klasifikácia

klasifikácia [lat.] —

1. vedecká metóda organizácie poznania a zároveň spôsob spracovania údajov s cieľom ich efektívnejšieho použitia alebo hľadania súvislostí medzi nimi; a) konceptuálna analytická metóda slúžiaca na usporiadanie a zatriedenie entít (údajov) do skupín na základe zvoleného klasifikačného princípu (kritéria klasifikácie), aj aplikácia tejto metódy na usporiadanie a zaraďovanie entít podľa ich vlastností. Tradične je klasifikačným princípom logické delenie (úplná dichotómia, dichotómia bez zostatku) vlastností určitej iniciálnej vzorky entít (summum genus) do podmnožín na základe ich spoločných prvkov (resp. na základe podobností a odlišností ich vlastností) nazývané aj klasifikácia zhora. U Aristotela je základom logického delenia dvojčlenná (binomická) definícia použitá na označenie jednotlivej entity a určujúcej vlastnosti tejto entity, t. j. jej rodu (genus) a druhu (špecifická vlastnosť, differentia specifica). Množina spoločných vlastností určitého charakteru predstavuje rod, ktorý zároveň zahŕňa komplementárne podmnožiny špecifických vlastností (differentia). Špecifické vlastnosti určujú (definujú) druh entity, ktorý sa odlišuje od iných členov toho istého rodu, pričom špecifická vlastnosť určuje druh úplne (a formuje ďalej nedeliteľnú podmnožinu) alebo ho neurčuje úplne a dá sa ďalej podľa ďalších subordinovaných spoločných a odlišujúcich vlastností entít hierarchicky deliť na menšie podmnožiny atď., až kým odlišujúce vlastnosti nie sú vyčerpané. Takto určené množiny entít predstavujú klasifikačné skupiny s jedinečným klasifikačným miestom nazývané kategórie alebo taxa. Niektorí autori považujú logické delenie (klasifikácia zhora) za jediný druh klasifikácie ako metódy. Podľa tradičného prístupu vychádzajúceho z esencialistického stanoviska je druhom klasifikácie zhora aj taxonómia; b) výsledok klasifikačnej aktivity (klasifikačný zoznam, klasifikačný systém), ktorý má charakter hierarchickej štruktúry vytvárajúcej logický strom, mriežku alebo iné usporiadanie. Môže byť štrukturálny (napr. periodická sústava prvkov) alebo historický (napr. evolučný strom).

V súčasnosti sa ako klasifikácia označuje nielen triedenie vlastností, ale aj triedenie predmetov, javov ap. (klasifikácia jazykov, → jazyk, význam 2; klasifikácia múzeí; klasifikácia zbierok; klasifikácia klímy; klasifikácia oblakov; klasifikácia stromov; klasifikácia zemín; klasifikácia vied, → veda; klasifikácia hviezd, → Harvardská klasifikácia, → spektrálna klasifikácia hviezd; klasifikácia knižničných dokumentov, → knihovnícko-bibliografická klasifikácia), ako aj iné spôsoby organizácie vedeckého poznania – hierarchické (systematizácia, druhy polytetickej taxonómie) a nehierarchické (typológia, nomenklatúra, stratifikácia), ktoré nie sú výsledkom aplikácie klasifikačnej metódy. Napr. Deweyho desatinné triedenie považované za klasifikáciu začalo vznikať ako taxonómia, časom sa však jemnejším triedením, parcializáciou a premostením oddelených kategórií stalo menným zoznamom (nomenklatúrou), podobne Medzinárodná štatistická klasifikácia chorôb a príbuzných zdravotných problémov je triedením na základe aplikácie rôznych klasifikačných princípov a nepredstavuje klasifikáciu, ale nomenklatúru.

