Babylonia

Babylonia —

1. v širšom význame historický názov územia v starovekej južnej Mezopotámii na dolnom toku riek Eufrat a Tigris (dnes južný Irak). Na juhu bolo ohraničené Perzským zálivom a močaristou oblasťou v delte riek Eufrat a Tigris nazývanou Prímorie, na východe (resp. severovýchode) pohorím Zagros, na západe (resp. severozápade) prechádzalo do sýrskych stepí. Z etnicko-geografického hľadiska sa pôvodne členilo na Sumer (južná časť Babylonie) obývaný Sumermi, ktorých jazyk nemožno zaradiť do žiadnej jazykovej skupiny, a Akkad (severná časť Babylonie) obývaný semitskými Akkadmi, ktoré boli neskôr osídlené obyvateľstvom pestrého etnického zloženia (→ Babylončania);

2. v užšom význame Babylonská ríša, štátny útvar, ktorý na tomto území jestvoval približne od začiatku 2. tisícročia pred n. l. do polovice 1. tisícročia pred n. l.

Už v priebehu 4. tisícročia pred n. l. sa v južnej Babylonii (v oblasti južne od mesta Babylon) sformovali vyspelé civilizácie (urucká kultúra, asi 3750 – 3200 pred n. l., → Uruk; džemdetnasrská kultúra, 3300 – 3000 pred n. l., → Džemdet Nasr) s intenzívnou poľnohospodárskou výrobou, rozvinutými remeslami a rozsiahlymi obchodnými stykmi. Predpokladá sa, že nositeľmi týchto kultúr boli Sumeri, ktorí sa zásadne podieľali na vytváraní základov mezopotámskej civilizácie. Vynašli obrázkové (piktografické) písmo (prvýkrát doložené v 2. polovici 4. tisícročia pred n. l.), z ktorého sa na začiatku 3. tisícročia pred n. l. vyvinulo klinové písmo. Na začiatku 3. tisícročia pred n. l. (v ranodynastickom období; asi 3000 – 2334 pred n. l.) vytvorili celý rad mestských štátov, z ktorých k najvýznamnejším patrili Uruk, Ur, Lagaš-Girsu, Umma a Kiš. Vládli v nich dedičné kráľovské dynastie (→ kráľovské zoznamy). Severne od Sumerov žili semitskí Akkadi, ktorých kráľ Sargon I. (vládol 2334 – 2279 pred n. l.) vďaka úspešnej vojenskej expanzii ovládol Sumer (aj niektoré susedné regióny) a zjednotil celú Babyloniu do Akkadskej ríše (skrátene nazývanej aj Akkad). Hlavným mestom Sargonovej ríše sa stal dosiaľ neobjavený Akkad v severnej Babylonii. Jeho vládou sa v dejinách Babylonie začalo tzv. akkadské obdobie (2334 – 2154 pred n. l.). Sargonovi nástupcovia viedli neustále vojny proti odbojným mestám v Babylonii a pokračovali vo vojenských výpravách na území dnešného Iránu, v oblastiach Perzského zálivu a Sýrie. Po zániku Akkadskej ríše, ktorá sa zrútila jednak v dôsledku vnútorných rozbrojov, jednak v súvislosti s etnickými presunmi (prenikanie Amorejcov zo západu a Gutejcov z východu), nastala v Babylonii krátka fáza politickej rozdrobenosti, v ktorej priebehu súperilo o moc niekoľko mestských štátov. Významné postavenie si vydobyl najmä štát Lagaš-Girsu (→ Lagaš) za vlády kráľa Gudeu z Lagaša (vládol 2141 – 2122 pred n. l.). K opätovnému zjednoteniu Babylonie došlo za vlády III. dynastie z Uru (2112 – 2004 pred n. l., → Ur; toto obdobie sa niekedy označuje za Novosumerskú ríšu alebo za sumerskú renesanciu), ktorej najvýznamnejším členom bol Šulgi (2094 – 2047 pred n. l.). Počas vlády neskorších kráľov III. dynastie z Uru začala moc urského štátu upadať.

