klinové písmo

Text hesla

klinové písmo, klinopis — písmo používané v staroveku v oblasti Mezopotámie a Prednej Ázie približne od konca 4. tisícročia pred n. l. až asi do 1. stor. pred n. l., najstaršie a najdlhšie používané písmo na svete, popri egyptskom písme jedno z dvoch najdôležitejších písem starovekého Blízkeho východu. Termín klinopis (klinové písmo) vznikol v novoveku a je odvodený od podoby znakov pripomínajúcich kliny (kombinácia čiar zakončených trojuholníkom, resp. znakom v tvare latinského písmena v). Klinovité znaky vznikali vtláčaním rydla (šikmo zrezaným steblom trstiny) do písacieho média (tabuľky z mäkkej hliny) a jeho pritlačením na jednu stranu, čím vznikala klinovitá priehlbina. Zriedkavejšie bývalo rydlo vyrobené z kosti alebo z kovu. Texty sa však nezaznamenávali len na hlinené klinopisné tabuľky, ktoré boli najrozšírenejšie, ale aj na hlinené a kamenné hranoly, valčeky a kužele či na kamenné dosky a stĺpy, niekedy aj na vosk (v školách) či na kožu (tetovanie otrokov). Znaky sa spočiatku zapisovali zhora nadol do zvislých stĺpcov radených sprava doľava (tento spôsob zápisu sa na monumentálnych kráľovských nápisoch udržal až do 2. tisícročia pred n. l., napr. Chammurapiho zákonník), neskôr do riadkov zľava doprava, pričom kurzívové písmo na bežnú potrebu bolo už predtým otočené o 90 stupňov proti chodu hodinových ručičiek. Tabuľky sa popisovali z obidvoch strán. Po napísaní sa vysušili na slnku, niekedy aj vypálili. Mali pravouhlý tvar a ich veľkosť závisela od obsahu, ako aj od ďalších formálnych a technických kritérií; spočiatku boli malé (približne 4 x 2,5 cm), postupne sa však zväčšovali (32 x 21 cm). Na zaznamenanie dlhšieho súvislého textu sa použilo aj niekoľko tabuliek. V tomto prípade bola každá tabuľka očíslovaná a posledný riadok tabuľky sa opakoval v prvom riadku nasledujúcej.

Klinové písmo napriek stáročnému používaniu netvorilo jednotnú písomnú sústavu, ale zahŕňalo niekoľko písomných systémov: slovno-slabičných, slabičných i hláskových (konsonantických). Z geografického a vývojového hľadiska (podľa genealogickej príbuznosti) predstavuje mezopotámsko-maloázijský okruh písem (rodinu písem), ktorý sa člení na sumersko-babylonské písmo, maloázijské klinové písma, eblianske, médske, staroperzské (iránske), ugaritské a elamské klinové písmo. Mezopotámsky okruh písem vznikol na území starovekej Mezopotámie obývanej asi od začiatku 4. tisícročia pred n. l. Sumermi, ktorých si v polovici 3. tisícročia pred n. l. podmanili Akkadi, 1894 pred n. l. – 539 pred n. l. sa toto územie (južná časť Mezopotámie) stalo súčasťou Babylonskej ríše (→ Babylonia), severná Mezopotámia bola asi od polovice 3. tisícročia osídlená Asýrčanmi (2000 – 1950 pred n. l.; → Asýria). Klinové písmo používané na tomto území sa preto súhrnne označuje ako sumersko-babylonské písmo a zahŕňa sumerské, akkadské, babylonské a asýrske klinové písmo.

