Vyhľadávanie podľa kategórií: písma sveta

Zobrazené heslá 1 – 16 z celkového počtu 16 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

abeceda

abeceda — sústava písomných znakov (→ písmo) s pevne stanoveným poradím znázorňujúca zvukovú podobu hlások; každý znak v abecede zvyčajne označuje jednoduchú samohlásku alebo spoluhlásku, termín abeceda sa niekedy používa aj pri slabičnej abecede. Názov abeceda je odvodený z prvých 4 písmen latinského písma (a, b, c, d); medzinárodný výraz alfabeta je utvorený podľa prvých 2 písmen gréckej abecedy (alfa, beta; → grécke písmo); ruská abeceda sa nazýva azbuka. Pretože jednotlivé písmená mali pôvodne aj číselnú platnosť, bolo ustálené poradie nevyhnutné. Princíp usporiadania podľa abecedy hrá dôležitú úlohu vo všetkých súčasných spôsoboch uchovávania a vyhľadávania informácií (v slovníkoch, informačných príručkách, katalógoch ap.).

Vznik abecedy sa nedá presne datovať. Všeobecne sa predpokladá, že prvá abeceda, známa ako severosemitská, vznikla v oblasti vých. pobrežia Stredozemného mora v období medzi 1700 – 1500 pred n. l. Hlavný rozvoj prebiehal na konci 2. tisícročia pred n. l. Rastúci politický význam Izraela, Fenície a Aramu, obchodný význam Sábskeho kráľovstva v juhozáp. Arábii a rast spoločenstva, z ktorého sa vyvinul grécky národ, umožnili vznik 4 vetiev: kanaánskej, aramejskej, juhosemitskej (čiže sábskej) a gréckej abecedy. Od gréckej abecedy sú odvodené európske abecedy (→ latinské písmo, → cyrilské písmo); základom slovenskej abecedy, podobne ako abecied iných jazykov str. a záp. Európy, je latinská abeceda. Chýbajúce znaky tejto abecedy nahrádza slovenčina znakmi s diakritickými znamienkami (dĺžňom á, mäkčeňom – č, vokáňom – ô, dvoma bodkami – ä) a zložkami (dz, , ch). Slovenská abeceda sa skladá z týchto znakov: a, á, ä, b, c, č, d, ď, dz, , e, é, f, g, h, ch, i, í, j, k, l, ĺ, ľ, m, n, ň, o, ó, ô, p, q, r, ŕ, s, š, t, ť, u, ú, v, w, x, y, ý, z, ž. Vyskytlo sa niekoľko pokusov zostaviť dokonalú abecedu, ktorá by ideálne využívala jeden a ten istý znak pre každú hlásku jazyka. Najvýznamnejší z nich vyústil koncom 19. stor. do vytvorenia Medzinárodnej fonetickej abecedy. Pojmom abeceda sa označujú aj abecedy tvorené systémom značiek pre jednotlivé písmená, najznámejšie z nich sú Morseova abeceda a slepecká abeceda (→ Braillovo písmo). Na základe Medzinárodného signálneho kódu bola utvorená vlajková abeceda.

aramejské písmo

aramejské písmo — konsonantické severosemitské písmo používané na zápis textov v aramejskom jazyku. Zapisovalo sa sprava doľava. Vyvinulo sa postupne, a to z fenického písma. Jeho história sa delí na rané obdobie (9. – 7. stor. pred n. l.) a na tzv. zlaté obdobie, keď sa aramejčina (tzv. ríšska aramejčina) stala úradným jazykom Perzskej ríše (približne polovica 6. stor. pred n. l. – 330 pred n. l.) a linguou francou Blízkeho východu. Približne do prelomu 3. a 2. stor. pred n. l. si zachovalo jednotnú formu a nepoužívalo sa len na celom Blízkom východe, ale aj v oblastiach Strednej Ázie, ktoré Perzia ovládala (napr. → Sogd). V ďalšom období sa v dôsledku odlišného politického vývoja jednotlivých oblastí stalo základom, z ktorého sa vyvinulo viacero ďalších významných písem: nabatejské písmo, z ktorého sa vyvinulo arabské písmo, ďalej hebrejské písmo a sýrske písmo, v Strednej Ázii sogdské písmo (→ sogdský jazyk; na jeho základe ujgurské písmo, z ujgurského písma zasa vzniklo mongolské písmo a z modifikovanej podoby mongolského písma bolo utvorené mandžuské písmo).

arménske písmo

arménske písmo, arménsky hajoc ajbuben — osobitná abeceda vytvorená 405 Mesropom Maštocom podľa fonetického systému arménskeho jazyka. Skladá sa z 38 písmen (pôvodne ich bolo 36). Rozlišujú sa veľké a malé písmená, píše sa vodorovne zľava doprava. Pôvod arménskeho písma vyvolával už dávnejšie diskusie vo vedeckom svete. Hovorí sa o gréckom pôvode či vzore, no o rozsahu gréckeho vplyvu sa polemizuje. Arménske písmená sa odvodzujú aj od semitského (aramejského) písma. Arménske písmo možno označiť za originálny výtvor, hoci sa pri jeho vzniku uplatnili skúsenosti so známymi systémami, najmä s gréckym a perzským písmom.