V biológii predstavuje klasifikácia usporadúvanie organizmov podľa určitých kritérií do logicky organizovanej schémy, do skupín, resp. do taxonomických jednotiek. Táto schéma je zvyčajne hierarchická, pozostáva z veľkých zoskupení organizmov – ríš (napr. rastlinná a živočíšna ríša; → klasifikácia rastlín, → klasifikácia živočíchov), ktoré sa ďalej delia na podskupiny (napr. rady a čeľade). Biologickou klasifikáciou sa zaoberajú systematická biológia (→ taxonómia), fenetika, fylogenetika (→ fylogenéza) a kladistika. Biologické klasifikačné systémy prechádzajú neustálym vývojom; údaje získané metódami molekulárnej biológie a genetiky v mnohých prípadoch podporujú hypotézy o monofyletickosti skupín, ktoré sa rozlišujú na základe podobnosti morfologických znakov, čo potvrdzuje, že určitý klasifikačný systém pravdivo odráža evolúciu a príbuzenské vzťahy medzi organizmami.

V matematike klasifikácia predstavuje rozdeľovanie objektov do tried ekvivalencie (relácia, rozklad množiny) vzhľadom na určitú reláciu ekvivalencie podľa charakteristických vlastností. Napr. klasifikácia nenulových, konečne generovaných vektorových priestorov nad daným poľom vzhľadom na reláciu lineárnej izomorfnosti (lineárna transformácia) je úplne daná rozmerom (dimenziou) ako charakteristickou vlastnosťou: dva konečne generované reálne vektorové priestory patria do tej istej triedy ekvivalencie práve vtedy, keď majú ten istý reálny rozmer. Na druhej strane však napr. nie je známy súbor charakteristických vlastností, ktorý by úplne určoval klasifikáciu topologických priestorov vzhľadom na reláciu homeomorfnosti (topologický priestor X je homeomorfný s priestorom Y, ak existuje spojité zobrazenie g: X → Y, ktoré je bijektívne (→ bijekcia) a ktorého inverzné zobrazenie g^-1: Y → X je spojité). Hľadanie klasifikácie alebo aj uvedomenie si ťažkostí s ňou spojených bolo a je dôležitým činiteľom v rozvoji matematiky, keďže často vedie k nachádzaniu nových súvislostí medzi teóriami a k vypracúvaniu nových konštrukcií, metód i celých teórií. Napr. ťažkosti s klasifikáciou topologických priestorov vzhľadom na reláciu homeomorfnosti boli dôležitým impulzom na vznik a rozvoj veľmi plodných, relatívne mladých oblastí matematiky, napr. algebraickej topológie a diferenciálnej topológie (teória, ktorá sa zaoberá najmä diferencovateľnou varietou a diferencovateľným zobrazením medzi varietami). Všeobecnými otázkami klasifikácie v matematike (napr. mierou ťažkostí spojených s klasifikáciou vzhľadom na danú reláciu ekvivalencie) sa zaoberá matematická logika;

2. ped. forma hodnotenia vzdelávacích (študijných) výsledkov a správania žiakov (študentov) vyjadrená kvantitatívne hodnotiacim stupňom (známkou). Na Slovensku sa hodnotenie žiakov (študentov), ktoré má informatívnu, korekčnú, motivačnú a i. funkciu, riadi metodickými pokynmi Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, pričom sa uskutočňuje v súlade s požiadavkami jednotlivých vzdelávacích (študijných) programov, výkonových štandardov a rozvoja všeobecných kompetencií žiakov (študentov). Vo výchovno-vzdelávacom procese sa uskutočňuje priebežná (čiastkových výsledkov a prejavov) a celková (na konci 1. a 2. polroka na základných a stredných školách, resp. na konci semestra na vysokých školách) klasifikácia žiakov (študentov). Na základných a stredných školách sa vyjadruje piatimi (1 = výborný, 2 = chválitebný, 3 = dobrý, 4 = dostatočný, 5 = nedostatočný) a na vysokých školách šiestimi (A = výborne, B = veľmi dobre, C = dobre, D = uspokojivo, E = dostatočne, FX = nedostatočne) klasifikačnými stupňami. Správanie sa klasifikuje iba na základných a stredných školách, a to štyrmi stupňami (veľmi dobré, uspokojivé, menej uspokojivé, neuspokojivé). Ďalšou formou hodnotenia je slovné hodnotenie, ktorým sa hodnotia výsledky žiakov v prípravnom a nultom ročníku i v jednotlivých ročníkoch 1. stupňa základných škôl; používa sa aj kombinácia klasifikácie a slovného hodnotenia.