Najstaršie doteraz nájdené klinopisné tabuľky boli napísané v dosiaľ neznámom jazyku, vytvorili ich pravdepodobne predsumerskí obyvatelia Mezopotámie (predpokladá sa predsumerský jazykový substrát). Bezprostredným predchodcom klinového písma bolo obrázkové písmo vytvárané od polovice 4. tisícročia pred n. l. Sumermi sídliacimi v južnej Mezopotámii, v ktorom jednotlivé znaky (schematizované obrázky, piktografy) predstavovali konkrétne predmety (objekty). Keďže pre každý predmet (objekt) jestvoval osobitný znak (obrázok; jeden znak označoval vždy jeden pojem), teoreticky mohol jestvovať nekonečný počet znakov (doložených je okolo 2-tis.). Približne od konca 4. tisícročia pred n. l. začali Sumeri vyjadrovať obrázkami názvy jednotlivých konkrétnych predmetov i všeobecných pojmov (jeden znak = jeden pojem; → logogram). Okruh pojmov sa postupne rozširoval, a sumerské písmo sa tak stalo najstarším známym písmom, ktoré ako prvé prekonalo štádium piktografie (→ ideografické písmo), a to použitím takzvaného rébusového princípu, keď sa grafický znak označujúci predmet, ktorého názov sa začínal na určitú hlásku či slabiku, použil na zaznamenanie iného predmetu, ktorého názov sa začínal na tú istú hlásku alebo slabiku (princíp fonetizácie, t. j. transformácie znakového písma na hláskové písmo). Keďže čítajúci hovorili po sumersky a znaky sa spájali s určitými slovami, začali sa tieto znaky používať aj na vyjadrovanie hláskových kombinácií nezávisle od ich významu. Napr. znak nohy sa začal používať nielen na zápis slovies chodiť (sumersky du, ), stáť (gub) a prinášať (tum), ale aj na zápis slabiky du-, rá- ap. Približne v polovici 3. tisícročia pred n. l. tak vznikol systém slovno-slabičného písma pozostávajúceho z významových znakov (ideogramov; vyjadrujú to, čo zobrazujú), fonetických znakov (fonogramov; vyjadrujú zvukovú podobu znaku) a určujúcich značiek (determinatíva; určujú význam predchádzajúcej skupiny znakov). Rovnako znejúce slovné základy s odlišným významom sa vyjadrovali rôznymi znakmi (homofónia). Každý znak tak mohol mať niekoľko významov, a to tak slabičných, ako aj pojmových (polyfónia). Počet znakov sa zmenšil do 600 (bez kombinovaných).

Od Sumerov prevzali klinové písmo Akkadi (v polovici 3. tisícročia pred n. l. si Sumer podmanili) a prispôsobili ho svojmu semitskému flektívnemu jazyku (→ akkadské písmo). Počet znakov znížili na 350, utvorili nové slabičné významy zodpovedajúce akkadskému fonetickému systému a začali používať čisto fonetické (slabičné) zápisy slov. Ich písmo potom už možno charakterizovať ako slabičné písmo, do ktorého pisári z úsporných príčin vsúvali sumerské ideogramy (v akkadskom čítaní). Sumerčina, ktorá sa naďalej používala ako posvätný jazyk, však ako hovorový jazyk postupne zanikla a akkadčina sa stala linguou francou v oblasti Mezopotámie. Od Akkadov, resp. od Sumerov prevzali klinové písmo aj Babylončania (babylonské písmo; obsahuje menej ideogramov) a Asýrčania (asýrske písmo; obsahuje ešte menej ideogramov ako babylonské písmo, počet slabičných znakov je zredukovaný asi na 100).

Najväčšia gramotnosť v rámci klinového písma sa predpokladá začiatkom 2. tisícročia pred n. l. (starobabylonské obdobie), najväčšie geografické rozšírenie klinového písma v 2. polovici 2. tisícročia pred n. l., keď z Mezopotámie preniklo aj do priľahlých oblastí Malej Ázie a oblasť jeho používania zahŕňala aj Egypt, Levantu, Anatóliu, Mezopotámiu a Irán, pričom sa prispôsobilo tamojším jazykom (elamčine, churritčine, chetitsko-luvijským jazykom a urartčine). Táto skupina klinového písma sa označuje ako maloázijské klinové písmo a patria do nej chetitské písmo a kapadócke klinové písmo (dokladom sú Kapadócke tabuľky nájdené v ruinách starovekého mesta Kaneš, dnes archeologická lokalita Kültepe v Turecku), ďalej luvijské (luvijský jazyk), palajské, chattijské (protochattijské, chattijský jazyk) a churritské (churritský jazyk) klinové písmo, ktoré sú charakteristické tým, že sa zapisovali slabičným klinopisom (skladajú sa iba zo sylabogramov), a urartské klinové písmo (urartský jazyk). Na báze klinového písma sú založené aj ďalšie písomné systémy: eblianske (dokladajú ho klinopisné tabuľky nájdené v starovekom meste Ebla, dnes Tell Mardich), médske (médsky jazyk), staroperzské (iránske; kráľovské nápisy od obdobia vlády Dareia I. Veľkého po vládu Artaxerxa III. Ócha; perzský jazyk), ugaritské (hláskové klinové písmo; ugaritský jazyk) a elamské klinové písmo (protoelamské, z konca 3. tisícročia pred n. l., objavené v Súzach a Sístáne v dnešnom Iráne). Ako samostatná skupina sa vyčleňuje aj egyptské klinové písmo, ktoré dokladá korešpondencia egyptského panovníckeho dvora s vazalskými krajinami zo 14. stor. pred n. l. (Tell el-Amarna).