dévanágarí

dévanágarí [sanskrt] — písmo používané na zápis sanskrtu (sanskritu), hindčiny a niektorých ďalších jazykov (→ indické písma). Vyvinulo sa z písma bráhmí cez medzistupeň nágarí. Zapisuje sa zľava doprava, nerozlišujú sa v ňom veľké a malé písmená a je slabičné, čiže každá spoluhláska neoznačená osobitným znakom obsahuje krátke a.

hebrejské písmo

hebrejské písmo — kvadrátne (štvorcové) písmo používané na zápis hebrejského jazyka. Vyvinulo sa zo starohebrejského (hebrejsko-fenického alebo kanaánskeho) písma, ktorého najstarší zachovaný doklad predstavuje takzvaný gezerský poľnohospodársky kalendár (10. stor. pred n. l.; → Gezer). Po návrate z babylonského zajatia (6. stor. pred n. l.), keď sa ako hovorový jazyk presadila aramejčina, prebrali Židia aj aramejské písmo, v ktorom zapisovali hebrejské texty a z ktorého sa od 3. stor. pred n. l. vyvinulo dnešné hebrejské písmo.

Najzávažnejší materiál na štúdium vývoja hebrejského písma predstavujú rukopisy nájdené 1947 v Kumráne pri Mŕtvom mori (→ Zvitky od Mŕtveho mora), ktoré obsahujú texty hebrejskej Biblie (Starého zákona) a sú datované do obdobia 2. stor. pred n. l. – 1. stor. n. l., ako aj na tých istých miestach objavené Bar Kochbove listy pochádzajúce z 2. stor. n. l. Vzácnou pamiatkou je aj takzvaný Nashov papyrus z 2. stor. pred n. l. (resp. asi z 150 pred n. l.) z obdobia Makabejcov, ktorý obsahuje Dekalóg a vyznanie Šma. Väčší počet písomných pamiatok zapísaných hebrejským písmom, o. i. 120 rukopisov pochádzajúcich z obdobia pôsobenia babylonských akadémií, ako aj starých biblických fragmentov (najstaršie sú zo 7. – 8. stor. n. l.) sa našiel v genize káhirskej synagógy Ben Ezra. Charakteristické črty kvadrátneho písma sa zreteľne prejavujú napr. na nápise v synagóge v obci Kefar Bar’am (Kafir Bir’am) v Galilei (3. – 4. stor. n. l.). Kvadrátne písmo sa zachovalo takmer v nezmenenej podobe aj po zavedení kníhtlače. V Európe sa neskôr vytvorili dva varianty hebrejského písma: zaokrúhlenejšie sefardské a hranatejšie aškenázske. V 11. stor. vzniklo rabínske, takzvané Rašiho písmo (kurzíva kvadrátneho písma).

Hebrejské písmo bolo pôvodne konsonantické, no už od najstarších čias sa datujú pokusy zaviesť znaky pre samohlásky. Potreba dôsledného označovania samohlások vznikla v čase, keď sa hebrejčina prestala používať ako živý hovorový jazyk a stala sa liturgickým jazykom Židov. Znaky sa v rámci spoluhláskových písmen dávali najprv nad riadok, neskôr pod riadok (takzvaný tiberiadský systém; podľa mesta Tiberias, hebr. Tverja). Hebrejské písmo sa nepoužívalo len na náboženské účely. Zapisuje sa ním jidiš, ladino aj ivrit (moderná hebrejčina – úradný jazyk štátu Izrael).

Novohebrejská abeceda (hebr. alef-bejt) má 22 spoluhlások, ktoré majú aj číselnú hodnotu (zapisuje sa nimi napr. dátum, číslujú sa strany ap.), 5 písmen (kaf, mem, nun, pe, cadi) má na konci slova inú formu. Samohlásky sa zapisujú pomocou značiek, takzvaných vokalizačných znamienok, čiarok a bodiek pod alebo nad samohláskami; takéto značenie sa nazýva punktácia a text vokalizovaný. Používa sa len v náboženskej literatúre (Biblia, liturgické texty), v poézii, detskej literatúre a niektorých učebniciach. Hebrejské písmo sa píše sprava doľava, nerozlišujú sa malé a veľké písmená, tlačená a písaná forma sú odlišné.

indické písma

indické písma — veľká skupina písem južnej a juhovýchodnej Ázie, ktoré majú spoločný pôvod a jednotný (fonetický) princíp tvorby abecied. Okrem územia Indie, Bangladéša, Pakistanu, Nepálu a Srí Lanky sa rozličné obmeny indických písem vo väčšej alebo v menšej miere používali aj v susedných oblastiach: na severe v Tibete a Strednej Ázii až po Mongolsko, na juhovýchode v Mjanmarsku, vo Vietname, v Kambodži, Laose, Thajsku, Malajzii, Indonézii a dokonca aj na Filipínach. Do krajín susediacich s Indiou prenikali indické písma najmä v 1. tisícročí pred n. l., čo zväčša súviselo so šírením buddhizmu a buddhistickej literatúry v týchto oblastiach.

