kóda

kóda [tal.] —

1. hud. tal. coda — dohra, dôvetok uzatvárajúci skladbu alebo melódiu. Pripája sa k štandardným hudobným formám a utvrdzuje ich záver. V baroku tvorí kóda bežnú súčasť fúgy i prelúdia, v klasicizme sa vyskytuje najmä v sonátových a vo variačných hudobných formách;

2. lit. vo verzológii verš pridaný k ustálenej básnickej forme, napr. pätnásty verš v sonete, deviaty verš v triolete a i., z významového hľadiska je často pointou básnickej výpovede.

Svoj smútok ukryješ za clonu múdrych dlaní

Pred zrakom najmenších čo bežia rozjasaní

Sny svoje dohrávať

Na hroby otcov

(P. Horov: Nápisy na hroby)