Po rozšírení aramejčiny ako linguy francy na Blízkom východe v 7. a 6. stor. pred n. l., v dôsledku rastúceho používania fenického písma a po strate politickej nezávislosti jednotlivých krajín v oblasti Mezopotámie v súvislosti s rozpínaním sa Perzskej ríše sa klinové písmo používalo čoraz menej, od 2. polovice 1. tisícročia pred n. l. iba v niektorých mestách južnej Mezopotámie, a to len na náboženské a právne účely (na zápis už zaniknutej sumerčiny a akkadčiny, ktorá sa ešte udržala v niektorých mestách). Napriek tomu ním ešte niekoľko ďalších storočí písali mnohí konzervatívni kňazi a učenci (jednou z posledných datovaných pamiatok sú tabuľky babylonského astronomického almanachu; 75 n. l.).

Klinovým písmom bolo zapísaných množstvo úradných dokumentov a obchodných záznamov, historické nápisy, slovníky a náučné diela, boli zaznamenané prvé literárne diela väčšinou náboženského charakteru, mýty, modlitby či báje, napr. babylonský kozmogonický epos Enuma eliš (Keď na výšinách), Epos o Gilgamešovi a. i. (akkadská literatúra), vzácnymi pamiatkami sú Chammurapiho stéla (Chammurapiho zákonník) či z neskoršieho obdobia pochádzajúce achajmenovské nápisy. Hlinené tabuľky sa uchovávali v hlinených schránkach, v košoch alebo v iných nádobách v osobitných priestoroch (napr. rozsiahle archívy nájdené v starovekých mestách Kalchu a Kaneš), ktoré boli súčasťou chrámov a palácov a považujú sa za predchodcov dnešných knižníc (napr. Aššurbanipalova knižnica v Ninive).

Jazykom a písmom klinopisných textov sa zaoberá asýriológia, v anglofónnych a románskych oblastiach sa vedný odbor s týmto zameraním nazýva klinopisné štúdiá, v germanofónnych oblastiach staroorientalistika. Staroperzské (iránske) klinové písmo sa podarilo rozlúštiť 1802 nemeckému jazykovedcovi a archeológovi Georgovi Friedrichovi Grotefendovi (*1775, †1853), 1836 nórskemu orientalistovi Christianovi Lassenovi (*1800, †1876) a i. Výskyt trojjazyčných perzsko-elamsko-akkadských nápisov umožnil v 50. rokoch 19. stor. H. C. Rawlinsonovi (využitím poznatkov G. F. Grotefenda) rozlúštiť behistúnsky nápis a írskemu duchovnému a asýriológovi Edwardovi Hincksovi (*1792, †1866), nemecko-francúzskemu asýriológovi Juliusovi Oppertovi (*1825, †1905) a i. rozlúštiť aj akkadské klinové písmo. Sumerské klinové písmo rozlúštili viacerí vedci koncom 19. a začiatkom 20. stor., ugaritské klinové písmo 1930 – 32 francúzsky orientalista a archeológ Charles Virolleaud (*1879, †1968), nemecký semitológ Hans Bauer (*1878, †1937) a i. Významnú úlohu pri rozlúštení chetitského klinového písma zohral B. Hrozný, elamské klinové písmo rozlúštil nemecký iranológ a lingvista Walther Hinz (*1906, †1992). Základ rozlúštenia archaického sumerského obrázkového písma položil ruský orientalista Ajzik Abramovič Vajman (*1922, †2013).

Popis ilustrácie

Vývoj klinopisných znakov

a – piktograf, okolo 3000 pred n. l.

b – raný klinopis, okolo 2400 pred n. l.

c – novoasýrsky klinopis, okolo 650 pred n. l.