Písmo v Indii jestvuje najmenej 5 000 rokov. Najstarší typ, takzvané protoindické písmo, predstavujú ideograficko-slabičné nápisy na pečatidlách z 3. – 2. tisícročia pred n. l. z údolia rieky Indus (Mohendžo-daro a Harappa). Písmo nebolo dodnes rozlúštené a nedá sa potvrdiť, či naň nadviazali neskoršie podoby indických písem, z ktorých najvýznamnejšie sú bráhmí a kharóšthí. Najstaršie zachované písomné pamiatky zaznamenané v neskorších typoch písma pochádzajú až zo 4. – 3. stor. pred n. l. (napr. Ašókove nápisy z 3. stor. pred n. l. v písmach bráhmí a kharóšthí).

Kharóšthí bolo kurzívové písmo, ktorým sa písalo sprava doľava, až v neskoršom období sa vyskytli pamiatky zaznamenané aj opačným smerom. Používali ho najmä kupci a pisári. Vyvinulo sa z aramejského písma, a hoci vzniklo neskôr ako písmo bráhmí, nepresadilo sa; vytlačilo ho bráhmí, ktoré sa rozšírilo po celej Indii.

O pôvode bráhmí existujú dve protichodné hypotézy: podľa jednej je cudzieho, podľa druhej domáceho pôvodu. Pravdepodobne však vzniklo pod vplyvom severosemitského písma, na čo poukazuje pôvodný smer písania na najstarších. nápisoch (sprava doľava), ako aj konsonantický charakter písma prejavujúci sa v hodnote základných spoluhláskových znakov a v druhotnosti zápisu samohlások. Z písma bráhmí sa vyčlenili miestne varianty (spolu okolo 200 rozličných písomných sústav), na základe ktorých vznikli tri základné vetvy indických písem: severná, južná a juhovýchodná.

Severná vetva indických písem je charakteristická hranatými kontúrami písmen, ktoré majú rovné vertikálne a horizontálne črty. Patria sem tieto základné typy písma: vertikálne zošikmené stredoázijské písmo bráhmí (takzvané guptovské), ktoré sa používalo v 6. – 10. stor. v Strednej Ázii na zápis sanskrtských (sanskritských), sackých, kušánskych a i. textov; tibetské písmo, ktoré sa používa od 7. stor. dodnes, pričom existuje niekoľko jeho typov; písmo nágarí, ktoré sa utváralo v 7. – 8. stor. (monumentálny typ) a je doložené v rukopisoch z 10. – 11. stor.; písmo dévanágarí (neskoršia podoba nágarí), ktoré medzi písmami severnej Indie zaujalo ústredné postavenie a používa sa na zápis hindčiny, maráthčiny a i. jazykov, ako aj na zápis a uverejňovanie sanskrtských (sanskritských) textov. Každé písmeno (znak) v ňom označuje slabiku pozostávajúcu buď z jednej samohlásky, alebo zo spoluhlásky a samohlásky a. Ostatné samohlásky po spoluhláske sa označujú doplňujúcimi znakmi, ktoré sa k nej pripisujú zvrchu, zdola alebo zboku. Neprítomnosť samohlásky pri spoluhláske sa označuje podriadkovým znakom viráma. Tento znak sa môže použiť pri znázornení spojenia spoluhlások (uvádza sa pri prvom písmene spojenia), ale v dévanágarí sa takéto zhluky spoluhlások častejšie reprodukujú zložitými znakmi – ligatúrami, kde spoluhlásky, po ktorých nenasledujú samohlásky, splývajú s nasledujúcimi spoluhláskami; písmo šáradá, ktoré sa používalo od 8. stor. v Kašmíre; písmo névárí (aj nevárí, nepálsky variant písma), ktorý od 12. stor. ustupuje písmu dévanágarí. K neskorším typom patria: bengálske písmo, ktoré vzniklo v 15. stor. (v takzvaných protobengálskych podobách je zachytené už v 11. stor.) a používa sa na zápis bengálčiny, ásamčiny i sanskrtu (sanskritu), uríjske písmo, ktorého písmená sú obtiahnuté oblúčikom zodpovedajúcim hornej vertikálnej črte písmen iných písem; gudžarátske písmo, ktoré vzniklo z kurzívovej podoby písma nágarí a líši sa od neho chýbajúcou hornou črtou písmen; písmo gurmukhí, pandžábske písmo, ktoré zaviedli sikhovia v 16. stor. Okrem toho existuje veľké množstvo rýchlopisných podôb používaných v korešpondencii, obchodných a úradných zápisoch ap. (napr. kaithí, mahádžaní, landá, módí).

