kjógen
kjógen [jap.] — forma tradičného japonského divadla, krátky útvar komického charakteru, fraška (kjógen = bláznivé slová) tradične vkladaná medzi jednotlivé predstavenia alebo časti lyrickej drámy nó, v súčasnosti uvádzaná aj samostatne. Námet kjógenu a spracovanie sú väčšinou ľudového pôvodu, text je prevažne prozaický s krátkymi veršovanými úsekmi. Vyznačuje sa láskavým humorom, ktorého cieľom je uvoľniť tragické napätie z hlavnej hry (nó) a zabaviť diváka. Na rozdiel od nó kladie dôraz na komické dialógy a menej používa hudbu, od nó sa odlišuje aj kostýmami, ktoré sú realistickejšie a tlmenejších farieb (s ľudovými vzormi), ďalej pohybmi a javiskovou rečou, ktorá je bližšia súčasnej japončine.
Kjógen sa rovnako ako dráma nó vyvinul z modlitebného tanca Okina a z čínskych komických scénok sangaku prevzatých asi v 8. stor., ktoré sa postupne (asi od roku 1000) menili na japonské žartovné scénky sarugaku (opičie hry) a ďalšie divadelné formy, napr. klasický dialóg (mondó). Hoci bol kjógen súčasťou divadla nó (používal to isté javisko) a obidve formy divadelných vystúpení sa navzájom kombinovali, herci kjógenu a nó vždy tvorili samostatné skupiny. Pre odľahčujúci charakter predstavení mali herci kjógenu spoločensky nižšie postavenie, boli však rovnako podporovaní patrónmi z radov najvyššej šľachty.
Prvé zmienky o kjógene sú v japončine doložené v zbierke japonskej poézie Zbierka desaťtisíc listov (Manjóšú, po 759), ako pomenovanie komických frašiek je kjógen doložený až od 14. stor. napr. v historických prameňoch o kjótskom mníchovi Gen’e Hoinovi (†1350) z buddhistickej sekty tendai-šú, ktorý je údajne autorom 59 hier kjógen, a v teoretických spisoch Zeamiho Motokija Cesta učenia (Šudóšo, asi 1430) a Rozpravy o sarugaku (Sarugaku dangi, asi 1430), v ktorom sa spomína majster kjógenu Cučidajú. V 17. stor. sa v japonskom divadle ustálil model gobandate (päť kusov), ktorého základom bolo päť hier nó, medzi ktoré sa ako interlúdiá vkladali odľahčujúce frašky kjógen. Do začiatku 17. stor. sa scenáre kjógenu presne nezapisovali a tradovali sa väčšinou ústne, hrubý náčrt osnovy deja vznikal až tesne pred začiatkom predstavenia (improvizácia hercov), od 1642 scenáre kjógenu písomne zaznamenával významný herec Ókura Toraaki (*1597, †1662), ktorý o. i. napísal príručku pre hercov Bylina smiechu (Warambegusa, 1642). Vnútorná organizačná štruktúra kjógenu sa začala meniť na začiatku obdobia Tokugawa (aj obdobie Edo, 1603 – 1868), keď šógun Tokugawa Iemicu vydal príkaz na reorganizáciu hereckých rodov, ktoré vytvorili tri herecké školy kjógenu (rjúha): Ókura, Izumi a Sagi. Každá zo škôl si v nasledujúcich troch storočiach vytvorila vlastné, navzájom odlišné úpravy scenárov a dialógov, ako aj hereckú techniku a repertoár každej obsahoval okolo 180 – 250 hier. Na začiatku 20. stor. školy kjógenu fakticky zanikli, v súčasnosti sú opäť činné školy Ókura a Izumi.
Hry kjógenu sa delia na tri základné skupiny: prvú tvoria rola Sanbasó a tanečné výstupy furjú v blahoprajnej hre Okina divadla nó (hogaibito, macutake furjú, curukame furjú), druhú predstavuje tzv. vsunutý kjógen (aikjógen), ktorý sa zväčša hráva medzi prvou a druhou polovicou hry nó, a tretiu tzv. samostatný kjógen (dokuricu kjógen alebo hon kjógen).
V kjógene najčastejšie účinkujú traja alebo štyria herci s vopred vymedzenými rolami protagonistu (šite), protihráča (ado) a vedľajších postáv (koado, tačišú); stvárňujú pánov, sluhov, démonov, zvieratá (opica, kôň, krab, komár, líška) ap. Repertoár kjógenu sa člení podľa úlohy protagonistu (šite), ktorý môže stvárňovať karikatúrnu postavu feudálneho pána (daimjó kjógen), prešibaného sluhu Tarókadžu (šómjó kjógen), ženícha alebo vzdorovitú ženu (muko onna kjógen), karikatúru démona alebo asketického pustovníka (oni jamabuši kjógen), slepca či inak postihnutého človeka (šukke zató kjógen) alebo iné postavy, tzv. ostatné kjógeny (acume kjógen). Štruktúra predstavenia kjógenu je podobná hre nó. Na začiatku sa každá postava predstaví (nanori) a uvedie divákov do deja. V peripetii sa postavy uzmieria (šagiri), prípadne sa na seba hnevajú (šikaridome).
Herci (na rozdiel od drámy nó) nepoužívajú jazyk zo 14. a z 15. stor., ale omnoho živší jazyk zo 17. stor., plne využívajú satiru (zosmiešňujú predstaviteľov moci a sveta duchov), slovné hračky, zvukomalebné slová i jemnú paródiu. Ich prejav je realistickejší, spontánny, neviazaný, naplno prejavujú emócie a pri hre využívajú celý priestor javiska, na ktorom sa pohybujú technikou kĺzavej chôdze v palcových ponožkách tabi. Jednotlivé postavy (hrané len mužmi) často vyjadrujú ľudské slabosti (opilstvo, hlúposť a i.) a humorným pohľadom predstavujú každodenný život obyčajného človeka, čím však nenarúšajú tragickú a poetickú náladu hier nó. Rekvizity, napr. motyka, kosa, rýľ a vejár (najpoužívanejšia rekvizita zastupujúca ostatné), ako aj zriedkavo používané masky (väčšinou drevené tvárové masky starcov, starien, závistlivých žien, démonov, ale aj prevtelených zvierat) sú veľmi jednoduché (pozornosť divákov sa má sústrediť na herectvo).
Frašky kjógen sú populárne dodnes, pričom na javiskách sa uvádzajú tradičné hry, ktorých scenár, ale i hlasový a pohybový prejav sa odovzdávajú v rámci rodov z generácie na generáciu, i tzv. novovytvorené kjógeny (šinsaku kjógen) napísané v súčasnosti s použitím pôvodných scenáristických postupov a realizované klasickou hereckou technikou. R. 2001 bol kjógen (spolu s divadlom nó) zapísaný do Zoznamu majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO. Na Slovensku sa frašky kjógen prvýkrát hrali 2013 v Košiciach (Malé divadlo kjógenu z Brna uviedlo v Štátnom divadle Košice hry Bóšibari a Buaku).