Popis ilustrácie

Klinové písmo, ukážka niektorých znakov ugaritskej hláskovej abecedy

Popis ilustrácie

Klinové písmo, ukážka elamského klinopisu z behistúnskeho nápisu, 522 pred n. l.

Text hesla

klinové písmo, klinopis — písmo používané v staroveku v oblasti Mezopotámie a Prednej Ázie približne od konca 4. tisícročia pred n. l. až asi do 1. stor. pred n. l., najstaršie a najdlhšie používané písmo na svete, popri egyptskom písme jedno z dvoch najdôležitejších písem starovekého Blízkeho východu. Termín klinopis (klinové písmo) vznikol v novoveku a je odvodený od podoby znakov pripomínajúcich kliny (kombinácia čiar zakončených trojuholníkom, resp. znakom v tvare latinského písmena v). Klinovité znaky vznikali vtláčaním rydla (šikmo zrezaným steblom trstiny) do písacieho média (tabuľky z mäkkej hliny) a jeho pritlačením na jednu stranu, čím vznikala klinovitá priehlbina. Zriedkavejšie bývalo rydlo vyrobené z kosti alebo z kovu. Texty sa však nezaznamenávali len na hlinené klinopisné tabuľky, ktoré boli najrozšírenejšie, ale aj na hlinené a kamenné hranoly, valčeky a kužele či na kamenné dosky a stĺpy, niekedy aj na vosk (v školách) či na kožu (tetovanie otrokov). Znaky sa spočiatku zapisovali zhora nadol do zvislých stĺpcov radených sprava doľava (tento spôsob zápisu sa na monumentálnych kráľovských nápisoch udržal až do 2. tisícročia pred n. l., napr. Chammurapiho zákonník), neskôr do riadkov zľava doprava, pričom kurzívové písmo na bežnú potrebu bolo už predtým otočené o 90 stupňov proti chodu hodinových ručičiek. Tabuľky sa popisovali z obidvoch strán. Po napísaní sa vysušili na slnku, niekedy aj vypálili. Mali pravouhlý tvar a ich veľkosť závisela od obsahu, ako aj od ďalších formálnych a technických kritérií; spočiatku boli malé (približne 4 x 2,5 cm), postupne sa však zväčšovali (32 x 21 cm). Na zaznamenanie dlhšieho súvislého textu sa použilo aj niekoľko tabuliek. V tomto prípade bola každá tabuľka očíslovaná a posledný riadok tabuľky sa opakoval v prvom riadku nasledujúcej.

Klinové písmo napriek stáročnému používaniu netvorilo jednotnú písomnú sústavu, ale zahŕňalo niekoľko písomných systémov: slovno-slabičných, slabičných i hláskových (konsonantických). Z geografického a vývojového hľadiska (podľa genealogickej príbuznosti) predstavuje mezopotámsko-maloázijský okruh písem (rodinu písem), ktorý sa člení na sumersko-babylonské písmo, maloázijské klinové písma, eblianske, médske, staroperzské (iránske), ugaritské a elamské klinové písmo. Mezopotámsky okruh písem vznikol na území starovekej Mezopotámie obývanej asi od začiatku 4. tisícročia pred n. l. Sumermi, ktorých si v polovici 3. tisícročia pred n. l. podmanili Akkadi, 1894 pred n. l. – 539 pred n. l. sa toto územie (južná časť Mezopotámie) stalo súčasťou Babylonskej ríše (→ Babylonia), severná Mezopotámia bola asi od polovice 3. tisícročia osídlená Asýrčanmi (2000 – 1950 pred n. l.; → Asýria). Klinové písmo používané na tomto území sa preto súhrnne označuje ako sumersko-babylonské písmo a zahŕňa sumerské, akkadské, babylonské a asýrske klinové písmo.