Južná vetva indických písem sa vyznačuje okrúhlymi kontúrami písmen. Patrí k nej písmo grantha, ktoré sa utváralo v 5. – 6. stor. (ním písané rukopisy sú však doložené až v 14. stor.) a používalo sa na zápis sanskrtských (sanskritských) textov, ako aj písma štyroch súčasných literárnych jazykov južnej Indie (kannadského, telugského, malajálamského a tamilského): kannadské písmo a telugské písmo, ktoré sú si svojimi kontúrami veľmi podobné a sú doložené v nápisoch z 5. stor., malajálamské písmo, doložené v 6. – 9. stor. a tamilské písmo, doložené v 7. stor., ktoré sa od ostatných písem líši menším počtom znakov, pretože zachytáva len vlastné tamilské hlásky.

Do juhovýchodnej vetvy indických písem patria písma, ktoré sa rozvíjali za hranicami Indie najmä na základe textov pálijského kánonu, napísaných v jazyku páli, a to sinhalské, barmské, khmérske, laoské, thajské, monské, šanské a čamské písmo, ako aj staré písma Malajzie, Indonézie a Filipín.

V súčasnosti sa už písma indického pôvodu nepoužívajú vo Vietname (Vietnam sa na mnoho stor. dostal pod čínsky vplyv a v súčasnosti sa tam používa Iatinka), v Malajzii, Indonézii ani na Filipínach (na Filipínach zaviedli Španieli už v 15. stor. latinku, v Malajzii a Indonézii sa zásluhou islamu rozšírilo arabské písmo, od 20. stor. sa tam však používa latinka).

italické písma

italické písma — súhrnné označenie písem na zápis italických jazykov, ktorými sa kedysi hovorilo na Apeninskom polostrove. V širšom význame ide o zápis latinčiny, falištiny, oskičtiny, umbrijčiny, juž. pikénčiny, venetčiny a etruštiny, v užšom význame o zápis týchto jazykov okrem latinčiny. Na zápis sa používala grécka alfabeta (Lukánia, Bruttium), latinská a etruská abeceda (→ etruské písmo) a rozličné odvodeniny z nej. Rozlišuje sa pritom päť „domácich“ abecied: oskická, umbrijská, juhopikénska, faliská a venetská.

Kaukazská Albánia

Kaukazská Albánia — historické územie vo vých. Zakaukazsku (približne dnešný Azerbajdžan, vých. Gruzínsko a vých. Arménsko) a v juž. oblasti Severného Kaukazu (juž. Dagestan v Ruskej federácii), v niektorých obdobiach siahalo na východe po Kaspické more a na juhu po rieky Kura a Araks, kde hraničilo so starovekou ríšou Atropatene. V staroveku bolo osídlené Kaukazskými Albáncami, ktorí podľa niektorých historikov predstavujú jej autochtónnych obyvateľov a predkov dnešných Azerbajdžancov, ako aj niektorých ďalších etník oblasti. Pôvod názvu Albánci nie je dostatočne objasnený, podľa niektorých autorov pochádza z lat. albus (biely) a je prekladom ich vlastného pomenovania, ktoré však nie je známe. V antických historických prameňoch sa Kaukazskí Albánci (ako Kaspiovia, Kaspici) spomínajú už od 5. stor. pred n. l., keď bojovali na strane perzských Achajmenovcov proti Grékom (o. i. aj 331 pred n. l. v bitke pri Gaugamele, v ktorej Alexander III. Veľký porazil perzského kráľa Dareia III.). Približne vo 4. stor. pred n. l. utvorili kmeňový zväz, ktorý podľa antických prameňov tvorilo 26 kmeňov a v ktorom vedúcu úlohu zohrával kmeň Albáncov (niekedy nazývaní aj Agvanci, resp. Aghvanci); podľa neho je nazvaný aj celý zväz. Týchto Albáncov však nemožno stotožniť s dnešnými Albáncami žijúcimi v juhových. Európe na Balkánskom polostrove, s ktorými nemajú nič spoločné; na odlíšenie sa preto používa prívlastok Kaukazskí (Albánci).