Po jeho rozpade vznikla na území južnej Mezopotámie Babylonská ríša (začiatok 2. tisícročia pred n. l. – polovica 1. tisícročia pred n. l.), ktorej hlavným politickým strediskom sa stalo mesto Babylon (podľa neho bolo územie neskôr nazvané). Najstaršou doloženou fázou v jej dejinách je starobabylonské obdobie (1894 – 1595 pred n. l.; → Starobabylonská ríša), keď v Babylone vládla I. dynastia z Babylonu (amorejská) založená Amorejcami. O politický vzostup ríše sa zaslúžil Chammurapi, šiesty kráľ tejto dynastie (vládol 1792 – 1750 pred n. l.), ktorý si podmanil celú Mezopotámiu a vytvoril rozsiahlu centralizovanú ríšu s hlavným mestom Babylon. Na konci jeho vlády bol spísaný tzv. Chammurapiho zákonník, ktorý je najdôležitejším zákonodarným dielom zachovaným zo starovekej Mezopotámie. Chammurapiho nástupca Samsu-iluna (1749 – 1712 pred n. l.) musel potláčať vzbury v niekoľkých mestách v Babylonii (predovšetkým v Larse a v Uru) a bol nútený bojovať aj proti kmeňom Kassitov prichádzajúcim z územia dnešného Iránu a postupne sa usádzajúcim v Babylonii. Za vlády ďalších starobabylonských panovníkov sa prehlbovala kríza babylonského štátu, ktorý sa nakoniec stal obeťou rozpínavosti Chetitskej ríše (→ Chetiti). V roku 1595 pred n. l. (datovanie podľa strednej chronológie; podľa iných zdrojov 1594 pred n. l. alebo okolo 1530 pred n. l.) chetitský kráľ Muršili I. (Muršiliš I.) dobyl Babylon a ukončil vládu I. dynastie z Babylonu.

V stredobabylonskom období (1594 – 1000 pred n. l.; → Stredobabylonská ríša) sa najskôr dostali na trón panovníci kassitského pôvodu (→ Kassiti), ktorí vládli v súlade s dávnymi babylonskými tradíciami. Za ich vlády sa Babylonia stala dôležitou súčasťou politického diania na Blízkom východe a udržiavala intenzívne diplomatické styky s najvýznamnejšími mocnosťami tejto doby. Dobre zdokumentované sú predovšetkým kontakty s Egyptom (napr. archív diplomatickej korešpondencie v starovekom Achetatone, dnes Tell el-Amarna) a s Chetitskou ríšou (listy objavené v jej hlavnom meste Chattuša). Súčasne sa však zhoršovali vzťahy so severne ležiacou Asýriou a vzrastajúce napätie medzi obidvoma mocnosťami viedlo k početným vojnám, okolo roku 1225 pred n. l. asýrsky kráľ Tukultí-Ninurta I. dobyl Babylon. Babylonskú ríšu však oslabovali aj opakované vojny s Elamom (dnes juhozápadný Irán). Okolo roku 1155 pred n. l. Babyloniu prepadol a vyplienil elamský panovník Šutruk Nachchunte a pravdepodobne v tom istom roku jeho syn Kutir-Nahhunte II. (Kutir-Nachchunte II.) zosadil posledného kassitského panovníka Enlila-nádina-achchého a podriadil Babyloniu Elamu. Elamské vpády tak v polovici 12. stor. pred n. l. viedli k ukončeniu vlády kassitskej dynastie, ktorú vystriedala II. dynastia z Isinu (1154 – 1027 pred n. l.; → Isin). Jej najznámejším členom bol Nebukadnesar I. (1126 – 1105 pred n. l.), ktorý podnikol úspešné ťaženie proti Elamu. Na konci 2. tisícročia pred n. l. bola moc Babylonskej ríše oslabená predovšetkým v dôsledku rozsiahlych migrácií zo západu (zo sýrsko-palestínskej oblasti), ktoré výrazne premenili etnické zloženie babylonskej populácie. Hospodársky i politicky dôležitou zložkou obyvateľstva sa stali kmene Aramejcov a im príbuzných Chaldejcov, ktoré v nasledujúcom, novobabylonskom období (1000 – 539 pred n. l.) zohrali v historickom vývoji významnú úlohu.

Babylonia sa spočiatku musela brániť asýrskej expanzii (od 9. do polovice 7. stor. pred n. l.), ale vďaka politickej kríze Asýrskej ríše (→ Asýria) napokon získala plnú nezávislosť pod vládou kráľa Nabopolasara (626 – 605 pred n. l.), ktorý založil Novobabylonskú ríšu (Chaldejskú). Významne ju rozšíril Nabopolasarov syn, najznámejší novobabylonský vladár Nebukadnesar II. (604 – 562 pred n. l.), známy nielen svojimi vojenskými výbojmi (opakované dobytie Jeruzalema 597 a 587/586 pred n. l., po ktorom nasledovala deportácia tamojšieho židovského obyvateľstva do Babylonie; → babylonské zajatie), ale aj veľkolepou prestavbou Babylonu. Posledný panovník Novobabylonskej ríše Nabonid (555 – 539 pred n. l.) sa dostal do dlhotrvajúceho konfliktu s časťou babylonského obyvateľstva zastupovaného predovšetkým vplyvným kňazstvom najvyššieho babylonského boha Marduka. Existenciu silnej opozície proti Nabonidovi využil perzský kráľ Kýros II. Veľký, ktorý v roku 539 pred n. l. dobyl Babylon (jeho obyvatelia nespokojní s Nabonidovou vládou mu údajne sami otvorili brány mesta) a pripojil Babyloniu k Perzskej ríši, čo znamenalo koniec politickej nezávislosti tohto územia.

Babylonskí králi