Najstaršie doteraz nájdené klinopisné tabuľky boli napísané v dosiaľ neznámom jazyku, vytvorili ich pravdepodobne predsumerskí obyvatelia Mezopotámie (predpokladá sa predsumerský jazykový substrát). Bezprostredným predchodcom klinového písma bolo obrázkové písmo vytvárané od polovice 4. tisícročia pred n. l. Sumermi sídliacimi v južnej Mezopotámii, v ktorom jednotlivé znaky (schematizované obrázky, piktografy) predstavovali konkrétne predmety (objekty). Keďže pre každý predmet (objekt) jestvoval osobitný znak (obrázok; jeden znak označoval vždy jeden pojem), teoreticky mohol jestvovať nekonečný počet znakov (doložených je okolo 2-tis.). Približne od konca 4. tisícročia pred n. l. začali Sumeri vyjadrovať obrázkami názvy jednotlivých konkrétnych predmetov i všeobecných pojmov (jeden znak = jeden pojem; → logogram). Okruh pojmov sa postupne rozširoval, a sumerské písmo sa tak stalo najstarším známym písmom, ktoré ako prvé prekonalo štádium piktografie (→ ideografické písmo), a to použitím takzvaného rébusového princípu, keď sa grafický znak označujúci predmet, ktorého názov sa začínal na určitú hlásku či slabiku, použil na zaznamenanie iného predmetu, ktorého názov sa začínal na tú istú hlásku alebo slabiku (princíp fonetizácie, t. j. transformácie znakového písma na hláskové písmo). Keďže čítajúci hovorili po sumersky a znaky sa spájali s určitými slovami, začali sa tieto znaky používať aj na vyjadrovanie hláskových kombinácií nezávisle od ich významu. Napr. znak nohy sa začal používať nielen na zápis slovies chodiť (sumersky du, ), stáť (gub) a prinášať (tum), ale aj na zápis slabiky du-, rá- ap. Približne v polovici 3. tisícročia pred n. l. tak vznikol systém slovno-slabičného písma pozostávajúceho z významových znakov (ideogramov; vyjadrujú to, čo zobrazujú), fonetických znakov (fonogramov; vyjadrujú zvukovú podobu znaku) a určujúcich značiek (determinatíva; určujú význam predchádzajúcej skupiny znakov). Rovnako znejúce slovné základy s odlišným významom sa vyjadrovali rôznymi znakmi (homofónia). Každý znak tak mohol mať niekoľko významov, a to tak slabičných, ako aj pojmových (polyfónia). Počet znakov sa zmenšil do 600 (bez kombinovaných).

Od Sumerov prevzali klinové písmo Akkadi (v polovici 3. tisícročia pred n. l. si Sumer podmanili) a prispôsobili ho svojmu semitskému flektívnemu jazyku (→ akkadské písmo). Počet znakov znížili na 350, utvorili nové slabičné významy zodpovedajúce akkadskému fonetickému systému a začali používať čisto fonetické (slabičné) zápisy slov. Ich písmo potom už možno charakterizovať ako slabičné písmo, do ktorého pisári z úsporných príčin vsúvali sumerské ideogramy (v akkadskom čítaní). Sumerčina, ktorá sa naďalej používala ako posvätný jazyk, však ako hovorový jazyk postupne zanikla a akkadčina sa stala linguou francou v oblasti Mezopotámie. Od Akkadov, resp. od Sumerov prevzali klinové písmo aj Babylončania (babylonské písmo; obsahuje menej ideogramov) a Asýrčania (asýrske písmo; obsahuje ešte menej ideogramov ako babylonské písmo, počet slabičných znakov je zredukovaný asi na 100).

Najväčšia gramotnosť v rámci klinového písma sa predpokladá začiatkom 2. tisícročia pred n. l. (starobabylonské obdobie), najväčšie geografické rozšírenie klinového písma v 2. polovici 2. tisícročia pred n. l., keď z Mezopotámie preniklo aj do priľahlých oblastí Malej Ázie a oblasť jeho používania zahŕňala aj Egypt, Levantu, Anatóliu, Mezopotámiu a Irán, pričom sa prispôsobilo tamojším jazykom (elamčine, churritčine, chetitsko-luvijským jazykom a urartčine). Táto skupina klinového písma sa označuje ako maloázijské klinové písmo a patria do nej chetitské písmo a kapadócke klinové písmo (dokladom sú Kapadócke tabuľky nájdené v ruinách starovekého mesta Kaneš, dnes archeologická lokalita Kültepe v Turecku), ďalej luvijské (luvijský jazyk), palajské, chattijské (protochattijské, chattijský jazyk) a churritské (churritský jazyk) klinové písmo, ktoré sú charakteristické tým, že sa zapisovali slabičným klinopisom (skladajú sa iba zo sylabogramov), a urartské klinové písmo (urartský jazyk). Na báze klinového písma sú založené aj ďalšie písomné systémy: eblianske (dokladajú ho klinopisné tabuľky nájdené v starovekom meste Ebla, dnes Tell Mardich), médske (médsky jazyk), staroperzské (iránske; kráľovské nápisy od obdobia vlády Dareia I. Veľkého po vládu Artaxerxa III. Ócha; perzský jazyk), ugaritské (hláskové klinové písmo; ugaritský jazyk) a elamské klinové písmo (protoelamské, z konca 3. tisícročia pred n. l., objavené v Súzach a Sístáne v dnešnom Iráne). Ako samostatná skupina sa vyčleňuje aj egyptské klinové písmo, ktoré dokladá korešpondencia egyptského panovníckeho dvora s vazalskými krajinami zo 14. stor. pred n. l. (Tell el-Amarna).