Približne v 1. stor. pred n. l. vytvorili albánske kmene štátny útvar Albánia, v ktorom vládli miestne kniežatá a ktorý si udržal samostatnosť napriek tomu, že sa pre svoju výhodnú obchodnú a vojenskostrategickú polohu stal predmetom záujmu Rímskej ríše. Približne v 1. stor. n. l. sa na trón dostal prvý známy albánsky vládca Vačagan I. Smelý (pochádzal z jednej z vetiev partskej dynastie Arsakovcov vládnucej v tom čase aj v Perzii), ktorý Kaukazskú Albániu pretvoril na nezávislý centralizovaný štátny útvar s hlavným mestom Kabalaka (aj Kabala, asi 15 km od súčasného mesta Gäbälä, aj Gabala, sev. Azerbajdžan). Od 3. stor. bola Kaukazská Albánia opäť predmetom súperenia medzi perzskými Sásánovcami a Rimanmi a v niektorých obdobiach sa jej darilo uskutočňovať samostatnú politiku, a to napr. za vlády Urnajra (343 – 371), ktorý sa však napokon postavil na stranu Peržanov a v bitke s Rimanmi padol; Kaukazská Albánia stratila časť území, ktoré opätovne získala až po dohode medzi Sásánovcami a Rímom (378). R. 457 prijal albánsky vládca Vače II. (vládol 440 – 463) kresťanstvo, jeho šírenie medzi obyvateľmi Kaukazskej Albánie však zastavil vpád Hunov (462). Po zosadení Vačeho II. (463) sa Kaukazská Albánia dostala pod priamu správu perzských Sásánovcov, hlavným mestom sa stal Partav (dnes Bärdä, aj Barda, str. Azerbajdžan). Jej samostatnosť bola obnovená 493, keď sa so súhlasom Peržanov dostal na albánsky trón Vačagan III. Ten zakladal kresťanské školy, nútil obyvateľstvo, aby prijalo kresťanskú vieru a 498 prijal zákony, ktoré mali viesť k posilneniu kresťanstva. Pozície kresťanstva však oslabilo sociálne hnutie mazdakistov (→ mazdakizmus) šíriace sa do Kaukazskej Albánie z Perzie (albánska kresťanská cirkev bola autokefálna do začiatku 8. stor., potom sa spojila s Arménskou apoštolskou cirkvou). Po Vačaganovej smrti (510) sa Kaukazská Albánia opäť stala súčasťou Perzie. R. 630 sa v Kaukazská Albánia dostala k moci perzská dynastia Mihránovcov a približne v tomto období sa jej územie začalo nazývať arabsko-perzským pomenovaním Arran a slúžilo ako nárazníková oblasť proti vpádom národov spoza Kaukazu. Počas vlády Džavánšíra (642 – 681) sa krajina vnútorne stabilizovala. Džavánšír sa usiloval o dobré vzťahy s Byzanciou a Chazarskou ríšou a napriek tomu, že sa 670 stal vazalom Arabského kalifátu, podarilo sa mu udržať vnútornú nezávislosť Kaukazskej Albánie. Za jeho vlády sa rozvíjalo hospodárstvo, remeslá, obchod i kultúra (na svoj dvor pozýval významných učencov, básnikov a remeselných majstrov). Po jeho zavraždení (681) sa na trón dostal posledný predstaviteľ Mihránovcov Varaz Trdat (681 – 705), za ktorého vlády vpadli 681 do krajiny Chazari a 705 Arabi, čím Kaukazská Albánia definitívne stratila nezávislosť a jej správa prešla do rúk arabského miestodržiteľa. Nespokojnosť s arabskou nadvládou vyvrcholila v 2. pol. 8. stor. sociálne orientovaným churramíjatským hnutím, ktoré zachvátilo celé územie dnešného Azerbajdžanu (pretrvalo až do 11. stor., v jeho priebehu vypuklo v Kaukazskej Albánii 15 povstaní, ktoré však boli potlačené). Povstania churramíjatov napriek neúspechu spôsobili kalifátu veľké materiálne i morálne škody. Narušili jeho základy a na Arabmi podmanených územiach sa začali formovať nezávislé panstvá (kniežatstvá) na čele s miestnymi (lokálnymi) dynastiami. R. 861 sa sev. časť Kaukazskej Albánie stala súčasťou Ríše širvánšáhov (861 – 1538; → Širván) a miestne albánske obyv. asimilovali turkické oghuzské kmene, ktoré tam začali prenikať v 11. stor. R. 1538 sa územie Kaukazskej Albánie stalo súčasťou safíjovskej Perzie, po rusko-perzských vojnách (1804 – 1813 a 1826 – 1828) bolo pripojené k cárskemu Rusku (→ Azerbajdžan, Dejiny).

Kaukazskí Albánci hovorili jazykmi patriacimi do lezginskej vetvy nachsko-dagestanskej jazykovej rodiny. Zaoberali sa poľnohospodárstvom (pestovanie obilia, zeleniny, ovocia, vinohradníctvo, chov dobytka, koní, tiav a i.), obchodom a remeslami, albánski majstri vyrábali rozličné hlinené a kovové ornamentálne nádoby i šperky (na ich výrobu využívali najmä zlato, striebro, meď, farebné kamene a sklo).

