Kláštor svätej Kataríny
Kláštor svätej Kataríny, plný názov Kláštor sv. Kataríny na vrchu Sinaj, novogr. Iera moni ajias Ekaterinis sto oros Sina, aj Kláštor premenenia Pána — grécky pravoslávny kláštor v Egypte v juž. časti Sinajského polostrova, jeden z najstarších kontinuálne fungujúcich kresťanských kláštorov na svete, významné pútnické miesto.
Založený v 6. stor. byzantským cisárom Justiniánom I. Veľkým na úpätí vrchu Músá stotožňovaného s biblickým vrchom Sinaj (aj Mojžišov vrch). Podľa biblickej tradície (2 M 19 – 20) tam Boh v podobe horiaceho kríka zjavil Mojžišovi desať Božích prikázaní. Vrch Sinaj považujú za posvätné miesto židia, kresťania i moslimovia. Podľa tradície kláštor údajne stojí na mieste, kde bol pochovaný apoštol Jakub (aj Jakub st. alebo väčší; podľa jednej z legiend boli jeho ostatky prenesené z Jeruzalema na Sinaj). Pôvodne bol zasvätený premeneniu Pána, v 9. stor. mučeníčke, sv. Kataríne Alexandrijskej (podľa niektorých zdrojov však kláštor získal jej relikvie až v 10. – 11. stor.). Ako biskupské sídlo je doložený 869, od 1575 má status autokefálnej Pravoslávnej cirkvi vrchu Sinaj na čele s biskupom, ktorý je volený mníchmi a formálne podlieha gréckemu pravoslávnemu jeruzalemskému patriarchovi. Mnísi v kláštore sa riadia regulou sv. Bazila Veľkého.
Najstaršie stavby boli vybudované 548 – 565 na mieste staršieho kláštora (pravdepodobne z 3. alebo 4. stor.). Z tohto obdobia pochádza bazilikálny trojloďový chrám s kaplnkami na stranách bočných lodí. Za sakristiou je kaplnka horiaceho kríka, nazývaná aj Kaplnka sv. Heleny, ktorú dala podľa legendy 330 n. l. vybudovať byzantská cisárovná Helena a podľa kresťanskej tradície označuje miesto, kde sa Mojžišovi zjavil Boh. V chráme sa nachádza mozaiková výzdoba patriaca k najvýznamnejším dokladom ranokresťanského umenia (v apside mozaika Premenenie Pána orámována portrétnymi medailónmi, 548 – 565). Kláštor je opevnený mohutnou hradbou (z väčšej časti pochádza zo 6. stor., začiatkom 19. stor. reštaurovaná) a pôvodne slúžil aj ako pohraničná pevnosť chrániaca juž. časť Byzantskej ríše pred nájazdmi beduínov. Kláštorné budovy (refektár, knižnica, viaceré kaplnky, ubytovňa pre pútnikov) boli postupne vybudované v neskorších obdobiach a viackrát prestavané (1106 bola ubytovňa pre pútnikov prestavaná na mešitu, 1871 bola vybudovaná zvonica), ale kláštor si až do súčasnosti zachoval charakter kláštora-pevnosti z čias Justiniána I. Veľkého.
Kláštorná knižnica (súčasná budova bola postavená 1942) vlastní okolo 3-tis. rukopisov v rozličných jazykoch, napr. rukopisy Sinajské euchológium a Sinajský žaltár z 11. stor. patriace k najstarším zachovaným staroslovienskym literárnym pamiatkam zapísaným v hlaholike (v 11. – 14. stor. žila v kláštore početná komunita slovanských mníchov). V knižnici bol objavený aj Sinajský kódex (Codex Sinaiticus zo 4. stor., dnes v Britskom múzeu v Londýne), jeden z najstarších (neúplných) prekladov Biblie.
Kláštor uschováva aj jednu z najvýznamnejších zbierok ikon na svete (okolo 2-tis. ikon zo 6. – 20. stor.), jej súčasťou sú aj najstaršie zachované ikony maľované technikou enkaustiky (6. stor.), ako aj unikátne ikony zo 6. – 7. stor., ktoré sa podarilo zachrániť pred zničením v období ikonoklazmu (Kristus Pantokrator, 6. stor., pravdepodobne vytvorená v cisárskych dielňach v Konštantínopole).
Celý komplex bol reštaurovaný a dobudovaný v 19. stor., v 20. stor. viackrát reštaurovaný. R. 2002 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.