Po rozšírení aramejčiny ako linguy francy na Blízkom východe v 7. a 6. stor. pred n. l., v dôsledku rastúceho používania fenického písma a po strate politickej nezávislosti jednotlivých krajín v oblasti Mezopotámie v súvislosti s rozpínaním sa Perzskej ríše sa klinové písmo používalo čoraz menej, od 2. polovice 1. tisícročia pred n. l. iba v niektorých mestách južnej Mezopotámie, a to len na náboženské a právne účely (na zápis už zaniknutej sumerčiny a akkadčiny, ktorá sa ešte udržala v niektorých mestách). Napriek tomu ním ešte niekoľko ďalších storočí písali mnohí konzervatívni kňazi a učenci (jednou z posledných datovaných pamiatok sú tabuľky babylonského astronomického almanachu; 75 n. l.).

Klinovým písmom bolo zapísaných množstvo úradných dokumentov a obchodných záznamov, historické nápisy, slovníky a náučné diela, boli zaznamenané prvé literárne diela väčšinou náboženského charakteru, mýty, modlitby či báje, napr. babylonský kozmogonický epos Enuma eliš (Keď na výšinách), Epos o Gilgamešovi a. i. (akkadská literatúra), vzácnymi pamiatkami sú Chammurapiho stéla (Chammurapiho zákonník) či z neskoršieho obdobia pochádzajúce achajmenovské nápisy. Hlinené tabuľky sa uchovávali v hlinených schránkach, v košoch alebo v iných nádobách v osobitných priestoroch (napr. rozsiahle archívy nájdené v starovekých mestách Kalchu a Kaneš), ktoré boli súčasťou chrámov a palácov a považujú sa za predchodcov dnešných knižníc (napr. Aššurbanipalova knižnica v Ninive).

Jazykom a písmom klinopisných textov sa zaoberá asýriológia, v anglofónnych a románskych oblastiach sa vedný odbor s týmto zameraním nazýva klinopisné štúdiá, v germanofónnych oblastiach staroorientalistika. Staroperzské (iránske) klinové písmo sa podarilo rozlúštiť 1802 nemeckému jazykovedcovi a archeológovi Georgovi Friedrichovi Grotefendovi (*1775, †1853), 1836 nórskemu orientalistovi Christianovi Lassenovi (*1800, †1876) a i. Výskyt trojjazyčných perzsko-elamsko-akkadských nápisov umožnil v 50. rokoch 19. stor. H. C. Rawlinsonovi (využitím poznatkov G. F. Grotefenda) rozlúštiť behistúnsky nápis a írskemu duchovnému a asýriológovi Edwardovi Hincksovi (*1792, †1866), nemecko-francúzskemu asýriológovi Juliusovi Oppertovi (*1825, †1905) a i. rozlúštiť aj akkadské klinové písmo. Sumerské klinové písmo rozlúštili viacerí vedci koncom 19. a začiatkom 20. stor., ugaritské klinové písmo 1930 – 32 francúzsky orientalista a archeológ Charles Virolleaud (*1879, †1968), nemecký semitológ Hans Bauer (*1878, †1937) a i. Významnú úlohu pri rozlúštení chetitského klinového písma zohral B. Hrozný, elamské klinové písmo rozlúštil nemecký iranológ a lingvista Walther Hinz (*1906, †1992). Základ rozlúštenia archaického sumerského obrázkového písma položil ruský orientalista Ajzik Abramovič Vajman (*1922, †2013).

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Klinové písmo [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-17]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/klinove-pismo