Rozvinutá bola i architektúra, viaceré pozostatky obranných valov a pevností sú zachované na území dnešného Azerbajdžanu v sídlach Kabalaka (bývalé hlavné mesto), Torpaggala (archeologická lokalita, región Gach) a Džavanšir (región Ismajylly) v sev., Täzäkänd (aj Tazakend, región Aghdžabädi) v str. Azerbajdžane, Gavurgala (archeologická lokalita, región Aghdam) a Čiläbürt (aj Čarabkert, Džraberd, región Tärtär) v záp. Azerbajdžane, zvyšky kultových stavieb v lokalitách Kabalaka a Gach (aj Kach) v sev. Azerbajdžane, Mingečaur (aj Mingäčevir, Mingačeur, dnes archeologická lokalita pri meste Mingečaur) a Kälbädžär (aj Kalbadžar) v záp. Azerbajdžane, Lačin (aj Lačyn) a Gubadly v juhozáp. Azerbajdžane a i.

Dejiny Kaukazskej Albánie zaznamenal v diele Dejiny Arménska (Pathmuthjun Hajoc, 483 – 485) arménsky historik Movses Chorenaci (aj Daschuranci). Zmieňuje sa v ňom o. i. aj o albánskom písme (aj agvanské písmo), ktoré Albánci utvorili asi v pol. 5. stor. a malo 52 znakov. Krátke epigrafické nápisy zapísané týmto písmom v albánskom jazyku boli objavené pri archeologických vykopávkach (1948 – 52) v archeologickej lokalite Mingečaur a publikované 1964.

klinové písmo

klinové písmo, klinopis — písmo používané v staroveku v oblasti Mezopotámie a Prednej Ázie približne od konca 4. tisícročia pred n. l. až asi do 1. stor. pred n. l., najstaršie a najdlhšie používané písmo na svete, popri egyptskom písme jedno z dvoch najdôležitejších písem starovekého Blízkeho východu. Termín klinopis (klinové písmo) vznikol v novoveku a je odvodený od podoby znakov pripomínajúcich kliny (kombinácia čiar zakončených trojuholníkom, resp. znakom v tvare latinského písmena v). Klinovité znaky vznikali vtláčaním rydla (šikmo zrezaným steblom trstiny) do písacieho média (tabuľky z mäkkej hliny) a jeho pritlačením na jednu stranu, čím vznikala klinovitá priehlbina. Zriedkavejšie bývalo rydlo vyrobené z kosti alebo z kovu. Texty sa však nezaznamenávali len na hlinené klinopisné tabuľky, ktoré boli najrozšírenejšie, ale aj na hlinené a kamenné hranoly, valčeky a kužele či na kamenné dosky a stĺpy, niekedy aj na vosk (v školách) či na kožu (tetovanie otrokov). Znaky sa spočiatku zapisovali zhora nadol do zvislých stĺpcov radených sprava doľava (tento spôsob zápisu sa na monumentálnych kráľovských nápisoch udržal až do 2. tisícročia pred n. l., napr. Chammurapiho zákonník), neskôr do riadkov zľava doprava, pričom kurzívové písmo na bežnú potrebu bolo už predtým otočené o 90 stupňov proti chodu hodinových ručičiek. Tabuľky sa popisovali z obidvoch strán. Po napísaní sa vysušili na slnku, niekedy aj vypálili. Mali pravouhlý tvar a ich veľkosť závisela od obsahu, ako aj od ďalších formálnych a technických kritérií; spočiatku boli malé (približne 4 x 2,5 cm), postupne sa však zväčšovali (32 x 21 cm). Na zaznamenanie dlhšieho súvislého textu sa použilo aj niekoľko tabuliek. V tomto prípade bola každá tabuľka očíslovaná a posledný riadok tabuľky sa opakoval v prvom riadku nasledujúcej.

Klinové písmo napriek stáročnému používaniu netvorilo jednotnú písomnú sústavu, ale zahŕňalo niekoľko písomných systémov: slovno-slabičných, slabičných i hláskových (konsonantických). Z geografického a vývojového hľadiska (podľa genealogickej príbuznosti) predstavuje mezopotámsko-maloázijský okruh písem (rodinu písem), ktorý sa člení na sumersko-babylonské písmo, maloázijské klinové písma, eblianske, médske, staroperzské (iránske), ugaritské a elamské klinové písmo. Mezopotámsky okruh písem vznikol na území starovekej Mezopotámie obývanej asi od začiatku 4. tisícročia pred n. l. Sumermi, ktorých si v polovici 3. tisícročia pred n. l. podmanili Akkadi, 1894 pred n. l. – 539 pred n. l. sa toto územie (južná časť Mezopotámie) stalo súčasťou Babylonskej ríše (→ Babylonia), severná Mezopotámia bola asi od polovice 3. tisícročia osídlená Asýrčanmi (2000 – 1950 pred n. l.; → Asýria). Klinové písmo používané na tomto území sa preto súhrnne označuje ako sumersko-babylonské písmo a zahŕňa sumerské, akkadské, babylonské a asýrske klinové písmo.

