloval ako zakladateľ českej parodickej filmovej školy. V období tzv. normalizácie v 70. rokoch 20. stor. tvorili úspešné komédie využívajúce prostriedky paródie, fantasy a science-fiction V. Vorlíček (Pane, vy jste vdova!, 1970; Jak utopit dr. Mráčka aneb Konec vodníků v Čechách, 1974; Což takhle dát si špenát, 1977), O. Lipský (Jáchyme, hoď ho do stroje, 1974; Adéla ještě nevečeřela, 1977), J. Menzel (Na samotě u lesa, 1976; Postřižiny, 1980, podľa literárnej predlohy B. Hrabala), L. Smoljak (Jára Cimrman ležící, spící, 1982) a i. V 80. rokoch 20. stor. sa tvorcovia, napr. Marie Poledňáková (*1941; S tebou mně baví svět, 1983) a K. Smyczek (Sněženky a machři, 1983), sústreďovali skôr na problematiku medziľudských a rodinných vzťahov, sondu do vyprázdneného citového sveta súčasníkov predstavujú satirické morality V. Chytilovej (Faunovo velmi pozdní odpoledne, 1983; Kopytem sem, kopytem tam, 1988), vo svojom osobitom humore pokračovali J. Menzel (Vesničko má středisková, 1985) a L. Smoljak (Vrchní, prchni!, 1980).

V 90. rokoch 20. stor. v zmenených spoločenských podmienkach nastúpila nová generácia tvorcov, ktorá sa s komediálnym nadhľadom vyrovnávala s ľudským i so systémovým zlyhaním v predchádzajúcich desaťročiach. Medzinárodný úspech a Oscara za najlepší cudzojazyčný film získal film J. Svěráka Kolja (1996), úspech dosiahli aj dve retrokomédie Jana Hřebejka (*1967) Pelíšky (1999) a Pupendo (2003, obidve podľa literárnej predlohy Petra Šabacha, *1951). V niektorých komédiách zo zač. 21. stor. sú zahrnuté prvky tragiky, melanchólie, absurdity a existencialistického pocitu hrdinu v súčasnom svete, napr. v oceňovanom debute Bohdana Slámu (*1967) Divoké včely (2001), v tragikomédii J. Hřebejka Horem pádem (2004) i Petra Zelenku (*1967) Příběhy obyčejného šílenství (2005, podľa divadelnej hry P. Zelenku). J. Menzel v koprodukčnom filme Obsluhoval jsem anglického krále (2006) opäť spracoval prózu B. Hrabala, k svojmu typickému humoru sa vrátil J. Svěrák v komédii Vratné lahve (2007), partnerské vzťahy s ironickým nadhľadom rozoberajú Jiří Vejdělek (*1972) vo filmoch Účastníci zájezdu (2006, podľa románu M. Viewegha), Ženy v pokušení (2010) a Muži v naději (2011), M. Poledňáková vo filmoch Líbáš jako Bůh (2009), Líbáš jako ďábel (2012) a i. K úspešným patrí režijný debut Radka Bajgara (*1962) Teorie tygra (2016) a tragikomédia B. Slámu Bába z ledu (2017).

V slovenskej kinematografii sa filmový humor objavil až na prelome 40. a 50. rokov 20. stor. v budovateľských komédiách ako Katka (1949, réžia J. Kadár), Kozie mlieko (1950, réžia O. Jariabek), neskôr v situačných komédiách J. Lacka o partii kamarátov Šťastie príde v nedeľu (1958) a Skalní v ofsajde (1960). V období politického uvoľnenia vznikli filmové satiry zosmiešňujúce drobné spoločenské nešváry, napr. Čert nespí (1956, podľa poviedok P. Karvaša, réžia P. Solan a František Žáček, *1920, †1961), ale aj nefunkčnosť socialistického zriadenia, napr. Prípad Barnabáš Kos (1964, podľa poviedok P. Karvaša, réžia P. Solan) a Tango pre medveďa (1966, réžia S. Barabáš). V 80. rokoch 20. stor. vznikli úspešné komédie ako Pásla kone na betóne (1982, podľa literárnej predlohy M. Zimkovej, réžia Š. Uher), Sladké starosti (1984, réžia J. Herz) a Utekajme, už ide! (1986, réžia D. Rapoš). Po 1989 nastal útlm tvorby, k ojedinelým príkladom filmovej komédie patria Mŕtvola musí zomrieť (2011, réžia Jozef Paštéka, *1948) a Vojtech (2015, réžia Viktor Csudai, *1975) zúročujúce najmä tradíciu televíznych sitkomov;

3. stand-up komédia — monologické vystúpenie komika vtipne podávajúceho určitú aktuálnu tému;

4. pejoratívne faloš, pretvárka, predstieranie niečoho (hrať s niekým komédiu).