Najstaršie doteraz nájdené klinopisné tabuľky boli napísané v dosiaľ neznámom jazyku, vytvorili ich pravdepodobne predsumerskí obyvatelia Mezopotámie (predpokladá sa predsumerský jazykový substrát). Bezprostredným predchodcom klinového písma bolo obrázkové písmo vytvárané od polovice 4. tisícročia pred n. l. Sumermi sídliacimi v južnej Mezopotámii, v ktorom jednotlivé znaky (schematizované obrázky, piktografy) predstavovali konkrétne predmety (objekty). Keďže pre každý predmet (objekt) jestvoval osobitný znak (obrázok; jeden znak označoval vždy jeden pojem), teoreticky mohol jestvovať nekonečný počet znakov (doložených je okolo 2-tis.). Približne od konca 4. tisícročia pred n. l. začali Sumeri vyjadrovať obrázkami názvy jednotlivých konkrétnych predmetov i všeobecných pojmov (jeden znak = jeden pojem; → logogram). Okruh pojmov sa postupne rozširoval, a sumerské písmo sa tak stalo najstarším známym písmom, ktoré ako prvé prekonalo štádium piktografie (→ ideografické písmo), a to použitím takzvaného rébusového princípu, keď sa grafický znak označujúci predmet, ktorého názov sa začínal na určitú hlásku či slabiku, použil na zaznamenanie iného predmetu, ktorého názov sa začínal na tú istú hlásku alebo slabiku (princíp fonetizácie, t. j. transformácie znakového písma na hláskové písmo). Keďže čítajúci hovorili po sumersky a znaky sa spájali s určitými slovami, začali sa tieto znaky používať aj na vyjadrovanie hláskových kombinácií nezávisle od ich významu. Napr. znak nohy sa začal používať nielen na zápis slovies chodiť (sumersky du, ), stáť (gub) a prinášať (tum), ale aj na zápis slabiky du-, rá- ap. Približne v polovici 3. tisícročia pred n. l. tak vznikol systém slovno-slabičného písma pozostávajúceho z významových znakov (ideogramov; vyjadrujú to, čo zobrazujú), fonetických znakov (fonogramov; vyjadrujú zvukovú podobu znaku) a určujúcich značiek (determinatíva; určujú význam predchádzajúcej skupiny znakov). Rovnako znejúce slovné základy s odlišným významom sa vyjadrovali rôznymi znakmi (homofónia). Každý znak tak mohol mať niekoľko významov, a to tak slabičných, ako aj pojmových (polyfónia). Počet znakov sa zmenšil do 600 (bez kombinovaných).

Od Sumerov prevzali klinové písmo Akkadi (v polovici 3. tisícročia pred n. l. si Sumer podmanili) a prispôsobili ho svojmu semitskému flektívnemu jazyku (→ akkadské písmo). Počet znakov znížili na 350, utvorili nové slabičné významy zodpovedajúce akkadskému fonetickému systému a začali používať čisto fonetické (slabičné) zápisy slov. Ich písmo potom už možno charakterizovať ako slabičné písmo, do ktorého pisári z úsporných príčin vsúvali sumerské ideogramy (v akkadskom čítaní). Sumerčina, ktorá sa naďalej používala ako posvätný jazyk, však ako hovorový jazyk postupne zanikla a akkadčina sa stala linguou francou v oblasti Mezopotámie. Od Akkadov, resp. od Sumerov prevzali klinové písmo aj Babylončania (babylonské písmo; obsahuje menej ideogramov) a Asýrčania (asýrske písmo; obsahuje ešte menej ideogramov ako babylonské písmo, počet slabičných znakov je zredukovaný asi na 100).

Najväčšia gramotnosť v rámci klinového písma sa predpokladá začiatkom 2. tisícročia pred n. l. (starobabylonské obdobie), najväčšie geografické rozšírenie klinového písma v 2. polovici 2. tisícročia pred n. l., keď z Mezopotámie preniklo aj do priľahlých oblastí Malej Ázie a oblasť jeho používania zahŕňala aj Egypt, Levantu, Anatóliu, Mezopotámiu a Irán, pričom sa prispôsobilo tamojším jazykom (elamčine, churritčine, chetitsko-luvijským jazykom a urartčine). Táto skupina klinového písma sa označuje ako maloázijské klinové písmo a patria do nej chetitské písmo a kapadócke klinové písmo (dokladom sú Kapadócke tabuľky nájdené v ruinách starovekého mesta Kaneš, dnes archeologická lokalita Kültepe v Turecku), ďalej luvijské (luvijský jazyk), palajské, chattijské (protochattijské, chattijský jazyk) a churritské (churritský jazyk) klinové písmo, ktoré sú charakteristické tým, že sa zapisovali slabičným klinopisom (skladajú sa iba zo sylabogramov), a urartské klinové písmo (urartský jazyk). Na báze klinového písma sú založené aj ďalšie písomné systémy: eblianske (dokladajú ho klinopisné tabuľky nájdené v starovekom meste Ebla, dnes Tell Mardich), médske (médsky jazyk), staroperzské (iránske; kráľovské nápisy od obdobia vlády Dareia I. Veľkého po vládu Artaxerxa III. Ócha; perzský jazyk), ugaritské (hláskové klinové písmo; ugaritský jazyk) a elamské klinové písmo (protoelamské, z konca 3. tisícročia pred n. l., objavené v Súzach a Sístáne v dnešnom Iráne). Ako samostatná skupina sa vyčleňuje aj egyptské klinové písmo, ktoré dokladá korešpondencia egyptského panovníckeho dvora s vazalskými krajinami zo 14. stor. pred n. l. (Tell el-Amarna).

Po rozšírení aramejčiny ako linguy francy na Blízkom východe v 7. a 6. stor. pred n. l., v dôsledku rastúceho používania fenického písma a po strate politickej nezávislosti jednotlivých krajín v oblasti Mezopotámie v súvislosti s rozpínaním sa Perzskej ríše sa klinové písmo používalo čoraz menej, od 2. polovice 1. tisícročia pred n. l. iba v niektorých mestách južnej Mezopotámie, a to len na náboženské a právne účely (na zápis už zaniknutej sumerčiny a akkadčiny, ktorá sa ešte udržala v niektorých mestách). Napriek tomu ním ešte niekoľko ďalších storočí písali mnohí konzervatívni kňazi a učenci (jednou z posledných datovaných pamiatok sú tabuľky babylonského astronomického almanachu; 75 n. l.).

Klinovým písmom bolo zapísaných množstvo úradných dokumentov a obchodných záznamov, historické nápisy, slovníky a náučné diela, boli zaznamenané prvé literárne diela väčšinou náboženského charakteru, mýty, modlitby či báje, napr. babylonský kozmogonický epos Enuma eliš (Keď na výšinách), Epos o Gilgamešovi a i. (akkadská literatúra), vzácnymi pamiatkami sú Chammurapiho stéla (Chammurapiho zákonník) či z neskoršieho obdobia pochádzajúce achajmenovské nápisy. Hlinené tabuľky sa uchovávali v hlinených schránkach, v košoch alebo v iných nádobách v osobitných priestoroch (napr. rozsiahle archívy nájdené v starovekých mestách Kalchu a Kaneš), ktoré boli súčasťou chrámov a palácov a považujú sa za predchodcov dnešných knižníc (napr. Aššurbanipalova knižnica v Ninive).

Jazykom a písmom klinopisných textov sa zaoberá asýriológia, v anglofónnych a románskych oblastiach sa vedný odbor s týmto zameraním nazýva klinopisné štúdiá, v germanofónnych oblastiach staroorientalistika. Staroperzské (iránske) klinové písmo sa podarilo rozlúštiť 1802 nemeckému jazykovedcovi a archeológovi Georgovi Friedrichovi Grotefendovi (*1775, †1853), 1836 nórskemu orientalistovi Christianovi Lassenovi (*1800, †1876) a i. Výskyt trojjazyčných perzsko-elamsko-akkadských nápisov umožnil v 50. rokoch 19. stor. H. C. Rawlinsonovi (využitím poznatkov G. F. Grotefenda) rozlúštiť behistúnsky nápis a írskemu duchovnému a asýriológovi Edwardovi Hincksovi (*1792, †1866), nemecko-francúzskemu asýriológovi Juliusovi Oppertovi (*1825, †1905) a i. rozlúštiť aj akkadské klinové písmo. Sumerské klinové písmo rozlúštili viacerí vedci koncom 19. a začiatkom 20. stor., ugaritské klinové písmo 1930 – 32 francúzsky orientalista a archeológ Charles Virolleaud (*1879, †1968), nemecký semitológ Hans Bauer (*1878, †1937) a i. Významnú úlohu pri rozlúštení chetitského klinového písma zohral B. Hrozný, elamské klinové písmo rozlúštil nemecký iranológ a lingvista Walther Hinz (*1906, †1992). Základ rozlúštenia archaického sumerského obrázkového písma položil ruský orientalista Ajzik Abramovič Vajman (*1922, †2013).

koptské písmo

koptské písmo — písmo používané od 2. polovice 3. stor. n. l. v Egypte na zápis koptského jazyka (koptčiny) v súvislosti s rozšírením kresťanstva (úzko späté s koptskou ortodoxiou). Vzniklo na základe majuskúl gréckej alfabety, obsahuje 24 pôvodom gréckych grafém doplnených o šesť, resp. sedem špeciálnych znakov z démotického písma (→ egyptské písmo) na zaznamenanie hlások, na ktorých zápis neexistovali grécke písmená. Je pokladané za posledné vývojové štádium egyptského písma, na rozdiel od predošlých písem však obsahuje nielen spoluhlásky, ale aj samohlásky, čiže ide o plnohodnotné abecedné písmo. Existuje niekoľko koptských abecied zodpovedajúcich niekoľkým nárečovým vetvám koptčiny. V súčasnosti sa koptské písmo používa len v prostredí koptskej cirkvi.